Juraj Hatrík a svet detí: Majster hudobnej pedagogiky a skladateľ s detskou dušou

V noci z 20. mája na 21. mája 2021 vo veku 80 rokov zomrel hudobný skladateľ, pedagóg a hudobný teoretik Juraj Hatrík. Informáciu o jeho úmrtí priniesol na svojej webovej stránke Hudobný fond, čím sa hudobná obec bolestivo lúčila s mimoriadnou osobnosťou. Juraj Hatrík, narodený 1. mája 1941, bol slovenský skladateľ, pedagóg a hudobný teoretik, ktorý oslávil svoje jubileum len nedávno, krátko pred svojím odchodom. Jeho život bol nepretržite spojený s hudbou, jej tvorbou, analýzou a predovšetkým s výchovou k nej. Patril ku generácii, ktorá vstupovala do aktívneho hudobného života začiatkom 60. rokov 20. storočia, pričom štúdium kompozície na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave u Alexandra Moyzesa ukončil v roku 1963. Ako máloktorý zo slovenských skladateľov obsiahol takmer všetky druhy a žánre vokálnej a vokálno-inštrumentálnej hudby - od drobných inštruktívnych skladieb, cez početné komorné a symfonické diela až po operu a invenčné scénické projekty. Človek mimoriadne múdry, rozhľadený nielen v hudbe, ale i v iných oblastiach umenia či vedy, venoval veľkú časť svojej hudobnej tvorby deťom. Práve výnimočnú pozíciu v jeho tvorivom katalógu zastupujú diela pre deti, kde sa Juraj Hatrík skláňa k dieťaťu s plným pochopením jeho psychiky, stavia na jeho muzikalite a jedinečnej kreativite. Jeho neúnavná práca a hlboké presvedčenie o dôležitosti výchovy poslucháča sa prejavili v mnohých aspektoch jeho života, od pedagogického pôsobenia až po zakladanie kľúčových inštitúcií, ktoré dodnes formujú umelecké vzdelávanie na Slovensku. Tento okruh produktivity plynie aj zo synkretickej koncepcie aktivity, akú Hatrík vyznáva - skladateľ má myslieť na interpreta a poslucháča svojho diela, ktorého treba aj vychovať. Preto sa od 70. rokov uplynulého storočia intenzívne venoval práci s deťmi, od kontaktov s nimi v Detskom mestečku v Trenčíne - Zlatovciach až po jedinečné projekty, v ktorých sa počíta s dieťaťom ako spolutvorcom.

Životná dráha a umelecké formovanie Juraja Hatríka

Juraj Hatrík, polypersonálna tvorivá osobnosť - skladateľ, pedagóg, publicista, organizátor - zanechal v slovenskej hudobnej kultúre nezmazateľnú stopu. Už od mladíckych rokov svojej aktivity sa javil ako umelec citlivý na množstvo podnetov a hodnôt. Tieto podnety a hodnoty neprichádzali len z hudby minulosti a súčasnosti, ktoré formovali jeho skladateľskú skúsenosť, ale viazané boli aj k oblasti literatúry, filozofie, psychológie umenia a hudobnej teórie. Jeho prirodzená zvedavosť, priam dychtivosť po poznaní, ho viedla k štúdiu a analýze širokého spektra hudobných diel autorov všetkých storočí. Hatrík vstrebával veľké literárne diela svetových majstrov a intenzívne ho zaujímali problémy filozofie či psychológie. Muzikológ, hudobný teoretik a významná osobnosť, vysokoškolský profesor Ľubomír Chalupka, PhD., o ňom napísal: „…Odchovanec kompozičnej triedy Alexandra Moyzesa na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave (1963) sa už od mladíckych rokov svojej aktivity javil ako umelec citlivý na množstvo podnetov a hodnôt, nielen z hudby minulosti a súčasnosti, ktoré formovali jeho skladateľskú skúsenosť, ale viazaných aj k oblasti literatúry, filozofie, psychológie umenia, hudobnej teórie.“

Jeho priateľmi boli umelci o niekoľko rokov starší, ako napríklad Ilja Zeljenka, Roman Berger, Ivan Parík, Dušan Martinček, a ďalší, ktorí tvorili priateľskú komunitu nielen s hudobníkmi, ale aj s výtvarníkmi, filmármi či divadelníkmi. Toto široké spektrum vplyvov a záujmov sa nepochybne odrazilo aj v jeho skladateľskej a pedagogickej práci, ktorá často prekračovala úzke hranice hudobnej tvorby. Mysliteľský potenciál, prepájaný aj s kritickým pomerom k viacerým neduhom v živote hudobno-kultúrnej pospolitosti na Slovensku, sa podpísal pod viaceré jeho texty, zverejňované od 60. rokov 20. storočia v rôznych periodikách. S menom Juraja Hatríka sa spája vývoj hudby ako umenia schopného zasahovať viaceré dimenzie ľudskej psychiky, nakloneného vnímavosti konkrétnych ideí, oscilujúceho medzi hĺbkou a vážnosťou meditácie a koncentrácie a hravosťou i šibalskými gestami.

Skladateľská filozofia: Hľadanie pravdy a etiky v hudbe

Ak pohliadneme na jeho početné skladateľské dielo, dominuje v ňom autorská intencia poukázať na zložitosti života, ktoré obklopujú umelca súčasnosti. Juraj Hatrík preukázal schopnosť v kompozično-technickej sfére nepodľahnúť zjednodušujúcim tendenciám módnosti či šokovania nezvyčajnosťou. Naopak, jeho tvorba bola hlboko zakorenená v etických a estetických princípoch, ktoré boli pre neho esenciálne. V oblasti výpovedných posolstiev, ktoré sú s týmto dielom organicky spojené, dominuje tvorivo-mysliteľská tendencia posunúť na hodnotový piedestál najmä etické kvality konania človeka - dobro, lásku, krásu, smerovanie k pravde, úprimnosť, vieru. Kompozičnú prácu Hatrík chápal nielen ako sebaštylizáciu, ale ako súčasť užitočného úsilia prispieť k vyššiemu kultúrnemu povedomiu i k hlbšej citlivosti.

Jeho hudba musela byť vždy o niečom, musela vypovedať myšlienku, pocit, náladu. Nikdy sa nedokázal „hrať s tónmi“ len tak, opájať sa samotnou zvukovosťou, farebnosťou či hľadaním zvláštnych harmonických postupov. Základným kameňom hudby je podľa Hatríkovho názoru melódia, melodicko‑rytmické tvary a gestá. Hoci sa zaužívané tvrdenie, že Hatrík „potreboval mimohudobné inšpirácie“, nemusí javiť ako celkom presné, pravdou zostáva, že dielo vzniklo vtedy, ak našiel k svojim myšlienkam či pocitom adekvátny námet. Mohla to byť literárna predloha, udalosť, báseň, poetický obraz, rozprávka či filozofická otázka; často využil aj vlastný text alebo náhodne objavené autentické výroky. Tento prístup svedčí o jeho hlbokom prepojení umenia s realitou a myšlienkovým svetom človeka. Jednou zo základných charakteristík Hatríkovej tvorby sa stalo prepájanie protikladov - nielen v mimohudobnej rovine, kde sa zjednodušene vyjadroval boj dobra a zla, smerujúci k víťazstvu dobra, ale aj prepájaním kompozičných techník. Jeho otvorenosť voči rôznym prúdom sa prejavila aj v tom, že nezavrhoval ani dvanásťtónovú techniku. Pýtal sa: „Prečo nie?“, ale s podmienkou, že „tých 12 tónov musí byť usporiadaných tak, aby bolo cítiť smerovanie, príslušnosť k centru.“

Ako skladateľ prirodzene reflektoval a spočiatku sa aj vo svojej skladateľskej práci vyrovnával s aktuálnymi kompozičnými trendmi, ako boli atonalita, práca so sériami alebo riadená aleatorika. Vytvoril pritom viacero diel, ktoré sa stali trvalou súčasťou portfólia slovenskej hudobnej tvorby. Patria k nim napríklad rané klavírne skladby, komponované na pôdoryse klasických foriem, ako Sonáta cis mol, Toccata či Kontrasty pre husle a klavír. Vyhranenejšie sa to prejavilo v skladbách Čakanie, Canto responsoriale či Introspekcia. Impulz k ich napísaniu vyplynul z uvedomenia si rizika hľadania individuálnych štýlotvorných konštánt v záplave ponúkaného dispozičného hudobného materiálu i aktuálne presadzovaných kompozičných techník. Pozitívne východisko nevidel v ich mechanickom napodobovaní, akokoľvek by sa zdali dobovo opodstatnené a príťažlivé. Postupne sa obrátil k technikám, ktoré boli bližšie jeho mentalite. Sám sa osobnostne hodnotil ako večný romantik, v hudbe mu boli blízke diela veľkých majstrov romantizmu či novoromantizmu, napríklad Brahms, Mahler, Wagner, ale i Leoša Janáčka. Z kompozičných princípov preferoval rozšírenú tonalitu a modalitu. U všetkých veľkých majstrov nachádzal posolstvo; napríklad aj u Bacha v Umení fúgy: „… ktoré - zdalo by sa - je čistou konštrukciou a čistou špekuláciou, nakoniec vyjadruje určitý postoj, vyjadruje určitý typ myslenia, určitý typ intelektu a tým aj určitý typ človeka. Vyjadruje osobnostný priestor…“

Hlas pre najmenších: Hatríkova neprekonateľná tvorba pre deti

Početne je Hatríkova tvorba pre deti azda najrozsiahlejšia, akú v histórii skladateľ kedy skomponoval. Nemožno ju však považovať za niečo okrajové či menej hodnotné, naopak, predstavuje pilier jeho diela a odráža hĺbku jeho pedagogického a umeleckého presvedčenia. Juraj Hatrík sa skláňa k dieťaťu s plným pochopením jeho psychiky, stavia na jeho muzikalite a jedinečnej kreativite. Čo viedlo skladateľa k tvorbe pre deti a v čom vidí význam detského elementu pre umeleckú tvorbu, neraz sám ozrejmil v jednom z rozhovorov: „… Uvedomujem si, že skladateľ si musí vychovávať poslucháča. Osobný dôvod je ten, že mám deti rád a mám veľký zážitok v kontakte s detskou psychikou… Vracať sa k dieťaťu znamená vystavovať sa skúške, či som s ním schopný o niečom hovoriť…“ Okrem toho to považuje za skúšku vlastnej prirodzenosti a spontánnosti, ktorá je základným predpokladom tvorivosti.

Na príklade cyklov Krajinou Šťastného princa I a II (1977, 1979) vidíme, ako Hatrík postupne vedie malých klaviristov nielen k rozvíjaniu hráčskej techniky, ale aj k poznaniu, „ako je hudba urobená“ a pritom vysvetľuje aj „prečo“. Súčasne mladému človeku rozširuje diapazón vnímania a prijímania hudby, ktorá sa vymyká z prevládajúcej estetiky základného umeleckého školstva, často orientovanej na klasickú harmóniu, prípadne impresionizmus či v ostatných rokoch ešte aj jazzové inšpirácie. Premiérované boli aj jeho cykly ako Zlatý tucet a Deti píšu Bohu, pri ktorých naštudovávaní bol veľmi nápomocný a konzultovali sa spoločne. Tieto a mnohé ďalšie skladby pre deti, ako napríklad rané klavírne cykly Posledný deň prázdnin či Šesť variácií na synovu tému, sa dodnes objavujú na koncertoch Základných umeleckých škôl (ZUŠ) či detských interpretačných súťažiach. Sám Hatrík však s odstupom rokov skonštatoval, že spočiatku sa mu nie vždy podarilo udrieť na tú „správnu“ strunu detskej psychiky, čo sa týka primeranosti kompozičnej a interpretačnej techniky, obsahu a výslednej zvukovosti. Avšak v priebehu rokov sa mu v tom podarilo dosiahnuť priam dokonalosť vo viacerých zbierkach.

Jeho hlboký záväzok k tvorbe pre deti bol taký silný, že ho kolega skladateľ Juraj Beneš dokonca vyčítal, že venuje toľko času a energie tejto oblasti: „… podľa neho by sa mi to malo zakázať, pretože keby som nebol komponoval pre deti, mohol som sa stať oveľa zaujímavejším a kvalitnejším skladateľom.“ Hatrík však v tejto súvislosti argumentoval veľmi jasne: uchovanie dieťaťa v nás je dôležité nielen pre tvorbu, ale pre život každého jednotlivca, pre medziľudskú komunikáciu, fungovanie človeka v spoločnosti. To podčiarkuje jeho presvedčenie o integrálnej úlohe detského elementu v živote a umení, ktoré presahuje len kompozíciu pre detského poslucháča. K ťažiskovým oblastiam skladateľskej tvorby Juraja Hatríka patrí nielen tvorba pre klavír a akordeón, ale najmä hudobno‑scénické kompozície pre deti a mládež, ktoré ukazujú jeho všestrannosť a hlboké pochopenie rôznych hudobných žánrov a foriem. Titul Krajinou Šťastného princa I obsahuje noty pre sólo klavír ku skladbám, zatiaľ čo Krajinou Šťastného princa II obsahuje noty pre klavír štvorručne ku skladbám, čo dokazuje systematickosť a komplexnosť jeho prístupu.

Pedagogické poslanie: Od "hudobnej dielne" k Asociácii učiteľov hudby

Pedagogické pôsobenie Juraja Hatríka bolo rovnako rozsiahle a významné ako jeho skladateľská činnosť. V rokoch 1990 - 2014 pedagogicky pôsobil na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, kde prednášal hudobnoteoretické predmety, a to predovšetkým hudobnú analýzu a pedagogiku. Pre budúcich pedagógov zaviedol predmet „hudobná dielňa“, ktorý predstavoval inovatívny prístup k rozvoju tvorivosti a praktických zručností. Bol zakladateľom a predsedom Asociácie učiteľov hudby Slovenska (AUHS), na pôde ktorej založil a rozvinul tradíciu pravidelných seminárov pre učiteľov s názvom „Pedagogická Dvorana“, zameraných na rozvoj tvorivosti a integratívnej hudobnej pedagogiky.

Jeho kontakty s deťmi a mládežou siahajú už do 70. rokov uplynulého storočia. V tom čase, keď učiť nesmel, sa začal venovať rozvíjaniu vnímania, cítenia a aktívnej percepcii hudby medzi deťmi a mládežou v neformálnej sfére. Pôsobil v Hudobnom fonde v Bratislave, kde sa venoval najmä organizovaniu a moderovaniu prehrávok s diskusiou v Klube skladateľov a stretnutí s hudbou v stredisku Hudba a mládež. Toto stredisko v Petržalke pre Juraja Hatríka predstavovalo akési laboratórium práce s deťmi a mládežou. Mal možnosť robiť besedy s umelcami, rozhlasové relácie a postupne sa mu otvorila cesta k výchovným koncertom pre školy. Tie úspešne transformoval do podoby hudobno-výchovného divadla, čím obohatil metódy umeleckého vzdelávania a spravil ich prístupnejšími a pútavými pre mladých poslucháčov. Z týchto skúseností vyrástol aj pozoruhodný projekt nekonvenčnej umeleckej pedagogiky, ktorý mohol Hatrík rozvíjať v rámci svojho pedagogického pôsobenia na VŠMU po roku 1989.Eva Čunderlíková, s ktorou Juraj Hatrík úzko spolupracoval, si spomína na ich pracovné prepojenie: „Po ukončení štúdia hudobnej vedy na FFUK sa mi prihodilo, že sa mojím prvým pracoviskom stal Slovenský hudobný fond (teraz Hudobný fond). Bolo to v r. 1975. Aj keď odvtedy uplynulo mnoho rokov a ja som medzičasom vystriedala viacerých zamestnávateľov (vrátane seba samej), všetky boli vzájomne prepojené osobnosťou skladateľa, analytika hudby a pedagóga Juraja Hatríka. Spočiatku to bola redakcia vydavateľstva Hudobného fondu, kde ma usmerňoval v redaktorskej práci, postupne rôzne iné pracovné zaradenia - najmä Hudobné informačné stredisko a stredisko Hudba a mládež v Petržalke, ktoré pre Juraja Hatríka predstavovalo akési laboratórium práce s deťmi a mládežou. Keď ma začiatkom r. 1990 prizval k spolupráci do Slovenskej hudobnej spoločnosti, kde založil pedagogickú sekciu a z ktorej sa osamostatnením v r. 1993 stala Asociácia učiteľov hudby Slovenska, neváhala som ani chvíľu. Rozumeli sme si, pracovne sme sa dopĺňali. On tvoril, vymýšľal, ja som sa starala o praktickú realizáciu jeho ideí.“ Toto svedectvo podčiarkuje Hatríkovu schopnosť nielen tvoriť a vymýšľať, ale aj inšpirovať a viesť druhých k praktickej realizácii jeho vízií v oblasti hudobnej pedagogiky. V našom poslednom rozhovore pred mesiacom mi povedal: „Ja neučím hudobnú pedagogiku, ja učím pedagogiku hudby.“ Táto nuansa v terminológii dokonale vystihuje jeho prístup: nie je to len o vyučovaní hudby ako predmetu, ale o integrácii hudby do celkovej výchovy človeka. Zanechal celý rad autorských hudobno-dramatických projektov, ktoré zahŕňali scenáre a partitúry s možnosťou tvorivého dopracovania v priebehu pedagogického procesu, a tiež námetov na hudobné dielne. Scenáre I. ako prvý diel súborného vydania scenárov a námetov na didaktické hry pre najmenších svedčia o hĺbke jeho pedagogického odkazu.

Odkazy detstva vo veľkých dielach: Detský element v tvorbe pre dospelých

Detský element sa v tvorbe Juraja Hatríka neobmedzoval len na diela explicitne určené pre detského poslucháča. V samotnej skladateľskej tvorbe sa detský element v rôznych podobách objavuje často aj v dielach pre dospelého poslucháča. Je to dôkazom jeho filozofie, že uchovanie dieťaťa v nás je dôležité nielen pre tvorbu, ale pre život každého jednotlivca, pre medziľudskú komunikáciu, fungovanie človeka v spoločnosti. Motívy, odkazy na vlastnú tvorbu pre deti či hlbšie spomienky na zážitky z detstva nachádzame v kompozíciách ako Denník Táne Savičevovej pre soprán a dychové kvinteto, už spomínaná hudobno‑scénická kompozícia Šťastný princ, hudba pre sláčikové kvarteto a bas The Lost Children (Stratené deti), symfonická poéma Litánie okamihu, koncertantná fantázia pre klavír a orchester Ecce quod Natura, Klzisko 1951 a iné. Tieto diela presvedčivo ilustrujú, ako Hatrík dokázal prepojiť intímne spomienky a univerzálne témy detstva s komplexnými hudobnými štruktúrami určenými pre zrelého poslucháča. Použitím týchto motívov dokázal sprostredkovať hlboké emocionálne posolstvá, ktoré oslovovali poslucháčov rôznych vekových kategórií a skúseností. Je to akýsi most medzi generáciami, ktorý Hatrík neustále staval prostredníctvom svojho umenia. Napríklad dielo "Šťastný princ" nie je len komorná opera na motívy rozprávky O. Wildea, ale aj rozsiahly cyklus, ktorý sa snaží reflektovať detské videnie sveta a jeho zraniteľnosť. Zbierka 13 tvorivých úloh pre deti, ktoré vznikali v rokoch 2008 - 2020 pri príležitosti celoslovenského kola súťaže ZUŠ Hnúšťanský akord, predstavuje ďalší dôkaz Hatríkovho celoživotného venovania sa detskej tvorivosti a jej rozvoju.

Osobnosť a trvalý odkaz: Človek, ktorý formoval hudobnú scénu

Juraja Hatríka vnímali od začiatku ako mimoriadne múdreho človeka, rozhľadeného nielen v hudbe, ale i v iných oblastiach umenia či vedy. Vládol briskným úsudkom, bol pohotový v reakciách na čokoľvek a kohokoľvek, čo sa, samozrejme, nemuselo vždy všetkým páčiť. Jeho postrehy a názory, aj keď nie vždy lichotivé, ale presné a vyslovené priamo do očí dotknutej osoby, mali spravidla pozitívny účinok. Samozrejme, iba vtedy, ak dotyčný bol schopný sebareflexie, dokázal sa zamyslieť sám nad sebou a svoje chyby či nedokonalosti postupne korigovať. Ak však dotyčný nesúhlasil a stál si za svojím názorom, rešpektoval ho, pričom neraz korigoval aj on sám vlastné názory a postoje. Táto otvorenosť a sebareflexia svedčia o jeho intelektuálnej poctivosti a hlbokom humanizme. Bol mimoriadne cieľavedomý a náročný - k sebe aj ostatným. Ak sa mu vytýčený cieľ nepodarilo dosiahnuť priamo, neúnavne hľadal iné cesty a možnosti. Nemal rád povrchnosť a „lacné“ riešenia, čo je zrejmé aj z jeho celoživotného diela. V jednom z rozhovorov do knihy Hlas pamäti sa zdôveril s rodinnou zásadou: „V našej rodine platila zásada: ak máš dve cesty, dve možnosti, vždy si vyber tú ťažšiu, lebo je pravdivejšia a poskytuje ti väčšiu perspektívu. Hovorí sa tiež, že cesta do neba je ťažká a cesta do pekla hladká, bez prekážok.“ Táto filozofia ťažšej, ale pravdivejšej cesty sa prelínala celým jeho životom a tvorbou.

Na návrh Rady riaditeľov bratislavských základných umeleckých škôl bol dňa 22. apríla 2016 vyznamenaný Cenou primátora Bratislavy ako dlhoročný predseda AUHS prof. Juraj Hatrík za významný prínos pre rozvoj umeleckého vzdelávania v oblasti hudby a rozvoj kultúrneho života Bratislavy. Tento ocenenie iba potvrdilo jeho nezastupiteľnú rolu v slovenskej kultúre. O jeho odkaze svedčí aj množstvo publikácií, ktoré mapujú jeho život a dielo, ako napríklad Hlas pamäti - portrét skladateľa Juraja Hatríka (zhovárala sa a zostavila Eva Čunderlíková, H plus 2003), Eva Čunderlíková: Klíčenie semienok - tvorba Juraja Hatríka a jej hudobno-pedagogické kontexty (H plus 2013), Tatiana Pirníková: Sny - projekty - dozrievanie, hudobný workshop ako priestor pre integráciu (Súzvuk Prešov 2005), Juraj Hatrík: Cesty za hudbou a k hudbe (štúdie - úvahy - analýzy) (H plus 2016), alebo Juraj Hatrík: Bermudský trojuholník hudobnej pedagogiky alebo Kam sa v pedagogickom procese stráca hudba? (H plus 2018). Výber najzávažnejších textov autora, ktoré boli v minulosti publikované alebo odzneli ako referáty, rozčlenené do niekoľkých blokov a nasledujúce skôr obsahový než prísne chronologický vývoj, sú ďalším dôkazom hĺbky jeho myslenia a širokého záberu jeho pôsobenia. Kniha "Klíčenie semienok" je prvým uceleným pohľadom na problematiku hudobnej umeleckej pedagogiky na Slovensku, čo dokazuje prelomový charakter jeho práce v tejto oblasti. Vďaka jeho práci sa spevohra pre deti a mládež na vlastné libreto s použitím upravenej básne stala dôležitou súčasťou slovenského repertoáru. Juraj Hatrík svojím životom a dielom ukázal, že hudba je umením schopným zasahovať viaceré dimenzie ľudskej psychiky, nakloneným vnímavosti konkrétnych ideí, oscilujúcim medzi hĺbkou a vážnosťou meditácie a koncentrácie a hravosťou i šibalskými gestami. Jeho odkaz zostáva živý v srdciach mnohých generácií hudobníkov, pedagógov a milovníkov hudby.

tags: #juraj #hatrik #ako #dieta

Populárne príspevky:

• ako zvládnuť cestu rodičovstvom v prvých siedmich rokoch
• História chovu hovädzieho dobytka
• cesta k adaptácii bábätka
• Freudova teória orálnej fixácie
• komplexný sprievodca vyživovacou povinnosťou