Herodes Veľký, kráľ Judey, je nepochybne jednou z najkontroverznejších postáv, ktorá zohrala mimoriadne významnú úlohu v biblických udalostiach a dejinách Izraela. Bol to muž mnohých tvárí - zároveň krutý vládca, rafinovaný politik a ambiciózny staviteľ, no predovšetkým bol známy svojou neľútostnou krutosťou. Jeho život a pôsobenie sú úzko spojené s epochálnymi momentmi, vrátane narodenia Ježiša Krista. Dejiny zaznamenávajú množstvo udalostí, ktoré sa odohrali „za dní kráľa Herodesa“ a ktoré nám osvetľujú pozadie udalostí Ježišovho života a služby, pričom vykresľujú obraz vládcu, ktorého činy pretrvávajú v kolektívnej pamäti dodnes. Tento článok sa pozrie na jeho život, skutky, kontroverzie okolo datovania jeho smrti a narodenia Krista, ako aj na odkaz, ktorý zanechal.
Pôvod a cesta k moci v turbulentných časoch Judey
Herodes nebol Žid; pochádzal z Edomejskej (grécky Idumejskej) rodiny, ktorá bola násilne obrátená na judaizmus. Jeho otec Antipatros II. (tiež známy ako Antipas), ktorý sa narodil približne okolo roku 100 pred naším letopočtom a zomrel v roku 43 pred naším letopočtom, bol vládcom Edomu a slúžil ako rímsky správca Judska. Jeho matkou bola arabská princezná Kypros. Herodesova rodina získala právo vládnuť Judei, ktorá sa v tom čase nachádzala pod rímskou okupáciou, vďaka mnohým láskavostiam, ktoré jeho otec Antipatros preukázal Rímu. Antipatros učil svojich synov, že nič nemožno dosiahnuť bez súhlasu Ríma, čo si Herodes zapamätal naozaj dobre.
V prvej polovici druhého storočia pred naším letopočtom vládli v Judei sýrski Seleukovci, jedna zo štyroch dynastií, ktoré vznikli po rozpade ríše Alexandra Veľkého. Keď sa však jeden seleukovský kráľ pokúsil okolo roku 168 pred naším letopočtom nahradiť uctievanie Jehovu v jeruzalemskom chráme kultom Dia, vypuklo židovské povstanie na čele s rodinou Makabejcov, známych aj ako Hasmoneovci. Táto vzbura viedla k vzniku hasmoneovskej dynastie, ktorá vládla Judei.
V roku 66 pred naším letopočtom začali o trón bojovať dvaja hasmoneovskí princovia, Hyrkán II. a jeho brat Aristobulos, čo viedlo k občianskej vojne. V tejto situácii sa obaja obrátili so žiadosťou o pomoc na rímskeho vojvodcu Pompeia, ktorý bol v tom čase v Sýrii. Rimania sa v skutočnosti snažili posúvať svoju sféru vplyvu na východ a v tom čase už ovládali veľkú časť Malej Ázie. Sled slabých vládcov v Sýrii však spôsobil, že táto oblasť upadla do anarchie, a tým bol na východe ohrozený mier, ktorý si Rimania želali udržať. Pompeius sa rozhodol vyriešiť spor medzi Hasmoneovcami tak, že podporil Hyrkána. Preto Rimania v roku 63 pred naším letopočtom vtrhli do Jeruzalema a dosadili na trón svojho kandidáta, Hyrkána. To však neznamenalo, že Hyrkán mal byť nezávislým vládcom. Rimania už mali, obrazne povedané, nohu vo dverách Judey a nemali v úmysle ju stiahnuť. Hyrkán sa stal rímskym etnarchom, čiže vládol z milosti Rimanov a svoj trón si mohol udržať iba vďaka ich dobrej vôli a podpore.
Hyrkán bol slabošským vládcom, no podporoval ho Idumejec Antipatros, otec Herodesa Veľkého. V Antipatrosových rukách spočívala skutočná moc. Antipatros držal na uzde nepokojné židovské frakcie a čoskoro v Judei prakticky prevzal moc. Pomohol Iuliovi Caesarovi v boji proti jeho nepriateľom v Egypte a Rimania ho za odmenu povýšili na post prokurátora, ktorý bol zodpovedný priamo im. Počas celej svojej politickej kariéry Herodes obratne kľučkoval medzi požiadavkami svojich rímskych patrónov a požiadavkami svojich židovských poddaných. Darilo sa mu to aj vďaka jeho organizačným a vojvodcovským schopnostiam. Keď v roku 43 pred naším letopočtom protivníci otrávili Antipatra, Herodes sa stal najmocnejším mužom v Judei.
Mal však nepriateľov. Jeruzalemská aristokracia ho považovala za uzurpátora a snažila sa presvedčiť Rím, aby ho zosadil z trónu, ale márne. Mnohým ľuďom bol spôsob, akým Pompeius riešil nástupnícku krízu Hasmoneovcov asi 20 rokov predtým, tŕňom v oku. Neúspešná frakcia, ktorá v tejto kríze podporovala Aristobula, sa opakovane pokúšala prevziať moc. V roku 40 pred naším letopočtom sa jej to podarilo s pomocou Partov, nepriateľov Ríma. Parti využili zmätok, ktorý vznikol následkom občianskej vojny v Ríme, a vpadli do Sýrie. Herodes utiekol do Ríma, kde sa mu dostalo vrúcneho prijatia. Rimania chceli Partov vytlačiť z Judey a dostať toto územie opäť pod svoju kontrolu s prijateľným vládcom na čele. Potrebovali spoľahlivého spojenca a Herodesa považovali za svojho človeka. Rímsky senát ho preto v roku 40 pred naším letopočtom vyhlásil za židovského kráľa s titulom rex socius et amicus populi Romani (spojenecký kráľ a priateľ rímskeho ľudu). O kráľovský titul však musel s Antigonom a jeho prívržencami ešte tri roky bojovať. V roku 37 pred naším letopočtom dobyl Jeruzalem (Antigonos bol na rozkaz Marca Antonia popravený) a stal sa kráľom Judska.
Herodesova krutovláda a politické manévre
Herodesovo vládnutie bolo poznačené bezohľadnosťou a neustálou paranojou. Aby si získal náklonnosť ľudí a legitimizoval v očiach ľudu svoju kráľovskú hodnosť, z politických dôvodov sa v roku 37 pred Kristom oženil s Mariamne, vnučkou Hyrkána II. z rodu Hasmoneovcov, hoci predtým v roku 42 pred Kristom, po otcovej smrti, z ktorej vraždy bol podozrievaný, sa už rozviedol s prvou manželkou Doris, aby si získal vnútrožidovskú opozíciu. Židia ho však nikdy neprijali za „svojho“ kráľa, a za to sa im Herodes patrične aj revanšoval. Bol mužom bez škrupúľ. Menoval Aristobula III., brata Marianny, za veľkňaza, ale keď zbadal, že mu prerastá cez hlavu, dal ho v roku 35 pred Kristom zabiť v Jerichu. Následne v roku 30 pred Kristom dal zabiť Hyrkána II., a v roku 29 pred Kristom popravil aj svoju vnučku a manželku Mariamne. V roku 28 pred Kristom dal popraviť svokru Alexandru, matku svojej manželky Mariamne.
Počas konfliktu medzi Marcom Antoniom a Oktaviánom v roku 31 pred naším letopočtom, keď Octavianus (neskôr cisár Augustus) porazil Marca Antonia pri Aktiu a stal sa nespochybniteľným vládcom Rimanov, Herodes si uvedomil, že jeho dlhoročné priateľstvo s Marcom Antoniom môže vzbudiť podozrenie. Preto sa ponáhľal uistiť Octaviana o svojej lojalite, čím si zabezpečil jeho celoživotnú priazeň. V nasledujúcich rokoch Herodes svoje kráľovstvo stabilizoval a obohatil, a Jeruzalem premenil na stredisko helenistickej kultúry. Hoci v zahraničnej politike bol závislý od Rimanov, s podporou cisára Augusta vybudoval z Judska silný štát. Vnútornú politiku viedol samostatne, oddelil náboženstvo od štátu a zabránil jeho prenasledovaniu.
Jeho despotizmus a chorobný strach z prípadnej uzurpácie trónu ho však viedli k dôkladnému potláčaniu akejkoľvek opozície, čo vyvrcholilo vyvraždením členov hasmoneovskej rodiny a dokonca aj jeho viacerých synov. Bál sa, že jeden z jeho dvoch synov by ho mohol pripraviť o trón, a tak zavraždil oboch. Celý jeho život sa niesol v znamení sprisahania a popráv. Päť dní pred svojou smrťou popravil všetkých svojich potomkov, ktorí si mohli nárokovať na trón. K tomuto treba pridať 300 dôstojníkov a urodzených občanov, ktorých dal v predvečer svojej smrti zhromaždiť do hypodrómu v Jerichu a prikázal, aby boli v momente jeho smrti zavraždení, aby tak jeho pohrebné obrady neboli poznačené výkrikmi radosti, ale plačom. Povedal si zaumienil, že jeho smrť bude sprevádzať celonárodné trúchlenie, a nie oslavy. Aby to dosiahol, dal zatknúť popredných občanov Judey a rozkázal, aby ich v okamihu jeho smrti zabili. Ak Herodes nesie prímenie „Veľký“, určite to nie je kvôli zaobchádzaniu s ľuďmi, ale skôr kvôli rozsiahlej staviteľskej činnosti.
Herodes bol krutý vládca, jeho krvavé ruky svedčia o vraždách svojich predchodcov - Antigona a Hyrkána - ich početných žoldnierov, členov hasmonejskej rodiny a ich žoldnierov. Historici Jozef Flavius (židovský historik 39-97 po Kristovi) a Tacitus (rímsky historik asi 55 až 117 po Kristovi) ho vylíčili ako sadistického a zvrhlého ukrutníka. Keď evanjeliové spisy hovoria o Herodesovej krutosti, vidíme, že sa to zhoduje aj s tým, čo poznáme z mimobiblických prameňov, predovšetkým z diel Jozefa Flávia. Herodes úplne ovládal celú Judeu a jeho moc bola absolútna.
Kto bol Herodes Veľký?: Epizóda 11
Herodes ako staviteľ: Obnova a helenizácia
Herodes bol známy aj svojimi rozsiahlymi stavebnými projektami, ktoré menili tvár Judey a zároveň slúžili na upevnenie jeho moci a helenizáciu regiónu. Bol podporovateľom helenistickej kultúry, staval divadlá a usporadúval hry, ktoré však urážali židovské náboženské cítenie. Jeho charakteristickým rysom bolo pomenovať stavby po významných ľuďoch, najmä po tých, ktorým vďačil za svoje miesto.
Dal vybudovať viaceré mestá a pevnosti, z ktorých niektoré boli obnovené a premenované. Obnovil staré mesto Samária a premenoval ho na Sebastos, čo je grécky preklad slova augustus - vznešený, na počesť cisára Augusta. Na brehu Stredozemného mora nechal vystavať mesto Cézarea Prímorská (Caesarea Maritima) na pamiatku Júlia Cézara. Toto mesto sa neskôr stalo rezidenciou rímskych prokurátorov. Medzi rekonštruované a vystavané pevnosti patria Alexandrium, Hyrcanium, Machaerus (dnes Mukawir, Jordánsko), Herodium (v Judsku, kde bol pravdepodobne aj pochovaný), Kypros (pri Jerichu) a Masada (na okraji Judskej púšte pri Mŕtvom mori, východný Izrael). Práve za Heroda Veľkého bola výrazne prestavaná pevnosť Masada.
V Jeruzaleme dal postaviť kráľovský palác a Antoniovu pevnosť, ktorú pomenoval po Antóniovi, ktorý kedysi pred senátom získal pre neho moc. Jeho najvýznamnejším stavebným činom však bola obnova jeruzalemského Chrámu, ktorá sa začala okolo roku 20 pred naším letopočtom. Práce na Chráme trvali 46 rokov, pričom definitívne boli ukončené až po jeho smrti v roku 62 nášho letopočtu za prokurátora Albina. Chrám stál iba do roku 70 nášho letopočtu, keď ho zničili Rimania. Herodesovi nič nebránilo stavať aj pohanské chrámy; v Panias postavil chrám na počesť cisára Augusta, rovnako v Sebaste a v Cézarei. Postaral sa tak o silnú helenizáciu, ktorá prebiehala medzi židovským obyvateľstvom. Hoci sa staral o Židov v diaspóre, u Židov v Judsku nebol obľúbený pre nákladné stavby a s nimi spojené vysoké dane, pre svoju oddanosť Rimanom, šírenie helenizmu, ukrutnosť a neviazaný súkromný život.
Časové paradoxy: Kedy sa narodil Ježiš a zomrel Herodes?
Napriek tomu, že biblické správy spájajú narodenie Ježiša s vládou Herodesa Veľkého, vyvstávajú otázky týkajúce sa presného datovania týchto udalostí. Herodes Veľký podľa väčšiny dostupných zdrojov zomrel v roku 4 pred Kristom. Napriek tomu mohol Ježiša prenasledovať, pretože aj Kristus sa narodil skôr, než v roku 0. Existujú aj takéto hypotézy, ktoré sa možno dočítať o kľúčových udalostiach z raných kresťanských dejín.
Oslovení historici sa však prikláňajú k tomu, že Herodes deti povraždiť dal a že v čase, keď prišiel na svet Ježiš, ešte žil. Jozef Jančovič, biblista a prodekan Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského, napísal, že „narodenie Ježiša sa datuje do rokov 7-4 pred. n.l. Mních Dionýz v 6. stor. po Kr. zaťažil počítanie kresťanského letopočtu chybou odrátavania od vzniku Ríma a teda aj Ježišovo narodenie sa udialo skôr ako ho udal.“ V dôsledku chyby Dionýza Exigua, ktorý v 6. storočí vytvoril kresťanský letopočet, sa Ježišovo narodenie nezhoduje s rokom 0, ale je posunuté o niekoľko rokov skôr. To znamená, že aj napriek Herodesovej smrti v roku 4 pred Kristom, jeho účasť na udalostiach okolo Ježišovho narodenia je historicky možná.
Český historik a vysokoškolský pedagóg Radomír Malý však ponúka aj inú hypotézu. Uznávaný odborník na Nový zákon Carsten Peter Thiede podľa neho upozorňuje aj na alternatívu, že Herodesa mohli zbaviť vlády pred smrťou. „Pretože Herodes v tom roku 4 nezomrel, ale vzdal sa na nátlak cisára Augusta trónu. Thiede tvrdí, že správa Flaviova (židovský historik Jozef Flávius 39-97 po Kristovi) hovorí výlučne o ‚ukončení vlády‘ Herodesa, nie o smrti,“ pripomenul Malý.
Religionista Andrej Zeman, ktorý sa dlhodobo venuje obdobiu raného kresťanstva, však tvrdí, že väčšina vedeckej obce sa zhoduje na tom, že Herodes naozaj zomrel 4 roky pred začiatkom nášho letopočtu. „Rovnako, ako azda so všetkými dátumami v starovekej histórii, aj tu boli navrhnuté iné dátumy, napríklad rok 1 či 5 pred Kr., ale sú to len individuálne pokusy a nie všeobecný názor historikov,“ napísal Zeman. Tieto debaty len podčiarkujú komplexnosť snahy o presné historické datovanie udalostí staroveku a ukazujú, že hoci základné fakty sú všeobecne prijaté, existujú aj odlišné pohľady na interpretáciu historických prameňov.
Vraždenie betlehemských neviniatok
Vraždenie novorodencov v Betleheme, ktorým chcel podľa Biblie Herodes zabrániť nástupu nového kráľa, spomína len evanjelista Matúš. Napriek tomu sa udalosť mohla stať - akurát jej vtedajší historici nevenovali až takú pozornosť, akú by sme očakávali od takého hrozného činu. Herodes bol zodpovedný za množstvo vrážd, a tak zabíjanie v Betleheme (mohlo tam podľa odhadov zomrieť asi 40 chlapcov) prekryli väčšie masakre. Profesor Wiliam F. Albright predpokladá, že v Betleheme v čase narodenia Ježiša žilo približne 300 ľudí. Počet narodených chlapcov do dvoch rokov podľa jeho odhadov mohlo byť do 10. V okolí Betlehema sa mohlo nachádzať dodatočných 10 chlapcov. Tým, že išlo o relatívne malý počet, je odôvodnením, prečo danú udalosť nezaznamenali svetskí historici, ktorí sa v tom čase zaoberali rozsiahlejšími masakrami.
Radomír Malý sa domnieva: „Nie je dôvod správe sv. Matúša neveriť, pretože je v súlade s obrazom sadistického a zvrhlého ukrutníka, ako ho vylíčili Flavius i Tacitus.“ Jozef Jančovič pridáva informácie o Herodesovej krutosti: „Mal krvavé ruky z vrážd svojich predchodcov - Antigona a Hyrkána -, ich početných žoldnierov, členov hasmonejskej rodiny a ich žoldnierov. K tomuto treba pridať 300 dôstojníkov a urodzených občanov, ktorých dal v predvečer svojej smrti zhromaždiť do hypodrómu v Jerichu a prikázal, aby boli v momente jeho smrti zavraždení, aby tak jeho pohrebné obrady neboli poznačené výkrikmi radosti, ale plačom.“ Tento druh pomsty a riešenia problémov bol typickým pre Herodesa. Je známe, že dal zavraždiť aj vlastnú manželku a dvoch svojich synov.
Od piateho storočia si Cirkev pripomína zavraždenie neviniatok, ktoré dal zabiť kráľ Herodes po narodení Ježiša. Byzantská kresťanská tradícia hovorí o stovkách až tisícoch detí, ktoré mali byť zabité, hoci moderné historické odhady sú podstatne nižšie. Stredoveká mystička Mária z Agredy, ktorej vizionárske dielo bolo schválené viacerými pápežmi, opisuje, že Panna Mária mala v čase zabíjania detí víziu takú, akoby bola na mieste samostatne prítomná. Svätá rodina sa už nachádzala v Egypte a Panna Mária sa modlila za duše neviniatok, aby ich Boh prijal ako prvých martýrov. Rovnako sa modlila za ich rodičov. Najmladšie zabité dieťa podľa vizionárky malo 8 dní.
Mudrci z východu a Herodesov strach
Príbeh o narodení Ježiša je úzko spojený s Herodesom Veľkým. Matúšova druhá kapitola začína skutočne zvláštne: „Keď sa za čias kráľa Herodesa v judskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci z východu.“ Pýtali sa: „Kde je ten práve narodený židovský kráľ? Videli sme totiž na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť.“ Keď to počul kráľ Herodes, „rozrušil sa a s ním aj celý Jeruzalem.“ Herodes sa tváril, že sa chce klaňať Ježišovi Kristovi, ale mal strach z toho, ktorý sa volal židovský kráľ. Nechcel, aby sa o jeho trón uchádzala akákoľvek konkurencia. Preto zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vypytoval sa ich, kde sa má narodiť Mesiáš.
Mudrci hľadali práve narodeného kráľa. Ako pohania nevedeli, že Biblia nazýva Ježiša Kráľom kráľov. Aj Herodes sa pomýlil. Ježiša považoval za konkurenciu, ktorá ohrozuje jeho trón. Preto sa s ním pustil do nerovného boja. Zdanlivo mal prevahu. Bol kráľ a mal vojakov. Nakoniec sa všetko skončilo úplne inak, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Jozef odviedol Máriu a Ježiša do Egypta a tam počkali do Herodesovej smrti.
Herodes žil medzi Židmi a bol ich kráľom. Vďaka mudrcom zistil, že Boh už pred 700 rokmi predpovedal narodenie Mesiáša. Vedel, že Ježiš je kráľ, ktorý prišiel z neba. Aj napriek tomu sa ho rozhodol zabiť, chcel zabiť Boha. Herodesov problém spočíval v tom, že Ježiša považoval za konkurenciu. A on pritom neprišiel preto, aby ho zbavil trónu, ale prišiel, aby porazil hriech. Herodes sa bál, že jeho trón zaujme niekto iný. Mnoho ľudí je takých ako on. Nedovolia, aby niečo narušilo ich kariéru, postavenie, moc, ambície, plány alebo životný štýl. Nehodlajú dovoliť, aby sa kráľom ich života stal niekto iný. Sú rovnako bojazliví a žiarliví na stratu vlastného sebaurčenia ako Herodes na stratu svojho trónu.
V Novej zmluve je spomínaných veľa Herodesov, ale tento je ten prvý Herodes, Herodes Veľký, kráľ Židov. Problémom Herodesa Veľkého, kráľa Židov, je, že nebol Žid a nemal byť kráľom. Nebol z Júdovho kmeňa ani z Dávidovho rodu. Vládol pomocou teroru a vrážd. Bol paranoidný a občas sa javil ako skutočne šialený. Raz, keď bol doslova na smrteľnej posteli, si myslel, že jeho vlastní synovia sa ho pokúšali zavraždiť. Doslova je na smrteľnej posteli a naozaj umiera - a tak nechá popraviť svojich synov. V posledných rokoch jeho života to vyzeralo, že mu načisto „ruplo v bedni.“
Mudrci z východu boli sčasti kráľovskými radcami, sčasti čarodejníkmi, sčasti astrológmi a sčasti podvodníkmi. Vždy však, keď Biblia spomína takýchto ľudí, takýchto mudrcov, vyjadruje sa o nich negatívne. Mudrcom nemáme veriť. Mojžiš bol múdrejší než mudrci - nestačili mu. Daniel bol múdrejší než mudrci - oni nedokázali vyložiť sny, ale Pán bol s Danielom. Popri tom, že boli typom ľudí, o ktorých Boh priaznivo nezmýšľa, prišli z východu, odkiaľ prišlo veľa nepriateľov Izraela. Babylon bol na východ od Izraela. Asýria bola na východ od Izraela. A tak títo nepriatelia prichádzajú do Izraela, spolu s falošným kráľom Herodesom, ktorý tam už je. Chcú vedieť, kde nájdu novonarodeného kráľa Židov.
Zaujímavé na proroctve z Micheáša 5 je, že sľubuje nového Dávida - kráľa, ktorý bude pásť svoj ľud, porazí jeho nepriateľov a nastolí čas veľkého mieru. Pod vládou tohto kráľa Asýria príde k Izraelu, aby ju Izrael porazil. Namiesto toho, aby Asýria pásla Izrael, Izrael bude pásť Asýriu. Nastane nový deň, keď namiesto toho, aby bohatstvo a dary prúdili z Judska k iným národom, bohatstvo a dary iných národov budú prúdiť do Judska. Namiesto toho, aby Izrael platil iným národom, aby ho nechali na pokoji, iné národy budú platiť Izraelu peniaze. Národy prídu, ale nie, aby Izrael dobyli, ale aby sa k nemu pridali pod vládou nového kráľa, ktorí prinesie mier svetu. To je Micheáš. A teraz prichádzajú títo mudrci z východu - z Asýrie, Babylonu alebo Perzie - z národov, ktoré útočili na Izrael, dobývali ho a terorizovali. A neprichádzajú bojovať, ale uctievať, nie rabovať, ale chváliť, nie brať, ale dávať. A sľúbený kráľ, ten, ktorý mal zhromaždiť národy a priniesť mier svetu, už začal plniť svoj osud - dokonca i ako dieťa. Práve toto mudrci symbolizujú: nepriateľov, národy, ktorí prinášajú dary kráľovi Židov. Nie všetci sú nadšení. Herodes ani Jeruzalem nie sú. Čítame, že „keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a s ním aj celý Jeruzalem.“ Herodes sa bojí právom. Pretože to dieťa v jasliach nie je uzurpátor trónu (ako Herodes) - on je právoplatným kráľom Židov. A tak tu v Matúšovi 2 máme príbeh dvoch nepriateľov. Obaja sú outsideri. Ani jeden z nich nepatrí k Židom. Obaja počujú o Ježišovi. Na Ježiša sa dá reagovať vlastne dvoma spôsobmi. Môžeme byť ako Herodes a Jeruzalem, môžeme ho odmietať a ignorovať.
Širší historický kontext Ježišovho života
V čase narodenia Ježiša vládol v Ríme cisár Octavianus Augustus, ktorý sa narodil 63 pred naším letopočtom a zomrel v roku 14 nášho letopočtu. Bol to ten Augustus, ktorého si Cézar vybral za hlavného dediča, a ktorý porazil v boji o moc Marka Antónia a Kleopatru. Začiatok vlády Octaviana Augusta ako cisára sa datuje do roku 27 pred naším letopočtom, čo bolo 44 rokov po smrti gladiátora Spartaka.
Po Augustovi vládol cisár Tiberius, ktorý bol pri moci medzi rokmi 14 až 37 nášho letopočtu. Práve počas jeho vládnutia ukrižovali Krista. Po Tiberiovi nasledoval Caligula, ktorý bol pri moci medzi rokmi 37 až 41, Claudius (pri moci bol medzi rokmi 41 až 54) a Nero (pri moci bol medzi rokmi 54 až 68). Rím mal vtedy podľa niektorých odhadov 1,5 milióna obyvateľov, Jeruzalem 60-tisíc až 80-tisíc, Betlehem (kde sa narodil Ježiš) 1000 až 2000 obyvateľov a Nazaret (kde žila Mária) len zhruba 200 obyvateľov.
Na území dnešného Slovenska žili v časoch Ježiša Krista Kelti, miestami aj Dákovia a na územie čoraz viac prenikali Germáni. Na americkom kontinente bola počas života Ježiša Krista v plnom rozkvete ríša Mayov. Kultúra Olmékov už mala najlepšie časy dávno za sebou. Čína bola po vojenských úspechoch cisára Jing Čenga už zhruba 200 rokov zjednotená, vládla dynastia Chan (207 pred našim letopočtom - 220 nášho letopočtu) a mala asi 50 miliónov obyvateľov.
Mária, Ježišova matka, a apoštoli v rannom kresťanstve
Trvalo veľkú pozornosť púta aj postava Márie - Ježišovej matky. Podľa niektorých hypotéz po Ježišovej smrti odišla z Jeruzalema a zomrela neďaleko tureckého Efezu. Jozef Jančovič však zhrnul, že „efezská tradícia o Márii je historicky sekundárna a súvisí skôr s pôsobením apoštola Jána v tejto metropole Malej Ázie, kde pôsobil v 50. rokoch prvého storočia (medzi rokmi 53-58) aj velikán apoštol Pavol.“ Radomír Malý k tomu pridal: „V podaní starovekých kresťanských autorov (Eusébius z Cézarei, sv. Ambróz, sv. Ján Zlatoústý atď.) žila v Jeruzaleme až do svojej smrti okolo roku 50.“ Andrej Zeman poznamenal: „O Márii sa toho veľa po historickej stránke nedá povedať. Máme zdroje, ktoré obsahujú niektoré životopisné údaje o nej, niektoré aj celkom detailne (tzv. Jakubovo protoevanjelium), ale sú to všetko neskoršie tradície, ktoré sú problematické.“
K Ježišovi neodmysliteľne patria aj dvanásti apoštoli. O väčšine z nich vieme len z Biblie. Andrej Zeman upozornil: „Zopár pravdepodobne hodnoverných zmienok máme o Petrovi a Jakubovi, ktorí v ranom kresťanstve zohrávali veľkú úlohu. Veľa ich vystupuje v iných nebiblických evanjeliách a Skutkoch (napr. Skutky Tomášove, kde si rozdelia polia pôsobnosti), ale tie sú už skôr len čisto teologické než historické. Informácie o apoštoloch máme tiež od Eusébia, ale vieme, že treba byť pri ňom opatrný. Možno však občas aj u apoštolov naozaj zachytáva skutočnú históriu.“
Peter (pôvodným menom Šimon) sa podľa Biblie stal zakladateľom cirkvi. Historici pridávajú, že takmer s istotou ho popravili v Ríme za čias vládnutia cisára Nera. „Pre Jakuba, Ježišovho brata (u katolíkov príbuzného), máme viacero zdrojov. Historicky najdôležitejšie sú od seba nezávislé Skutky apoštolov a sám Pavol, vďaka ktorým vieme, že bol vodcom skupiny nasledovateľov Ježiša v Jeruzaleme. Útržky o jeho živote sú zachované cez staršie zdroje aj v Eusébiovi, ale dôležité je spomenutie jeho násilnej smrti aj v Jozefusovi (v roku 62), ktorý tým nepriamo potvrdzuje jeho vedúce pôsobenie v Jeruzaleme,“ spomenul Zeman. Ďalšími apoštolmi bol podľa Biblie starší Jakub (Zebedejov), Ján, Ondrej, Tomáš, Matúš, Filip, Bartolomej, Tadeáš, Šimon a Judáš. Andrej Zeman dodal: „Zoznam dvanástich apoštolov sa v biblických evanjeliách líši, a pre mňa a iných historikov je možné, že šlo o reálnu skupinu, avšak so symbolickým číselným názvom.“
Herodes Antipas a Ježiš pred Pilátom: Iný Herodes, iné stretnutie
Po smrti Herodesa Veľkého Rím určil, že jeho syn Archelaos bude vládnuť v Judei a ďalší dvaja synovia budú nezávislými kniežatami, čiže tetrarchami - Antipas nad Galileou a Pereou a Filip nad Itureou a Trachonitis. Archelaos sa stal nepopulárnym u svojich poddaných i u svojich pánov. Po desiatich rokoch neúspešnej vlády ho Rimania zosadili a ustanovili vlastného miestodržiteľa, predchodcu Pontského Piláta. Medzitým Antipas - ktorého Lukáš jednoducho nazýva Herodes - a Filip naďalej spravovali vlastné tetrarchie. Takáto bola politická situácia, keď Ježiš začal svoju službu.
Keď sa evanjeliové spisy zmieňujú o Herodesovi v kontexte súdu s Ježišom, nejde o Herodesa Veľkého, ale o jeho syna, Herodesa Antipa. Pilát si evidentne nevedel rady, pretože na Ježišovi nenašiel žiadnu vinu. Preto poslal Ježiša k Herodesovi Antipovi. Možno to bolo len politické gesto na uzmierenie, keďže predtým boli nepriateľmi, prípadne prosba o radu. Keď Herodes Antipas videl Ježiša, veľmi sa zaradoval. Veď už dávno ho chcel vidieť, pretože o ňom počul, a dúfal, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak. Doliehal naňho mnohými otázkami, ale on mu neodpovedal. Stáli tam aj veľkňazi a zákonníci a nástojčivo na neho žalovali. Herodes Antipas so svojimi vojakmi ním opovrhol, urobil si z neho posmech, dal ho obliecť do žiarivého odevu a poslal ho späť k Pilátovi.
Kráľ, ktorý kedysi rád počúval Jána Krstiteľa, muž, ku ktorému Boh hovoril cez ústa svojho proroka, ale Herodes Antipas tento Boží hlas jedného dňa umlčal, vtedy, keď dal sťať Jána Krstiteľa. Herodias a jej nový partner Herodes Antipas, s ktorým teraz žila, strašne nenávideli Jána Krstiteľa. Hlavným dôvodom bolo to, že si dovolil ostro napadnúť ich vzťah. Antipas uvrhol Jána do väzenia. Vzhľadom na Jánovu popularitu medzi ľudom sa však zdráhal dať ho popraviť. Príležitosť sa naskytla, keď sa v paláci oslavovali narodeniny. Antipas bol taký nadšený tancom Herodiadinej dcéry, že jej povedal, aby si niečo priala. Podnietená svojou matkou požiadala o hlavu Jána Krstiteľa. Takto tragicky sa zavŕšila reťaz smutných udalostí.
Teraz sa Herodes Antipas tešil na Ježiša. Videl v ňom kúzelníka, ktorý mu predvedie nejaký trik, urobí zázrak. Herodes Antipas veľmi túžil po tom, aby na vlastné oči videl niečo z toho, o čom doteraz len počul. Niečo senzačné. Preto na Ježiša naliehal, aby mu predviedol niečo zo svojho zázračného repertoáru. Ježiš mlčal preto, lebo Herodes Antipas už predtým umlčal Boží hlas, ktorý k nemu hovoril cez Jána. Boh nemal čo povedať tomuto mužovi, lebo mu už všetko povedal cez Jána. V Jánovi zaznelo Božie posledné slovo k Herodesovi. Keď ten hlas umlčal, Boh sa tiež odmlčal. Viac už Boh pre Herodesa Antipa nemal. Lebo kto umlčí slovo, ktoré mu Boh pošle, ten už iné nedostane. Ježiš mlčal a tým vyjadril Boží súd nad Herodesom. Niet nič strašnejšie ako to, keď sa Boh voči človeku odmlčí.
Dedičstvo Herodesa Veľkého a jeho smrť
Posledné obdobie života Herodesa Veľkého bolo poznačené silnými rodinnými bojmi a neustálymi intrigami. Herodes mal päť manželiek: Doris, Mariamne (dcéru Hyrkána II.), Mariamne (z Alexandrie), Maltace a Kleopatru (z Jeruzalema), a ešte ďalšie vedľajšie ženy. Herodes vyhnal Doris a zakázal jej synovi Antipatrovi priblížiť sa k Jeruzalemu. Synov Mariamne, Alexandra a Aristobula, vyhnal do Ríma a neskôr ich dal zabiť. Ešte štyri dni pred smrťou dal zabiť ďalšieho svojho syna Antipatra a zmenil svoj testament. Herodes Veľký, kráľ Židov, bol kontroverzná postava.
V roku 4 pred Kristom Herodes zomiera v Jerichu vo veku približne 70 rokov. Keď sa cisár Augustus dozvedel o Herodesovej smrti, údajne sa vyjadril: „Je lepšie byť Herodesovou sviňou ako jeho synom.“ Asi vedel, čo hovorí, Židia totiž nejedia bravčové mäso. Podľa historika Jozefa Flávia bol Herodes pochovaný v pevnosti Herodium neďaleko Betlehema, ktorú on sám dal vybudovať. Práve k tejto informácii sa viaže správa, že po dlhých 2000 rokoch objavili jeho hrobku. Po jeho smrti bolo kráľovstvo podľa jeho vôle (testamentu) rozdelené medzi jeho synov (tzv. herodovská tetrarchia): Herodes Archelaos dostal Judsko, Samáriu a Edom, Herodes Antipas Galileu a Pereu a Herodes Filip (I.) najsevernejšiu časť krajiny.
Herodes Veľký bol rafinovaným politikom a bezcitným vrahom a jeho pravdepodobne najhorším skutkom bol pokus o zabitie malého Ježiša. Ako krvavý vládca vošiel aj do kresťanskej tradície, predovšetkým v súvislosti s betlehemským vraždením neviniatok. V súvislosti s betlehemskými neviniatkami býval častým námetom stredovekých i novovekých výtvarných diel, zobrazovaný s diablom, ktorý ho nahovára na zlé, ako je vidieť napríklad na mozaike Santa Maria Maggiore v Ríme z 15. storočia, miniatúre v ilustrovanej knihe Hortus Deliciarum z 12. storočia, alebo na freske od Giotta v kaplnke Scrovegniovcov v Padove zo 14. storočia. Herodovci neboli ktovieakí dobrí ľudia. Vnučka Herodesa Veľkého sa vydala za svojho strýka Herodesa Filipa, a neskôr žila s Herodesom Antipom, nevlastným bratom Herodesa Filipa.
Židovský kráľ Judska (37 - 4 pred Kristom) pochádzal z poprednej edomejskej rodiny násilne obrátenej na judaizmus. Bol zakladateľom herodovskej dynastie, otcom Heroda Antipa, Heroda Archelaa, Heroda Filipa (I.), Heroda Boetha (Herodes Filip), starým otcom Heroda Agrippu I. a Herodiady. V roku 47 pred Kristom ho otec vymenoval za miestodržiteľa v Galilei. Herodova životná púť, od jeho pôvodu až po jeho posledné dni, svedčí o mimoriadne komplexnej osobnosti, ktorá formovala osud regiónu a nechala hlbokú, no zároveň kontroverznú stopu v dejinách.
tags: #herodes #velky #narodenie