Deti v predškolskom veku, teda do 6. roku života, nie sú vždy schopné samé rozprávať o svojich pocitoch. Tieto pocity však vie vyjadriť napríklad v tom, čo nakreslí, či už doma, alebo v škole. Kresba nám pomôže odhaliť, čo dieťa prežíva a ako vníma svoje okolie. Často je pokladaná iba za detskú hru, avšak odborníci v nej nachádzajú aj spojenie detskej reality a snenia. Kreslenie je prirodzene pre dieťa zábavou a nie je nutné ho doňho nútiť. Dieťa je pri kreslení vnútorne motivované tým, čo ho trápi alebo zaujíma.
Vývoj detskej kresby: Od škvrn po komplexné obrazy
Deti, ktorým je umožnené, aby maľovali, aj keď im ešte nie je ani jeden rok, robia škvrny. Môžeme hľadať súvislosť medzi bodkami a fliačikmi a poznaním a skúsenosťami dieťaťa. Dieťa spoznáva svet, ale pozná len takéto kúsky. Izolované bodky a krátke čiarky sa začnú spájať v druhom roku života dieťaťa. Prvé skutočné kreslenie sú teda čmáranice. Tak, ako dieťa začína chápať svet a snaží sa usporadúvať si ho, tak sa začne meniť aj kresba.
Vo veku 1,5 až 2 rokov dieťa po prvýkrát vytvára myšlienkový konštrukt skutočnosti. Dieťa vstupuje do interpersonálnych vzťahov, pozoruje, rozmýšľa svojím detským rozumčekom a vytvára prvé znaky. Tým tiež trénuje spojenie oka, mozgu a ruky. Kreslenie je hra a veľmi zábavná hra. Predchádzajúce dve štádiá - škvrny, čmáranice - nie sú ovplyvnené intelektuálnym faktorom vývinu. Tento fakt je psychoanalyticky podložený - Naville vysvetľuje, že dieťa, ktoré „kreslí škvrny alebo čmára“, pociťuje podobné potešenie ako keď kaká. Štádium čarbania je priamo spojené s vývojom intelektu, medzi 2. a 3. rokom života.
Postupom času, ako dieťa rastie a jeho vývoj napreduje, pridáva k postave hlavonožca mnohé detaily. Podľa štúdie J. Thomazima okolo 5. a 6. roku dieťa začína kresliť postave trup a až okolo 6. roku života sa ukotvuje u detí ich „telesná schéma“. Luquet tvrdí, že detaily na postave pribúdajú s vývojom mentálnej úrovne. To, ako rýchlo sa dieťa naučí kresliť postavy, závisí od jeho intelektuálneho vývinu. Samozrejme, nemusíte sa obávať, ak vaše dieťa kreslí postavu ako „hlavonožca“; postupne sa naučí kresliť postave trup a aj mnohé detaily.
V. Löwenfeld rozdelil vývinovú ontogenézu do šiestich období. Prvé obdobie nazýva obdobím čmáraníc (2 - 4 roky), pre ktoré je u detí typická tvorba základov vzorov a predstáv o okolitom svete aj o sebe samom. Je zrejmá aj časová súvislosť medzi vývinom reči a rozvojom symbolickej funkcie. Prvé výtvarné pokusy sa objavujú na konci senzomotorického obdobia. Obdobie čmáraníc ďalej delí na štyri fázy: chaotické (bezobsažné) čmáranie, zvládnutá čmáranica, pomenovaná čmáranica a farebná čmáranica. Nasleduje preschématické obdobie (4 - 6 rokov), v ktorom dominuje emočná zložka. Pre schématické obdobie (6 - 8 rokov) je typický rozvoj výtvarného symbolu. Zobrazovaný objekt je veľmi ľahko identifikovateľný. Na konci štádia je prítomný prechod z emocionálnej a fantazijnej oblasti k vizuálnemu vnímaniu. Charakteristikou ďalšieho obdobia kresbového realizmu (8 - 12 rokov), častejšie označovaného ako „Gang Age“, je snaha o prekrývanie objektov. Kresba začína nadobúdať realistickú podobu. Pseudo-naturalistické obdobie (12 - 15 rokov) je obdobím výtvarného typologického vymedzovania sa. Môže dôjsť k rozčarovaniu z neschopnosti zachytiť všetko, čo by dospievajúci chcel, a preto často prichádza útlm výtvarnej činnosti. Obdobie rozhodovania (15 - 18 rokov) býva niekedy návratom k výtvarnej tvorbe a oživením záujmu o výtvarné aktivity. Výsledný artefakt je u adolescentov ovplyvnený mierou estetického cítenia, kreativity a znalosti výtvarných techník a materiálov.
M. Vágnerová nazerá na vývin detskej kresby tiež z kognitívneho hľadiska. Predkresbové obdobie nazýva presymbolickou fázou. Ide hlavne o obdobie čmárania, pri ktorom dieťa môže vyjadrovať pocity a vedomosti. Okolo tretieho roku života dieťa zisťuje, že kresba môže slúžiť na zobrazenie niečoho konkrétneho. Svojej čmáranici dáva meno, zisťuje, že sa na niečo podobá, že niečo konkrétne znázorňuje. Neskôr sa okrem pomenovania pridáva aj slovný popis procesu kreslenia. Z kresby sa postupne stáva symbol, ktorý reprezentuje nejaký objekt, hoci nenesie všetky jeho znaky. Toto obdobie nazýva fázou symbolickej kresby. Deti v predškolskom období majú tendenciu kresliť to, čo o danom objekte vedia a čo im zároveň pripadá dôležité. Po tomto období dochádza k prechodu k vizuálnemu realizmu. V tomto období dieťa zachytáva presnejšie podobu objektu aj jeho polohu v priestore. Táto premena kresby súvisí s rozvojom myslenia. Postupne dochádza k rozvoju schopnosti integrovať jednotlivé časti do celku. Deti sa však časom stavajú ku svojim kresbám kritickejšie, čo súvisí so zmenou ich premýšľania. Nastupuje fáza druhotnej schématizácie, kedy sa začína kresba meniť. Adolescenti majú v tomto období tendenciu ju zjednodušovať a rôzne štylizovať.
Francúzska psychologička F. Davido vychádzala pri vymedzovaní štádií výtvarnej ontogenézy z hlbinnej psychológie. Každému veku zodpovedá, podľa autorky, špecifický typ kresby. Opisuje štádium škvŕn, ktoré sa objavuje do jedného roka veku dieťaťa. Neskôr ho nasleduje štádium čmáraníc a čmárania. Od troch rokov opisuje u detí štádium hlavonožcov či univerzálnych postáv. V tomto období začína dieťa svojim kresbám dávať určitý obsah. Podľa autorky je detská kresba jedným z najvhodnejších prístupov k poznaniu osobnosti. Je možné ju využívať pri testovaní kognitívnej úrovne či vedomostí a vnímania vlastného tela a jeho umiestňovania v priestore. Uvádza, že dieťa začne kresliť samé seba až keď získa predstavu o svojom tele. Na začiatku obdobia kreslí dieťa postavu zloženú z kruhov a čiar, až neskôr si dokáže uvedomovať svoju telesnú konštrukciu a kreslí kompaktnejšie. Kresby sú spočiatku transparentné a tiež absentuje perspektíva. Nasleduje štádium vizuálneho realizmu, v ktorom dieťa začína kresliť postavy a tváre z profilu, najmä to, čo v skutočnosti vidí. Až po dvanástom roku života je dieťa schopné zobraziť priestor a jeho kresby sú detailne prepracované.
Čo všetko dokáže prezradiť detská kresba?
Čiary na papieri, na ktorom dieťa kreslí, sú fyziologickým odrazom temperamentu dieťaťa v momente, kedy vytvorilo kresbu. Existujú čiary rýchle, živé alebo aj agresívne, ktoré dokážu prederaviť aj papier. Na druhej strane sú ťahy váhavé, ostýchavé alebo ledva sa dotýkajúce papiera. Až na pár výnimiek, už od ranného veku detí, ktoré kreslia, existuje súvislosť medzi grafickým prejavom a náladou, povahou. Aj využitie priestoru, umiestnenie obrázka na kresbe je dôležité. Expresivita farby úzko súvisí s expresivitou ťahu. Čiary môžu byť tenké alebo hrubé, môžu sa zarývať do papiera alebo po ňom len jemne prechádzať.
Radi vaše deti kreslia? Kresba je v živote dieťaťa niečo magické. Dieťa v nej vyjadruje všetko, čo v živote prežíva, je odrazom jeho skúseností, ale napovie aj to, či sa vyvíja správne. Čo všetko dokážu psychológovia z detských kresieb vyčítať? Kresba dokáže psychológom poskytnúť more informácií, ktoré sú navonok len ťažko rozpoznateľné. Detská kresba slúži ako diagnostická pomôcka, metóda terapie či ako spôsob klinickej práce. V prvom rade však pomáha psychológovi nadviazať s dieťaťom kontakt, aby sa k nemu dostal bližšie, aby bolo dieťa pri práci otvorenejšie.
Odborníci považujú detskú kresbu za ideálny diagnostický prostriedok na spoznanie dieťaťa, jeho kognitívneho i emocionálneho vývinu, na odchýlky od určitej normy či spozorovanie talentu. Pre deti je kresba prirodzenou súčasťou ich života, ktorou mnohé vyjadrujú, aj keď o tom samy nemusia vedieť. Kreslia to, čo majú radi, čo ich naopak trápi, či dokonca, čo si želajú. Je teda prirodzené, že práve z kresby je možné zistiť viaceré oblasti zo života dieťaťa, s ktorými môže psychológ ďalej pracovať. Detská kresba môže okrem aktuálnej výpovede detí, ako aj ich psychických vlastností, odhaliť rôzne vývinové odchýlky, traumy, sexuálne problémy a pod.
Vo svojej knihe Detská kresba ako diagnostický prostriedok v materskej škole Bóriková uvádza, že pre dieťa je kresba veľmi príťažlivou, no na druhej strane náročnou intelektuálnou činnosťou, zložitým systémom s hlbokým významom. Dieťa si prostredníctvom kresby vytvára symboly na základe rôznych vnemových podnetov a opodstatnene sa môžeme domnievať, že aj v spojení s emocionalitou, prežívaním a poznatkami. Z toho vyplýva, že detská kresba má výpovednú hodnotu, odráža citové, či charakterové znaky daného dieťaťa, nálady či postoje. Pomocou rôznych indikátorov vieme nájsť črty osobnosti i jej problémové miesta. Niekedy sa stretávame napríklad s výraznými prejavmi negativizmu dieťaťa, keď sa v kresbe nevie alebo nechce prejaviť. Môže to byť diagnosticky významné zistenie, ale nesmie dieťaťu v celkovom obraze uškodiť. To znamená, že sa naň nemôžeme fixovať a ku kresbe je potrebná aj interpretácia samotného dieťaťa. Okrem detskej interpretácie je potrebná aj veľká odborná skúsenosť, profesionálna opatrnosť psychológa a taktiež poznanie kontextu problematiky daného dieťaťa. Predchádza sa tak tomu, aby sa nestalo, že psychológ z kresby usúdi niečo, čo nezodpovedá pravde. Napríklad, keď dieťa nakreslí mamu celú čiernu, nemusí to znamenať, že mamu nemá rado, ale môže to byť len informácia o tom, že mama nosí často čierny sveter.
REAGUJEM na Moje KRESBY z DETSTVA
Detské kresbové testy: Nástroje na pochopenie detského sveta
Detské kresbové testy sa ako diagnostické materiály používajú v rôznych oblastiach detského vývinu.
Poškodenie centrálneho nervového systému
Analýza detskej kresby je častou metódou, ktorá sa využíva ako indikátor poškodenia CNS dieťaťa. Najviac používaným testom je ale Kresba postavy podľa Goodenoughovej. Test vytvorila na základe predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov. Hodnotí sa ich tu až 78 a ukazujú silnú koreláciu s IQ dieťaťa. V knihe Psychodiagnostika dětí a dospívajících autori píšu, že test hodnotí vývin percepcie a senzomotorickej koordinácie, orientačne poukazuje na mentálny vývin či odzrkadľuje vnímanie podobností a detailov, abstrahovanie a zovšeobecňovanie. Zisťuje sa ním aj detská predstavivosť alebo jemná motorika. Metodika sa využíva v praxi pre deti od 3,6 do 11 roku a administrácia prebieha individuálne alebo skupinovo. Ako pomôcky sú využívané papier A4 položený na výšku a mäkšia ceruzka. Dieťa získava skóre v pätnástich obsahových položkách (O skóre) a dvadsiatich formálnych položkách (F skóre). Z oboch dosiahnutých skóre vypočíta psychológ následne výsledné skóre.
Ak dieťa dosiahne vysoké celkové hodnotenie, svedčí to o tom, že je zrelé, inteligentné, pokojné či precízne. Často sa však celkové vysoké skóre objavuje aj u nepočujúcich detí. Čo sa týka nízkeho celkového skóre, vyskytuje sa pri detskej mozgovej obrne, ľahkej mozgovej dysfunkcii či mentálnej retardácii. Pri vyhodnocovaní sa rozlišuje aj to, ktoré z dvoch kategórií skóre (F skóre, O skóre) dieťa dosiahlo vo väčšej miere. Ak psychológ zistí, že F skóre dieťaťa je nižšie ako skóre O, vie usúdiť, že ide o poškodenie CNS alebo aj zraku. Naopak, ak dieťa skóruje vyššie vo formálnej oblasti, svedčí to o jeho slabej motivácii ku kresbe, úzkosti, poruchách správania či psychickej deprivácii. V takomto prípade sa dieťa zameriava práve na formálnu stránku kresby a tú obsahovú opomína. V knihe Psychodiagnostika dětí a dospívajících uvádza Vágnerová aj určité znaky, ktorými sa vyznačuje kresba ľudskej postavy dieťaťom, ktoré má poruchu CNS.
Problematika osobnosti dieťaťa: Test stromu
Problematika osobnosti dieťaťa je pomerne širokou témou. V psychologickej praxi sa v rámci kresby ako metodiky využíva tzv. Test stromu. Vypovedá o Eysenckových osobnostných faktoroch, spôsoboch prežívania, akými sú napríklad vnútorné tenzie či konflikty. Taktiež z neho vieme zistiť spôsoby reagovania dieťaťa, vzťahy a prístup k okolitému svetu a v neposlednom rade aj ašpirácie. Test stromu sleduje skrytú (nevedomú) predstavu dieťaťa o sebe, o svojich prednostiach aj nedostatkoch, čo znamená, že ním vie psychológ zachytiť dynamiku osobnosti. V praxi sa ale využíva aj ako screening odhalenia psychických problémov.
Častým rušivým faktorom môže byť to, že deti sa snažia od seba navzájom opisovať (teda kresliť rovnaký obrázok ako ich spolužiaci), alebo že sa snažia nakresliť obrázok čo najviac odlišný (Altman, 2002). Úlohou dieťaťa je nakresliť akýkoľvek strom, výnimkou je jedine ihličnan a palma. Tie nemôžu byť nakreslené. Kreslí sa na papier veľkosti A4 pomocou stredne tvrdej ceruzky. Čo psychológ v tomto type kresby hodnotí? Zameriava sa na hodnotenie kresby ako celku, na umiestnenie a veľkosť kresby či na subjektívny dojem, to znamená, ako by strom obstál v realite. Všíma si ale aj ťah, tlak a spôsob vedenia čiar a taktiež vývinové hľadisko. Z kresby je možné vyčítať infantilné znaky dieťaťa, jeho zaostávanie za rovesníkmi. Základnou podstatou pri vyhodnocovaní tohto typu kresbového testu je ale hľadanie a všímanie si dominantných častí kresby, ktoré sú významné a vieme z nich niečo vyčítať.
Rodinné vzťahy a konštelácie: Kresba rodiny
Táto oblasť patrí pri práci s deťmi k jednej z najvýznamnejších. V praxi sa využívajú najmä testy ako Kresba začarovanej rodiny, Kresba rodiny, Strom a snový strom či Kresba troch stromov. Tieto kresbové testy sú zamerané na zisťovanie rodinných vzťahov, na postoje dieťaťa k jeho vlastnej rodine. Zisťujú sa pomocou nich súrodenecké konštelácie, vzťah dieťaťa k jeho rodičom či jeho miesto v rámci rodiny. Kresbový test nám vie dobre poslúžiť tiež pre získanie obrazu o prežívaní momentálnej situácie a rodinnej klímy dieťaťom. V psychologickej praxi sú najčastejšie využívané pri porozvodovom poradenstve, v pedagogickej praxi ich zase odborníci využívajú pri práci s deťmi trpiacimi poruchami správania či učenia. Psychológia totiž predpokladá, že to, ako sa dieťa správa v škole, pochádza najmä z výchovy, ktorá mu je doma ukazovaná. Preto sa kresbové testy tohto typu ukazujú ako dobré a významné pomôcky, ako podchytiť problémové správanie v škole a predchádzať tak sociálno-patologickým javom, ktoré z neho môžu vyvstať.
Najčastejším kresbovým testom z tejto oblasti je práve Kresba rodiny. Využívaný je pri deťoch vo veku 6 až 12 rokov. Inštrukcia znie nasledovne: „Nakresli obrázok, ktorý by vyjadroval život celej vašej rodiny.“ Po nakreslení obrázku sa psychológ zameriava na hodnotenie nasledovných oblastí: ktorý člen rodiny je nakreslený a ktorý naopak chýba, čo rodina na obrázku robí. Zaujíma ho taktiež, aká je vzdialenosť medzi jednotlivými jej členmi a aká je veľkosť jednotlivých členov rodiny. Všetky tieto informácie získava odborník na základe rozhovoru s dieťaťom o tom, čo nakreslil. No a na záver je dôležité nezabudnúť, že všetky výsledky musia byť vždy konfrontované s anamnézou dieťaťa. Kresba ako psychologická pomôcka je v praxi využívaná naozaj vo veľkej miere, keďže je to najľahšia cesta, ako sa môžu odborníci dostať k dieťaťu a pochopiť jeho svet.
Kresba domu: Symbolika domova a rodinného zázemia
Psychológovia zvyknú počas testovania školskej zrelosti dávať pripravené testy, ktorými okrem iného zisťujú kresbové zručnosti detí. Deti kreslia postavu, ale aj napríklad dom. Prečo práve dom? Pretože dom si vie každý predstaviť, je to dôverne známy objekt a v podstate ho dokáže nakresliť aj najmenšie dieťa. Podľa odborníkov sa v kresbe domu najviac projektuje vzťah k domovu, vzťahy medzi rodičmi, súrodencami. Najvhodnejšia je najmä pre deti predškolského a mladšieho školského veku, pretože radi sami od seba kreslia domov. Túto obľubu sa dá vysvetliť ako závislosť od domova a rodičov. Čiže kresba domu vypovedá veľa o osobnosti a charaktere dieťaťa, schováva v sebe početné symboly - rodinné zázemie či otvorenosť vonkajšiemu svetu. Dieťa jednoducho kresbou domu vyjadruje samé seba.
Rodinný dom a jeho prvky
Dom je zároveň úzko prepojený s rodinou. Zatiaľ čo rodina predstavuje duchovné centrum lásky, ochrany a dôvery, dom predstavuje jej materiálne stelesnenie. Napriek tomu, že väčšina dnešných detí býva v poschodových domoch, zobrazujú prevažne dedinský dom. Najčastejšie ako štvorec s trojuholníkovou strechou, oknami, dverami s kľučkou a komínom, z ktorého sa dymí. Poschodové domy, paneláky sa v kresbách vyskytujú zriedkavejšie a až v neskoršom veku.
Pri interpretácii kresby domu je dôležité všímať si jeho stvárnenie, s dôrazom na okná, dvere či samotnú výzdobu, ale aj bezprostredné okolie domu (ploty, stromy, záhrady, prístupové cesty atď.). Okná aj dvere predstavujú jednoznačne komunikačný prostriedok. Dvere sú považované za sociálne schopnosti. Dvere otvorené znamenajú silnú potrebu citových väzieb. Okná predstavujú zase vzťahy s okolím. Uzatvorené okná alebo dvere bez kľučky, prípadne neprítomnosť cesty vedúcej k domu svedčia o uzavretosti dieťaťa alebo jeho prípadnej úzkosti, absencii hlbších citov či prejavov náklonnosti. Strecha symbolizuje myslenie a fantáziu. Môže byť vysoká, dominantná alebo nevýrazná.
Okolie domu a jeho symbolika
Aj okolie je dôležité. Pri diagnostickom vysvetľovaní a hodnotení kresby domu sa neberie ohľad len na samotnú stavbu, ale aj na okolie. Vonkajšie zobrazené prostredie poukazuje na detskú komunikáciu s okolím a na jeho otvorenosť, resp. uzavretosť voči vonkajším podnetom. Ak je dom uprostred s otvorenými oknami a niekoľkými dverami, okolie domu je spravidla nenápadné, ide o harmonické, vyrovnané, prívetivé, živé a otvorené dieťa.
Ak je v kresbe dom malý s menším počtom okien, obrastený veľkými stromami, môže naznačovať poruchu afektivity (schopnosť citovej reakcie), nesmelosť, pripútanosť k matke. Veľký dom poukazuje na to, že dieťa túži po prejavoch lásky, adaptácii, ovládaní svojich pudov. Ak je to dom v podobe zámku s cimburiami, vežami, tie predstavujú ideálne útočisko. Dom odpudivého vzhľadu nám naznačuje, že dieťa sa cíti pod tlakom rodiny, môže ísť i o obmedzovanie vlastnej slobody. Osamelý, neprístupný dom, bez cesty k nemu, bez dverí, lemovaný vysokým plotom poukazujú na prehry a nezdary. Kreslia ich vo väčšine deti uzavreté do seba a nie s dobrou komunikáciou. Dom, ktorý zapĺňa celý papier, resp. ho presahuje, poukazuje na potrebu dieťaťa po väčších prejavoch lásky, po lepšej adaptácii v rodinnom prostredí alebo po ovládaní svojich pudov.
Kresby detí z detských domovov
Zaujímavé sú napríklad kresby vytvorené deťmi vychovávaných v detských domovoch. Tieto deti majú tendenciu pokryť celú plochu papiera a obklopiť dom autami, lietadlami či padákmi. Okrem domčeku deti jednoducho nakreslia, čo ich práve napadne. Celý obrázok je podivný a nesúrodý. Vyplýva z toho, že tieto deti ťažko sústreďujú pozornosť na symbol, ktorý pre nich v skutočnosti nič neznamená. Zatiaľ čo dopravné prostriedky alebo príroda sú im bližšie, dôvernejšie známe. Ciest býva na týchto obrázkoch niekoľko. To znamená, že buď dieťa volá o pomoc, aby mohlo z domu odísť, alebo cesty možno považovať za symboly úniku, za vyjadrenie túžby utiecť. Často domom chýbajú okná a dvere. Deti dávajú tak najavo, že majú problémy komunikovať s okolitým svetom, uzatvárajú sa do seba.
Emócie, inteligencia, komunikatívnosť v detskej kresbe
Čarbičky-farbičky prezraďte nám tajomstvo detskej kresbičky! Baví vaše dieťa kreslenie? To je dobre. Ak má rado túto aktivitu, pravdepodobne vie vyjadrovať svoje pocity. Ako sa detská kresba vyvíja? Čo všetko dokáže obrázok o dieťati „porozprávať“ a čo dokážu z kresby vyčítať odborníci? Pozrite sa s nami bližšie na tvorbu vášho malého umelca a možno sa o ňom dozviete niečo, čo ste ešte nevedeli.
Detská kresba vyjadruje emócie, poznatky, psychický stav a prežívanie dieťaťa. Vedia to aj odborníci, ktorí práve prostredníctvom kresby spoznávajú úroveň vývinu dieťaťa, emócie, ktoré prežívajú a vzťahy, ktoré ho obklopujú. Deti kreslia svoje pocity a priania a detská kresba je asi najlepší prostriedok na pochopenie detského vnútra. Kresba je skvelým pomocníkom. Je nástrojom na diagnostiku i následnú terapiu. Hoci „papier" na skúmanie detskej kresby majú odborníci, niektoré základné informácie si na obrázku vie všimnúť aj rodič ako laik. Umelecký výtvor vášho dieťaťa môže prezradiť veľa. Dá sa z neho prečítať prežívanie dieťaťa, osobnostné črty, ale aj aktuálnu náladu či problémy. A nielen vďaka tomu, čo dieťa nakreslilo, ale ako to nakreslilo, kde, akými farbami a podobne.
Odborníci hovoria, že ak dieťa silno tlačí farbičkami a zanecháva tak silnú stopu na papieri, môže to byť tým, že je momentálne nahnevané. Naopak, nesmelé dieťatko kreslí jemné línie. Umiestnenie kresby na ploche zas môže napovedať o celkovej vyrovnanosti dieťaťa. Napríklad príliš malá kresbička na veľkej ploche môže naznačiť jeho zakríknutosť. A čo farby? Deti vraj dávajú najviac prednosť červenej a modrej, pričom na kresbách pokojnejších detí prevláda tá modrá. Deti, ktoré sú empatické a majú dobré vzťahy s rovesníkmi, siahajú po zelenej. A čo obávaná čierna? Nemajte obavy. Okrem samotnej kresbičky je dôležitý aj komentár dieťaťa. Obrázok nehodnoťte hneď subjektívne. Komentáre „Ooooh, aký krásny domček!", či „Fúha, aká čierna kvetinka…", nie sú na mieste. Ak sa chcete dozvedieť od dieťaťa viac, nechajte mu priestor a vyjadrite sa neutrálne. Opíšte, čo na obrázku vidíte. Napríklad: „Vidím, že dnes si mal/a chuť nakresliť domček s rodinkou". Ako ľudská psychika, tak aj kresby detí nie sú jednoznačné a toto sú len všeobecné ukazovatele, ktoré môžu naznačiť, akú má autor kresbičiek osobnosť a aktuálne pocity. Aby rodičia nevyvodzovali nesprávne závery z kresby detí, je lepšie sa zveriť do rúk odborníka.
Podporujme naše deti v kreslení už prvých čmáraničiek. Neskôr získate milé kresby, ktoré môžete spolu s deťmi „čítať," aby ste pochopili ich vnútro a sledovali ich vývoj.
Nie všetky deti hovoria o tom, čo prežívajú. Ich kresby však rozprávajú príbehy. Práve neverbálne prejavy môžu odhaliť to, čo slová nedokážu. A často ide o signály, ktoré rozhodujú o tom, či sa dieťaťu dostane včasná pomoc. Detská kresba je jedným z najvhodnejších prístupov k poznaniu osobnosti dieťaťa a jeho vývinu. Má významnú úlohu aj v diagnostickom procese. Dieťa sa dostáva do interakcie prostredníctvom kresby, ktorá mu pomáha zmierňovať neistotu, nedôveru, podporuje uvoľnenie napätia, odstraňuje prekážky verbálnemu styku, umožňuje väčšie sebauplatnenie a sebavyjadrenie. Ale odkrýva aj povahové črty, agresivitu, hyperaktivitu, nízke sebavedomie, špecifické vývinové poruchy.
Špecifické znaky v detskej kresbe je ale možné identifikovať aj u traumatizovaných, týraných a sexuálne zneužívaných detí. Účastníci a účastníčky vzdelávania sa zoznámia s vývinovými obdobiami detskej kresby a ich vplyvom na znaky vyskytujúce sa v kresbe dieťaťa, naučia sa rozpoznávať špecifické znaky v kresbách týraných, sexuálne zneužívaných detí v Kresbe postavy, v Body image teste a vo voľnej kresbe. A ako bonus iba účastníci tohto vzdelávania získajú skríningový test zameraný na identifikáciu špecifických znakov v kresbe a naučia sa s ním pracovať. Vzdelávanie „Kresba ako okno do detskej duše“ poskytne praktické nástroje, ako cez detskú kresbu odhaliť znaky traumy, týrania či zanedbávania.
Dieťa komunikuje rôznymi spôsobmi - mimikou, gestami, slovami, ale aj kresbou. Práve prostredníctvom kresby deti vyjadrujú svoje vnútorné pocity. Jedným z prostriedkov vyjadrenia v detskej kresbe je farba. Ak deti používajú svetlé a teplé odtiene farieb (napríklad oranžovú a žltú), symbolizuje to pozitívne emócie (radosť, optimizmus). Ďalším parametrom pri diagnostike detskej kresby je sila čiar. Silné čiary signalizujú vnútorné napätie či hnev. Kognitívny vývoj a kresba spolu veľmi úzko súvisia. Ak dieťa dobre chápe priestorové vzťahy, dokáže pomerne presne zachytiť proporcie a perspektívu. Vyvíja sa napríklad aj kresba ľudskej postavy.
Symboly zohrávajú už oddávna dôležitú úlohu vo výtvarnom prejave. Už v jaskynných maľbách sa objavuje bohatá symbolika. Aj detská kresba je plná symbolov. Deti ich často využívajú na vyjadrenie zložitejších myšlienok a emócií. Tieto symboly môžu byť univerzálne, alebo špecifické pre konkrétne dieťa. Napríklad opakujúce sa motívy (domy, stromy, slnko) môžu mať emocionálny význam. Ide o projektívnu techniku, vďaka ktorej možno odhaliť, ako dieťa vníma svoje miesto v rodine. Významnú úlohu v nej zohráva umiestnenie postáv. Blízkosť jednotlivých členov rodiny môže naznačovať emocionálne väzby medzi nimi. Kľúčová je aj veľkosť postáv. Väčšie postavy spravidla odrážajú autoritu (rešpekt), naopak, menšie môžu naznačovať, že ich dieťa vníma ako menej dôležité alebo je táto osoba odsúvaná, či prehliadaná. Kresba môže okrem iného odhaliť aj stres či traumu, ktorú dieťa prežilo, hoci o nej nehovorí. Prostredníctvom kresby môžu deti vyjadriť to, čo nedokážu povedať slovami. Autoportrét či zobrazenie samého seba v detskej kresbe odráža, ako dieťa vníma samo seba. Umiestnenie postavy v priestore môže signalizovať mieru sebadôvery, ale aj pocit izolácie. Detská kresba neslúži len ako diagnostický nástroj, ale aj ako forma terapie. Deti totiž kresbou vyjadrujú zložité či potláčané emócie. Prostredníctvom kresby majú deti prístup k podvedomiu - rôzne emócie, obavy či konflikty môžu byť ukryté hlboko pod povrchom.
Teória amerického psychológa Howarda Gardnera sa zameriava na rôznorodé formy ľudskej inteligencie. Upozorňuje na to, že tradičné meranie inteligencie prostredníctvom IQ testov nezohľadňuje rôzne schopnosti a zručnosti. Jednou z foriem umeleckého vyjadrenia je kresba, ktorá úzko súvisí s niektorými druhmi inteligencie, ako ich definuje práve H. Gardner. Ďalej zdôrazňuje dôležitosť kresby, ktorá podporuje symbolické myslenie. Umožňuje deťom spracovávať zložitejšie informácie - tak vizuálne, ako aj emocionálne. Vo svojej publikácii Artful Scribbles: The Significance of Children's Drawings (1980) zdôrazňuje, že kresba pomáha deťom spracovať ich pocity a zážitky. Deti zvyčajne svoje obavy, radosti či konflikty premietajú práve do kresby. Tento proces následne podporuje schopnosť abstrakcie a reflexie. Gardnerova teória a prístup sú veľmi cenným nástrojom pre pedagógov, ktorí môžu týmto spôsobom podporovať individuálne štýly učenia. Niektoré deti chápu pojmy najlepšie prostredníctvom vizuálnej tvorby, čo im umožňuje nájsť vlastný komunikačný kanál na vyjadrenie myšlienok. Táto teória zohráva dôležitú úlohu aj v terapii a práci s deťmi, ktoré majú ťažkosti s verbálnym vyjadrovaním. Gardnerova teória jednoznačne otvára nové možnosti, ako možno chápať detskú kresbu - nielen ako výtvarný prejav, ale aj ako psychologický a kognitívny výraz. Vizuálna tvorba predstavuje významný prostriedok sebavyjadrenia.
tags: #kresba #dieta #mladsi #skolsky #vek #agresivita