Ján Kollár, narodený 29. júla 1793 v malebnej obci Mošovce, bol jednou z najvýznamnejších a najvplyvnejších osobností slovenského a českého národného obrodenia. Jeho život a dielo formovali nielen literatúru a jazykovedu, ale aj politické myslenie a kultúrne smerovanie strednej Európy. Okrem toho, že bol uznávaným básnikom, spisovateľom a evanjelickým kňazom, stal sa aj horlivým propagátorom myšlienky slovanskej vzájomnosti a česko-slovenskej jazykovej jednoty. Jeho aktivity a názory, hoci neraz kontroverzné, zanechali nezmazateľnú stopu v histórii.
Rané roky a formovanie osobnosti
Ján Kollár pochádzal z roľnícko-remeselníckej rodiny. Jeho otec, Matej Kollár, bol gazdár a mäsiar, ktorý zastával v obci aj funkcie richtára a notára. Mladý Ján navštevoval miestnu školu v Mošovciach a neskôr pokračoval na nižšom gymnáziu v Kremnici (1806 - 1808). V tom čase sa už prejavoval jeho záujem o umenie a literatúru, dokonca sa venoval aj rezbárstvu. Vstup do vyššieho ročníka gymnázia mu však prekazil otec, ktorý ho v roku 1809 povolal domov, aby pracoval v rodinnom hospodárstve a dal ho do učenia na mäsiara. Táto situácia vyvolala v mladom Kollárovi vzburu. Odmietol otcovu vôľu a ako šestnásťročný utiekol z domu k svojmu bratrancovi, učiteľovi Jánovi Kollárovi, do Slovenského Pravna.
V rokoch 1810 - 1812 pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde na jeho literárny vkus a vývoj vplýval najmä tamojší rektor Pavol Magda, ktorý ho zasvätil do tajov hexametrov. Následne, v roku 1812, odišiel na evanjelické lýceum do Prešporu (Bratislavy), kde študoval do roku 1815. Tu sa okrem gréčtiny a latinčiny venoval aj čítaniu latinských a nemeckých klasikov a modernej európskej literatúry. Medzi jeho učiteľov patril napríklad Juraj Palkovič. Keďže si musel zabezpečiť živobytie sám, počas prázdnin v roku 1813 viedol sirotčinec. V rokoch 1815 - 1817 pôsobil ako vychovávateľ v rodine bohatého kupca Ľudovíta Kolbenhayera v Banskej Bystrici, čo mu zlepšilo jeho finančnú situáciu.
Štúdium v Jene a formovanie panslavizmu
V roku 1817 sa Kollár presunul do nemeckej Jeny, kde študoval evanjelickú teológiu na univerzite. Počas cesty do Jeny sa zoznámil s významnými osobnosťami českej kultúry ako Josef Jungmann, Václav Matěj Kramerius a Jan Nejedlý. Tieto stretnutia utužili jeho väzby na českú kultúru a češtinu, ktorá sa pre neho stala ideálom, najmä v podobe Kralickej biblie, s ktorou mal ako protestant blízky vzťah. Jazyk, ktorým Kollár písal, bol však predmetom diskusií. Často vytváral novotvary, preberal slová zo slovenčiny a jeho jazyk pôsobil pre dobových českých čitateľov archaicky. Napriek tomu je jeho spôsob písania považovaný za prelomový a Kollár je často označovaný za prvého moderného českého spisovateľa.
Prostredie jenskej univerzity, ktoré bolo oveľa živšie, liberálnejšie a menej dogmatické ako prešporské lýceum, ktoré Kollár neskôr nazval "mrtvina prešpurská", malo na jeho formovanie zásadný vplyv. Obzvlášť ho ovplyvnili prednášky teológa Johanna Philippa Gablera, historika Heinricha Ludena, filozofa Jakoba Friedricha Frieseho a prírodovedca Lorenza Okna. V Jene sa tiež zrodilo jeho panslavistické presvedčenie, do značnej miery ovplyvnené filozofiou dejín Johanna Gottfrieda Herdera a jeho proroctvom o budúcej úlohe Slovanov v európskych dejinách. Kollár bol nadšený myšlienkou jednoty a spolupráce medzi slovanskými národmi.
Počas pobytu v Jene sa zoznámil s Frederikou Wilhelminou Schmidtovou, dcérou nemeckého pastora, ktorú vo svojich básňach opieral ako "Mínu" a do ktorej sa zamiloval. Hoci bola pôvodom Nemka, pre Kollára sa stala predobrazom ideálnej slovanskej ženy a symbolom Slovanstva. Ich vzťah naplnenie našiel až po sedemnástich rokoch odlúčenia, keď sa v roku 1835 zosobášili.
Kňaz v Pešti a centrum národného života
Po ukončení štúdií v Jene Kollár neprijal ponuku stať sa pastorom v Nemecku a rozhodol sa vrátiť do vlasti. V roku 1819 prijal miesto evanjelického duchovného v Pešti, kde pôsobil po dobu tridsiatich rokov. V Pešti sa stal nielen kňazom, ale aj dôležitou postavou národného života tunajších Slovákov. Veľký evanjelický chrám na dnešnom Deákovom námestí, kde pôsobil, sa stal centrom slovenskej komunity. Kollár sa tu zaslúžil o vytvorenie samostatného slovenského cirkevného zboru a v roku 1820 založil slovenskú školu. Spolupracoval s vlasteneckými kruhmi v Prahe a Prešpore a udržiaval kontakty s významnými učencami zo slovanských krajín. V tomto období konfirmoval aj osobnosti ako Sándor Petőfi a Lajos Kossuth.
Literárne dielo: Slávy dcéra a ľudová poézia
Kollárovo literárne dielo je neodmysliteľne spojené s jeho najznámejšou básnickou skladbou "Slávy dcéra". Prvé vydanie tejto zbierky vyšlo v roku 1821 v Prahe pod názvom "Básně Jána Kollára", obsahujúce dva cykly ľúbostno-vlasteneckých sonetov. V roku 1824 vyšlo prvé vydanie "Slávy dcéry" v Pešti, ktoré obsahovalo 150 sonetov rozdelených do troch spevov pomenovaných podľa riek: Sála, Labe a Dunaj. Skladba bola obohatená o pôsobivý "Předzpěv", napísaný časomierou v elegickom distichu, ktorý sa stal vrcholom klasicizmu v slovenskej literatúre. V Předzpěve Kollár vyjadruje smútok nad úpadkom Slovanstva a varuje pred hrozbou germanizácie, pričom nádej vidí v Rusku.
V roku 1832 Kollár vydal rozšírené vydanie "Slávy dcéry", ktoré obsahovalo už 615 sonetov a päť spevov: Sála, Labe, Rén, Vltava, Dunaj, Lethe a Acheron. Tieto dva posledné spevy predstavujú slovanské nebo a peklo, kde sú hodnotené historické osobnosti a udalosti. V tomto vydaní sa Kollár inšpiroval Danteho "Božskou komédiou". "Slávy dcéra" nie je len ľúbostnou poémou, ale aj manifestom slovanskej vzájomnosti a národného uvedomenia. Kollár v nej oslavuje slovanské národy, ich minulosť i budúcnosť a vyjadruje svoju lásku k žene (Míne) a vlasti.
Okrem "Slávy dcéry" sa Kollár venoval aj zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. V spolupráci s Pavlom Jozefom Šafárikom a Jánom Blahoslavom-Benediktom vydal dvojzväzkovú zbierku "Písně světské lidu slovenského v Uhřích" (1823, 1827). Sám potom vydal obsiahlejšiu zbierku "Národnie zpievanky čili Písně světské Slovákův v Uhrách" (1834, 1835), ktorá je dodnes najrozsiahlejším zberateľským dielom slovenskej piesňovej kultúry. V ľudových piesňach videl dôkaz starobylosti a vysokej estetickej úrovne národnej kultúry, čím nepriamo podnietil hľadanie spisovnej slovenčiny práve v ľudovej reči.
Jazykovedec a teoretik slovanskej vzájomnosti
Ján Kollár bol aj významným jazykovedcom a teoretikom slovanskej vzájomnosti. Svoje názory na túto problematiku rozpracoval v diele "O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými" (1836). Podľa neho Slovania tvorili jeden národ s viacerými kmeňmi a spoločný slovanský jazyk, ktorý sa delil na štyri hlavné nárečia: ruské, poľské, srbochorvátske (ilýrske) a československé. Zástanca česko-slovenskej jazykovej jednoty, Kollár písal po česky a snažil sa o zblíženie češtiny a slovenčiny. Tento postoj ho dostal do sporu s mladšou generáciou slovenských vzdelancov na čele s Ľudovítom Štúrom, ktorí presadzovali uzákonenie spisovnej slovenčiny. Kollár ostro kritizoval Štúrovu slovenčinu a v roku 1846 sa stal iniciátorom zborníka "Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky". Paradoxne, jeho vlastná zbierka ľudových piesní, zachytávajúca bohatstvo slovenskej reči, nepriamo prispela k presvedčeniu štúrovcov o potrebe vlastného spisovného jazyka.
Jeho program slovanskej vzájomnosti nebol primárne politický, ale kultúrny. Založený na výmene kultúrnych hodnôt a vzájomnom poznávaní, mal prispieť k posilneniu slovanského povedomia a kultúrnej spolupráce.
Politické angažmán a záverečné roky
Počas revolučných udalostí rokov 1848/1849 pôsobil Kollár vo Viedni v službách cisárskeho dvora ako "dôverník vlády pre otázky Slovenska". Podal návrh na samosprávu Slovenska a na slovenské školy s českým vyučovacím jazykom, čo však vyvolalo nespokojnosť. V roku 1849 bol vymenovaný za mimoriadneho profesora slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. Toto postavenie si však dlho neužil. Ján Kollár zomrel 24. januára 1852 vo Viedni. Jeho pozostatky boli neskôr prevezené na Olšanský cintorín v Prahe.
Rodný dom Jána Kollára v Mošovciach, s výnimkou kamennej sýpky, zhorel v roku 1863. V roku 1974 bola v sýpke zriadená pamätná izba.
Ján Kollár zanechal po sebe bohaté dedičstvo. Jeho diela formovali národné povedomie, jeho myšlienky o slovanskej vzájomnosti ovplyvnili generácie, a hoci jeho jazykové názory vyvolávali polemiky, jeho prínos k slovenskej a českej kultúre je neoceniteľný. Bol mužom mnohých talentov a vášní, ktorého život bol neustálym hľadaním pravdy, krásy a jednoty.