Umelý potrat je v súčasnosti veľmi vážne previnenie proti životu, a teda priamo proti piatemu Božiemu prikázaniu, pričom Katolícka cirkev ho v kontexte kanonického práva trestá exkomunikáciou. Mnohí veriaci, ktorí prešli touto morálnou a existenciálnou drámou, hľadajú cestu k zmiereniu s Bohom a Cirkvou. Pochopenie súčasného postoja Katolíckej cirkvi k umelému prerušeniu tehotenstva, ako aj kánonických trestov s ním spojených, si vyžaduje rozsiahly pohľad do histórie, teológie a vedeckých poznatkov, ktoré formovali tento komplexný problém v priebehu storočí. Je dôležité povedať, že kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech. To je jediná konštanta, ktorú môžeme vysledovať v kresťanskom diskurze o potratoch od samotného počiatku až dodnes. Čo sa počas storočí menilo, bolo, o aký hriech vlastne ide, aká je jeho závažnosť, a ako ho postihovať.
I. Úvod do problematiky umelého potratu a exkomunikácie v Katolíckej cirkvi
Umelý potrat je v Katolíckej cirkvi vnímaný ako ťažký hriech. Z právneho hľadiska ide o delikt, za ktorý nasleduje spravodlivý trest. Cirkevné právo delikt umelého potratu trestá exkomunikáciou. Mám priateľku, ktorá opakovane bola na potrate. Veľmi ju to trápi a chcela by pristupovať k sviatostiam. Počula však, že nie každý kňaz môže tento hriech rozhrešiť. Vzhľadom na závažnosť tohto hriechu je k nemu pripojený cirkevný trest exkomunikácie. Exkomunikácia, najvážnejší z kánonických trestov, zabraňuje prijímaniu sviatostí, až kým dotyčný nie je oslobodený.
Definícia a závažnosť umelého potratu ako hriechu a deliktu
Cirkev vždy učila, že úmyselný umelý potrat v akomkoľvek štádiu gravidity je z morálneho hľadiska ťažký hriech a z právneho hľadiska delikt. Tento zločin proti ľudskému životu je trestaný kánonickým trestom exkomunikácie. Vo Svätom roku milosrdenstva (2015) pápež František konštatoval, že sa vo svete rozšírila povrchnosť a mnohí majú nedostatočné vedomie vážneho zla, ktoré potrat so sebou nesie. Pápež zároveň zdôraznil, že „ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život“. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu. Ide o dobrovoľné zabitie nevinnej ľudskej bytosti. Hriech je možné odčiniť úprimnou ľútosťou a pokáním.
Exkomunikácia latae sententiae: najvážnejší kánonický trest
Exkomunikácia je najvážnejší z kánonických trestov a zabraňuje prijímaniu sviatostí, až kým dotyčná osoba nie je od neho oslobodená. Tento cirkevný trest sa vzťahuje nielen na matku, ale aj na lekára, ktorý zákrok vykonáva, a môže postihnúť taktiež tých, ktorí iným spôsobom spolupracovali pri čine, bez ktorého by delikt nebol spáchaný (kto núti, prikazuje ísť na potrat). Cenzúra spojená s hriechom potratu je za normálnych okolností rezervovaná ordinárovi, čo znamená, že od nej môže oslobodiť iba miestny biskup. Je to z dôvodu závažnosti hriechu (deliktu).
II. Podmienky uvalenia a odpustenia exkomunikácie za potrat
Aby niekto upadol do tohto cirkevného trestu, musí spĺňať určité podmienky. Napríklad žena, ktorá by sa pevne rozhodla ísť na potrat, ale nejaká vonkajšia okolnosť jej v tom zabráni, dopustí sa ťažkého hriechu, pretože morálne rozhodnutie už vykonala, ale nemôže byť exkomunikovaná. Musí mať v čase spáchania hriechu dovŕšených 18 rokov a mať vedomosť o tom, že k tomuto hriechu je pripojený trest, t.j. musí mať vedomosť, že po vykonaní tohto skutku môže upadnúť do trestu exkomunikácie (kánon 1324 § 1). Ak exkomunikovaný úprimne ľutuje hriech a chce sa zmieriť s Bohom a Cirkvou, spoveď je tou nevyhnutnou podmienkou na odpustenie cirkevného medicinálneho trestu. Osloboďovanie od trestu exkomunikácie za umelý potrat je vyhradené ordinárovi. Ten môže toto osobitné zmocnenie dať aj iným kňazom.
Kritériá pre upadnutie do trestu a vedomosť o ňom
Cirkevné tresty majú medicinálny rozmer. V prípade potratu Cirkev prostredníctvom cenzúry upozorňuje, že ide o vec, ktorá je nielen vážna sama osebe, ale aj čo sa týka následkov. To znamená, že vykonávateľ potratu alebo spolupáchateľ neupadajú do exkomunikácie vtedy, ak je prítomná niektorá okolnosť, o ktorej hovoria kánony 1323 a 1324 KKP (napríklad, kto nevie o tom, že Cirkev trestá vykonanie potratu exkomunikáciou). Manžel, ktorý je proti potratu a nesúhlasí s jeho vykonaním, nepodlieha exkomunikácii. Formalná (vedomá a dobrovoľná, a nie iba materiálna) spolupráca pri potrate je ťažký hriech.
Rozšírenie fakulty rozhrešovať: Milosrdenstvo pápeža Františka
Tvrdenie, že nie každý kňaz môže tento hriech rozhrešiť, nie je úplne presné. Každý kňaz z moci, ktorú dostal kňazskou vysviackou od Ježiša Krista, môže rozhrešiť ktorýkoľvek hriech. Vzhľadom na závažnosť tohto hriechu je k nemu pripojený cirkevný trest exkomunikácie. Vo Svätom roku milosrdenstva (2015) sa pápež František rozhodol rozšíriť fakultu rozhrešiť potrat spojený s cenzúrou na všetkých kňazov najprv na obdobie Svätého roka a následne 20. novembra 2016 ju predĺžil na neurčito. Právomoc rozhrešovať od hriechu potratu tak zostala všetkým kňazom aj naďalej. Pápež František uviedol: „Stretol som sa s mnohými ženami, ktoré nesú vo svojom srdci jazvu po tomto bolestnom a ťažkom rozhodnutí. Dobre poznám okolnosti, ktoré ich priviedli k tomuto rozhodnutiu. Viem, že je to morálna a existenciálna dráma.“
Pastoračný prístup pápeža Františka
Úmyslom Svätého Otca je sprostredkovať jednoduchší spôsob dosiahnutia odpustenia pre tých, ktorí svoj čin úprimne ľutujú a rozhodli sa pre cestu pokánia. V praxi to znamená, že kňaz, ku ktorému prišla žena po potrate s prosbou o vyslúženie sviatosti zmierenia, nebude musieť žiadať biskupa, aby stanovil formu pokánia. Samotný spovedník bude môcť udeliť pokánie, rozhrešenie a oslobodenie od exkomunikácie. Zároveň je však potrebné prichádzať k Bohu s veľkou dôverou v jeho milosrdenstvo, čo znamená, že veriaci verí, že aj napriek veľkosti jeho hriechov ho nikdy neprestal milovať a túži mu odpustiť, viac než je schopný si uvedomiť a túžiť sám. Kňazi sú vyzvaní, aby sa pripravili na novú úlohu, aby vedeli spojiť slová naozajstného prijatia s reflexiou, ktorá pomôže pochopiť spáchaný hriech a naznačiť cestu autentického obrátenia pre dosiahnutie a prijatie skutočného a veľkorysého Otcovho odpustenia, ktorý všetko obnovuje svojou prítomnosťou. Odpustenie trestu exkomunikácie sa udeľuje pred sviatostným rozhrešením slovami: „Ja, mocou mne zverenou, oslobodzujem ťa od trestu exkomunikácie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“
Odpustenie v Cirkvi?
III. Nemenné jadro a meniace sa chápanie: Kresťanské postoje k potratu v dejinách
Katolícka cirkev v priebehu takmer dvoch tisícročí svojej existencie menila svoj postoj k umelému prerušeniu tehotenstva. Žiadna inštitúcia na tejto planéte, a obzvlášť nie taká, ktorá dokázala úspešne pretrvať viac ako 1700 rokov, nie je monolit, ktorý by sa nevyvíjal a zostával nemenný. Prípad Írska v ranom stredoveku ukazuje, ako sa kresťanský pohľad na interrupcie menil v priebehu dejín. To, že kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech, je jediná konštanta. Čo sa však počas storočí menilo, bolo, o aký hriech vlastne ide, aká je jeho závažnosť, a ako ho postihovať. Ako najpodstatnejší rozdiel medzi stredovekom a súčasnosťou sa javí otázka, či je interrupcia vraždou - viacerí stredovekí teológovia sa zhodli na tom, že to platí iba v niektorých prípadoch.
Biblické a ranokresťanské základy vnímania života
Umelé prerušenie tehotenstva sa v Novom zákone nespomína a v Starom zákone sú len okrajové zmienky (napr. v knihe Exodus, kde sa hovorí o pokute za to, ak nejaký muž zraní tehotnú ženu a spôsobí, že potratí). Vzhľadom na absenciu jasných predpisov vyplývajúcich z Biblie sa najstaršie kresťanské komunity v tom, ako formovali svoje postoje k interrupciám, opierali o kombináciu starozákonných, židovských tradícií a poznatkov, vychádzajúcich z grécko-rímskej filozofie. Prikázanie „Nezabiješ!“, ktoré bolo prijaté a naplnené v Novom zákone, zostáva nevyhnutnou podmienkou „dosiahnutia života“. Živá tradícia Cirkvi od samého počiatku jednoznačne potvrdila prikázanie „Nezabiješ!“, ako o tom svedčí Didaché, najstarší mimobiblický kresťanský text: „Sú dve cesty - jedna cesta života, druhá cesta smrti; je medzi nimi veľký rozdiel (…) Druhým prikázaním náuky je: nezabiješ (…), nenecháš zahynúť dieťa potratom, ani ho nezabiješ, keď sa narodí.“
Starozákonné a židovské právo: Ochrana reprodukčných práv muža
Náš historický exkurz začneme Tórou. Mohli by sme podľahnúť pokušeniu vystačiť si s prikázaním „Nezabiješ!“, no Tóra, podobne ako ostatné staroveké právne kódexy, stanovuje trest smrti za nezákonný pohlavný styk. Odpoveď nájdeme v Desatore pri prikázaní „Nescudzoložíš!“, ktoré zakazuje pohlavný styk so ženou, ktorá patrí inému mužovi. Cudzoložstvo narušuje reprodukčné práva muža, ktorému žena patrí, preto má manžel, resp. snúbenec právo potrestať ju smrťou - a spolu s ňou aj prípadné počaté dieťa. Starovekí ľudia nemali poznanie o plodných a neplodných dňoch, každý pohlavný styk vnímali ako príležitosť počať dieťa. Problém manželskej nevery teda nebol v tom, že si manželka užila s iným mužom, ale že s ním mohla počať dieťa.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje 5. kapitola Knihy Numeri, ktorá opisuje zvláštny náboženský rituál ako skúšku, resp. trest pre cudzoložnicu. Prípadný abortívny a zároveň sterilizačný účinok tohto rituálu je interpretovaný ako Boží trest za manželskú neveru. Predpis v Ex 21, 22 - 23, ktorý hovorí o udretí ženy, ktorá následne potratí dieťa, stanovuje pokutu, ktorej výšku si určí poškodený manžel ako náhradu za smrť počatého dieťaťa, čiže za poškodenie svojich reprodukčných práv. Septuaginta, najvýznamnejšia grécka verzia Starého zákona, prekladá text spôsobom, ktorý rozlišuje štádiá gravidity, resp. vývinu plodu. Židovské právo odráža skutočnosť, že život nového človeka sa začína už v živote jeho matky. V prípade deliktov proti manželskej a snúbeneckej vernosti uprednostňuje mužské reprodukčné práva pred ochranou ľudských životov.
Rímske právo a postavenie počatého dieťaťa
Mimo biblických textov nájdeme mnoho prameňov, ktoré sa na ne pri našej téme nápadne podobajú. Staroveké právne texty vnímajú reprodukčné práva rovnako ako Tóra. Dieťa, chlapec, bol predovšetkým dedič a muž mal plné právo nielen si dediča zaobstarať, ale aj potrestať nevernú manželku. V rímskom práve bolo cudzoložstvo prísne trestané. V období republiky bolo cudzoložstvo považované za súkromnú vec rodiny a trest zaň bol záležitosťou otca rodiny. Ak manželka po nevere ostala tehotná, po pôrode dieťaťa mohol rozhodnúť o jeho živote alebo smrti.
V období neskorej republiky a cisárstva bolo cudzoložstvo vnímané ako verejný zločin. Trestom zaň už nebola smrť, ale vyhnanstvo a konfiškácia majetku. Nenarodené dieťa nebolo považované za plnoprávnu osobu, avšak existovali ustanovenia na ochranu jeho dedičských práv. Išlo teda skôr o ochranu reprodukčných práv jeho otca, ktoré boli vnímané aj ako práva na kontinuitu rodu. Pokiaľ ide o umelý potrat, rímske právo ho v období republiky vnímalo ako záležitosť, s ktorou sa má vyrovnať otec rodiny. V období cisárstva bol vnímaný ako verejný delikt, pretože sa ním narušilo dedičské právo a rodová línia. Žena mohla byť za potrat potrestaná zavrhnutím a vyhnanstvom. Aj rímske právo hovorilo o prípadoch, keď niekto úmyselne alebo nedbanlivo spôsobil smrť nenarodeného dieťaťa, napríklad ak udrel tehotnú ženu a ona potratila. Takýto človek mohol byť potrestaný pokutou, ťažkými prácami i vyhnanstvom.
IV. Teologické diskusie o počiatku ľudského života: Od postupného k okamžitému oduševneniu
Už v 3. storočí môžeme identifikovať rôzne názory na problematiku počiatku života. Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórií, ktoré siahajú nazad ku gréckemu filozofovi Platónovi. Podľa Novoplatonikov vstupovala ľudská duša do tela pri spojení mužského a ženského princípu, teda v momente počatia. Práve duša bola hnacím motorom vývoja plodu v maternici. Na druhej strane boli tí, ktorí dávali prednosť Aristotelovi. Rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom v Biblii (Septuaginta) malo zásadný ohlas u kresťanských teológov v latinskom svete.
Aristotelov vplyv a teória postupného oduševnenia
Aristoteles v 4. storočí pred Kristom učil, že zárodok človeka má vegetatívnu dušu, ktorá sa v neskoršom štádiu gravidity zmení na živočíšnu dušu, a nakoniec je oživený ľudskou dušou. Preto potrat vykonaný v ranom štádiu tehotenstva nevnímal ako zabitie ľudskej bytosti. Svätý Augustín, snáď najvplyvnejší západný teológ, napríklad rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus v jednom zo svojich listov vyslovene píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov.“ Augustín z Hippa v nadväznosti na Aristotela rozlišoval medzi zárodkom plodu a plne sformovaným ľudským plodom. Ľudský život sa podľa neho nezačínal počatím, ale veril v jeho postupný vývin spolu s postupným oduševnením v maternici. Jeho pohľad by sa dal zhrnúť slovami: bez ľudskej duše nemožno uvažovať o ľudskej bytosti. Túto teóriu potvrdil aj svätý Gregor z Nyssy, podľa ktorého nie je možné označiť nesformovaný plod za ľudskú bytosť, ale iba za potenciálnu ľudskú bytosť. Takýto pohľad na postupné formovanie ľudskej bytosti z niečoho akoby „predľudského“ môžeme nájsť aj u najväčšieho stredovekého kresťanského filozofa svätého Tomáša Akvinského.
Ranostredoveká pluralita názorov a „potratové zázraky“ v Írsku
V staroveku a v stredoveku existovali teológovia a cirkevní preláti, ktorí sa prikláňali k prísnemu výkladu Písma na základe novoplatónskych teórií o duši, aj takí, ktorí si priali rozlišovať medzi sformovaným a nesformovaným plodom, čím uznávali lehotu 40 dní, počas ktorých bol potrat síce hriechom, ale nie vraždou. Írsky svätec Kieran, ktorý sa považuje za jedného z apoštolov Írska, má v svojom životopise neobvyklú epizódu. Keď sa dozvedel o tom, že miestny kráľ si privlastnil krásnu mladú mníšku Bruinnech a neostýchal sa ju znásilniť, okamžite sa rozhodol zachrániť ju z kráľovho domu. Keď však Bruinnech odviedol nazad do kláštora, dozvedel sa, že je tehotná. Ako o tom píšu Kieranovi stredovekí životopisci: „Svätca okamžite naplnil spravodlivý hnev a v túžbe po tom, aby hriešnikovo semeno nedozrelo, zatlačil na mníškino lono znakom kríža a prinútil jej lono sa vyprázdniť.“ (Acta Sanctorum 7, col. 392) Bruinnech sa potom vrátila k životu v kláštore, kde zomrela ako mníška. Táto epizóda pritom nie je anomáliou - ďalší traja írski svätci a svätice majú v svojich legendách podobné epizódy, v ktorých vystupujú tehotné mníšky a loná sa zázračne vyprázdňujú. Asi najznámejšou stredovekou sväticou, s ktorej menom sa spája potratový zázrak, je sv. Brigita Írska, ktorá žila v 5. storočí.
To, že najstarší životopisci týchto svätých nemali problém pripísať im potratové zázraky, podľa historikov vypovedá o postojoch širšej kresťanskej komunity v Írsku vo včasnom stredoveku. Aj z iných prameňov vyplýva, že Íri mali v tomto období relatívne tolerantný postoj k potratom.
Koncily a penitenciále: Rôznorodosť cirkevných trestov
Tzv. penitenciále, čiže príručky týkajúce sa udeľovania trestov za hriechy, uvádzajú, že v prípade, ak žena zničila plod po 40 dňoch jeho vývoja, musí sa činiť pokánie tri roky. Ak tak učinili pred 40. dňom, čakal ju iba rok pokánia, čiže zhruba toľko, ako niekoho, kto sa dopustil krádeže alebo mal sex s nevydanou ženou. Takáto prax je doložená v penitenciáloch z Írska, kde sa stretávame s tzv. pravidlom 40 dní, pripisovaným významnému gréckemu teológovi a právnikovi Teodorovi z Tarzu. Írsko so svojimi svätcami a sväticami vykonávajúcimi potraty predstavuje jeden extrém. Na opačnom póle sa nachádza Španielsko, kde na koncile v Elvíre prijali biskupi nariadenie týkajúce sa žien, ktoré podviedli svojho manžela a v prípade tehotenstva sa plod svojej nevery pokúsili odstrániť. Prijať cirkevné sviatosti im malo byť umožnené až na smrteľnej posteli.
V rokoch 306 až 314 sa konala lokálna synoda, resp. koncil v Elvíre, v Arles a v Ancyre. Medzi desiatkami prijatých kánonov bolo niekoľko, ktoré sa týkali cudzoložstva a iných sexuálnych deliktov. Jeden z nich znie: „Ak žena počala dieťa cudzoložstvom, keď jej manžel nebol prítomný, a po tomto čine ho usmrtila, nebude jej udelené prijímanie ani na konci života, pretože spáchala dvojnásobný zločin.“ Trestom za konanie cudzoložnej ženy, ktorá navyše podstúpila umelý potrat, je absolútne odmietnutie udelenia svätého prijímania. Ide o mimoriadne prísny trest, ktorý zakazuje dokonca aj viatikum na konci života. Takto formulovaný trest sa blíži k exkomunikácii. Britský historik Zubin Mistry sa pri hľadaní odpovede na otázku diverzity prístupov k potratom sústredil na zborníky cirkevného práva, aby stanovil, do akej miery opakovali nariadenia z Elvíry (doživotné odňatie sviatostí), miernejšie nariadenie koncilu v Ankýre (desať rokov pokánia) alebo ešte miernejšie nariadenia známe z írskeho prostredia (tri roky v prípade sformovaného a rok v prípade nesformovaného plodu). Jeden zo zborníkov z 10. storočia napríklad obsahuje dva dodatky týkajúce sa žien, ktoré vyhľadali interrupciu zo zdravotných dôvodov - namiesto desiatich rokov im boli priznané iba tri roky pokánia, a v prípade, že išlo o záchranu ich života, dokonca iba 40 dní pôstu.
Odpustenie v Cirkvi?
V. Kľúčové obraty v stredovekej a novovekej cirkevnej politike
Pre kresťanské elity v stredoveku, ktorý je obvykle považovaný za obdobie najväčšej prestíže a moci katolíckej cirkvi, môžeme pozorovať väčšiu diverzitu názorov a pozícií týkajúcich sa interrupcií než u vedúcich predstaviteľov súčasnej katolíckej cirkvi. Môže to znieť ako paradox, ale tento vývoj je dôsledkom viacerých kríz, ktorými prešla katolícka cirkev v 19. a 20. storočí a ktoré ju pripravili o jej neotrasiteľné postavenie v európskej spoločnosti.
Potrat ako okrajová téma pre stredoveký klérus
Stredoveké pramene odrážajúce oficiálne stanovisko cirkevných hierarchií poukazujú ešte na jednu skutočnosť, ktorú je potrebné zdôrazniť, aby sme o dejinách postojov k interrupciám nezískali skreslený obraz. Na rozdiel od súčasných predstaviteľov katolíckej cirkvi boli potraty pre stredoveký klérus len okrajovou témou. To dokladá i fakt, že v stredoveku nevznikol ani jeden text, ktorý by sa priamo zaoberal interrupciami. Historici sa museli prehrabať neúmerne veľkým množstvom dokladov, kým našli len niekoľko drobných zmienok a náhodných odkazov, z ktorých je ťažké vyskladať celkový obraz. Zmienky, ktoré máme k dispozícii, sú natoľko nekoordinované, že z nich jasne nevyplýva ani to, aké javy vnímali stredovekí teológovia ako potraty a aké nie. Väčšina z textov, ktoré boli spomenuté vyššie, napríklad hovorí iba o interrupciách, ku ktorým došlo v prípade nedovolených sexuálnych zväzkov, akými bola nevera vydatých žien alebo porušenie sľubu panenstva v prípade rehoľníčok. Absencia jasne formulovaných predpisov len potvrdzuje, že v stredoveku chýbala jednotná cirkevná politika v tejto oblasti.
Graciánov dekrét a Corpus Iuris Canonici
Kánonické právo opakovane v priebehu stáročí potvrdzovalo za potrat v neskoršom štádiu gravidity trest exkomunikácie, kým v skoršom štádiu to boli nižšie tresty. Prehľad jednotlivých kánonov máme možnosť nájsť v Graciánovom dekréte. Toto geniálne dielo bolo vydané v polovici 12. storočia. Ide o súkromnú zbierku dovtedy vydaného univerzálneho kánonického práva určenú na univerzitné štúdium, akúsi učebnicu. O tristo rokov neskôr sa Graciánov dekrét stal súčasťou oficiálneho kánonického práva vydaného pod názvom Corpus iuris canonici. Ten bol prameňom kánonického práva v období rokov 1582 až 1917. Pokiaľ ide o našu tému, stále platila teória o postupnom oduševnení, podľa ktorej sa trest exkomunikácie ukladal len za potrat plodu, ktorý bol považovaný za ľudský, teda v neskoršom štádiu gravidity.
Bula Effraenatum Sixta V. a jej dôsledky
Potrebné je na tomto mieste spomenúť bulu Effraenatum, ktorou v roku 1588 Sixtus V. reagoval na mimoriadne rozšírenie prostitúcie a s ňou spojené antikoncepčné a potratové konanie. Jeho úmyslom bolo zredukovať prostitúciu, nie poprieť teóriu o postupnom oduševnení. S týmto cieľom stanovil trest exkomunikácie za „krutú žiadostivosť“, teda za užívanie antikoncepcie a vykonávanie potratu v akomkoľvek štádiu. Praktickým výsledkom jeho reformy, žiaľ, nebolo zlepšenie morálky, ale zvýšenie administratívnej záťaže, ktoré vyplývalo z toho, že ním stanovená exkomunikácia bola rezervovaná priamo Svätej stolici. Nemožno sa čudovať, že v roku 1591 Gregor XIV. prišiel k záveru, že bula nepriniesla očakávané ovocie, a vrátil veci do pôvodného stavu.
VI. Veda, sekularizmus a formovanie súčasného dogmatického postoja
Pokiaľ máme v stredovekých dejinách hľadať predobraz pre súčasnosť, treba rovnako pripustiť, že hlasy zaznievajúce k nám zo stredovekých cirkevných prameňov rovnako vyslovujú úvahy, ktoré sú dnes doménou liberálneho tábora. Odpoveď treba hľadať v krízach, ktorými katolícka cirkev prechádzala od 16. storočia. Prvým veľkým otrasom bola reformácia, ktorá pripravila katolícku cirkev o jej monopol na kresťanskú vieru v západnej Európe, no ako ešte väčšia hrozba sa ukázal vzostup sekularizmu a vedeckého pokroku v 19. storočí. Katolícka cirkev sa stratu vplyvu a moci pokúšala kompenzovať väčšou centralizáciou a príklonom ku konzervatívnym hodnotám.
Vedecké objavy 19. storočia: Vajíčko a splynutie gamét
K vyhraneniu oficiálneho katolíckeho postoja k potratom paradoxne prispela aj veda. Až do prvej polovice 19. storočia totiž vedci vedeli iba o existencii spermií, ktoré objavili už v roku 1677 a ktorých úloha pri rozmnožovaní bola konzistentná s Aristotelovou teóriou ľudského vývinu. V roku 1827 bolo po prvý raz pozorované ľudské vajíčko a v roku 1876 bolo potvrdené, že ľudské embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka. Tieto objavy výrazne podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka prebiehajúci v postupných štádiách. Cirkev, ktorá považovala vedecké teórie od staroveku za dôležitý faktor pri formovaní svojich pozícií ohľadom potratov, sa v súlade s vedeckými poznatkami dostupnými v druhej polovici 19. storočia priklonila k okamžitému oduševneniu. Skúmanie zárodku plodu pomocou prírodovedných metód v 17. storočí prvýkrát ukázalo ľudskú podobu plodu v skorých štádiách jeho vývoja. Ukázalo sa, že „kvalitatívny skok“ nenastáva v momente prvého pohybu plodu, ale v momente počatia, po ktorom nasleduje už len postupný biologický vývin ľudskej bytosti. V polovici 18. storočia prvýkrát cirkev pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia. Aristotelova teória o postupnom oduševnení bola definitívne zhodená zo stola v roku 1869, keď svätý Pius IX. v bule Apostolicae sedis moderationi oficiálne odmietol rozlišovanie ľudského plodu na predľudský a ľudský. Teóriu o postupnom oduševnení tak nahradila teória o okamžitom oduševnení v momente počatia.
Pontifikát Pia IX. a Prvý vatikánsky koncil: Okamžité oduševnenie
Dejiskom dejinného obratu sa stal pontifikát Pia IX. (1846 - 1878) a predovšetkým Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), ktorý pápež zvolal, aby cirkev prijala opatrenia voči vnímanej hrozbe racionalizmu, sekularizmu a liberalizmu. Asi najznámejším uznesením, ktoré prijal tento koncil, bola dogma o pápežskej neomylnosti. Prvý vatikánsky koncil tiež vyškrtol z dovtedy platných cirkevných zákonov rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom, ktoré sa ustálilo ako hlavná pozícia katolíckej cirkvi od vrcholného stredoveku, okrem iného aj vďaka jednoznačnej pozícii Tomáša Akvinského. Pius IX. už v roku 1854 pri ustanovení dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil za kľúčový moment akt počatia, a nie akt oduševnenia. Súčasný stav kánonického práva bol formovaný aj zmenou urobenou v súvislosti s už zmieneným definitívnym odmietnutím teórie o postupnom oduševnení pápežom Piom IX. v roku 1869. Pre cestovateľa zo stredoveku by mohol predstavovať problém i odklon od Aristotela a zavrhnutie delenia na sformovaný a nesformovaný plod na úkor novotvaru nenarodené dieťa.
Konsolidácia postoja v 20. storočí: Rodina a morálka ako ohnisko identity
Udalosti 20. storočia - vzostup totalitných režimov, hrôzy dvoch svetových vojen, vedecký pokrok a postupujúci sekularizmus - ďalej stmelili novozískané postoje katolíckej cirkvi. V snahe poskytnúť moderným masám hodnoty, s ktorými by sa dokázali stotožniť, vsadili katolícke elity na rodinu ako na ohnisko kresťanskej identity a na otázky morálky ako na kľúčový aspekt cirkevnej politiky. Ak by sme mali stroj času a mohli by sme niektorého zo stredovekých teológov preniesť do súčasnosti, v postojoch súčasných konzervatívnych katolíkov by sa pravdepodobne nespoznal. Pre takéhoto cestovateľa zo stredoveku by mohlo byť obzvlášť ťažko pochopiteľné, že moderná cirkev nerieši otázky, ktoré boli vnímané ako skutočne zásadné v stredoveku (napríklad kedy vstupuje duša do ľudského tela) a venuje sa záležitostiam, ktoré sú nepodstatné či puntičkárske (napríklad či liečba mimomaternicového tehotenstva je vražda).
VII. Absolútna ochrana života od počatia: Súčasná náuka Cirkvi
Náuka Cirkvi o umelom potrate sa nezmenila a ani sa nemôže meniť. „Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život.“ „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, posvätil som ťa“ (Jer 1, 5). Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné.
Katechizmus Katolíckej cirkvi a encyklika Evangelium vitae
Katechizmus Katolíckej cirkvi a učenie Pia XII. zdôrazňuje, že „Boh… Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi.“ V encyklike Evangelium vitae (25.3.1995) pápež Ján Pavol II. potvrdil toto učenie mocou autority najvyššieho pastiera Cirkvi: „Preto mocou autority, ktorú Kristus udelil Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi, ktorí veľakrát odsúdili umelý potrat, a v rámci spomínanej predchádzajúcej konzultácie, hoci roztratení po svete, jednomyseľne toto učenie schválili, vyhlasujem, že priamy potrat, to jest chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti.“
Priamy vs. nepriamy potrat: Etické rozlišovanie
Pokiaľ ide o umelý potrat v niektorých ťažkých a zložitých situáciách, platí tu jasné a presné učenie Jána Pavla II.: „Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny.“ Pri stanovení medicínskej liečby, ktorej cieľom je zachrániť zdravie matky, je potrebné dobre rozlišovať medzi dvoma rôznymi prípadmi: na jednej strane je tu zásah, ktorý priamo spôsobuje smrť plodu, čo sa často nesprávne nazýva „terapeutický“ potrat, ktorý nikdy nemôže byť dovolený, nakoľko ide o priame zabitie nevinného ľudského bytia; na druhej strane zásah, ktorý sám osebe nie je abortívny, no môže mať ako vedľajší následok smrť dieťaťa. „Ak by si napríklad záchrana života budúcej matky, nezávisle od jej tehotenstva, vyžadovala akútny chirurgický zásah, alebo iný terapeutický postup, ktorý by mal ako vedľajší následok - v žiadnom prípade nie však chcený, ani úmyselný, ale nevyhnutný - smrť plodu, tento skutok sa nemôže označovať za priamy útok na nevinný život.“
Zodpovednosť zdravotníckych pracovníkov a občianskej spoločnosti
Pokiaľ ide o zodpovednosť zdravotníckych pracovníkov, je potrebné pripomenúť slová Jána Pavla II.: „Ich profesia im káže chrániť ľudský život a slúžiť mu. V dnešnom kultúrnom a spoločenskom kontexte, v ktorom lekárska veda a lekárske umenie akoby strácali svoj pôvodný vnútorný etický rozmer, často sú silno pokúšané manipulovať životom, alebo priamo spôsobovať smrť.“Občianska spoločnosť i politická moc musia uznávať a rešpektovať neodňateľné práva osoby. Práva človeka nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov a nie sú ani koncesiou zo strany spoločnosti a štátu. Patria k ľudskej prirodzenosti a sú vlastné ľudskej osobe vďaka stvoriteľskému činu, v ktorom má osoba svoj pôvod. Medzi týmito základnými právami treba pripomenúť právo na život a telesnú neporušiteľnosť každej ľudskej bytosti od chvíle počatia až po smrť. Vo chvíli, keď pozitívny zákon zbavuje nejakú skupinu ľudských bytostí ochrany, ktorú im má občianske zákonodarstvo poskytnúť, štát popiera rovnosť všetkých pred zákonom. Keď štát nedáva svoju moc do služieb práv všetkých občanov a najmä tých najslabších, sú tým ohrozené samotné základy právneho štátu. Ako dôsledok rešpektovania a ochrany, ktoré treba priznať ešte nenarodenému dieťaťu už od chvíle jeho počatia, má zákon stanoviť primerané trestné sankcie za každé úmyselné porušenie jeho práv.
VIII. Širšie súvislosti: Veda, náboženstvo a hľadanie zmyslu
Pochod za život v Košiciach znovu pripomenul dôležitosť právnej ochrany každého ľudského života a absenciu celospoločenského konsenzu v tom, v ktorom momente vývinu ľudského plodu hovoríme o ľudskej bytosti. Poznatky biológie sú nespochybniteľné: splynutím gamét začína v lone matky klíčiť nový život samostatnej ľudskej bytosti, biologicky odlišnej od otca a matky. Aj preto je ľahké odmietnuť nevedecký argument zástancov práva na potrat vyjadrený heslom „moje telo - moja voľba“. Ale čo duša? Z historického hľadiska nemožno prehliadať, že ľudia v staroveku a stredoveku vnímali počiatok ľudského života inak. Pri uvažovaní o vzniku ľudskej bytosti hľadali moment spojenia tela a duše. Našli ho pri prvom pohybe ľudského plodu v lone matky. A tejto teórie sa držali až do novoveku.
Moderná kozmológia a otázky stvorenia
V r. 1992, keď bola uverejnená správa o výsledkoch meraní družice COBE (Cosmic Microwave Background Explorer), poznamenal George Smoot, jeden z vedcov: „Ak ste nábožný, pripadá vám to ako pozerať sa na Boha.“ Masmédiám sa to veľmi páčilo. Známym týždenníkom Newsweek bol volený titulok „Veda nachádza Boha“. Niekoľko sto vedcov a teológov sa zhodlo, že veda a náboženstvo sa zbližujú a dobre znášajú. Juhoafrický kozmológ a kvaker George Ellis zhrnul všeobecný súhlas do vety: „Hromadia sa dáta v prospech existencie Boha. Je otázka, ako ich vyhodnotiť.“ Newsweek pripustil, že sa zdá, akoby úspechy modernej vedy odporovali náboženstvu a oslabovali vieru. Upozornil však, že u mnohých vedcov práve tieto úspechy podporujú duchovnosť a poukazujú na existenciu Boha. Prieskumy však hovoria, že napr. medzi členmi Akadémie vied USA klesol počet tých, čo veria na osobného boha, z 29 % v r. 1914 a 15 % v r. 1933 na 7 % v súčasnosti. Čo počujeme, nie je názor väčšiny, ale dobre platený a preto zvučne znejúci hlas upadajúcej menšiny.
Antropické princípy a Platónsky poriadok vo vesmíre
V posledných rokoch sa pri náboženských rozpravách najviac pozornosti venuje myšlienke, že vesmír je nastavený tak, aby umožňoval život. Tento argument sa zakladá na rade faktov, nazývaných „antropické koincidencie“. V zásade ide o to, že keby sa niektoré základné fyzikálne a chemické konštanty čo len nepatrne líšili od existujúcich, neboli by vznikli prvky, ktoré sú podkladom života. Tento argument však berie do úvahy len jednu formu života. No či pri iných fyzikálnych zákonoch a konštantách nie sú možné iné formy života? Hlavnou požiadavkou sa zdá byť, aby hviezdy žili dosť dlho a mali tak čas na vytvorenie komplexných nelineárnych systémov, ktoré voláme životom. V súčasných dialógoch sa uplatňuje aj ďalší podobný argument: matematické a fyzikálne rovnice vraj dokazujú platónsky poriadok vo vesmíre; vo vesmíre, ktorý však transceduje náš, pozorovateľný vesmír. Kresťanstvo sa približuje pozícii, na ktorej je božstvom pre poriadok v prírode kreatívna jednotka, existujúca mimo času, priestoru a hmoty, ale vytvárajúca tento poriadok.
Vzťah vedy a náboženstva: Od medzier k integrácii?
Niektorí vedci a teológovia vidia spoločnú bázu v myšlienke, že konečnú realitu nemožno hľadať v reálne pozorovaných kvarkoch, atómoch, skalách, rastlinách, hviezdach a planétach, ale v matematickej dokonalosti fyzikálnych symbolov a rovníc. Božstvo sídli s týmito rovnicami v ríši neprístupnej ľudskému pozorovaniu. Tento boh je spoznateľný nie podľa svojej fyzickej podoby, ale na základe svojej prítomnosti v podobe platónskej skutočnosti; všetci existujeme „v božej mysli“. Dávne logické dišputy o existencii boha patrili teológom a filozofom. Paul Davies to takto formuluje: „Samotný fakt, že vesmír je kreatívny a že platné zákony vytvárajú komplexné štruktúry, vyvíjajúce sa až k povedomiu - inými slovami, že vesmír sám organizoval svoju dokonalosť - je pre mňa dokladom, že za tým niečo je.“
Treba si uvedomiť, že antický Platónov boh nemal nič spoločné s bohom biblie ani s nijakou inou predstavou abstraktného alebo personálneho boha. Ani rovnice nemusia dnes predstavovať transcendentné božstvo. Platónski fyzici vidia kvantové polia a metrické súradnice priestoru a času ako „skutočnejšie“ než kvarky a elektróny. Naproti tomu materialistickí fyzici vidia kvarky a elektróny ako skutočnejšie než metrické súradnice a polia akéhokoľvek druhu, lebo sú to vraj len ľudské výmysly. Väčšina fyzikov z oboch táborov však nevidí v žiadnej z týchto možností skutočna nejaké božstvo. Nie, hlásaná konvergencia vedy a náboženstva pri previerke neobstojí. Veda vždy vysvetľovala ľudské pozorovania pozemskými (teda nie nadprirodzenými) javmi. A pre medzery, kde veda ešte nemala naporúdzi prirodzené vysvetlenie (a najčastejšie mlčala), náboženstvo vždy navrhovalo nadprirodzené vysvetlenia. Nevieme vysvetliť, prečo majú prírodné konštanty tie čudesné hodnoty, ktoré majú - tak možno ich boh urobil takými. Možno. Ale či je tento moderný boh medzier pravdepodobnejší ako bol boh šamanov alebo kňazov?
Odpustenie v Cirkvi?
tags: #kanonicke #pravo #umely #potrat #exkomunikacia