V dynamickom prostredí rodiny, kde súrodencov spája jedinečné a mimoriadne silné puto, sa často objavuje fenomén rodičovského uprednostňovania. Hoci si väčšina rodičov pravdepodobne neprizná, že prechováva väčšie sympatie k niektorému zo svojich potomkov alebo že sa k nemu správa lepšie ako k ostatným, psychologické výskumy z posledných desaťročí jednoznačne ukazujú, že deti vnímajú svojho brata či sestru ako „obľúbenca“ rodičov a sú presvedčené, že ho rodičia uprednostňujú. Niekedy takéto presvedčenie pretrvá do dospelosti a môže mať hlboké a dlhotrvajúce dopady na psychiku a vývoj detí.
Tento fenomén, hoci často nevedomý, môže mať závažné dôsledky na dynamiku rodiny, vzťahy medzi súrodencami a v neposlednom rade na sebavedomie a budúcnosť každého dieťaťa. V tomto článku sa ponoríme do komplexného sveta rodičovských preferencií, preskúmame ich príčiny, dôsledky a ponúkneme praktické rady, ako tento citlivý problém riešiť a podporiť zdravé rodinné vzťahy.
Nevedomá realita: Keď rodičia uprednostňujú (a prečo)
Mnoho rodičov sa občas čuduje, prečo sú ich deti tak rozdielne osobnosti, keď sa k nim správali rovnako. Realita je však taká, že každý súrodenec je iný, rovnako ako aj jeho výchova. Dôvodov, prečo by si jeden zo súrodencov mohol pripadať odstrkovaný alebo menej milovaný, je veľa. Ako tvrdí odborníčka Kateřina Novotná: „Každý zo súrodencov v rodine má odlišné postavenie. Rolu hrá poradie narodenia, rozdiely v pohlaví, prístup rodičov, zmeny v rodičovskej starostlivosti, rodinná atmosféra. Dôležitý je kontext rodinného života aj symbolický význam, ktorý pre rodičov dieťa v tejto súvislosti má.“
Psychologické výskumy potvrdzujú, že toto vnímanie detí je často opodstatnené. Alex Jensen a jeho kolegovia z Univerzity Brighama Younga v Utahu analyzovali údaje o takmer 19 500 jednotlivcoch z desiatok vedeckých štúdií a dospeli k záveru, že rodičia typicky priaznivejšie zaobchádzajú s mladšími súrodencami. Starším naproti tomu poskytujú väčšiu autonómiu a počas dospievania ich menej kontrolujú.
Prekvapivé čísla ukazujú, že až tri štvrtiny rodičov uprednostňujú jedno z detí. Asi najznámejšia je štúdia vedcov pod vedením profesorky Katherine Congerovej z University of California, ktorej výsledky boli zverejnené v roku 2006. Na výskume sa zúčastnilo 384 rodín a až 70 percent otcov a 74 percent matiek priznalo preferenciu jedného z dvoch detí. Ďalšie výskumy realizované v krajinách západného sveta priniesli podobné výsledky. Odborníci predpokladajú, že tieto čísla môžu byť ešte vyššie, pretože rodičia považujú skutočnosť, že jedno z detí majú radšej ako ostatné, za prísne strážené rodinné tajomstvo.
Hoci sa vo všeobecnosti predpokladá, že najobľúbenejšie dieťa je to prvorodené, výsledky výskumu v britských rodinách prekvapili. Až 62 percent rodičov, ktorí majú dve deti, sa priklonilo k mladšiemu dieťaťu. Štyridsaťtri percent rodičov s tromi a viac deťmi dalo opäť prednosť poslednému v poradí, tretina rodičov si vybrala prostredné dieťa a len 19 percent označilo za svoje najobľúbenejšie dieťa to najstaršie.
Faktory ovplyvňujúce rodičovské preferencie:
- Poradie narodenia: Klinická psychologička v nemocnici Mount Sinai v New Yorku Vijayeti Sinhová vysvetľuje, že zvýhodňovanie najmladšieho dieťaťa často súvisí so sociálnymi a emocionálnymi zručnosťami rodičov. Na prvom dieťati sa rodičia učia, ale keď získajú viac praxe vo výchove detí, majú lepšiu predstavu o tom, ako chcú formovať svojho potomka. Docentka Sinhová uvádza, že je len logickým vyústením, že sa týmto dieťaťom stáva mladšie dieťa, keďže ho už vychováva rodič, ktorý je po skúsenostiach so starším dieťaťom sebavedomejší a zručnejší vo výchove. Na druhej strane, prvorodené dieťa môže získavať viac pozornosti, pretože rodičia majú na začiatku veľa obáv a minimum skúseností. Deti, ktoré nie sú najstaršie ani najmladšie, teda prostredné, majú často najťažšiu pozíciu, pretože nikdy nie sú ani nebudú jediné deti v domácnosti.
- Pohlavie: Štúdia Alexa Jensena a jeho kolegov odhalila aj ďalšiu tendenciu. Podľa jej zistení majú rodičia sklon uprednostňovať o niečo viac dcéry pred synmi. Túto zaujatosť si však typicky všímajú iba rodičia, deti nie. V kultúre patriarchátu, rodičia naopak môžu uprednostňovať chlapcov.
- Osobnosť a temperament: Dôležitú úlohu zohráva aj osobnosť dieťaťa. S deťmi, ktoré sú ochotné a zodpovedné, svedomité a príjemné, sa vo všeobecnosti zaobchádza priaznivejšie, a to bez ohľadu na poradie narodenia alebo pohlavie. S rodičmi totiž majú podľa výsledkov menej konfliktov. Odborníci tiež zaznamenali, že oveľa väčšej náklonnosti sa tešia deti s výraznou povahou. Rodičia tiež reagujú inak na deti, ktoré sú vo všeobecnosti vnímané ako milé, poslušné, láskavé, a inak na tie, ktoré sú ich opakom, divé, agresívne, zlostné.
- Podobnosť s rodičom: Ako tvrdí psychologička Sinhová, „Rodičia majú tendenciu uprednostňovať dieťa, ktoré sa im najviac podobá, ktoré im pripomína ich samých alebo predstavuje to, čo považujú za úspech svojho rodičovstva.“ Môže ísť aj o podobnosť s bývalým partnerom alebo vlastným rodičom.
- Okolnosti pôrodu a rannej starostlivosti: Niektoré okolnosti môžu výrazne ovplyvniť rodičovské puto. Príkladom je príbeh matky, ktorá pre Postoj opísala svoje pocity k synovi a dcére. Jej prvý pôrod bol veľmi náročný, s komplikáciami a absenciou bondingu. Následne mala problémy s dojčením a prežívala chronickú únavu a nervozitu. Naopak, pri druhom dieťati - synovi - bol pôrod bez komplikácií, prebehlo ihneď bondingové obdobie a úspešné dojčenie, čo viedlo k podstatne silnejšej väzbe.
- Špeciálne potreby alebo choroba: V niektorých prípadoch sa podpora jedného dieťaťa javí ako opodstatnená a prípustná. Rodičia napríklad venujú viac času novorodeniatku, keď dieťa ochorie alebo je zdravotne postihnuté. Vtedy sa dospelí snažia dieťaťu, ktoré nemá ich pozornosť, vysvetliť, aby iný prístup k nemu nebralo osobne.
- Rodičovský stres a obavy: Vedci upozorňujú, že rozdiely medzi deťmi robíme aj vtedy, keď sme pod tlakom, stresom, obavami, napríklad z problémov v manželstve alebo finančných ťažkostí. Vtedy len s námahou dokážeme sledovať, či sa správame ku všetkým deťom rovnako.
- Evolučné teórie: Evoluční teoretici tvrdia, že ak máme obmedzené emocionálne alebo materiálne zdroje, vyberáme si a uprednostňujeme dieťa, ktoré má najväčší potenciál na úspech a reprodukciu.
Je bežné, že vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú zložité a že dieťa si vybuduje silnejšie puto s jedným z rodičov. Alex Jensen konštatuje: „Väčšina rodičov pravdepodobne lepšie vychádza s jedným dieťaťom než s druhým, či už je to pre jeho osobnosť, poradie narodenia, pohlavie, alebo iné faktory, ako sú napríklad spoločné záujmy.“
Narcistickí rodičia: Neférové spôsoby, akými si vyberajú obľúbených
Duševné stopy uprednostňovania: Dopady na psychiku a vzťahy
Uprednostňovanie jedného dieťaťa môže mať negatívne a rozsiahle dôsledky pre obe deti, a to ako pre to uprednostňované, tak aj pre to znevýhodnené. Celkovo má uprednostňovanie negatívny vplyv na medziľudské vzťahy, a výnimkou nie je ani toto správanie na osi rodič-dieťa, dieťa-dieťa.
Dôsledky pre znevýhodnené dieťa
Psychologické výskumy z posledných desaťročí jednoznačne ukazujú, že deti, ktoré sa cítia zanedbávané alebo menej obľúbené v porovnaní so svojimi súrodencami, často trpia duševnými poruchami a tiež oveľa častejšie vykazujú problematické správanie - či už doma, alebo v škole. Psychologička Vijayeti Sinhová upozorňuje, že „Deti vyrastajúce v rodinách, v ktorých nadobudnú pocit, že sa s nimi nenakladá spravodlivo, môžu prežívať hlboké pocity menejcennosti.“ Toto dieťa sa bude cítiť ako čierna ovca rodiny, môže mať pocit, že je nemilované, že mu chýbajú špeciálne vlastnosti, ktoré sú potrebné na to, aby ho jeho rodičia milovali.
Medzi špecifické dôsledky patria:
- Pocity menejcennosti a nízke sebavedomie: Znevýhodnené dieťa sa cíti menejcenné a nehodné lásky a pozornosti. Terapeutka Heidi McBain hovorí, že zanedbávaný jedinec bude mať takmer vždy pocit, že na ostatných nestačí, a že nikdy nebude taký dobrý ako iní. Aj keď sa znevýhodnenému dieťaťu v budúcnosti niečo podarí, nikdy si vďaka nerovnocennej výchove nebude pripadať dosť dobré.
- Vyššia pravdepodobnosť zlého duševného zdravia: Dieťa trpí úzkosťami, depresiami a nízkym sebavedomím.
- Vyššia pravdepodobnosť zlého správania: Dieťa sa môže zapojiť do zlého správania doma či v škole, môže mať problémy s rešpektovaním autorít. Profesor Alex Jensen z Brigham Young University vo svojej práci skúmal, aký vplyv mal na deti v tínedžerskom veku fakt, že rodič niektorého zo súrodencov uprednostňoval. Zistil, že v rodinách, v ktorých neboli silné rodinné väzby medzi jej členmi, mali menej obľúbené deti dvakrát väčšiu pravdepodobnosť, že prepadnú alkoholu a drogám.
- Zhoršené vzťahy so súrodencami: Dieťa môže prežívať žiarlivosť, hnev a zatrpknutosť voči uprednostňovanému súrodencovi. Celý vzťah medzi súrodencami je nasiaknutý nenávisťou, ktorá ho ničí.
- Dopady v dospelosti: Keď rodičia dieťa zahriaknu, zatiaľ čo súrodenca ospevujú, má to mimoriadne negatívny dopad na vzťahy v dospelosti. Napríklad, jedinec môže nadobudnúť pocit, že jeho potreby nie sú dôležité, zatiaľ čo partnerove áno. V takom vzťahu napokon jedinec nedokáže vyjadriť svoje pocity a bojuje s tým, ako s partnerom komunikovať. Mnoho z týchto pocitov zostáva v deťoch aj dávno po tom, ako opustili rodný dom. Deti nikdy nezabudnú, že neboli u rodičov obľúbené a ich sebavedomie a vzťahy v dospelosti budú tento údel odrážať naďalej. Adina Mahalli, odborníčka na psychické zdravie, hovorí, že pre dieťa nie je zdravé, ak musí o pozornosť rodičov neustále súperiť. Keď sa tak však deje, neskôr človek nadobudne pocit, že nemá význam sa o niečo snažiť.
- Nezávislosť ako copingový mechanizmus: Ak jedinec vyrastal v podmienkach, kde nebol obľúbeným dieťaťom, v dospelosti mu zrejme budú vyhovovať vzťahy, kde bude mať viac nezávislosti. Taký jedinec sa totiž naučil postarať sa sám o seba a spoliehať sa na vlastné sily, keď je potrebné niečo vyriešiť.
Dôsledky pre uprednostňované dieťa: Syndróm zlatého dieťaťa
Paradoxne, aj tie deti, ktoré sú u rodičov favorizované a postavené na piedestál, môžu proti svojej vôli znášať dôsledky, ktoré sa nemusia výhradne ukázať ako pozitívne. Tento jav je často označovaný ako „Syndróm zlatého dieťaťa“. Je dôležité poznamenať, že Syndróm zlatého dieťaťa nie je zdravotný pojem a teda nemá ani klinickú definíciu, nereprezentuje psychologickú poruchu. Často sa však o ňom v psychológii hovorí a spája sa s narcistickými rodičmi.
Ide o vnímanie dieťaťa ako reprezentanta rodiny - aké úspešné, perfektné je, taká je rodina. Stáva sa pýchou rodiny a je naňho kladená veľká zodpovednosť. Čím je úspešnejšie, tým viac sa môžu rodičia pútať k jeho úspechom, premietať doň vlastné sny, napĺňať si cezeň vlastné potreby.
Psychoterapeuti upozorňujú, že zlaté dieťa, ktoré si následky tohto správania nesie so sebou celý život a v dospelosti mu to bráni nadviazať kvalitné pozitívne vzťahy a dosiahnuť duševnú pohodu, vykazuje tieto znaky:
- Protežované dieťa dostáva viac pochvaly než jeho súrodenci, viac pozitívnej pozornosti a hoci aj najmenší úspech je obšírne komentovaný. Preto sa môže snažiť o ďalšie a ďalšie chvály a úspechy, môže sa pokúšať o perfekcionizmus a nadpriemerný výkon.
- Môže skrývať svoje neúspechy, aby si udržalo status obľúbeného dieťaťa, alebo nespôsobilo sklamanie rodičov. Bude tiež cítiť vinu za svoje neúspechy, ťažko znášať svoje chyby a cítiť sklamanie zo samého seba.
- Môže mať oslabené vzťahy so súrodencami práve pre uprednostňovanie a zámerné porovnávanie. Kamarátstvo a náklonnosť môžu vystriedať žiarlivosť a zatrpknutosť, častejšie konflikty a hnev.
- Môže žiarliť, ak rodičia pochvália úspech iného súrodenca. Môže mať tendenciu so súrodencami súťažiť, čím ešte viac naštrbáva vzťahy.
- Môže mať nízke sebavedomie, pretože si je vedomé, že nedokáže naplniť očakávania svojho rodiča, byť také dokonalé a perfektné, ako o ňom rodič vyhlasuje. Sebavedomie si môže odvádzať od pochvál iných ľudí a intenzity pochvaly - to sa pretavuje aj do budúcich vzťahov, pretože tieto deti môžu nadobudnúť pocit, že si lásku a akceptáciu zaslúžia jedine za nadpriemerný výkon a výsledky.
- Protežované dieťa si môže vyvinúť pokrivený zmysel pre zodpovednosť a dôsledky. Ak za svoje správanie napríklad nenesie zodpovednosť ako ostatní súrodenci, znáša menej dôsledkov za porušovanie pravidiel než súrodenci.
- V budúcnosti sa môže spoliehať na úsudok iných o svojej osobe a hodnote, nevyvinie si dostatočne zmysel pre svoju sebahodnotu, pretože väčšinu detstva strávilo snahou urobiť rodičom radosť a napĺňať ich očakávania o sebe. Môže vykazovať silnú potrebu potvrdzovať svoje rozhodnutia od iných.
- Práve pre snahu napĺňať očakávania rodičov a udržať sa na piedestáli dieťa nemalo šancu spoznať samého seba, svoje potreby, prijať svoje slabé stránky, čo sa mu páči, čo nepáči, zmieriť sa s tým, že sme nedokonalé bytosti s chybami, uvedomiť si, kým v živote vlastne chce byť.
- Protežované dieťa môže prežívať oveľa viac stresu a tlaku, nátlaku a bremena v podobe naplnenia potrieb rodičov, môže trpieť neskôr úzkosťami a depresiou.
- Môže sa usilovať o uznanie mimo rodiny. Cíti sa zahanbené, urazené, ak ostatní členovia rodiny nezdieľajú rodičovské uprednostňovanie a nevidia ho také ako rodičia, nereagujú rovnako nadšene, rovnako nechvália, môže začať preháňať.
Zaujímavé je, že deťom je najlepšie, keď rodičia nikoho neuprednostňujú. Dokonca ani obľúbeným deťom nie je dobre, pretože ich negatívne ovplyvňuje nenávisť súrodencov. Professor Alex Jensen zdôrazňuje, že negatívny dopad uprednostňovania je závažnejší ako pozitívna podpora „dobrých“ detí. Celý vzťah medzi súrodencami môže byť nasiaknutý nenávisťou, ktorá ho ničí. Predovšetkým však uprednostňovanie jedného dieťaťa oberá obe deti o nenahraditeľné súrodenecké puto. Budúca nevraživosť až nenávisť medzi súrodencami sa bude len ťažko naprávať.
Cesta k rovnováhe: Ako rodičia môžu podporiť harmóniu
Vzhľadom na hlboké dopady rodičovského uprednostňovania je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili jeho potenciálne dôsledky a snažili sa nastoliť rovnováhu. Kľúč spočíva v sebareflexii, otvorenej komunikácii a aktívnych krokoch vo výchove.
Uvedomenie a reflexia
Prvým krokom k zmene je priznať si, že jedno dieťa možno podvedome uprednostňujeme. „Celé kúzlo je v rodičovi, respektíve v tom, ako svoje dieťa vníma a ako o ňom premýšľa,“ odporúča Kateřina Novotná. Rodičom sa neodporúča, aby sa cítili vinní, ak pociťujú silnejšie puto k jednému z detí, pretože v medziľudských vzťahoch je to úplne prirodzené. Docentka detskej psychiatrie a pediatrie Jessica Griffinová z University Of Massachusetts Medical School ubezpečuje rodičov, že je úplne v poriadku mať svojho obľúbenca.
Dôležité je si však uvedomiť: „Je užitočné vziať na vedomie zistenia tejto štúdie a pouvažovať, či sa takéto sklony môžu prejavovať vo vašej rodine,“ hovorí výskumník Alex Jensen. Keď si ich rodičia uvedomia, môžu urobiť malé zmeny vo svojom prístupe k deťom, ktoré však budú veľmi prospešné pre všetkých. „Nechceme, aby sa rodičia cítili vinní. Namiesto toho sa môžu pozrieť na tento výskum a využiť ho ako povzbudenie pri hľadaní miest, kde sa môžu zlepšiť bez toho, aby zachádzali do extrémov,“ dodáva Jensen.
Komunikácia a empatia
Odborníci radia nepopierať dieťaťu jeho pocity. Ak si dieťa začne pripadať odstrkované, horlivo ho presviedčať o opaku je kontraproduktívne. Ako opisuje Novotná: "Dieťa situáciu nechápe, nevie, čo by malo urobiť, aby ho mal rodič rovnako rád ako súrodenca. Na druhú stranu rodič tvrdí, že to tak nie je, že ich má rád rovnako. Rodič tým popiera pocity dieťaťa a to vytvára ešte väčší zmätok. To, čo cítim, nie je pravda. Je to nespravodlivé. Je to obrovský zmätok, smútok a bolesť."
Namiesto toho je dôležité sa zamyslieť, či naozaj nedochádza k podvedomému uprednostňovaniu. Ak to tak je, je dôležité deťom popisovať, ktoré správanie či reakcie nám sedia viac a ktoré menej, a pomáhať im si to uvedomiť. Napríklad: „Mám ťa rada, ale to, ako hovoríš nahlas, mi vôbec nerobí dobre, pretože mi vadia hlasné zvuky. Tak to mám ja. Ty si super a nie každému sa musí všetko páčiť.“
Je nesmierne dôležité o tom s deťmi v určitom veku korektne hovoriť. Dieťa by malo pochopiť dôvody, prečo niekedy uprednostníme jeho súrodenca, napríklad z dôvodu špeciálnych potrieb. Správnou komunikáciou môžeme nastaviť vyvážený prístup. Rodičia by mali počúvať sťažnosti svojich detí. „Keď sa deti sťažujú, že niektoré z nich uprednostňujete, počúvajte ich,“ radí klinická psychologička Ellen Weber Libbyová. Taktiež je vhodné požiadať dieťa, aby zvážilo pohľad toho druhého - vás či svojho súrodenca. Uistite svoje dieťa, že ho milujete pre jeho jedinečnosť a nie pre napríklad známky či talent v porovnaní so súrodencom.
Aktívne kroky vo výchove
Práca na vzťahoch vždy zaberie čas a deje sa neustále. Alex Jensen radí: „Majte trpezlivosť sami so sebou a so svojimi deťmi.“
- Trávenie individuálneho času: Americká klinická psychologička Ellen Weber Libbyová odporúča rodičom, aby sa postarali o to, aby sa s každým dieťaťom zaobchádzalo rovnako. „Napríklad ak víkendy trávite na futbalových zápasoch svojho syna, nájdite si cez týždeň čas na záujmy svojej dcéry.“ Snažte sa tráviť čas s každým dieťaťom individuálne a robte spolu veci, ktoré obaja máte radi. Trávte spolu čas. Robte spolu veci, ktoré vás bavia. Robte spolu veci, ktoré bavia vaše deti.
- Vyhýbanie sa porovnávaniu: Vyhýbajte sa akémukoľvek porovnávaniu detí - nielen medzi súrodencami, ale aj s inými, cudzími deťmi. Nepoužívajte vety typu: „Prečo nemôžeš byť ako tvoj brat?“
- Chváliť úsilie, nie výsledky: Sústreďte sa radšej na úsilie než samotný úspech či výsledok.
- Spolupráca a pomoc: Spolupracujte, spoločne pomáhajte druhým.
- Podpora rodinnej súdržnosti: Ak si rodič uvedomí, že nevedomky uprednostňuje niektoré z detí - alebo len budí taký dojem v jeho súrodencovi -, môže pri troche snahy výrazne zlepšiť súdržnosť svojej rodiny.
Zvládanie konfliktov a agresie
Interakcia medzi deťmi často na rodičov pôsobí ako pozvanie, aby sa do nej vložili. Problém je, že to zriedkavo dokážu spraviť v neutrálnej rovine. Zostať neutrálny a nezasiahnuť do interakcie medzi súrodencami, najmä ak vidíme neférové, agresívne či drzé správanie, je pre každého rodiča náročné. Samozrejme, úplne iný prípad je, ak ich momentálna aktivita naberá na obrátkach a hrozí zranenie.
Jedným z hlavných dôvodov, prečo zostať neutrálny je, že ak sa staviame do roly rozhodcu, nikomu tým nepomáhame. To, ako sa naše deti správajú, je len odrazom ich momentálneho rozpoloženia. Preto nemá význam ešte viac na ne kričať, pridávať im frustráciu, ak vidíme, že nie sú vo svojej koži, sú nahnevané alebo agresívne. Situácii najviac pomôžeme, ak sa budeme snažiť deti pochopiť a prijať ich správanie, nie zahanbovať ich a trestať. Naša prílišná kontrola a mikro manažovanie sú neproduktívne, pretože často práve tento spôsob výchovy spôsobuje konflikty a negatívne správanie.
Deti majú množstvo príležitostí na to, aby skúšali a precvičovali svoje sociálne zručnosti, ako riešenie konfliktov, sebaovládanie, rôzne roly. Samy vedia, ako na to, a skutočne nepotrebujú rodiča ako kouča. Ak máme pocit, že musíme zasiahnuť, mali by sme mať v deti dôveru a byť empatickí. Prihovoriť sa im môžeme pokojne, neutrálne a byť otvorení ich perspektíve a pocitom. Dôvera vkladá vzťah súrodencov tam, kde má byť - do ich rúk.
Ak dieťa prejavuje agresívne správanie voči súrodencovi, je dôležité to riešiť okamžite a efektívne:
- Zasiahnuť rázne: Ak dieťa ubližuje súrodencovi, je potrebné rázne zasiahnuť a dať mu najavo, že takéto správanie je neprijateľné.
- Vysvetliť dôsledky: Vysvetlite dieťaťu, že jeho správanie ubližuje súrodencovi a že to nie je správne.
- Použiť adekvátny trest: Ak dieťa opakovane prejavuje agresívne správanie, je potrebné použiť adekvátny trest, napríklad odobratie hračky alebo posadenie do kúta.
- Oddeliť deti: Ak sa deti neustále hádajú a ubližujú si, je vhodné ich na chvíľu oddeliť, aby sa upokojili.
- Zamerať sa na pozitívne správanie: Chváľte a odmeňujte dieťa za pozitívne správanie voči súrodencovi.
- Hľadať príčiny agresívneho správania: Snažte sa zistiť, prečo dieťa prejavuje agresívne správanie.
Dlhodobá perspektíva
Professor Alex Jensen vo svojej práci zistil, že zatiaľ čo v rodinách, v ktorých neboli silné rodinné väzby medzi jej členmi, mali menej obľúbené deti dvakrát väčšiu pravdepodobnosť, že prepadnú alkoholu a drogám, tak v rodinách s kvalitnými vzťahmi táto skutočnosť nemala takmer žiadny vplyv. Všetko teda stojí a padá na rodičoch a na tom, či dokážu vo svojej rodine vytvoriť hlboké a zdravé vzťahy so svojimi deťmi.
Docentka Jessica Griffinová z University Of Massachusetts Medical School rodičov ubezpečuje, že ak sú vzťahy v rodine pevné, deti vyrastajúce v zdravých rodinách vo väčšine prípadov ani nezistia, že rodičia uprednostňujú ich súrodenca. Podľa nej je veľmi nepravdepodobné, že deti dokážu správne odhadnúť, ktorý z ich súrodencov je skutočne to najobľúbenejšie dieťa, pretože motívy rodičov môžu byť rôzne - napríklad uprednostňuje dieťa, ktoré sa borí s najväčšími problémami, alebo dieťa, ktoré je mu najviac podobné.
Je dôležité si uvedomiť, že výchova detí nie je jednoduchá a väčšinou sa riadime našimi vlastnými skúsenosťami z detstva. Psychologička Mária Kopčíková hovorí, že „Tí, ktorí mali súrodencov mohli sami zažívať, že boli buď uprednostňovaní alebo nie.“ Rodičia by sa nemali cítiť zranení ani interpretovať preferencie dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností. „Deti množstvo lásky, ktoré im preukazujete, naozaj cítia.“ Aj keď sa ako rodičia môžeme snažiť venovať sa všetkým deťom rovnako, nikdy to tak nebude. Podstatné je zostať otvorený možnosti, že rodič musí urobiť nejaké zmeny v spôsobe výchovy, a byť trpezlivý sám so sebou aj s deťmi.
tags: #ked #rodic #uprednostnuje #jedno #dieta