Pochopenie vývinu dieťaťa je fascinujúca cesta, ktorá odhaľuje, ako sa mení spôsob, akým deti vnímajú svet, myslia a interagujú s okolím. V centre tohto poznávacieho procesu stojí koncept egocentrizmu, prirodzenej fázy vývinu, ktorá je kľúčová pre pochopenie detského prežívania od dojčenského veku až po školské roky. Myslenie, najvyšší stupeň poznania, je zároveň najvyššou formou regulácie integrácie človeka s vonkajším prostredím, ovplyvňovanou vnemami, predstavami a pojmami. Myšlienková činnosť sa vyvíja od názorného k pojmovému mysleniu a úzko súvisí s rečovou činnosťou, charakteristickou iba pre medziľudskú komunikáciu. Je dôležité zdôrazniť, že deti vidia svet inak než dospelí, a ich perspektíva, hoci nie vždy okamžite pochopiteľná, je plná osobitostí, ale aj množstva podobností.
Základy Kognitívneho Vývinu a Jeho Teórie
V psychologickej obci sa často hovorí o kognitívnom, inokedy o intelektovom vývine, a ďalší o vývine inteligencie, pričom sa tieto termíny v tej istej práci často striedajú. Kognitívny alebo kognícia znamená poznávací alebo poznávanie, je teda teória týkajúca sa poznania. Je to proces, pri ktorom sa informácia zaznamenáva, znovu vyvoláva a konečne využíva, hoci v prípade predstáv a halucinácií môže byť jeho vysvetlenie ťažké. Podľa kognitívnych teórií psychiky existujú mentálne štruktúry (schémy), ktoré riadia príjem informácií a ich spracovávanie. Často sa používajú analógie s počítačom, kde sú štruktúry prirovnávané k hardvéru a kognitívne procesy k softvéru (programom) počítača. Toto prirovnanie však nie je úplne výstižné, pretože mentálne štruktúry neovplyvňujú len prijaté informácie, ale sa pod ich vplyvom aj samy menia.
Základ tvorí kognitívny vývin, ktorého hlavnými mechanizmami sú asimilácia a akomodácia. Asimilácia predstavuje proces, pri ktorom sa nové informácie začleňujú do existujúcich poznávacích štruktúr (schém). Piaget to prirovnával k premeny anorganických látok na organické, kde telo spracúva vonkajšie podnety do podoby, ktorú pozná. Akomodácia je naopak schopnosť prispôsobiť sa novým informáciám zmenou existujúcich schém. Oba procesy sú nepretržite spojené, do istej miery ako dve strany jednej mince, a zabezpečujú neustály vývin a kvantitatívny nárast informácií o okolitom svete. Vývinová psychológia je rozsiahla disciplína, ktorá sa zaoberá štúdiom zmien v správaní a prežívaní človeka od počatia až po smrť, skúma zákonitosti, podmienky a mechanizmy týchto zmien s cieľom pochopiť, opísať, vysvetliť, predvídať a aplikovať poznatky o psychickom vývine.
Teórie Kognitívneho Vývinu
Kognitívny vývin sa zameriava na vývin poznávacích procesov, ako sú vnímanie, pamäť, myslenie a reč. Medzi najvplyvnejšie teórie patria:
- Teória J. Piageta: Opisuje kognitívny vývin ako sériu štádií, v ktorých sa mení spôsob myslenia a poznávania sveta. Zameriava sa na adaptáciu organizmu na prostredie prostredníctvom zmien v spôsobe chápania hlavou. Vývin inteligencie trvá do konca druhého roka života dieťaťa. Predpokladá, že adaptácia dieťaťa na realitu je možná vďaka jeho vrodeným reflexom, ktoré sa časom transformujú do naučených zvykov a tie potom do inteligentného konania.
- Prístupy J. Brunera: Rozlišuje tri obdobia kognitívneho vývinu: akčné (činnosť), ikonické (predstavy) a symbolické (pojmy).
- Prístupy L.S. Vygotského: Zdôrazňuje význam sociálnej interakcie a kultúry v kognitívnom vývine, pričom tvrdí, že akákoľvek funkcia v kognitívnom vývine dieťaťa má sociálny pôvod. Najprv sa objavuje v rovine sociálnej (interpsychickej) a až potom v rovine psychologickej (intrapsychickej).
- Teórie spracovania informácií: Prirovnávajú ľudský mozog k počítaču a skúmajú, ako sa informácie spracovávajú a ukladajú. Znalostný prístup sa zameriava na to, ako sa vedomosti a skúsenosti organizujú a používajú pri riešení problémov.
Piaget’s Theory of Cognitive Development | Nursing Memory Tricks
Senzomotorické Obdobie a Vznik Kognitívnych Schém (0-2 roky)
Počas senzomotorického obdobia dieťa prechádza od jednoduchých reflexov k zložitejšiemu inteligentnému správaniu. V prvom štádiu senzomotorického obdobia dojča cvičí iba svoje nepodmienené reflexy. Už od druhého mesiaca života sa však vďaka koordinácii činnosti zmyslových orgánov a vývinu pohybov ruky vytvárajú prvé činnostné schémy, ktoré sa upevňujú opakovaním (druhé štádium, 2 - 4,5 mesiacov). V týchto štádiách pozorujeme tri formy procesu asimilácie:
- Funkčnú asimiláciu, ktorá realizuje potrebu cvičiť reflexné reakcie.
- Zovšeobecňujúcu asimiláciu, ktorá umožňuje včleniť čoraz novšie a rôznorodejšie predmety do činnostnej schémy.
- Rozoznávaciu asimiláciu, ktorá podmieňuje diferenciáciu aktivity v závislosti od situácie (napríklad cicanie pre cicanie, pre získanie pokrmu, pre oklamanie hladu).
Koordinácia medzi videním a uchopovaním v období od 4,5 do 8 - 9 mesiacov života, teda v treťom štádiu, umožňuje asimiláciu tých istých podnetov pomocou rôznych schém. Napríklad dieťa cmúľa predmet a manipuluje s ním. Dieťa chytí šnúrku, ktorá visí nad postieľkou, čím uvedie hrkálky pripojené na šnúrke do pohybu. Následne niekoľkokrát po sebe opakuje toto gesto, ktoré malo taký nečakaný výsledok. Takto sa vytvára takzvaná kruhová reakcia. Dieťa ešte dopredu neodlišuje cieľ od použitých prostriedkov. Neskôr stačí, keď zavesíme novú hračku nad postieľku, a dieťa už hľadá šnúrku.
V tomto období dieťa začína prejavovať aj činnosti hľadania predmetu, ktorý sa stratil z očí. V piatom štádiu (od 11 - 12 mesiacov do 18 mesiacov) sa podľa Piageta pripája k predchádzajúcemu správaniu podstatná reakcia - hľadanie nových prostriedkov na základe diferenciácie známych schém. Ako príklad uvádza Piaget nasledovné situácie: položíme predmet na prikrývku mimo dosahu dieťaťa. Dieťa sa najprv márne snaží dosiahnuť naňho priamo. Potom potiahne náhodne, alebo aby si tým pomohlo, za cíp prikrývky. V šiestom štádiu (od 18 mesiacov do dvoch rokov) sa už interné schémy stávajú natoľko prepojenými, že dieťa dokáže hľadať riešenie problémov bez materiálneho tápania, čo vedie k náhlemu porozumeniu alebo vhľadu. Napríklad, ak dieťa chce otvoriť krabičku so štrbinou, nesnaží sa ju najprv otvoriť materiálnym tápaním (reakcia piateho štádia), ale skúma situáciu (často pritom pomaly zatvára a otvára ústa, prípadne). Vloží do štrbiny prst a krabičku otvorí. Tým sa inteligenciu oslobodzuje od reťazca akcií a stáva sa vnútorne riadeným myslením, prechádzajúcim k ďalšiemu obdobiu.
Egocentrizmus: Prirodzená Fáza Detského Vývinu
Egocentrizmus je, keď človek myslí na seba a stará sa len o svoju vlastnú potrebu, túžbu a názor. Tento typ správania sa vo veľkej miere vyskytuje u detí, ale dá sa pozorovať aj u dospelých. Dieťa vo veku od 2 do 7 rokov sa správa egocentricky absolútne prirodzene. Egocentrické deti majú tendenciu byť sebestredné a zamerané na seba. Pre egocentrického človeka je ťažké absorbovať alebo uznať perspektívu druhých, alebo zjednodušene môžeme povedať, že nevidia pohľad iných.
Egocentrizmus neznamená sebeckosť. Je to vývinové štádium, v ktorom dieťa ešte nevie oddeliť svoje potreby od potrieb iných. Svet vníma výlučne zo svojej perspektívy - čo cítim ja, to cítia všetci, čo chcem ja, to by malo byť hneď. Dieťa navyše často vníma rodiča ako „zdroj uspokojovania svojich potrieb“ - pre neho je rodič hlavne na to, aby reagoval na jeho túžby. V slovníku egocentrického dieťaťa by dominovali výrazy „nie“, „ja“, „moje“ a „mne“. Egocentrizmus u dieťaťa je proces lásky k objavovaniu seba samého prostredníctvom lásky k druhým, keď je stredobodom vesmíru pre všetkých ostatných. Napríklad, ak má dieťa radšej jahody ako pomaranče, bude vnímať, že aj všetci ostatní majú radi jahody viac ako akékoľvek iné ovocie. Ak niekto hovorí, že namiesto jahôd má rád pomaranče alebo banány, môže mu to pripadať úplne absurdné a nesprávne.
Typickým prejavom egocentrizmu je aj neschopnosť rozlíšiť medzi pojmami vnútri a vonku, medzi sebou a inými osobami. Dieťa žije v nediferencovanej skutočnosti, kde nie je nič okrem neho samého. Všetko sa s ním spája a nič nie je od neho oddelené. Jedným z najznámejších príkladov je, keď sa dieťa snaží skryť si zakrytím očí - predpokladá, že ak ono samotné nevidí navôkol, ani jeho nikto nevidí. A tak stačí, aby dieťa nevidelo toho, kto ho hľadá, a má pocit, že samo nie je vidieť, aj keď mu vykúka takmer celá postava. Rovnako tak detský mozog verí, že keď si tvár zakryje rukami, stane sa neviditeľným, pretože mu dlho trvá, než pochopí, že vidieť je aj vtedy, keď nemá priamy očný kontakt s inou osobou. Toto je vnútorná bariéra, pretože je určovaná vnútornými rozhodnutiami a pocitmi jednotlivca k problémom. Vo všeobecnosti sa považuje za jednu zo základných bariér v kritickom morálnom uvažovaní.
Piaget’s Theory of Cognitive Development | Nursing Memory Tricks
Charakteristika Egocentrického Myslenia
- Neschopnosť vcítiť sa: Dieťa si neuvedomuje, že iní ľudia môžu mať iné myšlienky, pocity a perspektívy.
- Všetko je "moje": Dieťa si myslí, že všetko patrí jemu a všetci ostatní sú tu len pre neho. Jeho mottom je: všetko je moje a všetci sú tu len pre mňa.
- Ťažkosti s delením: Dieťa má problém deliť sa o hračky alebo iné predmety s ostatnými. Požičať hračku, vypýtať si ju, neplakať, keď niekto hračku vezme - to všetko je výchovná úloha rodičov.
- Problémy s pochopením perspektívy: Dieťa nedokáže pochopiť, že iní ľudia môžu mať iný názor alebo postoj k určitej situácii. Podľa pôvodných teórií sa uvažovalo, že malé deti predškolského veku sú silne egocentrické a nie sú schopné vnímať perspektívu druhých ľudí. Majú tak pocit, že všetci vnímajú svet tak, ako to vnímajú oni.
- Magickosť myslenia: Dopĺňanie svojich predstáv a myslenia fantáziou.
- Absolutizmus: Myslenie je statické, ťažko sa mení, dieťa verí v svoju pravdu (napríklad starká vidí najlepšie, lebo má najsilnejšie okuliare).
Emočný Vývin a Jeho Spojitosť s Egocentrizmom
Bábätko prichádza na svet s vrodenou schopnosťou emočne reagovať. Už novorodenec prežíva a reflexívne vyjadruje svoje city, ktorými dáva najavo spokojnosť či nespokojnosť. Plačom novorodenec na seba upozorňuje a komunikuje tak s okolím. Už u niekoľkodňového bábätka vieme rozlíšiť rôzne druhy plaču, ktorými signalizuje rôzne potreby. Napríklad plač bábätka, ktoré je hladné, je iný, ako keď cíti nepohodu pre špinavú plienku alebo keď ho niečo bolí. Novorodenec sa musí po pôrode adaptovať na nové prostredie a mnohé bábätká sú uplakané aj z dôvodu ťažkého pôrodu. V ranom veku sú emočné prejavy hlavným prostriedkom komunikácie. Vďaka nim dieťa vyjadruje aktuálne city aj bez slov.
Prvé vedomé úsmevy, ktorými dáva najavo svoju spokojnosť, môžeme pozorovať okolo dvoch mesiacov. Postupne sa rozvíjajú ďalšie emócie a ich prejavy. Približne v troch mesiacoch začína dieťa prejavovať radosť, v štyroch mesiacoch hnev, v piatich mesiacoch strach. Vo veku približne pol roka už dieťa spoľahlivo rozlišuje medzi známymi a neznámymi ľuďmi, čo môže viesť k strachu z cudzích ľudí. Dojča je schopné vnímať emočné prejavy iných ľudí a správne ich interpretovať podľa výrazu tváre už okolo dvoch až troch mesiacov. Emócie navodené v kontakte s inými ľuďmi môžeme pozorovať už u 10-týždňových bábätiek. V tomto období reagujú na prejavy radosti, smútku aj hnevu a zosúlaďujú svoje reakcie s emocionálnymi reakciami inej osoby.
Základnou úlohou dojčenského obdobia je získanie dôvery vo vzťahu k svetu. Do akej miery sa to podarí, závisí predovšetkým od toho, nakoľko je mama citlivá voči prejavom dieťaťa. Dôležitá je jej schopnosť dať dieťaťu najavo, že jeho emócie a potreby chápe. V prípade, že matka city dieťaťa ignoruje, prípadne mu prejavy emócií nedovoľuje, dieťa nadobúda pocit, že ide o niečo, čo nie je povolené a treba to potlačiť. Po druhom roku rastie schopnosť dieťaťa reagovať viac diferencovane na rôzne situácie, ale aj na potreby iných ľudí. V tomto období sa v súvislosti s rozvojom sebauvedomenia a snahy o sebapresadzovanie objavujú nové intenzívne emočné reakcie. Často môžeme pozorovať emócie hnevu v dôsledku prežívanej frustrácii.
Predstavte si situáciu, keď po niečom veľmi túžite a túto túžbu nie je možné naplniť. Takto nejako sa môže cítiť váš potomok, keď v obchode stojí pred regálom so sladkosťami a vy mu nedovolíte zobrať si, čo si želá. Jeho nahnevaná reakcia je prirodzená. To však neznamená, že keď sa dieťa hnevá, vy mu máte ustúpiť. Dôležité je umožniť dieťaťu emóciu hnevu zažiť. Vy zároveň máte nárok vyjadriť svoj názor a vysvetliť mu, že v tejto chvíli nedostane to, čo si želá. Po druhom roku deti začínajú viac rozumieť významu pravidiel správania a pri ich porušení sa objavuje hanba a prejavy ľútosti. Ak sa dieťaťu niečo podarí, môžeme pozorovať prejavy hrdosti na svoje schopnosti. Vo vzťahu k iným ľuďom tiež dochádza k zmene prežívania. Separačná úzkosť ku koncu druhého roku postupne mizne. Môžeme sa stretávať s prejavmi žiarlivosti na inú osobu, predovšetkým súrodenca. V tomto veku je prirodzený egocentrizmus, napríklad neochota podeliť sa o hračky. Batoľa (1-3 roky) nerozlišuje medzi výrazom emócie a emóciou skutočnou, to znamená, že keď vidí, že sa niekto usmieva, automaticky ho vníma ako spokojného a šťastného. Schopnosť empatie, teda vcítenia sa do emócií iných ľudí, majú čiastočne vyvinutú už polročné bábätká. Batoľatá už dokážu rozpoznať emočné ladenie rodičov, prispôsobiť mu svoje správanie a majú tendenciu ich napodobňovať. Dieťa v tomto veku ešte nedokáže odlíšiť svoje prežívanie od emócií iných, preto napríklad keď plačú iní, často plače aj ono. Rodičia by mali dieťa učiť uvedomovať si a rozlišovať svoje emócie, pomenovávať ich, čím pomáhajú v jeho emocionálnom rozvoji a rozvíjajú jeho empatiu. Schopnosť empatie rastie medzi druhým a tretím rokom.
Piaget’s Theory of Cognitive Development | Nursing Memory Tricks
Predškolský Vek (3-6 rokov): Obdobie Magického Myslenia a Egocentrických Čŕt
Čas medzi tretím a šiestym rokom života dieťaťa nazývame tiež magickým obdobím - dieťa konečne začína počúvať, čo mu hovoríte a súčasne je to obdobie magického myslenia - prudko sa rozvíja tvorivosť a imaginácia dieťaťa. Predškolský vek trvá od 3-6 rokov, pričom horná hranica je daná nástupom dieťaťa do školy. Dieťa sa ďalej prudko rozvíja v telesnej, poznávacej, motivačnej oblasti a v oblasti sebauvedomovania. Jeho myslenie a vnímanie je stále čiernobiele, preto deti často „žalujú“, aby boli pochválené. Drobec podlieha náhlym impulzom a je zameraný na to, aby boli jeho potreby uspokojené takmer okamžite, je závislý a dožadujúci sa. Často veľmi negatívne reaguje na obmedzenia, zákazy a tresty. Myslenie dieťaťa je veľmi jednoduché a konkrétne, a tiež egocentrické.
Poznávanie detí tohto veku je viazané na ich najbližšie, konkrétne prostredie. Vnímanie sa zdokonaľuje v citlivosti jednotlivých zmyslových orgánov. Charakteristická črta vnímania je synkretizmus (globálnosť), nevšímanie si detailov objektu alebo zameranie sa len na jeden detail a vynechávanie ďalších vlastností predmetu. Vnímanie času predškoláka je nedokonalé, dieťa subjektívne „meria čas“ prostredníctvom určitých udalostí, opakujúcich sa javov, ktoré sa ho týkajú, dieťa je dominantne orientované na prítomnosť, časové pojmy ako minulosť a budúcnosť nemajú ešte pevný obsah. Aj vo vnímaní priestoru dochádza k podceňovaniu vzdialenosti. Nedostatočná je aj orientácia v smere vľavo, vpravo.
Pozornosť je nestála, ovplyvnená silnými podnetmi, ktoré prichádzajú z prostredia. V 3-4 rokoch je pozornosť dieťaťa neúmyselná, neriadená vôľou, v 5. roku sa dieťa začína sústreďovať a úmyselná pozornosť sa ešte zdokonaľuje v 6. roku. Rozvíjanie úmyselnej pozornosti je dôležité pre vstup dieťaťa do školy. Pamäť je na začiatku obdobia tiež neúmyselná, dieťa si pamätá len to, čo naňho silne zapôsobilo a s čím sa stretáva. Je mechanická a až ku koncu obdobia sa začínajú budovať základy slovno-logickej pamäti. Presnosť pamäti je menej rozvinutá, lebo dieťa si do nej pridáva aj svoje fantastické výtvory. Je veľmi ovplyvnená citmi dieťaťa, pamätá si dobre to, čo si praje, to, kto mu urobil dobre, ale pamätá si i to, z čoho má strach a čo nechce. Fantázia je bohatá, založená na nekontrolovateľných predstavách. Konfabulácia - nedostatky logického vnímania sveta a dejov nahrádza fantázia. Aj fantázia závisí od citov detí a od citových stavov, je ovplyvnená rozprávkami, televíziou, udalosťami zo života.
Myslenie je konkrétne. Dieťa premýšľa o tom, čo bezprostredne robí, koho stretáva, čo vníma. Typické znaky myslenia v predškolskom veku zahŕňajú:
- Fenomenizmus: Dieťa reaguje na bezprostredné predmety, svet je preňho taký, ako sa javí (napríklad veľryba nie je ryba).
- Prezentizmus: Ide o väzbu myslenia na prítomnosť, na aktuálnu podobu.
- Egocentrizmus: Myslenie je zamerané na seba (dieťa si zakryje oči, aby ho nevideli).
- Absolutizmus: Myslenie je statické, ťažko sa mení, dieťa verí v svoju pravdu.
- Magickosť: Dopĺňanie svojich predstáv a myslenia fantáziou.
V myslení dieťaťa predškolského veku rozlišujeme dve obdobia:
- Obdobie kladenia otázok „Čo je to?“.
- Obdobie kladenia otázok „Prečo? Načo? Ako?“.
Slovná zásoba sa v tomto období rapídne rozvíja. Citový život je veľmi bohatý a intenzívny. Citové podnety vyvolávajú u dieťaťa prudké a veľmi rozmanité reakcie. Zvyšuje sa citlivosť detí. Rozlišujú sa astenické a stenické city. Závisí to od výchovy, napríklad pod vplyvom autoritatívnej mamy sa posilňujú astenické city (dieťa je plačlivé, bojazlivé, ustráchané), opakom sú stenické city, ktoré podporujú sebavedomie a vyvolávajú dobrú náladu. Hnev sa objavuje väčšinou v kontakte s rovesníkmi alebo pri príkazoch a zákazoch, ktoré dieťa frustrujú. Strach je v tomto veku viazaný na rozvoj detskej predstavivosti, napríklad strach z imaginárnych bytostí či strašidiel. Základné emócie deti v predškolskom veku chápu bez problémov, porozumenie komplexnejším emóciám je však náročnejšie. V predškolskom veku sa rozvíja emocionálna inteligencia, deti svojim citom lepšie rozumejú, dokážu prejaviť empatiu voči iným a čiastočne ovládať prejavy svojich citov.
Sociálny vývin je poznamenaný veľkou iniciatívou. Hlavnou potrebou dieťaťa je aktivita. Pre socializáciu dieťaťa je potrebné, aby navštevovalo kolektív, napríklad materskú školu. Socializácia dieťaťa v predškolskom veku sa završuje prechodom do základnej školy. V tomto období prevládajú hry, kedy dieťa napodobňuje zvieratá a ľudí. Pribúdajú hry s pravidlami.
Prechod k Logickému Mysleniu: Mladší Školský Vek (7-12 rokov)
J. Piageta od 7. až 8. roku života do 11. až 12. roku označuje ako štádium konkrétnych logických operácií. Myslenie dieťaťa sa od predškolského veku dostáva na novú, vyššiu úroveň, kedy dieťa už dokáže kvalitnejšie vykonávať elementárne operácie myslenia, t.j. analýzu, syntézu a zovšeobecňovanie. V dôsledku toho dieťa za 3 roky (3. až 6. rok) prechádza k logickým myšlienkovým operáciám. Ich logika je však ešte ireverzibilná, čo znamená, že dieťa nedokáže vrátiť proces späť. Ak napríklad prelejeme tekutinu z úzkeho vysokého pohára do širokého a nízkeho, dieťa tvrdí, že v tomto pohári je teraz tekutiny viac, a prehliada iné dôležité aspekty. Egocentrické myslenie sa prejavuje neschopnosťou dieťaťa vžiť sa do inej perspektívy. V mladšom školskom veku dokáže už dieťa spracovať väčší rozsah skúseností, postihnúť viac a mnohostrannejších vzťahov medzi vecami a javmi. Napriek tomu, ešte vždy je myslenie veľmi názorné a konkrétne, vychádza z bezprostrednej skúsenosti a praktického konania.
Vstup do školy predstavuje pre dieťa zásadnú zmenu v spôsobe života. Hra ustupuje do úzadia a nahrádza ju učenie. Žiak sa musí prispôsobiť požiadavkám školského života a zvládať množstvo povinností, ktoré sú závažnejšie a náročnejšie ako doterajšie aktivity. Mladší školský vek sa označuje ako vek triezveho realizmu. Školák sa plne zameriava na to, čo je a načo to je. Dieťa chce pochopiť okolitý svet a veci v ňom.
Kým v predškolskom veku prevláda neúmyselná pozornosť, založená na zaujímavosti podnetov, u žiaka sa začína rozvíjať úmyselná pozornosť a sústredenosť na prácu. Pamäť žiakov mladšieho školského veku sa mení od mimovoľnej k úmyselnej. Žiaci si čoraz viac dokážu niečo trvalo zapamätať. Na začiatku školskej dochádzky je myslenie veľmi konkrétne a názorné, opiera sa o konkrétne skúsenosti (J. Piaget). Vyššiu formu myslenia predstavuje abstraktné myslenie, ktoré spočíva v chápaní súvislosti medzi pojmami a javmi.
Aj citová oblasť sa výrazne vyvíja. Spočiatku - v prvom ročníku žiaci podobne ako deti v predškolskom veku bezprostredne a pomerne búrlivo prejavujú svoje city. Záujmy dieťaťa tohto obdobia nie sú ešte ustálené. Ľahko sa menia pod vplyvom výchovy a vyučovania. Morálny vývin dieťaťa v mladšom školskom veku má veľkú úlohu v sociálnych vzťahoch. Na začiatku školskej dochádzky si dieťa vytvára jednoznačne pozitívny vzťah k učiteľovi, ktorý je niekedy pre dieťa väčšou autoritou ako rodičia. V tomto období si dieťa tiež vytvára silnejšie priateľské vzťahy. Má zmysel pre družnosť, túži po spoločnej činnosti. Začína mu viac záležať na mienke a obľúbenosti v kolektíve, ktorý sa stáva ťažiskom jeho citových vzťahov.
Piagetova teória morálneho vývoja určila tri základné etapy vývoja morálky u dieťaťa. Morálka predškolského dieťaťa a ešte u väčšiny školských začiatočníkov je heteronómna (určovaná príkazmi a zákazmi dospelých). Správanie je dieťaťom hodnotené ako „dobré“, keď je dovolené, alebo schvaľované dospelými, a „zlé“, keď je nimi zakázané, alebo trestané. Čoskoro po začiatku školského veku (okolo 7.- 8. roku) sa morálka dieťaťa stáva autonómna v tom zmysle, že dieťa uznáva určité správanie za správne, alebo nesprávne samo o sebe bez ohľadu na názor dospelých.
Piaget’s Theory of Cognitive Development | Nursing Memory Tricks
Sociokultúrny Rozmer Poznania: Vplyv L.S. Vygotského
L.S. Vygotsky bol významný psychológ, ktorý zdôrazňoval sociokultúrny kontext kognitívneho vývinu. Jeho teória sa zameriava na význam jazyka a reči v kognitívnom vývine a na vzťah medzi rečou a myslením. Vygotsky tvrdil, že akákoľvek funkcia v kognitívnom vývine dieťaťa má sociálny pôvod. Najprv sa objavuje v rovine sociálnej (interpsychickej) a až potom v rovine psychologickej (intrapsychickej). Podľa Vygotského je jazyk nástrojom myslenia a prostriedkom, pomocou ktorého sa sociálne skúsenosti transformujú na individuálne poznanie. Mentálne procesy sú internalizovanými sociálnymi procesmi.
Fenoménom, ktorý ilustruje tento proces, je vnútorná (privátna) reč dieťaťa. Deti predškolského veku si pri hrových činnostiach a riešeniach úloh hovoria "sami pre seba". Táto privátna reč je opakovaním dialógov, ktoré dieťa pozná a počuje v sociálnom prostredí. Má regulačnú funkciu, funkciu riadenia činností dieťaťa. Postupne sa táto hlasná reč stáva skratkovitejšou, úspornejšou a tichšou, obracia sa dovnútra do podoby "vnútornej reči pre seba" (verbálneho myslenia).
Pedagogické dopady teórie L.S. Vygotského sú významné:
- Individuálne rozdiely v kognitívnom vývine a vývine verbálneho myslenia závisia od miery stimulácie, prítomnosti dieťaťa pri sociálnych interakciách, rozsahu a foriem verbálnej produkcie dospelých smerom k dieťaťu, používania verbálneho doprovodu pri riešení úloh dospelými a spolupráce dospelých pri riešení úloh dieťaťom.
- Sociálna komunikácia s dieťaťom stimuluje, podporuje a štruktúruje jeho myslenie a poznávanie.
- Vygotsky tiež zdôrazňoval význam "zóny najbližšieho vývinu", čo je rozdiel medzi tým, čo dieťa dokáže urobiť samo, a tým, čo dokáže urobiť s pomocou dospelej osoby alebo skúsenejšieho rovesníka. Učenie by malo prebiehať v tejto zóne, aby bolo efektívne.
Ako Rodičia a Prostredie Formujú Detskú Osobnosť a Znižujú Egocentrizmus
Prekonanie egocentrizmu je kľúčovou súčasťou vývinového procesu a vyžaduje si trpezlivosť a dôslednosť zo strany rodičov a vychovávateľov. Postupom času človek pochopí aj perspektívu ostatných. Tu sú niektoré kroky, ktoré môžu pomôcť:
Nastavenie Limitov
Stanovenie hraníc a limitov môže byť pre rodiča náročné, ale je jedinou správnou cestou. Poddať sa záchvatom hnevu dieťaťa nie je správny prístup. Stačí povedať jasne a pokojne „nie“. Hranice sú kľúčové, pretože dieťa si všimne, že rodič nie je len na napĺňanie jeho potrieb, ale má aj vlastné pravidlá.
Podpora Rozhodovania
Nechajte dieťa vyjadriť svoj názor, aj keď sa vám nebude páčiť. Nespochybňujte ho. Podporujte v deťoch láskavosť a štedrosť. Deti sa učia viac z toho, čo robíme, než z toho, čo hovoríme.
Zapojenie Dieťaťa do Priateľstiev
Nechajte svojho predškoláka nadviazať kontakt s inými deťmi a budujte vzťahy. Takto získajú jasnú predstavu o realite. Dieťa s egocentrickým správaním si nie je vedomé toho, že svojimi činmi ubližuje druhým. Je potrebné ho citlivo viesť k tomu, aby sa dokázalo rozdeliť a postupne spolupracovať. Využiť na to možno aj rôzne napodobňovacie hry, pretože dieťa chce v tomto období všetko napodobňovať.
Učenie Čakať a Zvládať Frustráciu
Čakanie je pre dieťa ťažké. Nie preto, že by nechcelo spolupracovať, ale preto, že jeho nervová sústava ešte nevie spracovať odklad uspokojenia. To, čo pre dospelého znamená „len chvíľku vydrž“, je pre malé dieťa ako malá frustrácia, ktorú sa musí naučiť uniesť. A práve tieto drobné každodenné situácie - čakanie na lopatku, na svoju chvíľu, na pozornosť rodiča - sú tréningom sebaregulácie. Niečo, čo sa mu raz zíde v škole, v práci, v partnerskom vzťahu aj v živote.
- Schopnosť čakať: Keď dieťa dokáže chvíľu počkať, učí sa zvládať odklad uspokojenia. To je kľúčová schopnosť pre budúce sebariadenie. Pomáha mu vydržať pri úlohe, sústrediť sa, nevzdať sa hneď pri prvej prekážke. Namiesto príkazu „Počkaj!“ pomôž dieťaťu pochopiť, čo bude nasledovať: „Najprv sa dohrá Maťko, potom budeš na rade ty.“ Používajte krátke, zrozumiteľné rámce: „Keď dopijem čaj“, „Keď zazvoní budík“. A hlavne - dodržte to, čo poviete. Keď sa dieťa naučí, že čakanie má koniec, začne mu dôverovať a zvládne to nabudúce ľahšie.
- Schopnosť rešpektovať hranice iných: Čakanie často znamená, že dieťa musí rešpektovať, že aj druhí majú svoje potreby. To je začiatok empatie - uvedomenie, že „nie som jediný, kto chce, kto cíti, kto potrebuje“. Nahlas pomenúvajte potreby druhých: „Pozri, Maťko sa s tým teraz hrá, aj on má chuť stavať hrad.“ Zahrňte dieťa do riešenia: „Ako by ste sa mohli vystriedať?“ Chváľte konkrétne momenty, keď počká alebo ustúpi: „Všimla som si, že si počkal, kým ti kamarát podal autíčko. To bolo pekné.“ Takto sa učí, že rešpekt nie je o treste, ale o vzájomnosti.
- Schopnosť zvládať frustráciu: Frustrácia je prirodzená súčasť života. Dieťa, ktoré ju môže prežívať v bezpečnom prostredí, sa ju učí zvládať - nie potláčať. Pomenujte, čo cíti: „Si nahnevaný, lebo to chceš teraz. Rozumiem.“ Pomôžte mu prežiť emóciu, nie ju okamžite zastaviť: „Poď, spolu to chvíľku vydržíme.“ Po upokojení sa k situácii vráťte: „Vidíš, zvládol si to. Aj keď to bolo ťažké.“ Takto mu dávame skúsenosť, že emócie prichádzajú a odchádzajú - a že ich dokáže uniesť. To je základ emocionálnej stability v dospelosti.
Rodičovský Príklad a Modelovanie Správania
Je vhodné viesť deti napríklad k dobrovoľníctvu. Ukážte im, že je dôležité starať sa aj o ostatných. Naučte ich myslieť napríklad na starých rodičov. Deti sa učia viac z toho, čo robíme, než z toho, čo hovoríme. Aj rodičia občas vybuchnú. Ak odznejú emócie, treba byť otvorený a úprimný. Aj negatívne pocity sú súčasťou ľudského bytia a sú normálne. Mali by sme prijať svoje vlastné veľké pocity a spôsob, akým reagujeme na situácie, keď sme nahnevaní. Pre deti je skutočne dobré, keď nás po hádke vidia ospravedlniť sa a modelovať správanie, ktoré chceme, aby si osvojili. Prevezmite zodpovednosť za svoje „chyby“. Osobný príklad je viac ako milión slov. Za nevhodným správaním detí stoja často dospelí, najmä rodičia. Rodičia s tým najlepším úmyslom u detí často vyvolávajú pocit hanby alebo na ne vyvíjajú nátlak, aby mali pocit, že musia robiť všetko správne. Kritika k deťom by ale mala byť konštruktívna a skôr vo forme odporúčaní, ako vo forme príkazov.
Rozhovory o Citlivých Témach
Problémom je aj to, že sa rodičia vyhýbajú rozhovorom so svojimi deťmi o citlivých témach ako šikana alebo pohlavie. Deti vnímajú rozdielny prístup k ženám na pracovisku a aj to, že sa za najpríťažlivejších považujú ľudia navonok krásni a bohatí a iné. Ak sa doma vyhýbate diskusii na citlivé témy, deti si nájdu informácie inde. Tie môžu byť skreslené a nepresné. Oveľa lepšie je viesť v domácnosti diskusiu na ťažké témy a vysvetľovať problematiku spôsobom primeraným ich veku.
Správne Zvládanie Emócií u Detí
Problémom môže byť aj nesprávne zvládanie pocitov u detí. Rodičia by nemali hovoriť „prestaň sa správať ako dieťa“ alebo v prípade chlapcov „prestaň sa správať ako dievča“. Takto spochybníme, že ich pocity sú správne a začnú sa pred nami uzatvárať. Na druhej strane, deti nedostanú príležitosť zvládať negatívne emócie. Ak rodičia zabránia chlapcom vyjadrovať a prežívať pocity smútku alebo strachu, chlapci sa s pribúdajúcim vekom stanú viac agresívni.
Vplyv Montessori Metódy na Znižovanie Egocentrizmu
Pre Montessori zariadenie je charakteristická vekovo zmiešaná skupina detí, čo znamená, že v jednom spoločnom priestore sú deti vo veku v rozpätí troch rokov. Vekový rozdiel umožňuje deťom rozvíjať cez slobodnú spoluprácu vzájomné vzťahy nepoznačené súperením a súťaživosťou. Staršie deti sa spontánne delia o svoje vedomosti a zručnosti s mladšími, mladšie deti nachádzajú v prípade potreby pomoc a oporu vo svojich starších kamarátoch, nemusia sa hneď obracať na učiteľa. To je jeden zo zdrojov súdržnosti detského kolektívu v Montessori triede. Rozličný vek podporuje spoluprácu a minimalizuje súťaživosť, znižuje egocentrizmus a nabáda deti k tomu, aby si pomáhali, čo je pre dnešný svet veľmi dôležité.
Piaget’s Theory of Cognitive Development | Nursing Memory Tricks
Sebaregulácia a Kritické Myslenie proti Egocentrizmu
Self-reguláciu považujeme za nosný komponent pri odstránení rodného egocentrizmu. Kritické myslenie je sebariadené, sebadisciplinované, sebakontrolované a sebakorekčné myslenie. Vyžaduje prísne štandardy excelentnosti a dôkladné ovládanie ich používania. Zahŕňa to efektívnu komunikáciu, schopnosť riešiť problém a odhodlanie prekonať náš rodný egocentrizmus. Čím viac vieme o ľudskom egocentrizme, tým viac toho dokážeme v sebe rozpoznať, a tým viac ho môžeme napadnúť alebo prekonať. Môžeme analyzovať naše ciele a úmysly, spochybniť spôsob, akým definujeme problémy, posúdiť informačnú základňu nášho myslenia, prehodnotiť svoj záver alebo interpretáciu, analyzovať nápady alebo koncepty a identifikovať a skontrolovať naše predpoklady.
Výzvy Súčasnosti a Budovanie Hodnôt
Psychológ Martin Dolejš hovorí o problémoch dnešných detí a dôvodoch, prečo k nim dochádza. Dnešné deti majú veľa nielen materiálnych vecí, ale aj veľa slobody a veľké množstvo možností, ako sa rozvíjať v rôznych smeroch. Aj napriek týmto možnostiam je veľa detí nespokojných, problémových, zvyšuje sa ich agresivita alebo na druhej strane apatia, teda akási nuda, presýtenosť a nezáujem o nič.Keď sa v minulosti dieťa chcelo v kolektíve rovesníkov presadiť, muselo podávať dobré športové výkony, muselo mať dobré sociálne zručnosti alebo sa dobre učilo. Dnes sa tieto skutočnosti výrazne zmenili. Mnoho detí si zvyšuje postavenie v triede tým, že má drahé oblečenie, drahý mobil a rodičia ho vozia do školy na drahom aute. V minulosti to bolo o človeku a o tom, aký je, a dnes je to o tom, čo vlastní. Rodičia sú pre deti obrovským vzorom, a tak, ak sa predvádzajú rodičia, potrebujú sa predvádzať aj deti.Tak ako dospelí, tak aj deti sú denne pod tlakom reklamy a médií. Tlaku sa nedá zabrániť. Reklamy čoraz agresívnejšie tlačia ľudí do túžby MAŤ, vlastniť. Nastolujú pocit, že len vtedy, keď človek veľa vecí vlastní, má jeho život zmysel. Zmenený životný štýl, vplyv médií a tiež technológií má vplyv aj na komunikáciu detí. Tým, že deti veľmi často komunikujú na sociálnych sieťach, využívajú rôzne skratky či smajlíky, začínajú mať problém aj s bežnou komunikáciou a čo je horšie, prestávajú rozumieť emóciám, ktoré sa vyjadrujú mimikou.
Kde Hľadať Východiská?
Ak chceme robiť skutočné zmeny, začať musíme v rodinách. Rodičia si musia vedieť nájsť čas, aby deťom ukazovali pozitívne hodnoty a zmysel života. Jednoduché ukážky prosociálneho správania sú kľúčové: Napríklad otec ide so synom v autobuse a nastúpi staršia pani. V autobuse nie sú voľné miesta. Otec vstane a pustí pani sadnúť. Syn to vidí. Je tu veľká pravdepodobnosť, že to v budúcnosti urobí aj on. Staré oblečenie by rodičia mali nosiť spolu s deťmi niekde na charitu. Tiež môžu rodičia spolu s deťmi zbierať odpadky v prírode. Samozrejmosťou by malo byť aj to, že rodičia s deťmi by mali navštevovať starých rodičov. Mnohí rodičia si vôbec neuvedomujú, že starí rodičia sú tiež nositeľmi určitých pozitívnych hodnôt. Starí ľudia už väčšinou vedia, o čom je život a neprahnú len po materiálnych veciach. Vzťahy s prarodičmi je však potrebné udržiavať od narodenia dieťaťa, aby sa vyvíjali postupne.
Úcta ako Základ Výchovy
Základom všetkého by však mala byť úcta k rodičom. Len vtedy, keď má dieťa úctu k rodičom, môže prejavovať úctu k starým rodičom, k učiteľom a k ostatným ľuďom. Ak je úctivý rodič, úctivé je aj dieťa. Ináč to nefunguje. V dnešnom svete však mnohí preferujú viac egocentrizmus a pýchu ako úctu a pokoru. A aj preto potom v detských kolektívoch narastá súperenie, šikana a agresia. Keď si zoberieme všetky spomenuté okolnosti, nemôžeme byť prekvapení, že dnešné deti sa správajú ináč ako pred rokmi. Existujú mnohé riešenia, ako situáciu zmeniť. Problém je však v tom, že sú v menšine tie rodiny, ktoré problémy vidia reálne a chcú ich aj konkrétnymi krokmi meniť. Väčšina rodín je však takých, ktorým to nevadí, ba niektorým nastolený trend aj vyhovuje.
tags: #egocentrizmus #u #deti #dojca