Rod Rákócziovcov, pôvodne nižší šľachtický maďarský rod, sa významne zapísal do dejín Uhorska a Slovenska, predovšetkým prostredníctvom svojho vodcovstva v protihabsburských stavovských povstaniach. Tieto ozbrojené povstania uhorských a sedmohradských stavov proti vláde Habsburgovcov v 17. a zač. 18. storočia boli kľúčovým obdobím v histórii regiónu. Medzi najvýznamnejšími postavami tohto rodu, ktoré formovali politickú a spoločenskú krajinu, bol Juraj I. Rákóczi, ktorého život a pôsobenie položili základy pre neskoršie boje jeho potomkov.
Rodové korene a vzostup Rákócziovcov
Postupne, keď sa Žigmund Rákoczi z významnejšej - Felső-Vadászkej vetvy rodu - na začiatku 17. storočia pričinil o posilnenie vplyvu rodiny, Rákócziovci začali stúpať na spoločenskom rebríčku. Žigmund Rákoczi (1544-5.12.1608) bol otcom troch synov, z ktorých najstarší bol Juraj I. Rákóczi a najmladší gróf Pavol. Pavol Rákoczi sa narodil v roku 1596 na rodovom zámku v Szerencsi. Jeho otec Žigmund kúpil v roku 1601 výnosné panstvo Makovica.
Rod Rákócziovcov tak postupne získaval významné postavenie v Uhorsku, čo im umožnilo hrať kľúčovú rolu v politických udalostiach svojej doby.
Život a politické pôsobenie Juraja I. Rákócziho
Juraj I. Rákóczi, ako najstarší brat Pavla Rákócziho, bol aktívnym účastníkom a neskôr aj vodcom dôležitých historických udalostí. Jeho zapojenie do protihabsburgských povstaní začalo pomerne skoro. Najprv, v roku 1619, sa Juraj I. Rákóczi vo funkcii veliteľa vojska zapojil do protihabsburgského povstania Gabriela Bethlena. Táto účasť v ranných fázach konfliktu s habsburskou monarchiou ukázala jeho odhodlanie a vojenské schopnosti. Neskôr v rokoch 1643-1645, už ako sedmohradské knieža, sa Juraj I. Rákóczi stal priamo vodcom ďalšieho povstania. Tento krok potvrdil jeho pozíciu ako jedného z hlavných aktérov odporu proti habsburskej nadvláde v Uhorsku a Sedmohradsku. Povstania, ktoré viedol, sa odohrávali väčšinou na území Slovenska a mali ťažké sociálne a ekonomické dopady na obyvateľstvo. Juraj I. Rákóczi svojím pôsobením významne ovplyvnil smerovanie uhorských dejín a zanechal trvalý odkaz pre svojich potomkov, ktorí na jeho odhodlanie neskôr nadviazali. Z poskytnutých informácií vieme, že bol otcom Juraja II. Rákócziho, ktorý sa narodil 30. januára 1621 ako tretie dieťa Zuzany (Zsuzsanna) Lorántffy a Juraja (György) I. Rákócziho v meste Sárospatak. Juraj I. bol tiež pradedo Františka II. Rákócziho, ktorý taktiež viedol významné povstanie.
Protihabsburské stavovské povstania: Rod Rákóczi v centre dejín
Protihabsburské stavovské povstania boli ozbrojené povstania uhorských a sedmohradských stavov proti vláde Habsburgovcov v 17. a zač. 18. stor. Tieto povstania sa odohrávali väčšinou na území Slovenska a mali ťažké sociálne a ekonomické dopady na obyvateľstvo. Rod Rákóczi stál v popredí týchto hnutí, pričom vodcami až troch zo šiestich týchto povstaní boli členovia tohto rodu. Najprv, v roku 1619, sa Pavlovi najstarší brat Juraj I. Rákoczi vo funkcii veliteľa vojska zapojil do protihabsburgského povstania Gabriela Bethlena. Neskôr v rokoch 1643-1645, už ako sedmohradské knieža, sa Juraj I. Rákoczi stal priamo vodcom ďalšieho povstania. V rokoch 1648-1660 nasledovalo povstanie, ktoré viedol Jurajov syn knieža Juraj II. Rákoczi. A posledným bolo povstanie v rokoch 1703-1711, ktoré viedol Jurajov pravnuk knieža František II. Rákoczi. Tieto udalosti ilustrujú, ako hlboko bol rod Rákóczi prepojený s bojom za uhorskú autonómiu a proti centralizovanej moci Habsburgovcov.
Juraj II. Rákóczi a jeho ambície
Po Jurajovi I. prevzal pochodeň odporu jeho syn Juraj (György) II. Rákóczi. Narodil sa 30. januára 1621 ako tretie dieťa Zuzany (Zsuzsanna) Lorántffy a Juraja (György) I. Rákócziho v meste Sárospatak. Jeho starší bratia zomreli ako deti, preto vyrastal ako najstarší syn v rodine. V roku 1640 bol váradským kapitánom a 3. februára 1642 bol zvolený za knieža Sedmohradska. O rok neskôr, 3. februára 1643, sa oženil so Žofiou (Zsófia) Báthory, čím sa majetky Báthoryovcov dostali k Rákócziovcom, čo výrazne posilnilo ich vplyv a bohatstvo. Ich syn František (Ferenc) sa narodil v roku 1645.
Juraj II. sa úspešne zapájal do bojov v Moldavskom kniežatstve v roku 1653 a vo Valašsku v roku 1655, čím posilnil svoje postavenie v regióne. Jeho politické a vojenské ambície boli rozsiahle, medzi jeho plánmi bolo aj získanie poľskej koruny. Keď vypukla poľsko-švédska vojna, Karol X. Gustav požiadal Rákócziho o vojenskú pomoc, za ktorú mu ponúkol južné a stredné Poľsko. Juraj II. však precenil svoje možnosti a silu Sedmohradska a aj napriek nesúhlasu Porty sa zapojil do vojny o poľský trón. Jeho spojenci ho čoskoro nechali samého a stiahli svoje vojská, čo viedlo k osudnej porážke. Aj keď sa Rákóczimu podarilo vrátiť domov, jeho intervencie a následné retorzie na konci 50-tych rokov 17. storočia priniesli ku koncu rozkvet Sedmohradska. Pomstychtiví Turci posadili na trón Sedmohradska prv Františka (Ferenc) Rhédey, neskoršie Ákosa Barcsaya. Sedmohradské stavy však znovu zvolili Rákócziho v januári 1658. Následne Rákóczi zvíťazil nad Barcsaym a otočil sa proti rabujúcim, pustošiacim tureckým vojskám, ktoré ohrozovali Sedmohradsko. V bitke pri Szászfenes (dnes Floreşti, Rumunsko) utrpeli porážku 22. mája 1660. Na následky zranenia, ktoré utŕžil v bitke, Juraj II. Rákóczi zomrel vo Várade (dnes Oradea, Rumunsko) 7. júna 1660. Jeho život tak tragicky ukončili dôsledky jeho vlastných, prehnaných ambícií.
František II. Rákoci: Posledný veľký vodca povstania
Odkaz protihabsburgského odporu, započatý Jurajom I. a pokračovaný Jurajom II., vyvrcholil v osobe Jurajovho pravnuka, kniežaťa Františka II. Rákociho. František II. Rákoci (Rákóczi) sa narodil 26. marca 1676 v Borši ako tretie dieťa chorvátskej šľachtičnej Heleny Zrínskej a Františka I. Rákociho, ktorého rod pochádzal z Čiech. Rodové priezvisko si však určili podľa obce Rakovec nad Ondavou (Rákóc).
Františkov pradedo, Juraj I. Rákoci, dedo aj otec boli sedmohradské kniežatá. František II. Rákoci pochádzal zo šľachtického rodu, no rozhodne nemal ľahké detstvo. Svojho vlastného otca nikdy nevidel; zomrel vo väzení na hrade v Mukačeve, keď mal František len štyri mesiace. Jeho mama, známa chorvátska šľachtičná Helena Zrínska, sa opätovne vydala, tentoraz za o 14 rokov mladšieho uhorského magnáta Imricha Tököliho. Ten sa stal Františkovým nevlastným otcom. Okrem pradeda Juraja I., možno aj Imrich Tököli ovplyvnil Františkov ďalší osud, keďže viedol ďalšie protihabsburské povstanie, ktoré ale nebolo úspešné.
František II. Rákoci bol od svojich 11 rokov násilne odlúčený od matky, ktorú už nikdy viac nevidel. Na príkaz cisárskeho dvora bol neskôr vychovávaný v prísne nemeckom duchu, a to v českých kláštoroch v Prahe, Českom Krumlove a Jindřichovom Hradci. Ako 17-ročný sa František vracia do Viedne a o dva roky neskôr si za manželku vezme 15-ročnú hessenskú princeznú a kňažnú Šarlotu Amáliu. V tom čase prežíval šťastné obdobie. V roku 1694 ho dokonca cisár Leopold I. vymenuje za šarišského župana. Manželia Rákociovci žijú na Šariši a Františkových majetkoch. Majú spolu troch synov.
Lenže idylka netrvala dlho. V roku 1701 zatknú Františka na Šarišskom hrade kvôli podozreniu z prípravy povstania. Postupne ho väznia v Prešove, Košiciach, Miškovci, Mošoni a nakoniec skončí zavretý vo Viedenskom Novom Meste. Bolo to ťažké obdobie, keďže tam čakal na rozsudok smrti. Lenže z väzenia sa mu v roku 1701 podarí s pomocou cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmana ujsť, ktorého podplatila Františkova žena. Rákoci následne utiekol do Poľska. Lehman dopadol horšie.
V roku 1703 využíva František situáciu, ktorá vznikla vďaka povstaniu na severovýchode Uhorska, vráti sa do vlasti a postaví sa na čelo povstania. Navyše vydáva patent, ktorým sa snaží naverbovať bežných poddaných tým, že im počas pôsobenia v jeho vojsku sľubuje oslobodenie od poddanských povinností. K Františkovi sa pridávajú nielen prostí ľudia, ale aj šľachta. Vďaka týmto okolnostiam majú povstalci spočiatku úspech. Už v lete 1704 majú Františkovi vojaci, nazývaní aj Kuruci, pod palcom celé horné Uhorsko. Povstanie sa rozšírilo aj do Sedmohradska, kde bol Rákoci vyhlásený za knieža. V roku 1705 bol v Sečanoch vyhlásený za vodcu Konfederácie uhorských stavov. Jeho ďalší osud je spojený aj s Košicami, kam zvolal v roku 1707 snem kuruckej šľachty a stolíc. Býval v budove dnešného Slovenského technického múzea.
František sa snaží nadviazať kontakty s Habsburgovcami a rokovať s nimi. Cisár Jozef I. mu síce ponúkne kniežatstvo v inom ríšskom území, no Rákociho to neuspokojilo. Práve tu nastáva zlomový moment. Najprv morová epidémia v Hornom Uhorsku v rokoch 1708 - 1710. No čo je ešte horšie, František v auguste 1708 prehral aj napriek početnej prevahe tzv. Bitku pri Trenčíne s cisárskymi vojskami. Rákociho život bol počas bitky ohrozený, keď sa snažil povzbudiť najslabšie pravé krídlo povstalcov veliteľa Vavrinca Pekryho. Preskakujúc potok spadol z koňa a stratil vedomie. No prehral aj dôveru svojich stúpencov, hlavne z radov poddaných. Nepomohli ani sľuby oslobodenia od dávok a povinností a pridelenia pôdy.
Povstalci nakoniec v máji 1711 po rokovaniach s cisárom dosiahnu Satmársky mier. Ten vyhovuje hlavne šľachte, lebo vďaka tomu získa ďalšie privilégiá. František medzitým skončil v poľskom exile, kde mu francúzsky kráľ Ľudovít XIV. poskytne Jaroslawské panstvo. Rákoci opäť chystá povstanie. Navyše má opäť šťastné obdobie, keďže v rokoch 1713 - 1715 žije vo Versailles pri Paríži. Pripravovanú rakúsko-tureckú vojnu využije na návštevu u sultána Ahmeda III. Za porážku Viedne mu navrhuje osamostatnenie Sedmohradska. Sultán ale jeho nadšenie nezdieľal. František ostáva v exile v Turecku, kde mu sultán povolil pobyt v meste Rodosto na brehu Marmarského mora. No Rákoci je tu od roku 1720 sám, bez rodiny a priateľov. O dva roky neskôr sa dozvedá o smrti svojej manželky. Jeho dvoch synov, ktorých francúzsky dvor zahrnul prepychom, už otcove revolučné ideály nezaujímajú. František napokon zomiera v Rodoste 8. apríla 1735 sklamaný a opustený. V tajnosti ho pochovali v kostole svätého Benedikta v Istanbule, kde bola pochovaná aj jeho matka Helena Zrínska. Ako už bolo spomenuté, najvýznamnejším centrom jeho povstania boli Košice. Preto nechala uhorská vláda previezť jeho telesné pozostatky v roku 1906 práve sem. Uložili ich v Dóme sv. Alžbety.
Vedľajšie vetvy rodu Rákóczi a ich lojalita
Zatiaľ čo hlavná vetva Rákócziovcov viedla protihabsburské povstania, iné vetvy rodu zaujali opačný postoj. Je potrebné ešte dodať, že gróf Pavol Rákoczi, najmladší brat Juraja I. Rákócziho, a jeho potomkovia stáli na opačnej strane a boli verní cisárovi. Táto rodinná línia tak predstavuje zaujímavý kontrast v rámci rozsiahlej rodiny Rákóczi. Ich pôsobenie a život sú neoddeliteľnou súčasťou širšieho príbehu rodu.
Gróf Pavol Rákoczi: Na strane cisára
Gróf Pavol bol najmladším z troch synov Žigmunda Rákocziho (1544-5.12.1608), a jeho druhej manželky Anny Gerendy. Pavol Rákoczi sa narodil v roku 1596 na rodovom zámku v Szerencsi. Oženil sa s Annou Pethe-Hethesi (?- 25.7.1637 Viedeň), dcérou baróna Ladislava Pethe-Hetesiho a jeho ženy Anny Kapy. Svadbu je možné datovať do obdobia pred rokom 1627. Gróf Pavol absolvoval medzi rokmi 1611-1616 humanitné štúdiá v Grazi. Bol hlavným šarišským županom (Comitatus Sarosiensis Supremus Comes) a hlavným turnianskym županom (Comitatus Tornensis Supremus Comes). Od roku 1631 bol krajinským sudcom (Iudex Curiae Regiae), jedným z najvyšších hodnostárov v Uhorsku. Pavol žil so svojou rodinou na rákocziovskom panstve Makovica, na východnom Slovensku, s administratívnym sídlom na hrade Zborov. Toto výnosné panstvo kúpil jeho otec Žigmund v roku 1601. Ďalším panstvom, ktoré patrilo Pavlovi, bolo panstvo Šariš. Gróf Pavol Rákoczi získal panstvo Topoľčianky ženbou do bohatej východoslovenskej barónskej rodiny Ladislava Pethe-Hethesiho. Pethe-Hethesi v roku 1616 odkúpil rozsiahle panstvo Topoľčianky od kráľa, ktorému toto panstvo pripadlo po vymretí rodu Topoľčianskych. Panstvo Topoľčianky bolo veno jeho dcéry Anny. Gróf Pavol Rákoczi zomrel predčasne 12. marca 1636 v Zborove. Jeho manželka ho prežila iba o rok.
Ladislav Rákoci a rozmach Topoľčianok
Gróf Ladislav Rákoci sa narodil 29. apríla 1633 v Zborove v rodinnej kúrii ako jediný syn grófa Pavla Rákocziho (1596 Szerencz - 12.03. 1636 Zborov) a grófky Anny Pethe- de Hethes (?-25.07.1637 Viedeň). Mal ešte staršiu sestru Máriu Annu. Bol pokrstený v Zborove v kaplnke kúrie 22. mája 1633, krstil ho Cyprián Košický a Štefan Zenyci - biskup z Rábu. Krstným otcom mu bol ostrihomský arcibiskup kardinál Peter Pázmáň a krstnou matkou grófka Katarína Palffyová de Erdö.
Ladislav nemal ľahký život - ako trojročnému mu zomrel otec, o rok nato mu zomrela aj matka. Až do svojich pätnástich rokov žil a bol vychovávaný vo Viedni na dvore Ferdinanda III. spolu s cisárovým synom, pravdepodobne Ferdinandom IV. Dňa 4. februára 1654 sa oženil s grófkou Alžbetou Bánffy de Nagymihály (1630 - 12.8. 1663, údajne hrad Hrušov), ktorá pochádzala z Michaloviec, kde jej rodina vlastnila kaštieľ a panstvo. Jej otcom bol František Bánffy de Nagymihály (1616 - apríl 1660), matkou Katarína Melith de Pribér. Manželia Ladislav a Alžbeta mali dve dcéry Alžbetu (16.11.1654 - 8.11.1707) a Barboru (jún 1656 - 19.12.1664).
Gróf Ladislav sa z Viedne v roku 1651 vrátil na svoje makovické panstvo, kde sa ujal úradu, ktorý zdedil po otcovi - bol dedičným županom šarišskej stolice. Zásadným spôsobom sa zapísal do dejín obce Zborov a makovického panstva predovšetkým dvomi počinmi. V roku 1659 inicioval rozsiahlu prestavbu ich rodinného sídla, rákocziovskej kúrie v centre obce a nariadil rekonštrukciu kostola sv. Margity.
S príchodom grófa Ladislava Rákocziho a jeho manželky do Topoľčianok začínajú dedine lepšie časy. V apríli 1658 sa pustili do renesančnej prestavby poškodenej pevnosti. Vybudovali nové obytné východné krídlo pevnosti tak, že pôvodnú kurtínu medzi severovýchodnou a juhovýchodnou baštou obstavali z vonkajšej strany. Prestavba bola ukončená v roku 1662. Gróf dal opraviť aj hrad Hrušov, práce na ňom ukončil tiež v roku 1662. S grófom je spájané vybudovanie kamennej hradby druhého predhradia spoločne s vežou nad vstupnou bránou na severnej strane. Pôdorys hradby je tvorený priamymi líniami s ostrými nárožiami v miestach zalomenia.
Do dejín Topoľčianok a ich duchovného života sa výrazným spôsobom zapísala aj samotná Ladislavova manželka grófka Alžbeta Bánffy. Na jej podnet v roku 1662, kedy bola ukončená aj prestavba zámku, prebudovali baštu na severozápadnom rohu zámku na renesančnú zámockú kaplnku. Z doby krátko po vzniku kaplnky sa nám zachoval cenný obraz jej zakladateľky grófky Alžbety Bánffy, ako leží v honosných šatách vystretá na katafalku.
Aj v samotných Topoľčiankach nastal hospodársky rozmach. Všetky diela na panstve Topoľčianky manželia Ladislav a Alžbeta vybudovali aj napriek ich krátkemu životu. Navyše Topoľčianky (s hradom Hrušov) bolo len jedno z ich panstiev, ktoré úplne alebo čiastočne vlastnili, a o ktoré sa museli starať. To, že Ladislav bol dobrý hospodár, bolo vidieť neskôr v osobnom živote jeho dcéry Alžbety, ktorá spravovala svoje majetky s veľkou zručnosťou a starostlivosťou, ktoré určite videla doma u otca ešte ako dieťa. Dokumentujú to aj záznamy v Ladislavovom jeho denníku, ktorý si písal, ako napr. "Zdravie grófky Alžbety bolo natoľko krehké, že zomrela dňa 12. augusta 1663 na hrade Hrušov, kde je aj pochovaná." Gróf Ladislav ukončil svoju pozemskú púť rovnako predčasne. Padol v boji s Turkami pri Veľkom Varadíne dňa 17. mája 1664 ako 31-ročný, ani nie rok po smrti svojej manželky. Do armády sa sám prihlásil začiatkom toho roka, chcel byť účastný protitureckých bojov. Je to podobnosť s osudom Ladislavových rodičov, ktorí tiež zomreli predčasne, rok po sebe.
Alžbeta Rákocziová-Erdödyová: Život plný výziev a duchovného dedičstva
Alžbeta Rákocziová - Erdödyová (Rákoczi Erzsebet, *16.11.1654 +8.11.1707), sa narodila 16. novembra 1654 v Zborove na makovickom panstve (v šarišskej župe) jej otca Ladislava a zomrela 8. novembra 1707 v Novi Dvori Klanječki v Chorvátsku. Nemala ani deväť rokov, keď jej zomrela matka a o rok neskôr jej zomrel aj otec. Po smrti rodičov sa jej ujala energická teta Žofia Báthoryová, vdova po otcovom bratrancovi a sedmohradskom kniežati Jurajovi II. Rákocim, synovi Juraja I. Rákócziho. Žofia sa po smrti svojho manžela vrátila do katolíckej cirkvi spolu so svojim synom Františkom I. Rákoczim, a žila prevažne na hrade v Mukačeve. Kňažná Žofia bola veľkou podporovateľkou náboženských diel. Okrem iného dala na mieste popravy sv. Košických mučeníkov postaviť najkrajší košický barokový kostol Najsv. Trojice.
Alžbeta Rákocziová sa ako ani nie štrnásťročná dňa 4. februára 1668 vydala za grófa Adama Erdödyho (1648 - 1668), kapitána pohraničnej protitureckej pevnosti Petrinja. Svadba sa konala na Šarišskom hrade, kde bol v tom čase dedičným šarišským županom František I. Rákóczi. Žiaľ, manželstvo Alžbety a Adama trvalo len niekoľko týždňov, Adam zomrel pri bitke proti Turkom dňa 24. februára (niektoré zdroje uvádzajú 24. apríla) 1668. Ovdovená Alžbeta sa 28. januára 1670 vydala druhý krát, manželom sa stal bratranec jej prvého manžela, gróf Juraj Erdödy (1648- 27.12.1712). Manželstvo grófky Alžbety a grófa Juraja Erdödyho nebolo práve ideálne. Dôvodom mali byť charakterové odlišnosti, a časté a dlhodobé odlúčenia, nielen kvôli manželovým úradným povinnostiam. Dlhšia manželská kríza skončila v roku 1685 šťastným zmierením. Zachovalo sa aj 208 vzájomných listov z obdobia 1672-1707 ako dôležitý kultúrny a historický dokument. Podpisovala sa vždy G.R.E. - Grófka (grófnő) Rákoczi Erzsébet. Známa je aj jej dôvernejšia korešpondencia s Pavlom (Pál) Esterházim, o ich vzťahu kolovali rôzne klebety, ktoré šírilo najmä služobníctvo. Jej slová ako „Nešťastie, čo si to so mnou urobilo? Keď raz Boh dá, jemu ho poručím. Čo si počať mám? Ako odísť mám?“ naznačujú jej vnútorný nepokoj.
Alžbeta zdedila panstvo Topoľčianky po svojom nebohom otcovi. Topoľčianky boli Alžbetiným majetkom a venom, to znamená, že neboli vo vlastníctve jej manžela. Postavenie panstva Topoľčianky medzi jej majetkami bolo špecifické v tom, že išlo o majetok rodu Pethe de Hethes. Po smrti bezdetnej Alžbety teda Rákocziovci nemali právny nárok na tento majetok. V Topoľčiankach je nazývaná aj ako „biela pani“, pre smútočnú, v tej dobe bielu farbu jej šiat, ktoré mala nosiť ako vdova a kolujú o nej rôzne povesti.
V roku 1686 došlo k prelomovej udalosti v dejinách Topoľčianok. Vtedy bol na základe žiadosti grófky Alžbety Rákocziovej povolený vznik miestneho Bratstva sv. Škapuliara a súčasne bolo povolené konanie výročných púti do kaplnky v nedeľu najbližšiu k sviatku Panny Márie Karmelskej. Oboje bolo schválené priamo pápežom bl. Inocentom XI. Bratstvo bolo kánonicky založené 16. júla 1686. Tieto skutočnosti a aj úlohu Alžbety Rákociovej okrem miestnych zdrojov potvrdzuje najmä Ľudovít Némethy v spomínanom schématizme, kde v biografii o topoľčianskom farárovi Pavlovi Hacskovi uvádza „Ibi 1686, comitissa Elisabetha Rákóczy de Felsö-Vadász fundavit confraternitatem B.M.V. de Monte Carmeli et concessa est peregrinatio“.
Koncom roku 1703 prichádza do Topoľčianok príbuzný Alžbety, vodca posledného protihabsburgského stavovského povstania, neskoršie sedmohradské knieža František II. Rákoczi. František bol synom Alžbetinho druhostupňového bratranca Františka I. Rákocziho, teda síce vzdialený, ale najbližší mužský príbuzný z rodu Rákocziovcov. Rákoczi premenil topoľčiansky zámok na kuruckú pevnosť a kasárne. Po určitom čase boli kurucké oddiely v pevnosti vystriedané cisárskymi oddielmi. Najväčšie bitky medzi týmito oddielmi sa uskutočnili v septembri a decembri 1705. V roku 1706 sa pánmi Topoľčianok stali opäť kurucké vojská. Alžbeta zomrela 8. novembra 1707. Miesto jej úmrtia je označované ako „Novigrad“, prípadne „Száva Újvar“, v Chorvátsku. Ide o hrad, dnes ruina Novi Dvori Klanječki pri meste Klanjec v bývalej uhorskej Varaždínskej župe asi 50 km od Záhrebu, ktorý patril rodine Erdody. Bol ich obľúbeným rodinným sídlom v Chorvátsku. Hrad dal postaviť v roku 1603 Tomáš Erdody, prastarý otec Alžbetinho manžela Juraja, chorvátsky bán. Erdodyovci boli aj dedičnými županmi varaždínskej župy. Alžbeta sa tam nútene presťahovala na jeseň v roku 1703, potom, čo rákocziovské vojská obsadili majetky v Hornom Uhorsku. Manžel jej návrat domov nikdy nedovolil a tak zostala v Chorvátsku až do svojej smrti. Manžel Juraj Erdody ju prežil o vyše päť rokov a hoci sa stihol ešte raz oženiť, ani manželstvo s grófkou Teréziou Rozáliou Jakussith de Orbova, mu neprinieslo potomkov. Juraj zomrel roku 1712 na zámku v Smoleniciach. Na vlastnú žiadosť bol pochovaný v neďalekom františkánskom kláštornom kostole sv. Kataríny Alexandrijskej.
Dopady a dedičstvo Rákócziovcov
Stavovské povstania majú pevné miesto v dejinách Uhorska. A aj Slovenska. Vodcovia týchto povstaní, vrátane Juraja I. Rákócziho a jeho potomkov, zanechali hlboký a trvalý odkaz. Ich snahy o autonómiu a odpor voči habsburskej nadvláde formovali národné vedomie a viedli k významným politickým a sociálnym zmenám. Hoci povstania boli často neúspešné, ich prínos spočíva v udržiavaní myšlienky uhorskej štátnosti a v odporovaní absolutistickým tendenciám. Košice, ako dôležité centrum mnohých udalostí spojených s Rákócziovcami, sú dodnes miestom, ktoré pripomína ich historickú rolu, napríklad prostredníctvom repliky domu v Rodošte v areáli Katovej bašty, kde František II. Rákoci strávil posledné roky svojho života, alebo jeho miesta odpočinku v Dóme sv. Alžbety. Rod Rákócziovcov, so svojimi rôznorodými postavami, ktoré sa postavili na rôzne strany historických konfliktov, predstavuje komplexný a fascinujúci príklad vplyvu šľachtických rodov na osudy krajiny.
tags: #juraj #i #rakoci #narodenie