Otázka umelého prerušenia tehotenstva, alebo potratu, patrí k najcitlivejším a najkontroverznejším témam v spoločnosti, ktorá rozdeľuje nielen laickú verejnosť, ale aj náboženské inštitúcie. Dlhé stáročia sa o nej diskutuje z morálneho, etického, medicínskeho, právneho a náboženského hľadiska. Aj keď sa v modernom diskurze často stretávame s pojmami ako "prerušenie tehotenstva" alebo "ukončenie tehotenstva", niektorí autori ich odmietajú ako eufemizmy, ktoré zakrývajú skutočný charakter činu, a navrhujú používať výraz "zabitie", ktorý je presným biologickým popisom toho, čo sa deje, a podľa nich nesúdi nespravodlivo. Diskusia sa často sústredí na určenie momentu, kedy začína ľudský život a aké práva mu prináležia.
Definície a Vedecký Konsenzus o Začiatku Ľudského Života
Už pred 400 rokmi pred Kristom zaradil Hippokrates do svojej prísahy slová „Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu“. Táto staroveká norma poukazuje na dlhú históriu etických úvah o ochrane života. V modernom ponímaní Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje prerušenie tehotenstva ako vypudenie plodu z maternice, ktorý nedosiahol schopnosť extrauterinného života. WHO odporúča, aby bola stanovená hranica hmotnosti pre potrat 500 gramov, čo zodpovedá približne 22. týždňu gravidity.
Vedecká komunita však v otázke začiatku života poskytuje jednoznačnejší pohľad. Už v roku 1981 prebiehala v Senáte USA rozprava o „Zákone o ľudskom živote“, o ktorej bola vydaná aj oficiálna správa Senátu (97, kongres, S - 158). V tejto správe sa uvádza: „Lekári, biológovia a ďalší vedci sa zhodujú v tom, že počatie (definované rovnako ako oplodnenie) znamená začiatok života ľudskej bytosti - bytosti, ktorá je živá a je členom ľudského druhu. V tomto bode sa dosiahla ohromujúca zhoda v nespočitateľných medicínskych, biologických a vedeckých spisoch.“ Odvtedy nebola táto definícia nikde vo svete vedecky vyvrátená ani spochybnená. Moderná genetika cennými dôkazmi dokladá evidentnú, vždy uznávanú pravdu, že od okamihu oplodnenia vaječnej bunky začína život, ktorý nie je životom otca ani matky, ale novej ľudskej bytosti, ktorá sa samostatne rozvíja a nikdy sa nestane človekom, ak ním nie je od tohto momentu. Už od prvého okamihu je určený program toho, čím táto živá bytosť bude: osobou s presne určenými charakteristickými črtami. Z morálneho hľadiska tu ide napokon o takú veľkú vec, že už samotná pravdepodobnosť jestvovania osoby by stačila na ospravedlnenie najkategorickejšieho zákazu akýchkoľvek zásahov smerujúcich k zabitiu ľudského embrya.
Postoje Katolíckej Cirkvi k Potratom
Katolícka cirkev trvá na ochrane života od počatia po prirodzenú smrť a jej náuka nepripúšťa zasahovanie do existencie ľudského života a integrity ľudských bytostí. Z tohto dôvodu má pro-life hnutie veľké zastúpenie práve v katolíckej cirkvi. Medzi nosné dokumenty, hovoriace o jej postojoch k daným otázkam, patria: Katechizmus katolíckej cirkvi (odseky 2270-2278), pápežské encykliky Humanae Vitae (Pavol VI.), Evangelium Vitae (Ján Pavol II.), Veritatis Splendor (Ján Pavol II.), a inštrukcia Kongregácie pre náuku viery Dignitas Personae.
Kódex kanonického (cirkevného) práva sa dotýka danej oblasti, dokonca do tej miery, že po vykonaní či podstúpení interrupcie upadá dotyčný do exkomunikácie latae sententiae (samým skutkom). Odňať túto exkomunikáciu môže iba biskup alebo kňazi s vopred udeleným dišpenzom po sviatostnom vyznaní. Cirkev je v tejto otázke absolutistická: prikázanie je prikázanie, život je život a za žiadnych okolností sa nesmie ukončiť. Preto za žiadnych okolností nepripadá do úvahy ani interrupcia (či eutanázia). Pápež František to dal nedávno jasne najavo - interrupcia v ktoromkoľvek štádiu a za akýchkoľvek okolností je vraždou. Rovnako sa vyjadroval už aj Ján Pavol II., ktorý povedal: „…Všetky dôvody, akokoľvek sú vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti.“ Pre náboženských pro-life aktivistov i cirkev je prerušenie tehotenstva i v prvých dňoch doslova vraždou, a tá je neprijateľná, lebo je v rozpore s dokonale dobrým Bohom a jeho záujmami.
Katolícka cirkev o potrate: Pravda, milosrdenstvo a posvätnosť života
Napriek prísnemu oficiálnemu stanovisku sa pravdaže rozlišuje podľa závažnosti situácie, najmä ak potrat nie je chcený ako cieľ ani prostriedok, ale je iba vedľajším neželaným efektom, napríklad pri medikamentóznej liečbe niektorého ochorenia u ženy počas tehotenstva. Rovnako, ak je život ženy ohrozený bez možnosti na záchranu jej i dieťaťa.
Avšak, oficiálne učenie cirkvi a názory veriacich sa často výrazne vzdialujú. Napríklad, cirkev dodnes bojuje proti antikoncepcii, no v mnohých krajinách (napr. Francúzsku, Španielsku či Brazílii) až 90 % katolíkov v tom nevidí žiaden problém. V prípade potratov je napríklad vo Francúzsku iba 5 % katolíkov zásadne proti potratom za každých okolností. Trochu ináč je to samozrejme v krajinách ako Kolumbia či Filipíny. Pre náboženských pro-life aktivistov i cirkev je však prerušenie tehotenstva i v prvých dňoch doslova vraždou, a tá je neprijateľná, lebo je v rozpore s dokonale dobrým Bohom a jeho záujmami.
Niektorí kritici absolutizmu katolíckej cirkvi vnímajú problém v ich „dvojakom metri“ a nepatričnom definovaní života. Tvrdia, že pre nich sú dve bunky v maternici už rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie, ako ohrozená matka. V súvislosti s biblickým prikázaním „Nezabiješ!“ títo kritici poukazujú na biblické pasáže, kde je Boh zobrazený ako vykonávajúci masové zabíjanie, napríklad potopou, čo vedie k otázke, ako to zladiť s absolútnym zákazom usmrcovania. Ďalej sa argumentuje, že ak by kresťania naozaj chceli bojovať za zníženie počtu potratov, bojovali by za zvýšenie povedomia o antikoncepcii a nie práve opačne, pričom súčasný postoj vnímajú ako populizmus vychádzajúci zo zakoreneného cirkevného postoja k žene ako k menejcenej bytosti určenej k rodeniu detí a poslušnosti voči mužovi. Kritika sa dotýka aj výroku Matky Terezy, ktorá pri preberaní Nobelovej ceny za mier označila interrupcie za „najväčšieho ničiteľa mieru“, pričom dokonca postavila antikoncepciu na úroveň potratov.
Pohľady Iných Kresťanských Cirkví a Náboženstiev
Rozdielnosť ponímaní pro-life postoja existuje aj v náuke jednotlivých cirkví a náboženstiev.
Pravoslávna cirkevPravoslávna náuka je veľmi podobná katolíckej, zakazuje akékoľvek manipulácie s ľudským životom. Podobne ako katolícke cirkevné právo, aj pravoslávne, najmä na interrupciu, stanovuje veľmi prísne cirkevné tresty, ktoré môžu znamenať niekoľkoročné epitémie. Cituje sa 91. kánon VI. Všeobecného snemu a 8. kánon sv. Bazila Veľkého: „Ženy, ktoré podávajú lieky, spôsobujúce nedonosenie plodu v lone i ženy, ktoré prijímajú jed usmrcujúci plod, podliehajú trestu epitémie rovnakej ako pre vraha.“ Pravoslávne pro-life organizácie sú rozšírené najmä v Rusku, Srbsku, Grécku, Ukrajine a iných krajinách s prevládajúcim pravoslávnym kresťanstvom, kde popri osvetovej činnosti zakladajú aj strediská pre pomoc a poradenstvo ženám a krízové centrá.
Evanjelická cirkev a evanjelikálne denominácieTieto spoločenstvá nie sú v náuke jednotné. Evanjelické cirkvi nemajú jeden centrálny učiteľský úrad, ktorý by v etických otázkach vydával pre celú cirkev záväzné výklady, ktoré by potom celú cirkev, všetkých kňazov i veriacich viazali na jednotný výklad problémov viery a života. Väčšina evanjelikov sa však stavia k interrupcii odmietavo, zatiaľ čo antikoncepcia má o niečo väčšiu akceptáciu. Menšie evanjelikálne denominácie zahŕňajú väčšinou oba tábory, zástancov pro-life i miernych liberálov.
IslamIslamské učenie nie je jednotné v otázke, čo možno považovať za začiatok ľudského života. Podľa stredovekého učenca Al-Ghazalího sa život začína momentom počatia, no plod možno považovať za človeka až po 120 dňoch od momentu počatia - vtedy do tela matky vchádza anjel a vdychuje mu život. Dovtedy plod nemá dušu, takže hierarchicky je na úrovni zvieraťa. Interrupcia do 120 dní sa teda tradične tolerovala, ak bol na ňu „dobrý dôvod“. Interrupcie bez závažnej príčiny v moslimskom svete nie sú prípustné.
JudaizmusV židovskom náboženstve sa prelínajú u jednotlivcov názory pro-life a pro-choice. Takisto existujú aj židovské organizácie oboch názorových smerov. Vo všeobecnosti ortodoxní Židia odmietajú interrupcie, kým liberálni majú skôr benevolentný názor. Tradícia však pripúšťa interrupcie zo zdravotných dôvodov do 40 dní od momentu počatia. Judaizmus nepovažuje ľudský plod za úplnú ľudskú bytosť. V Mišne, prvom písomnom zázname Tóry, sa dokonca doslovne píše, že ak je život matky tehotenstvom ohrozený, plod musí byť usmrtený. Môže sa tak stať až do chvíle, keď je „väčšina plodu rozoznateľná“. Toto obdobie však nie je jednoznačne stanovené.
Takmer všetky kresťanské cirkvi interrupcie odmietajú, i keď sa vyskytujú výnimky a najmä v Spojených štátoch existujú aj pro-choice organizácie, napríklad pri presbyteriánskej cirkvi.
Historický Vývoj Postojov Cirkvi k Interrupciám
Kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech. To je jediná konštanta, ktorú môžeme vysledovať v kresťanskom diskurze o potratoch od samotného počiatku až dodnes. Čo sa počas storočí menilo, bolo, o aký hriech vlastne ide, aká je jeho závažnosť a ako ho postihovať. Ako najpodstatnejší rozdiel medzi stredovekom a súčasnosťou sa javí otázka, či je interrupcia vraždou - viacerí stredovekí teológovia sa zhodli na tom, že to platí iba v niektorých prípadoch.
Umelé prerušenie tehotenstva sa v Novom zákone nespomína a v Starom zákone sú len okrajové zmienky (napr. v knihe Exodus, kde sa hovorí o pokute za to, ak nejaký muž zraní tehotnú ženu a spôsobí, že potratí). Vzhľadom na absenciu jasných predpisov vyplývajúcich z Biblie sa najstaršie kresťanské komunity v tom, ako formovali svoje postoje k interrupciám, opierali o kombináciu starozákonných, židovských tradícií a poznatkov vychádzajúcich z grécko-rímskej filozofie. Už v 3. storočí môžeme preto identifikovať rôzne názory na problematiku. Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórií, ktoré siahajú nazad ku gréckemu filozofovi Platónovi. Podľa Novoplatonikov vstupovala ľudská duša do tela pri spojení mužského a ženského princípu, teda v momente počatia. Práve duša bola hnacím motorom vývoja plodu v maternici. Na druhej strane boli tí, ktorí dávali prednosť Aristotelovi. Ten učil, že plod vzniká vliatím mužského semena, ktoré poskytuje formu, do ženskej maternice, ktorá poskytuje materiál. Vývoj plodu prebieha postupným zrením. Plod je najskôr neživou hmotou, potom prechádza rastlinnou a živočíšnou fázou. Oporu pre Aristotelovskú pozíciu poskytovali niektoré verzie Biblie. Tzv. Septuaginta, najvýznamnejšia grécka verzia Starého zákona, ktorá sa používala vo východnej časti Rímskej ríše, a latinské preklady vychádzajúce z tejto verzie, používané v západnej časti Rímskej ríše, napríklad v pasáži z knihy Exodus spomínanej vyššie, používali termíny sformovaný a nesformovaný plod (latinsky formatus a informatus).
Rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom v Biblii malo zásadný ohlas u kresťanských teológov v latinskom svete, z ktorých väčšina sa pridržiavala týchto kategórií, a tým priznávala ľudské vlastnosti plodom iba od určitého štádia tehotenstva. Augustín z Hippa (sv. Augustín), snáď najvplyvnejší západný teológ, napríklad rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus v jednom zo svojich listov vyslovene píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov“ (Ep. 122.4). Slová Hieronyma a Bazila dobre ilustrujú rozdielnosť postojov, ktoré existovali v rámci starovekej a stredovekej cirkvi. Aj iné pramene dokladajú, že v staroveku a v stredoveku existovali teológovia a cirkevní preláti, ktorí sa prikláňali k prísnemu výkladu Písma na základe novoplatónskych teórií o duši, aj takí, ktorí si priali rozlišovať medzi sformovaným a nesformovaným plodom, čím uznávali lehotu 40 dní, počas ktorých bol potrat síce hriechom, ale nie vraždou. Táto prax je doložená v penitenciáloch z Írska, kde sa stretávame s tzv. pravidlom 40 dní, pripisovaným významnému gréckemu teológovi a právnikovi Teodorovi z Tarzu.
Katolícka cirkev o potrate: Pravda, milosrdenstvo a posvätnosť života
Prípad Írska v ranom stredoveku ukazuje, ako sa kresťanský pohľad na interrupcie menil v priebehu dejín. Írsky svätec Kieran, ktorý sa považuje za jedného z apoštolov Írska, má v svojom životopise neobvyklú epizódu, kedy po znásilnení mníšky kráľom „zatlačil na mníškino lono znakom kríža a prinútil jej lono sa vyprázdniť.“ Táto epizóda pritom nie je anomáliou - ďalší traja írski svätci a svätice majú v svojich legendách podobné epizódy. Najznámejšou stredovekou sväticou, s ktorej menom sa spája potratový zázrak, je sv. Brigita Írska, ktorá navrátila panenstvo mladej mníške otehotnenej po romániku. To, že najstarší životopisci týchto svätých nemali problém pripísať im potratové zázraky, podľa historikov vypovedá o postojoch širšej kresťanskej komunity v Írsku vo včasnom stredoveku. Aj z iných prameňov vyplýva, že Íri mali v tomto období relatívne tolerantný postoj k potratom. Penitenciále, čiže príručky týkajúce sa udeľovania trestov za hriechy, uvádzajú, že ak žena zničila plod po 40 dňoch jeho vývoja, musela sa činiť pokánie tri roky. Ak tak učinili pred 40. dňom, čakal ju iba rok pokánia, čiže zhruba toľko, ako niekoho, kto sa dopustil krádeže alebo mal sex s nevydanou ženou.
Na opačnom póle sa nachádza Španielsko, kde na koncile v Elvíre prijali biskupi nariadenie týkajúce sa žien, ktoré podviedli svojho manžela a v prípade tehotenstva sa plod svojej nevery pokúsili odstrániť. Prijať cirkevné sviatosti im malo byť umožnené až na smrteľnej posteli. Niektoré ranostredoveké zborníky cirkevného práva dokonca riešia prípady žien, ktoré boli znásilnené alebo sa o svoje deti nemôžu postarať, pričom sa uvádza: „Ženu, ktorá otehotnela potom, ako ju nepriateľ znásilnil, a nechcené tehotenstvo ukončila, alebo by sa nedokázala postarať o narodené dieťa, netreba viniť.“
Na rozdiel od súčasných predstaviteľov katolíckej cirkvi boli potraty pre stredoveký klérus len okrajovou témou. Stredoveké pramene odrážajúce oficiálne stanovisko cirkevných hierarchií poukazujú na to, že v stredoveku nevznikol ani jeden text, ktorý by sa priamo zaoberal interrupciami. Absencia jasne formulovaných predpisov len potvrdzuje, že v stredoveku chýbala jednotná cirkevná politika v tejto oblasti.
K zásadnej zmene postoja katolíckej cirkvi došlo v 19. storočí. Až do prvej polovice 19. storočia totiž vedci vedeli iba o existencii spermií, objavených už v roku 1677, ktorých úloha pri rozmnožovaní bola konzistentná s Aristotelovou teóriou ľudského vývinu. V roku 1827 bolo po prvý raz pozorované ľudské vajíčko a v roku 1876 bolo potvrdené, že ľudské embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka. Tieto objavy výrazne podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka prebiehajúci v postupných štádiách. Cirkev sa v súlade s vedeckými poznatkami dostupnými v druhej polovici 19. storočia priklonila k názoru, že život začína okamihom počatia. Pápež Pius IX. už v roku 1854 pri ustanovení dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil za kľúčový moment akt počatia, a nie akt oduševnenia. Definitívny zákaz potratom v ktorejkoľvek fáze dal AŽ V ROKU 1869 pápež Pius IX. Tým vyškrtol z dovtedy platných cirkevných zákonov rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom, ktoré sa ustálilo ako hlavná pozícia katolíckej cirkvi od vrcholného stredoveku.
Etické a Filozofické Aspekty Začiatku Života
Stanovenie hraníc života je vážna morálna a filozofická otázka, ku ktorej treba pristupovať racionálne a uvážene. Sú rôzne názory na to, kedy život začína. Konsekvencionalisti hodnotia situáciu rozumovo a snažia sa zhodnotiť utrpenie embrya. Napríklad, embryo do 24. týždňa nemá vyvinutú nervovú sústavu (receptory a mozgovú kôru), a teda nie je možné považovať potrat za utrpenie. Je však pociťovanie utrpenia začiatkom života? Existujú ľudia, ktorí kvôli zriedkavému ochoreniu nie sú schopní vnímať fyzickú bolesť - nie sú teda dostatočne živé osoby? Iní tvrdia, že vedomie je známkou života, no človeka v kóme (v bezvedomí) tiež berieme za živú osobu. Utilitaristi sa napríklad orientujú na blaho a šťastie ľudí. Bude trpieť plod bez nervovej sústavy, keď bude potratený? Nie. Bude trpieť žena a rodina, keď sa im narodí ťažko postihnuté dieťa? Áno.
Je naozaj ťažké stanoviť, kedy začína život na základe nejakého jedného parametra. A aj keby sme boli schopní nájsť hranicu života (filozoficky či vedecky), musíme sa nad otázkou potratov zamyslieť aj eticky. Ako naložiť s niekoľkodňovým plodom, keď je v ohrození matka - od stavu ohrozenia života, cez stav trvalého ťažkého zdravotného poškodenia, cez fyzické či psychické poškodenie až po sociálno-ekonomické poškodenie? Zložitou otázkou je aj ohrozenie zdravia dieťaťa - čo ak sa narodí mŕtve, veľmi postihnuté či slabomyseľné? Čo ak bude nechcené, až nenávidené, lebo matka bola znásilnená a dieťa bude chýbajúcou láskou značne trpieť?
Problém nastáva aj pri definícii potenciálneho života. Embryonálne kmeňové bunky (trojdňového plodu tvoreného asi 150 bunkami) dokážeme premeniť na ktorékoľvek tkanivo ľudského tela. Je to potenciálny život? Áno, no pri dnešnom pokroku v genetickom inžinierstve je skoro každá bunka v ľudskom tele potenciálnou ľudskou bytosťou. Život sa však nedá definovať len ako potenciálny život. Potom by sme sa mali pracne snažiť spájať všetky ženské vajíčka s nejakou spermiou, aby denne nezanikali milióny potenciálnych životov. Prečo nevyužijeme každé jedno vajíčko a prečo nie sú ženy len inkubátormi pre potenciálne životy? Pretože si vieme predstaviť sociálny dopad takého jednania. Ako píše Sam Harris v Liste kresťanom: „Každý, kto si myslí, že záujmy blastocysty môžu byť nad záujmami dieťaťa s poranením miechy, má svoje zmysly oslepené náboženskou metafyzikou.“
Sci-fi spisovateľ Patrick S. Tomlinson pretvoril známu morálnu dilemu s vlakom a výhybkou do takéhoto zaujímavého znenia: „Predstavte si, že ste na klinike umelej reprodukcie. Kliniku zachváti požiar a vy vstúpite do dverí, kde v jednom kúte plače a volá o pomoc päťročné dieťa. Na stole však stojí nádoba s 1000 zmrazenými embryami. Oheň sa šíri a vy viete schmatnúť jedno alebo druhé. Oboje nestíhate. Tretia možnosť je iba, že zomriete všetci.“ Patrick vraví, že pri mnohých diskusiách s pro-life aktivistami ešte nikdy nedostal priamu jasnú odpoveď, pričom by to pre nich malo byť tak jednoduché rozhodnutie.
Právne Nariadenia a Spoločenské Dopady
Právo na potrat treba hodnotiť z viacerých stránok - i na základe sociálnych a emočných dopadov na matku, budúce dieťa, rodinu, spoločnosť atď. Takých štúdií je dnes už mnoho a vďaka tomu si mnohé krajiny určili rozumné pravidlá. Väčšina západných krajín považuje umelé prerušenie tehotenstva v odôvodnených prípadoch do 22. až 24. týždňa tehotenstva za legálny čin (WHO definuje hranicu na 500g a teda 22 týždňov). Na Slovensku je to 12. týždeň tehotenstva (teda plod má 10 týždňov, pretože tehotenstvo sa počíta od prvého dňa poslednej periódy ženy a nie od oplodnenia). Dieťa dnes nedokáže do 20. týždňa žiť mimo ženskú maternicu (aj keď je to skôr inžiniersky a technologický problém a hranice sa budú určite posúvať).
V niektorých krajinách je to však stále kontroverzná téma a napríklad v Salvádore je potrat za každých okolností ilegálny a množstvo žien si tam odpykáva tridsaťročné tresty za ukončenie svojho tehotenstva. Zilegalizovanie, ako je vidieť v praxi, nezabráni potratom. Potraty budú vykonávané naďalej, avšak nezákonne, tajne a hlavne rizikovo. Desaťtisíce žien zomiera ročne pri neprofesionálne a ilegálne prevádzaných potratoch, ktorých je vyše 22 miliónov, a to hlavne v krajinách, kde sa zákony riadia náboženským fundamentalizmom.
Najlepšie by bolo, keby k nechcenému počatiu ani nemuselo dôjsť. Bolo by super, keby potraty nemuseli existovať a ľudia by boli dostatočne uzrozumení s možnosťami antikoncepcie a chránenia sa pred počatím. Ak by napríklad katolícka cirkev netabuizovala sex a nebojovala proti antikoncepcii (a pritom povoľuje de facto to isté - prerušovanú súlož, ktorá však veľmi dobre nefunguje a vôbec nefunguje pri znásilneniach), mohlo by byť dnes o množstvo potratov či nemilovaných detí menej. Ak by kresťania naozaj chceli bojovať za zníženie počtu potratov, bojovali by za zvýšenie povedomia o antikoncepcii a nie práve opačne.
Historicky sa objavujú analógie, ktoré poukazujú na zložitosť interpretácie práv a morálky. Najvyšší súd USA rozhodol 6. marca 1857 v súdnom spore „Dred Scott“ siedmymi hlasmi proti dvom, že „Černoch nie je osobou“ a „Černoch je majetkom vlastníka“. Analógia s rozhodnutím v súdnom spore „Roe vs. Wade“ zo 22. januára 1973, kde sa taktiež siedmimi hlasmi proti dvom rozhodlo, že „Nenarodené dieťa nie je osobou“ a „Nenarodené dieťa je majetkom vlastníka (matky)“, vyvoláva otázky o univerzálnosti ľudských práv a o tom, ako spoločnosť definuje „osobu“ v rôznych historických kontextoch.
Kontroverzia Okolo Fetálnych Bunkových Línií vo Vakcíne
Problémom svedomia mnohých ľudí je, že pri výrobe mnohých moderných vakcín sa používajú bunky z potratených detí (známe ako „fetálne bunkové línie“). Hoci sa tvrdí, že tie deti neboli potratené kvôli získaniu vzorky tkaniva, argument opomína existenciu úzkej spolupráce medzi tým, kto vykonáva odber, a tým, kto vykonáva potrat, ktorá je nevyhnutná pri odoberaní živých vzoriek. Tvrdí sa tiež, že fetálne bunky sú už časovo veľmi vzdialené od pôvodného plodu, ale opomína sa skutočnosť, že aj bunky nášho tela sú takisto časovo veľmi vzdialené od našich pôvodných buniek, ktoré sme mali v stave embrya, a predsa rozoznateľne zostávajú našimi bunkami. Fetálne bunkové línie napriek uplynutému času a niektorým genetickým modifikáciám objektívne zostávajú bunkami pochádzajúcimi z plodu a často z konkrétneho orgánu alebo tkaniva. V tomto kontexte spolupráce medzi osobou odoberajúcou vzorku a vykonávateľom potratu je zavádzajúcou polopravdou tvrdiť, že tieto deti neboli zabité kvôli svojim tkanivám. Taktiež sa argumentuje, že na získanie takýchto bunkových línií už nie sú potrebné ďalšie potraty. V skutočnosti nikdy nijaký potrat nebol výslovne požadovaný a ani nebude - ale honba za novými fetálnymi bunkovými líniami pokračuje.
Bunkové línie odobraté potrateným deťom majú pridelené číslo a označenie, ale nemajú meno. Takto ľudia ľahšie zabudnú, že to boli deti, chlapčekovia alebo dievčatká z určitej rodiny, z konkrétneho mesta a z konkrétnej krajiny. Príklady získavania fetálnych buniek zahŕňajú:
- WI-38: Bunková línia vyvinutá z pľúcneho tkaniva švédskeho dievčatka, trojmesačné tehotenstvo „prerušené terapeuticky“ v júli 1962 na žiadosť rodičov, ktorí trvali na tom, že už majú priveľa detí.
- MRC-5: Vyvinutá z pľúcneho tkaniva kaukazského chlapčeka, týždňové tehotenstvo bolo „prerušené“ vo Veľkej Británii v septembri 1966. Matkou bola 27-ročná žena, ktorá potratila z „psychiatrických dôvodov“, konkrétne dieťatko nechcela.
- HEK-293: Tieto bunky boli odobraté z pľúc dievčatka v roku 1974, asi v 15. týždni tehotenstva. Narodilo sa 14-ročnej matke, ktorá nebola vydatá a potrat bol vykonaný z tohto dôvodu.
Vakcíny AstraZeneca, Johnson & Johnson a Sputnik V boli vyrobené s využitím fetálnych bunkových línií. Tieto bunky sa používajú pri vývoji, projektovaní, produkcii a následnom testovaní vakcín. Samotné vakcíny takmer určite obsahujú zvyšky fetálnych buniek. Farmaceutický priemysel ešte musí prezradiť, čo tieto vakcíny obsahujú, no u predchádzajúcich vakcín príbalové letáky uvádzajú, že fetálne bunkové línie sú na zozname možných zložiek. Toto nie je konšpiračná teória; je to informácia, ktorú výrobcovia liekov pripúšťajú. CDC (Centers for Disease Control and Prevention), americká agentúra pre verejné zdravie, zverejňuje na internete zoznam pomocných látok v očkovacích látkach a zvyšky plodových buniek sú uvedené u viacerých vakcín.
Vakcíny Pfizer a Moderna používajú fetálne bunkové línie pre navrhovanie a vývoj vakcín a na následné testovanie v dávkach (batch testing). Mnoho katolíkov považuje vakcíny Pfizer a Moderna za menej nevyhovujúce už len preto, že nie sú priamymi vedľajšími produktmi plodových buniek. Výroba však zahŕňa modifikáciu proteínu Spike, následné rekódovanie fragmentov messengerovej RNA (mRNA), expresiu pseudovírusov a neutralizáciu. Pri všetkých týchto krokoch boli použité potratené fetálne bunky.
Tabuľka: Prehľad vakcín a použitie fetálnych bunkových línií
| Vakcína | Použitie fetálnych bunkových línií |
|---|---|
| AstraZeneca | Výroba, vývoj, testovanie |
| Johnson & Johnson | Výroba, vývoj, testovanie |
| Sputnik V | Výroba, vývoj, testovanie |
| Pfizer | Navrhovanie, vývoj, testovanie |
| Moderna | Navrhovanie, vývoj, testovanie |
Námietka proti týmto vakcínam nespočíva v tom, že by boli fyzickým vedľajším produktom získaným z fetálnych buniek. Priame použitie ľudského tkaniva nie je samo osebe sporné (napr. darcovstvo orgánov). Námietka spočíva v (systematickom) využívaní tiel a tkanív zabitých nevinných osôb. Z morálneho hľadiska medzi všetkými vyššie uvedenými vakcínami nie je nijaký rozdiel: všetky sú morálne rovnako zlé.
Médiá neustále informujú o názoroch rôznych cirkevných orgánov ako o informáciách pochádzajúcich „z Vatikánu“. Kongregácia pre náuku viery (CDF) vydala stanoviská v rokoch 2008 a 2020. Pápežská akadémia pre život (PAV) zverejnila správy v rokoch 2005 a 2017. CDF je súčasťou pápežského magistéria: jeho Dignitas personae z roku 2008 i jeho poznámka k očkovacím látkam proti Covid-19 z roku 2020 boli preskúmané vládnucim pontifikom, ktorý sám nariadil ich zverejnenie. Z týchto dvoch dokumentov má vyššiu autoritu Dignitas personae, pretože je inštrukciou, a teda ako taká má väčšiu váhu než stanovisko. PAV je na druhej strane poradným orgánom. Jeho vyhlásenia nie sú súčasťou magistéria a jeho funkcia nie je učiteľská.
Zatiaľ najautoritatívnejším učením Cirkvi zostáva inštrukcia Dignitas personae (2008), ktorá vysvetľuje, že v prípadoch, keď (1) neexistuje iná možnosť, (2) nebezpečenstvo je reálne a (3) je ohrozená bezpečnosť detí, vtedy (4) použitie takýchto vakcín je dočasne možné, (5) je však potrebné vyvíjať tlak na vlády, farmaceutické spoločnosti, výskumných pracovníkov atď., aby našli eticky prijateľnú alternatívu. Predposledný bod (5) je dôležitý, aby sa predišlo pohoršeniu. Hriech pohoršenia znamená, že konanie osoby mylne vedie inú osobu k presvedčeniu, že hriešna vec v skutočnosti nie je hriešna, a tým zvyšuje pravdepodobnosť, že sa tohto hriechu dopustí. Aby sa predišlo hriechu pohoršenia v prípade vakcín závislých od potratov, je potrebné, aby všetci kresťania a svedomití ľudia protestovali u svojich vlád proti farmaceutickému a zdravotníckemu priemyslu a požadovali zastaviť výrobu a prestať používať vakcíny a iné lieky poškvrnené potratmi a nahradili ich eticky prijateľnými alternatívami. Keď niekto vyhlási, že vakcíny pochádzajúce z potratov sú „morálne prijateľné“ bez toho, aby odsúdil použitie tkanív z potratených plodov, je to hriech pohoršenia.
Rozšírené Cirkevné Dôvody proti Potratom a Ich Kritika
Texty Svätého písma, ktoré dobrovoľný potrat vôbec nespomínajú, a teda neobsahujú priame a špecifické odsúdenie tohto činu, vyjadrujú veľkú úctu k ľudskej bytosti v matkinom lone, čoho logickým dôsledkom je, že aj na ňu sa vzťahuje Božie prikázanie „Nezabiješ!“. Ľudský život je posvätný a nenarušiteľný v každom okamihu svojho jestvovania, aj v počiatočnej fáze, ktorá predchádza narodenie. Človek už v lone matky patrí Bohu, lebo ten, ktorý všetko preniká a pozná, utvára ho a formuje vlastnými rukami, vidí ho, keď je ešte malým, beztvarým embryom, a dokáže v ňom vidieť dospelého človeka, akým sa stane v budúcnosti: jeho dni sú spočítané a jeho povolanie je zapísané „v knihe života“ (porov. Ž 139 (138), 1. 13 - 16). Aj človek, ešte ukrytý v matkinom lone, je plne osobnou bytosťou, ktorá je predmetom láskyplnej otcovskej Božej prozreteľnosti.
Cirkevná náuka od počiatku až do našich čias je jasná a jednomyseľná, keď umelý potrat kvalifikuje ako zvlášť vážny morálny neporiadok. Spisovateľ latinskej oblasti Tertulián hovorí: „Nedovoliť narodiť sa je anticipovaná vražda; nezáleží, či sa zabíja osoba už narodená, alebo či sa spôsobí smrť v okamihu narodenia.“ Počas takmer dvoch tisícročí jestvovania Cirkvi túto náuku neustále hlásali cirkevní otcovia, pastieri a učitelia. Ani diskusie v oblasti prírodných vied a filozofie, týkajúce sa konkrétneho okamihu, v ktorom nastáva zjednotenie s rozumnou dušou, nikdy ani v najmenšej miere neoslabili morálne odsúdenie potratu.
Morálne hodnotenie potratu sa týka aj nových foriem zákrokov na ľudských embryách, ktoré, i keď majú ciele svojou povahou oprávnené, nevyhnutne vedú k ich usmrteniu. Vzťahuje sa to na pokusy na embryách, ktoré sa stále bežnejšie uskutočňujú v rámci biomedicínskych výskumov a v niektorých štátoch ich pripúšťa aj zákon. Také isté morálne odsúdenie si zasluhuje prax využívania ešte živých ľudských plodov a embryí - niekedy na tento účel špeciálne „vyrobených“ oplodnením v skúmavke, či už ako „biologický materiál“ na ďalšie použitie, alebo ako zdroj orgánov a tkanív na transplantáciu, slúžiacich na liečenie niektorých chorôb. Zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným.
Treba venovať osobitnú pozornosť morálnemu zhodnoteniu prenatálnych diagnostických techník, ktoré umožňujú včasné zistenie prípadných anomálií v organizme ešte nenarodeného dieťaťa. Sú morálne oprávnené, ak nie sú pre dieťa a matku neprimeraným rizikom a ak sa uplatňujú preto, aby umožnili včasné liečenie alebo aby napomohli pokojné a vedomé prijatie dieťaťa, ktoré sa má narodiť. Keď však berieme do úvahy, že možnosti liečenia pred narodením sú ešte obmedzené, nezriedka sa stáva, že tieto techniky slúžia eugenickému zmýšľaniu, ktoré pripúšťa selektívny potrat, aby sa zabránilo narodeniu detí postihnutých rôznymi anomáliami. Takéto zmýšľanie je hanebné a v najvyššej miere odsúdeniahodné, lebo si osobuje právo merať hodnotu ľudského života výlučne podľa kritérií „normálnosti“ a fyzického zdravia, čím otvára cestu k uznaniu oprávnenosti zabíjať deti a uplatňovať eutanáziu. Cirkev stojí po boku tých manželov, ktorí sa s veľkým nepokojom a bolesťou zmierujú s prijatím detí, postihnutých vážnymi defektmi, a je vďačná všetkým tým rodičom, čo formou adopcie prijímajú deti, ktoré vlastní rodičia odvrhli preto, že boli telesne postihnuté alebo choré.
Cirkev zdôrazňuje, že darcom a udržiavateľom ľudského života je Boh. Človek nemôže sám sebe život dať, a preto nemá právo ho sebe alebo druhým vziať. Narodenie dieťaťa, ktoré je plodom lásky dvoch ľudí, je vždy radostnou udalosťou a Božím požehnaním. V sviatok Zvestovania Presvätej Bohorodičke si pripomíname radostnú udalosť, že sa Boh z lásky k ľuďom stal človekom, a v hymnoch a piesňach vyznávame, že práve v okamihu počatia Ježiša Krista sa začína naša spása; že práve dnes, od okamihu počatia, je Dieťa v Máriinom lone dokonalým Bohom a dokonalým človekom. Nenarodený život v prvých štádiách svojho jestvovania môže byť z biologického hľadiska zhlukom niekoľkých buniek, no sviatok Zvestovania jasne svedčí o tom, že z hľadiska pravdy o ľudskej existencii je tento zárodok naplnený všetkými možnosťami ľudského bytia, že je konkrétnym človekom s dušou a telom.
Katolícka cirkev o potrate: Pravda, milosrdenstvo a posvätnosť života
Materstvo a výchova dieťaťa sa môžu s Božou pomocou stať liekom strašnej traumy (zranenia) pre ženu, ktorá bola zneužitá a v dôsledku toho počala. Nie je tiež hanbou porodiť a vychovávať dieťa, ktoré prišlo na svet mimo manželský zväzok. Zodpovednosti za svoju intimitu, ktorá môže viesť ku vzniku nového života, nie je možné sa zbaviť tým, že zavraždíme bezbranného človeka, ktorého existencia nás usvedčuje z ľahkovážneho prístupu k životu a k Božiemu zákonu, čiže k pravde o nás samotných. Je strašným, smrtonosným hriechom dať prednosť falošným a pokryteckým ohľadom na to, „čo povedia susedia a známi“, pred životom malého človiečika. Dokonca aj možnosť, že sa dieťa narodí zdravotne či mentálne postihnuté, nedáva rodičom právo zbaviť sa ho potratom.
Mnohí zabúdajú, že fyzickým následkom dokonaného potratu môže byť neplodnosť, takže žena už nikdy nebude schopná mať deti. Skúsenosť mnohých kňazov tiež hovorí o strašnej traume, o hroznom a bolestivom vnútornom duchovnom zranení, ktoré privádza po mnohých rokoch ženy, ktoré kedysi absolvovali potrat, v zúfalstve a slzách ku spovedi. V takejto situácii spovedník nemá súdiť, ale s Božou pomocou liečiť a v Jeho mene ohlasovať odpustenie pre tých, čo zmenili svoje zmýšľanie a spôsob života. Kristova Cirkev od samého počiatku svojho pôsobenia bdelo stráži nenarodený život a zdôrazňuje posvätnosť ľudského života. Svedčia o tom jej najstaršie dokumenty, napríklad tzv. Didaché čiže Učenie Pánovo, ktoré opakovane označuje vraždenie nenarodených detí ako „cestu smrti“, ktorej sa má kresťan vyvarovať.
tags: #kedy #cirkev #pripusta #potrat