PhDr. Ľubomír Huďo, známy slovenský novinár, sa svojou odvahou písať a hovoriť o tzv. nepríjemných témach vyslúžil nálepku kontroverzného a konšpiračného žurnalistu. Táto povesť ho sprevádzala už od samého začiatku jeho novinárskej kariéry, počas ktorej musel mnohokrát bojovať s nadriadenými za svoje postoje. Jeho profesionálny život je prepletený s významnými udalosťami slovenskej histórie, pričom jeho kariérny vývoj a názorová orientácia sa stali predmetom rozsiahlych diskusií a kritiky. Podrobné skúmanie jeho životopisu odhaľuje komplexný obraz osobnosti, ktorá sa vymyká jednoduchým kategóriám, pričom mnohé z jeho krokov vyvolávajú otázky o integrite, lojalite a skutočnej nezávislosti.
Formovanie osobnosti: Od Michaloviec po Komenského univerzitu
Ľubomír Huďo sa narodil 20. septembra 1963 v Michalovciach. Jeho vzdelávacia cesta začala maturou v Banskej Štiavnici, na škole, ktorá sa dnes volá Gymnázium Andreja Kmeťa. V tom čase to bolo Gymnázium so špeciálnou prípravou pre štúdium v zahraničí, pričom študentov tejto školy často prezývali „tuzexáci“. Títo študenti tu absolvovali iba posledný ročník, ktorý bol zároveň prípravou pre štúdium v ZSSR, prípadne v NDR či Juhoslávii, keďže kapitalistická cudzina v tej dobe neprichádzala do úvahy.
Po úspešnom zložení prijímacích skúšok na štúdium medzinárodnej žurnalistiky v Moskve - vtedy boli podobné študijné odbory pre občanov z tzv. ostbloku prístupné iba tu - prišlo však sklamanie. Hoci bol na školu prijatý, koncom letných prázdnin mu prišiel list, v ktorom mu oznámili, že sa stala chyba a pre nedostatok miesta ho neprijímajú. Neskôr sa Huďo dozvedel, že o žiadnu chybu nešlo, na jeho miesto sa dostala dcéra istého komunistického funkcionára. Predpokladom pre prijatie na takúto školu bol okrem prijímačiek aj „správny kádrový pôvod“, čo poukazuje na vtedajšie mechanizmy spoločnosti. Podmienkou pre absolvovanie bola aj prísaha vernosti socialistickej vlasti, ktorú bolo nutné zložiť v zväzáckej uniforme pred stužkovou. Bez tohto sľubu absolvent mohol zabudnúť na pokračovanie štúdia v „máťuške Moskve“. Sľub teda zložil aj Huďo, ktorý dnes tvrdí, že „vždy plával proti prúdu“. V kontexte vtedajších pomerov je táto interpretácia jeho minulosti predmetom kritického pohľadu.
Napokon Ľubo vyštudoval filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde získal aj titul PhDr.
Novinárska dráha: Od rozhlasu po verejnoprávnu televíziu
Novinárske začiatky si Ľubomír Huďo odkrútil v roku 1988 v Slovenskom rozhlase. Pôsobiť počas socializmu v médiách vyžadovalo aj patričnú dávku lojality k režimu. Kto nebol lojálny, išiel z kola von. Huďo z kola nešiel, čo naznačuje určitú mieru konformity s vtedajším systémom. Ak sa chce dodatočne štylizovať do úlohy nejakého rebela a odporcu, je to skôr úsmevné ako vierohodné.
Neskôr pracoval v denníkoch, pričom jeho kariéra zahŕňala pôsobenie v rôznych redakciách. V denníku Ľud sa po roku práce na pozícii zahraničnopolitického redaktora stal vedúcim zahraničného oddelenia. V roku 1990 odišiel na rovnakú pozíciu do denníka Roľnícke noviny. Bol tiež redaktorom denníka Práca a Smena, a písal pre periodiká Výber a Expres.
Významné, a zároveň kontroverzné, bolo jeho pôsobenie v denníku Slovenská Republika, kde pôsobil ako vedúci zahraničného oddelenia. Tento denník, ktorý úspešne prerazil aj najhlbšie dno slovenskej žurnalistiky, a porovnanie s ním zniesli iba perly z najtemnejších 50-tych rokov minulého storočia, sa stal symbolom promečiarovskej propagandy. Hlavnou náplňou tohto plátku bolo obhajovať masívne rozkrádanie majetku prostredníctvom „prichmatizácie“ do rúk „statočných podnikateľov Mečiarovcov“, ako aj zapierať kritiku a demarše od predstaviteľov demokratických krajín. V „taviacom kotle Slovenskej republiky“, kde sa z nedávno presvedčených internacionalistov stávali zápalistí nacionalisti ako šibnutím zázračného prútika, sa Huďo podľa niektorých prefarbovať ani nemusel.
Od roku 1996 až do novembra 2013 bol Ľubomír Huďo zahraničnopolitickým redaktorom vo verejnoprávnej televízii, konkrétne v STV, neskôr RTVS. Určite nie je náhoda, že Huďo bol za verné služby odmenený a nastúpil práve v roku 1996 do Slovenskej televízie. V „Darmovskej a Kubišovskej televízii“ riadenej mečiarovskými poskokmi sa Mečiarovým verným darilo, ako by vedeli rozprávať napríklad Kapusta či Eremiášová. Vďaka dávno odskúšanej konformnosti však Huďo úspešne prečkal aj zmeny po páde Mečiara a vydržal v televízii až do novembra 2013. Hoci zavše „vystrčil rožky“, v hlavnej spravodajskej relácii bol skôr opatrný a neskôr sa z nej vytratil. Až koncom prvej dekády nového tisícročia sa objavil v Rannom magazíne.
Mediálny Wrestling 139
Z RTVS napokon dobrovoľne odišiel, pretože, ako uvádza, odmietal ďalej znášať cenzúru, ktorej boli podrobované najmä jeho príspevky. Bolo tomu tak v roku 1999, kedy sa netajil svojím negatívnym postojom k bombardovaniu Juhoslávie. Neskôr sa úplne inak ako mainstreamová propaganda postavil k udalostiam 11. septembra 2001, k vojnám v Afganistane a v Iraku, inak ako oficiálne médiá hodnotil zásah v Líbyi a naposledy aj pripravovaný vojenský zásah v Sýrii. Tieto postoje mu upevnili nálepku kontroverzného a „proti prúdu plávajúceho“ novinára, hoci kritici namietajú, že jeho „plávanie proti prúdu“ je selektívne a často smeruje do vôd, ktoré sú spriaznené s krajnou pravicou a konšpiračnými teóriami.
Allegácie extrémizmu a skorá minulosť
Minulosť Ľubomíra Huďa je, podľa viacerých svedectiev a analýz, prešpikovaná väzbami na extrémistické scény, ktoré sú v ostrom kontraste s jeho deklarovaným postojom „vždy plával proti prúdu“. Stredná škola, na ktorej Huďo maturoval, bola Gymnázium so špeciálnou prípravou pre štúdium v zahraničí, pričom predpokladom pre prijatie bol okrem prijímačiek aj správny kádrový pôvod. A podmienkou pre absolvovanie bolo zloženie sľubu vernosti socialistickej vlasti v zväzáckej uniforme pred stužkovou. Bez toho absolvent mohol zabudnúť na pokračovanie štúdia. Tieto fakty naznačujú, že jeho rané kroky neboli nevyhnutne spojené s disentom.
Bývalá učiteľka ho napriek značnému časovému odstupu jednoznačne označila slovom „lemroš“. Avšak, na webe sa o Huďovi dajú nájsť aj oveľa závažnejšie informácie. Matúš, ktorý ho stretával v Dúbravke, hovorí: „stretával som ho pomerne často, osobne som ho nepoznal, ale vídaval som ho na zastávkach. Chodil vtedy oblečený v klasickom skinheadskom mundúre - martensky, bomber, holá hlava. Nepochybne bol súčasťou bratislavskej neonacistickej scény.“ Spomína si aj na demonštráciu proti fašizmu na námestí SNP v Bratislave, ktorú niekedy začiatkom 90. rokov prišli napadnúť neonacisti.
Ďalší svedkovia z jeho okolia si spomínajú: „Huďa som poznal už keď chodil na vysokú školu, bol to fašista už za komunizmu.“ Iný zdroj uvádza: „V neonacistickej scéne pôsobí už od samého začiatku 90-tych rokov a otvorene nosil tričká „White power“. Rasistickým hnutím skinheads bol fascinovaný už v 80-tych rokoch na vysokej škole.“ Zarážajúce sú aj tvrdenia o jeho raných názoroch: „Prezentoval sa už na začiatku svojej neonacistickej „éry“ ako fanatický zbožňovateľ násilia a Hitlera, Mein Kampf považoval za vynikajúce dielo.“ Bol údajne aj pri útokoch na uliciach a neunikol ani monitoringu neonacistov, ktorý robila Antifa Bratislava. „Celá neonacistická scéna ho rada počúvala keď parazitoval v STV v zahraničnom spravodajstve a na aute mal klasickú detinskú neonacistickú šifru 88.“ Zosumarizované - podľa uvedených zdrojov je mladý Huďo názormi, oblečením, správaním či aktivitami, údajne „top nácko“.
K Huďovej minulosti sa vyjadril aj zdroj z protiextrémistického oddelenia Policajného zboru: „Bola to Bratislava, 90-te roky, neonacistické útoky boli na dennom poriadku. Prioritou bolo dostať uličné násilie pod kontrolu. Vtedy sme mali bitku každý večer a jednu ´bodačku´ v Bratislave tak raz do mesiaca. Ísť nočným spojom, tak to bola 90% istota, že buď dostaneš, alebo budeš svedkom nejakého konfliktu, kde sa nazi ´bojuvky´ šli na niekom vyvŕšiť. Nebolo študáka v Bratislave z 90- tych rokov, čo by nezažil bitku s nazi. To bol úplne iný čas a Huďo bol taký, že sa sám nezapájal - napríklad ako Rogel - on to organizoval, huckal a akože ´velil´.“ Podľa tohto zdroja boli takéto partičky asi tak 2-3 v každom okrese, v Bratislave ich bolo 30-40, asi od 6 do 13 ľudí. „Väčšina z nich šla každý víkend, alebo piatok na ´akciu´. A tam išlo len o to, aby si do niekoho udreli. A bolo jedno, kto im prišiel do cesty. Proste adrenalín, niekoho rozbiť. To boli úplne iné časy. On bol tvrdé jadro. Techo, Huďo, Rogel, to boli také slovenské legendy, každý z nazi scény ho v 90-tych rokoch poznal. Ono to nemalo nejakú tvrdú hierarchickú štruktúru, ale proste boli ľudia s väčšou autoritou a známejší. A to bol aj on. Ale keďže bol ´vychcaný´ a držal sa zásadne v pozadí, nebolo možné trestne ho stíhať.“
Tieto svedectvá vykresľujú obraz Ľubomíra Huďa ako osoby s hlboko zakorenenými väzbami na extrémistické hnutia, a to už pred jeho vstupom do mainstreamových médií.
Kritika a kontroverzné vyjadrenia
Kritici Ľubomíra Huďa často poukazujú na rozpory medzi jeho tvrdeniami a historickými faktami. Jeho vlastné vyhlásenie, že „vždy plával proti prúdu“, je konfrontované s jeho pôsobením v médiách počas socialistickej éry, ktoré si vyžadovalo lojalitu k režimu. Podobne jeho rola v promečiarovskom denníku Slovenská republika, ktorý bol podľa mnohých na dne slovenskej žurnalistiky, je predmetom kritiky. V denníku Slovenská republika, kde Huďo pôsobil ako vedúci zahraničného oddelenia, sa, ako je uvádzané, „nemá príliš čím chváliť“. Denník aktívne obhajoval „masívne rozkrádanie majetku“ prostredníctvom „prichmatizácie“ a „zatĺkal kritiku a demarše od predstaviteľov demokratických krajín“.
Mediálny Wrestling 139
Novinár Gabriel Šípoš z Transparency International Slovensko vo svojom blogu charakterizuje Huďove manipulatívne postupy nasledovne: „Huďova argumentácia stojí na viacerých „zisteniach.“ Svet je podľa neho rafinovane ovládaný malou tajomnou skupinkou elít. Politici sú vlastne bábky, nitkami ťahajú bohatí, najmä bankári Rotschildovci (Huďo opakovane vyťahuje 200 rokov starý citát zakladateľa tejto bankárskej rodiny ako dôkaz ich nekalých úmyslov) či priemyselníci Rockefellerovci. Ale machrami manipulácií je aj americká a izraelská vláda. Bystrí sa z Huďových slov dovtípia, že často menovaní vládcovia sveta majú židovské mená a žijú najmä v USA. Hlavné svetové i naše médiá sú zaujaté, lebo sú ovládané bohatými bankármi a investormi. Taja nám podstatu, manipulujú nami.“ Pri hodnotení Huďových nezmyslov Gabriel Šípoš cituje výtvarníka Fera Guldana: „taký novinársky odpad.. by sa nezohrial v slušnej TV ani päť minút“.
Publicista a spisovateľ Peter Getting, ktorý sa okrem iného venuje témam nacionalizmu a ultrapravice, hovorí: „Keď sa zo svojej kutice v zahraničnom spravodajstve dostal až do „raňajok“, to bol fakt veľký prešľap verejnoprávnej televízie, nechať naživo komentovať situáciu vo svete človekom, ktorý podľa svedkov nosil tričká White power a už pred rokmi figuroval v zoznamoch bratislavských neonacistov ako obsedantný magor. Smial som sa, keď som videl že toto čudo rozdáva na neonacistických serveroch rady, ako byť údajne ´nezávislým´, v jeho súvislosti vôbec použiť slovo novinár je urážkou celého povolania, podobne ako pri Rostásovi hovoriť o spisovateľovi.“
Na margo Darmovskej a najmä Kubišovskej éry v STV sa nedávno v rozhovore s Karolom Sudorom vyjadril aj súčasný riaditeľ RTVS Václav Mika, ktorý sa napred zmienil o tom, že Darmo ho z televízie vyhodil a na otázku, ktorý riaditeľ televízie bol v ponovembrovej histórii najlepší, odpovedal: „Na túto otázku neodpoviem. Odpoviem však na to, ktorý bol suverénne najhorší - pán Kubiš. Poviem aj dôvody. Z hľadiska verejnoprávneho obsahu to za neho bolo najhoršie v histórii, ten výsledok sa ani nedá zopakovať. Televízia vtedy bola v najhoršom stave z hľadiska kvality programu aj spravodajstva, pričom robila neuveriteľnú služobníčku moci.“ Nie je divu, že „huďoviny“ si všimli aj duchovne spriaznené „pamédiá“.
Intelektuálne paralely a ich interpretácia
Ľubomír Huďo v jednej zo svojich myšlienok uviedol: „Hovädu nemôžete čítať Senecu, či Nietzscheho, k hovädu sa musíte chovať ako k hovädu, síce láskavo, s pochopením, ale musíte si uvedomiť, že navždy ostane len a len hovädom.“ Táto veta, zaznamenaná 16. decembra 2014 v relácii „Informačná vojna“ Slobodného vysielača, vypovedá o jeho prístupe k názorovým oponentom.
Rešpektujúc názor Ľubomíra Huďa, nie je vhodné mu citovať Lucia Annaea Senecu, známeho rečníka, filozofa, politika, neskoršieho učiteľa a poradcu cisára Claudia Caesara Nera. Veď myšlienky Senecu nepomohli ani tomuto, použijúc Huďov slovník „hovädu“, k poľudšteniu. Naopak, práve na Nerov príkaz spáchal Seneca samovraždu.
Rovnako nie je vhodné mu citovať ani nemeckého filozofa Friedricha Wilhelma Nietzscheho, hoci časť jeho diela zneužitá ideológiou nacizmu, by vzhľadom na názorovú orientáciu mladého Huďa, mohla byť sympatická aj jeho staršej verzii. Menej by sa mu ale páčilo to, že Nietzsche odmietal antisemitizmus aj nemecký nacionalizmus svojej doby - vyjadruje sa o nich výsmešne na mnohých miestach vo svojich dielach. Prístup k nemu bude rovnako láskavý a s pochopením, ako pristupuje on k svojim názorovým oponentom.
Pôsobenie v alternatívnych médiách a politické angažmá
Huďove názory a angažovanosť ho postupne viedli k výraznejšej participácii v alternatívnych mediálnych platformách. Ešte v dobe, keď pracoval v STV, mu priestor dal napríklad blog Slovenskej pospolitosti, ktorý o ňom píše ako o „reportérovi, ktorý sa odvážil vybočiť z hlavného mediálneho prúdu“. V roku 2010 stránka „Jozef Tiso, katolícky kňaz a prvý slovenský prezident,“ cituje Huďove vyjadrenie z roku 1995: „Čo je dovolené susedovi, nie je dovolené Slovákovi. Veľmi čudné pravidlo, ale v strednej Európe má živnú pôdu. Ak chce Slováčisko upevňovať svoje národné povedomie aj prostredníctvom objektívneho poznania historického vývoja rodnej krajiny, tak dostane od jediných ´pravoverných˝ znalcov slovenských dejín také zaucho, že ho hneď prejde chuť na podobné veci… Bolože to kriku, keď pred piatimi rokmi (v roku 1990) chceli v Bánovciach nad Bebravou odhaliť pamätnú tabuľu prvému slovenskému prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi.“ Toto vyjadrenie silne rezonuje s nacionalistickými tendenciami a obhajobou kontroverzných postáv slovenskej histórie.
Jeho videá ochotne zdieľajú obskúrne stránky ako New World Order Opposition (2014), Vox Victims a Dolezite, čo svedčí o jeho popularite v okruhoch, ktoré sa zameriavajú na konšpiračné teórie a alternatívne správy.
Ľubomír Huďo dlhodobo spolupracoval so stránkou Proti prúdu - Prop, čo bola zaniknutá nacionalisticky orientovaná webová lokalita. Podstatnú časť stránky tvorili konšpiračné teórie. Na základe trestného oznámenia poslankyne Natálie Blahovej z mája 2010 začala polícia trestné stíhanie voči tejto webovej lokalite. Skutok bol kvalifikovaný ako prečin hanobenia národa, rasy a presvedčenia.
V roku 1996 Ľ. Huďo prispel do zborníka „Zamlčaná pravda o Slovensku, Dr. Jozef Tiso o sebe,“ ktorý glorifikuje prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa. Toto je ďalší dôkaz jeho ideologického ukotvenia v nacionalistickom a revizionistickom prostredí.
Mediálny Wrestling 139
Dlhodobé pôsobenie v takomto prostredí a jeho názorové smerovanie vyústili do priameho politického angažmánu. Ľubomír Huďo, ktorý tak alergicky reagoval na kritické blogy, že podal na ich autorov dokonca trestné oznámenie, napokon skončil ako „nezávislý“ kandidát extrémistickej strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko. Tej strany, ktorej rozpustenie navrhol Generálny prokurátor. Táto skutočnosť podčiarkuje posun Ľubomíra Huďa od kritického novinára k aktívnemu aktérovi krajnej pravice, čím sa pre mnohých definitívne potvrdili obavy týkajúce sa jeho skutočnej názorovej orientácie.
Fenomén "švejkovského fašizmu" a progresivizmu
Pokiaľ ide o širší kontext vnímania súčasnej spoločnosti, je relevantné spomenúť myšlienky, ktoré sa objavujú v diskurze okolo extrémizmu a cenzúry, často reflektované aj v Huďových vyjadreniach. Politológ Vítek Prokop píše o tom, že dnešnú dobu charakterizuje zdanlivý oxymoron - „švejkovský fašizmus“. Tento pojem naznačuje, že extrémistické tendencie sa môžu prejavovať aj v nečakanej, naoko banálnej, či dokonca smiešnej podobe, pričom ich nebezpečenstvo zostáva aktuálne.
Sudca Clarence Thomas zase označil súčasný trend všadeprítomného progresivizmu za najväčšiu hrozbu pre slobodnú spoločnosť, pričom vyzval občanov, aby prevzali zodpovednosť za budúcnosť USA. Tieto názory, hoci nie sú priamo Huďove, predstavujú ideologické podhubie, v ktorom sa jeho kritika mainstreamu a „nepríjemné témy“ často pohybujú.
Globalizácia, kapitalizmus a mediálna cenzúra
Diskusie o kapitalizme a jeho pôvode, či už zo strany historika Svena Beckerta, ktorý hovorí o tom, odkiaľ sa kapitalistický systém vzal, čo ho udržuje pri živote a čo by bolo zapotrebí k jeho svrženiu, alebo iných kritikov, sú často neoddeliteľnou súčasťou naratívov, ktorým sa venuje aj Ľubomír Huďo. Tieto naratívy často prechádzajú do kritiky globalizácie, mocenských štruktúr a úlohy médií.
V širšom kontexte „špinavých trikov v euroštýle“ - od cenzúry po zasahovanie do volieb, ako o tom hovorí anglo-taliansky novinár a spisovateľ Thomas Fazi, sa vníma aj otázka slobody kritizovať. Príkladom je Veľká Británia, kde sú občania trestne stíhaní za príspevky na sociálnych sieťach, ktoré kriticky hodnotia imigráciu alebo islam.
Európske nariadenie o digitálnych službách (DSA), ktoré nadobudlo platnosť v roku 2022, zaväzuje online platformy k transparentnému moderovaniu obsahu a ochrane práv používateľov. Tieto regulácie sú vnímané niektorými, vrátane okruhov, s ktorými je spájaný Ľubomír Huďo, ako potenciálna cenzúra a obmedzovanie slobody prejavu v online priestore. Celý tento „boj o srdce a myseľ ľudí“ sa odohráva v informačnom veku, kde „umením nie je hovoriť pravdu, ale vedieť ju hovoriť“, pričom všetko riadia jasné pravidlá empirizmu, dátovej optimalizácie, logiky a racionality, pod taktovkou technokracie a umelej inteligencie.
V týchto diskurzoch sa objavuje aj geopolitická kritika, napríklad v súvislosti s Iránom, kde sú odsudzované „lži, agresia a pokrytectvo“ vo vzťahu k americko-izraelským útokom. Tieto témy rezonujú s Huďovým skorším odmietaním „mainstreamovej propagandy“ vo veciach ako bombardovanie Juhoslávie, 11. september, vojny v Afganistane a Iraku, či zásahy v Líbyi a Sýrii. Jeho kariéra a názory sú tak zrkadlom hlbokých spoločenských rozporov a zápasu o definíciu pravdy a slobody slova.
tags: #lubomir #hudo #narodenie