Jana Oľhová, rešpektovaná osobnosť slovenského divadla a filmu, predstavuje výnimočný prípad umelkyne, ktorá dokázala s gráciou prepojiť náročný rodinný život s intenzívnou umeleckou dráhou. Jej otvorenosť a triezvy pohľad na svet herectva, výchovy a spoločenských hodnôt ju pasujú do pozície neprehliadnuteľného hlasu súčasnej kultúry. Matka šiestich detí, ktorá svojím hereckým prejavom búra stereotypy a v osobnom živote sa neštíti hovoriť o výzvach, ponúka jedinečnú perspektívu, ktorá oslovuje široké publikum od študentov po zrelých profesionálov. V jej príbehu sa odráža nielen talent a húževnatosť, ale aj hlboká ľudskosť a neúnavné hľadanie pravdy.
Životná Cesta a Formovanie Osobnosti: Od Myjavy po Divadelné Dosky
Jana Oľhová, rodená Geišbergová, sa narodila 31. decembra 1959 v Myjave. Jej životná púť k herectvu a divadlu začala štúdiom na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU), ktoré úspešne absolvovala v roku 1982. Odvtedy sa stala neoddeliteľnou súčasťou slovenskej divadelnej scény. Jej domovskou scénou je Slovenské komorné divadlo v Martine, kde pravidelne účinkuje a vytvára nezabudnuteľné postavy. Okrem toho ju diváci mohli vidieť aj na doskách Mestského divadla Žilina, Divadla Aréna či v Astorke Korzo '90. Jej pôsobenie v rôznych divadlách svedčí o jej všestrannosti a neutíchajúcej energii.
Jana Oľhová svojím hereckým prejavom nepatrí k herečkám, ktoré by sa prezentovali postavami zvodných žien, čo je postoj, ktorý si zachovala počas celej kariéry. Sama k tomu s úsmevom poznamenala: "Nie som typ, ktorý by vzbudzoval to, že ho treba ukazovať krásnym, ja to mám celkom rada, keď som zdevastovaná." Tento triezvy a sebakritický prístup k vlastnému zovňajšku a typológii sa prejavuje aj v jej pohľade na profesiu ako takú. Herečka sa netají tým, že má na hercov niekedy až prekvapivo kritický názor. Podľa nej sú herci - a teda celá jej brandža - často dosť povrchní. „Možno sa to navonok nezdá, pretože cez postavy, ktoré hráme, cez ich charaktery - hlboké, múdre, silné - pôsobíme ako ľudia s veľkou hĺbkou. Ale úroveň samotných hercov nie je vždy taká, ako by sa mohlo zdať.“ Týmito slovami odkrýva zákulisie umenia a upozorňuje na rozdiel medzi stvárňovanou fikciou a realitou osobnosti. Tento úprimný postoj potvrdzuje, že nepatrí medzi hviezdy, ktoré si na niečo hrajú.
Jej výchovné princípy a pohľad na život sú hlboko ovplyvnené jej vlastným detstvom. Vyrastala v ateistickej rodine, otec bol úradník a mama učiteľka. Mama síce kedysi bola veriaca, ale vzhľadom na dobu, v ktorej žila, prestala chodiť do kostola. Aj otec ako ateista to v nej „udupal“, a mama už radšej Janu ani nedala pokrstiť, aby nerobila problémy. Sama Oľhová bola neskôr veľmi prekvapená, keď k viere prišla v dospelosti sama. Tento proces hľadania a nachádzania vlastnej spirituality je pre ňu charakteristický. Hoci hovorí o viere, literatúre či rodine s rovnakou hĺbkou, na hlavu si nekladie svätožiaru. Herečka nie je človekom dogiem, ale hľadajúca bytosť - s otvorenou mysľou a prirodzenou zvedavosťou a pokorou pred tajomstvom života. Je to prístup, ktorý ju sprevádza nielen v osobnom, ale aj v umeleckom živote, kde sa neustále snaží pochopiť a preniknúť do hĺbky ľudskej existencie.
Úprimné slová Jany Oľhovej o profesii herečky: TOTO je potvrdenie, že to celé má zmysel! | Koktejl
Matka Šiestich Detí: Rodina Ako Uzemnenie a Zdroj Sily
Byť matkou šiestich detí a zároveň stáť pevne na nohách v umeleckej brandži nie je bežné ani jednoduché. Jana Oľhová to však zvládla s gráciou, aj keď nikdy netúžila po veľkej rodine. Osud však rozhodol inak - dnes má päť dcér a jedného syna, ktorí sú jej najväčšou oporou. Na margo svojej početnej rodiny v minulosti povedala: „Tak ako život mnohých ľudí, ktorí si racionálne povedia, že budú mať dve deti. Neverili by ste, koľko rečí vznikne okolo toho, keď má človek viac detí! Málokto to chápe. Máte šesť detí. Nie, nikdy. Ani som sa nechcela vydať. Lenže realita je často úplne iná ako vaše predstavy. Ja som neplánovala veľkú rodinu, a mám ju." Jej úprimnosť v tejto veci odhaľuje, ako život často predbehne naše plány a ako sa treba prispôsobiť nečakaným okolnostiam.
Jana Oľhová sa o súkromí vyjadruje len zriedka, nie preto, že by sa zaň hanbila, ale jednoducho verí, že nie všetko patrí na verejnosť. Citlivé veci nepovažuje za témy pre verejnosť. O to výnimočnejšie bolo jej vystúpenie v Novej synagóge v Žiline, kde počas Žilinského literárneho festivalu prehovorila úprimnejšie než kedykoľvek predtým. Počas otvorenej diskusie prekvapila úprimnosťou, ktorá je pre ňu tak typická.
Rodinný život však nebol vždy idylický. Exmanželom Jany Oľhovej je režisér Matúš Oľha, s ktorým majú spolu šesť detí: Adam, Mária, Juliána, Tereza a Hana sú už dospelí a tiež si vybrali umeleckú dráhu, najmladšia Eva je stredoškoláčka. Ich životy sa rozdelili po dvadsiatich rokoch a šiestich deťoch, keď ich najmladšie dieťa malo len rok. „Bolo to veľmi nečakané,“ uviedla k rozvodu Jana Oľhová, no namiesto zatrpknutia v nej zostala vďačnosť. „Môžem však povedať, že som zažila veľkú lásku. To si možno niekto povedať nemôže, takže som mala šťastie… Napriek tomu, čo sa stalo, môžem povedať, že môj život bol naplnený.“ Po rozvode sa stala ženou, ktorá musela prežiť, aby mohla ísť ďalej. Keď o tomto období hovorila, nechýbal jej životný nadhľad. „Vôbec si neviem predstaviť zháňať pre deti nového otca alebo pre mňa nového partnera. Niežeby som sa tomu veľmi bránila, ale pripadá mi to absurdné,“ priznala vo filme, s tým, že sa viac nechce „piplať“ v tejto životnej etape.
Jej rodinný príbeh v roku 2012 zachytil v intímnom dokumente „Nový život“ najstarší syn Adam. Film rozoberá nielen rozpad manželstva rodičov, ale aj snahu detí pochopiť svet dospelých, ktorí si museli prejsť vlastnými zlyhaniami. Oľhová sa v snímke nehrala na hrdinku. Jej rozprávanie je vecné, pokorné a bez veľkých gest.
Pri výchove svojich detí opakovala model, ktorý zažila v detstve, aj keď s vlastnými úpravami. „Tak ako mňa rodičia nikdy nechválili, ani ja nechválim svoje deti. Dosť mi to vyčítajú.“ Kriticky sa vyjadrila k súčasnému trendu, kedy sú deti neustále chválené: „Všetci máme nesmierne talentované a múdre deti, mnohí sa predháňajú v tom, že ich treba dať do špeciálnych škôl pre nadmieru inteligentné deti so zameraním na jazyk, najlepšie anglický, francúzsky, možno aj španielsky.“ Jej prístup bol iný: „Moje deti chodili do normálnych ‚základiek‘, mali v triede aj kopu Rómov. Niektorí si dnes zariadia ešte aj to, aby v triede s ich dieťaťom nebol žiadny Róm.“ Podľa nej treba deťom dať taký rozlet, aby si prešli aj ohňom.
Jana Oľhová bola vo výchove dosť liberálna, rovnako ako jej mama, no priznáva, že s deťmi má zložitejší vzťah, než s vlastnými študentmi. „Moje deti mi často vyčítajú, že sa správam lepšie k študentom ako k nim samým, lebo ja sa v škole naozaj správam asi liberálnejšie. Mám svojich študentov tak zvláštne rada v tom, že vidím, ako zápasia v priestore. Viem sa vcítiť do toho, čo asi prežívajú. Snažím sa im to pomôcť prekonať a potom sa ideme prejsť. Rozprávame sa o všeličom. Poznám všetky ich osobné problémy, teda ak sa mi zdôveria. Poznám ich názory, viem, čo prežívajú s rodičmi. Je pravda, že pri herectve býva vzťah pedagóg a žiak asi otvorenejší než pri iných odboroch na vysokej škole… Ale aby to nevyznelo zle, je to skrátka iný vzťah ako medzi mnou a mojimi deťmi.“ Tento rozdiel vo vzťahoch vysvetľuje aj tým, že v škole za študentov nemá takú zodpovednosť ako za vlastné deti, preto spomínaná prísnosť k jej študentom nie je až taká veľká.
Pri spomienkach na svoje detstvo odhalila aj to, že nikdy nemali veľa peňazí. „Mala som dvoch starších bratov a naša mama nikdy nemala veľa peňazí. Pamätám si, ako som s papierikom od mamy išla požičiavať peniaze od jej kolegyne učiteľky. Trochu som sa hanbila, ale vtedy si ľudia naozaj viac pomáhali. Bolo úplne normálne, že si požičiavali - peniaze, veci, potraviny. Teraz to už neexistuje, tieto vzťahy vymizli. Ako dieťa som často chodila kupovať niečo za fľašky. No a neskôr som sa už so svojou vlastnou rodinou ocitla v situácii, keď sme nemali vôbec žiadne peniaze.“ Tieto skúsenosti ju naučili húževnatosti a triezvemu pohľadu na materiálne zabezpečenie. „Podľa mňa sú to výhovorky. Ľudia žili v oveľa ťažších podmienkach a napriek tomu vychovali deti. Záleží na tom, čo presne si predstavujeme pod „zázemím“, ktoré by sme mali dať dieťaťu.“
Napriek všetkým výzvam, početná rodina ju drží pri zemi. „Posunie vás do reality, do správnej roviny. A vďaka tomu, myslím si, človek oveľa lepšie rozumie životu,“ dodáva herečka, ktorá vďaka svojej rodine získala neopakovateľnú životnú múdrosť.
Úprimné slová Jany Oľhovej o profesii herečky: TOTO je potvrdenie, že to celé má zmysel! | Koktejl
Umelecký Prejav a Filmografia: Od Sladkých Starostí po Ostrým Nožom
Bohatá umelecká kariéra Jany Oľhovej je poznamenaná nielen divadelnými, ale aj filmovými a televíznymi rolami. Jeden z prvých filmov, v ktorých sa objavila, bola komédia „Sladké starosti“ (1984) v réžii Juraja Herza. Jej filmografia sa postupne rozrastala a priniesla jej rôznorodé postavy. V roku 2019 vstúpil do kín slovenský film „Ostrým nožom“, snímka inšpirovaná doposiaľ nevyriešeným prípadom zavraždeného študenta Daniela Tupého z roku 2005. Režisér Teodor Kuhn a producent Jakub Viktorín obsadili Janu Oľhovú do jednej z kľúčových postáv, čím opäť potvrdila svoju schopnosť stvárňovať komplexné a dramatické role.
V divadle sa Jana Oľhová preslávila mnohými ocenenými výkonmi. Cenu Literárneho fondu dostala za postavu Juany v inscenácii „Don(a) Juan(a)“, za postavu Zuzy v inscenácii „Skon Paľa Ročku“ a za postavu Faidry v inscenácii „Faidra“. Tieto ocenenia svedčia o jej hlbokom porozumení pre dramatické texty a schopnosti vdýchnuť život rozmanitým charakterom. Slovenské komorné divadlo v Martine uviedlo v roku 2009 premiéru hry Williama Shakespeara „Macbeth“, klenotu svetovej dramatiky, ktorá sa takto po polstoročí vrátila na martinské javisko. Medzi piatimi inscenáciami slovenského programu Divadelnej Nitry 2016 figurovala aj dramatizácia autobiografického románu Žo Langerovej „Vtedy v Bratislave“ s podtitulom „Môj život s Oskarom L.“. Osud židovskej intelektuálky a niekdajšej marxistky Žo Langerovej, ktorej život ovplyvnil hlboký komunizmus 50. rokov, stvárnila práve Jana Oľhová. Táto rola je príkladom jej preference pre reálne postavy, ktoré vychádzajú zo života.
Jana Oľhová priznáva, že mnohé roly ju presahovali a musela sa na ne „doťahovať“. „Často som hrala postavy, ktoré som musela pochopiť, dorásť k nim, inteligenčne ich dobehnúť. Napríklad Zoru Jesenskú - skvelú prekladateľku Shakespeara. Intelektom som jej nesiahala ani po päty, ale učila som sa od nej vnímať svet, rozmýšľať jej spôsobom, byť jej aspoň trochu podobná. Herectvo je možno aj o tom, že sa cez cudzie postavy človek posúva, rastie - niekedy aj inteligenčne,“ zamyslela sa. Toto vyjadrenie podčiarkuje jej neustálu snahu o osobnostný a intelektuálny rast prostredníctvom umenia.
Umelkyňa má pritom najradšej reálne postavy, ktoré vychádzajú zo života. „Hrala som napríklad Žofiu Langerovú - ženu, ktorú počas akcie B vysídlili z Bratislavy. Zobrali jej byt a skončila s dvoma dcérami v malej kuchynke s pieckou kdesi v Tvrdošovciach, na rovine smerom na Galantu… Neviem si to ani predstaviť - a predsa bola neuveriteľne vtipná, aj v najťažších chvíľach. V nej som sa videla. Povedala som si, že aj keby bol môj život akokoľvek ťažký, chcem to zvládnuť tak ako ona,“ vyznala sa a doplnila: „Keď som ju hrala, mala som pocit, že som ňou. Rozumela som jej.“
Nečudo, ani ona nemala v živote ustlané na ružiach. Práve preto jej nič nehovorí fantasy literatúra, a dokonca ani televízne seriály. „Tam je realita posunutá a ľudia si potom myslia, že tak vyzerá skutočný život. Ale nie - seriály sú veľmi skreslené. Ľudia by chceli žiť ako v nich, no my žijeme obyčajné životy, s nohami pevne na zemi. Preto ich ani nepozerám… Aj keď v nich občas dokonca hrám, nikdy si ich potom nepozriem. Stačí mi, že som to odohrala a potom na to chcem rýchlo zabudnúť,“ uviedla otvorene. Vzhľadom na to, že nikdy nepôsobila ako romantická a naivná hrdinka, tieto postavy sa jej celý život vyhýbali, no rozhodne to neľutuje. „Júlia či princezná - to ku mne nikdy nesedelo,“ pousmiala sa. „Hrala som skôr tragikomické, výstredné, kontroverzné postavy - lebo aj môj život je, povedzme si, dosť extrémny. Môj život je nonsens…“ Narážala pritom na svoju veľkú rodinu. „Niečo také je pre herečku naozaj nezmysel. Mať šesť detí? To sa v tomto povolaní naozaj len tak nevidí… Poznala som ešte Katarínu Kolníkovú z Radošinského naivného divadla - tá mala štyri. Aj sme sa priatelili. Ale inak nepoznám herečku, ktorá by mala šesť detí. Možno ešte Meryl Streep - ale aj tá má štyri deti, čo je, samozrejme, úžasné, no stále v tejto našej profesii nezvyčajné.“ Týmto pohľadom Jana Oľhová zdôrazňuje jedinečnosť svojej situácie a zároveň potvrdzuje, že aj extrémne životné okolnosti môžu byť zdrojom hlbokého porozumenia pre umenie.
Aktuálne sa objavuje aj v projektoch Slovenského národného divadla. Počas skúšok v SND sa vyjadrila k hre izraelského dramatika Chanocha Levina „Pohreb v zime“, ktorú uvádzajú pod názvom „Pohreb alebo svadba - čo skôr?“. S úsmevom poznamenala: „Neverili by ste, ako to zvýšilo predajnosť.“
Vzťahy, Vzory a Vplyvy: Od Brata Maroša k Duchovným Učiteľom
Jana Oľhová mala v živote niekoľko kľúčových postáv, ktoré formovali jej myslenie a umelecký pohľad. Jednou z najvýznamnejších bol jej starší brat, Maroš Geišberg (†64). „Maroš bol odo mňa o šesť rokov starší. Počúval Led Zeppelin a Rolling Stones a mňa mal v detstve úplne ‚na háku‘. (Smiech.) Obdivovala som ho, chcela som sa naňho doťahovať.“ Spomína, že to bol práve on, kto ju naučil vnímať svet inak a priviedol ju nielen k hereckej profesii, ale aj k schopnosti hľadať krásu v obyčajných veciach. Maroš Geišberg mal podľa nej skutočný talent na písané slovo. „Písal úžasné texty už na gymnáziu v Myjave. Mal len šestnásť alebo sedemnásť rokov a jeho texty zneli, akoby ich písal niekto so skúsenosťou aj sklamaním. Boli drásavé, zrelé.“
Jana Oľhová sa pri prepojení na literatúru spomenula aj na svoje vlastné spisovateľské pokusy, ktoré sa začali už v tínedžerskom veku pri písaní denníkov. Hoci si presne nespomína, aké témy v nich riešila, dodnes si pamätá vetu, ktorá sa na jednotlivých stránkach objavovala najčastejšie. „Bola to veta: ‚Nikto ma nemá rád!‘ A za ňou nasledovalo pätnásť výkričníkov.“ Čo ju do týchto pocitov uvádzalo, nevie. „Cítila som sa strašne opustená. To je asi pocit dievčat, ktoré čakajú veľkú lásku a ona neprichádza.“ Neskôr sa pokúšala skladať básne, ale vraj jej to išlo hrozne. „Napríklad som chcela napísať text piesne za klavírom, ale tie rýmy ako: jesenné lístie padá - strašné klišé…“ Následne skúsila prózu, no napokon viac pri písaní nezostala, zrejme preto, že v porovnaní s bratom Marošom Geišbergom mal podľa nej práve on skutočný talent.
Keď bol Maroš starší, tieto texty zhudobnil. „A mohol ich bez hanby hrať aj po tridsiatke. Ja som nevedela napísať taký zrelý text. Raz sa mi páčil jeden chlapec, chcela som mu napísať báseň - ale nevedela som, ako na to, tak som jednu báseň ‚šlohla‘ Marošovi. Volala sa Hľadanie na tri doby,“ priznala s úsmevom a následne ju pred publikom zarecitovala: „Blúdim po priestore, kde ťa niet. / Blúdiš po priestore, kde ma niet. / Tvoje je nádych, výdych, nádych. / Moje je výdych, nádych, výdych. / Už vieš, prečo sme sa nestretli?“ Herečke sa zdalo, že tieto verše sa k jej vtedajšej ľúbostnej situácii hodia. „Nikdy som to však Marošovi nepovedala, ale verím, že by mi odpustil,“ uviedla dúfajúc. Jana Oľhová si s láskou spomenula aj na to, že Maroš nielenže vedel písať krásne verše, ale ich aj nádherne recitovať. „A vôbec sa nehanbil. U chlapcov je recitácia často problém, lebo vyžaduje otvoriť intimitu. On to dokázal. Aj za to som ho obdivovala,“ doplnila s nostalgickým úsmevom. Maroš Geišberg z tohto sveta nečakane odišiel v roku 2018.
Samostatnou kapitolou v literárnom svete Jany Oľhovej je náboženská literatúra, ku ktorej si našla cestu až v dospelosti. „Dala som sa pokrstiť ako 24-ročná. Moja mama, učiteľka, ma v socializme nedala pokrstiť - bála sa,“ priznala s tým, že dnes ju oslovujú autori, ktorí spájajú vieru s rozumom a so slobodou myslenia. „Objavila som Marka Orko Vácha - teraz je, žiaľ, v katolíckej cirkvi veľmi zaznávaný… Ďalej mám veľmi rada Tomáša Halíka - to sú podľa mňa avantgardní kňazi. My náboženstvo často vnímame ako niečo uzavreté a ohraničené, ale oni ho dokážu otvoriť. A ich knihy sú skvelé - odporúčam ich každému, bez ohľadu na vieru.“ Títo myslitelia sú pre ňu inšpiráciou v jej neustálom duchovnom hľadaní.
Úprimné slová Jany Oľhovej o profesii herečky: TOTO je potvrdenie, že to celé má zmysel! | Koktejl
Generácie Umelcov: Dedičstvo, Konfrontácia a Vlastný Hlas
Rodina Jany Oľhovej je hlboko prepojená s umeleckým svetom, čo sa prejavuje aj na ďalších generáciách. Všetky jej dospelé deti si vybrali umeleckú dráhu, čím pokračujú v rodinnej tradícii. Jej najstarší syn Adam Oľha je uznávaným filmárom, ktorý natočil intímny dokument „Nový život“ o rozvode svojich rodičov. Avšak najväčšiu pozornosť v poslednej dobe pútala jej dcéra Juliána Brutovská Oľhová, ktorá sa stala výraznou osobnosťou slovenského a českého filmu.
Juliána Brutovská, ktorá sa po svadbe s divadelným režisérom Lukášom Brutovským rozhodla prijať manželovo meno, prešla dlhou cestou, kým sa vymanila spod nálepky „Oľhovej dcéra“. Dnes je už vnímaná ako úplne samostatná a originálna umelecká osobnosť. Jej talent potvrdzujú aj prestížne ocenenia. Za úlohu Zuzy vo filme „Karavan“ od českej režisérky Zuzany Kirchnerovej získala Českého leva a neskôr aj cenu Slnko v sieti v kategórii Najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. Táto rola ju dostala do zaujímavej situácie, keďže sa v rovnakej kategórii ocitla aj jej matka, Jana Oľhová, nominovaná až dva razy, a to za filmy „Hore je nebo, v doline som ja“ a „Kronika večných snílkov“. Juliána tak porazila vlastnú mamu.
Pri preberaní ceny Slnko v sieti Juliána Brutovská svojím úspechom okomentovala až neuveriteľne úprimne a svojimi slovami mnohých zaskočila. „Je zvláštne ocitnúť sa s vlastnou mamou v jednej kategórii, a ešte zvláštnejšie je, keď je váš otec v úplne inej kategórii alebo triede,“ povedala. Týmto výrokom jemne, no jasne poukazovala na hlboké rozdiely v ich súčasnom smerovaní. Narážala totiž na svojho otca, uznávaného režiséra Matúša Oľhu, ktorý je aktuálne aj predsedom Rady Fondu na podporu umenia (FPU) a stojí za mnohými kontroverznými rozhodnutiami pri financovaní kultúrnych projektov, ktoré umelecká obec ostro kritizuje.
Celý večer odovzdávania cien Slnko v sieti sa niesol v duchu témy, že zdravie kultúry je najväčšou výzvou súčasnosti. Juliána, podobne ako mnoho iných ocenených, vo svojej reči jemne, ale jasne apelovala na potrebu nezávislosti kultúry a podpory pre tvorcov, ktorí sa neboja kritického myslenia. Postavila sa tak na opačnú stranu barikády než jej otec. Matúš Oľha odôvodnil radikálny krok rušenia viacročných zmlúv tým, že podľa neho „nemá oporu v zákone a v minulosti vraj zvýhodňovala „isté preferované subjekty“, zatiaľ čo kultúrna obec hovorí o devastácii.
Kamera nasnímala aj reakciu jej mamy Jany Oľhovej, ktorá s úsmevom tlieskala svojej dcére. Rešpektovaná herečka by s režisérom Oľhom vlani oslávili štyridsiate výročie sobáša, ale pred dvomi dekádami sa dvojica rozviedla. Cestičku k sebe si nenašli a dianie okolo šéfa fondu medzi nich vráža ešte hrubší kôl. Azda nikoho neprekvapí, že predĺžená ruka šéfky rezortu kultúry Šimkovičovej má diametrálne odlišný názor ako jeho niekdajšia manželka. Jana Oľhová má jasný názor. „Tak to je pre mňa šok, pretože ja som práve robila nejaký prejav na proteste v Martine a dozvedela som sa potom takúto skutočnosť (vymenovanie za šéfa FPU, pozn. red.). Čo mám k tomu povedať? Myslím, že to Rišo Müller má v pesničke, že sme na opačných brehoch,” zhodnotila vlani pre Šarm Jana Oľhová.
Zaujímavé je, že aj v osobnej rovine umelkyňa Juliána so svojím otcom prežila neľahké časy. Jej cesta k úspechu nebola dláždená len talentom, ale aj rodinnou traumou. Matúš Oľha rodinu opustil, keď sa rozhodol ísť za mladšou ženou, a herečka Jana Oľhová sa musela postaviť životu bez istôt. Juliána mala vtedy len 13 rokov a pre celú rodinu to bolo ťažké. V tomto náročnom období bola pre rodinu so šiestimi deťmi najväčšou oporou ich mama. Jana sa musela veľmi obracať, aby sa jej podarilo zabezpečiť svoje deti. Pre Juliánu sa stala veľkým príkladom húževnatosti. Ako sama hovorí, mama pre ňu bola vzorom nielen v talente, ale hlavne v disciplíne.
Okrem mamy Jany, bol uznávaným hercom aj Juliánin strýko Marián Geišberg a tiež jeho dvaja synovia Marek a Martin Geišbergovci. Aj ostatní Juliánini súrodenci sa pohybujú v umeleckej sfére. Je tak viac než jasné, že v tomto umeleckom klane sa talent a kreativita dedia. Juliána Brutovská dokázala, že sa dá uspieť aj bez protekcie, s vlastným názorom a s úctou k remeslu, ktorú sa naučila od svojej mamy. Napriek obrovskému úspechu zostáva Juliána nohami na zemi. Po získaní leva pre týždenník MY Turiec rodáčka z Martina uviedla: „Pre mňa ako pre slovenskú prevažne divadelnú herečku z malého mesta znamená Český lev veľa. Som herečka vedľajších postáv, mám ich rada. Často sú oveľa dejovo zaujímavejšie a nápaditejšie ako hlavné postavy.“
Jej debut pred kamerou sa odohral v oscarovom filme „Želary“ (2003). Neskôr sme ju videli v silných snímkach ako „Špina“, „Svetlonoc“, „Eva Nová“ či „Tlmočník“. Od roku 2016 pôsobí v Mestskom divadle Žilina. Jej životná rola však prišla až s filmom „Karavan“, ktorý je portrétom matky chlapca s Downovým syndrómom, bojujúcej s túžbou vzoprieť sa svojej roli. Snímka mala taký úspech, že sa ocitla na súťaži na festivale v Cannes. Juliána vo filme stvárňuje postavu živelnej Zuzy, ktorá nečakane vtrhla do života hlavnej hrdinky a jej syna počas cesty karavanom po Taliansku. Zaujímavosťou je, že Juliána vo filme hovorí po slovensky. „Keďže som poznala Juliáninho brata, priala som si, aby to hrala práve ona. A prišlo mi úplne prirodzené, že by mala hrať po slovensky a nie sa pokúšať o češtinu,“ povedala režisérka Zuzana Kirchnerová v rozhovore. Juliána Brutovská Oľhová je dnes už veľkým menom slovenského a českého filmu, ktorá si svoje miesto vydobyla vlastným talentom a húževnatosťou, nesúc v sebe nielen umelecké dedičstvo, ale aj silný, autentický hlas novej generácie umelcov.
tags: #julia #olhova #ma #dieta