Nový film Otec od režisérky Terezy Nvotovej patrí k tým dielam, ktoré diváka nenechajú pokojne sedieť ani po odchode z kina. Terézia Nvotová sa odvážne pustila do témy, ktorej sa mnohí boja dotknúť. Namiesto senzácie však ponúka intímnu štúdiu viny, smútku a rozpadajúcich sa rodinných väzieb. Už od prvých minút je jasné, že nepôjde o ľahký film, ale o intenzívny zážitok, ktorý kladie viac otázok, než dáva odpovedí. Dráma Otec je inšpirovaná jednou z najtragickejších udalostí, aké môžu zasiahnuť rodinu - syndrómom zabudnutého dieťaťa. Tento silný titul slovenskej kinematografie si už získal uznanie na medzinárodných filmových festivaloch a je predzvesťou hlbokého diváckeho zážitku.
Hlavná myšlienka a inšpirácia: Syndróm zabudnutého dieťaťa
Srdcom filmu Otec je náročná téma syndrómu zabudnutého dieťaťa. Dej sleduje milujúceho otca, ktorého život sa v okamihu zrúti po jeho osudovej chybe. Nevinná každodenná rutina sa zmení na nočnú moru, keď jeho dieťa zostane spiac zatvorené v aute. Príbeh filmu nám ukazuje, ako táto tragédia otrasie manželstvom, naruší dôveru a premení šťastnú rodinu na trosky, pričom otec zostáva sám so svojou vinou a hrozbou väzenia. Téma pritom nie je len filmovou fikciou - pred rokmi sa takýto prípad na Slovensku naozaj odohral. Konkrétne, silná téma snímky Terezy Nvotovej je inšpirovaná skutočným príbehom otca z Nitry, ktorý zabudol svoju dcéru v aute. Syndróm zabudnutého dieťaťa nie je, žiaľ, ničím neznámym a novým, a podobný prípad sa stal pred desiatimi rokmi v Nitre.
Dušan Budzak, ktorý bol priateľom muža, ktorý sa musel s niečím podobným vyrovnať, napísal o tomto prípade knihu. Autor niekoľkých trilerov prišiel v roku 2019 za producentkou Veronikou Paštékovou z DANAE Production. Pôvodne mal nápad na iný projekt - kriminálny seriál. Ako uvádza producentka Veronika Paštéková: „Zistila som, že nejde o ojedinelý prípad - práve naopak. Vo svete sa odohrali desiatky podobných tragédií, ktoré spája syndróm zabudnutého dieťaťa. Ako matky sa ma tento príbeh hlboko dotkol.“ Paštéková tiež dodáva: „Nikdy predtým som o ,syndróme zabudnutého dieťaťaʻ nepočula. Nebola som si istá, či máme odvahu tento film natočiť. Spomenula som si na mediálny hon, rýchle súdy, krutosť.“ Spolu s Dušanom Budzákom oslovili s nápadom na film režisérku Terezu Nvotovú.
Tereza Nvotová spočiatku nevedela, ako by k príbehu pristúpila tak, aby na diváka iba „nehodila“ ťažobu, s ktorou potom musí z kina odísť. Jej prvá reakcia bola, že je to veľmi ťažký, tragický a smutný príbeh. Príbeh Otca jej však zostal ležať v hlave. „Ten príbeh zostal so mnou a nevedel odísť. A to bol moment, keď som spozornela, že v ňom je ešte niečo iné, než len to smutné, tá tragédia a to, čo sa dá veľmi rýchlo interpretovať, ako to poznáme z novinových článkov,“ povedala režisérka. Pochopila, že ten príbeh má v sebe omnoho viac vrstiev, ktoré v nej vyvolávajú otázky a otvárajú v nej citlivosť. Ako hovorí Nvotová: „Aby som dokázala pochopiť, čo sa tam stalo, musím prijať to, že tiež nerobím všetko správne a som schopná aj takejto fatálnej chyby. Musíme prijať svoju vlastnú krehkosť. A to, že nie sme takí, akí by sme chceli byť. Cez takéto prijatie môžeme potom lepšie pristúpiť aj k druhým ľuďom.“
Syndróm zabudnutého dieťaťa sa týka rovnako mužov ako žien, bez rozdielu veku, rasy či spoločenskej triedy. „Tento film sa inšpiroval nielen tým slovenským skutočným príbehom, alebo tými slovenskými, ktoré sa tu stali, ale aj ďalšími, ktoré sa dejú po celom svete. Je to preto, že keď sa tieto príbehy dejú, tak sa dejú až nápadne rovnako. Často sa dejú milujúcim rodičom, ktorí majú nejakú výchylku v dennej rutine,“ povedala Nvotová. Zjednodušene podľa nej ide o určitú poruchu pamäte, ktorá má niekoľko funkcií a tie môžu ísť proti sebe, dokonca nám môžu vytvárať falošné spomienky. Tvorcovia sa ako prví zamerali na tzv. problém zabudnutého dieťaťa a skúmajú psychológiu človeka, ktorý balansuje medzi pocitmi (ne)viny a láskou, ktorú stále cíti k matke nebohého dieťaťa. Snaží sa zachrániť vzťah a lásku, ktorá manželov napriek smrti dieťaťa spája. Dôležité je, že sa tvorcovia pomerne úspešne vyhýbali moralizovaniu.
Netradičné Filmové Spracovanie: Intenzita Dlhých Záberov
Film Terezy Nvotovej síce nadväzuje na skutočnú udalosť, ale neponúka jednoduchý súd ani senzáciu. Nvotová si vybrala zaujímavú tému a netradičné spracovanie. Kamera Poliaka Adama Suzina počas celého filmu využíva najmä uzavretý priestor domácnosti a auta, čím umocňuje klaustrofobický pocit viny a izolácie. Nenápadné zmeny v priestore či kompozícii záberov podčiarkujú psychické stavy postáv - divák sa prakticky ocitá v ich vnútornom chaose. Takýto strih teda dopĺňa atmosféru celého filmu, pretože je pokojný, miestami až ťaživý, čo dodáva filmu realistickú intenzitu.
Dielo je zaujímavé nielen námetom, ale aj kamerou Poliaka Adama Suzina. Tvorí ho totiž približne len desať dlhých záberov. Tento spôsob nakrúcania je pri hraných filmoch veľmi náročný. Režisérka Tereza Nvotová vysvetlila: „Šlo mi o to, aby sa divák naplno napojil na hlavného hrdinu a ponoril sa do jeho sveta. A práve vďaka dlhým záberom nemá na výber, jeho život prežíva bez prerušenia a bez odstupu.“ Pre Nvotovú je jazyk filmu rovnako dôležitý ako príbeh. Nevedela si predstaviť tento film v klasickej epizodickej štruktúre, lebo by to bolo ako pozerať si fotoalbum z pohrebu. „To nikto nechce. Ja som chcela, aby divák cítil spojenie s hlavnou postavou a úplne sa ponoril do jej sveta,“ dodáva.
Prípravy boli detailné, kameraman Adam Suzin so štábom skúšali každý pohyb kamery, niektoré zábery aj celé dni. Hercov dlhé zábery nútia sústavne zostať v postave bez toho, aby sa spoľahli na strih. Toto je dôkazom toho, že ticho vie občas povedať viac ako slová a vie byť aj desivo horšie. Sledovanie filmu Otec nie je príjemné, pretože na diváka prenáša všetky hrôzy toho, čo si rodina postihnutá touto tragédiou musí zažiť. A ty to s ňou prežívaš na vlastnej koži, čo je dôkazom toho, prečo sú ohlasy na túto snímku plné superlatívov. Scenár, ktorý Tereza Nvotová spoluvytvorila s Dušanom Budzákom, stojí na jednoduchom príbehu, no otvára veľké otázky o vine, treste a možnostiach odpustenia. Ani nie od okolia, ako o možnostiach odpustenia samému sebe. Ak je vlastne v takejto tragickej situácii čosi také vôbec možné. Autorom hudby k filmu je Jonatan Pastirčák.
Majstrovské Herecké Výkony: Milan Ondrík a Dominika Morávková
Kľúčový pre film bol výber protagonistu. S producentkou sa zhodli na Milanovi Ondríkovi. Obľúbený slovenský herec sa zhostil hlavnej postavy skutočne bravúrne. V poslednej dobe dostáva v slovenských projektoch čoraz viac priestoru, vďaka čomu majú diváci viac príležitostí navnímať jeho nesmierne široký herecký záber. Jeho prerod z milujúceho otca na muža zničeného vlastnou chybou je ukážkou jeho nesmierneho talentu, vďaka čomu z tých až mrazivo presne zahraných emócií divákovi naskakujú zimomriavky. Podľa režisérky nešlo o hranie, ale o existenciu v role. „Milan často hovorí, že to bola jeho najťažšia rola. A nečudujem sa - aby to zahral pravdivo, musel si prežiť najhoršiu nočnú moru,“ dodala Nvotová. Pre Milana Ondríka bola jedna vec prijať predstavu, že si musí prežiť to, čím si prechádzal hrdina filmu, pretože takéto typy postáv sa nedajú iba zahrať. „Bol som si vedomý toho, že sa musím do nej vnoriť,“ povedal Ondrík.
Jeho manželku skvelo zahrala herečka Dominika Morávková. Jej postava sa síce snaží byť pre svojho muža oporou, ale zároveň mu vlastne nevie odpustiť to, čo spôsobil. Prináša tak nemenej skvelý výkon. Táto herecká dvojica teda pochopiteľne nesie celý film na svojich pleciach a paradoxne aj vďaka miernej rozpačistosti postáv v určitých scénach to celé prispelo k ich uveriteľnosti. Na premiére filmu Otec na Filmovom festivale v Benátkach - Dominika Morávková, Milan Ondrík, Tereza Nvotová a Aňa Geislerová spoločne uviedli film. Aby vzťah medzi rodičmi a dieťaťom pôsobil autenticky, Ondrík aj Dominika Morávková trávili s malými herečkami pol roka pred nakrúcaním čas. Hoci Milan Ondrík bol už predtým videný v rôznych filmoch, seriáloch a divadelných predstaveniach a diváci tušia, že na takúto rolu je dobre disponovaný, a tak ich možno ani tak nezaskočí, ako svoju ťažkú rolu zvláda, stále je to silný zážitok. Možno ešte trochu viac Dominika Morávková, ktorá nejde až do takých expresívnych polôh, ale z jej očí, smutných, bezradných, tápajúcich, mrazí. Ona prežíva svoju drámu, nielen ako sa zmieriť so smrťou dieťaťa, ale či dokáže žiť s človekom, ktorý môže za smrť ich dcéry.
Vo vedľajších úlohách sa vo filme objavili Anna Geislerová, Peter Bebjak, Roman Polák, Ingrid Timková, Martina Sľúková či Peter Ondrejička. Spolu s Milanom Ondríkom vo filme účinkujú Dominika Morávková, Martina Sľúková, Aňa Geislerová, Dominika Zajcz, Peter Ondrejička, Ingrid Timková, Roman Polák či Peter Bebjak. Keď Milan Ondrík dokončil posledný záber, jeden z najťažších, padol na kolená a povedal: „Ďakujem, pane Bože!“.
Rozhovor 🎤 s Milanom Ondríkom o filme Otec | Aktuality
Cesta Vinou a Hľadanie Odpustenia
Osudový moment rozvráti otcovo manželstvo, privedie ho na pokraj väzenia a uvrhne do neznesiteľnej viny. Film skúma psychológiu človeka, ktorý balansuje medzi pocitmi (ne)viny a láskou, ktorú stále cíti k matke nebohého dieťaťa. Desivá smrť dieťatka v rozpálenom aute a trápenie jeho otca je zobrazené s mrazivou presnosťou. S takouto hrôzou sa nemožno len tak vyrovnať. Smrť dieťaťa, ktoré zomrie v rozpálenom aute, kde ho dospelý zabudol, nezdrví iba rodičov, ale všetkých, ktorí sa o tom dozvedia. Napriek tomu sa, žiaľ, takéto prípady naďalej stávajú, aj u nás, aj v zahraničí. Keď sa takáto tragédia stane, mnohí tvrdia, že nechápu, ako môže rodič zabudnúť dieťa v aute. A práve na nich sa obracajú tvorcovia nového filmu Otec s otázkou: Ste si istí, že vám by sa to nemohlo stať?
Toto emocionálne peklo prežívame veľmi intenzívne spolu s manželským párom. Je to vyčerpávajúce, ale vlastne sa občas aj utešíme, že je lepšie prežiť si to len na filmovom plátne. Po tragédii nasledujú ďalšie hrozné veci: ako žiť ďalej, ako zachrániť manželstvo, ako prežiť policajné vyšetrovanie, súd, mediálnu pozornosť, odsudzovanie známych i neznámych ľudí… A ako si to upratať v hlave: „zabil som vlastné dieťa, aj keď nechtiac, neúmyselne“. Scenárista Dušan Budzak o filme Otec, ktorý vznikol podľa jeho knihy, hovorí: „Netreba sa báť mať vedomosť.“ Robil to už pri knihe, keď sa našli ľudia, ktorí presne nepoznali obsah ani knihu, no neskôr si ju prečítali a potom mu napísali ospravedlňujúci list. Napísali mu, že sa hanbia za to, aký mali názor a ako celú situáciu odsudzovali. To, čo je pre nás typické kdekoľvek na svete, je, že sa ponáhľame mať názor bez toho, aby sme mali vedomosť. Dušan Budzak spomína aj na svoju prvú reakciu, keď prišiel ku kamarátovi, ktorý zabudol dcéru v aute: „Toto si posral, s prepáčením“. A to vychádzalo práve z toho, že nemal vedomosť. Až keď získal vedomosť, začal chápať, že sa to mohlo stať v ten deň aj jemu.
Hoci v smere odpúšťania film nič veľké nepovedal, to hlavné, čo prispelo k odpusteniu a zmiereniu, bol vedecký poznatok. Keď si utrápený muž prečíta v zahraničnej tlači, že také veci sa vo svete stávajú, že ide o známy syndróm zabudnutého dieťaťa a že na to existuje aj vedecké vysvetlenie (je to chyba našej pamäti), uľaví sa mu. „Nie som vinný. To pamäť si robí, čo chce,“ hovorí. S týmto zistením sa mu bude žiť o trošku ľahšie. S nadšením o tomto vedeckom zistení informuje aj svoju manželku, ju jeho nadšenie najprv pobúri, ale napokon je to aj pre ňu úľava. Jej dobrý muž nemôže za to, čo sa stalo, lebo syndróm. Isto, pre kresťanov je celý ten koncept odpustenia iný a stojí na tom, že niekto tie viny už zobral na seba, bez ohľadu na to, či existuje vedecké zdôvodnenie našich zlyhaní. Ale film chcel najmä ukázať, akí krutí boli všetci tí „spravodliví“, ktorí muža hneď súdili a boli presvedčení, že im by sa nič také nemohlo stať. Aj kniha Dušana Budzáka o tragédii jeho priateľa sa volá Päť a pol milióna sudcov. Takže podstatný odkaz je: Nesúďte.
Spoločenský Kontext a Tragédia Každodenného Zhonu
Filmový príbeh nám tiež detailne ukazuje, ako sa rodina pripravuje na tragédiu - hoci si to neuvedomuje. Často sú najmä muži nesústredení, naoko sa rozprávajú so svojou ženou či dieťaťom, ale myšlienkami sú inde. Možno je to trochu paradoxné, ale mnohých asi najviac zasiahla tá časť príbehu, keď sa zdanlivo ešte nič hrozné nedeje. Manželia sa chystajú do práce, zvládajú robiť niekoľko vecí naraz, chystajú dcérku do jaslí, riešia pritom svoju kondíciu, starnutie, dovolenku, novú komodu, muž nevie nájsť kravatu, rýchlo si odovzdávajú pokyny, všetko je v strašnom chvate. Až z toho bolí hlava. Koľkí sme sa v tom našli?
Obaja manželia majú v ten deň dôležité veci v práci, obaja sú na to už v mysli sústredení. Ešte odniesť dcérku do jaslí. Dnes nemôže matka, tak ide otec. Ten potom príde do práce, je tu dôležitá persóna, vlastní regionálne vydavateľstvo, ale krachuje mu, najme si nového manažéra, práve ten deň sa prišiel predstaviť. Vidíme, že jeho pracovný život je náročný. Ale vidíme aj iné. Keď nový šéf hovorí ľuďom z vydavateľstva plány, ako zachrániť firmu, náš hlavný hrdina ani poriadne nepočúva, stále niekam odbieha, dokonca si pozerá na počítači rodinné video z minuloročnej dovolenky, potom prezerá fotky komôd, ktoré mu manželka poslala, lebo dnes ju treba vybrať, dnes je to výhodnejšie… Náš hrdina aj sám zrejme cíti, že potrebuje pokojnejší život, a dúfa, že keď už jeho firmu bude viesť niekto iný, on sa bude konečne viac venovať rodine. Teraz prišiel ten správny čas. A potom ide na to parkovisko k autu.
Celý tento úvodný chaos v dome a v mysliach postáv poukazuje na to, akú dobu žijeme. Máme preplnené hlavy, priveľa toho chceme stihnúť - a tak sa môže stať aj čosi také strašné, teda že milujúci otec zabudne svoje malé dieťa v rozhorúčenom aute. Nemožno ho za to odsudzovať, iba ľutovať. Mnoho ľudí si pamätá, že keď sa ten prípad stal, aj niektorí kolegovia sa toho zľakli a pripustili, že sa im niečo podobné môže stať, hoci milujú svoje deti, ale žijeme v takom chaose.
Jedným z menších, ale zaujímavých detailov, je zobrazenie životného štýlu rodiny. Trochu málo dôveryhodné je, že rodina vydavateľa regionálnych novín žije v závideniahodnom luxuse, dokonale dizajnové bývanie, autá, všetko tip-top, k tomu exotické dovolenky a nové veci, ktoré stále treba. Aj sídlo vydavateľstva pripomína skôr sídla amerických investorských firiem. Slovenská realita je značne iná, vydavatelia regionálnych médií žijú z ruky do úst, nie je to už dlho lukratívny biznis, určite k nemu nepatria drahé obleky, autá ani luxusné priestory. Sú to skôr maličké zatuchnuté kancelárie, staré ojazdené autá a nízke príjmy. Možno sme chceli svet ohúriť, ako si žijú naši vydavatelia regionálnej tlače. Ale toto je len taká drobnosť, pre znalcov miestnych pomerov úsmevná, ktorá však v kontexte hlavnej tragédie stráca na význame.
Medzinárodný Ohlas a Domáca Premiéra
Film o tragickom osude nešťastného otca mal premiéru na prestížnom filmovom festivale v talianskych Benátkach 28. augusta. Milan Ondrík, predstaviteľ hlavnej postavy, na svojom profile zdieľal video s reakciou publika. Film očividne zaujal. Premietacia sála burácala a prítomní ocenili tvorcov potleskom v stoji. Premiéra v Benátkach priniesla filmu nadšené recenzie. Medzinárodná online organizácia profesionálnych filmových kritikov (International Cinephile Society) film ohodnotila štyrmi hviezdičkami z piatich. Vyzdvihla najmä umenie režisérky. „Nvotovej filmový jazyk dvíha film na inú úroveň,“ napísala. Film Otec označila za istého kandidáta na dobré umiestnenie. Slovenskou kinematografia prináša ďalší silný titul. Film sa za Slovensko bude uchádzať aj o Oscara.
Otec súperí v sekcii Orizzonti, ktorá je zameraná na mladých talentovaných tvorcov a súčasné filmové trendy, s osemnástimi ďalšími snímkami o cenu za najlepší film, najlepšiu réžiu, najlepšieho herca a osobitnú cenu poroty. Uvidíme, nakoľko zaujme porotu talianskeho festivalu. Už teraz je však isté, že ho uvedú aj na Medzinárodnom filmovom festivale v kanadskom Vancouveri.
Film Otec prišiel na Slovensko bezprostredne po premiére na festivale v Benátkach. Domácu premiéru mal 10. septembra na filmovom festivale Cinematik v Piešťanoch. Do slovenských kín príde o deň neskôr - 11. septembra, a patrí medzi najočakávanejšie filmy jesene. Scenárista Dušan Budzak hovorí o rozdieloch a dynamike medzi medzinárodným a svetovým premietaním a slovenskou premiérou: „To, čo ma nadchlo v Taliansku, bolo, že je to evidentne filmové publikum, ktoré rozumie filmu a sám som zostal vyslovene ohromený, keď som videl nekonečne dlhý štvorzástup, ktorý stál na to, aby sa dostal do kinosály. A dostala ma aj reakcia publika. Očakávali sme, že po skončení filmu bude ticho, lebo ten film je taký… Rozhodujúce bolo, ako zareaguje publikum, pretože vieme, že množstvo ľudí sa práve tohto filmu bojí. Aj keď tvrdím, že sa nemajú čoho báť, pretože to je ako keby ste sa báli niečo dozvedieť, a to mi pripadá kontraproduktívne. Talianske publikum sa však nebálo dozvedieť. Najskôr bolo ticho, potom sa ozval jeden človek, ktorý tlieskal, potom druhý, tretí a na to sála doslova vybuchla. Diváci sa postavili, bol to neuveriteľne silný zážitok.“ Slovenské publikum je tiež veľmi dobré a festival Cinematik ponúka priestor, kde chodia ľudia pozerať filmy a vedia ich aj oceniť.
Nvotová vníma kino ako priestor na spracovanie najťažších emócií: „Kino je ako terapia - aj keď si to väčšina ľudí neuvedomuje. Ponúka nám priestor, kde môžeme sedieť potme, neviditeľní, a prestať sa kontrolovať. Môžeme slobodne cítiť a prežívať, čo práve potrebujeme: stať sa niekým iným, zamilovať sa, smútiť, dokonca zomrieť. Otec je film, ktorý nepodáva senzácie, ale hlboký ľudský príbeh o vine, láske a túžbe po odpustení. Premiérové reakcie zo zahraničia naznačujú, že ide o dielo, ktoré prekračuje hranice Slovenska a dokáže osloviť publikum na celom svete. Médiami už prebehli správy, že film mal úspech v Benátkach, že bola oceňovaná réžia Terézie Nvotovej, ako aj herecké výkony Milana Ondríka a Dominiky Morávkovej.
Katarzia a Krutá Realita Záveru
Vo filme sa dozvieme aj to, že tento štyridsiatnik už bol raz ženatý, opustil svoju ženu, našiel si milenku, založil s ňou novú rodinu a možno - ako to naznačuje nová manželka - najprv ani nebol nadšený, že bude otcom. Ale potom je z neho bezvýhradne milujúci otec. Chvíľu to vyzerá tak, že sa tu budú riešiť aj staré viny, ale táto línia sa veľmi nerozvinie, len jemne naznačí a rýchlo usekne.
Všetci tušíme, že ku koncu bude nové zblíženie ubolených manželov. Aj ho vidíme. Je tu dlhá scéna, keď sa manželia znovu sexuálne zblížia a túžia po novom dieťati. Je to pekne natočené, ale je to aj také ľahko predvídateľné. Že možno začať odznova aj po takej bolestnej skúsenosti. Film sa však reálneho príbehu naozaj verne drží, čo je chvíľu jeho veľkou výhodou, lebo scény samotnej tragédie sú veľmi autentické, no je to aj nevýhodou, lebo skúmať celý ten príbeh hlbšie, pridať iné motívy by možno bolo neúctivé.
Ale zase úplne banálny ten záver nie je. Možno prezradím pointu, ale ten príbeh bol široko medializovaný. Lebo veď obhajcom toho nešťastného muža bol vtedy Daniel Lipšic a aj vďaka nemu sa začalo vtedy oveľa viac hovoriť o syndróme zabudnutého dieťaťa. V médiách sa objavilo aj to, že tento muž zomrel rok a pol po smrti svojej dcéry. Zlyhalo mu srdce. Tak je to aj vo filme. Film mal teda dvojaké finále - manželia sa opäť zblížili a túžili po ďalšom dieťati, ale srdce toho ťažko utrápeného muža nevydržalo. Je to silné, bez debaty. Ale predsa len sa ten príbeh dal ešte aj inak rozvinúť. Odpoveď, ktorým smerom, je práve v tej prvej časti, keď sa ešte len schyľovalo k tragédii, keď sme videli, ako tá rodina žije, ako chce veľa vecí stihnúť, chce mať dokonalý život, užiť si, nestarnúť, mať všetko pod kontrolou… Nejde len o vinu či odpustenie.
Režisérka Nvotová dúfa, že jej najnovší film ponúkne diváčkam a divákom viac než len pohľad na zúfalstvo rodiča, ktorý nevie vrátiť čas. „Aj v iných mojich filmoch ste mohli vidieť, že nerobím filmy, ktoré sú iba: Tu máš niečo ťažké a choď domov. Vždy sa snažím nájsť nejakú nádej a niečo, čo nás možno posunie trošku ďalej. Možno každého iným spôsobom,“ dodala. Film Otec je koprodukčným dielom slovenskej spoločnosti DANAE Production (producenti Veronika Paštéková a Anton Škreko), českej spoločnosti moloko film a poľskej spoločnosti Lava Films.
tags: #filmotec #cernoch #dieta