Slovenská verejnosť si tento rok, k Veľkej noci, pripomína polokrúhle jubileum od narodenia významnej osobnosti populárnej hudby. Spevák Karol Duchoň, ktorého podmanivý a plný hlas zanechal v krátkom 35-ročnom živote viacero dodnes populárnych piesní a nemiznúcu pamiatku, by bol v pondelok 21. apríla slávil 75 rokov. Jeho kult osobnosti, ktorý v posledných rokoch ožil, spája generácie poslucháčov, a jeho skladby ako „Mám ťa rád“, „V slovenských dolinách“ či „S úsmevom“ pozná v súčasnosti takmer každý. Aj napriek predčasnému odchodu zostáva Karol Duchoň, charizmatický spevák s osobitým prejavom a nezameniteľným barytónom, jednou z najvýraznejších hviezd slovenskej hudobnej scény.
Rodisko a rané roky: Kolíska talentu v Galante
Karol Duchoň sa narodil 21. apríla 1950 v Galante, meste, ktoré sa stalo kolískou jeho života a raného detstva. Tu aj vyrastal a v rodnom meste si ho uctili pamätníkom aj pamätnou izbou. Korene jeho hudobného nadania siahajú hlboko do rodinnej histórie, predovšetkým prostredníctvom jeho matky, Oľgy Duchoňovej, rodenej Lačokovej, ktorá pochádzala z Báčskeho Petrovca. Matka Karola Duchoňa, po ktorej zdedil hudobné nadanie, bola pôvodom zo známej petrovskej kožušníckej rodiny. V akcii reemigrácie a repatriácie zahraničných Slovákov do vlasti po roku 1945, známej ako "Mať volá", sa rodina z Petrovca odsťahovala do Galanty. Po matke Karol zdedil hudobné gény a tiež balkánsky srdečný temperament, ktorý sa prejavoval najmä v jeho živelnosti, práci s publikom a v tom, že si život užíval naplno. Do Petrovca, kde mal početných príbuzných, rád chodieval a udržiaval s nimi kontakt. Jaroslav Kolár si spomína, že teta Oľga s rodinou pomerne často chodievala do Petrovca, kde navštevovali príbuzných a tiež pána farára Pavla Škantíka, ktorý bol bratrancom Oľgy Duchoňovej. Lačokovci kožušníci mali v Petrovci pomerne veľký dom na Kulpínskej ulici, z ktorého po ich migrácii na Slovensko bol urobený internát pre ubytovanie cezpoľných gymnazistov. Oľga Lačoková sa na Slovensku vydala do rodiny Duchoňovej, a jej manžel, otec Karola, šéfoval galantskému strojárenskému učilišťu. Mali syna jedináčika, ktorého mama vo všetkom podporovala a stal sa stredobodom jej života.
Otec, Karol senior, bol autoritatívnejší a oveľa prísnejší. Neželal si, aby sa jeho jediný syn stal „komediantom“ a prial si, aby Karol mal „poriadne remeslo v rukách“. Karol chodil v Galante na základnú školu a do triedy s ním chodila dokonca aj Eva Máziková, čo svedčí o tom, že už v mladom veku sa pohyboval v spoločnosti budúcich hudobných osobností. Neskôr odišiel študovať na strojnícku priemyslovku do Partizánskeho, čo bolo želanie jeho otca. Napriek otcovmu odporu k hudbe bola Karolova láska k nej natoľko silná, že keď mal 13 rokov, mama mu darovala gitaru. Tú však otec celú rozmlátil, keď Karol doniesol domov zlé známky. Citlivý syn s dobráckou a veselou povahou ťažko znášal otcove prísne výchovné metódy, no napriek všetkému učiť sa nechcel, hovoril, že nevie nič, len nosiť piesne. Už ako dospievajúci mladík akoby „lietal vo vetre“, čo predznamenávalo jeho neskorší bohémsky život.
Prvé kroky v hudbe a začiatky profesionálnej kariéry
V hudbe bol Karol Duchoň samouk, tak ako väčšina jeho spolužiakov. Svoju cestu k umeniu začínal v amatérskych skupinách na strednej škole, a to práve v čase, keď chodil na strojnícku priemyslovku do Partizánskeho. Tento záujem o hudbu ho v roku 1968 priviedol k Robovi Kazíkovi, ktorý mal svoju skupinu The Ice Boys. Spolu si založili bítovú kapelu The Ice Boys, čo bol významný krok v jeho rannej hudobnej kariére.
Silvester 1978 Karol Duchoň, a zbor - Pre Elišku
Ten istý rok ho spolužiaci prihlásili na súťaž amatérskych spevákov v Zlatých Moravciach. Duchoň ju vyhral, a to s piesňou Petra Nováka „Náhrobní kámen“ v súťaži o Zlatú vločku Calexu. Tento úspech mu vzápätí priniesol ponuku účinkovať v orchestri Jaroslava Mikulu na zahraničnom angažmán. Bez vedomia rodičov prerušil štúdium, čo bolo výrazným krokom vzdoru proti otcovým predstavám o jeho budúcnosti. Takto sa začala jeho profesionálna spevácka dráha. Keďže Karol hudbu zbožňoval, raz, keď rodičia boli práve na dovolenke v Juhoslávii, odcestoval s orchestrom Jaroslava Mikulu do zahraničia. Rodičom neostávalo nič iné, ako rezignovať a zmieriť sa s tým, že z ich syna bude „komediant“. A potom to už išlo rýchlo a jeho ďalší príbeh sa začal písať na pódiách. V roku 1969 už účinkoval s Evou Mázikovou v skupine Vlada Hronca. Jeho prvé televízne vystúpenie, ktoré mu prinieslo počiatočnú popularitu, bolo s piesňou „Uber pary“, cover verziou slávneho hitu „Sugar Sugar“ amerických Archies, s ktorou zabodoval v Malej televíznej hitparáde.
Úspechy na festivaloch a rozkvet domácej scény
Jar roku 1970 priniesla Karolovi Duchoňovi ďalšie víťazstvo, tentokrát na speváckej súťaži Oravské synkopy. Ešte v júni 1970 súťažil prvýkrát aj na prestížnej Bratislavskej lýre s piesňou „Kto má ťa rád“ od autorov Pavla Zelenaya a Milana Lasicu. Tento festival sa stal kľúčovým pre jeho kariéru a priniesol mu medzinárodné uznanie. Spolupracoval s Orchestrom Braňa Hronca, neskôr s Orchestrom Juraja Velčovského a v tomto období naspieval aj duetá s Marcelou Laiferovou. Prvá polovica 70. rokov sa v profesionálnom živote Karola Duchoňa niesla aj v znamení spolupráce s Evou Kostolányiovou, s ktorou na Bratislavskej lýre v roku 1973 získal striebornú lýru za duet „Chvála humoru“. O rok neskôr, v júni 1974, dovŕšil festivalový úspech, keď získal zlatú Bratislavskú lýru s piesňou „Zem pamätá“ (hudba P. Zelenay, text T. Grünner), čo ho definitívne zaradilo medzi elitu slovenskej populárnej hudby.
V Duchoňovom súkromí takisto nastal obrat - oženil sa s Elenou Šurákovou a narodila sa im dcérka Danka. O Karolovej stúpajúcej speváckej hviezde svedčil aj fakt, že si v roku 1974 založil vlastnú sprievodnú skupinu s názvom Prognóza. Začali s ním spievať aj známe Bezinky, čo prispelo k obohateniu jeho živých vystúpení. V tom istom roku sa spevák predstavil aj na festivale v Ľubľane s piesňou „Za ľúbeznou záhradou“, čím rozšíril svoj dosah na zahraničné pódiá.
Medzinárodné uznanie a nahrávky
Roku 1974 mu vyšla aj prvá LP platňa, ktorú nahral s orchestrom Gustáva Broma. Na tomto albume sa nachádzali piesne ako „Šiel, šiel“ i „Spýtať sa môžem“, ktoré si rýchlo získali obľubu poslucháčov. Karol Duchoň sa neobmedzoval len na domácu scénu. Jeho talent si všimol aj medzinárodný hudobný svet. V roku 1975 sa predstavil na medzinárodnom piesňovom festivale v Tokiu, kde spieval pieseň „Čardáš dvoch sŕdc“ (hudba Peter Hanzely, text Ľuboš Zeman). Pieseň „Čardáš dvoch sŕdc“ zaujala na festivale pop-music Yamaha v Tokiu, pričom bola vybraná z 1500 nahrávok, čo svedčí o jej výnimočnej kvalite a originalite. Hudobný dramaturg, moderátor a DJ Roman Flebo Juhás vysvetlil, že s veľkým úspechom pre Japoncov, ktorí nerozumeli ani slovo, odspieval tento obrovský hit.
Jeho medzinárodná kariéra pokračovala aj v roku 1976, keď dostal pozvanie do Nemecka. Tam nahral pre nemeckú pobočku americkej spoločnosti RCA Victor album, ktorý vyšiel pod názvom „Karol Duchon“. Nemecká kritika ho po vydaní tohto albumu označila za „Slovenského Toma Jonesa“, čo je prezývka, ktorá mu zostala dodnes a dokonale vystihovala jeho hlasové kvality a štýl prejavu. Autorsky aj producentsky sa pod platňu podpísal nemecký skladateľ, aranžér a producent Rolf Soja, ktorý získal celoeurópsky úspech ako producent známeho španielskeho dua Baccara. Nemecky spievané Karolove skladby, ako napríklad „Lass uns Nacht lang tanzen“, „O Maria“, „Edeltraut“ a „Wenn die Sonnenblumen blühen“, vydal ešte v roku 1976 na dvoch singloch aj slovenský Opus. Karol Duchoň bol prirovnávaný tak trochu ku slovenskému Tomovi Jonesovi a zároveň tak trochu ku Karolovi Gottovi, ako povedal hudobný dramaturg Rado Mešša, ktorý ho označil za „majiteľa krásneho hlasu, dokonalého svojou technikou“. On však šiel svojou cestou a stal sa jedným z najvýraznejších slovenských spevákov s nezameniteľným štýlom. Okrem Nemecka permanentne vystupoval aj v Sovietskom zväze, Poľsku, Maďarsku, Bulharsku a koncertoval aj na Kube a vo Francúzsku, čím si vybudoval širokú medzinárodnú fanúšikovskú základňu.
Životný štýl, vrchol popularity a úskalia cesty
Úspechy na koncertoch doma aj v zahraničí a k tomu nové štúdiové nahrávky mu priniesli veľkú popularitu. S tým súvisiace rýchle životné tempo sa postupne podpísalo na jeho životospráve. Od roku 1977 účinkoval so skupinou Ľuba Beláka, od roku 1980 potom spieval s V.V. systémom Vlada Valoviča, a od roku 1982 ho sprevádzala skupina Za-ja-ce. Hitom roku 1977 bola jeho pieseň „V slovenských dolinách“. Hudobný dramaturg Rado Mešša opísal túto skladbu ako „skladbu, ktorá opisuje Slovensko v tej pravej, naturálnej podobe a má silnú melódiu pána Hanzelyho“. Táto pieseň sa stala ikonou a dodnes rezonuje v slovenskej kultúre.
Karol Duchoň v sebe nezaprel balkánske korene po mame, čo sa prejavovalo najmä v jeho živelnosti, práci s publikom a v tom, že si život užíval naplno. Eduard Chmelár, slovenský historik a analytik, spomína, že Duchoň bol najväčší spevák, akého slovenská populárna hudba kedy mala, a pred ktorým sa skláňali všetky vtedajšie hviezdy. Eduard Chmelár ďalej uvádza, že keď sa Karla Gotta spýtali, prečo nikdy nepozval Duchoňa do svojho programu v Lucerne, odpovedal spôsobom sebe vlastným: „Obávam sa, že naživo by bol lepší než ja.“ Táto anekdota výborne vystihuje jeho mimoriadny talent a charizmu.
Silvester 1978 Karol Duchoň, a zbor - Pre Elišku
Bohatý spoločenský život a popularita však mali aj svoju odvrátenú stranu. Aj vďaka alkoholu sa z úspešnej hviezdy pomaly na hudobnej scéne stával nespoľahlivý partner, a okruh jeho spolupracovníkov sa postupne zmenšoval. Bohémsky život a neustále rozdávanie sa pre druhých ľudí, kedy veľakrát míňal viac peňazí ako zarobil, sa stali jeho charakteristickými črtami. Dodnes žijú v Galante Duchoňovi starí kamaráti, ktorí rozprávajú legendy k jeho štedrosti. On naozaj mal ľudí rád, ako spieva v jednej piesni, kamkoľvek prišiel, platil pitie všetkým, a tak sa stávalo, že viac rozdal ako zarobil. Podľa slov Duchoňovej prvej manželky Eleny, s ktorou žil desať rokov, problémy vyvrcholili na rodinnej dovolenke v Juhoslávii. Vtedy vraj Karol možno jedinýkrát uvažoval nad emigráciou. „Keď sme sa vrátili do Báčskeho Petrovca, on si zrazu zmyslel, že on sa nechce vrátiť naspäť do Bratislavy. Tak my sme pekne nasadli na vlak a sme sa vrátili a on zostal. Chcel od tých starostí odísť, čo tu mal.“ V osemdesiatych rokoch si už bohémsky život nástojčivo pýtal svoju daň. Napriek vážnemu ochoreniu pečene sa nevedel vzdať alkoholu. Ani chátrajúce zdravie a ani nový vzťah a druhé manželstvo, ktoré trvalo iba osem mesiacov, s Alenou Čermákovou, ho neprinútili k zmene životného štýlu.
Tragický koniec a trvalé dedičstvo
Zlá životospráva sa podpísala pod jeho zdravotný stav. Zomrel veľmi mladý, 5. novembra 1985 vo veku 35 rokov. Karola Duchoňa v septembri 1985 hospitalizovali v nemocnici, kde o dva mesiace - deň po svojich meninách - zomrel ako tridsaťpäťročný. Slovenská populárna hudba tak stratila výraznú spevácku osobnosť, človeka priateľského, veselého a veľmi ľudského. Predčasný odchod tak zanechal za sebou legendu, ktorej odkaz pretrval.
Krátko po smrti, v 80. a 90. rokoch, sa na neho akoby zabudlo. DJ Flebo povedal: „Ja ako aktívny DJ som nikdy v 80. a 90. rokoch nikto Duchoňa nehral, nikdy si to odo mňa nepýtal.“ Posledné roky je však situácia úplne iná a kult jeho osobnosti ožil. Desiatky známych pôvodných aj prevzatých piesní, ktoré sa hrajú dodnes, vyšli na skoro dvoch desiatkach albumov a kompilácií. Medzi ne patria „Spomienka na Karola“ (1985), „Na srdci mi hraj“ (1997), „Batoh s páperím“ (1997). V edícii Opus 100 vyšli v roku 2010 dva jeho albumy z rokov 1974 a 1980, a v edícii 20 NAJ kompilácie „Karol Duchoň“ (2006) a „Karol Duchoň II“ (2016). V uplynulých dvoch rokoch vyšli tieto albumy aj na vinylových LP platniach, čo svedčí o neustálom záujme o jeho tvorbu. Dodnes na Duchoňa spomínajú jeho kolegovia s úctou a poslucháči ostali verní hitom ako „Elena“, „Dievča z Budmeríc“, „Vzdialená“, „V dolinách“, „S úsmevom“ či „Smútok krásnych dievčat“.
Spomienka a odkaz v rodnej Galante
V rodnej Galante nikdy neupadol do zabudnutia. Vďační rodáci na neho nezabudli a udržiavajú jeho pamiatku živú. Spomienkový koncert na jeho pamiatku - Kantiléna - prvý raz zorganizovali už v roku 1999. Pamätník a jeho bustu odhalili v roku 2012, a táto busta stojí na mieste spojenom s rokmi jeho detstva a mladosti. O sedem rokov neskôr, 5. novembra 2019, prebehlo slávnostné otvorenie Pamätnej izby Karola Duchoňa v neogotickom kaštieli v Galante. Verejnosti je izba sprístupnená od 6. novembra 2019 a možno ju navštíviť v pracovných dňoch od 9.00 - 17.00 hod. a v sobotu od 10.00 - 15.00 hodiny. Spomienky na Karola Duchoňa umocňujú jeho osobné veci, ktoré zapožičala jeho rodina a blízki priatelia. Návštevníci majú možnosť vidieť jeho známe sako, gramoplatne, ocenenia Bratislavskej lýry a mnoho fotografií, ktoré mapujú jeho život a kariéru.
Kaštieľ, v ktorom sa pamätná izba nachádza, má bohatú históriu viažucu sa na významný rod kniežat z rodu Esterházy, ktorí si k menu pripájali - „de Galanta“. V prostredí mestského parku na okraji mesta sa týči neogotický kaštieľ. Dnešnú podobu mu dala posledná neogotická prestavba v roku 1861. Prestavba znamenala výraznú zmenu s bohatými romantickými prvkami na fasáde aj v interiéri. Dala ju urobiť rodina Jozefa Esterházyho, ktorá ako posledná kaštieľ obývala a je pochovaná v kaplnke na cintoríne v Galante. Architektonický prvok tohto kaštieľa, neogotická veža, sa stala základom pri vytvorení mestského erbu. Novú tvár dostalo severné krídlo kaštieľa, ktoré slúži ako výstavný pavilón. Na jeho poschodí sú zriadené nielen Pamätná izba Karola Duchoňa, ale aj izba starých gramofónov a šelakových platní a tiež Pamätná izba Zoltána Kodálya, významného skladateľa, ktorý má v historickom zámockom parku svoju bustu. Je to veľmi príhodné a dôstojné miesto spomienky na Karola Duchoňa, ktoré pomáha udržiavať jeho odkaz pre budúce generácie.
Moderné pripomienky a jubileá
K nedožitej sedemdesiatke pripravilo vydavateľstvo Ikar exkluzívnu knihu „Karol Duchoň 70 - Posledný bohém“. Táto exkluzívna publikácia vyšla aj s LP platňou a zberateľskou poštovou známkou s portrétom interpreta, čo podčiarkuje jeho trvalú hodnotu pre slovenskú kultúru. V roku 2018 mala premiéru hudobno-tanečná šou The Duchon's na čele s Patrikom Vyskočilom, v aranžmánoch Antona Popoviča, réžii a choreografii Jána Ďurovčíka, ktorá priblížila jeho tvorbu aj mladším divákom. K nedožitej sedemdesiatpäťke sa v máji a júni uskutočnia megakoncerty Karol Duchoň 75, ktoré sú dôkazom neutíchajúceho záujmu o jeho hudbu a osobnosť. V médiách aj na sociálnych sieťach sa na Veľkonočný pondelok častou témou stali nedožité 75. narodeniny Karola Duchoňa. Právom si pripomíname jeho nesmrteľné piesne na čele s ikonickou „V slovenských dolinách“, ale aj ďalšie ako „Čardáš dvoch sŕdc“, „S úsmevom“, „Dievča z Budmeríc“, „Mám ľudí rád“, „Elena“, „Rodný môj kraj“ a mnohé iné.
Projekt Osobnosti.sk, o ktorom hovorí jeho autor Ing. Viliam Koza, si váži pripomínanie takýchto postáv. Povedal: „Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórii aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu.“ Tieto slová presne vystihujú odkaz Karola Duchoňa, ktorý je nielen spomienkou na veľkého umelca, ale aj dôležitou súčasťou slovenskej národnej identity a kultúrneho dedičstva. Karol Duchoň bol, a stále je, osobnosťou, ktorá spojila generácie a ktorej hudba bude rezonovať aj v budúcnosti. Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show, čím sa naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti, akou bol Karol Duchoň, sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Pripomínanie si takýchto ľudí je kľúčové pre zachovanie kultúrnej pamäte a inšpirácie pre ďalšie generácie.
tags: #karol #duchon #narodenie