Janko Jesenský, popredný predstaviteľ neskorého realizmu a slovenskej moderny, je jednou z najvýraznejších osobností slovenskej literatúry. Jeho bohatý životný príbeh, poznačený osobnými stratami, politickými turbulenciami prvej i druhej svetovej vojny a neúnavnou spoločenskou angažovanosťou, sa pretavil do rozsiahleho literárneho diela. Ako prozaik, básnik a prekladateľ sa Jesenský vynikajúcim spôsobom etabloval ako humanista a kritik meštiackej spoločnosti, pričom svojou tvorbou preklenul dve literárne obdobia. Známy je pre svoje majstrovské využitie irónie a satiry, ktorou pranieroval malosť, pokrytectvo, vypočítavosť a iné spoločenské neduhy. Čitateľská verejnosť pozná jeho literárnu tvorbu najmä prostredníctvom prozaických diel ako boli „Malomestské rozprávky“ a román „Demokrati“, no veľkú časť jeho tvorby tvorí lyrika. Janko Jesenský sa narodil na sklonku roku 1874 a to v predposledný deň v roku, čiže 30. decembra, a zomrel krátko po oslobodení, 27. decembra 1945 v Bratislave, ako prvý slovenský národný umelec.
Narodenie a Rodinné Korene: Kolíska národného povedomia
Janko Jesenský sa narodil 30. decembra 1874 v Martine v národne uvedomelej zemianskej rodine. Jeho rodným mestom bol Turčiansky sv. Martin. Pochádzal zo šľachtického rodu, ktorý mal prívlastok podľa obce Horný Jasov, dnes Horný Jasen. V Martine získaval mladý Janko svoje prvé vzdelanie. Jeho otec, Ján Baltazár Jesenský - Gašparé, bol advokátom a pronárodne činnou osobou. Okrem svojej právnickej praxe bol otec Ján Jesenský-Gašparé aj významným činiteľom slovenského národného hnutia, spoluorganizátorom Memoranda národa slovenského a činný bol aj v Matici slovenskej. V rokoch 1848 - 1849 sa dokonca zúčastnil na revolučných bojoch v Uhorsku v hodnosti kapitána slovenských dobrovoľníkov.
Matkou Janka Jesenského bola Adela Ballová, ktorá bola už druhou manželkou Jána Baltazára, ktorú si vzal po smrti prvej ženy. Od mladosti bol u Janka pestovaný pozitívny vzťah ku všetkému slovenskému, keď ho formoval otec a neskôr profesori slovenského presvedčenia. Otca stratil Janko ako 15-ročný, čo boli pre rodinu veľmi ťažké časy, kedy prišli aj o dom, aj o veľkú časť majetku. Táto krutá životná skúsenosť rodiny bez finančného zabezpečenia po otcovej smrti kvôli politike zrejme pramenila a neskôr sa prejavila v Jesenského literárnej kritike spoločnosti. Tieto skutočnosti Janka natoľko ovplyvnili, že ich použil ako predlohu pri tvorbe postavy Dr. Landíka v románe „Demokrati“.
Študentské roky a formovanie literárneho talentu
Po otcovej smrti, rok po jeho úmrtí, nastúpil Janko na gymnázium do Kežmarku, kde v roku 1893 aj zmaturoval. Predtým študoval aj na gymnáziu v Banskej Bystrici a potom v Rimavskej Sobote. Počas štúdií v Kežmarku sa stal spoluzakladateľom tajného študentského združenia Kytka, kde žiaci recitovali svoje práce a ostatní ich kriticky hodnotili. V týchto rokoch sa u Janka Jesenského formuje cit pre literatúru a z roku 1889 sa nám zachovala aj jeho vôbec prvá báseň - „Večierkom“. Študentské združenie Kytka, ktorého bol Janko spoluzakladateľom, začalo vydávať aj časopis „Lúč“, kam prispieval svojimi básňami. Nanešťastie, študentský spolok Kytka bol neskôr rozpustený a jeho členovia boli vyhodení zo štúdií.
Po maturite v Kežmarku, meste, v ktorom sa vôbec necítil dobre, a sám o tomto období píše: „Zas dialim sa od tmavých múrov, by nevrátil sa nikdy viac, v to hniezdo zlosti, nenávisti, v to hniezdo pomsty: Kežmarok,“ odišiel študovať za advokáta. Absolvoval dvojročnú právnickú akadémiu v Prešove v rokoch 1893-1896. V štúdiu pokračoval v Kluži (Rumunsko), kde v roku 1901 získal titul JUDr. V Pešti napokon zložil advokátsku skúšku v roku 1905. Popri štúdiu neustále písal a jeho diela boli uverejňované časopisecky. Už v tomto období mu vyšla aj jeho prvá próza „Pre jeden fúz“.
Po štúdiách odišiel na povinnú vojenskú službu, ktorú si dva roky odkrúcal v Bratislave a Šoproni. Ani tu nešlo všetko hladko a pre svoju povahu, ktorá častokrát autoritami akosi pohŕdala, samozrejme, nie vždy cielene, sa zase Janko Jesenský dostal do problémov. Pre nedorozumenie s cvičiteľom dostal rok vojenčiny navyše.
Advokátska prax a spoločenský život: Od Martina po Bánovce
Janko Jesenský mal rád svoju mladosť a vedel si ju aj patrične užívať. Žil bohatým spoločenským životom, rád sa zúčastňoval zábav, hral ochotnícke divadlo, tancoval, viedol aktívny život. Po ukončení štúdií, v rámci koncipientskych rokov, kedy musel u advokátov vykonávať akúsi prax, pôsobil vo viacerých mestách - v Lučenci, Veľkej Bytči, Liptovskom Mikuláši, Martine a v Novom Meste nad Váhom. Neustále sa vracal do Martina, ktorý mal tak rád. V pamäti Martinčanov, súčasníkov, bol zapísaný ako veľkorysý švihák, ktorý často míňal pre svoje gavalierstvo viac peňazí, ako mal. Nejednej mladej dáme poplietol nechtiac hlavu, pretože si ich v rámci zábavy podmanil svojim úsmevom a pohľadom. Práve v Novom Meste nad Váhom sa zoznámil a zaľúbil do Oľgy Kraftovej a v čase bez internetu a sociálnych sietí im musela stačiť bohatá korešpondencia.
V decembri 1905 sa jeho život spojil s bánovským regiónom. Práve vtedy si Janko Jesenský po skončení advokátskej praxe otvoril vlastnú kanceláriu v Bánovciach nad Bebravou. Tu pôsobil až do roku 1914 - do jeho odchodu na vojnu. Prišiel sem ako mladý právnik, ktorému práve v roku 1905 vyšla debutová zbierka „Verše“. Napriek tomu, že Bánovce mu skutočne neučarovali, básnickú tvorbu v nich neprerušil. Básne, ktoré tu vznikli, mohli byť knižne publikované až po vojne.
V Bánovciach nad Bebravou však neprežíval najšťastnejšie chvíle života. Vtedajšie Bánovce nad Bebravou sa mu protivili. O jeho pocitoch svedčí aj úprimná korešpondencia, z ktorej sa dozvedáme, že ich dokonca nazýval „africkou tmou“, „dnom priepasti nejakej temnej, smrdiacej“. Hovoril: „Oľa, nemáš pochopu, čo sú tu za ľudia, sprostí a otrockí, tmaví, mašiny, služobníci. A mňa sem zvábili! Aby ich čert vzal! Ja sa tu mám otravovať, ja tu mám zakrpatieť na sprostého, hluchého, slepého, nemého, otrockého, odporného, špinavého, neogabaného Bánovčana? Ja ich mám budiť? Zo sna vytrhúvať sedmospáčov? Preto som im bol treba? Ja si musím dlhy platiť, pracovať na papieri perom a mozgom, vadiť sa, luhať a zarábať, nie budiť. Ja ich mám viesť? Do africkej tmy som zapadol, na dno priepasti akejsi temnej, smrdiacej! A keby nie tí smrdkári, bašibozuci, pijavice, vampíri, kuvici - o mesiac by som bol odišiel.“ Ďalej opisuje svoju frustráciu: „Čo robievam, sa spytuješ? Píšem, píšem, píšem. Ráno vstávam o siedmej. Navarím si bielej kávy a idem do susednej kancelárie, ktorú mi už stará babka Mäsiariková vypratala a očistila. Povedz Minárikovi nech sa postará o druhého fiškáľa, ja tu nezostanem ani za svet, ani za všetky ich groše, ani za tritisíc bánk ľudových, a čoby ma hneď hlavným slúžnym spravili a musel by tu bývať. Pred chvíľou som sa chcel ísť prejsť. Je nedeľa a sedieť doma sa mi už zunovalo. Ledva čo som vyšiel, už som bol po krk v blate a nemám raz kde ísť, ak nechcem ísť do Trenčína. Tunajší maďarsko-židovský svet a všetci fiškáli ma bojkotujú, dostal som prípis, že so mnou nechcú mať nič, to by ma síce nebantovalo, ba rajcovalo, ale aj dosavádni tunajší Slováci takzvaní prebudení spia ako medvedi, tým je jedno, môže ma aj otráviť samota, bol som u nich, u Dobruckého dva razy, u Lapára tiež dva razy, ale, žeby oni prišli pozrieť, či žijem, to nie, mohol by aj zhynúť pre nich. Nie, ja tu nemôžem zostať. Medzi týmito chrapúňmi, otrokmi, trpaslíkmi, mamľasmi v tomto blate a egyptskej tme nevydržím.“
Napriek náklonnosti, ktorú Jesenský prechovával k Oľge Kraftovej, sa ich korešpondencia a aj akýsi vzťah na diaľku v roku 1907 skončil. Netrvalo to dlho a Janko vzplanul citom k o dosť mladšej Anne Bottovej, dcére významného štúrovského historika Júliusa Bottu, s ktorou sa oženil krátko pred prvou svetovou vojnou. Aj v Bánovciach nad Bebravou Jesenský spolu s priateľom Dušanom Viestom, ktorý taktiež pracoval v tomto meste, začali vydávať mesačník „Nitriansko-trenčianske noviny“.
Prvá svetová vojna a legionársky odboj: Cestou k slobode
Aj do života Janka Jesenského zasiahla vojna. Po jej vypuknutí v roku 1914 musel narukovať k trenčianskemu pluku. Ako by to bolo, keby už z príchodu nemal zásadné problémy? Hneď v druhý deň po prihlásení sa v Trenčíne ho pre poburovanie zatkli a odtransportovali do Bratislavy. Za jeho prepustením z väzby stála jeho manželka s blízkou rodinou a hlavne konexie. Vojenský život Janka Jesenského bol veľmi pestrý. Za svoje slovanské postoje bol väznený a v roku 1915 ho odvelili na ruský front. Tam po krátkom čase dobrovoľne prešiel do ruského zajatia.
Zajatecké tábory však pre neho neboli konečnou stanicou. Z legionárskych táborov poputoval do československých légií v Rusku a zúčastnil sa tam odboja ako legionár. V Kyjeve sa stretol so spisovateľskými kolegami Jozefom Gregorom Tajovským a Jaroslavom Haškom. S Jozefom Gregorom Tajovským spoločne redigovali slovenskú prílohu časopisu „Čechoslovan“. O rok neskôr v Petrohrade Jesenský redigoval týždenník „Slovenské hlasy“. Roku 1918 ho na zjazde československého zahraničného odboja v Omsku zvolili za podpredsedu odbočky Československej národnej rady. Jeho zážitky z vojny, ktorú strávil na Slovensku, Maďarsku a prevažne v Rusku, v zajateckých táboroch a neskôr s povolením voľného pohybu po Voronežskej gubernii, časti Ruska, opísal v básňach, ktoré boli vydané v rámci zbierky „Zo zajatia“, ale aj v dokumentárnej próze „Cestou k slobode“ z roku 1933. Po zložitých politických kolíziách s boľševikmi sa Janko Jesenský dostal domov.
Vzbura československých légií: Keď Československo dobylo Sibír
Administratívne funkcie v Československej republike: Župan a vládny radca
Po jeho návrate do vlasti v roku 1919 Janko Jesenský vstúpil do administratívnych služieb Československej republiky. Najskôr bol dvakrát županom v Rimavskej Sobote, kde pôsobil v rokoch 1919-1922. Na jeho počesť bola vo vestibule pôvodnej budovy župného úradu v Rimavskej Sobote odhalená socha v nadživotnej veľkosti. Potom od roku 1923 až do roku 1929 pôsobil vo funkcii župana v Nitre. V Nitre sa na jeho počesť zasa zachovala pamätná tabuľa na budove bývalého župného úradu.
V roku 1929 odišiel do Bratislavy. Tu ho vymenovali do ešte vyššej funkcie vládneho radcu a viceprezidenta na Krajinskom úrade. Janko Jesenský pracoval na menších i väčších úradoch a mal možnosť dôsledne sledovať praktiky vyššie i nižšie postavených jednotlivcov. Úradnícke prostredie na malých i veľkých úradoch teda dôverne poznal, a odrazilo sa to aj v jeho najvýznamnejšom diele, v románe „Demokrati“. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. V rokoch 1930-1939 bol taktiež predsedom Spolku slovenských spisovateľov, deväť rokov viedol túto významnú inštitúciu.
Literárna tvorba: Preklenutie realizmu a moderny
Janko Jesenský ako prozaik debutoval v zbierke „Malomestské rozprávky“. Verejnosti sa však predstavil už básňou „Vyznanie“ v roku 1897. Literárni teoretici datujú jeho vstup do literatúry od roku 1900, kedy sa stal pravidelným prispievateľom do Slovenských pohľadov. Jesenský patrí k tvorcom modernej slovenskej literatúry a reprezentuje jej prvú vlnu predovšetkým v poézii. Jedna z najlepších charakteristík jeho tvorby pochádza od českého novinára, diplomata a politika Bohdana Pavlů, ktorý ho nazval slovenským Maupassantom.
Básnická tvorba: Od ľúbostnej lyriky k spoločenskej kritike
Prvá zbierka poézie „Verše“ mu vyšla až v roku 1905, ktorá ho verejnosti predstavila ako básnika, ktorý prehodnotil a istým spôsobom i narušil tradičné chápanie lyriky. Zbierka sa stretla s priaznivým ohlasom nielen čitateľov, ale aj literárnej kritiky. Janko Jesenský sa vo svojom tvorivom zámere inšpiroval najmä tvorbou Byrona, Puškina, či Lermontova, ale aj slovenskými básnikmi ako Hviezdoslav, Sládkovič a Vajanský. Inšpirovaný týmito velikánmi písal ľúbostnú poéziu, ktorú však zbavil typického romantického sentimentalizmu a výlevov. Naopak, jeho ľúbostná poézia sa vyznačuje jednoduchosťou, jednoduchým tvarom, melodickým veršom, jambickým metrom a moderným výrazom. Celá jeho básnická výpoveď nesie znaky životného pesimizmu a veľmi netradičného, svojského ľúbostného citu. V žene videl nielen anjela, ale aj zmiju a démona. Aj v tejto zbierke sa zračí množstvo irónie a sarkazmu, ktorej predmetom sú najmä politické pomery, egoizmus a nehumánny svet.
Jesenského druhá básnická zbierka „Verše II“, ktorá vyšla v roku 1923, je v obsahu i vo forme iná ako jeho debut. Z dôvodu zmenenej životnej situácie sa Jesenský mení skôr na realistického básnika. Básne majú nadosobný charakter, prejavuje sa v nich Jesenského kritický pohľad na skutočnosť. Zbierka „Z veršov Janka Jesenského“, ktorá vyšla v roku 1919 pod názvom „Zo zajatia v Amerike“, je koncepčne vystavaná na denníkových záznamoch Janka Jesenského zo života v zajateckých táboroch. Pre jeho básnickú tvorbu je charakteristický žáner sonetu, čo potvrdzuje aj zbierka „Zo zajatia“. Z toho istého obdobia pochádza aj lyricko - epická báseň „Náš hrdina“ (1944).
V zbierke satirickej poézie „Reflexie“ sarkasticky poukazuje na neduhy spoločnosti. Veľmi ostrým pohľadom sa pozerá na slovenskú poddajnosť, upozorňuje na pomery v Martine, ktorý nazýva „slovenskou mekkou“, vystríha pred prízemnými záujmami slovenskej mládeže. Koncom 20. a začiatkom 30. rokov Jesenský napísal mnoho básní, ktoré vyšli v zbierkach „Po búrkach“ (1932) a „Proti noci“. V zbierke subjektívnej lyriky „Po búrkach“ odráža autor sklamanie, že národná sloboda zostala len ilúziou, a je pochmúrnym obrazom slovenskej krajiny. Janko Jesenský sa nebál otvorene písať o neduhoch nielen v malomestskom prostredí, ale aj v politike a celom štátnom zriadení, čo dokazujú jeho riadky: „V každom štáte sporiadanom, s pravým alebo ľavým sklonom, musí vždy byť niekto pánom, kto kočišom a kto koňom“.
Prozaická tvorba: Satirický obraz spoločnosti
Janko Jesenský sa stal známym autorom najmä ako prozaik. Jeho zbierka desiatich krátkych próz z predvojnového obdobia, „Malomestské rozprávky“ (1913), groteskno-satiricky zobrazuje neduhy a necnosti malomestského života, ktoré mal možnosť pozorovať počas svojho pobytu v Bánovciach nad Bebravou. Spoločným znakom všetkých próz obsiahnutých v zbierke je vysoký stupeň irónie a sebairónie a kritika spoločnosti. V týchto jeho prózach sa našlo mnoho ľudí. Mali pocit, že práve o nich je napísaná niektorá z próz. O jednej udalosti z kasína píše Jaroslav Rezník takto: „Hluk a krik z bánovského kasína bolo počuť až na ulicu. „Nie! Toto mu už nemôžeme odpustiť! To sa mu nemôže prepiecť len tak! Posmech si z nás robiť nebude!“ Jačavý hlas patril úradníkovi z mestského domu Ignácovi Czabayovi. (,,,) „Mňa neoklame! Na všetko som prišiel! Viem ja dobre, koho opísal v pani Rafikovej! Však, keď sa to pani…,“ tu sa Czabay zháčil, lebo nechcel vysloviť meno istej bánovskej dámy z hornej spoločnosti. Preto len doložil: „Tá mu ukáže!“ (…) „ A zo mňa si posmech tiež robiť nebude!“ (…) „Náhodou presne viem, kto je notár Škorec a jeho priateľ. Keď sa Janko Jesenský na druhý deň o príhode v kasíne dozvedel, smial sa, až mu slzy tiekli po tvári.“ Prózy, ktoré boli humoristicky alebo satiricky motivované (napríklad „Pani Rafiková“), vyšli aj v zbierke „Novely“, ktorá sa venuje spoločenským súvislostiam lásky.
Román „Demokrati“ sa považuje za prozaický vrchol Jesenského tvorby. V roku 1934 vychádza prvá časť románu, za ktorý o rok neskôr dostáva štátnu cenu. V tomto románe načrel do slovenskej spoločenskej a politickej reality v období medzi dvoma svetovými vojnami. Ani tu autor nezaprel svoju povahu večného posmievača a satirika. Odhalil tu tmavé kúty tzv. parlamentného demokratizmu, bez okolkov sa vysmieval z jeho prejavov. Karierizmus, pokrytectvo, ohováranie, závisť, korupcia, farizejstvo - to sú necnosti a chyby jednej z dvoch hlavných postáv románu - doktora Petroviča. V prvom z dvoch dielov Jesenský vykresľuje problémy spoločnosti a spoločenskej rovnosti na postave Dr. Landíka a kuchárky Hanky. V druhej časti románu sa zameral na kritiku spoločenského a politického života na Slovensku. Novým prvkom sa v tomto románe stala voľba mestského prostredia, ktoré sa dovtedy v slovenskej literatúre spájalo so sídlom všetkého satanského zla. Aj tu Jesenský ukázal svoj zmysel pre novátorstvo. Jesenský totiž mesto nedémonizoval, ani ho neidealizoval, ale ho zobrazoval také, aké naozaj reálne je. Vari najobľúbenejší „Demokrati“ prišli na filmové plátno i televízne obrazovky v roku 1980, režíroval ich Karol Zachar.
Do okruhu Jesenského prozaického diela možno zaradiť aj vyše sedemdesiat listov, ktoré venoval svojej priateľke Oľge Kraftovej (vyšli s veľkým časovým odstupom pod názvom „Listy slečne Oľge“). Táto korešpondencia prezrádza mnoho z jeho osobného života, zo vzťahu medzi jeho súkromným a literárnym životom. Okrem už spomínaných diel možno spomenúť aj zbierku noveletiek „Zo starých časov“ (1935), či krátke prozaické diela „Dva medvede“ (1940), „Kvôli klasifikácii“ (1941), či „Prefíkaná sláva“ (1942).
Prekladateľská činnosť: Most k ruskej poézii
Netreba zabúdať ani na Jesenského cieľavedomú prekladateľskú činnosť. Tá sa začala prekladom básne ruského modernistu Baľmontova v roku 1917. V začiatkoch Jesenského prekladovej tvorby prevláda orientácia na novodobú ruskú poéziu, ako sú Jesenin, Vološin, Bunin, Gumilev a iní. Janko Jesenský sa venoval prekladateľskej činnosti a to konkrétne prekladu diel ruského básnika Jesenina, výsledkom čoho bol „Výber z poézie“ z roku 1936. Táto oblasť jeho tvorby prispela k obohateniu slovenskej literatúry o diela významných ruských autorov a k prehĺbeniu kultúrnych väzieb.
Druhá svetová vojna a politická angažovanosť: Hlas v čase nepokojov
Potom však prišli pohnuté roky druhej svetovej vojny, vynútený vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1939. Janko Jesenský sa veľmi ťažko vyrovnával s neduhmi medzivojnového sveta. Nesúhlasil s rozbitím Československej republiky v roku 1939 a bol proti jej rozpadu, čo sa odrazilo aj v jeho tvorbe. Znechutený novým politickým režimom a usporiadaním sa utiahol do súkromia, no tvoriť neprestal. Hoci sa zo spoločenského života utiahol, vo svojej tvorbe komentoval takmer každú politickú udalosť. Na bezútešnú spoločenskú situáciu reagoval sériou politických básní a pamfletov. Tieto básne vyšli hneď po oslobodení v zbierkach „Proti noci“ (1945), „Čierne dni“ (1945), „Na zlobu dňa I“ a „Na zlobu dňa II“ (všetky 1945).
Zaujímavosťou je, že jeho politické básne boli ilegálne vyvezené do Londýna a stali sa súčasťou Československého vysielania BBC počas vojny. Vyšli tam i knižne pod názvom „Na zlobu dňa“. Napriek tomu, že sa Jesenský utiahol do súkromia, podporoval protifašistické hnutie. Jeho angažovaná občianska poézia, vznikajúca od začiatku až do polovice 40. rokov minulého storočia, je nadčasová a neraz až prekvapujúco aktuálna aj v našej súčasnosti.
Posledné roky a smrť: Odkaz národného umelca
Janko Jesenský bol 27. novembra 1945 ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. Tento titul mu bol udelený v tom istom roku, 1945, a potvrdil jeho významné postavenie v slovenskej kultúre. O mesiac neskôr, 27. decembra 1945, však spisovateľ Janko Jesenský vo svojom byte v Bratislave zomrel vo veku 70 rokov.
Štátny pohreb Janka Jesenského sa konal 30. decembra 1945, symbolicky v deň jeho 71. narodenín. Posledná rozlúčka so zosnulým spisovateľom sa konala v Paláci Slovenskej národnej rady, dnešnom Prezidentskom paláci, kde bol vystavený katafalk s jeho pozostatkami. S Jankom Jesenským sa prišli rozlúčiť stovky Slovákov. Na nádvorí paláca sa uskutočnila aj posledná rozlúčka, na ktorú prišli najvyšší predstavitelia štátu, predsedovia Slovenskej národnej rady Jozef Lettrich (DS) a Karol Šmidke (KSS), povereníci a desiatky obyvateľov mesta. Za kultúrnych pracovníkov a spisovateľov sa s nebohým rozlúčil povereník pre školstvo Ladislav Novomeský. Poslednú poctu mu vzdali aj legionári z prvej svetovej vojny. Neskôr boli pozostatky Janka Jesenského odnesené z Paláca SNR na evanjelický cintorín. V roku 1950 jeho telesné pozostatky napokon uložili do rodinnej hrobky Jesenských na Národnom cintoríne v Martine.
Janko Jesenský zanechal po sebe nielen bohaté literárne dedičstvo, ale aj trvalý odkaz v slovenskej spoločnosti. Na jeho počesť je po ňom pomenované gymnázium, ulica v Bánovciach nad Bebravou, kde má aj svoj pamätný dom. Ani Partizánske nezostalo národnému umelcovi nič dlžné a je po ňom pomenovaná jedna ulica v širšom centre mesta. Socha v Rimavskej Sobote a pamätná tabuľa v Nitre sú ďalšími pripomienkami jeho pôsobenia. Zbierka „Jesenný kvet“ bola zostavená a vydaná až po Jesenského smrti, čo svedčí o trvalej hodnote a záujme o jeho dielo. Jeho tvorba zostáva živým svedectvom o premenách slovenskej spoločnosti a jej bojoch za slobodu a spravodlivosť, pričom oslovuje čitateľov svojou úprimnosťou, humorom a kritickým myslením aj v súčasnosti.
tags: #janko #jesensky #narodenie #umrtie