Ian McEwan je bezpochyby jednou z najvýraznejších postáv súčasnej britskej literatúry. Jeho dielo, rozprestierajúce sa od sedemdesiatych rokov až po súčasnosť, si získalo celosvetové uznanie pre svoju psychologickú hĺbku, majstrovskú štylistiku a schopnosť prekvapovať čitateľa nečakanými zápletkami. Jedným z vrcholov jeho tvorby, ktoré zásadne definovalo jeho literárny profil a posunulo ho do popredia literárne silnej generácie britských autorov narodených krátko po druhej svetovej vojne, je román Dieťa v pravý čas (v origináli The Child in Time), vydaný v roku 1987. Tento román, vyznamenaný Whitbreadovou cenou za beletriu, ponúka fascinujúcu výpoveď, ktorá sa zameriava na fenomén detstva, fakt narodenia a existencie dieťaťa v osobnom živote človeka aj v širších súvislostiach, pričom zkouma ho v rozšírenom zábere a ovláda svoj idióm s pozoruhodnou gráciou a invenciou. Ako napovedá aj citát T. S. Eliota z básne Štyri kvartety, ktorý slúži ako motto knihy: „Čas prítomný a minulý čas sú snáď oba zahrnuty v čase budúcom a budúci čas obsadený už v minulosti,“ McEwan v ňom majstrovsky skúma otázky času, straty a vyrovnávania sa s osudom.
Život a raná tvorba Iana McEwana: Cesta od „básnika perverzie“ k majstrovi detailu
Ian McEwan, anglický spisovateľ a scenárista, sa narodil 21. júna 1948 v juhoanglickom Aldershote, mestečku neďaleko Londýna, ako najstaršie dieťa v rodine armádneho dôstojníka. Alespoň sa to až donedávna domnieval. Jeho akademická dráha viedla k štúdiu anglickej literatúry, pričom sa stal prvým študentom, ktorý sa v rámci magisterského štúdia zapísal do kurzov tvorivého písania, ktoré v sedemdesiatych rokoch na University of East Anglia v Norwichi spoločne otvorili dvaja významní britskí prozaici, Malcolm Bradbury a Angus Wilson. Práve v sedemdesiatych rokoch zahájil svoju kariéru zbierkami poviedok, ktoré vznikli prevažne počas jeho štúdia.
Debut a „básnik perverzie“
Jeho prvotné literárne výstupy spôsobili na literárnej scéne značný rozruch. V roku 1975 vydal svoju prvú zbierku poviedok, Prvá láska, posledné pomazanie (First Love, Last Rites), nasledovanú zbierkou V perinách (In Between the Sheets, 1978). Kritika si povšimla predovšetkým nezvykle úsporný štýl, ktorým sa autor výrazne odlišoval od vrstovníkov vstupujúcich do literatúry približne v rovnakej dobe a snažiacich sa väčšinou „predviesť“ zložitosťou myšlienok a dokonale zvládnutou kvetnatosťou slohu. Dále upozornila na neobvyklosť McEwanových príbehov a výrazný záujem o temné stránky ľudskej povahy. Vzhľadom k temnej tematike svojej prvotnej tvorby bol autor označovaný ako „básnik perverzie“.
Romány raného obdobia: Intimita a krehkosť v kontraste s krutosťou
V roku 1978 vydal svoj prvý román Betónová záhrada (The Cement Garden), po ktorom nasledovali diela ako Cudzincov v meste (The Comfort of Strangers, 1981). Hrdinovia týchto poviedok i neskorších románov sú väčšinou spoločenskí outsidery, ľudia životne vykolejení. McEwan dokáže mistrně vylíčit intimitu a křehkost mezilidských vztahů, obzvlášť v kontrastu s anonymitou celé společnosti. I keď motivy ich hrôzných činů nám často zůstávají utajené, existence zla pôsobí akosi samozřejmě, až banálne. Výrazné to je predovšetkým u dětských protagonistov (povídka Doma je doma, román Betónová záhrada), ktorí svoje skutky - zde například incest - páchajú „ve vší nevinnosti“, ako by se nás McEwan ptal: Jak má člověk tušit, že svým jednáním ubližuje? Práve táto otázka po nevinnej krutosti a jej hraniciach patrí k charakteristickým znakom jeho ranej tvorby.
Osobný život: Nečakané zvraty a prepojenia s literárnymi témami
Zatiaľ čo sa na prahu nového tisícročia literárny štýl jedného z najlepších povojnových britských prozaikov zklidnil, opustil niekdajšiu snahu šokovať a zamířil k novým výšinám v umiernených dielach, v osobnom živote prežil autor nečekané turbulencie, ako vystřižené z jeho dřívějších románů a povídek. V roku 2002 ho vyhľadal vlastný, o šesť rokov starší brat, o ktorého existencii nemal spisovatel sebemenší tušenie a ktorý prožil dětství v pestounské rodině a celý život pracoval jako zedník, paradoxne nepříliš daleko od McEwanova bydliště. David Sharpe, ako sa tento náhle objavený spisovatelov súrodenec volá, sa totiž McEwanovým rodičům narodil za války, v dobe, kdy byla jeho matka provdána za jiného muže, ktorý se tehdy účastnil válečných bojů. Vystrašená žena predala novorozené dítě k adopci rodině, jež odpovedela na inzerát v novinách, na nádražnom peronu. Když manžel ve válce padl, milenci se vzali a založili rodinu. Rodiče se McEwanovi o tomto příběhu nikdy nezmínili, ale Sharpeovi Davida v jeho dospelosti s pravdou o jeho původu seznámili. Nepovažoval to za dôležité, avšak na prahu stáří se rozhodl zjistit, zda přece jen nežijí nějací jeho příbuzní. McEwana údajne vyhľadal s pomocou matrík, aniž tušil, jak je jeho bratr slavný a jaké si v životě zvolil povolání. Rodiny obou bratrů se dnes vraj často navštěvují, ale literárně tento příběh Ian McEwan zpracovávat nehodlá. Aby toho nebylo málo, po bouřlivém rozchodu s prvou ženou (1998) a soudní bitvě o péči o nezletilé děti (dvě ze čtyř) ho krátce pred stretnutím s bratom čekal další šok. Tieto osobné zážitky, hoci ich McEwan priamo nespracoval v románe, nepochybne obohatili jeho vnímanie ľudských osudov, náhody a krehkosti rodinných väzieb, čo sa odrazilo v hĺbke jeho ďalších diel.
Román „Dieťa v pravý čas“: Majstrovské dielo o strate, vyrovnávaní sa a relativite času
Vrchol tohto obdobia autorovej tvorby bezesporu predstavuje román Dieťa v pravý čas, rozehrávající na pozadí traumatizujícího zážitku. Kniha je veľmi pôsobivá a položená do všetkých možných zákutí ľudského života, je komorná a veľmi hlboká.
Zápletka a hlavné motívy: Tragédia, ktorá rozdelí život
Príbeh sa sústredí na Stephena a Julie Lewisových, hlavné postavy románu, ktorí spolu prožívali téměř ideálne manželství. Stephen bol úspešným spisovateľom detských kníh, žili v pěkném domku na okraji Londýna a vychovávali štvorročnú dcérku Kate. Idylka ovšem mala trvať len krátky čas - během jedné nepozorné chvíle pri nákupe v supermarketu náhle Kate zmizí. Únos jediného dítěte představuje pro obou rodiče nepřekonatelnou ztrátu, ktorá doposud láskyplné manželství nakonec rozdělí. Dieťa v pravý čas ukazuje, ako je možné krátkym okamihom ľudskej slabosti kompletne zvrátit vlastní osud v absolutní tragédii. Podobný motív sa vyskytuje i v ďalších autorových dielach. Román nie je o vyšetrovaní-pátraní, ide o to, čo sa stalo potom. Je to psychologický príbeh o vyrovnávaní sa s tragédiou straty dieťaťa. Celú dobu sa motá kolem tématu zmizení malé holčičky, ale vlastně jakoby o to ani tak nešlo. Všechno to ovlivňuje a přitom to tam není otevřeně řešeno. Mení to životy hlavných postáv, ale přitom život běží dál. Táto kniha, hoci sa zdá, že je miestami o ničom, že v nej občas chýba dej, uchopila tému zmizenia dieťaťa úplne inak - žiadna detektívna práca, psychodrama v bežnom slova zmysle. Je to predovšetkým pôsobivá kniha o deťoch z nás i v nás, a hlavne o tom, ako sa vyrovnať s nepochopiteľnou stratou vlastného malého dieťaťa, ale taktiež o prístupe žien a mužov k neplánovane počatému dieťaťu či o tom, ako udržať v rovnováze to, čo takmer v každom z nás z dieťaťa zostalo, s požiadavkami života v dospelosti.
Majstrovstvo v zobrazení straty a vyrovnávania sa
McEwan dokáže veľmi citlivo a reálne opisovať pocity ľudí, ktorí prežívajú veľké trápenia. Stephen a Julie majú všetko, čo si len manželský pár môže priať, kým do ich života nevstúpi veľká tragédia. Ich cesta uzdravovania a zmierovania sa s danou situáciou je podaná úprimne. Autor obdivuhodne drásavo popísal spolužitie manželov po únose dieťaťa, rozdiel medzi prístupom, reakciami muža a ženy, ich vyrovnávanie sa (či skôr nevyrovnávanie) s touto skutočnosťou. Kniha sa zaoberá aj prístupom žien a mužov k neplánovane počatému dieťaťu. McEwan je majstrom detailov, či už ide o popisy atmosféry miest, prírody, ľudských vzťahov, alebo napríklad spoločenskej atmosféry, čo mu umožňuje hlboko preniknúť do vnútorného sveta postáv.
Vnímanie času a priestoru: Kvantová teória vo vyprávaní
Jedným z hlavných tém knihy je otázka času a jeho vnímania - ostatne sama kniha plyne v rôznych fázach odlišným tempom a pri vedomí toho dostáva četba ďalší rozměr. Štruktúra celého románu je zaujímavá: v priebehu čítania sa môže zdať, že kniha pôsobí útržkovito, niektoré zápletky dokonca vyzerajú ako neverohodné alebo nepodstatné. Lenže ako sa blíži koniec, nepochopené začne dávať zmysel a výsledná pointa potvrdí, že čítanie tohto románu nebol premárnený čas. Viac než samotné dejové línie zaujal spôsob, ako je text komponovaný, ako sa forma premyslene prelína s námetmi a témami. Na malom priestore je ich natěsnaných požehnane, a predsa pôsobia vyvážene a harmonicky: jednak je na princípe kvantovej teórie vo vyprávaní organizovaný čas a priestor, stretávanie i vzájomné míňanie sa postáv, relativita, pravděpodobnost a neurčitost. McEwan tu okrem iného ukazuje, aké dôležité je, okrem samotného vnímania, aj hľadanie vlastného miesta na časovej osi. Román tak rozohráva zložitú hru o vyrovnávanie sa s osudom i o návraty do detstva - v jednu chvíľu sa hrdina v akejse časovej slučke stáva dokonca svedkom rozhovoru svojich rodičov krátko po svojom nechcenom počatí. V knihe sa objavuje akési fantaskné „cestovanie v čase“ do minulosti, čo koresponduje s hrou s časom. Citlivo používa aj štipku magického realizmu pri popise vízie svojich rodičov. To, čo si nikto nepraje. A či išlo o únos? Nie je to o vyšetrovaní-pátraní. Len, čo sa stalo potom.
The Child in Time: Working with Benedict Cumberbatch
Spoločenská kritika a politické presahy
McEwan v románe prináša aj nemilosrdnú kritiku pomerov panujúcich v 80. rokoch, i keď je príbeh tentoraz zasadený do neurčitej budúcnosti. Zaujímavou, i keď pre niektorých čitateľov menej atraktívnou, je McEwanova spoločenská kritika. Bez obalu necháva znáť odpor ku konzervatívnej politike, ktorá sa priečila jeho liberálnemu zmýšľaniu. Do deja sa tak mieša aj politika týkajúca sa výchovy a výučby detí, ktorá pôsobí ako zvláštna kombinácia v rámci celého príbehu. Kniha je aj břitkou kritikou vtedajšej britskej vládnucej garnitury (v čele so železnou lady Margaret Thatcherovou) a jej postoja k výchove detí. McEwan dokáže v románe spracovať aj zákulisie britskej politiky. Výňatky zo správy komisie na začiatku každej kapitoly pôsobia niekedy možno trochu cynicky, ale vtipne, a sú súčasťou kritiky systému. Mnohí čitatelia však priznávajú, že politické pasáže ich príliš nebavili a niekedy sa v nich strácali. Napriek tomu sa neskôr ukáže, že sa to všetko pekne prepojilo a dávalo zmysel. Spoločensky uvedomelé prvky sociálneho románu - kritika thatcherismu, cynický pohľad na fungovanie výborov, strach z jadrovej hrozby - dokonca v druhej polovici prevažujú, hoci niektorí cítia, že bez nich by dielo mohlo byť bezchybné.
Reakcie kritiky a čitateľov: Páni, ale čo ďalej?
Román Dieťa v pravý čas sa nečíta ľahko. McEwana treba čítať pomaly, aby sa nič dôležité neprehliadlo, pretože tu nie je dej, ktorý by rýchlo „odsýpal“. Naopak, je tu miesto pre špekulácie, odhady, čitateľovu fantáziu. A nakoniec to do seba zapadne a čitateľ krúti hlavou, kam na tie námety autor chodí. Hoci je autorov štýl väčšinou pútavý a čítavý, sú v románe pasáže, ktoré pôsobia zdĺhavo a stojí pomerne veľa úsilia sa nimi „prehryznúť“. Niektorým čitateľom sa začiatok knihy zdal ako riadny mišmaš, kde je „namixovaných“ toľko ingrediencií, že to možno časť čitateľov odradí. Ale tí, ktorí vytrvali, potvrdzujú, že na konci to všetko dávalo naraz zmysel a stálo to za to. Mnohí sa po dočítaní spýtajú „Páni…!“, ale nevedia hneď, čo bude za tými bodkami, lebo „niečo na tej knihe je“. Je to veľmi pôsobivé a položené do všetkých možných zákutí ľudského života. Niektorí čitatelia mali problém sa orientovať v niektorých častiach, no napriek tomu označili príbeh za silný a jazykovú stránku za skvostnú. Niekto dokonca pociťuje, že jeho mozgové bunky ešte nie sú natoľko vyspelé, aby boli pripravené toto dielko hltať plnými dúškami. Iní považujú knihu za tvrdý oriešok, ktorý núti k zamysleniu, no niekedy je zložité pochopiť všetko, čo sa autor snaží vo svojich riadkoch napísať. Napriek nepříliš optimistickému ladeniu knihy je samotná jej četba skutečným potěšením. Jestliže chcete být konsternováni, ale současně se pobavit a ožít, prečítajte si tento román anglického spisovateľa a scenáristu Iana McEwana.
McEwanova tvorba po „Dieťa v pravý čas“: Zmena štýlu a nové vrcholy
Po Dieťati v pravý čas sa McEwanova tvorba začala postupne vyvíjať. Romány z deväťdesiatych rokov sú skutočne presvetlenejšie, či už ide o príbeh zasadený do perspektivy nových európskych nádejí Černí psi (Black Dogs, 1992), alebo o štúdiu obsedantného milostného vzťahu Nezničiteľná láska (Enduring Love, 1997).
Posun k „presvetlenejším“ dielam a ocenenia
Zatiaľ čo však etablovaný autor zbieral v tomto období spoločenské pocty, vrcholící získaním prestížnej Booker Prize za román Amsterdam (Amsterdam, 1998), časť kritiky i mnohí čitatelia si v rastúcej miere všímali istej myšlenkové vyprázdnenosti a schematičnosti jeho diel. Štýl a jazyk zostávali do tej miery brilantné, že naďalej bezesporu poskytovali vrcholné čtenářské zážitky, ale zároveň ako by spisovatel len obtížně hledal své téma, ako by se vytratila někdejší přesvědčivost a síla sdělení. Po udelení Booker Prize jeden z kritikov dokonca neváhal napísať, že „toto ocenění nepřidá na dobrém jménu Booker Prize ani McEwanovi“. Ako by autora zrádžalo vlastné jazykové mistrovstvo vždy, keď usiloval o sdělení dôležitej myšlienky. Napriek chvále a poctám (prvé recenzie na Amsterdam v britskom tlači nešetřili nadšením) si bol McEwan zrejme tohto vývoja svojej tvorby hlboko vedomý.
Návrat k vrcholu: „Pokánie“
Inak si totiž len ťažko môžeme vysvetliť jeho román Pokánie (Atonement, 2001), obsiahly román, ktorý predstavuje nový vrchol jeho tvorby a - môžeme-li to už dnes s istotou tvrdiť - zrejme i počátek nového tvůrčího vzepětí. Román Pokánie získal anglický prozaik Ian McEwan celosvetové uznanie. Umeleckou udalosťou sa stal aj rovnomenný film, nominovaný na sedem Oscarov. Trinásťročná Briony sa stane obeťou vlastnej fantázie a spisovateľských ambícií a zničí život sestre Cecilii a jej milencovi Robbiemu. Rodinná sága na pozadí anglickej spoločnosti 20. storočia, ľúbostný príbeh poznačený tragickou hrou osudu a druhou svetovou vojnou pôsobí na všetky zmysly. Psychologicky realistický príbeh sa vďaka presvedčivému rozprávaniu hlavných postáv miestami mení na ilúziu a v závere zrazu čitateľ nevie, ako to vlastne bolo. Autor už nepotrebuje ničím šokovať, aby nás vyburcoval z letargie spokojných konzumentov západnej civilizácie. Na pôdorysu prostého milostného příběhu z počátku šedesátých let podává strhující formou výpověď o světě, ve kterém žijeme, výmluvněji než pri niekdajšom líčení hrôz a abnormalít. Osobné pokánie hlavných hrdinov sa zhmotňuje v príbehoch, ako sa mal stať, keby zvíťazila láska.
„Na Chesilskej pláži“: Intimita a doba pred sexuálnou revolúciou
Ak sa Pokánie snažilo napraviť niečo, čo sa vinou vypravěča nemohlo uskutočniť, v románe Na Chesilskej pláži (On Chesil Beach, 2007) sa obom protagonistom zmení „celý běh života“, aniž by sme „vinu“ za selhání jejich vztahu mohli někomu jednoznačně přiřknout. McEwan sa vo svojich románoch zaoberal sexom dosud skôr okrajovo, a ak sa tak stalo, vždy išlo o sex bizarně zvrátený (napríklad spomínaný incest alebo v Sobote násilník, ktorý nechá svléknout mladou dívku len preto, aby odrecitovala báseň). Čitateľ znalý jeho diela teda určite spozorní hneď po prvej vete knihy: „Byli mladí, vzdělaní a oba dosud neposkvrnění o dnešní svatební noci, a žili v době, kdy hovor o sexuálních problémech prostě nebyl možný.“ Hovoríme si, aká temne zvrátená četba nás asi čaká. Lenže „temnota“ tohoto příběhu se nachádza v inej rovine než v popisu výstředních, obtížně uvěřitelných skutečností. V celom románe se neodehraje nic neobvyklého, ničím nebudeme šokováni, a přesto v nás zůstane tíha, která je len nesnadno k uniesení. Zovretosť výpovědi, ktorá od počiatku bola erbovým znakom autora, tu dosahuje nebývalej intenzity, od prvních vět nám McEwan nedá vydechnout a po celou dobu nás drží v tíživé atmosféře doby krátce před propuknutím sexuální revoluce, kdy se mladým nevěstám doporučovalo „zavřít oči a myslet na Anglii“, i v osídliach milostného vztahu dvou sympatických, vstřícných, inteligentních a citlivých ľudí. Dokonce ani v závěrečnej kapitole, smířlivě rekapitulující život hlavního hrdiny, toto napätí nepoleví. Text cez zdánlivú prostotu, až trivialitu příběhu není totiž ani zďaleka prvoplánový. Bolo by naivní domnievať sa, že mladí novomanželé se stali len obětí doby a že jejich vztahu by pomohly hodiny sexuální výchovy ve škole. Pre vyznenie alebo pochopenie románu nie je dôležitý ani ten ostýchavě a nezřetelně naznačený traumatizujúci zážitok Florence z detstva, z vyjížďky otcovou plachetnicí k francouzským břehům kanálu La Manche. Nakoniec to vlastne navzdory atraktívnej východiskovej situácii (svatební noc dvoch neskúsených mladých ľudí) vôbec nie je román len o sexe a nevinnosti (strata nevinnosti pri prerode dieťaťa v dospelého človeka je veľkým McEwanovým témom). McEwan sa týmto románom pustil na veľmi tenký ľad. Veď ako ľahké by bolo skĺznuť k frašce a krutému výsmechu nesvobodné (z hľadiska sexuálnej morálky) dobe a zemi, ktorú pritom autor nijako nešetrí („Nebyly to dobré časy v dějinách anglické kuchyně, ale tehdy to kromě návštěvníků z ciziny nikomu příliš nevadilo.“). Bravúrne vyvážené dielo je pevne a hlboko zasadené nielen v dobe, ale aj v prostredí anglického malomesta. Univerzálnosť témy a výpovede je však natoľko presvedčivá, že si knihu môžeme plne vychutnať aj bez dodatočnej vrstvy vcítenia do dobových reálií.
Inšpirácia Shakespearom: „V orechovej škrupinke“
Ian McEwan patrí k úspešným a oceňovaným autorom, ktorý sa často opiera o existujúce literárne diela a pretvára ich do nových kontextov. Napríklad, jeho román V orechovej škrupinke (Nutshell, 2016) sa opiera o text Hamleta a podľa viacerých hodnotení ide o umelecky najvydarenejšie dielo spomedzi diel inšpirovaných Shakespearom. Názov slovenského prekladu i odkazy v texte sa opierajú o Kotov preklad Hamleta - orechová škrupinka je bublina s plodovou vodou, v ktorej embryo sleduje, ako sa chystá zločin, otcovražda. Zároveň je to aj svojská vízia embrya o súčasnom svete, reflexia o tom, čo môže priniesť nevinnosť svetu a čo svet robí s nevinnosťou, lebo všetky jeho problémy dedíme už pri narodení. Napriek zložitým filozofickým témam si McEwanov príbeh vždy udrží dramatickosť a napätie.
Ďalšie diela a ich charakteristika
Ak v Sobote (Saturday, 2005) sme cez strhujúci príbeh mohli ešte pozorovať istú tezovitosť literárnej („joyceovské“ zasadenie príbehu do vymedzenej doby dvadsaťštyri hodín) či spoločenskej (aktuálne reakcie na 11. september), McEwanova tvorba sa neustále vyvíja. Kniha Operácia Medový motúz (Sweet Tooth, 2012) však celkom nezapadá do rýchleho dejového spádu ostatných románov, keďže McEwan tentoraz zvolil pomalšie tempo akéjsi zákopovej vojny. Okrem toho sa objavil v ankete Slova aj s knižkou Právo na život (The Children Act, 2014), ktorú preložila Katarína Jusková a dostala zaň Cenu Jána Hollého. McEwanove príbehy si vždy udržia dramatickosť a napätie, napriek zložitým filozofickým témam.
McEwanov literárny odkaz a vplyv: Majster detailu a univerzálnosti
Ian McEwan je brilantný stylista, ktorý ponúka romány fascinujúce predovšetkým až neúnavnou bezprostrednosťou výpovede, ale aj plachou intelektuálnou hravosťou, s akou spracováva leitmotív vlastného videnia tohto sveta. Čitatelia ho poznajú ako majstra napätia, psychologických profilov a prekvapivých zápletiek. Jeho diela často šokujú strohosťou, pochmúrnosťou, priam hmatateľnou prítomnosťou smrti a násilia, odcudzenosti a krutosti.
Majster detailu a psychologickej prepracovanosti
Pre knihy Iana McEwana mnohí čitatelia cítia čím ďalej väčšiu slabosť, zrejme preto, že sú zvyknutí sa „pitvať v detailoch“ - a McEwan je majstrom detailov. Či už ide o popisy atmosféry miest, prírody, ľudských vzťahov, alebo napríklad spoločenskej atmosféry (takže aj strach z jadrovej hrozby a ďalšie podobné veci do knihy, ktorej dej je zasadený do 80. rokov 20. storočia). McEwanove postavy sú komplexné a psychologicky prepracované. Autor sa zameriava na vnútorný svet postáv a ich motivácie. Venuje sa aj témam ako starnutie, identita a vzťahy medzi ľuďmi. Jeho postavy sú často obeťami vlastnej fantázie a spisovateľských ambícií, čo vedie k tragickým udalostiam. Jeho literárny štýl a jazyk mu veľmi imponujú, vždy núti čitateľa k zamysleniu a hodnoteniu tém, ktoré autor vybral a predniesol na ne svoj názor. Dobre napísaná psychologická štúdia, i keď chvíľami príliš rozsiahla, ale to už je zrejme McEwan - Stephen ide lesom - dve stránky, sekundy pri havárii - dve stránky, v tom je autor perfektný.
Univerzálnosť tém a nadčasovosť
Minulosť zohráva v McEwanových dielach dôležitú úlohu. McEwanove diela často zobrazujú, ako minulosť ovplyvňuje prítomnosť a ako sa s ňou postavy vyrovnávajú. Zahráva sa s nami minulosť, ktorú si každý pamätá inak. McEwanov štýl je zaujímavý a „kultivovaný“, na mnohých čitateľov jednoducho funguje, rovnako ako celý román. Univerzálnosť jeho tém a výpovedí je natoľko presvedčivá, že si jeho knihy môžeme plne vychutnať aj bez dodatočnej vrstvy vcítenia do dobových reálií. Tak ako u iných McEwanových kníh, aj tu sa začiatok zdá byť ako riadny mišmaš. V knihe je „namixovaných“ toľko ingrediencií, že to možno časť čitateľov odradí. Ale akonáhle čitateľ prijme jeho pomalé tempo a nechá sa uniesť detailmi, McEwan ho odmení hlbokým a zmysluplným zážitkom.
McEwan v slovenskom preklade a recepcia
Ian McEwan je na Slovensku populárny, o čom svedčí aj preklad jeho diel a ich prijatie kritikou a čitateľmi. Jeho diela, ako je Pokánie či Právo na život, získali uznanie aj v slovenskom prostredí, pričom prekladateľky jeho textov sú oceňované za svoju prácu. Ian McEwan patrí k úspešným a oceňovaným autorom, ktorý neustále oslovuje široké spektrum čitateľov svojimi komplexnými, no zároveň hlboko ľudskými príbehmi.
The Child in Time: Working with Benedict Cumberbatch
tags: #ian #mcewan #dieta #v #pravy #cas