„Mami, daj mi s tým pokoj, neotravuj ma,“ vyhlási váš potomok a vám zamrzne úsmev na perách. Má tri alebo trinásť, na tom nezáleží. Ani na tom, o čo ste ho požiadali. Dôležité je, že dieťa je drzé, vám sa toto správanie nepáči a štartuje vo vás všetky tie pocity rodičovskej neschopnosti a zlyhania. Hnev sa kumuluje vo vás i v dieťati. Taký malý anjelik to bol, šťastné a veselé dieťa, roztomilé a večne usmiate. Lenže potom sa naučilo hovoriť: „Nie!“ a s rozkročenými nožičkami, aj zamračeným výrazom v tvári si stáť za svojim rozhodnutím, ktoré bolo obvykle v príkrom rozpore s tým, čo požadoval rodič. Kamsi sa stratil detský obdivný pohľad, ktorý dával dospelákovi pocit, že je ten najperfektnejší človek na svete. Je to síce obrat o 180 stupňov, ale úplne normálny a z vývojového hľadiska prirodzený. Keď máme pocit, že deti sú akési drzé, najčastejšie niečo pod povrchom skrývajú. Niečo, čo motivuje ich správanie. Tento komplexný článok sa zameriava na pochopenie fenoménu detskej drzosti, jej príčin a efektívnych prístupov k výchove, ktoré vedú k rozvoju rešpektujúcich a sebaistých dospelých jedincov.
Pochopenie Fenoménu Detskej Drzosti a Jej Význam pre Zdravý Vývoj
Komunikácia na hrane akceptovateľnosti je vývojová záležitosť, dá sa pochopiť, no v dospelých aj tak vyvoláva hnev a frustráciu. Je dôležité rozlišovať odvrávanie a drzosť. Nepotláčajte prirodzené emócie dieťaťa, jeho názory a potreby. Ak bude môcť dieťa presadzovať svoju vôľu primerane svojej pozícii, pri správnom vedení pochopí, že všetko má svoje pravidlá a s anarchiou sa ďaleko nedostane.
Keď deti odvrávajú, vnímame to akoby potláčali alebo ignorovali našu autoritu. V skutočnosti sa len snažia uplatniť aspoň nejaký pocit kontroly nad vlastným životom. Precvičujú si túto zručnosť s rodičmi, pretože im sú najbližší a v ich prítomnosti sa cítia bezpečne. Nie preto, že by vás chceli podráždiť. Psychológ Joseph P. Allen, ktorý viedol štúdiu zameranú aj na detské odvrávanie, podporuje názor, že „vysvetľujeme rodičom, aby tieto argumentácie, dohady a odvrávania detí nepovažovali za nepríjemnosti, ale vnímali ich ako na kritický tréningový priestor.“
Klinická psychologička a autorka viacerých kníh Kelly M. Flanagan tvrdí, že „neschopnosť povedať „nie“ - neschopnosť stanoviť si osobné hranice - je jednou z najbežnejších príčin ľudského utrpenia.“ Práve preto je dôležité, aby deti prešli fázami odvrávania, a to s pochopením rodičov. Učia sa tak životne dôležitý vzorec fungovania a samostatnosti.
Pozrime sa na to z druhej strany a bez rodičovských emócií: nie je lepšie, keď sa vaše dieťa najprv naučí vyjednávať s vami a až potom to skúsi v komunikácii s inými dospelými či deťmi? Ďalší fakt je, že takto si nacvičuje aj schopnosť argumentovať svojim rovesníkom a povedať nie, keď niečo v skutočnosti nechce alebo s tým nesúhlasí. Určite by ste nechceli, aby v týchto prípadoch mlčalo alebo nemo súhlasilo a robilo to, čo od neho rovesník chce, nasilu. Je dôležité naučiť sa odporovať aj dospelej osobe, ktorá siaha na jeho osobný priestor alebo dieťa ináč ohrozuje.
Prečo sú vlastne deti drzé? Lebo sa snažia presadiť svoju osobnosť a zistiť, pokiaľ siahajú hranice ich slobody. Sebapresadzovanie dieťaťa je podľa psychológov úplne normálny jav, ale nesmie presiahnuť istú hranicu. Je úplne prirodzené, že keď už do výchovy dávate také enormné množstvo energie, chcete mať zo seba ako z rodiča dobrý pocit. Lenže ten nepríde, keď si 2-ročné dieťa dupne a povie „NIE!“, alebo keď 9-ročné dieťa hovorí „Prečo musím?" alebo 14-ročný adolescent sa búri, že vaše rozhodnutie nie je férové. V týchto momentoch skutočne môžete pocítiť zlyhanie. Avšak, nemali by ste. Rodičia majú vo všeobecnosti pocit, že si musia zachovať silnú autoritu, pretože sme tak boli sami vychovávaní. Áno, zjednoduší to život, ale len z krátkodobého hľadiska. Naopak, v skutočnosti je dôležité, aby ste si uvedomili, že hoci ste jeho/ich rodičia, reálne nemáte kontrolu nad ním/nimi. Deti prichádzajú na svet s vlastnou cestou, po ktorej ďalej kráčajú. Už od útleho veku vám dáva najavo, že ono je tá osoba, o ktorú v tomto prípade ide, že je to jeho život. Či chceme alebo nie, skôr či neskôr to musíme uznať. Žiaľ, zvyčajne to trvá roky, kým toto posolstvo pochopíme - ak to vôbec niekedy dokážeme. Veď si spomeňte na vlastných rodičov.
Vplyv Spoločenského Prostredia a Rodičovských Vzorcov
Výchova detí nie je izolovaný proces, ale je hlboko ovplyvnená širším spoločenským kontextom a rodičovskými skúsenosťami z vlastného detstva. Niekedy sa pojem „nevychované dieťa“ používa veľmi povrchne, bez hlbšieho pochopenia. Mamičky v internetových diskusiách priznali, že pred narodením vlastného dieťaťa odsudzovali určité správania u detí. Keď však po narodení svojich detí začali vidieť prejavy, ktoré ešte nedávno samy odsudzovali, bolo to pre ne veľmi frustrujúce. Zhodli sa, že môžu mať čo najväčšiu snahu, vždy ich bude niekto posudzovať, kto tú istú situáciu nikdy nezažil na vlastnej koži. Podľa ich ďalších názorov každý vidí pod týmto pojmom niečo iné a len zriedkavo je to ozaj správne označenie, pretože za nevychované dieťa často druhí odsudzujú aj dieťa, ktoré sa nejako vymyká predstavám iných o ideálnom dieťati. Ide o deti, ktoré skutočne majú rôzne poruchy ako ADHD alebo sú len impulzívnejšie či temperamentnejšie ako tie ostatné.
Spoločnosť formuje naše vnímanie a očakávania. Deti sú neustále vystavené rôznym vplyvom, ktoré môžu paradoxne viesť k tomu, čo dospelí označujú ako drzosť. Reality show ich učia, že si nevážime ľudí, pretože tieto relácie sú plné ľudí, ktorí tam verejne prezentujú svoje emócie, prípadne ich tam neovládajú. Lenže tieto relácie sú určené skôr na pobavenie, a preto aj táto veľmi dôležitá súčasť ľudského života - emócie - je tam v podstate určená k výsmechu. V školách môže porovnávanie a vyzdvihovanie žiakov „poslušných, šikovných a „jednotkárov“ spôsobovať medvediu službu, pretože vyvolávajú závisť u tých druhých „neposlušných, nešikovných a nejednotkárov“. To je už krok k nedorozumeniam, z ktorých vyplýva porovnávanie a vzájomné psychické alebo fyzické ponižovanie medzi deťmi. Ďalej je veľmi problematickou oblasťou v školách sú hyperaktívne deti, ku ktorým si školský systém len ťažko hľadá vzťah. Tieto deti sú ťažko prijímané. Niektorí učitelia poukazujú na ne najmä negatívne. Ich impulzivitu berú často ako drzosť a nevychovanosť, a preto správanie týchto detí ostáva stále nepochopené. V spoločnosti sa viac prezentujú materiálne veci. Vidíme to v reklamách, v snahách ľudí a najmä tých mladých mať čo najviac peňazí, aby mohli ohurovať tým, čo vlastnia. Materiálne hodnoty si spájajú s hodnotou človeka a kto má menej, je podľa nich automaticky menej hodnotný. Na internetových diskusiách vidia rýchle a povrchné úsudky, vďaka ktorým sa tam rozpútavajú nepríjemné spory medzi ľuďmi, ktorí sa v živote nevideli a anonymita im pridáva na slovnej agresii. V politike neskôr vidia najmä ľudí, ktorí majú ostré lakte a to, že je možné sľubovať a svoje sľuby beztrestne neplniť. Ďalej vidia konfrontácie, ktoré neobsahujú úctu k protivníkovi, ale posmešné arogantné poznámky.
Rodičia nevychovaných detí si tiež nesú svoj kríž. V tejto dobe vidíme aj rodičov tých tzv. nevychovaných detí skôr ako obete, pretože každý potrebuje v spoločnosti prežiť a cítiť, že má nejakú hodnotu a takisto cítiť nejaké bezpečie, ktoré nám bohužiaľ súčasná situácia neposkytuje. Keď sa pozeráme iba na povrch, niektoré deti sú naozaj problematické a niektorí rodičia ťažko zvládajú výchovu. Ale aj za týmto ich správaním a „domnelou neschopnosťou“ musia byť dôvody. Väčšinou títo rodičia zažili detstvo, ktoré obsahovalo najmä nátlak či už nepriamy alebo spojený so slovnou či fyzickou agresiou. Alebo prežili detstvo spojené s prístupmi, ktoré obsahovali chlad, ľahostajnosť, odstup. Ich rodičia prežívali to isté a ich tiež. Ide o kolobeh, ktorý môže ukončiť len ten rodič, ktorý je vnútorne silný. V dospelosti si totiž rodičia prenášajú naučené prístupy ďalej do výchovy svojich detí. Pretože to, čo sme prežili, je v nás natoľko zakorenené, že to chce obrovskú silu sa vymaniť zo starých videných a neskôr naučených vzorcov správania. Iní rodičia, ktorí sa nezmierili s prístupmi, ktoré zažili v detstve, si vytvorili iný postoj. Aby nespôsobovali svojmu dieťaťu zranenia, ktoré si v sebe nesú, prejdú do ďalšieho extrému, že nechcú deťom ublížiť a nenastavujú hranice. V oboch prípadoch riadia konania rodičov vnútorné zranenia, ktoré už spôsobujú nižšiu sebaúctu. Vďaka nízkej sebaúcte a vnútorným zraneniam majú strach pred tlakom spoločnosti alebo školského systému, viac tlačia na deti, alebo ich neprimerane chránia. Pamätajme na to, že pri vzájomnej nedôvere aj „dobre mienené rady“ voči týmto rodičom môžu vyznieť ako poukázanie na ich neschopnosť, vďaka čomu zneistejú viac a budú útoční alebo sa viac stiahnu.
Rodičovská Sebareflexia a Efektívne Zvládanie Vlastných Emócií
Keď vám syn či dcéra nabudúce drzo odvrkne, prípadne sa vôbec nebude unúvať odpovedať vám, skúste sa v prvom rade zamerať na seba a svoje pocity. Ako tento prístup vnímate, ako sa v danej chvíli cítite? Keď pociťujete, že vo vás narastá hnev, prijmite to, ale nedovoľte mu, aby vás ovládol. Keď máte pocit, že potrebujete ukázať dieťaťu, aj sebe, kto je tu pánom, je to znamenie, že strácate pôdu pod nohami. Teraz je najvhodnejší čas zhlboka sa nadýchnuť a pozrieť sa na situáciu z nadhľadu. Až potom sa venujte tomu, ako sa cíti vaše dieťa. Namiesto toho, aby ste sa zamotávali do svojej frustrácie, naučte sa pochopiť svojho potomka.Mali by ste si uvedomiť, že dieťa, ktoré vás privádza do stavu zúrivosti, je predovšetkým „výrazom“ vášho genetického vkladu a rodinnej výchovy. Rodič zúriaci nad správaním svojho potomka by si mal uvedomiť, že dieťa, ktoré ho privádza do zúfalstva, je vlastne „výsledkom“ genetického vkladu a rodinnej výchovy.
Nezabúdajte, že pre dieťa ste najväčším vzorom. Dávajte preto pozor na svoje vlastné správanie. Keď drobec počuje, že bez rešpektu pristupujete k svojmu partnerovi, prípadne nahnevane nadávate na šoféra v aute pred vami, naučíte ho, že sú situácie, v ktorých je normálne správať sa arogantne a drzo. Nemôžete očakávať, že dieťa bude slušné a úctivé, pokiaľ vy takí nie ste. Nič nedokáže znížiť vašu vierohodnosť účinnejšie, než keď budete požadovať slušné správanie od neho a sami nie ste príkladom. Nečudujte sa logickému záveru, ktorý vám môže dieťa šplechnúť do tváre: „Ty keď sa hneváš, tak nadávaš tatovi a ja nemôžem, keď sa tiež hnevám?“ Ak sa nedokážete vyhnúť ohováraniu šéfa, ktorý vás v práci vytočil alebo farbisto vyčítať partnerovi jeho prehrešky, spravte to aspoň bez svedkov. Zamyslite sa nad svojim vlastným správaním: Rešpektujete city a názory svojho dieťaťa a správate sa k nemu s primeranou úctou? Nezhadzujete a neohovárate pred dieťaťom svojich príbuzných, známych, susedov či priateľov svojho dieťaťa? Nepoužívate nevhodné výrazy a prirovnania? Dávate svojmu dieťaťu dostatok pozitívnej motivácie a vediete s ním zdvorilú konverzáciu? Nepoužívate náhodou vety typu „chceš vidieť, ako ti jednu vylepím?“, alebo sa radšej vyjadrujete spôsobom „ďakujem, že to chápeš“?
Deti potrebujú pevných vodcov, nie nesebeckých martýrov. „Práve som doma nechala svoje vrešťajúce dieťa, ktoré protestovalo proti tomu, aby som víkend strávila s priateľmi - Prečo nemôžem ísť s tebou???? Netrávime spolu dosť času!!!! … Naratív o tom, aké martýrstvo musí byť materstvo, máme zakorenené tak hlboko v sebe, že keď naše deti začnú protestovať, pretože konečne prevezmete starostlivosť o svoje vlastné ja do vlastných rúk a chcete sa venovať len sebe samej, pomyslíme si - robím niečo zlé, som vážne taká hrozná mama? Vec sa ale má tak - deti nepotrebujú nesebeckých martýrov. Deti potrebujú pevných a stabilných vodcov. Aj keď plačú. Keď trávim čas so svojimi priateľkami a rozprávame sa o iných veciach, než naše deti, prepájame sa navzájom, staraním sa o svoje potreby, venovaním sa tomu, čo milujeme alebo nás robí šťastnými, je kritické pre moje mentálne zdravie a schopnosť byť tam, prítomná pre svoje deti. Mám povolenie robiť rozhodnutia dôležité pre seba, nastavovať hranice, napĺňať si vlastné potreby a - pozor - môj syn, moje dieťa má zase dovolené sa na to hnevať. Jeho pocity hnevu a krivdy ale neznamenajú, že robím zlé rozhodnutie. A rozhodnutie, ktoré som urobila a verím, že je dobré, nepotrebuje mať ako odmenu jeho oslavovanie toho, že niekam odchádzam. A to si, prosím, zapamätajte. Môžete, máte to povolené starať sa o seba," hovorí klinická psychologička Dr. Becky.
Efektívna Komunikácia, Hranice a Spolupráca
Pokúste sa nasadiť prívetivý úsmev a spýtať sa, čo sa stalo, čo vyvolalo jeho rozladenie. Nezabúdajte na to, že deti nie sú žiadni manipulátori, nerobia veci s predsavzatím že: „Budem teraz arogantný/á a uvidím, čo to s mamou spraví“. Ich správanie odráža potreby a emócie, ktoré prežívajú. Reagujú na svoj emocionálny stav a nemusia tušiť dôvody. Ak sa vám podarí odhaliť emóciu za detským správaním, reagujte na ňu láskavo a s porozumením, no jasne ukážte svoje očakávania ohľadom správania. Môžete povedať niečo ako: „Vidím, že ťa rozhodilo, že už musíme ísť domov. Je to v poriadku, že si nahnevaný/á, ale nepáči sa mi, keď sa so mnou rozprávaš takýmto štýlom.“ Potom pozvite dieťa do dialógu a hľadania riešenia jeho problému. Pokúste sa nájsť cestu, ktorá by uspokojila obe strany, vás i dieťa. Ak máte pocit, že dieťa len potrebuje pozornosť, môžete skúsiť ponúknuť pohľad zo svojho detstva: „Keď som ja bola malá a chcela som, aby sa mi mama venovala, povedala som jej toto.“
Ďalším pravidlom je stáť si za svojim slovom a nevyhrážať sa niečím, čo nebudete vedieť alebo nebudete môcť dodržať. Predstavte si, ako ste boli naposledy u priateľov a vaše dieťa spravilo strašnú scénu. Vo vás stúpala hanba a frustrácia, cítili ste sa v tej chvíli ako neschopný rodič. Okamžite ste siahli po zbraniach najťažšieho kalibru a vytasili ste vyhrážku: „Ak okamžite neprestaneš, ideme domov!“ Ako to celé skončilo? Prestalo dieťa okamžite? Odišli ste domov? Zvoliť ako prvú reakciu vyhrážanie sa, nie je veľmi úspešná taktika. U detí s ňou nepochodíte, pretože nereflektuje potrebu, ktorá je skrytá za ich správaním. Jediné, čo im vyhrážkami hovoríme je, že ich správanie by sa malo ihneď zmeniť a ich potreby sú irelevantné. To však nie je motivácia na zmenu správania. Navyše, ak nedodržíte svoje vyhrážky, ukazujete dieťaťu, že to, čo hovoríte, vlastne ani tak vážne nemyslíte. Prirodzene preto deti budú pokračovať v testovaní vašich hraníc. Dôležité teda je, aby ste si zachovali chladnú hlavu a premysleli si, čo ste ochotní spraviť alebo dovoliť. Ak dieťa aj potom pokračuje v drzom správaní, naučí sa, že toto nie je najvhodnejší spôsob na to, ako primäť rodiča spraviť to, čo chce.
Dôležité je, aby ste umožnili dieťaťu rozhodovať o niektorých veciach, ktoré považujete za prijateľné. Dovoľte mu ochutnať pocit moci a toho, že majú svoj život pod kontrolou. Aj úplne malé deti frustruje, že stále niekto za nich rozhoduje a určuje im všetko, od oblečenia, správania, až po čas chodenia na toaletu a spánok. Ak im doprajete kontrolu nad vybranými aspektmi ich života, je to prvý krok k tomu, že sa vyhnete drzému správaniu. Jeden zo spôsobov je napríklad ponúknuť im na výber z málo možností. Napríklad: „Potrebovala by som, aby si si upratal izbu. Chceš začať kockami alebo autíčkami?“, alebo: „Chceš, aby som ti pomohol, či skúsiš to najprv sama?“ Môže to znieť ako banalita, no v detskom svete, kde často chýba rozhodovanie o nich samých, majú aj takéto možnosti veľký význam, pretože im poskytujú autonómiu a slobodu. Neponúkajte však možnosti, ktoré nie ste ochotní dodržať. Ak sa napríklad vyhrážate, že odídete, potom by ste sa naozaj mali zdvihnúť a ísť, bez ohľadu na námietky hostiteľov, pokiaľ dieťa svoje správanie nezmení. Hranice sú dôležité pre pocit bezpečia a istoty dieťaťa. Hranice by mali byť jasné, konzistentné a primerané veku dieťaťa. Je dobré vedieť, že hranice, ktoré dieťaťu stanovíte, ho uisťujú a viac vám dôveruje. Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu. Komunikácia je kľúčová pre budovanie zdravého vzťahu s dieťaťom. Hovorte rozhodne, ale potichu. Krik vyvoláva iba krik. Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech. Ak sa situácia skomplikuje, povedzte si: máme ho radi a kontrolujte ho. Hranice, ktoré mu určíte, budú po čase širšie, aby ste mu nechali viac voľnosti pri výbere, zároveň sa však dieťa bude môcť stále na vás a váš prejav lásky spoľahnúť.
Stratégie Podľa Klinickej Psychologičky Dr. Becky
Klinická psychologička a trojnásobná mama, zakladateľka projektu Good Inside s cieľom pomáhať byť dobrým rodičom, Dr. Becky, prináša tri geniálne spôsoby, ako komunikovať s dieťaťom, keď odvráva. Odvrávajú vaše deti, sú drzé, kričia? Tieto prístupy pomôžu deeskalovať napätie.
Ako teda reagovať v situácii, keď aj váš anjelik, inak dobré dieťa protestuje a postaví sa proti vám a vašim požiadavkám s výčitkou? V prvom rade je dôležité vedieť, že neexistujú žiadne rýchlokvasené riešenia konfliktov s deťmi. Nič nezabráni tomu, aby sa situácia s drzým dieťaťom alebo už tínedžerom opakovala, zhoršovala sa spoločne s búriacimi hormónmi a rašiacim akné počas adolescencie. Práve to je vlastne dobrá správa, priznala pre Najmama.sk poradkyňa z Ipčka Zuzana Juráneková: „Ak vám doma odvráva dieťa a pretáča očami, ak je s vami v konflikte a buduje si vlastné miesto na zemi, tak je to indikátor k tomu, že máte doma zdravé dieťa. A ak má od vás vaše fanúšikovanie, povzbudenie, blízkosť, váš záujem, adrenalín, že pôjdete spolu na hokej, alebo koncert, je to ideálna pôda na zvládnutie náročného obdobia.“
Klinická psychologička Becky vysvetľuje: „Bez ohľadu na to, ako staré máte doma dieťa, potrebujete poznať tieto tri spôsoby, ako odpovedať na drzosť a odvrávanie svojich detí. Pomôžu vám deeskalovať situáciu a napätie a ihneď vás priblížia k pozitívnej interakcii s dieťaťom.“
Tu sú:
- „Počujem ťa. A musíš byť poriadne nahnevaný/á, keď mi hovoríš niečo takéto.“ Uznanie emócií dieťaťa pomáha deeskalovať situáciu.
- „Pozri, to, čo chcem povedať, je, že viem, že si dobré dieťa. Dokonca aj keď mi hovoríš niečo takéto nie dobré.“ Pripomenutie, že dieťa je stále milované a rešpektované.
- „Viem, že existuje aj iný spôsob, akým by si mi mohol/a toto povedať. Chcel/a by si to skúsiť?“ Podpora dieťaťa, aby hľadalo konštruktívnejšie spôsoby komunikácie.
„Rozumiem, čo si myslíte. Mám vôbec dovoliť môjmu dieťaťu túto drzosť? Nie. Práveže v tejto situácii sa chováte ako dospelý, zrelý človek. Nedovolíte vtiahnuť sa do mocenského boja a nedovolíte situácii ani drzosti eskalovať. Samozrejme, že sa môžete cítiť dobre, keď na to zareagujete, ako chcete v prvej chvíli zareagovať, ako - nemôžeš takto so mnou rozprávať! Tvoje správanie je nerešpektujúce, neospravedlniteľné, dnes žiadny iPad!“ Lenže dobre vieme, že keď na drzosť a odvrávanie budeme reagovať takto, drzosťou, tak presne aj oni budú na nás reagovať ešte väčšou drzosťou. A to je neefektívne. My musíme byť v tomto tí dospelí,“ dodáva na záver s tým, že naše deti budú spolupracovať s väčšou pravdepodobnosťou, keď si zvyknú, že práve doma sa môžu cítiť aj napriek tomu, čo prežívajú, napriek impulzívnym reakciám, rešpektovaní, vypočutí, videní. „Viem, že to môže byť ťažké. Zažila som to. A viem, že je to kľúč k tomu, aby sa situácia u vás doma zmenila.“
Praktické Nástroje na Okamžité Zvládanie Akútnych Situácií
Neúctivá komunikácia je problémom mnohých detí. V každom prípade musíme svoje deti naučiť, ako sa k iným správať láskavo a s rešpektom a ako ťažké emócie vyjadriť bez toho, aby sme boli nezdvorilí. Viem, že to CHCETE vyriešiť práve vtedy a tam. Viem, že NEZNÁŠATE, keď si vás nevážia. Ale keď je vaše dieťa nahnevané, mysliaca časť jeho mozgu sa vypne. Naviac, svoje deti nenaučíme úcte tým, že k nim budeme neúctiví. Ak vás ich neúctivé správanie napáli, aj váš mozog prechádza do „režimu prežitia“. Nie ste schopní uvažovať racionálne.
Zostaňte pokojní: Zdá sa vám to nemožné? Nie je ľahké nevybuchnúť, keď je vaše dieťa drzé. No ak sa k nemu zachováme rovnako ako ono k nám, vysielame veľmi zlý signál. Nenechajte sa dieťaťom vyviesť z miery (veľmi často ide práve o to)! V konfliktnej situácii rátajte aspoň do dvadsať a aj dieťaťu dajte čas a priestor na upokojenie.Dekódujte správanie: Skúste sa na veci pozrieť z pohľadu svojich detí. Zastihli ste ich nepripravené? Je pre ne to, o čo ich žiadate, nepríjemné? Cítia sa bezmocne? Ich správanie je odrazom toho, čo cítia vnútri.Vcíťte sa do nich: Pomôžte svojim deťom pochopiť ich pocity tým, že s nimi budete vo svojej reakcii súcitiť: „Zdá sa nefér, že už musíme ísť,“ alebo: „Viem, že je ťažké odísť, keď sa tak dobre bavíš!“ Nemusíte s tým pocitom súhlasiť. Aj deti majú svoj citový život, prežívajú sklamania, prehry, frustrácie… Sporadické výbuchy zlosti u dieťaťa netreba dramatizovať, stačí dieťaťu vysvetliť, že ste z jeho nevhodného správania veľmi smutní, lebo máte obavy, že sa mu stalo niečo zlé. Niekedy stačí dieťa iba ubezpečiť, že vám môže dôverovať a môže sa na vás vždy spoľahnúť.Skontrolujte načasovanie: Niektoré deti výrazne ovplyvňuje nízka hladina cukru, hlad alebo smäd. Iné veľmi citlivo reagujú na podnety zvonku alebo na nedostatok spánku. Nejedlo vaše dieťa náhodou už pred hodnou chvíľou? Nezišiel by sa mu dúšok vody? Alebo oddych od okolitého hluku?Spomaľte: Netreba veľa, aby vás strhol prúd nahnevaných, nespokojných slov a emócií. No namiesto toho, aby ste sa ním nechali unášať a reagovali na každú kritiku či sťažnosť zo strany svojho dieťaťa, skúste pribrzdiť. „Joooj! Je toho na mňa priveľa! Chcel(a) by som ťa počúvať, ale hovoríš prirýchlo.“Nechajte to tak: Niekedy je najlepšou odpoveďou „žiadna odpoveď“, obzvlášť ak viete, že vaše dieťa je hladné alebo unavené, že z neho kričí „režim prežitia“ - alebo ak by jediné, čo by ste vedeli vypustiť vy, bola len sarkastická, nahnevaná či urážlivá poznámka. Nemusíte to ignorovať navždy.Použite dotyk: Ak vaše dieťa vzdoruje, poláskať ho je zrejme to posledné, čo by vám napadlo. Avšak pre mnohé deti je práve fyzická blízkosť tým, čo potrebujú. Pokiaľ sa dokážete povzniesť nad ich správanie a ignorovať nezadržateľný prúd informácií, zrazu uvidíte, že vaše dieťa trpí a potrebuje podporu.Hovorte, keď ste pripravení: Ak čakáte alebo odkladáte svoju reakciu, neznamená to, že ste pasívny rodič alebo vyjadrujete, že drzosť je v poriadku. Keď budete pripravení hovoriť, môžete začať takto: „Zdá sa mi, že ťa nahnevalo, že sa musíš prestať hrať skôr.“ Tiež sa môžete vrátiť k niektorým veciam, ktoré sa povedali: „Spomínal(a) si niečo o sladkostiach k obedu.“Vyjadrite vlastné city: Aj vy máte city! Je v poriadku vyjadriť ich a ukázať dieťaťu, ako sa vás jeho slová dotýkajú. Ale dajte si pozor, aby ste tým naň na oplátku neútočili, sústreďte sa na to, ako ste sa cítili vy. Ak ste sa nechali strhnúť a zahorúca ste niečo povedali v hneve, je v poriadku priznať si to. Tu sa vlastne odohráva učenie. Utíšený mozog sa dokáže niečo naučiť. Vie spracovať a cvičiť si nové zručnosti.
K typickým „rodičovským prešľapom“ patria prázdne slová („toto oľutuješ!“) a nezmyselné tresty, ktoré dieťaťu odopierajú zmysluplné činnosti, v rámci ktorých získava duševnú rovnováhu, sebaistotu a vnútorný pokoj. Inými slovami: nerobte zo seba nepriateľa, iba dieťaťu pripomeňte, že hoci je zlosť normálna vec, ak chce človek žiť v civilizovanej spoločnosti, musí sa vedieť ovládať; a pokiaľ to neurobí, čaká ho trest. Dáte tým dieťaťu druhú šancu.
Kedy Vyhľadať Odbornú Pomoc
V prípade, že s dieťaťom nemôžete racionálne komunikovať, dieťa bez mihnutia oka ignoruje vaše rozhodnutia alebo používa urážlivé slová, je hranica tolerancie výrazne prekročená a mali by ste sa o jeho správaní poradiť s detským psychológom. Niektorí rodičia majú deti so silnou osobnosťou. Tieto deti majú silu postaviť sa proti veciam, ktoré vnímajú ako nezmyselné, nerešpektujúce a necitlivé. Ak ich autority najmä v škole nechápu, považujú ich za nevychované a drzé, ich rodičia majú 2 voľby - môžu za svojimi deťmi stáť alebo sa postaviť proti nim. Niektorí sa postavia za svoje deti, pretože chápu, že problematickým správaním reagujú na podmienky, ktoré nevyhovujú ich osobnosti, a preto nejde o nevychovanosť. Potom môžu byť považovaní za zlých rodičov. Druhá možnosť je, že na deti so silnou osobnosťou môžu tlačiť zo strachu z odsúdenia spoločnosťou, školským systémom. Tým však strácajú kontakt s vnútorným svetom dieťaťa a doma budú zažívať výbuchy v podobe rebelovania silného dieťaťa. A to tiež nie je nevychovanosť. Ako vidíme, tieto dve slová „nevychované a drzé dieťa“ sa dajú aj zneužiť.
Budovanie Vnútornej Sily a Rešpektujúceho Vzťahu
Práca na vnútorných zraneniach vyžaduje od ostatných, ktorí chcú týmto rodičom pomôcť, nehodnotiaci, vnímavý a súcitný postoj so snahou porozumieť. K vnútornej sile patrí postoj - byť sám sebou. Vtedy, keď sa nebojíme byť sami sebou, vnímame všetko bez filtrov názorov iných a vlastných strachov. Vážime si sami seba, vážime si iných a preto hranice určujeme prirodzene. Svoje chyby a ani chyby detí neberieme ako vlastnú tragédiu, ale ako svoju potrebu a potrebu u detí skúmať podmienky okolo seba a to predpokladá aj neúspechy. Ak sme našli vnútornú silu, vieme stáť aj pri deťoch s ich nepríjemnými následkami. Pri prežívaní ich nepríjemných následkov a prechádzaním nimi stojíme pri deťoch namiesto toho, aby sme ich súdili. Ak máme nízku sebaúctu, máme strach z názorov iných, preto sa správame k deťom bez rešpektu k tomu, ako vnímajú ony, čo cítia ony a viac sa snažíme na deti tlačiť podľa predstáv ostatných, čomu sa búria. Odstúpime od vzťahu s nimi, aby sme sa zapáčili iným, čo deti vnímajú veľmi citlivo a ich vzbury sú logickým následkom a nie nevychovanosťou. Veľa tzv. „zlých rodičov a nevychovaných detí“ sú nepochopení rodičia a nepochopené deti.
Všetci potrebujeme bezpečie prostredníctvom toho, že sme prijímaní, rešpektovaní, pochopení, že je venovaná pozornosť našim pocitom, potrebám, myšlienkam. Dôležitá je komunikácia, v ktorej dáme každému najavo rešpekt, v ktorej sa zaujímame o život toho druhého, jeho potreby aj pocity. Takisto ide o komunikáciu, v ktorej čo najasertívnejším spôsobom vyjadríme svoje hranice a pocity z konania toho druhého, keď presne pomenujeme, čo nám vadí. Ak deti len onálepkujeme, že sú drzé a nevychované a rodičov, že sú neschopnými, všetky stránky ich osobnosti sme zhrnuli do jednej negatívnej, čo je nepravdivé a nereálne. Každá osobnosť má veľa stránok, a preto táto komunikácia je len povrchným a jednostranným posúdením javu a zároveň obsahuje odmietanie a nedostatok hlbšieho pohľadu. Nemusíme ospravedlňovať negatívne konania. Samozrejme že musíme upozorňovať na to, čo ubližuje ľudskej dôstojnosti, ale pozerajme aj pod povrch. Pozerajme do hĺbky, viďme ďalších vinníkov - podmienky súčasnej spoločnosti v celkovom kontexte. Preto nezabúdajme aj na súcit a prácu na komunikácii, ktorá obsahuje rešpekt. Nevieme, čo ten druhý zažil a ako ho minulé okolnosti sformovali na tvrdšieho človeka. Ďalšie tvrdé prístupy utvoria okolo jeho srdca ešte tvrdšiu škrupinu, vďaka ktorej sa bude brániť ešte viac. Tento človek nie je sám sebou, iba sa naučil, že súčasná situácia v spoločnosti a vzťahy medzi ľuďmi mu neposkytujú bezpečie, a tak ako je to aj v prírode, je zameraný na sebaobranu.
Ako je vidieť, bez vnútornej sily a sebaistoty sme stratení, a preto je dôležité vychovávať deti tak, aby sme rešpektovali ich pocity, potreby, názory, pochopili ich konanie, hranice nastavovali s rešpektom a nie zhadzovaním a učili deti rozumieť aj ľuďom v ich okolí. Byť sám sebou a dovoliť to druhému je možno liekom na súčasnú situáciu, a preto je tak dôležité pracovať najmä na sebe v smere porozumenia sebe a porozumenia ostatným. Aj reforma školského systému by mala byť zameraná na túto pravdu. Dovoľme deťom byť samými sebou, skúmajme ich potreby, rešpektujme ich pocity a názory, nezhadzujme ich, rešpektujme každú inakosť a tak ukážeme súcit, toleranciu, rešpekt, čo v súčasnej dobe tak chýba. Rešpektujme rovnako aj rodičov, komunikujme s nimi s porozumením. Kto dostáva rešpekt, vráti ho.
Sprevádzanie Dieťaťa na Ceste K Dospelosti
Vaše dieťa chce, aby ste vedeli, že je nezávislou bytosťou s vlastnými myšlienkami, pocitmi a predstavami. Má vlastnú cestu vpred. Výsadou rodičov je dohliadať na deti a sprevádzať ich počas tejto cesty, avšak nie snažiť sa ich riadiť tak, akoby to bola naša cesta. My už po tej vlastnej kráčame. Jednoducho - na to, aby z detí vyrástli zdraví, nezávislí dospelí, potrebujú si precvičiť rozhodovanie samy za seba a vyjednávať o tom, čo chcú. A to aj vtedy, keď sa vám to, čo chcú, zdá absurdné.
Výchova je na začiatku neznámou cestou, kedy spoznávame seba a dieťa a učíme sa vzájomne sa prijímať, rešpektovať, počúvať a najmä komunikovať. Myslíme si, že keď rodičov odsúdime, spôsobíme zmenu? Zmena môže nastať jedine v tom, keď začnú pracovať na svojich zraneniach z minulosti, na rozvíjaní svojej sebaistoty a hľadaní efektívnej komunikácie s deťmi, aby získavali naspäť svoju vnútornú silu.
Príklad z praxe: Syn v škôlkeJeden z rodičov sa sťažuje, že jeho 4-ročný syn, ktorý chodí do škôlky, sa začal správať drzo a vzdorovito. Je netrpezlivý, všetko chce hneď, vyvádza v obchode a kričí na rodičov, keď sa rozprávajú. Tento príklad ilustruje, ako môže nástup do škôlky ovplyvniť správanie dieťaťa.Riešenia pre tento prípad zahŕňajú:
- Trpezlivosť: Uvedomte si, že ide o prechodné obdobie a buďte trpezliví.
- Komunikácia: Rozprávajte sa so synom o tom, čo sa deje v škôlke a ako sa tam cíti.
- Hranice: Stanovte jasné hranice a dôsledne ich dodržiavajte.
- Odmena: Odmeňte syna za dobré správanie a spoluprácu.
- Spoločný čas: Venujte synovi dostatok času a pozornosti.
Ako hovoriť s deťmi o citlivých témach, napríklad o cyklickostiJe dôležité hovoriť s deťmi o ženskej cyklickosti otvorene a bez tabu. Zásady sú rovnaké, iný je len rozsah. Informácie treba podať čo najúprimnejšie, najužitočnejšie a najláskavejšie, primerane veku dieťaťa. Tipy pre rozhovory o cyklickosti:
- Začnite skoro: Začnite s rozhovormi o cyklickosti už v predškolskom veku.
- Používajte jednoduchý jazyk: Vysvetlite pojmy jednoducho a zrozumiteľne.
- Buďte otvorení a úprimní: Odpovedzte na všetky otázky pravdivo a bez zatajovania.
- Vytvorte bezpečné prostredie: Uistite dieťa, že sa s vami môže rozprávať o čomkoľvek.
- Používajte knihy a filmy: Pomôžte si knihami a filmami, ktoré vysvetľujú cyklickosť.
Tieto princípy otvorenej a rešpektujúcej komunikácie sú univerzálne a dajú sa aplikovať aj na iné citlivé témy, vrátane vplyvu moderných technológií. Závislosť od smartfónov je rastúci problém, ktorý môže ovplyvniť správanie detí a dospelých. Ak rodičia venujú pozornosť signálom závislosti, ako je neustále kontrolovanie telefónu alebo používanie telefónu v nevhodných situáciách, a nastavia zdravé digitálne hranice, podporujú tým schopnosť dieťaťa ovládať svoje impulzy a rozvíjať sebareguláciu, čo je nevyhnutné pre ich budúce fungovanie ako rešpektujúceho dospelého jedinca.