Život panovníka Karola III. Uhorského, známeho aj ako cisára Karola VI. Svätej ríše rímskej, bol neoddeliteľne spojený s dramatickými zmenami a mocenskými bojmi, ktoré definovali európsku scénu na prelome 17. a 18. storočia. Narodil sa 1. októbra 1685 vo Viedni ako mladší syn cisára Leopolda I. a jeho tretej manželky, Eleonóry Magdalény Falcko-neuburskej. V čase svojho narodenia bol druhým žijúcim synom Leopolda I., keďže jeho ďalší traja starší bratia už nežili. Detstvo a ranú mladosť prežil na viedenskom dvore svojho otca, a vzhľadom na existenciu staršieho brata Jozefa, nemal spočiatku veľké vyhliadky na zisk koruny. Osud však pre neho pripravil inú cestu, ktorá ho vyniesla na čelo rozsiahlej monarchie v dobe plnej vojnových konfliktov a hlbokých spoločenských transformácií.
Východiská k moci: Od španielskeho protikráľa k habsburskému dedičovi
Keď mal Karol pätnásť rokov, jeho vyhliadky sa rapídne zlepšili, pretože v Španielsku umrel posledný Habsburg, kráľ Karol II., a to bezdetný. Kráľ Karol II. však za nástupcu určil Filipa z Anjou, vnuka francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Uprázdnený trón v Španielsku si však pre svojho syna nárokoval aj cisár Leopold I., Karolov otec. Táto situácia nevyhnutne vyprovokovala celoeurópsky konflikt, ktorý vošiel do dejín ako Vojna o „španielske dedičstvo“. Išlo o to, kto ovládne Európu, čo bola myšlienka aktuálna nielen vtedy, ale pretrváva dodnes v rôznych obmenách.
Protifrancúzska koalícia sa sformovala z mocností ako Anglicko, vtedajšie Nizozemsko a, samozrejme, Habsburgovci, proti ambíciám Francúzska. Anglosasko-francúzske zápolenie sa dokonca prenieslo i do kolónií v Amerike, čo svedčí o globálnom rozsahu konfliktu. Po roku 1704, keď spojenci porazili francúzske vojská v bitke pri Hochstädte, nastal vo vzájomnom pomere síl radikálny obrat. V tomto období, už ako španielsky protikráľ Karol III., sa Karol oženil s Alžbetou Kristínou Brunšvicko-wolfenbüttelskou. Ako mladý arcivojvoda Karol vstúpil na čele silnej armády na Pyrenejský polostrov a postupne získaval jedno víťazstvo za druhým. Cisárske armády víťazili i v španielskych dŕžavách v Taliansku. Sústredenie španielskeho dedičstva, ktoré okrem vlastného Španielska a jeho území v Európe zahŕňalo aj obrovské koloniálne panstvo v Amerike, pod vládou bourbonského rodu však bolo neprijateľné pre Anglicko, Nizozemsko a ďalšie európske štáty, ktoré spolu s habsburskou monarchiou uzavreli protifrancúzsku koalíciu. Vojnové konflikty na seba nenechali dlho čakať.
Situácia sa však radikálne zmenila s nečakanou udalosťou: smrťou Karolovho staršieho brata, Jozefa I., ktorý zomrel 17. apríla 1711 a nezanechal žiadnych mužských potomkov, len dve dcéry. Tým, že bol práve Karol po smrti brata zvolený a korunovaný za cisára Svätej ríše rímskej (ako Karol VI.) - bol zvolený vo Frankfurte nad Mohanom 12. októbra 1711 a korunovaný tamtiež 22. decembra 1711 - stal sa pre členov protifrancúzskej koalície neprijateľným ako španielsky panovník. Keby ovládal aj Španielsko, mal by priveľkú moc, ktorá by narušila krehkú rovnováhu síl v Európe. A tak v roku 1713 Anglicko a ďalší dovtedajší spojenci Habsburgovcov uzavreli mier s Francúzskom. Išlo o Utrechtský mier, ktorým bolo potvrdené nástupníctvo Filipa V. na španielskom tróne, avšak pod podmienkou, že španielske dŕžavy nikdy nespojí s Francúzskom. Ďalšou mierovou zmluvou uzavretou v Rastatte v roku 1714 sa vojna definitívne ukončila. Karol sa tak stal hlavou habsburskej monarchie a ako kompenzáciu za rezignáciu na španielsky trón dostal dnešné Belgicko (Španielske Nizozemsko), Neapolsko, Milánsko a Sardíniu. Musel sa vzdať španielskej koruny, ale ako odškodné dostal územia v Itálii a Španielske Nizozemsko.
Tieto zmluvy navždy zmenili Európu | História
Bratislava: Korunovácia uhorského kráľa Karola III.
Po smrti brata Jozefa I. v apríli 1711 získal Karol aj tróny v habsburskej dunajskej monarchii. Karol, arciknieža, bol v čase smrti svojho brata cisára a kráľa Jozefa I. ešte v Španielsku, kde bojoval o kráľovský trón proti svojmu príbuznému Filipovi V. Po návrate do habsburských krajín sa poponáhľal, aby sa dal korunovať za kráľa Uhorska. Celá uhorská krajina bola v tom čase po nedávnom povstaní Františka II. Rákócziho rozvrátená a zbedačená. Pre Habsburgovcov bolo kľúčové rýchlo legitimizovať nového panovníka a stabilizovať situáciu.
Už ako dvojročný bol budúci panovník Karol III. prítomný na korunovácii svojho staršieho, deväťročného brata Jozefa I. za uhorského kráľa, ktorá sa konala 9. decembra 1687 v Bratislave. Samotná Bratislava sa stala korunovačným mestom uhorských kráľov a sídlom najdôležitejších inštitúcií po obsadení hlavného mesta Uhorska Budína vojskami Osmanskej ríše, čo sa udialo po bitke pri Moháči v roku 1526. Bratislava ako nové mesto korunovácií zažila v tomto období svoj najväčší rozmach. Korunovačným chrámom sa stal gotický Dóm svätého Martina, kde bolo v rokoch 1563 až 1830 korunovaných desať kráľov, jedna panujúca kráľovná a sedem kráľovských manželiek.
Pre účely Karolovej korunovácie boli korunovačné klenoty, ktoré boli už deväť rokov pred Rákócziho povstalcami bezpečne uložené vo Viedni, prevezené zase na Prešporský hrad. Karol zvolal korunovačný snem na 3. apríla 1712. Zasadal celý mesiac, kým sa rozhodlo, že slávnostný akt sa vykoná 22. mája 1712. V Bratislave bol za uhorského kráľa korunovaný práve Karol III., posledný Habsburg na španielskom tróne a prvý španielsky kráľ na uhorskom tróne. Korunovácia prebehla v bratislavskom Dóme sv. Martina 22. mája 1712.
Pred korunováciou vydal Karol korunovačný diplom, ktorý obsahoval iba päť bodov. Okrem iného sa v ňom zaviazal, že uhorská koruna neopustí hranice Uhorska a že Uhorsku sa pričlenia všetky územia vydobyté od Turkov. Panovník si neželal, aby ho pri príchode na korunováciu slávnostne vítali s vojskom. A tak na hraniciach postavili iba slávnostne ozdobený stan, v ktorom nastávajúceho kráľa privítal kalocsský biskup Imrich Csáky s vybranými magnátmi. Po privítaní zazneli fanfáry a z blízkeho hradu sem doľahlo hrmenie čestnej salvy z hradných diel. Sprievod prekročil Dunaj po loďkovom moste a pobral sa okolo mestských hradieb k Michalskej bráne a odtiaľ na kráľovský hrad. Korunu a ostatné korunovačné klenoty priviezli z hradu do mesta deň pred korunováciou a uložili ich v sakristii. Pri hlavnej bráne chrámu mali stráž dvaja rakúski a štyria uhorskí šľachtici.
Korunovačná slávnosť sa uskutočnila vo zvyčajnom poriadku, nebolo treba sa však stavov pýtať na súhlas voľby za kráľa. Karola III. korunoval prímas, ktorý nebol uhorského pôvodu - bol to kardinál August Christian, knieža zo Saska. Po vykonaní obradov v Dóme svätého Martina sa sprievod pobral do františkánskeho kostola. Tam boli pripravení šľachtici, ktorí sa mali stať rytiermi Zlatej ostrohy. Súčasťou korunovácie bol tiež ceremoniál na korunovačnom pahorku pri Dunaji, kde kráľ na koni švihal mečom na všetky svetové strany, čo symbolizovalo, že bude brániť krajinu pred nepriateľmi zo všetkých strán. Po zvyčajnej prísahe, ktorá sa odohrala za hradbami mesta pred nedávno založeným kláštorom milosrdných bratov a po ceremoniáli na korunovačnom kopčeku nasledovala slávnostná hostina v arcibiskupskej rezidencii. Po korunovačnom ceremoniáli nasledoval obed v arcibiskupskom paláci podľa španielskej etikety, čo znamenalo, že Karol VI. ako cisár a práve korunovaný uhorský kráľ obedoval sám. Obyvatelia Bratislavy však hodovali vedno až do rána.
Panovníkova manželka, budúca kráľovná Alžbeta Kristína z nemeckej evanjelickej kniežacej rodiny Braunschweig-Wolfenbüttel sa korunovácie nemohla zúčastniť. V tom čase bola ešte stále v Španielsku, kde ako kráľovská miestodržiteľka obhajovala práva svojho manžela na španielsky trón. Toho sa Karol III. nakoniec vzdal, Alžbeta Kristína sa vrátila a v októbri 1714 ju taktiež v Dóme sv. Martina korunovali za uhorskú kráľovnú. Po korunovácii sa Karol III. vrátil na hrad cez novú slávnostnú bránu, ktorú postavili pri príležitosti jeho korunovácie. Keďže Karol III. bol aj rímskym cisárom, nová brána mala pripomínať antické triumfálne oblúky rímskych cisárov staroveku. Okrem uhorského trónu sa nechal zvoliť za českého panovníka až v roku 1723, kde vládol ako Karol II.
Vnútorná politika: Konsolidácia, byrokracia a rekatolizácia
Karol sa ako panovník odlišoval od svojho brata Jozefa I. Bol nerozhodný a konzervatívny, podobne ako jeho otec Leopold. Bol aj veľmi zbožným katolíkom, čo sa prejavilo počas jeho vlády. Za jeho vlády sa rozpútala v monarchii ďalšia vlna rekatolizácie, s cieľom upevniť pozíciu katolíckej cirkvi. V tomto ohľade bol jeho prístup dôsledný a nekompromisný.
Po svojom nástupe na cisársky trón a uzavretí Sátmárskeho mieru, zriadil schválením uhorského snemu stálu armádu. Táto stála armáda mu následne umožnila zlikvidovať posledné zvyšky osmanského panstva v Uhorsku, čím sa uzavrela jedna z dlhých a bolestivých kapitol uhorských dejín. Následne nastúpil kurz hospodárskej a politickej konsolidácie monarchie.
Vo vnútornej politike pokračoval v otcových centralizačných snahách. Poučený však otcovou skúsenosťou, zaobchádzal s uhorskou šľachtou opatrnejšie, snažiac sa vyhnúť priamym konfrontáciám. Napriek tomu postupne pripravil šľachtu o niektoré privilégiá. Neúspešne sa pokúšal obmedziť privilégiá uhorskej šľachty a zaviesť do praxe starší plán centralizácie monarchie. Napríklad sa neúspešne pokúšal zaviesť platenie štátnej dane uhorskou šľachtou. Keď to v rokoch 1728 a 1729 na uhorskom sneme neprešlo, snem už do konca svojho života nezvolal, čo svedčí o jeho frustrácii z odporu šľachty a jeho tendencii k absolutistickému vládnutiu. Už predtým však uhorský snem v Bratislave v roku 1722/1723 potvrdil jeho Pragmatickú sankciu, čo bolo pre panovníka mimoriadne dôležité víťazstvo. Viacerými reformami schválenými uhorským snemom v roku 1723 upravil hospodárske, súdne i správne záležitosti krajiny, čím prispel k modernizácii a efektívnejšej správe.
Jeho vládu však poznačilo aj rozbujnenie byrokracie. Vymenoval 47 nových tajných radcov, ktorých počet sa rozrástol až na 250. To viedlo k posilneniu centrálnej správy, ale zároveň aj k jej zložitej a často neefektívnej mašinérii. Počas Karolovej 26-ročnej vlády sa začala prejavovať aj vnútorná slabosť habsburskej monarchie, a to najmä na úkor obyčajných ľudí. O ťažkom postavení poddaných na Slovensku v období jeho vlády svedčia súpisy z rokov 1715 a 1720, v ktorých sa uvádza, že kvôli zlým životným podmienkam dochádzalo k masívnemu sťahovaniu na Dolnú zem, ktorá bola uprázdnená po vyhnaní Turkov. Táto migrácia bola drsným svedectvom o sociálnej a ekonomickej situácii obyvateľstva, ktoré znášalo bremeno vojnových konfliktov a reforiem.
Pragmatická sankcia: Zabezpečenie nástupníctva a budúcnosť dynastie
Karol III. bol posledným mužským príslušníkom habsburskej dynastie v priamej línii. Jeho najväčším úsilím počas vlády bolo zabezpečiť nástupníctvo pre svojich potomkov a zachovať celistvosť monarchie. V čase svojho nástupu na trón sľúbil, že v prípade vymretia Habsburgovcov v mužskej línii bude mať uhorská šľachta právo zvoliť si panovníka. S meniacimi sa okolnosťami však Karol III. napriek tomuto záväzku voči uhorskej šľachte usiloval zabezpečiť uhorský trón pre Habsburgovcov za každú cenu.
V roku 1713 vydal Karol VI. štatút s názvom Pragmatická sankcia. Tento zákon vyhlasoval nedeliteľnosť vlády nad všetkými krajinami habsburskej ríše a upravoval systém nástupníctva aj v ženskej línii (po praslici), v prípade vymretia Habsburgovcov po meči. V roku 1713, kedy ju vydal, ešte počítal s mužským potomkom. Osud však chcel inak. V roku 1716 sa mu síce narodil syn, ale ten po pol roku zomrel. Po ňom sa narodili už iba dcéry, pričom dospelosti sa dožili Mária Terézia a Mária Anna. Jeho potomkovia boli Mária Terézia, Mária Anna a Mária Amália.
Medzinárodné uznanie Pragmatickej sankcie stálo Karola VI. veľké politické, územné i finančné obete. Bolo nevyhnutné presvedčiť ostatné európske mocnosti, aby tento nový nástupnícky poriadok akceptovali, čo si vyžadovalo značné diplomatické úsilie a kompromisy. Uhorský snem sankciu schválil v roku 1723 výmenou za iné privilégiá - uhorská šľachta bola oslobodená od platenia daní či povinnosti vydržiavať armádu. Týmto odsúhlasil habsburskú vládu nad Uhorskom aj po praslici, čím sa otvorila cesta pre vládu jeho dcéry, Márie Terézie.
Zahraničnopolitické úspechy a výzvy po španielskej sukcesii
Okrem War o španielske dedičstvo sa Karolova vláda niesla aj v znamení ďalších zahraničnopolitických výziev a konfliktov. Viedol vojny aj o poľské dedičstvo, kde sa Habsburská monarchia snažila uplatniť svoj vplyv v turbulentnom prostredí Poľsko-litovského štátu.
Mimoriadne dôležitou bola jeho úspešná vojna proti Turecku v rokoch 1716 - 1718. Touto vojnou si získal veľkú prestíž a definitívne potvrdil koniec osmanskej hrozby v Uhorsku. Po uzavretí Požarevského mieru monarchia územne expandovala na Balkán, získavajúc strategicky dôležité územia, ktoré posilnili jej postavenie v juhovýchodnej Európe. Územné zisky z úspešnej vojny s Tureckom v tom období znamenali významné rozšírenie habsburských dŕžav.
Osobnosť panovníka a jeho odkaz
Osobnosť a povahu Karola VI. značne poznamenal jeho pobyt v Španielsku. Zvykol si na španielsky dvorský rituál, ktorý mu veľmi vyhovoval a ktorý zaviedol aj na viedenskom dvore. Tento vplyv zanechal stopy v ceremoniáli a etikete jeho dvora. Karol VI. bol, ako už bolo spomenuté, veľmi zbožným katolíkom, a za jeho vlády sa v monarchii rozpútala ďalšia vlna rekatolizácie, s cieľom upevniť katolícku vieru a eliminovať protestantizmus. Pri panovaní sa riadil zásadami osvietenského absolutizmu, snažil sa o racionálnu správu štátu a modernizáciu, hoci jeho konzervatívne tendencie a nerozhodnosť ho niekedy brzdili v radikálnejších reformách.
Karol III. bol posledným mužským príslušníkom habsburskej dynastie v priamej línii. Manželstvom jeho dcéry Márie Terézie s Františkom Štefanom Lotrinským pokračoval rod ako habsbursko-lotrinský, čím sa zabezpečila kontinuita habsburskej vlády, hoci pod novým menom. Karol III. zomrel vo Viedni 20. októbra 1740. Po svojej smrti bol pochovaný v blízkosti svojich rodičov a brata Jozefa I. Na epitafe nad jeho hrobom v krypte u viedenských kapucínov sa okrem chválospevov na jeho dokonalosť a zdatnosť uvádza, že žil 55 rokov, 19 dní a 8 hodín. Epitaf ďalej poeticky pokračuje: „aj v hrobe žije, aby si vedel, pútnik, že majestát ani pochovaný nikdy nezanikne“. Tento odkaz, napriek jeho návratu „do nebeskej vlasti v roku 1740, 20. októbra“, podčiarkuje snahu o trvalý vplyv a význam panovníka, ktorého vláda formovala modernú habsburskú monarchiu a zásadným spôsobom ovplyvnila beh európskych dejín.
tags: #karol #treti #uhorsky #narodenie