Nemocnica s poliklinikou sv. Lukáša v Galante sa v ostatných rokoch stala dejiskom viacerých tragických udalostí, ktoré vyvolali vlnu otázok o adekvátnosti zdravotnej starostlivosti, reakcii personálu na komplikácie a širších systémových problémoch v slovenskom zdravotníctve. Verejnosť s obavami sleduje prípady úmrtí pacientov, ktoré poukazujú na potrebu hĺbkovej analýzy a systémových zmien. Medzi najviac rezonujúce patrí tragický prípad úmrtia rodičky Orsolye po pôrode, ako aj smutný osud malého Samka a Dianky Jarašovej, a v neposlednom rade aj prípad zanedbania starostlivosti o človeka bez domova, pána Ladislava.
Tragédia Orsolye: Pôrod, ktorý sa skončil smrťou
Začiatkom júla došlo v Galante k tragickej udalosti, ktorá hlboko otriasla rodinou 32-ročnej Orsolye z obce Obid v okrese Nové Zámky. Zomrela v nemocnici len niekoľko hodín po tom, čo priviedla na svet svoje tretie dieťa. Počas pôrodu opakovane upozorňovala zdravotníkov, že sa necíti dobre, čo vyvoláva vážne otázky o adekvátnosti reakcie personálu. Na prípad upozornil portál Parameter, ktorý má k dispozícii aj samotný podnet.
Podľa obsahu podnetu bola Orsolya zdravá žena s predchádzajúcimi skúsenosťami s pôrodom a počas tehotenstva pravidelne absolvovala všetky potrebné prehliadky. Dňa 7. júla ráno, nadránom, nastúpila do galantskej nemocnice v dobrom zdravotnom aj psychickom stave, pri plnom vedomí a v aktívnom stave, v sprievode partnera a jeho súrodenca. Rodina vo svojej sťažnosti tvrdí, že stav rodičky nebol dlhší čas adekvátne, či dokonca odborne, monitorovaný.
Keď sa napokon k vyšetreniu pristúpilo, lekár jej mal podľa sťažnosti spôsobiť výraznú bolesť. Zvyšky plodovej vody, ktorá jej už predtým odtiekla, mal odstrániť manuálne. Podľa podania bol následne jej stav v priebehu niekoľkých sekúnd dramaticky zhoršil. Orsolya začala pociťovať problémy s dýchaním, slabosť, závraty a celkovú vyčerpanosť. Naďalej sa sťažovala na nevoľnosť, závraty, slabosť, vyčerpanosť a ťažké dýchanie. Podľa výpovedí príbuzných zdravotníci reagovali bagatelizovaním jej ťažkostí a odporúčali jej napríklad, aby dýchala pokojnejšie a nebrala situáciu príliš vážne. Orsolya aj naďalej naliehavo upozorňovala, že sa cíti veľmi zle - triasla sa, cítila chlad, silný tlak na hrudi a stále mala problémy s dýchaním.
Pôrod bol komplikovaný a vyžadoval manuálnu asistenciu personálu; zdravotné sestry mali tlačiť Orsolyine brucho rukami, aby dieťa čo najrýchlejšie priviedli na svet. Hoci sa dieťa narodilo živé, zdravotný stav matky sa ďalej zhoršoval. Orsolya opisovala silný tlak na hrudi a pokračujúce dýchacie problémy. K zásadnému zásahu prišlo až po pôrode, keď po odstránení placenty lekári zaznamenali nadmerné krvácanie. Zakrátko však nastalo zlyhanie srdca. Aj napriek privolaniu primára a následnej resuscitácii sa ženu nepodarilo zachrániť. Lekárom sa už nepodarilo mladú matku zachrániť.
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou potvrdil, že vo veci začal konať. Hovorkyňa Monika Mrázová uviedla, že podnet bol úradu doručený 28. júla 2025. Vzhľadom na závažnosť obsiahnutých informácií sa prvé úkony uskutočnili už 14. augusta 2025 priamo v nemocnici. Monika Mrázová doplnila, že momentálne prebieha zhromažďovanie dokumentácie a neskôr sa do procesu zapoja aj odborní posudkári, ktorí vypracujú konečnú správu. Vyšetrovanie môže podľa úradu trvať až deväť mesiacov.
Galantská polícia už v prípade koná. Môžeme potvrdiť, že polícia v Galante prijala oznámenie a okamžite začala trestné konanie. Zdôraznila, že policajti v súčasnosti vykonávajú všetky potrebné procesné úkony s cieľom úplne objasniť tragický prípad. Spoločnosť Penta Hospitals, ktorá nemocnicu prevádzkuje, v stanovisku pre Parameter uviedla, že podľa ich interného preverenia išlo o mimoriadne nepredvídateľnú komplikáciu, ktorej by sa nedalo zabrániť ani pri súčasných medicínskych poznatkoch a maximálnej snahe personálu. Zároveň zdôraznila, že podľa doterajšieho interného preverenia išlo o komplikáciu, ktorú nebolo možné predvídať ani odvrátiť.
Orsolyina smrť otriasla nielen jej rodinou, ale otvorila aj širšiu spoločenskú debatu: ako zdravotnícky systém reaguje na komplikácie počas pôrodu? Je personál dostatočne pripravený?
Plodová embólia: Zriedkavá, no smrteľná komplikácia a jej súvislosti s prípadom Orsolye
V súvislosti s prípadom Orsolye sa objavila aj zmienka o plodovej embólii ako možnej príčine úmrtia. Táto diagnóza, hoci zriedkavá, predstavuje pre rodičku mimoriadne vážne riziko. Pri plodovej embólii sa plodová voda (alebo iné tkanivové častice z vnútra plodového obalu) dostane do krvného obehu matky. Imunitný systém na to reaguje prehnane, vyvolá tzv. systémovú zápalovú reakciu, ktorá vedie k zlyhaniu životne dôležitých orgánov.
Podľa štatistických údajov zomrelo na Slovensku v rokoch 2007 až 2023 v dôsledku tehotenstva alebo priameho pôrodu 109 žien, pri približne 940-tisíc pôrodoch. To znamená, že na 100-tisíc pôrodov pripadá zhruba 11 úmrtí matiek. Ide teda o veľmi zriedkavý jav a v spomínanom 16-ročnom období sa plodová embólia potvrdila len v 12 prípadoch - teda menej než raz ročne.
Podľa štúdie publikovanej tento rok ide o náhle vznikajúci a veľmi ťažko diagnostikovateľný stav, pri ktorom je potrebný profesionálny multidisciplinárny tím, aby zachránil život matky aj dieťaťa. Odborníci pripomínajú, že existujú rizikové faktory, ktoré treba sledovať. Napríklad, ak je matka staršia, rodí ďalšie dieťa, má tehotenskú cukrovku, alergie alebo ak počas pôrodu dochádza k rôznym zásahom.
V prípade Orsolye vieme, že plodový obal praskol spontánne a do nemocnice prišli už s unikajúcou plodovou vodou, hoci aktívny pôrod sa ešte nezačal. Po určitom čase lekárka vyšetrila rodičku a vykonala niekoľko zásahov - uvoľnila zvyšok plodovej vody, čo znamená, že obal pravdepodobne ešte viac natrhla. Okrem toho Orsolya dostala syntetický oxytocín. Aj keby bolo zložité stanoviť diagnózu včas, kroky na odhalenie toho, čo sa s rodičkou deje, mali prísť oveľa skôr. V súvislosti s prípadom Orsolye bolo spomenuté, že primára zavolali až vtedy, keď matka po pôrode začala masívne krvácať. Ak sa problém podchytí včas, podľa spomínanej štúdie klesá pravdepodobnosť úmrtia matky na 11 percent.
Pri každom zásahu počas pôrodu má zdravotnícky personál dôsledne sledovať stav rodičky a jej signály. Ak tvrdí, že sa cíti zle, že sa dusí, že je na pokraji odpadnutia - to je veľký výkričník a treba hľadať súvislosti. Na druhej strane, pravda je aj to, že plodová embólia sa vyskytuje na Slovensku asi v 11 prípadoch zo 100-tisíc pôrodov, takže väčšina zdravotníkov na pôrodných oddeleniach sa s ňou nikdy osobne nestretla. Preto je ťažko realisticky očakávať, že ju okamžite diagnostikujú. No v každom prípade platí: na subjektívne prežívanie rodičky treba vždy dbať.
Prípad Samka: Preťaženosť personálu a následky systémových zlyhaní
Mal to byť najkrajší deň v živote Dominiky s partnerom, ktorí čakali na pôrod prvorodeného syna Samka. V okamihu sa obrovské šťastie zmenilo na rodinnú tragédiu. Mladá matka prišla o vytúžené dieťa ráno len dva dni po pôrode. Z tragickej udalosti vinia nemocnicu v Galante a plánujú podať aj trestné oznámenie. „Zničil sa mi celý život. Neviem si to predstaviť bez neho,“ vraví nešťastná Dominika.
Počas tehotenstva nič nenasvedčovalo tomu, že nastanú komplikácie. Všetky kontroly, ktoré Dominika u svojho lekára absolvovala, boli v poriadku. Termín pôrodu bol naplánovaný na 18. Dominika tri dni prenášala a minulú stredu mala plánovanú kontrolu v nemocnici v Galante. Lekárovi údajne povedala, že sa necíti dobre. Podľa jej slov ju ale lekár poslal domov, že má prísť v piatok na hospitalizáciu. „Do piatku som vlastne krvácala aj bolesti som mala. Tak som došla v piatok. Ja som mávala bolesti a často aj tvrdnutie bruška a krvácala som už tri dni.“
Podľa Dominiky sa v sobotu nič nedialo. Opätovne dostala injekciu a spravili jej kontrolu, no bolesti vraj neprechádzali, no neboli také časté. „Aj keď som jej povedala, že to máme určite dedičné, lebo všetky ženy v našej rodine sa neotvárajú, všetky chodia cisárskym rezom, napriek tomu povedala, že nález na cisársky rez nie je a že budeme čakať,“ pokračuje Dominika. V pondelok sa ale jej stav ešte zhoršil. „Krvácala som prúdom, pod sebou som mala množstvo krvi.“ Matka Dominiky kritizovala prístup personálu slovami: „To, že čakali a nechali ju vysiliť do posledných síl. Ona sa mi klepala, keď išla na tú pôrodnú sálu.“ Dominika opísala aj samotný pôrod: „Povedali mi, že mám vyliezť hore na kolená a otočiť sa smerom k nej a dať hore nohy a povedala hneď, že tlačte. Proste nič mi nevysvetľovali len povedali, že tlačte. Nakoniec som ho vytlačila a bol celý modrý bezhybný nedýchal.“
Malého Samka neskôr previezli z galantskej nemocnice do nemocnice na bratislavské Kramáre. Podľa slov matky už bol v kritickom stave, a žiaľ, zomrel. Ako príčina smrti bola určená plodová embólia. Nemocnici je úprimne ľúto tejto nešťastnej udalosti. Spomínaná rodička bola od začiatku hospitalizácie neustále monitorovaná a nič nenasvedčovalo možným zdravotným komplikáciám. Pôrod prebehol spontánne. Dominika spolu s celou rodinou, ktorá stojí v tejto ťažkej situácii pri nej, si myslia, že tragédií v Galantskej nemocnici sa dalo predísť. Stačilo, ak by jej spravili cisársky rez. Tento prípad opäť poukazuje na závažné systémové problémy v komunikácii s pacientkami, rešpektovaní ich pocitov a rodinnej anamnézy, ako aj na posudzovanie potreby zásahov do pôrodu.
Prípad Dianky Jarašovej: Boj o spravodlivosť trvá roky
Ďalším tragickým prípadom, ktorý sa spája s galantskou nemocnicou, je smrť 1,5-ročnej Dianky Jarašovej v októbri 2017. Dievčatko bolo hospitalizované pre dehydratáciu s diagnózou akútnej gastroenteritídy a kolitídy infekčného pôvodu. Na druhý deň však dostalo kŕče a prestalo dýchať. Malú Dianku museli transportovať vrtuľníkom do Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, kde však zomrela.
Podľa matky Jany Jarašovej privolaný primár so službukonajúcou neatestovanou lekárkou nevedeli, čo sa deje, a Dianku „nadopovali diazepamom“. Po troch rokoch vyšetrovania polícia obvinila primára pediatrie Nemocnice s poliklinikou sv. Lukáša v Galante za prečin usmrtenia. Neskôr obvinili aj ďalšiu lekárku. Vyšetrovateľ v obvinení lekárky Martiny M. uviedol, že nedostatočne klinicky vyšetrila malú Dianku a napriek zvracaniam nezhodnotila stav hydratácie, ani nevykonala vyšetrenie, či má dieťa obranné reflexy. Rodičia malej Dianky sa so stratou svojej dcérky nevedia zmieriť a sú odhodlaní bojovať za spravodlivosť. Tento prípad pripomína dôležitosť dôkladného vyšetrenia a monitorovania stavu detských pacientov, najmä v kritických situáciách, a zdôrazňuje, že boj za spravodlivosť pre rodiny postihnuté takýmito tragédiami je často dlhý a náročný.
Zanedbanie starostlivosti o ľudí bez domova: Tragédia pána Ladislava a systémové problémy
Smrť mladej matky či dieťaťa nie je jediným typom prípadov, ktoré vrhli tieň na Nemocnicu s poliklinikou sv. Lukáša v Galante. V januári 2024 Slovensko pobúril príbeh pána Ladislava, človeka bez domova, ktorý prežil nepovšimnutý desať dní na chodbe v nemocnici a nakoniec zomrel. Prípad rozhýbal úrady a rozbehlo sa vyšetrovanie, zástupcovia ministerstiev, organizácií a sociálni pracovníci sa po prvý raz v histórii spolu stretli za okrúhlym stolom.
Pán Ladislav najmenej desať dní ležal nepovšimnutý na nemocničnej chodbe alebo vonku v areáli nemocnice Sv. Lukáša v Galante. Podľa lekárov nebol súci na hospitalizáciu. Útočisko nenašiel ani v žiadnom sociálnom zariadení či útulku. Nakoniec v nemocnici zomrel - na podchladenie a zlyhanie orgánov. „Našli sme ho ležať na podlahe na nemocničnej chodbe s tým, že bol úplne dezorientovaný. Pomaly mu bilo srdce, bol brutálne podchladený,“ opísala vtedajšiu situáciu dobrovoľníčka z komunity sv. Egídia Miroslava Čulagová. „Možno sa tvári niekto, že lekári nie sú empatickí. Oni sú empatickí, aj keď majú veľa roboty. Ale tiež majú nejakú skúsenosť s dotyčnou osobou, či má zmysel toto vybaviť,“ reagoval vedúci lekár urgentného príjmu Nemocnice s poliklinikou sv. Lukáša Galanta Jozef Fatrsík. „Pýtame sa, ako je možné, že aj teraz v 21. storočí je polomŕtvy človek na nemocničnej chodbe a nemá mu kto pomôcť,“ podotkla Čulagová. Podľa riaditeľky galantskej nemocnice Alexandry Pavlovičovej evidujú ročne desiatky takýchto prípadov. „Ľudia bez domova sa zdržiavajú vo vestibule, sú k nám privezení, sú u nás ošetrovaní, aj hospitalizovaní,“ dodala.
Reportáž RTVS bola impulzom. Daný prípad oznámili na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS), informoval verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. Riaditeľ ÚDZS Michal Palkovič uviedol, že prebiehajú úkony zabezpečenia zdravotnej dokumentácie za účelom vypracovania konzultantských posudkov a posúdenia toho prípadu, či došlo, alebo nedošlo k správnemu alebo nesprávnemu poskytovaniu zdravotnej starostlivosti. Výsledkom môže byť nápravné opatrenie, v prípade opodstatneného podnetu a potom samozrejme aj sankcia. Podľa verejného ochrancu práv si kancelária splnila povinnosť podľa trestného poriadku. „A oznámila danej príslušnej prokuratúre, aby sa riadne vyšetrili okolnosti úmrtia človeka, lebo ide o život človeka,“ dodal Dobrovodský. Dňa 22. januára 2024 bol prijatý elektronický podnet verejného ochrancu práv a odovzdaný prokurátorom na Obvodné oddelenie PZ Galanta ako podozrenie zo spáchania prečinu usmrtenia. Bude vykonané dokazovanie za účelom zistenia, či k úmrtiu nebohého poškodeného neprišlo protiprávnym konaním osoby/osôb, a to v postavení zamestnancov (lekárov, sestier), informovala Generálna prokuratúra SR (GP SR). Nemocnica si stojí za tým, že tak, ako všetkým pacientom, aj pacientom bez domova, ak je to nevyhnutné a ich zdravotný stav to vyžaduje, poskytuje zdravotnú starostlivosť v plnej miere, reagoval hovorca Pro Care a Svet zdravia Tomáš Kráľ.
Nejde o jediný prípad. V rovnakej nemocnici sa odohral podobný prípad, keď iný muž, pán Antonín, strávil na nemocničnej chodbe 20 dní. „Oslovili nás aj dobrovoľníci s tým, že si tam všimli pána, ktorý im príde prehliadaný. Stretávali ho na chodbe, kde ho prekračovali ľudia, potom o pár dní na to bol vynesený pred nemocnicu,“ priblížil vedúci útulku Sv. Lujzy de Marillac v Bratislave Michal Cibiri. „No neviem, či niekto zo zdravotníckeho personálu, alebo niekto iný. V stave, keď už bol imobilný, tak ho odviezli do vedľajšieho lesíka, kde ho vyhodili a nechali ho tam,“ ozrejmila dobrovoľníčka Čulagová. Podľa slov vedúceho útulku sa pán nevedel sám obslúžiť, bol dehydrovaný, podvyživený a niekoľko dní ležal bez zmeny polohy. „Na to bola celkom jednoduchá odpoveď, dať tomu človeku dôstojné miesto, posteľ, stravu. Ten človek nemal takú diagnózu, aby sa z toho nedostal,“ dodal Cibiri. „To, za akých okolností ten človek pobýval v areáli nemocnice sa vám vyjadriť neviem, ale to, čo viem potvrdiť je, že mu opakovane poskytli zdravotná starostlivosť,“ vyjadril sa Tomáš Kráľ. Miroslava Čulagová potvrdila, že sú s pánom Antonínom, ktorý sa učil nanovo chodiť, v kontakte. Pán sa dal dokopy a pomáha. Niektorých klientov, ktorí sú na vozíku odtlačí do jedálne. Pán Antonín sa zdráha vyjsť so svojím príbehom na verejnosť a jeho rozhodnutie sa rešpektuje.
Pán Antonín mal viac šťastia ako pán Ladislav, ktorý nakoniec v nemocnici zomrel. Útulky nie vždy majú kapacitu. „Naše skúmanie podnetu je zamerané na postup mesta, obce, či splnila svoju primárnu povinnosť zabezpečiť sociálne práva človeka, ktorý sa ocitol v ťažkej životnej situácii,“ uviedol Dobrovodský. Mesto Šaľa, napríklad, tvrdí, že je v tomto prípade obmedzené finančne aj legislatívne. „Sme toho názoru, že už len to, že v Šali existuje krízové centrum, je veľmi veľký krok pre celý náš región. Pretože z celého okresu sa na nás obracajú ľudia bez domova, ktorí majú záujem,“ dodalo mesto. Michal Cibiri tvrdí, že v čase, keď ich oslovili dobrovoľníci, mal útulok kapacity naplnené. „Žiaľ, tých žiadostí je oveľa viac ako dovoľujú naše možnosti. Kapacita je 35 lôžok a len v Bratislave hovoríme o ľuďoch bez domova v čísle od päť až sedemtisíc,“ dodal.
„Bola som šokovaná tým, že nikto nevyužil možnosť bezodkladného umiestnenia v DSS aj s ošetrovateľskou starostlivosťou. Tento pán evidentne už patril do pobytového zariadenia, lebo služba nocľahárne alebo útulku, vzhľadom na jeho zdravotný stav, keďže viac krát bol hospitalizovaný, už nebola dostačujúca,“ poznamenala predsedníčka asociácie poskytovateľov sociálnych služieb v SR Anna Ghannamová. Podľa hovorkyne ministerstva práce a sociálnych vecí Natálie Jáchym Holubovej zariadenie sociálnych služieb nemôže zastupovať zdravotnícke zariadenia. „Osoba, ktorá je do nich umiestňovaná, musí byť sebestačná, musí vedieť samostatne fungovať,“ dodala. Michal Cibiri upozornil, že klienti sú často nemajetní, nemajú žiadny príjem a nedokážu si zaplatiť túto službu v nejakom komerčnom zariadení. Analytik Martin Smatana podotkol, že nielen človek bez domova, ale aj ľudia, ktorí nemajú rodinu, ktorá by sa o nich postarala, často nemajú kam ísť. „Potom to končí tak, že zdravotnícke zariadenie už nemá čo poskytnúť klientovi. Sociálne zariadenia nie sú schopné, lebo potrebuje zdravotnú a nie je tu nič medzi. Takže potom najviac na to dopláca samotný klient, ktorý sa stane nejakou loptičkou, ktorú si prehadzujú systémy,“ komentoval Cibiri.
„Už dnes vieme, že bude potrebné spolu financovanie sociálnych služieb aj z rezortu zdravotníctva, s cieľom, aby sa tie dve oblasti dokázali prepojiť a priniesť už konkrétne výsledky,“ skonštatovala Natália Jáchym Holubová. Jedna vec bola, ako nárokovať v zákone krízovú sociálnu intervenciu. To znamená, keď človek zostane v ťažkej sociálnej situácii na ulici, nemá zaplatené zdravotné poistenie, má dlžoby, trpí nejakou chronickou chorobou. Podľa Michala Cibiriho sa stáva, že s klientom s chronickou chorobou idú za lekárom, aj keď nemá zdravotné poistenie. „Keďže novela od roku 2023 hovorí, že by mala byť poskytnutá zdravotná starostlivosť. A lekár povie, že on nevie, čo je chronická choroba,“ dodal. „A to je veľký problém, nakoľko nemáme zoznam chronických ochorení. To znamená, že nevieme presne zautomatizovať systém, aby lekár pri prijatí vedel, či pacient má nárok na výnimku po tej novele,“ reagoval Martin Smatana. Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský uviedol, že bola zhoda na tom, že radšej liečme toho človeka, jeho chronickú chorobu, ako keď už sa dostane do stavu akútnosti. Ministerstvo zdravotníctva to má prepočítané, tie čísla hovoria jednoznačne, že je to lacnejšie. „V spolupráci s ministerstvom práce budeme intenzívne spolupracovať na riešení tejto problematiky,“ informoval hovorca ministerstva zdravotníctva Andrej Walner.
Anna Ghannamová poznamenala, že treba začať hovoriť aj o krízovej intervencii, najmä o tejto najkrízovejšej intervencii pre ľudí bez domova, pretože vždy boli na okraji aj sociálnych služieb. A jednoznačne aj samospráva by sa k tomu mala postaviť tak, že si nebude vyberať len hrozienka. Oni sú tí v prvej línii, ktorí by mali zabezpečiť pomoc tým najnúdznejším ľuďom. Oni by mali byť tí, čo zriaďujú útulky a nocľahárne. „Vznikla myšlienka, že by poskytovatelia sociálnych služieb, teda útulky, mohli vyčleniť určitý počet lôžok na krízovú intervenciu. To znamená, aby dobrovoľníci z útulkov nemuseli chodiť s tým človekom a v noci pre neho hľadať umiestnenie či už v nemocnici,“ povedal verejný ochranca práv Dobrovodský.
Pôrodnícky paradox a preťaženosť personálu: Širší kontext slovenského zdravotníctva
Tragické prípady v galantskej nemocnici poukazujú na komplexný problém, ktorý si vyžaduje systémové riešenia, a to nielen v konkrétnom zdravotníckom zariadení, ale v celom systéme. Odborníci upozorňujú na tzv. pôrodnícky paradox, ktorý sa vyskytuje v strednej a východnej Európe: lekári zasahujú do pôrodu vtedy, keď netreba, no keď je zásah skutočne potrebný, nepríde včas - alebo vôbec. Tento jav má priame dopady na kvalitu starostlivosti o rodičky.
Zároveň poukazujú na preťaženosť lekárov, sestier a pôrodných asistentiek v menších nemocniciach. Lekárka, ktorá pôrod Orsolye viedla, mala na starosti množstvo ďalších povinností: prijímala pacientky na gynekológii, ako službukonajúca vyhodnocovala výsledky CTG vyšetrení tehotných žien a nie je vylúčené, že súčasne prebiehal aj iný pôrod. Mala teda pozornosť roztrieštenú na viacero strán, čo však nie je nič výnimočné - to je každodenná realita. Najmä lekári, sestry a pôrodné asistentky v menších nemocniciach sú dnes neuveriteľne preťažení. Treba sa na to pozerať veľmi citlivo. Počas pôrodu pomáhajú rodičke najmä pôrodné asistentky a ak majú pocit, že niečo nie je v poriadku, je ich povinnosťou zavolať lekára. Keďže pôrod nie je pre všetky ženy ľahký a niektoré ho znášajú horšie, je ťažké odlíšiť, či ide o vážny problém, alebo len o subjektívne ťažkosti rodičky.
Ďalším problémom je absencia psychologickej podpory pre zdravotnícky personál. Lekári a sestry nemajú priestor, kde by mohli „vyventilovať“ ťažké skúsenosti a spracovať psychicky náročné prípady. To môže viesť k emocionálnemu vyhoreniu a ovplyvniť ich schopnosť empaticky a pozorne pristupovať k pacientom.
Objavili sa aj hlasy, ktoré hodili do jedného vreca nemocnice v Dunajskej Strede, Galante a Komárne a tvrdili, že tam ženy odrodia len prvé dieťa, no pri druhom už radšej zaplatia za pôrod na súkromnej klinike. Dá sa teda povedať, že na okresných pôrodníckych oddeleniach je bežná arogancia, nedostatok empatie a podobný prístup? „Je to veľmi komplexný problém. Nedá sa jednoznačne povedať, že niektorá nemocnica je zlá a netreba tam chodiť rodiť - najmä ak si človek nemôže dovoliť súkromnú kliniku alebo domáci pôrod. Pôrod je komplexná udalosť. Závisí od toho, koľké dieťa žena rodí, ako znáša bolesť, nakoľko je pripravená, aké má techniky na podporu pôrodu a tlmenie bolesti, v akom fyzickom a psychickom stave sa nachádza. Veľmi záleží aj na tom, kto má službu, aký má daný lekár prístup, v akom je stave, koľko pôrodov sa v danom čase na oddelení odohráva - a to sú len niektoré faktory.“
Medzi staršími a vyššie postavenými pôrodníkmi je časté, že nie sú takí tolerantní - napríklad určujú jedinú polohu, v ktorej žena môže rodiť, obmedzujú voľný pohyb počas pôrodu a bežne sa robí časté monitorovanie či kontrola krčka maternice. Na druhej strane vedomé a pripravené ženy sa usilujú o to, aby sa o týchto veciach mohli rozprávať, aby sa mohli voľne pohybovať, nechcú zbytočné zásahy a chcú rodiť v polohe, ktorú si samy zvolia. To sa síce často aj podarí, ale je to dvojsečná zbraň - ak totiž dôjde k úmrtiu, lekári sa stiahnu do ulity, pritvrdia, zavádzajú viac kontrol, nadmerne monitorujú a brzdia slobodu rodičky, alebo naopak urýchľujú pôrod aj vtedy, keď sú matka a dieťa v poriadku.
Možnosti nápravy a prevencie: Cesta k zlepšeniu starostlivosti
V prípade podozrenia na pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti existuje niekoľko možností nápravy. Poškodený môže podať sťažnosť riaditeľstvu nemocnice, obrátiť sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS), samosprávny kraj, ombudsmana, prokuratúru či dokonca Ústavný súd. „V tomto konkrétnom prípade už bola spustená aj vnútorná kontrola,“ čo je prvý krok k objasneniu.
Jedným z kľúčových krokov je vyžiadanie si kompletnej zdravotnej dokumentácie od nemocnice. „Na to má pacientka alebo jej príbuzní zákonné právo.“ Do dokumentácie sa musí v časovej postupnosti zaznamenať každé vyšetrenie, každý kontakt medzi pacientkou a zdravotníckym personálom. Musí byť úplná a pravdivá - v praxi sa však často mnohé veci vynechávajú alebo zapisujú tak, aby to vyhovovalo nemocnici. Veľmi časté je napríklad to, že úkony ako zatlačenie na brucho či manuálne roztváranie krčka maternice sa v záznamoch vôbec neobjavia. Nemocnice totiž vedia, že podľa WHO ide o absolútne zakázané praktiky, takže si to samy proti sebe nenapíšu. Aj preto je nevyhnutné dokumentáciu vyžiadať, dôkladne si ju prečítať a ak v nej niečo nesedí alebo chýba, požiadať nemocnicu o opravu. Ako bolo uvedené, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sa v konaní opiera výlučne o zdravotnú dokumentáciu. To, či bol s rodičkou niekto blízky, alebo nie, je z pohľadu úradu irelevantné - a to je veľmi smutné. Pred dohľadovým orgánom je ten, kto podáva podnet, vždy v znevýhodnenej pozícii.
Dohľadové konanie trvá minimálne deväť mesiacov a cieľom je zistiť, či došlo k pochybeniu pri poskytovaní starostlivosti. Ak áno, nemocnici sa nariadia opatrenia, aby sa to už nezopakovalo. V trestnom konaní sa skúma, či došlo k trestnému činu, teda k zanedbaniu, ktoré viedlo k smrti. Ak sa to potvrdí, poškodený - v tomto prípade najbližší príbuzný - môže v rámci trestného konania žiadať aj odškodnenie. Ak trestné konanie nebude, ostáva možnosť občianskoprávneho sporu. Ďalšou možnosťou je obrátiť sa na orgán, ktorý nemocnici vydal povolenie - v tomto prípade na samosprávny kraj. Ten nevychádza iba z dokumentácie, ale berie do úvahy aj výpovede dotknutých strán. Ďalšou cestou je ombudsman, prokuratúra či dokonca Ústavný súd - ak došlo k porušeniu základných ľudských práv, môže sa začať aj konanie na ústavnom súde.
Dôležité je tiež zlepšiť vzdelávanie pôrodných asistentiek a budúcich lekárov o príčinách materskej úmrtnosti. Dalo by sa identifikovať päť hlavných dôvodov, učiť sa ich rozpoznávať a trénovať rýchlu a presnú diagnostiku aj následnú správnu liečbu. Je potrebné zlepšiť monitorovanie rodičiek počas pôrodu, zabezpečiť dostatočnú personálnu kapacitu a psychologickú podporu pre zdravotnícky personál. Dôležitá je aj otvorená komunikácia s rodičkami a rešpektovanie ich potrieb a pocitov. Je nevyhnutné, aby sa zdravotnícky personál správal k rodiacim ženám s empatiou a úctou, a aby sa vyhýbal bagatelizovaniu ich ťažkostí. Každý pôrod je jedinečný a vyžaduje si individuálny prístup. Budúcim matkám by sa určite odporučila dobrá príprava. Čím viac informácií získajú, tým lepšie. Ak niečo nie je jasné, nech sa pýtajú - znovu a znovu. Treba zdôrazniť, že ani pôrod na súkromnej klinike nezaručuje stopercentne bezproblémový priebeh. Pre každú ženu znamená pozitívny pôrod niečo iné.
„Je to obrovská tragédia a zodpovednosť nesie mnoho strán, najviac však samotný systém. Je to veľký výkričník. Ak si z tohto prípadu máme niečo odniesť, tak práve toto.“ Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský plánuje pripraviť tzv. pozičný dokument s odporúčaniami pre vládu, ministerstvá a parlament, s tým, že túto tému bude intenzívne sledovať. „Ľudia bez domova sú takí istí ľudia ako my,“ podotkol Michal Cibiri v súvislosti s prístupom k tejto zraniteľnej skupine. Analytik Martin Smatana dodal, že by sa malo zadefinovať chronické ochorenia a prepojiť zdravotné systémy, aby sa vytvoril spôsob, ako diagnostikovať včas, čo by mohlo viesť k zlepšeniu situácie a zníženiu nákladov. „Asi by sa tam mali jednoznačne dohodnúť na tom, kto nesie konečnú zodpovednosť za také príbehy,“ podotkla Anna Ghannamová. Je zrejmé, že tragické udalosti v galantskej nemocnici sú symptómom rozsiahlejších problémov, ktoré vyžadujú komplexné a koordinované riešenia zo strany štátu, zdravotníckych inštitúcií a celej spoločnosti.
tags: #galanta #nemocnica #zomrelo #dieta