Problém umelého prerušenia tehotenstva je dlhodobo jednou z najdiskutovanejších a najemotívnejších tém v spoločnosti, ktorá rozdeľuje ľudí do názorovo nezmieriteľných táborov. Z politického, teologického, medicínskeho, právneho i psychologického hľadiska bolo k tejto otázke povedané nesmierne množstvo argumentov za i proti. Zdalo by sa, že už niet k tejto téme viac čo dodať, pretože každý zástanca či odporca interrupcií si aj tak tvrdo stojí za svojím. Avšak, práve absencia objektívnej pravdy a neochota z oboch strán, materialistickej i cirkevnej, zhodnúť sa na skutočnom poznaní, ktoré by mohlo vniesť svetlo do tejto problematiky, naznačuje limity jednostranného pohľadu. Otázky typu, kedy začína život, alebo ako vlastne definovať život, nemožno pravdivo zodpovedať len na základe viery stanovenej dogmatickými predpismi, ktoré sa navyše v čase menia, alebo na základe názoru, ktorý považuje vedomie a život za náhodný evolučný produkt hmoty. Len spojením viery s rozumom, nepredpojatou logikou a slobodným poznávaním, vychádzajúcim zo zdravého citu a túžby po pravde, sa môžeme dopátrať k jasnejšiemu poznaniu.
Oficiálny postoj Katolíckej cirkvi a jeho historické korene
Katolícka cirkev pristupuje k téme potratov absolutisticky. Rovnako ako nedokáže vstrebať subjektívne rozumovo hodnotenú morálku, nedokáže sa postaviť ani k otázke života inak ako absolutisticky, teda bez výnimiek. Prikázanie je prikázanie, život je život a za žiadnych okolností sa nesmie ukončiť. Preto za žiadnych okolností nepripadá do úvahy ani interrupcia či eutanázia. Súčasný pápež František to dal jasne najavo - interrupcia v ktoromkoľvek štádiu a za akýchkoľvek okolností je vraždou. Rovnako sa vyjadroval už aj Ján Pavol II., ktorý povedal: „Všetky dôvody, akokoľvek sú vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti.“
Problém však nie je v tom, že cirkev bojuje za život - to robí väčšina ľudí - ale v jej dvojakom metere a nepatričnom definovaní života. Pre nich sú dve bunky v maternici už rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie, ako ohrozená matka.
Vývoj učenia o živote a interrupciách
Hoci sa dnes katolícka cirkev prezentuje jednotným a nekompromisným postojom k interrupciám, historické pramene svedčia o postupnom formovaní a v niektorých obdobiach aj o značnej diverzite názorov v rámci kresťanského učenia. Kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech. Čo sa však menilo počas storočí, bola jeho závažnosť a spôsob postihovania.
V ranom stredoveku, najmä v Írsku, sa stretávame s fenoménom tzv. „potratových zázrakov“. Príbehy o svätcoch, ako napríklad svätý Kieran alebo svätá Brigita Írska, ktorí mali zázračne spôsobiť potrat u tehotných mníšok, naznačujú, že vtedajšia komunita mala k potratom relatívne tolerantnejší postoj. Penitenciále (príručky pre udeľovanie trestov za hriechy) z tohto obdobia uvádzajú, že ak žena zničila plod po 40 dňoch vývoja, čakalo ju tri roky pokánia. Ak tak urobila pred 40. dňom, bol trest len rok pokánia, čo sa približovalo trestu za krádež alebo sex s nevydanou ženou. Tieto praxe, pripisované významným cirkevným postavám, svedčia o odlišnom chápaní závažnosti interrupcie v porovnaní so súčasnosťou.
Aj iné pramene dokladajú, že v staroveku a stredoveku existovali teológovia a cirkevní preláti, ktorí sa prikláňali k prísnejšiemu výkladu Písma na základe novoplatónskych teórií o duši, ale aj tí, ktorí rozlišovali medzi sformovaným a nesformovaným plodom. Táto druhá skupina uznávala lehotu 40 dní, počas ktorej bol potrat síce hriechom, ale nie vraždou. Napríklad svätý Augustín rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus v jednom liste píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov.“
Napriek týmto rozdielom, v stredoveku sa umelé prerušenie tehotenstva zvyčajne nevenovala taká pozornosť ako dnes. Nevznikol ani jeden text, ktorý by sa priamo zaoberal interrupciami. Historici sa museli prehrabať neúmerným množstvom dokladov, aby našli len niekoľko drobných zmienok a náhodných odkazov. Väčšina textov hovorí len o interrupciách, ku ktorým došlo v prípade nedovolených sexuálnych zväzkov. Chýbala jednotná cirkevná politika v tejto oblasti.
Vedecký pohľad na vznik života a jeho konfrontácia s cirkevným učením
Vedecké poznatky o vzniku a vývoji ľudského života sa v priebehu stáročí menili a s nimi sa vyvíjal aj pohľad na problematiku interrupcií. Zatiaľ čo v minulosti sa cirkev často opierala o filozofické a teologické úvahy, dnes stojíme pred faktami, ktoré umožňujú oveľa presnejšie pochopenie biologických procesov.
Ľudský život začína počatím, momentom, kedy sa spojí mužská a ženská pohlavná bunka pri oplodnení a vzniká zygota. Táto prvá bunka už obsahuje kompletnú ľudskú genetickú výbavu, ktorá rozhoduje o pohlaví dieťaťa, krvnej skupine, farbe očí a vlasov. V priebehu deviatich mesiacov sa z tejto jedinej bunky vyvinie komplexný organizmus zložený zo šesťtisíc miliárd buniek. Tento proces je geniálnou presnosťou koordinovaný, pričom bunky „vedia“, ako sa majú formovať orgány ako srdce či pľúca, bez vonkajšieho zásahu iného človeka.
V medicínskom a biologickom zmysle sa ľudský jedinec v prvých troch mesiacoch vnútromaternicového života nazýva embryo, od štvrtého do deviateho mesiaca plod. Bez ohľadu na pomenovanie, ide o ľudskú bytosť. Tvorba krvi a jej buniek sa dokáže už u 14-dňového embrya, kedy sa zakladajú prvé bunky budúceho srdca. V šiestom týždni sa formujú oči a uši, mozog a miecha sú takmer hotové. V ôsmom týždni sa už dajú rozpoznať prsty na končatinách, ktorými plod mierne pohybuje. V 12. týždni má plod vyvinuté takmer všetky vnútorné orgány. Na fotografiách z tohto obdobia je jednoznačne viditeľné, že ide o ľudskú bytosť.
Veda teda potvrdzuje, že život začína okamihom oplodnenia. Zástancovia interrupcie však často argumentujú, že v počiatočných štádiách ide len o „zhluk buniek“ alebo „neinteligentnú hmotu“. Toto tvrdenie je však v priamom rozpore s biologickou realitou, kde už od počiatku existuje jedinečný ľudský organizmus s vlastnou genetickou informáciou.
Embryológia: od oplodnenia po gastruláciu, animácia
Interrupcie: Právne, etické a sociálne aspekty
Interrupcia, alebo umelé ukončenie tehotenstva (UPT), je legálne povolená do určitého týždňa tehotenstva vo väčšine krajín Európy. Na Slovensku je táto lehota stanovená na 12 týždňov tehotenstva. V niektorých krajinách, ako napríklad v USA, sú pravidlá prísnejšie a UPT je povolené len pri ohrození života matky, pri ťažkom genetickom poškodení plodu nezlučiteľnom so životom, alebo pri otehotnení v dôsledku trestného činu. V Taliansku a Nemecku sa k týmto dôvodom pridala aj sociálna tieseň.
Termín „umelé prerušenie tehotenstva“ sa dnes často nahradzuje termínom „umelé ukončenie tehotenstva“, pretože „prerušenie“ naznačuje možnosť pokračovania, čo v prípade tehotenstva, kde jedinečný ľudský život nenávratne končí, nie je presné.
Právna legislatíva a jej odraz v spoločnosti
Právna legislatíva v oblasti interrupcií je často odrazom morálneho stavu spoločnosti a výsledkom tlaku bežnej populácie. Zákony nerozlišujú primárne, čo je dobré (mravné) a zlé, ale čo je dovolené a zakázané. V tomto kontexte je dôležité zdôrazniť, že väčšina vedcov sa prikláňa k názoru, že ľudský život vzniká hneď po splynutí mužskej a ženskej pohlavnej bunky, a preto si z hľadiska medzinárodného práva zasluhuje mimoriadnu ochranu.
Paradoxne, lono matky je dnes pre dieťa často najnebezpečnejším miestom. Napriek tomu, že by malo byť telom matky chránené, nie je v bezpečí. Je zarážajúce, že práve dieťaťu najbližšia osoba, ktorej teplo vníma, ho môže vydať na smrť.
Následky interrupcií a cesta k odpusteniu
Každá interrupcia má svoje následky, a to nielen fyzické, ale aj psychické. Umelé ukončenie tehotenstva je porovnávané s odtrhnutím nezrelého jablka zo stromu - poškodí sa plod aj strom. Odlučuje sa násilne, preto tečie krv matky i plodu a poškodení sú obaja.
Komplikácie UPT môžu byť akútne (krvácanie, infekcia, perforácia maternice, otrava krvi, embólia) aj chronické. Časté sú problémy s otehotnením alebo donosením zdravého dieťaťa v budúcnosti, vznik zrastov v maternici a vajíčkovodoch, ktoré môžu viesť k neplodnosti alebo opakovaným spontánnym potratom. V extrémnych prípadoch môžu steny maternice zrásť a znemožniť akékoľvek budúce tehotenstvo.
Okrem fyzických následkov, väčšina žien, či už hneď alebo s odstupom času, pociťuje výčitky svedomia, pocit viny, depresiu a iné psychické poruchy. Depresia sa umocňuje, ak žena neskôr nemôže otehotnieť alebo opakovane potratí.
Hľadanie odpustenia a nového začiatku
Je však aj východisko. Jedinou cestou k ozdraveniu a novému začiatku je odpustenie. Boh dokáže odpustiť aj hriech interrupcie. On vie zbaviť ženu pocitu viny a obnoviť jej život. K tomu je však potrebné radikálne zmeniť životný štýl, žiť podľa Biblie a viac tento skutok nerobiť. Skutočné pokánie je zmena mysle a podriadenie praktického života Bohu. Hriechy sa vyznávajú priamo Bohu, ktorý nás počuje a odpúšťa nám prostredníctvom Ježiša Krista.
Ježiš Kristus za nás vylial svoju nevinnú krv, preto len On môže odpustiť vyliatie krvi bezbranného dieťaťa. Ak potrat nie je odpustený, tento skutok priťahuje Boží hnev, pretože vyliata krv volá po odplate. „Kto vyleje krv človeka, toho krv bude vyliata človekom, lebo na obraz Boží učinil Boh človeka.“ (1. Mojžišova 9:6) Odplatou za hriech je smrť.
Rozpor medzi učením cirkvi a názormi veriacich
Hoci oficiálny postoj Katolíckej cirkvi k interrupciám je nekompromisný, štatistiky ukazujú, že mnohí veriaci sa od učenia svojej cirkvi často výrazne odďaľujú. Cirkev dodnes bojuje proti antikoncepcii, no v mnohých krajinách až 90 % katolíkov v tom nevidí žiaden problém. V prípade potratov je napríklad vo Francúzsku iba 5 % katolíkov zásadne proti interrupciám za každých okolností.
Pre nábožných pro-life aktivistov i cirkev je však prerušenie tehotenstva aj v prvých dňoch doslova vraždou, ktorá je neprijateľná, lebo je v rozpore s dokonale dobrým Bohom a jeho záujmami. Veriaci sú však často schopní ignorovať nehodiacich sa biblických veršov. Oháňajú sa prikázaním „Nezabiješ!“, no odignorujú pasáže, kde Boh jasne prikazuje tvrdé tresty za porušovanie určitých pravidiel.
Hľadanie kompromisu a definícia života
Je rovnako absurdné tvrdiť, že život začína počatím, ako tvrdiť, že začína pôrodom. Rozdiel je hlavne v tom, kto ako definuje začiatok života a ľudskú bytosť. Je vážnou morálnou a filozofickou otázkou, do kedy má zmysel hovoriť o odstránení zhluku buniek nazývaného plod a od kedy o zabití dieťaťa.
Právo na potrat treba hodnotiť z viacerých stránok - aj na základe sociálnych a emočných dopadov na matku, budúce dieťa, rodinu a spoločnosť. Vďaka mnohým štúdiám si mnohé krajiny určili rozumné pravidlá. Väčšina západných krajín považuje umelé prerušenie tehotenstva v odôvodnených prípadoch do 22. až 24. týždňa tehotenstva za legálny čin.
Nelegalizovanie potratov nezabráni ich vykonávaniu. Potraty sa budú vykonávať naďalej, avšak nezákonne, tajne a hlavne rizikovo. Desaťtisíce žien zomiera ročne pri neprofesionálne a ilegálne prevádzaných potratoch, najmä v krajinách, kde sa zákony riadia náboženským fundamentalizmom.
Najlepšie by bolo, keby k nechcenému počatiu ani nemuselo dôjsť. Bolo by ideálne, keby potraty nemuseli existovať a ľudia by boli dostatočne uzrozumení s možnosťami antikoncepcie a ochrany pred počatím. Keby napríklad katolícka cirkev netabuizovala sex a nebojovala proti antikoncepcii, mohlo by byť dnes menej potratov a nemilovaných detí.
Zmätočný prístup cirkvi k otázke života
Katolícka cirkev ako organizácia má za sebou dlhú a často kontroverznú históriu, ktorá sa odráža aj v jej postojoch k otázke života a smrti. Príkladom zmätočného prístupu môže byť situácia, keď farár odmietne pochovať mŕtve dieťa, lebo nebolo pokrstené, aj keď rodičia sú veriaci. Toto dieťa už nie je považované za hodné dôstojného cirkevného pohrebu?
Samotná cirkev v tejto otázke nemá jasno. Okrem teologickej je sporná aj morálna rovina problému, opierajúca sa o katolícku interpretáciu prikázania „Nezabiješ“. V boji za život človeka, katolícka cirkev podľa vlastnej predstavy zastupuje sily života voči silám smrti. Proti interrupciám sú aj židovské a protestantské náboženstvá, ale ich prístup je oveľa inteligentnejší, hlbší a otvorenejší diskusii.
Katolícka cirkev odmieta diskusiu a direktívne si uzurpuje právo na jedinú správnu interpretáciu prikázania „Nezabiješ“. Oháňa sa týmto prikázaním, ale je otázkou, či mu sama naozaj rozumie. Ako napríklad vysvetlia fakt, že Mojžiš, len čo prišiel z hory Sinaj s prikázaniami, vyvraždil mečom celé rodiny modloslužobníkov a tým porušil prikázanie „Nezabiješ“? Toto prikázanie neplatí absolútne? Niekoho teda možno zabiť a iného nie?
Katolícka cirkev je najviac zo všetkých cirkví sveta zaťažená svojou negatívnou minulosťou, od ktorej sa jej ťažko dištancuje. Preto má najmenšie morálne právo na určovanie, čo je a čo nie je porušením prikázania „Nezabiješ“. Ak v 20. storočí už nezabíja vo fyzickej rovine, tak v duševnej zabíjanie (ubíjanie) ešte stále v rôznej podobe pokračuje. Týmto sa nechcem dotknúť radových ľudí, bežných katolíkov, ale prejavom môjho negatívneho vnímania je katolícka cirkev ako systém, ako hierarchická mocenská organizácia, ktorá minimálne od 15. storočia nezodpovedá aktuálnemu duchu doby a je brzdou vo vývoji ľudského ducha.
To, že sa katolícka cirkev snaží svoje názory politicky presadiť do podoby zákonov, je nepochopením a obmedzovaním slobodnej vôle človeka rozhodovať sa. Človek má právo slobodne sa rozhodnúť aj za cenu omylu a chýb. Zákonom zakazovať interrupcie je rovnako smiešne ako zakazovanie prostitúcie.
tags: #katolicka #cirkev #a #interrupcia