Obdobie dospievania je jednou z najnáročnejších výziev, ktorým rodičia v živote čelia. Je to etapa hľadania vlastnej identity, formovania zmyslu života a postupného osamostatňovania sa, ktorá sa v dnešnej dobe, ovplyvnenej digitálnymi technológiami a postpandemickou spoločnosťou, stala ešte komplikovanejšou. Dospievajúci sú dnes v kontakte s oveľa viac informáciami, čelia väčším kultúrnym vplyvom z iných krajín, čo vytvára chaos. Predtým boli veci usporiadané.
Máte dieťa v puberte a už ste od neho počuli vety ako - Ty ma vôbec nepočúvaš. Ty to proste nerozumieš. Vždy ma to tak trochu trafí ako facka keď mi moje dieťa niečo také povie. Najmä po tom, čo mi práve 15 minút rozprávalo nejakú anekdotu a ja som ho samozrejme celý čas počúvala. Dalo mi to dlho zabrať pokiaľ som pochopila, že on mi nehovorí v skutočnosti, že ho nepočúvam, ale že to čo mi rozpráva proste nerozumiem.
Teória štyroch uší v rodinnom živote
Známy výskumník komunikácie Schulz von Thum vypracoval k tejto téme teóriu podľa ktorej existujú 4 druhy uší, o tom, ako ľudia naše informácie spracovávajú častokrát inak, ako my ich vyslovíme. Táto teoria sa využíva väčšinou v managemente na zlepšenie komunikácie a prechádzaniu konfliktov, ale mne príde viac ako trefná aj v súkromnom živote. To, čo mi povieme a to, čo náš oproti sediaci rozumie sa môže odlišovať.
Na vecnej úrovni oznamujeme čisté informácie, ktoré správa obsahuje. Každý výrok obsahuje aj časti, ktoré sa týkajú pocitov, hodnôt, názorov a potrieb odosielateľa. Toto sebaprezradenie môže byť komunikované explicitne (jasne) prostredníctvom ja-posolstva alebo implicitne. Úroveň vzťahu ukazuje, aký má odosielateľ vzťah k príjemcovi, a teda čo si o ňom myslí. Patrí sem mimika, gestá a tón hlasu ako prostriedky komunikácie. Každý, kto komunikuje, niečo chce - čo odosielateľ od príjemcu chce a čo chce dosiahnuť. Na úrovni odvolania sa môžu komunikovať želania, výzvy, rady alebo pokyny, a to buď otvorene, alebo skryto.
Poviem príklad - Dieťa príde domov 15 minút neskôr ako dohodnuté. Mama na to zareaguje - Prečo si prišiel neskoro? Ale v skutočnosti tým myslí, prečo niesi dochvíľmi a zodopovedný a keď nemôžeš prísť načas, tak mi aspoň dáš vedieť, že sa oneskoríš (to je skutočná informácia, ktorú chce mama dať). Dieťa si tú istú otázku môže interpretovať napríklad takto - Jedno, čo robím, vždy je zle. Vidíte aký rozdiel môže vzniknúť len tými skrytými informáciami, ktoré v skutočnosti vždy máme v podvedomí pri našej komunikácii? Mama komunikovala na úrovni odvolania, dieťa ale na úrovni vzťahu. Jedna otázka vyvolala teda rozpor v interpetácii a tak asi nemožno čakať, že takáto konverzácia prebehne bez konfliktu.
Zmeny v procese dospievania
Je pravda, že puberta sa dnes začína skôr a končí sa neskôr? Začali sa používať nové termíny ako prepuberta a neskorá puberta. Takže áno, proces dospievania sa natiahol z oboch strán. Začiatok je skorší, pretože deti sú oveľa skôr v kontakte s obsahom pre dospelých, s dospelými formami rozhovorov, v mladšom veku musia riešiť dospelejšie veci.
A čo sa týka neskorej puberty, predtým sa to bralo tak, že v 21 rokoch ľudia mohli mať svadbu, mali prácu, platili dane, ale teraz ešte v podstate nemajú prístup k dospelému svetu. Ľudia sa berú omnoho neskôr, zakladajú si rodinu v tridsiatich rokoch, neskôr sa rozhodujú, čo budú robiť so životom. Sú tiež oveľa dlhšie závislí od rodičov. Nemajú ekonomickú ani emocionálnu nezávislosť, nebudujú svoj vlastný život.
Puberta chápaná ako konštrukcia identity, hľadanie zmyslu života, trvá dlhšie. Realizuje sa inak a trvá dlhšie. Predtým bola moja identita definovaná mojou kultúrou. Dnes to platí oveľa menej, pretože mladí majú omnoho viac možností. Sociálne siete zároveň veľmi zmenili spôsoby komunikácie, a teda spôsoby vytvárania vzťahov medzi dospievajúcimi. Priateľstvá sa budujú inak. Komunikujú omnoho viac cez internet ako v reálnom živote.
Neurobiologické pozadie vzdoru
V období dospievania sa mozog zbavuje svojich slabých synapsií a ponecháva tie, ktoré sú užitočné. Využívané synapsie zosilnejú, slabé sú naopak, potlačené. Toto “prerieďovanie” nadbytočných synapsií postupuje mozgom od jeho zadných častí dopredu smerom k čelu. Ako posledné sa reorganizujú čelné laloky zodpovedné za schopnosť plánovať, rozmýšľať, ovládať impulzy a robiť rozhodnutia. Preto sa dieťaťu v období puberty správanie „vymyká z rúk“.
Deti v období puberty majú tiež tendenciu vyhodnocovať situácie skôr negatívne a ľahšie potom strácajú nad nimi kontrolu. Častejšie sa v nich objavuje pocit bezradnosti. U detí v období dospievania je teda charakteristická nižšia aktivita v čelných lalokoch, a naopak, viac aktivity v amygdale, teda v centre emócií. Práve amygdala dáva formu odpovediam útočným (slovne aj fyzicky) a útekovým odpovediam organizmu, a v tomto vývinovom období sa tiež ľahšie aktivuje.
Odomknutie mysle dospievajúceho: Postrehy Dr. Siegela
Úloha rodiča ako referenčného bodu
To najlepšie, čo však môže rodič svojim dospievajúcim deťom ponúknuť, je podľa psychologičky Victoire Terlinden vlastný príklad. „Príklad je veľmi dôležitý, pretože to je schéma, podľa ktorej sa dospievajúci riadi. To je to, čo pozná, čo vidí každý deň,“ hovorí. Byť rodičmi dospievajúcich je dnes veľmi komplikovaná úloha, pretože väčšina rodičov pracuje, obaja sú unavení, a tak rodičia, ako aj deti nadmieru používajú sociálne siete.
Okrem toho si väčšinou nesú svoje vlastné emočné problémy, ktoré nespracovali. To najťažšie pritom je zvládnuť vlastné emócie, keď sa k vám dospievajúci správa zle, keď nevrlo odpovedá. Dospievajúci vedia z dospelého vytiahnuť to najhoršie. Byť naozaj referenciou aj v takomto momente, byť dospelým, ktorý sa vie zhlboka nadýchnuť, vie regulovať svoje emócie a odpovedať dospievajúcemu, je veľmi ťažké.
Zároveň to prvé, čo rodičovi príde na um, je potreba mať veci pod kontrolou. Dospievajúci vyvolávajú v rodičoch neistotu. Rodičia im chcú pomôcť, chcú, aby boli šťastní, a tak majú sklon veci ovládať, kontrolovať. Namiesto toho, aby sme dospievajúceho sprevádzali v jeho procese formovania identity, chceme mať pre jeho dobro veci pod kontrolou. Je veľmi ťažké prejsť z tohto nastavenia k sprevádzaniu.
Aktívne počúvanie ako nástroj spojenia
Aktívne počúvanie je komunikačná zručnosť, ktorá môže zásadne zmeniť spôsob, akým sa rozprávame so svojimi deťmi. Je to viac ako len počúvanie uchom, je to "počúvanie srdcom". Keď aktívne počúvame, deti cítia, že ich naozaj vnímame, rozumieme ich pocitom a berieme ich vážne.
Aktívne počúvanie znamená byť prítomný v rozhovore - nielen fyzicky, ale aj mentálne a emočne. Znamená to plne sa sústrediť na to, čo dieťa hovorí, potvrdiť jeho pocity a vytvoriť priestor, kde môže slobodne vyjadriť svoje emócie bez súdov a kritiky. Keď deti cítia, že ich rodič naozaj počúva, sú ochotnejšie zdieľať svoje pocity a zážitky. Deti, ktoré cítia, že sú pochopené, menej vzdorujú a viac spolupracujú.
Budovanie vzťahu v praxi
Ak ste mali so svojím dieťaťom až do puberty vynikajúci vzťah a vedeli ste sa porozprávať o všetkom, nemusíte zúfať, ak príde zlom a zrazu sa z ničoho nič úplne odcudzíte. Stáva sa to bežne, iba sa nesmiete vzdať hneď v začiatku a nájsť spôsob, ako sa s nimi porozprávať a zlepšiť vašu komunikáciu.
- Naplánujte si pravidelný rodinný čas: Skvelým spôsobom, ako udržiavať blízkosť medzi vašimi deťmi, je naplánovať si po dohode so všetkými členmi rodiny nejaké spoločné aktivity. Najdôležitejším prvkom je vytvorenie rodinnej tradície, na ktorú si časom všetci zvyknú.
- Počúvajte viac, menej hovorte: Najviac zo všetkého túžia po tom, aby mohli dôverovať svojim rodičom a rozprávať sa s nimi o všetkom, čo majú na srdci. Potrebujú niekoho, kto by sa rozprával s nimi, kto by ich skutočne vypočul a nie im len dával príkazy a ponaučenia.
- Vyjadrujte deťom svoju podporu: Deti mávajú aj svoje náročné dni. Rodič by im mal povedať: „Vidím, aké to máš dnes ťažké, ale verím ti, že to prekonáš.“
- Buďte pokojní v ťažkých časoch: Tínedžeri môžu byť náladoví, neslušní, podráždení alebo sa správajú rizikovo. Snažte sa zachovať pokoj a vyvarujte sa kriku. Ak je vaše dieťa nahnevané alebo má ťažký deň, snažte sa k nemu pristupovať s empatiou, trpezlivosťou a súcitom.
- Buďte láskaví, ale vyžadujte dodržiavanie pravidiel: Dôležité je postupné rozširovanie hraníc a vedieť v deťoch neustále „čítať“, aby rodičia vycítili, kedy ich privinúť k sebe a kedy nechať ísť po svojom.
Priznanie chyby ako znak zrelosti
Prečo rodičia tak ťažko priznávajú, že v puberte dieťaťu ublížili? Priznanie si chyby ohrozuje obraz „dobrého rodiča“. Psychologické výskumy hovoria o obranných mechanizmoch, ktoré chránia naše sebahodnotenie. Priznanie chyby však nie je zlyhaním, ale znakom zrelosti. Dieťa nepotrebuje dokonalého rodiča, ale autentického. Dôvera sa obnovuje malými, opakovanými skúsenosťami bezpečia. Kríza môže byť paradoxne príležitosťou na prehĺbenie vzťahu.
Ak je problém v komunikácii, rodičia sú súčasťou riešenia tohto problému. Rodičia, ktorí zmenia vzťahovú dynamiku s dieťaťom, získajú výsledky. Čím sú deti staršie, tým dlhšia práca to bude. Ale rodič, ktorý povie, pozri, je mi to ľúto, nevedel som to urobiť dobre, ale chcem sa zlepšiť, vybudujme spolu zdravý vzťah; rodič, ktorý je ochotný byť pokorný, prosí o odpustenie; ktorý si povie, že chce na sebe pracovať, aby vedel regulovať svoje emócie, sa môže priblížiť k svojmu dieťaťu.
Hľadanie identity a sloboda
Základom je dôvera, treba im dôverovať, ale zároveň nebyť hlúpi. Naším cieľom je, aby sa z nich stali dospelí, ktorí vedia fungovať vo svete. Treba ich teda naučiť používať slobodu, pomýliť sa a naučiť sa z vlastných chýb. Ako však budú vedieť používať svoju slobodu, ak ju príliš obmedzíme? V budúcnosti z nich potom budú dospelí, ktorí nevedia fungovať, nebudú si vedieť nájsť manžela, manželku. Budú chcieť šéfa, ktorý im povie, čo majú robiť, pretože nebudú vedieť, kým sú, čoho sú schopní, keďže ich rodičia im príliš obmedzili slobodu.
Dieťa sa môže pomýliť, ale my musíme byť zdrojom opory, nie odsúdenia. Rodičia s dobrou vôľou, no so strachom z nebezpečenstiev dnešnej doby zvyknú deťom nútiť určitú identitu, ale to v nich vyvoláva rebéliu. Ak sa deti nálepkujú, či už z dobrej, alebo zo zlej strany, môže sa stať, že dieťa sa podvolí tejto nálepke a nebuduje vlastnú identitu. Treba sprevádzať dospievajúcich v budovaní ich vlastnej identity. Stanú sa z nich dospelí, ktorí budú mať črty, ktoré sa nám nepáčia. Ale tak to jednoducho je. Nemôžeme rozhodnúť, kým naše deti budú v dospelosti. Jednoducho to treba prijať. Treba mať rád dospievajúcich a budúcich dospelých aj s ich odlišnosťami.
tags: #komunikacia #rodic #dieta #v #puberte