História ľudstva je poznačená príbehmi moci, lásky, zrady a nepochopiteľného násilia, ktoré sa odohráva aj v tých najintímnejších kruhoch - v rodine. Od majestátnych rímskych cisárskych palácov, kde sa intriky a vraždy stávali každodennou realitou, až po moderné tragédie v súčasnom svete, sa stretávame s prípadmi, keď blízki ľudia siahnu na život tým, ktorých by mali chrániť. Obzvlášť desivé sú situácie, keď obeťami takejto krutosti padajú deti, dokonca aj tie nenarodené. Jedným z najznámejších príkladov v antickom Ríme je neslávne známy cisár Nero, ktorého vláda sa stala synonymom pre tyranstvo a bezohľadnosť, zasahujúcu hlboko do jeho vlastnej rodiny.
Nero: Cesta k moci a krvavá vláda rímskeho tyrana
Rímsky cisár, ktorého celé meno je Claudius Caesar Nero, sa narodil 15. decembra roku 37. Nero sa stal piatym cisárom v poradí a keď začal svoje úradovanie, mal len 17 rokov. Na trón dosadol hlavne kvôli ctibažnosti svojej matky Agrippiny. Príští cisár Nero sa Agrippine mladšej a jej prvému manželovi Gnaeovi Domitiovi Ahenobarbovi narodil v decembri pred 1985 rokmi. Otec zomrel už, keď boli chlapcovi tri roky. Zpočátku sa nezdalo, že by dieťa kedy usedlo na trón. Jeho matka Agrippina síce bola sestrou vtedajšieho cisára Caliguly, ale ten bol mladý a mohol mať vlastných potomkov. Potom ale došlo k nečakaným zmenám. Vtedajšieho cisára Caligulu niekto aj so ženou a dieťaťom zavraždil, na trón usadol Neronov prastrýc Claudius, a Agrippina sa tak mohla vrátiť do Ríma. Cisár Claudius sice mal ženu a dve deti, ale potom, čo prišiel manželke na neveru a bola popravená, mala Agrippina voľné ruky. To bol pre Agrippinu teprve začiatok. Keď videla, ako nadaný a chytrý je jej syn, presvedčila manžela Claudia, aby Nerona adoptoval. Tým sa Nero stal následníkom trónu - stále žijúce Claudiovy deti z prvého manželstva totiž boli mladšie než on.
Agrippina dosiahla to, aby bol Nero uprednostnený pred mladším nevlastným bratom Britannicom, ktorý bol právoplatným následníkom trónu. Agrippina neváhala k upevneniu Neronova postavenia použiť akékoľvek prostriedky - napríklad v roku 53 zařídila, že sa vtedy šestnásťročný chlapec oženil s Claudiovou dcérou, svojou nevlastnou sestrou Octavii. Agrippininy snahy sa ale vyplatili. Keď cisár Claudius o rok neskôr zomrel (niektoré zdroje uvádzajú, že mu do hrobu pomohla sama Agrippina, historici sa však v tomto ohľade nezhodujú), jeho nástupcom bol zvolený práve Nero. Cez mŕtvolu svojho nevlastného otca Claudia, ktorého dala otráviť, sa Agrippina dopracovala k splneniu svojich ambícií.
Napriek tomu, že na trón sa Nero dostal vďaka intrigám svojej matky, jeho nástup bol v Ríme privítaný s nadšením a v prvých rokoch bol oceňovaným a populárnym vládcom. Vládu začal ako každý tyran - ľudomilnými činmi. Pred Senátom Nero pronesol reč, ktorú mu napísal Seneca, a vyslúžil si ovácie. Verejne vyhlásil, že netúži po výbojoch a vojnách a vo vnútroštátnej politike prisľúbil ponechať moc senátu. Keď podplatil ľud, usporiadal nádherné hry, pri ktorých zakázal porazených gladiátorov zabíjať. Nero slíbil, že bude potírat korupci, která bujela na Claudiově dvoře, a vrátí moc Senátu. Mladý cisár (Neronovi v dobe nástupu na trón bolo pouhých šestnáct let) mal veľkú oporu vo skúsených a dobrých rádcoch - najmä Senecovi a Burrovi. Vďaka ich vplyvu schválil niektoré reformy, ktoré mu vyslúžili popularitu u ľudu.
Neronove zločiny: Od matkovraždy po smrť nenarodeného dieťaťa
Lenže Neronova popularita brzy začala kolísať. Jeho správanie totiž mnohí jeho súčasníci považovali za škandalózne. Tým, že o štát sa starali jeho radcovia Seneca a Burrus, Nero mal viac-menej voľnú ruku a mohol sa oddávať rôznym potešeniam. Cisár si tiež obľúbil divadelné a hudobné umenie. To by samo o sebe ešte nebolo nič zlé, lenže Nero nemienil zostať iba divákom, ale začal sám vystupovať. A to bolo v danej dobe brané ako niečo poburujúce. Herci, speváci a komedianti totiž bežne boli otroci. Lenže to najhoršie malo teprve prísť. Nero totiž stále viac začal túžiť po tom vládnuť sám, a kolem jeho osoby sa tak rozpútal mocenský boj, v ktorom sa prejavila Neronova povaha.
Prvým problémom bola jeho matka Agrippina. Tá sa síce mohla pýšiť tým, že má syna cisára, rozhodne ale nechcela, aby vládol sám - túžila totiž vládnuť s ním. A keďže sa Nero stále viac začal vymykať jej kontrole, urputne sa snažila zachovať si postavenie. Tým si ale podpísala ortieľ smrti. Dospievajúcemu Neronovi sa totiž páčilo stále menej a menej, že by jeho matka mala mať rovnaké postavenie ako on. A presne to Agrippina chcela. Keď prišiel vyslanec arménskeho kráľa, pokúsila sa zasadnúť vedľa Nera, čím by dala najavo, že sú si rovní. Pre jej syna to ale bola posledná kvapka. Asi po dvoch rokoch sa ich vzťah ocitol v troskách.
Agrippina, v túžbe zachrániť si kožu, začala Neronovi tvrdiť, že jeho postavenie neohrozuje ona, ale jeho mladší nevlastný brat Britannicus. Hoci sa reálne zrejme nijako nepokúšal Nerona ohroziť, pri jednej hostine v roku 55 náhle a za zvláštnych okolností zomrel. Ani to Agrippine nepomohlo. Nero, zrejme posmelený smrťou Britannika, sa rozhodol, že najlepším riešením bude matku zprovodiť zo sveta. Keď si teda Nero upevnil moc, začal vládnuť podľa svojho čierneho svedomia. Rozpútal peklo na Zemi. Dal zabiť svoju matku, hlavne preto, aby mu nekafrala do jeho vládnutia. Navyše nemala rada jeho milenku a neskôr druhú ženu, Poppeu Sabinu. Spočiatku sa mu matko-atentát veľmi nedaril. Asi pri nej stáli všetci rímski bohovia. Prvýkrát sa pokúsil zabiť ju tak, že nechal potopiť loď, na ktorej plávala. K jeho smůle ale Agrippina prežila. Trikrát sa ju pokúsil otráviť, raz na ňu nastražil stroskotanie lode a raz spadnutie povaly. Nakoniec rezignoval a poslal za ňou nájomného vraha. Ten už nesklamal. Cisár Nero sa po prvý raz pokúsil svoju matku Agrippinu zabiť tak, že nariadil, aby jej loď stroskotala. Vražda matky bol len začiatok.
Agrippina mladšia a jej vplyv na Nerona
Nero sa obklopil priateľmi so zlou povesťou a svoje dlhoročné vychovávateľov a radcov Senecu a Burra začal obviňovať z rôznych neprístojností a tí radšej rezignovali na pozíciu radcov a už sa len snažili aspoň trochu korigovať Neronovo extravagantné správanie. Potom zomrel (prirodzenou smrťou) Neronov bývalý radca Burrus, a na Senecovu hlavu sa zniesla ešte hrôzostrašnejšia znôška obvinení, po ktorých sa tento muž prakticky stiahol z verejného života. Donútil aj svojho veľkého tútora a dobrodinca filozofa Senecu spáchať samovraždu. Nakoniec nechal Nero Senecu zabiť. Z významných rímskych štátnikov dal popraviť vodcu opozície v senáte Gaia Calpurnia Pisona, senátora Thrasea Paetu (lebo mal doma bustu svojho deda, jedného z Caesarových vrahov) a veliteľa prétoriánov Burra (dal ho otráviť, pretože chcel zistiť, či náhodou neužíva protijed). Koľko poslal na smrť ostatných senátorov a dvoranov, to sa už dnes presne nedá zistiť. Čo sa týka popráv, mal „bohatú fantáziu“. Odsúdencov z nižších tried hádzal šelmám v cirku, dával ich upáliť napichnutých na koly, alebo utopiť v mori.
Nero ako prekážku vnímal aj Octaviu. Keď ale zistil, že ľud stojí na strane populárnej Octavie, rozhodol sa, že bezpečnejšie bude prvú manželku úplne odstrániť. Po tom, čo sa vrátila do Ríma, ju opäť obvinil z cudzoložstva a opäť poslal do vyhnanstva, tentoraz už ale s rozkazom, aby spáchala samovraždu. Prvú manželku Octaviu dal popraviť.
Aj Neronova sexuálna zvrhlosť mala obludné rozmery. Ženy zo svojho osobného háremu striedal s mužmi, prosté dievky s pokrvnými príbuznými. A ani sa tým netajil. Svoj názor demonštroval aj verejne: „Doteraz ešte nijaký vladár nevedel, čo všetko si môže dovoliť.“ Po matke sa vyvŕšil aj na zvyšku svojej rodiny. Druhú Poppeu Sabinu dokopal na smrť, keď bola tehotná. O ďalších rodinných príslušníkov sa postaral dýkou a jedom. Už ho nikto nemohol ohrozovať, ostal sám. Stal sa tak posledným členom júlsko-claudijskej dynastie. Na frak dostal aj Neronov osobný život. V lete roku 65 zomrela jeho druhá manželka Poppaea Sabina, ktorá bola v dobe smrti tehotná. Podľa niektorých ju buď sám zabil, alebo nechal zabiť Nero. Druhou manželkou cisára Nerona bola Poppaea Sabina. Zomrela v dobe, kedy čakala cisárovo dieťa. Podľa rozšírenej historky zabil Nero manželku tak, že ju v záchvatu zúrivosti kopnul do tehotenského břicha. O tom ale historici pochybujú.
Rím v plameňoch a Neronov pád
Pri všetkých výstrelkoch (najmä preto, že Nero samovládca začal po vraždách obmedzovať moc Senátu) jeho popularita v Ríme rapídne klesala. Ten zásadný klinec do rakvy jej zasadil požiar Ríma z leta roku 64. Požiare boli v danej dobe v meste pomerne časté, keď ho ale plamene začali zvierať onoho júla, bola to katastrofa takmer nevídaných rozmerov. Plamene pustošili Rím celých deväť dní a veľkú časť celkom zničili. Veľa sa diskutuje aj o požiari Ríma, ktorí vypukol v noci 18. júla 64. Vraj ho zapálil Nero, aby sa ním nechal inšpirovať v jeho neskonale dokonalej básnickej tvorbe. Vzhľadom k obrovským škodám ľudia rýchlo začali hľadať vinníka. A brzy sa začala šíriť šepotanda, že mesto nechal zapáliť sám Nero. Údajne kvôli tomu, že chcel mesto pretvoriť k obrazu svojmu, a aby mohla začať prestavba, muselo byť to pôvodné najprv zničené. V roku 64 vypukol Veľký požiar Ríma. Mnohí z neho vinili cisára Nerona, traduje sa historka, že pri pozorovaní ničivého živlu hral na kitharu a spieval.
Časť novodobých historikov ale upozorňuje, že Neronova vina na požiari je zrejme vymyslená, a plamene neboli dielom podpaľača. A rovnako tak historka o jeho necitlivom správaní je zrejme len výmyslom, ktorý mal slúžiť ako zbraň v politickom boji proti Neronovi. Nero nemohol založiť požiar, aleboť v dobe jeho vypuknutia bol vo svojej vile mimo Rím. Podľa serveru Live Science bol Rím jednoducho preplnený. V Neronov prospech svedčí tiež to, že po požiari sa výrazne zasadzoval v pomoci postihnutým ľuďom. Na druhej strane, požiar mu naozaj pomohol v tom, aby mohol začať uskutočňovať svoje plány na prestavbu Ríma. Ihneď po uhasení plameňov nechal začať stavať obrovský palác, známy ako Zlatý dom (Domus Aurea). To bola ale chyba. A tu už reči o jeho krutosti prestávajú byť obyčajné mýty. Čím rýchlejšie sa šírili zvesti o možnej Neronovej vine, tým rýchlejšie cisár potreboval nájsť iného vinníka. On obvinil kresťanov a mnohí z nich skončili v jeho preslávenom circu ako krmivo pre šelmy. Cisár nariadil uväznenie kresťanov, mnohých z nich čakali drakonické tresty.
S plánovanou prestavbou mesta po požiari Neronova popularita ešte viac upadla. Nemožno mu však uprieť snahu o výstavbu Ríma. Na kopci Oppiu oproti Palatínu si dal postaviť „Zlatý dom“ s otáčavou jedálňou a obrovským stĺporadím. Priestranstvo pred Fórom zohyzdil svojou kolosálnou sochou a dal postaviť aj nový circus. Aspoň bolo viac miesta na popravy. Podľa svojho „objektívneho“ úsudku nemal v žiadnej oblasti konkurenciu. Bol najlepší básnik, spevák, rétor, muzikant, herec, tanečník, zápasník, vodič pretekárskeho voza… Dokonca založil aj Neronovu cenu, a sám sa aj o ňu uchádzal. Pri každých hrách, pochopiteľne, musel vyhrať. Išlo o život a všetci to vedeli. Ani obecenstvo to vždy nemalo ľahké. Opustiť jeho vystúpenie sa rovnalo urážke majestátu. Mnohí, ktorí ho už nezniesli ďalej počúvať a tlieskať mu, radšej vyskočili vzadu z ohrady, alebo predstierajúc mŕtvoly sa dali vyviesť. Vraj niekoľko žien pri jeho predstaveniach aj porodilo.
Neronovi sa síce pomerne darilo v zahraničnej politike - podarilo sa mu napríklad podmaniť Arméniou, nevôľa voči jeho osobe ale v Ríme stále rástla. A tak zatiaľ čo Nero odišiel na dlhšiu dobu do Grécka, v Ríme sa rozpútal divoký mocenský boj. Keď sa Nero vrátil do Ríma, situácia bola už natoľko vyhrotená, že sa začal báť o svoj život. Štrnásť rokov Rímska ríša trpela Nerona, až sa ho nakoniec zbavila. Keď sa v roku 68 proti nemu vzbúrili galské, potom hispánske légie a napokon aj prétoriáni, bol Nero nútený ujsť z Ríma na farmu jedného prepustenca. Dřívější spojenci a priatelia sa od neho odvrátili a veliteľ pretoriánskej gardy mu poradil, aby sa radšej zabil sám skôr, než to urobí niekto iný. Ako pripomína server British Museum, Nero sa ešte pokúsil utiecť. Keď sa k sídlu blížili jazdci, vzal dýku a vrazil si ju do hrdla.
Cisár Konštantín a osud jeho dcéry: Láska, politika a zrada na hraniciach ríše
Hoci príbeh Nera predstavuje jeden z najtemnejších obrazov rímskeho cisárstva, dejiny poznajú aj iné tragické osudy v cisárskych rodinách, kde láska a politické ambície viedli k fatálnym následkom. Možno mal cisár Konštantín trochu inú predstavu o budúcnosti svojej dcéry, než akú ju mal Gratián a Valentinián. Ak by sme si skonštruovali tento príbeh do väčších podrobností, tak by sme možno prišli k tomu, že Gratianovi ju prisľúbil ešte ako dieťa. No Konštantín po jednej z bitiek s Kvádmi priviedol so sebou kvádskeho kráľoviča ako rukojemníka. Jedna z jeho dcér sa doňho zaľúbila. Prezieravý cisár si uvedomil, aké výhody by mu vyplynuli z takéhoto vzťahu. Mohol by zadunajské kráľovstvo Kvádov pripojiť k Rímskej ríši bez boja a bez násilností. Bol však viazaný sľubom, ktorý dal Gratianovi a Valentinianovi. Rozhodnutie nechal na dcéru.
Človek mieni, Pán boh mení… Tak hovorí jedno zo slovenských porekadiel. A tak sa pozrime na to, prečo cisár Konštantín nemohol dať svoju dcéru porímštenému vazalskému kráľovi. Provincie v Zadunajsku neboli jeho jedinou starosťou. Ba práve naopak, kvôli tomu, že im venoval príliš veľa pozornosti, takmer prišiel o ďalšie, na juhu, o ktoré musel bojovať s Perziou. Preto urýchlene odchádza zo Zadunajska, aby rokoval o prímerí. Bez ochrannej ruky cisára sa kvádsky kráľ Gabinius stáva korisťou mocibažného Valentiniana a jeho syna Gratiána. Zabijú ho. Nápadné je, že už je aj prichystaný koč, čo má odniesť cisárovu dcéru do bezpečia. Kým sa dievča stihne spamätať, je Gabinius mŕtvy a ona na ceste do Sirmia. Tu na ňu už čakal Gratián, ktorý sa s ňou chcel oženiť. Celkom nakoniec zostáva otázka: aký bol ďalší osud Konštantínovej dcéry, ktorá sa zaľúbila do mladého kvádskeho kráľa a ich láska dopadla tak tragicky?
Edward Gibbon vo svojej knihe Súmrak Rímskej ríše píše, že Konštantín Veľký mal tri dcéry. Jedna z nich dostala meno podľa neho. Volala sa Konštantína. Je to naša princezná? Na prvý pohľad sa zdá, že áno. Keď sa totiž pozrieme do Wikipédie, zistíme, že Gratián si skutočne vzal za ženu Konštantínu. Je nemysliteľné, že by dvanásťročné dievča z významného kráľovského rodu cestovalo samo po nebezpečnom pohraničnom pásme. Pri lúštení tejto hádanky teda musíme vychádzať z iných predpokladov. Zostávajú nám ešte ďalšie dve dcéry. Ich mená zastiera závoj času. Zmienku o jednej z nich však predsa nájdeme. Je ňou Teodora, svätica z ranného kresťanstva, o ktorej legenda vraví, že bola Konštantínovou dcérou. Poďme sa teda pozrieť trošku bližšie na ňu a opäť pustiť fantázii opraty (podotýkam, že toto je viac-menej literárna fikcia, žiaden exaktný vedecký dôkaz).
Gratiánova pôvodná snúbenica nie je totožná s jeho neskoršou manželkou Konštantínou, aj keď je tak isto, ako ona, dcérou Konštantína Veľkého. Je staršia od svojej sestry, navyše zaľúbená do kvádskeho kráľa. Prišla do dvorca „Prista“ naplniť veľký sen svojho otca a zároveň svoju lásku k mužovi, ktorý bol ako rukojemník dlhé roky súčasťou ich rodiny. Veď cisár Konštantín chcel za hranicou Dunaja vytvoriť novú provinciu. Najvýhodnejším spôsobom, ako to dosiahnuť bol politicky sobáš jeho dcéry so spriateleným kráľom. Lenže tá bola zasnúbená so synom jeho spoluvládcu Valentiniána. Sled nasledujúcich udalostí láske princeznej a mladého kráľa neprial. Konštantín nečakane zomrel a začína sa boj o jeho trón. V priebehu jedného, dvoch rokov sa na ňom vystriedajú viacerí kandidáti, až kým Valentinián nezabojuje najmocnejšou zbraňou, ktorú má: cisárovou dcérou, ktorú sľúbili za ženu jeho synovi. Potrebuje sa zbaviť jedinej prekážky: kvádskeho kráľa, do ktorého je cisárova dcéra zaľúbená. Urobí to diplomaticky. Naoko súhlasí s jej rozhodnutím. Necháva ju odísť do „štátneho dvorca“ v Priste.
Napriek tomu je Gabínius opatrný. Prichádza až potom, keď sa začína na „jeho“ brehu Dunaja nezvyčajná stavebná činnosť. Malú vojenskú pevnosť, ktorá tu vznikla už za Marca Aurélia, Rimania začínajú opevňovať. Bez jeho dovolenia a vedomia. Napriek tomu sa k nim správa zdvorilo a žiada ich, aby s tým prestali. Stále sa chová priateľsky. Počíta s tým, že jeho priateľstvo s Rímom a s cisárovou rodinou spečatí svadba. Namiesto svadby sa však koná pohreb. Odmietla ho so všetkou zúfalosťou svojej zničenej lásky. A rozhodla sa vstúpiť do sekty, ktorú sa síce jej otec snažil chrániť, no prenasledovali ju všetci cisári pred ním a aj niektorí po ňom: ku kresťanom. Snáď si chcela vedome vyvoliť smrť. Jej tvrdošijné odmietanie však Valentiniána nezastavilo. Oženil svojho syna s jej mladšou sestrou Konštantínou. Navyše to bolo pre neho výhodnejšie. Vzťah s mladým kvádskym kráľom Teodoru poškvrnil, zneuctil, predsa len, pre Rimanov bol a zostal barbarom, aj keď vyrástol v kruhu cisárskej rodiny. Marcellinus, sýrsky historik, dokonca píše o „pohane a zneuctení“ Konštantínovej dcéry, tak je dosť možné, že medzi ňou a Gabíniom došlo aj k telesnému zblíženiu.
Otázkou zostáva, v ktorej pohraničnej rímskej pevnosti „na druhom brehu Dunaja“ (teda kvádskom) došlo k zavraždeniu vazalského kráľa Gabínia. Podľa všetkého to bola Kelementia (dnes Iža pri Komárne). Rozkladal sa tu rímsky vojenský tábor, prvý na ľavom brehu rieky Dunaj. Drevozemná pevnosť bola vybudovaná už za vlády cisára Marca Aurélia (161-180), v období markomanských vojen. Po germánskom útoku v roku 179 tábor zanikol. V 4. storočí došlo k stavebným úpravám, no krátko po smrti Valentiniána bola pevnosť zničená. Na záver tohto príbehu treba ešte povedať pár slov o samotnom Konštantínovi: bol jedným z mála cisárov, ktorý si uvedomoval, že rozsiahla rímska ríša sa nebude dať udržať vojenskou mocou a predvídal jej rozpad. Preto sedem rokov pred svojou smrťou začal prebudovávať malú a dovtedy bezvýznamnú Byzanciu na brehoch Bosporu v nové cisárske sídlo, ktoré dostalo meno podľa neho Konštantínopol. Ako už bolo spomenuté, stal sa ochrancom kresťanov, ktorých dovtedy rímski cisári prenasledovali. Jedna legenda vraví, že raz si nechal pred seba predvolať légiu a prikázal vojakom, aby o krok vystúpili dopredu tí, čo vyznávajú Krista. Po dlhšom váhaní tak urobilo zopár legionárov. Cisár Konštantín im daroval vysoké vojenské hodnosti s tým, že ak mali odvahu priznať sa k svojmu prenasledovanému božstvu, budú mať odvahu brániť aj Rímsku ríšu. A tým vyšším hodnostárom, o ktorých vedel, že sa tajne zúčastňujú kresťanských zhromaždení, túto hodnosť vzal za ich zbabelosť. Ďalšia legenda vraví, že sa dal dokonca tesne pred svojou smrťou pokrstiť. A ďalšia legenda vraví, že Teodora, jedna z jeho dcér, sa stala mníškou v čase, keď po jeho smrti znovu vzbĺklo prenasledovanie kresťanov. Aj tu sa však legendy rozchádzajú, pretože podľa inej verzie sv. Foto 1 - podobizeň Teodory. Ako už bolo spomenuté, v Konštantínovskom rode boli Teodory dve, staršia a mladšia. Tá staršia bola matkou cisára. Zaujímavý je jej pôvod. Legenda totiž vraví, že bola cirkusovou tanečnicou.
Iní rímski vládcovia a ich kontroverzné príbehy: Prípad cisára Elagabala
The North Hertfordshire Museum v meste Hitchin (severne od Londýna) začne označovať niekdajšieho rímskeho cisára známeho ako Elagabalus, ako „ona“. Elagabulus vládol v 3. storočí nášho letopočtu, začal vládnuť, keď mal len 14 rokov. Elagabalus. „Vieme, že Elagabalus sa identifikoval ako žena a jasne povedal, ktoré zámená použiť, čo ukazuje, že zámená nie sú ničím novým,“ povedal Keith Hoskins, výkonný člen pre podnikanie a umenie v North Herts Council, ktorý prevádzkuje múzeum. Podľa starovekých textov sa Elagabalus oženil s viacerými ženami, ale len preto, aby sa naučil ich zvykom v spálni. Historici však poukazujú na fakt, že Dio, ktorý zaznamenal Elagabalovo údajne škandalózne správanie, slúžil cisárovmu nástupcovi Severovi Alexandrovi. Tento príbeh, hoci sa priamo netýka zabitia manželky či dieťaťa, ilustruje komplexnosť a niekedy aj šokujúcu nekonvenčnosť, ktorá vládla v najvyšších kruhoch rímskeho impéria, ďaleko za hranicami tradičných očakávaní a noriem.
Tragédie v rodinách: Od aristokracie po každodenný život v modernom svete
Aj v moderných dejinách a súčasnosti sa, žiaľ, stretávame s prípadmi rodinných tragédií, ktoré sú rovnako, ak nie ešte viac, šokujúce pre svoj kontext a blízkosť k nám. Tieto prípady prekračujú časy a kultúry, ukazujúc temnú stránku ľudskej povahy a zlyhania spoločenských systémov.
Prípad britskej aristokratky Constance Marten a Marka Gordona
Britka z aristokratickej rodiny a jej partner boli v pondelok odsúdení na 14 rokov odňatia slobody za zabitie svojej novorodenej dcéry. Dievčatko zomrelo v čase, keď rodina žila mimo civilizácie v mrazivých teplotách. Podľa zistených informácií, správanie páru predstavovalo pre deti „veľké riziko“. Martenová vyrastala v 25-izbovom sídle na rozsiahlom panstve v Dorsete v juhozápadnom Anglicku. Jej aristokratická rodina mala úzke väzby na kráľovskú rodinu. Jej stará mama bola detskou priateľkou zosnulej kráľovnej Alžbety II. Rané detstvo Gordona, ktorý sa tiež narodil v Británii, bolo naopak poznačené chudobou a násilím. V roku 1989, vo veku 14 rokov, držal na Floride ženu proti jej vôli viac ako štyri hodiny a znásilnil ju. Bol pri tom ozbrojený „nožom a nožnicami na živý plot“, uviedla prokuratúra. Ani nie mesiac na to spáchal ďalší trestný čin, ktorý zahŕňal ublíženie na zdraví s priťažujúcimi okolnosťami. Následne boli o dva mesiace neskôr zatknutí v Brightone na južnom pobreží Anglicka. O niekoľko dní na to bolo v nákupnej taške na zeleninovom poli nájdené telo bábätka v pokročilom štádiu rozkladu. Martenová povedala polícii, že Victoria zomrela v spánku, podľa sudcu však zomrela na podchladenie.
Zavraždenie dcéry pre „prozápadné“ názory: Prípad rodiny Ahmedovcov
Chesterský korunný súd zistil, že Iftikhar a Farzana Ahmedovci, ktorí pochádzajú z Pakistanu, svoju dcéru Shafileu v roku 2003 udusili. Počas procesu v severnom Anglicku sestra obete, Alesha, pred porotou vypovedala, že jej rodičia sestre na gauči vopchali do úst igelitu a počula matku povedať "tu to dokonči". Podľa Aleshy považovali ich rodičia Shafileu za príliš "prozápadnú". Povedala tiež, že sestra odmietla vstúpiť do manželstva, ktoré jej dohodli rodičia. Britská polícia vyšetrovala vlani stovky prípadov vynútených manželstiev. Najviac ich zistila medzi moslimami. Tento prípad ukazuje, ako kultúrne a sociálne konflikty môžu viesť k nepredstaviteľnému násiliu v rámci rodiny, kde rodičovská autorita prechádza do extrémnej formy kontroly.
Nechcené dieťa v Poľsku: Rodičia v Lodži
Manželský pár sa totiž rozhodol zabiť svojho ešte nenarodeného chlapčeka. Aj napriek tomu, že dieťa prišlo na svet predčasne, malo šancu prežiť. Prípad sa stal v poľskom meste Lodž. Mladí rodičia sa rozhodli zavraždiť svoje ešte nenarodené dieťa. Preto u 33-ročnej matky vyvolali predčasný pôrod v siedmom mesiaci tehotenstva. „Kúpili lieky, ktorými spustili pôrod. Počas neho dieťa nasilu vybrali z lona matky a vhodili do tašky," opisuje hovorca polície Mariusz Ciarka. Novorodenca otec vyhodil najskôr do kontajnera. Tam pravdepodobne predčasne narodený, ale napriek všetkému životaschopný chlapček, zomrel. Potom ho 34-ročný Kornel preniesol do lesa, kde telo zakopal. O niekoľko dní neskôr mŕtvolku objavil náhodný muž. Policajtom sa nakoniec na základe DNA analýzy podarilo rodičov novorodenca vypátrať. Okamžite ich preto zadržali. „Mali už dve deti a keď sa žena dozvedela, že je tehotná, tretie dieťa už nechceli," pokračuje Ciarka.
Prípadom sa začal zaoberať aj súd, pred ktorým rodičia vypovedali. Rozhodoval v zrýchlenom konaní. „Na jednej strane žena tvrdila, že chcela dieťa porodiť, na druhej strane, čo je šokujúce, obaja sa o novorodencovi vyjadrovali ako o „TOM“ čiže ako o veci, nie ako o živej bytosti," povedal počas súdneho procesu sudca Marek Chmiela. „Pred súdom akoby sa ich láska vytratila, jeden obviňoval toho druhého a snažili sa minimalizovať svoj podiel viny," dodáva hovorca polície. Konečný rozsudok je už právoplatný, manžela odsúdili na 10-ročné väzenie, 33-ročná Monika dostala 6-rokov. V jej prípade boli poľahčujúce okolnosti. „V prípade obvinenej Moniky bral súd do úvahy, že po pôrode bola v stave nepríčetnosti," dodáva sudca.
Rozšírená samovražda: Tragédia Romany Zienertovej a jej detí
Nepochopitelný čin. Tak lze nejlépe popsat případ, kdy matka zavraždí své vlastní dítě. Romana Zienertová se přitom rozhodla pro rozšířenou sebevraždu a tím odsoudila k smrti dokonce čtyři své potomky. Nejmladšímu byly teprve dva měsíce. Tomu nejstaršímu osm let. Co ženu k tak ohavnému činu vedlo a kdo ji samotnou nakonec před smrtí zachránil? Pro osmiletého Davida to byly chvíle nepředstavitelné hrůzy. Když se 2. září 2011 vracel z nákupu, kam ho jeho matka poslala, už při příchodu domů si říkal, že je uvnitř nezvyklé ticho. Měl tři sourozence a nejmladší sestře byly teprve dva měsíce. Na hlasitý křik a pláč byl doma zvyklý. Tentokrát to ale bylo jiné. Jakmile prošel vchodovými dveřmi, polila ho hrůza. Na zemi uviděl zakrvácené tělo jednoho ze svých sourozenců a zpoza rohu jedné z místností proti němu vyrazila jeho matka s kuchyňským nožem v ruce. Osoba, které na světě věřil nejvíce, se ho rozhodla zabít. Stejně tak všechny jeho sourozence. David byl poslední, který zbýval. Hoch zpanikařil a začal před matkou utíkat. Vyběhl do podkroví domu, kde se chtěl ukrýt. Romana Zienertová mu ale byla v patách a osmiletý syn se s ní začal dokonce prát. Chyběla mu ale síla, aby se ubránil.
Léto roku 2011 bylo přitom pro Romanu Zienertovou ve znamení nového začátku. Pro samoživitelku se třemi dětmi z předchozích vztahů nebylo snadné najít si novou známost, přesto se jí to povedlo. Do Širokého Dolu na Svitavsku se nastěhovala s novým přítelem. Společně se jim narodila dcera Romana a alespoň dle pozdějších výpovědí sousedů to vypadalo na idylické soužití. Co se ale po porodu posledního dítěte odehrávalo v hlavě Zienertové, nikdo netušil. Vyšetřovatelé nikdy nenašli přesvědčivé důkazy o tom, že by Romana Zienertová svůj čin chystala dlouho. Alespoň krátkou přípravu ale zřejmě plánovala. Vraždit totiž začala v dobe, kdy byla s dětmi sama. Nejstaršího syna poslala na nákup, došla do kuchyně pro nůž, postupně obešla své tři mladší potomky. Vraždila bodáním. Zakrváceným tělům následně řezala do zápěstí, aby měla jistotu, že jsou děti mrtvé. První část útoku vlastní matky nepřežili dvouměsíční Romana, dvouletý Lukáš a pětiletá Eliška. Když se z nákupu do domu vrátil osmiletý David, zemřel i on.
Když jen pár minut po masakru dorazil do domu její partner, netušil, že vražedkyně je ještě naživu. Poté, co v přízemí domu spatřil zakrvácená těla, rychle odjel na nedalekou policejní služebnu pro pomoc. Až o pár minut později záchranáři zjistili, že Zienertová se na ruce neporanila natolik vážně, aby vykrvácela, a provaz, na kterém se pokusila oběsit, nevydržel její váhu a přetrhl se. Díky rychlé pomoci ji přivedli zpět mezi živé. Celý soudní proces, a zvláště pak vynesení rozsudku, byl pro média „atraktivní“. Každý z novinářů, který u Krajského soudu v Hradci Králové během závěrečného jednání seděl, chtěl na vlastní uši slyšet, jakým trestem soudce Romanu Zienertovou potrestá. Ta přitom během stání neprojevila jedinou emoci. Při svých výpovědích stále dokola opakovala, že utrpěla ztrátu paměti a na nic z toho, co svým dětem provedla, si nevzpomíná. Motiv čtyřnásobné vraždy tak nikdy nebyl zcela objasněn. Lítost na sobě nedala znát ani ve chvíli, kdy se promítal videozáznam přímo z místa činu. Zřejmě ji zaskočil až samotný verdikt. Když soudce vyhlásil doživotní trest, zkolabovala. Stejný názor měl později i odvolací senát. A také u Vrchního soudu znovu padlo rozhodnutí o doživotí. Romana Zienertová tak nastoupila do ženské věznice v Opavě.
Tieto príbehy, vzdialené stáročiami či geografickou polohou, spája krutá niť násilia a tragédie v rámci rodiny. Od rímskych cisárov s neobmedzenou mocou až po obyčajných ľudí v modernom svete, pretrvávajú udalosti, ktoré hlboko zasahujú do ľudskej psýchy a zanechávajú nezmazateľné stopy v kolektívnej pamäti.
tags: #ktory #rimsky #cisar #zabil #svoju #zenu