Vstup do tretieho roka života je pre dieťa aj pre rodičov obdobím plným dynamických zmien a nových objavov. Dva roky, teda 24 mesiacov, predstavujú významný míľnik vo vývoji dieťaťa, kedy sa jeho svet zrazu stáva nekonečnou paletou možností na skúmanie, učenie a presadzovanie vlastnej nezávislosti. Celkový rozvoj dieťaťa vo všetkých vývinových oblastiach, ktorými si človek odmalička prechádza, je veľmi individuálnou záležitosťou. Je ovplyvňovaná viacerými faktormi, ktoré nie vždy možno zmeniť. V tomto období sa správanie dieťaťa môže rodičom javiť ako neustále "rozkladanie" alebo "organizovanie" vecí, čo je však prirodzenou súčasťou jeho kognitívneho a motorického vývoja. Dieťa nadobúda organizačného ducha, čo znamená, že sa treba pripraviť na "organizovaný" chaos v hračkách, oblečení a akejkoľvek inej kategórii vecí v domácnosti, ku ktorým sa dieťa dokáže dostať. Áno, myslia sa tým aj potraviny či kuchynské náčinie. Mnohé z vecí, ktoré v tomto období robia a s ktorými rodičia márne bojujú, sú pritom úplne normálne a predstavujú zdravý prejav vývoja.
Kognitívny vývoj a objavovanie sveta: Od chaosu k poriadku
Pre dvojročné dieťa je typické, že má rado vo všetkom poriadok. Nemáme na mysli krásne upratanú detskú izbu, hoci to by nebolo na škodu, ale najmä to, že dieťa začína kategorizovať a usporadúvať, a teda robiť veci tak, aby to bolo správne. Triedi, premiestňuje a venuje tomu veľa času a energie. Vo svojich dvoch rokoch dieťa môže v sebe objaviť záľubu organizovať a kategorizovať veci a usporadúvať ich, aby „boli v poriadku“. Môže sa pre neho stať dôležité, aby sa veci robili „správne“ a tak ako vždy, a venuje veľa času a energie triedeniu a preusporiadavaniu. Tento prejav "organizačného ducha" je kľúčový pre rozvoj jeho chápania sveta a logického myslenia.
Dieťa v tomto veku potrebuje takmer pri všetkom dodržiavať postupnosť, na akú je zvyknuté. Neraz sa stáva, že ak sa táto postupnosť a rutina výraznejšie naruší, dieťa to dokáže úplne vyviesť z miery, čo môže viesť k plaču a robeniu "scén". Musíte si uvedomiť, že dvojročné dieťa nedokáže predvídať tak ako dospelý, pretože mu chýba veľa informácií, ktoré dospelí majú k dispozícii. Ono ich nepotrebuje, nepotrebuje dôvody, prečo konáte tak ako konáte, potrebuje však vedieť, čo sa s ním bude diať, aby malo pocit bezpečia. Aby ste tomu predišli, rozprávajte sa s dieťaťom, čo budete robiť celý deň. Aj keď nemá vedomie o čase, pomôže mu to ako-tak sa vyznať v tom, ako bude deň prebiehať a adaptovať sa na zmeny.
Dvojročné dieťa má už nadmerne vyvinutú schopnosť vnímania svojho okolia. V knihách dokáže ukázať na obrázky dennej potreby, niektoré dokáže pomenovať, alebo urobiť zvuky, ktoré zvieratá či veci vydávajú. Dokáže rozpoznať všetky mačky na obrázku, aj keď budú rôznych veľkostí a tvarov, ale nebude schopné určiť, čo je pekné a čo nie. Učí sa kategórie ako malé, veľké, špinavé, čisté a rovnako začína s farbami, aj keď ich ešte nedokáže pomenovať. Pri uvedomovaní mu pomáhajú pomôcky, ako napríklad "žltá ako slniečko" alebo "zelená ako tráva", čo znamená spájanie k veciam, ktoré pozná a dokáže si ich vybaviť. Dvojročné deti si už dokážu vytvárať aj isté asociácie medzi predmetmi, farbami a jednotlivými pomenovaniami.
Rozvoj reči a komunikácie: Krok za krokom k porozumeniu
Zdokonaľuje sa reč a komunikácia, dieťa kopíruje správanie a opakuje konanie druhých. V období medzi druhým a tretím rokom života dieťaťa nastáva prudký vývoj reči, dieťa podstatne viac rozpráva, reč sa zlepšuje. Už dokáže povedať 2 - 3 vety a s každým úspechom rastie jeho sebavedomie. Dvojročné deti už majú základnú slovnú zásobu, ktorou dokážu odkomunikovať svoje aktuálne potreby. Dieťa rado „rozpráva“ o sebe. Pretrváva jeho presvedčenie, že ono je stred vesmíru. Chce rozprávať a vzájomná konverzácia medzi ním a vami mu pomáha budovať slovnú zásobu.
Dieťa tiež začína opakovať slová, ktoré niekde počulo, nie vždy v tej najvhodnejšej chvíli. Nerozumie taktu ani tomu, čo by malo a nemalo. Preto je dôležité mu to opakovane vysvetľovať a snažiť sa necítiť sa trápne pri nejakom prešľape. Častým rozprávaním sa s dieťaťom zistíte, že vám tiež rozumie stále viac a viac a rovnako sa učí odpovedať na vaše otázky a inštrukcie aj inak ako „nie“, ak sa mu nechce ísť von - začína podávať vysvetlenia prečo nie. Rovnako dieťa bude schopné vykonať aj zložitejšie pokyny, ako napríklad „Choď za ockom a dones mi od neho mobil.“ Rovnako ho bude baviť klásť si k uchu telefón a rozprávať do neho, ak sa však ozve zo slúchadla hlas, dieťa prestane rozprávať a len počúva.
Komunikácia u detí - Ako rozvíjať reč u dieťaťa
Taktiež dokážu vnímať zmysel určitých pokynov, na základe čoho dokážu rodičove pokyny následne vykonať. Niektoré deti sú v tejto oblasti popredu, kým iné môžu mierne zaostávať, čo je úplne normálne. V reči sa môžu prejavovať už aj začiatky sociálne žiadúceho správania - spontánne dieťa môže začať hovoriť „prosím“ alebo „ďakujem“. O sebe hovorí ako o inej osobe a oslovuje sa menom. Rozoznáva a rozumie slovám ako „moje“ a „tvoje“ a často používa slová „mne“ a „moje“ alebo na otázku „Koho to je?“ odpovie svojím menom. Vlastníctvo svojich vecí berie veľmi vážne a žiarlivo si ich chráni.
Prečo sa to batoľa neustále pýta „Prečo?“ Túto otázku dieťa kladie z mnohých dôvodov - niekedy chce vysvetlenie, niekedy je to len akoby zástupné slovo, keď nepozná iné a je zvedavé, čo to je alebo na čo to je, a niekedy len preto, aby vyprovokovalo konverzáciu s rodičom. Pri kladení otázok je veľmi vytrvalé a baví ho otázku opakovať stále dookola. Bude to pre vás znamenať nápor na vašu trpezlivosť. Niekedy sa môžete pokúsiť na jeho otázku odpovedať protiotázkou: „Čo myslíš ty?“ a konkretizovať to priamo na situáciu alebo predmet, o ktorom sa rozprávate. Týmto spôsobom by ste mohli získať informácie o tom, ktoré vysvetlenie alebo ktorú odpoveď vaše dieťa skutočne hľadá.
Fyzický rozvoj a motorické zručnosti: Energia a samostatnosť v pohybe
Po fyzickej stránke sa za druhý rok života dieťaťa tiež veľa zmenilo - je samostatnejšie a nezávislejšie v pohybe. Už nepotrebuje, aby ste ho toľko istili. Pre dieťa vo veku dvoch rokov je typické, že sa teší z pohybu a má veľa energie. Pohyb je preň hrou, zároveň sa aj vďaka nemu rozvíja hrubá a jemná motorika, dozrieva mozog dieťaťa a vyvíja sa osobnosť. Jeho energia sa zdá byť nevyčerpateľná. Často sa stáva, že je veľmi aktívne počas celého dňa, akoby ani nemusel ísť spať a iba zrazu odpadne a zaspí. Dieťa nachádza potešenie vo fyzických aktivitách a hrách. Pomáhajú mu vybiť jeho energiu a súčasne s pohybom sa rozvíja jeho osobnosť - hrubá motorika, jemná motorika, grafomotorika, dozrieva mozog a vyvíja sa osobnosť dieťaťa a jeho vlastnosti. Preto je veľmi dôležité dopriať dieťaťu veľa pohybu a aktivít. Dieťa dokáže vo veku dvoch rokov stráviť aj celý deň bez spánku, no ak sa nakoniec „vyšťaví“, zaspí kdekoľvek, a to veľmi rýchlo.
Motorika sa u dieťaťa neustále zlepšuje, pričom nadobúda oveľa lepší zmysel pre rovnováhu. Koordinácia dieťaťa je už v dvoch rokoch lepšia, dieťa dokáže kopnúť loptu, alebo ju rodičovi hodiť. Zvládne tiež nosiť niečo v rukách a zároveň kráčať, pričom preň nie je problémom zmena smeru chôdze. Už sa zlepšila jeho koordinácia a je schopné vám hodiť alebo kopnúť veľkú loptu. Na trojkolke alebo odrážadle dokáže už jazdiť rýchlo a bezpečne. Môže mať problémy s brzdením - u trojkolky nie, tá zostane stáť, ale pri odrážadle, ak vyvinie väčšiu rýchlosť, môže brzdiť tak, že spadne nabok. Dokáže tiež súčasne niesť niečo v rukách a ísť - nerobí mu problém zmeniť smer - pri nižšej rýchlosti. Veľkej obľube sa v tomto veku tešia odrážadlá, dvojročné dieťa na odrážadle jazdí rýchlo, ale dáva si pozor, pretože ešte nevie dobre zabrzdiť.
So zlepšujúcou sa jemnou a hrubou motorikou a koordináciou prichádzajú aj ďalšie nebezpečenstvá, ktoré si je potrebné uvedomiť. Dvojročným deťom však stále chýba odhad na vzdialenosti, takže je vhodné dávať pozor, aby sa náhodou nebuchli hlavičkou do stola, keď budú spod neho vyliezať. Ešte stále nie je schopný dostatočne odhadovať vzdialenosti, to znamená, že musíte byť pripravení zachytiť ho, priložiť ruku k rohu stola, aby sa nebuchol, keď vylieza spod neho a podobne.
Dvojročné dieťa je fascinované kľučkami a kľúčmi. Neustále sa usiluje otvárať a zatvárať dvere. Dieťa skúša kľučky a kľúče - to znamená, že už môže byť schopné otvoriť si nezamknuté vchodové dvere a odísť napríklad na návštevu k starým rodičom, prípadne sa zavrieť v izbe a nechtiac sa tam zamknúť. Samozrejme, odomknúť sa mu tie dvere už nepodarí. Inštrukcie o tom, ako otočiť kľúčom, sú pre neho nezrozumiteľné. Nedokážete na svoje dieťa dávať pozor neustále počas dňa, preto sa pokúste niektorým nebezpečenstvám predchádzať a učiť priebežne vaše dieťa, čo môže a čo nie, prípadne nacvičovať nejaké situácie „dopredu“. Z tohto dôvodu je vhodné porozmýšľať nad inštaláciou detských zábran a zámkov na nábytok v domácnosti. Pozor si treba dávať aj na dvere, kľučky a kľúče. Deti v tomto veku už začínajú prejavovať záujem o princíp fungovania dverí, ktorý sa im veľmi páči, a teda ho chcú neustále skúšať.
Dvojročné dieťa baví nielen pohyb, ale aj hra, pri ktorej používa svoje prsty. V tomto veku už dieťa opúšťa úchop dlaňou a v hlavnej úlohe vystupujú práve prsty. Preto dieťa zabavia, okrem iných, tiež hračky ako napríklad puzzle alebo mozaiky. Dvojročného drobca bavia rozličné stavebnice a lego, z ktorého môže niečo zaujímavé postaviť. Môžete ho zoznámiť aj s plastelínou, s vodovými alebo prstovými farbami a niečo si spolu namaľovať.
Rastúca samostatnosť: Od obliekania po nočník
Určitý stupeň samostatnosti dieťaťa sa tiež prejavuje v podobe rozvinutej zručnosti vo vyzliekaní. Zlepšilo sa aj vyzliekanie, dieťa sa chce vyzliekať samo. Dokáže si dať dole čiapku z hlavy, vyzuť si topánky a ponožky. Rovnako začína byť oveľa zručnejšie vo vyzliekaní - chce to robiť sám. Zoblečie si ponožky, dáva dole čiapku alebo klobúk, zobuje si topánky. Často sa však táto činnosť mení na zábavnú hru, ktorá môže u nejedného rodiča otestovať prah trpezlivosti. Dieťa si opakovane vyzlieka jednotlivé kúsky odevu, ktoré mu rodič oblečie, a čím viac sa rodič zlostí, tým väčšmi si túto hru batoľa užíva. Rovnako z tejto činnosti môže robiť hru - vy mu to oblečiete a on si to vzápätí zoblečie a veľmi sa pri tom smeje, najmä ak naoko robíte krik. V takýchto chvíľach je vhodné stanoviť dieťaťu isté hranice, ktoré následne nebude prekračovať v situáciách, keď nie je čas na hranie.
Deti v tomto veku dokážu už uchopiť ucho fľašky s vodou, a teda sa samy napiť, pričom tento úchopový vývin v rámci motoriky sa viaže aj na jedenie. Vie sa napiť z hrnčeka tak, že ho drží za uško a položiť pohár na stôl bez rozliatia. Je tiež schopný piť z pohára - najskôr z dvomi uškami, prípadne musí byť to uško dostatočne veľké a súčasne pohár nie je príliš ťažký. Ale už dokáže pohár uchopiť, dá si ho k ústam, napije sa a položí ho na stôl bez toho, aby rozlial. Tip pre vás: Chcete, aby sa vaše dieťa cítilo bezpečne a samostatne vo vašej kúpeľni? Zabezpečte mu jednoduchý prístup k umývadlu pomocou stabilného stupienka. Protišmykové podložky vo vani minimalizujú riziko pošmyknutia a termostatická batéria s bezpečnostnou poistkou ochráni pred obarením.
Rozvíja sa i schopnosť detí vnímať, kedy nastáva čas vykonávania potreby, čo vedia svojmu rodičovi verbálne signalizovať. V tomto veku už dieťa rozpoznáva, že mu treba cikať alebo kakať a rodičov o tom informuje. Síce neskoro - v momente, keď už potrebu vykonáva, ale aj to sa ráta. V dvoch rokoch bývajú už deti viac ako pripravené na tréning na nočník. Dieťa už dokáže rozpoznať a cíti, že je pocikané alebo pokakané. Informuje vás o tom síce už v tom momente, kedy potrebu vykonáva, nie predtým, ale už to uvedomenie tam je. Cez deň je to pre dieťa ľahšie ako v noci, ale už je možné začať aj s nočným tréningom - vhodná doba pre deti je od 18 mesiacov do troch rokov. Nepokúšajte sa však urýchliť tento proces. Preto je potrebné mať pripravený nočník - a informovať dieťa o tom, na čo slúži. Keď vidíte, že dieťa začína tlačiť, je možné ho posadiť naň, aby vykonalo potrebu tam. Treba ho pochváliť za to, aké je šikovné. Tréning nesmie byť stresom pre dieťa ani pre rodiča, aby sa „nezaseklo“ a nevytvorili sa rituály u dieťaťa, ako sa tomu vyhnúť. Samozrejme, mnohokrát si túto záležitosť všimnú detičky až vo chvíli, keď je už neskoro, a teda dôjde k neželanej nehode, no také je už raz odúčanie od plienok. K tomuto veľkému pokroku je potrebná dávka trpezlivosti a odhodlania.
Sociálny vývoj a interakcia: Paralelná hra a hranice
Dva roky sú vekom, kedy sa dieťa začína viac zaujímať o iné deti a teší ho hrať sa spolu s nimi. Hoci v hre je zatiaľ naďalej radšej samé, baví ho hrať sa v blízkosti iných detí. Po sociálnej stránke je dieťa pripravené a potrebuje spoločnosť ostatných ľudí - nielen svojej rodiny. To však neznamená, že je pripravené deliť sa o svoje hračky, alebo sa priamo zapájať do hry s ostatnými deťmi. Deti vo veku dvoch rokov sa iba zriedka hrajú s ostatnými deťmi. Áno, hrajú sa v ich blízkosti, ale hra nie je spoločná. Ide o takzvanú paralelnú hru, počas ktorej sa deti hrajú vedľa seba, no bez toho, aby zasahovali do herného procesu toho druhého. Nenúťte svoje deti, aby sa cielene hrali s rovesníkmi či dokonca súrodencami, keď im vyhovuje hra osamote. Druhý rok je pre vás aj pre vaše dieťa veľkým míľnikom. Nečakajte však, že požičiavanie hračiek a vpustenie niekoho druhého do svojho teritória bude pravidlom. Rovnako sa ani ešte nebude hrať spolu s ostatnými - vaše dieťa sa ešte stále radšej bude hrať samé, ale pokojne vedľa nejakých iných detí.
V tomto veku sa začínajú budovať vzorce správania, ktoré dieťa získava imitáciou a overovaním si dôsledkov svojho správania na svoje okolie. Rovnako sa môže stať, tým, že dieťa je nezávislejšie a snaží sa presadzovať, že začína robiť „napriek“ - bolo mu povedané, že niečo nemá robiť a aj napriek tomu ide a urobí to, často sa ešte pozerá, či si ho všímate a venujete mu pozornosť. Dieťa takto skúša hranice, ktoré ste určili a koľko si môže dovoliť. Nie je to preto, aby vás hnevalo, ale aby otestovalo svoju nezávislosť. Ak sa jedná o činnosť, ktorú nemôže robiť, treba dôrazne dať najavo, že toto naozaj nie. Dieťa sa tiež v tomto veku učí, ktorý tón hlasu rodič používa, keď niečo ešte nemyslí vážne a kedy to už myslí vážne.
Dieťa zbožňuje čas, ktorý trávite spolu hrou, čítaním, spievaním a podobne. Má rado knihy, rado si ich prezerá a ukazuje všetko, čo už vie. Tým rastie jeho sebadôvera a zároveň sa ubezpečuje v tom, že môže ísť ďalej a skúšať nové veci.
Rola rodiča a výchova: Nastavovanie hraníc a podpora rozvoja
Rodičia kladú na svoje deti vysoké nároky a iné to nie je ani v prípade tých najmenších. Často sa stáva, že už dvojročné deti sú karhané za správanie, ktoré je pre ich vek príznačné. Zdravé deti sa počas vývinu správajú v súlade s vývojovými štádiami, v ktorých sa práve nachádzajú. Vo veku dvoch rokov sa ešte len učia žiť v tomto veľkom svete plnom pravidiel a často nekonajú podľa predstáv rodičov.
Milí rodičia, blahoželáme, vaše dieťatko slávi svoje druhé narodeniny. Má 24 mesiacov, čo je 730 dní. Všetko najlepšie! Vaše dieťatko vstupuje do tretieho roka života a my vás naďalej chceme týmto čarovným obdobím sprevádzať a byť poruke. Naučiť dieťa základným hodnotám je aspoň také dôležité ako naučiť ho utierať si zadok. Najbližší rok prejdeme spoločne základnými hodnotami v živote človeka ako je poctivosť, láska, úcta, rešpekt, zodpovednosť, odvaha a ponúkneme vám zaujímavé a tvorivé tipy, ktoré vám pri realizácii tak vznešeného cieľa, akou je výchova detí k hodnotám, pomôžu.
Vyhýbanie sa rozmaznanosti a budovanie samostatnosti
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať v pravom zmysle slova, ako staršie deti. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové, nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší, keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.
Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove. Ak vaše dieťa vykazuje nasledujúce črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou:
- Záchvaty hnevu pre manipuláciu: U malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny, je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však dieťa staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté.
- Odmietanie domácich prác: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosť, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba. Dvojročné deti môžu upratať hračky, vyhodiť plienku do koša či napiť sa z pohára bez vašej asistencie.
- Vyžadovanie všetkého voľného času: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho.
- Časté sťažnosti na nudu: Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí.
- Problémy s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo, nekorešponduje s reálnym svetom. Chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
- Neznášanie súťaženia: Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane. Rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti.
- Nízka sebadôvera: Dieťa síce môže byť chované ako v bavlnke, no v skutočnom svete si musí veci vybojovať. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili.
- Komunikácia ako s kamarátom, nie s autoritou: Rozmaznané dieťa nemá pevné pravidlá, rodičia nie sú autorita. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje.
- Vyžadovanie špeciálneho zaobchádzania: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina.
- Stále si pýta viac: Je jedno, koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo.
Klinická psychologička Laura Markham hovorí: „Deti konajú, ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že ak musíte svojmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo, čo má, niečo je veľmi zlé. Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba.
Ako predchádzať rozmaznanosti a podporovať zdravý vývoj:
- Stanovte pevné hranice s empatiou: Nechajte deti plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá. Naučte sa hovoriť dieťaťu „nie“ bez pocitu viny. Nenenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane, čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča, aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom. Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti, ale aj práva. Nemusíte byť tyran, aby ste dieťa naučili správne sa chovať. Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie, ak cítia láskyplné spojenie s rodičom. V takýchto chvíľach je vhodné stanoviť dieťaťu isté hranice, ktoré následne nebude prekračovať v situáciách, keď nie je čas na hranie.
- Osobný príklad a hodnoty: Osobný príklad je najmocnejšia výchovná metóda. Ovládajte svoju náladu, rozumne nakupujte, jedzte zdravo, ukážte deťom, že to robíte a prečo to robíte. Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne. Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých. Keď je všetko v živote dieťaťa „moje, moje, moje“, nasmerujte jeho pozornosť na „naše“.
- Oceňujte a chváľte: Nenúťte dieťa, nekritizujte, nehnevajte sa. Chceme, aby sa s hodnotou stotožnilo, aby ju zobralo za svoju, nie aby s ňou a aj s nami bojovalo. Čo máme nanútené, máme tendencie odmietať! Pochvala motivuje a dieťa má snahu opakovať dané správanie.
- Zapájajte do domácich prác: Alebo dieťa hravou formou zapojte do domácich prác, ktoré potrebujete doma urobiť. V tomto veku ho zaujíma všetko a rado vás bude napodobňovať napríklad pri utieraní prachu. Dovoľte deťom, aby vám pomáhalo s prácami v domácnosti, samozrejme tými, ktoré sú primerané veku.
- Uzatvárajte dohody: Malé - dohodnite cieľ a prípadnú odmenu. Napríklad: „Vyzlečieš sa sám a odpraceš si veci - môžeš pozerať večerníček.“ Platí pravidlo: práca pred zábavou.
- Podporujte samostatnosť, nie bezmocnosť: Medzi rodičmi koluje všeobecná mylná predstava, že dvojročné deti sú bezmocné a nezaobídu sa bez pomoci rodičov. Kým v mnohých oblastiach je toto tvrdenie pravdivé, neplatí vždy a všade. V tomto veku deti začínajú experimentovať s nezávislosťou a začínajú takisto napodobňovať rodičov.
- Dieťa je súčasťou rodiny: Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (napríklad: „Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť.“).
- Podpora namiesto trestu: Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.
Každé dieťa sa v rámci jednotlivých oblastí vyvíja iným tempom, a preto netreba zúfať, ak v niečom náhodou to vaše zaostáva. Dôležité je byť trpezlivým sprievodcom a poskytnúť dieťaťu bezpečné prostredie na objavovanie sveta a vlastnej osobnosti. Pre tých z vás, ktorí majú kuráž a chuť popracovať nielen na svojich deťoch, ale aj na sebe, máme jeden nápad: sebadisciplína nie je nič iné ako schopnosť prijímať a dodržovať záväzky a sľuby (hoci malé), to je podstata nášho rastu. Dajte si na nasledujúci mesiac jeden malý záväzok a plňte ho. Dokážte si, že sila vašich myšlienok je väčšia ako sila vášho tela!
Komunikácia u detí - Ako rozvíjať reč u dieťaťa
Bežné mýty a realita dvojročného dieťaťa
Rodičia často zápasia s očakávaniami, ktoré nemusia korešpondovať s prirodzeným vývojom dvojročného dieťaťa. Pochopenie týchto mýtov môže priniesť úľavu a pomôcť rodičom reagovať vhodnejšie na správanie ich ratolestí.
Mýtus: Dvojročné deti by sa mali deliť o hračky.Realita: Zdieľanie nie je pre deti prirodzené. Či už ide o hračky, jedlo, oblečenie alebo čokoľvek iné, je to niečo, čo sa musia deti naučiť. Štúdie ukazujú, že deti sa síce môžu naučiť základy zdieľania približne vo veku troch rokov, ale celý koncept delenia sa pochopia až vo veku sedem rokov a viac. Nerozumejú, že to, čo vlastnia, je ich a že to dostanú späť. Jednoducho si myslia, že keď rovesníkovi požičajú hračku, už ju nikdy neuvidia. Dajte im čas a ukážte im, že aj vy sa o veci delíte. Môže ísť aj o také maličkosti, ako požičanie knihy partnerovi, ponúknutie sladkosti iným deťom a podobne.
Mýtus: Záchvaty hnevu sú znakom rozmaznanosti alebo zlého správania.Realita: Deti vo veku dvoch rokov ešte nemajú dostatočnú slovnú zásobu na to, aby vyjadrili svoje pocity. Nedokážu spracovať svoje silné emócie, ktoré ich občas prevalcujú, takže reagujú tak, ako to vedia - záchvatom hnevu. Čo môžete ako rodič urobiť? Byť dôsledný a nevzdať sa. Ide iba o záchvat z trucu a najlepšou reakciou je ignorácia? Alebo potrebuje vaše dieťa vedieť, že je v bezpečí a najlepšie bude pevné objatie? Práve objatia často pomáhajú deťom zvládať negatívne emócie a upokojujú ich. Keď sa vaše dieťa naučí, že objatie pomáha, je pravdepodobné, že pri najbližšej príležitosti namiesto záchvatu hnevu vyhľadá vašu náruč.
Mýtus: Dvojročné deti by mali byť trpezlivé a počkať.Realita: Dvojročné deti chcú všetko a chcú to hneď. Rovnako ako pojem vlastníctva je im cudzí aj koncept trpezlivosti. Až deti od piatich rokov sa dokážu počas čakania rozptýliť, čím si vlastne budujú trpezlivosť, ale od drobcov vo veku dvoch rokov to jednoducho očakávať nemôžete. Príliš dlhé čakanie v deťoch môže vyvolať frustráciu, preto ich nenechávajte čakať dlhšie, ako je to potrebné. Dobrou správou je, že detská pozornosť sa v tomto období sústredí na konkrétnu vec iba krátko, takže sa môžete drobca pokúsiť rozptýliť iným spôsobom.
Mýtus: Dvojročné deti by sa mali hrať spoločne s inými deťmi.Realita: Deti vo veku dvoch rokov sa iba zriedka hrajú s ostatnými deťmi. Áno, hrajú sa v ich blízkosti, ale hra nie je spoločná. Ide o takzvanú paralelnú hru, počas ktorej sa deti hrajú vedľa seba, no bez toho, aby zasahovali do herného procesu toho druhého. Nenúťte svoje deti, aby sa cielene hrali s rovesníkmi či dokonca súrodencami, keď im vyhovuje hra osamote.
Mýtus: Dvojročné deti sú úplne bezmocné a potrebujú neustálu asistenciu.Realita: Medzi rodičmi koluje všeobecná mylná predstava, že dvojročné deti sú bezmocné a nezaobídu sa bez pomoci rodičov. Kým v mnohých oblastiach je toto tvrdenie pravdivé, neplatí vždy a všade. V tomto veku deti začínajú experimentovať s nezávislosťou a začínajú takisto napodobňovať rodičov. Dovoľte deťom, aby vám pomáhalo s prácami v domácnosti, samozrejme tými, ktoré sú primerané veku. Dvojročné deti môžu upratať hračky, vyhodiť plienku do koša či napiť sa z pohára bez vašej asistencie.
Pochopenie týchto vývojových špecifík pomáha rodičom lepšie porozumieť svojim deťom a efektívnejšie ich viesť na ich ceste k samostatnosti a rozvoju. Každé dieťa je jedinečné a jeho tempo vývoja je individuálne. Láska, trpezlivosť a jasne nastavené hranice sú kľúčom k šťastnému a zdravému detstvu.
tags: #dvojrocne #dieta #vsetko #rozkladat