Vzťah medzi učiteľom a žiakom je základným pilierom vzdelávacieho procesu, no často sa stáva dejiskom neviditeľných konfliktov. Situácia, kedy učiteľka vníma alebo označuje za vinníka len jedno dieťa, otvára otázku, či ide o individuálne zlyhanie pedagóga, alebo o symptóm širšieho, nezdravého nastavenia školského systému.
Incident pred dverami triedy: Kto má pravdu?
Šla som po dcéru do školy. Ako vždy, na poslednú chvíľu, ešte že to mám fakt na tri minúty cesty. Po chodbách už všetko pobehovalo, presúvalo sa, skákalo, zo záchodov špicľovali zvedavé dievčenské nosy. Nie je nás veľa, ktorí chodíme po deti po skončení vyučovania. Aj teraz tu stála len mama Dorkinej spolužiačky. „Ešte nič?“ Mrkla som na ňu veselo. Pokrčila plecami a intenzívne sa zadívala na dvere. „Bože, ako po nich kričí!“ Nuž, nepočula som. Poza ňu sa prešmykla Katka, mama k nej natiahla náruč. „No ale ja musím dnes na Katku žalovať… Lebo ona dnes znovu nedojedla desiatu. „Ja tú desiatu mám ešte odloženú, aby ste videla…“
A pani učiteľka odbehla do triedy, vzápätí niesla ešte bezchybne chrumkavú kaiserku s množstvom masla a salámy. „A je to vôbec Katkina desiata?“ Zapochybovala mama malej hriešnice. „Ale je,“ prekvapila sa učiteľka, „veď ju videli všetky deti“. Učiteľka si kľakla k dievčatku a začala mu dôrazne dohovárať: „Katka, prečo si tú žemličku nedojedla? Ani nestihla dopovedať, Katka sa hodila s plačom do maminho náručia. „Vidíte, začína mi zas plakať! Nemôžete na ňu tak kričať!“ Učiteľka ostala v šoku. „Ale kričíte!“ Nedala sa vyrušiť mama. „Aj Katka mi o tom hovorí.“
Katkina mama ani slovíčkom nedala učiteľke za pravdu ohľadne kauzy „žemľa“, hoci si myslím, že učiteľka pravdu mala. Z toho, čo som stála ešte pol metra od nich, som napriek vade sluchu nemala ani trochu pocit, že by učiteľka na Katku kričala. Učiteľ by však mal byť natoľko šikovný, aby vedel deti navnadiť aj na spratanie si vecí. Na druhej strane - darí sa to nám rodičom vždy pokojne? Deti dnes nerešpektujú autoritu… a ak súboj pred dverami triedy dopadol v neprospech učiteľky, bude to ešte horšie.
Psychológia vzťahu medzi učiteľom a dieťaťom
Na prvom stupni dieťa trávi celý čas s jednou pani učiteľkou. To znamená, že ani tak nepotrebujete vedieť, aká kvalitná tá škola je, či do koľkých školských projektov sa zapojila, ale potrebujete vedieť, aká je učiteľka, ktorá bude s vaším dieťaťom celý deň. Či si dokáže s deťmi vybudovať vzťah, či jej deti dôverujú a či dokáže riešiť konflikty medzi deťmi tak, aby sa cítili v triede dobre a bezpečne.
Nie všetci učitelia na dobrej škole sú rovnako kvalitní a práve vy môžete mať tú smolu, že vyfasujete slabú učiteľku. A naopak, aj na slabej základnej škole môžete mať šťastie, že budete mať dobrú učiteľku a pre vaše dieťa to bude skvelá voľba.
Problém nastáva, ak má učiteľka v triede svoje vlastné dieťa. Moji synovia chodia do tej istej malej škôlky. Sú v triedach oddelene. Medzi tiredami je mala triedicka, ktorá ich dve triedy spája dverami. Starší syn má milú, mladú učiteľku, ktorá má v mladšieho triede synčeka. Napriek tomu, že sa snaží, stáva sa, že malý uteká k nej do triedy, vonku keď padne, ona uteká k nemu, lebo plače. Medzi tým nedáva riadne pozor na ostatné deti.
Tlak na rodičov pri výbere školy
Mnohí rodičia si mesiace lámu hlavu, čo bude pre ich potomka najlepšie. Hodnotia školu za školou, zisťujú si, aká je kvalifikácia učiteľov, aká je úroveň vyučovania cudzích jazykov či aké je vybavenie školy. Niektorí rodičia to prežívajú s pocitom, že ak nevyberú dobre, nezvratne svojmu dieťaťu pokazia život. Robím skutočne všetko, čo môžem, pre kvalitu vzdelania svojho dieťaťa? Nie som lenivý rodič, ktorý myslí viac na seba ako na dieťa, ak som sa rozhodol pre najbližšiu školu?
Napríklad niektoré centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie radia, že by si rodičia mali zistiť nielen to, koľko je v triede detí, ale či vo vyšších ročníkoch triedy nezlučujú a nenavýšia tak ich počet. Rodičia by si zároveň mali overiť, či učitelia, ktorí na prvom stupni v škole vyučujú, majú skutočne aj kvalifikáciu na vyučovanie na prvom stupni.
Nemožno sa čudovať, keď sa pod tlakom takýchto odporúčaní dostávajú rodičia do stresu. Ako sa má dieťa tešiť na takú dôležitú etapu, akou je nástup do školy, ak sú jeho rodičia z toho na nervy, lebo nebodaj hrozí, že pre ich chybný výber nebude mať ich dieťa rovnakú štartovaciu pozíciu ako iní rovesníci?
Oslobodenie od tlaku byť najlepšími
Rodinám by prospelo, keby sme sa my rodičia uvoľnili od tlaku, že musíme spraviť pre dieťa všetko, aj keby sme mali pritom poprieť samého seba. Prečo by sme si nemohli vybrať spádovú školu, hoci by mal byť prvotný motív snaha zjednodušiť život nielen dieťaťu, ale aj sebe? Spádová škola má svoje veľké výhody, ktoré šesťročnému dieťaťu môžu prospieť oveľa viac ako to, že sa už v tomto veku dohovorí v cudzom jazyku.
Malé dieťa, ktoré opustí škôlku, potrebuje byť v prostredí, ktoré pozná. Dieťa si zároveň potrebuje aj oddýchnuť. Vďaka najbližšej škole sa dieťa skôr naučí samostatnosti. Keď bude vaše dieťa v „obyčajnej škole“, nehrozí, že bude vyrastať v akejsi sociálnej bubline, v ktorej budú deti z veľmi podobného rodinného prostredia, ako to zvykne byť na výberových školách.
Výber základnej školy pre nášho prváčika netreba brať ako jedno z najvážnejších životných rozhodnutí, od ktorého bude závisieť celý jeho ďalší život. Mali by sme svojmu dieťaťu dôverovať, že túto významnú zmenu zvládne, a ak sa vyskytne problém, budeme ho riešiť spoločne.
202. Ako si vybrať najlepšiu školu pre vaše dieťa!
Alternatívne cesty: Domáce vzdelávanie ako odpoveď na systém
Školský systém má pocit, že robíme niečo hrozné. Hlásame všade jedinečnosť a potom dáme deti do školy, kde je všetko rovnaké, hovorí mama, ktorá svoje štyri deti učí doma. „Domoškoláctvo sa v spoločnosti neberie ako alternatívna forma k tomu, čo už existuje. Na Slovensku máme akýsi monopol na školstvo, kde sa deti učia rovnaké veci.“
V škole ide aj o to, aby sme získali všeobecný prehľad, ktorý by mal mať každý z nás. Pojem všeobecný prehľad je zábavný. Nikto netuší, čo by mal obsahovať. Myslím si, že každý z nás má všeobecný prehľad inde. Odvíja sa od našej osobnosti a od toho, čo považujeme za podstatné.
Školstvo ich oberá o radosť z poznávania. V škole sa veľmi málo dbá na vnútorný svet, na to, kto som, čo ma baví a ako sa mám dostať k veciam, ktoré ma zaujímajú. Škola len naseká deťom učivo, pri ktorom sa veľakrát ani nemôžu pristaviť, pretože treba ísť v látke ďalej.
Globálne vzdelávanie a podstata diskusie
„Deti dnes nevedia diskutovať, nemali to od koho odpozorovať. Ani my dospelí sa totiž navzájom nepočúvame a nerešpektujeme odlišné názory,“ vraví Lukáš Vícen, učiteľ a lektor globálneho vzdelávania. Hlavný problém vidím v tom, že výučba je väčšinou chápaná spôsobom jeden, ktorý učí, a druhý, ktorý prijíma. Nie je to diskusia, skôr prezentovanie faktov a memorovanie či už mapy, alebo štatistických údajov.
Podstata globálneho vzdelávania spočíva v prepojenosti nás ľudí a sveta, v ktorom žijeme. Naše konanie ovplyvňuje nielen naše blízke okolie, ale aj zvyšok sveta. Globálne vzdelávanie sa snaží aktivizovať poslucháča, nie mu len repetitívne predhadzovať fakty.
Pri diskusiách na záver hodiny sa práve nad tým zamýšľame. Hodnoty udržateľného sveta. Môžeme si pod nimi predstaviť rešpekt, empatiu, integritu, zodpovednosť, solidaritu a otvorenosť. Príkladom z praxe by mohla byť diskusia o volebnom práve a volebných preferenciách účastníkov diskusie. V nej sa dá veľmi pekne ukázať, že rešpektovať niekoho neznamená s ním súhlasiť. A byť solidárny znamená podporovať tých, ktorých práva sú porušované.
Mýty o jedináčikoch a spoločenský tlak
Rozhodli ste sa z rôznych dôvodov, že vaša malá rodinka je narodením prvého a zároveň posledného dieťaťa kompletná. Očakávate, že okolie bude váš krok rešpektovať. Lenže zrazu sa začnú vynárať útočné hlasy, známych i úplne cudzích ľudí, ktorí bez okolkov vaše rozhodnutie napádajú. „Chcete, aby bola Simonka rozmaznaný jedináčik, alebo opustená a smutná celý život?“
Susan Newman, sociálna psychologička, hovorí, že pocity viny nie sú na mieste. Pri svojej práci naštudovala množstvo výskumov zaoberajúcich sa rodinami s jedným dieťaťom a zistila, že tieto deti na tom vôbec nie sú horšie než ich rovesníci so súrodencami. Lekárka Toni Falbo z Texaskej univerzity v Austine vyvracia vo svojich štúdiách množstvo mýtov spojených s jedináčikmi. Tvrdí, že stereotypy o tom, ako sú jedináčikovia skazení a rozmaznaní, sa nezakladajú na faktoch.
Záverečné úvahy o zodpovednosti
Neexistuje správna odpoveď na to, koľko detí predstavuje ideálnu rodinu, rovnako ako neexistuje univerzálna škola, ktorá by vyhovovala každému dieťaťu. Keď učiteľka viní jedno dieťa, často ide o zlyhanie komunikácie medzi dospelými - učiteľom a rodičom. Ak prestaneme vnímať školu ako inštitúciu na „výrobu“ uniformných žiakov a začneme ju vnímať ako spoločenstvo ľudí, kde sa chyby dejú a dajú sa napraviť otvorenou komunikáciou, znížime napätie, ktoré pociťujeme pri bránach tried.
Rodičovstvo, či už máme jedno dieťa alebo viac, či sa rozhodneme pre domoškoláctvo alebo spádovú školu, je o budovaní bezpečného prístavu. Dieťa nepotrebuje najlepšie vybavenú školu v meste, potrebuje pocit, že keď sa niečo stane, rodič stojí pri ňom, počúva ho a dokáže objektívne posúdiť situáciu. Iba tak sa vyhneme tomu, aby sa z malej žiackej chyby stala trauma, ktorá ovplyvní vzťah dieťaťa k vzdelávaniu na celé roky dopredu.
tags: #ked #ucitelka #vini #iba #jedno #dieta