S tvorbou maliara Gustava Klimta ste sa už určite stretli. Gustav Klimt je kľúčovou postavou rakúskych dejín umenia, symbolista, predstaviteľ secesie a viedenského modernizmu. Jeho obrazy tvorí množstvo mozaikových štýlov, jasných farieb a secesného majstrovstva, ktoré oslovujú ľudí po celom svete už viac ako storočie. Tento výnimočný umelec zanechal nezmazateľnú stopu v dejinách umenia, a jeho diela sú dodnes predmetom obdivu a štúdia. Viete o tom, že obrazy ako Bozk, či Dáma v zlatom (Zlatá Adela) môžu zdobiť aj steny vašich príbytkov? Hoci k originálom sa už pravdepodobne nedostanete, reprodukcie obrazov a rôzne abstraktné inšpirácie ich dokonale nahradia, a prinášajú do domovov kúsok umelcovej jedinečnej vízie, vrátane emocionálne nabitých diel, ktoré by sa dali nazvať aj "Zlaté slzy".
Život a Formovanie Geniality Gustava Klimta
Gustav Klimt sa narodil 14. júla 1862 v Baumgartene v Rakúsku, neďaleko Viedne, v pomerne chudobnej rodine. Pochádzal zo siedmych detí, čo naznačuje skromné začiatky jeho života. Jeho otec sa zaoberal gravírovaním zlata a striebra, a preto sa Gustav už vo veku 14 rokov naučil základy tohto remesla. Táto raná skúsenosť s drahými kovmi a detailnou remeselnou prácou sa neskôr prejavila v jeho charakteristickom "zlatom období", kde využíval zlaté lístky pre dodanie luxusu a hĺbky svojim obrazom.
Vo veku 14 rokov, v rokoch 1876-1883, ho prijali na Viedenskú školu výtvarných umení a remesiel, kde sa učil u Christiana Griepenkerla okrem iného aj umenie maľby fresiek a mozaík. Tieto akademické základy mu poskytli pevnú technickú výbavu, ktorú neskôr pretavil do vlastného, revolučného štýlu. Aby si zarobil na živobytie, Klimt sa stal ilustrátorom pre viedenské časopisy, vrátane Jugend (Mládež), Neue Freie Presse (Nová slobodná tlač) a Wiener Mode (Viedenská móda). Ilustrácie často zobrazovali zamilované páry, ktoré sa neskôr stali jednými z jeho najznámejších diel.
Spolu s bratom Ernstom a kolegom Franzom Matschom otvorili vo Viedni v roku 1883 umelecký dekoratérsky ateliér, kde sa venovali výzdobe. Spolupracovali so známym architektonickým ateliérom Fellner a Helmer, a tak vzniklo mnoho divadiel, pri ktorých sa na výzdobe podieľali aj samotní bratia Klimtovci. Patrí k nim napríklad divadlo vo Viedni, Grazi a Budapešti, ale aj divadlá v Karlových Varoch a Liberci. K významným prácam tohto obdobia patrí aj výzdoba hlavného schodiska Umelecko-priemyselného múzea, stropnej výmaľby foyeru a hlavného schodiska v Burgtheater. V roku 1887 Klimta poverili vytvoriť obraz, ktorý predstavoval interiér cisárskeho divadla. Zaň dostal cisárske ocenenie, čo svedčí o jeho rastúcej reputácii a uznaní v akademických kruhoch tej doby.
Secesia a Nová Cesta Umenia: Založenie Viedenskej Secesie
Gustav Klimt pomerne otvorene hovoril, že nesúhlasí s bežným dodržiavaním akademických kánonov v umení. Jeho túžba po slobode prejavu a inováciách ho viedla k dôležitému kroku v dejinách rakúskeho umenia. Preto spolu so svojimi kolegami, ktorí tiež chceli ukázať svoju tvorbu v progresívnejšej podobe, rozhodli o založení združenia, ktoré by združovalo výnimočné postavy umeleckej Viedne. Združenie výtvarných umení Viedenskej secesie bolo založené 3. apríla 1897 Gustavom Klimtom, dizajnérom Kolomanom Moserom a architektmi Josefom Hoffmannom a Josephom Mariom Olbrichom.
Viedenská secesia bola skupinou rakúskych umelcov a architektov, ktorí sa odtrhli od oficiálnej štátnej umeleckej akadémie. Secesionisti neboli len proti konzervativizmu akadémie, ale chceli tiež vytvoriť nový štýl, ktorý bol výrazne moderný a umelecký. Ich cieľom bolo dokázať, že umenie môže byť zároveň krásne a funkčné, a že by malo prenikať do všetkých aspektov života. V roku 1898 Klimt vytvoril plagát pre prvú výstavu Secesie a bol súčasťou prípravy časopisu Ver Sacrum, oficiálneho magazínu združenia, ktorý šíril ich ideály a tvorbu. Za obraz pre Viedenskú univerzitu získal zlatú medailu na Svetovej výstave v Paríži, čo potvrdilo jeho medzinárodné uznanie.
Napriek tomu, že v tom čase bola Viedeň pomerne umelecká a otvorená novinkám, mestská vláda a tradiční umelci tvrdo kritizovali tento druh diel a novovznikajúci avantgardný smer, najmä pre jeho zmyselnosť a odklon od konvenčného vyobrazenia. Gustav Klimt bol fascinovaný ľudskou formou a túžbou a veľmi dobre to zobrazoval na svojich erotických kresbách. Na obrazoch sa však snažil byť jemnejší v prejave, čo mu nezabránilo vyvolať kontroverzie. V roku 1905, v dôsledku pretrvávajúcich sporov a umeleckých nezhôd, Klimt odkúpil všetky svoje obrazy určené pre univerzitu, opustil združenie Secesia a vytvoril novú skupinu s názvom Kunstschau, aby si zachoval umeleckú slobodu. Jeho nezávislý duch a nekompromisná umelecká vízia mu priniesli ďalšie úspechy, ako bol napríklad veľký úspech na IX. Bienále v Benátkach v roku 1910, kde zožal ohlasy za svoje jedinečné diela.
Žena ako Večná Múza a Symbol Zmyselnosti
Vo viedenskej spoločnosti sa Klimt a jeho obrazy preslávil najmä vďaka portrétom, a práve ženy boli pre neho zdrojom nekonečnej inšpirácie. Veľkou inšpiráciou Gustava Klimta boli ženy. Stali sa pre neho symbolom zmyselnosti a lásky, esenciou krásy a hĺbky, ktorú sa snažil zachytiť vo svojich dielach. Jeho fascinácia ženskou podobou presahovala obyčajné modelovanie; bola to hlboká umelecká posadnutosť.
Klimt hovorieval: "Nezaujímam sa o seba ako predmet maľby, viac ma zaujímajú iní ľudia, najmä ženy", a tak to aj bolo. Jeho láska k ženám bola veľmi viditeľná v jeho maliarskej práci. Obrazy Klimta, hlavne zobrazujúce ženské siluety, sa stali jednými z najpopulárnejších diel maliara. Vo svojich maľbách často zobrazoval seba a svojho brata, ale modelom pri maľovaní sa stali aj jeho sestry, ktoré mu poskytovali intímny pohľad na ženskú krásu.
Gustav Klimt bol fascinovaný ľudskou formou a túžbou a veľmi dobre to zobrazoval na svojich erotických kresbách. Napriek tomu, že v tom čase bola Viedeň pomerne umelecká a otvorená novinkám, mestská vláda a tradiční umelci tvrdo kritizovali tento druh diel a novovznikajúci avantgardný smer. Na obrazoch sa však snažil byť jemnejší v prejave, hoci jeho diela si aj tak zachovali silný náboj zmyselnosti, ktorý bol preňho taký typický. Príbehy dvoch žien zo slávnych diel, Szerény Ledererovej a Adele Bloch-Bauerovej, sú tak trochu obrazom 20. storočia, ale predovšetkým svedčia o tom, ako hlboko Klimt prenikal do duší svojich múz. Boli to dámy z viedenskej vysokej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia, ochrankyne a milovníčky umenia, ktoré Klimta podporovali a inšpirovali. Obe k nemu prechovávali obdiv a náklonnosť, ktorá vraj presahovala hranice slušnosti, čo len podčiarkuje intenzitu jeho vzťahov s modelkami a ich vplyv na jeho umeleckú tvorbu.
Ikony Zlatého Obdobia: Bozk a Dáma v Zlatom
Klimtovo takzvané "zlaté obdobie" predstavuje vrchol jeho tvorby, kde využíval špecifickú techniku a materiály, ktoré ho úplne odlíšili od ostatných umelcov. V tejto dobe Klimt používal veľa zlatej farby, aby pozdvihol svoje obrazy na novú úroveň, čím sa mu podarilo vytvoriť diela s nevídaným leskom, hĺbkou a symbolikou.
Jedným z najvýraznejších predstaviteľov tohto obdobia je obraz Bozk. Bozk maľoval v rokoch 1907 - 1908. Je to rozmerné 180x180 cm umelecké dielo, ktoré pyšne zdobí steny galérie v viedenskom Belvederi. Obraz zobrazuje milenecký pár v žiari zlata, pričom muž sa skláňa nad kľačiacou ženou v milostnom objatí. Ide o vrcholné dielo jeho tzv. zlatého obdobia. Verejnosť ho prijala veľmi pozitívne, a dodnes je považovaný za jeden z najikoničnejších symbolov lásky a vášne v umení. Na vytvorenie "Bozku" inšpirovali maliara jeho cesty do Ravenny, kde ho fascinovali mozaiky San Vitale. Umelec svoje nadšenie pre tento druh umenia spojil so schopnosťami, ktoré získal v minulosti - spracovanie zlata, čím vytvoril dielo, ktoré je skutočnou syntézou rôznych vplyvov a techník. Bozk Klimta je reprezentáciou jeho "Zlatého obdobia", v ktorom na tvorbu svojich diel používal zlaté lístky. Jeho dielo sa stalo archetypom nežnosti a vášne, a jeho lesk a symbolika sú dodnes neprekonané.
The Kiss by Gustav Klimt: Great Art Explained
Druhým najvýznamnejším dielom Gustava Klimta, a zároveň jedným z najkrajších a najznámejších, je portrét krásnej Adele Bloch-Bauerovej, známy ako Dáma v zlatom alebo tiež pod názvom rakúska Mona Lisa. O portrét Adele Klimta požiadal jej manžel, bohatý majiteľ cukrovarov a priemyselník židovského pôvodu, Ferdinand Bloch. Klimt na ňom pracoval tri roky, začal v roku 1903 a práca trvala až 4 roky. Pri tvorbe svojho diela Klimt používal zlaté lístky, inšpirujúc sa portrétom mozaikou cisárovnej Byzancie Teodory, čo dodalo obrazu jedinečný, takmer posvätný lesk.
Adele bola dcérou generálneho riaditeľa vplyvnej viedenskej banky Wiener Bankvereins a prezidenta železničnej spoločnosti Orient, Moritza Bauera. V 18 rokoch sa vydala za Ferdinanda Blocha, ktorý bol od nej o 17 rokov starší. Adele bola vzdelaná a ctižiadostivá dáma. Hovorila tromi jazykmi a túžila študovať, ale na štúdium sa nenarodila v správnej dobe. Vzdelávala sa teda doma a stretávala sa s najvýznamnejšími osobnosťami viedenskej umeleckej a intelektuálnej spoločnosti, ku ktorej patril aj Gustav Klimt. Kunsthistorici si dokonca všimli jej črty aj na Klimtovom alegorickom výjave židovskej heroíny Judity z roku 1901. Predpokladá sa, že Gustav mal s Adelou románik. Uvádza sa, že dôkazom toho môže byť jeho ďalšie dielo "Judit" a téza, že na svojich portrétoch zobrazoval iba osoby, ktoré mali veľký vplyv na jeho život. Neskôr namaľoval aj druhý portrét, ide o Adele Bloch-Bauer II, ale ten nie je až taký známy. Oba portréty sú svedectvom Klimtovho hlbokého prepojenia s jeho múzami a jeho majstrovstva v zobrazovaní ženskej krásy a individuality.
Tragédia a Znovuzrodenie: Príbeh Zlatej Adely a Stratených Diel
Príbehy dvoch žien zo slávnych diel, Szerény Ledererovej a Adele Bloch-Bauerovej, sú tak trochu obrazom 20. storočia. Ich portréty patria medzi najväčšie skvosty výtvarného umenia, ich príbehy zasa veľa vypovedajú o slastiach, ale aj tragédiách tohto búrlivého storočia. Manželia týchto dám, rozprávkovo bohatý cukrový magnát Ferdinand Bloch-Bauer a výrobca alkoholických nápojov August Lederer, boli Klimtovi mecenáši a obaja k nemu prechovávali obdiv a náklonnosť. Adele a Ferdinand zbierali umelecké diela.
Životnú dráhu mnohých Klimtových múz a ich umeleckých zbierok poznačila tragédia. Kolaps svojho sveta nemusela sledovať ani Adele Bloch-Bauerová, v januári 1925 náhle podľahla meningitíde vo veku 44 rokov. V poslednej vôli žiadala manžela, aby jej portrét venoval mestu. Aj by sa tak stalo, keby sa veci vo Viedni a v celej Európe nezačali uberať iným, tragickým smerom. Viedenská spoločnosť bola plná rozporov a paradoxov - na jednej strane zákony podporujúce práva a emancipáciu Židov, na druhej strane rastúci antisemitizmus. Keď Hitler v roku 1938 anektoval Rakúsko, osud viedenských Židov bol spečatený a ich salóny, paláce, továrne a umelecké artefakty boli vyhlásené za árijské. Všetok majetok Bloch-Bauerovcov bol pre ich židovský pôvod zabavený. Majetok nevyčísliteľnej hodnoty sa dostal do rúk najvyšších nacistických pohlavárov. Portrét Adel tiež.
Ferdinandovi Bloch-Bauerovi sa podarilo zachrániť tak, že utiekol do Česka a potom do Švajčiarska, ale prišiel o všetok majetok - pozemky, paláce, továrne, vily, zbierky vzácneho porcelánu a tapisérií, ako aj všetky umelecké diela. Umrel osamelý v Zürichu v roku 1945, bez finančných prostriedkov.
Osud zbierky Ledererovcov bol rovnako tragický. Vo väčšej časti zhorela na samom konci vojny, keď vysokí dôstojníci SS na zámku Immendorf v Dolnom Rakúsku severne od Viedne spálili až 18 Klimtových diel, ktoré im patrili. Nechceli, aby sa dostali do rúk blížiacej sa Červenej armády. Okrem Klimta sa rad ďalších „dekadentných“ plátien zmenil na popol, takže Immendorf sa stal najväčšou hranicou európskeho maliarstva. Dediči Ledererovcov napriek tomu
tags: #gustav #klimt #reprodukcia #zlate #slzy