Stravovanie detí je pre mnohých rodičov nepretržitou výzvou, plnou radostí z prvých súst, ale aj starostí spojených s nechutenstvom alebo selektívnym jedením. Často si rodičia všimnú, že „veľa detičiek trpí nechutenstvom, odmieta jesť aj takmer celý deň“. Podobné trápenie s jedením zažívajú mnohí, vrátane tých, ktorí majú doma takého chlapca. Na druhej strane, detské bruško je ešte malé, no potrebuje dostatočný prísun energie, pretože sa dieťa neustále pohybuje. To znamená, že občerstvenie medzi hlavnými jedlami je nevyhnutné. Pochopenie tejto dynamiky, od individuálnych stravovacích preferencií po komplexné emočné a zdravotné súvislosti, je kľúčové pre podporu zdravého vývoja detí.
Vyberavosť v jedle: Často prehliadaná vývojová fáza
Pre mnohých rodičov je presvedčiť dieťa, aby zjedlo niečo, čo sa mu nepozdáva, skutočne ťažké. Slzy a záchvaty hnevu pri stole sú situácie, ktoré mnohí rodičia poznajú až príliš dobre. Ak sa vám nedarí priviesť vášho potomka k tomu, aby jedol napríklad brokolicu, nemusíte prepadať zúfalstvu a sebaobviňovaniu. Prieberčivosť v jedle u detí je pomerne bežná situácia. Podľa odborníkov prejde mnoho detí vývojovou fázou, kedy odmietajú určité potraviny, a to často zeleninu, mäso, jedlá s neznámou chuťou či zložením, alebo jedia veľmi obmedzený výber jedál. Najčastejšie ide o deti vo veku od dvoch do siedmich rokov. Toto správanie má evolučný základ - organizmus dieťaťa sa tak inštinktívne chráni pred potenciálne „nebezpečnými“ potravinami.
Nie je nič nezvyčajné, ak jedno dieťa bolo ochotné zjesť z obeda len mäso a jeho súrodenec iba zemiaky. Vo výbere jedál sme totiž - aj podľa vedcov - pomerne originálni a každému z detí v jednej rodine môže chutiť niečo iné. Táto rôznorodosť preferencií a odmietania nie je chybou vo výchove, ale skôr odzrkadľuje hlbšie zakorenené mechanizmy.
Genetika a vplyv okolia na stravovacie návyky
Najnovšie vedecké poznatky prinášajú úľavu mnohým rodičom, ktorí sa cítia vinní za stravovacie návyky svojich detí. Nová štúdia z roku 2024, vedená výskumníkmi z britských univerzít University College London, King's College London a University of Leeds, zistila, že prieberčivosť detí v jedle je prevažne genetická vlastnosť. Druhy konzumovaných potravín, miesto a podmienky konzumácie jedál môžu byť významné iba vtedy, kým je dieťa batoľaťom.
Výskumu sa zúčastnilo viac ako 2 000 párov identických aj neidentických dvojčiat narodených v roku 2007 a žijúcich vo Veľkej Británii. Rodičia odpovedali na otázky o stravovacích návykoch svojich detí vo veku od 16 mesiacov do 13 rokov. Identické dvojčatá zdieľajú 100 percent svojho genetického materiálu, zatiaľ čo neidentické dvojčatá nie. To znamenalo, že výskumníci mohli porovnať genetické vplyvy a vplyvy okolia na prieberčivosť v jedle v oboch skupinách a vyvodiť z toho závery.
Zistili, že neidentické dvojčatá si boli oveľa menej podobné, pokiaľ išlo o prieberčivosť v jedení, ako identické dvojčatá. To naznačuje, že genetika má veľký vplyv na to, ako veľmi sa dieťa zdráha skúšať nové jedlá. Výskum tiež ukázal, že prieberčivosť v jedle má tendenciu vrcholiť, keď má dieťa sedem rokov, a často mierne klesá, keď vstupuje do dospievania. Moritz Herle, výskumník z King's College London a jeden z hlavných autorov štúdie, uviedol: „Prieberčivosť v jedení často spôsobuje deťom a ich rodinám veľa stresu.“ Dodal: „Náš výskum naznačuje, že rozdiely medzi prieberčivosťou v jedení detí možno do veľkej miery pripísať genetickým faktorom.“ Neurobiologička Zeynep Nas z UCL, ďalšia hlavná autorka článku, doplnila: „Dúfame, že naše zistenie, že prieberčivosť v jedení je do značnej miery vrodená, môže pomôcť zmierniť obviňovanie rodičov. Toto správanie nie je výsledkom rodičovskej výchovy.“
Výživové potreby a zdravé desiaty pre aktívne deti
Ako už bolo spomenuté, vaše dieťa sa stále viac pohybuje, a preto potrebuje dostatočný prísun energie. Keďže bruško vášho dieťaťa je však ešte malé, občerstvenie medzi hlavnými jedlami je nevyhnutné. Približne 40 % jedál batoliat tvoria desiaty. Hoci malé deti môžu získať až štvrtinu kalórií z desiat, nie všetky sú zdravé. Je dôležité o nich premýšľať ako o „mini jedlách“. Pristupujte k nim rovnako ako k hlavným jedlám, zaraďte do nich potraviny z rôznych potravinových skupín a nové potraviny ponúknite s primeranou konzistenciou.
„Mini jedlá“ môžu mať rôzne podoby, od jednoducho nakrájaného ovocia alebo zeleniny až po plnené sendviče alebo zvyšky cestovín. Základom je vyhnúť sa potravinám s vysokým obsahom cukru a soli, ako sú sladkosti a slané pochutiny. Namiesto toho sa zamerajte na možnosti, ktoré obsahujú vitamíny a minerály. Tie sú nevyhnutné pre zdravý rast a vývoj vášho dieťaťa. Napríklad minipríkrmy na báze mlieka poskytujú vápnik, ktorý je nevyhnutný pre rast kostí. Zdravé občerstvenie môže tiež pomôcť vášmu batoľaťu rozvíjať samostatnosť pri jedení. (Campbell KL, Babiarz A, Wang Y, et al.; Deming D, Reidy K, Fox MK, et al.; Duyff, RL (2017); Shelov SP & Altmann TR (Eds.) (2009)). Nie je tiež nevyhnutný dezert pre život, dôležitá je polievka a hlavné jedlo. Čím menej sladkého, tým lepšie.
Mýty a fakty o podpore chuti do jedla: Skúsenosti a odborné rady
V minulosti sa často riešilo nechutenstvo u detí podávaním vitamínov či doplnkov. Niektorí rodičia uvažovali aj nad B12, či im niekto nedával pichať. Spomína sa aj, že v minulosti, pred takmer 40 rokmi, nedokázali niektoré deti ani ako úplne malé "vyhladovať", a potom museli brať železo v sirupe, pričom jesť normálnejšie začali až niekedy v druhej-tretej triede. Iní rodičia si spomínajú, ako im ako deťom pichali B12 a napchávali ich rybím olejom, a napriek tomu nepribrali ani kilečko. Jednoducho jedli toľko, koľko im stačilo, a tak je to doteraz. Dôležité je si uvedomiť, že deti jedia toľko, koľko potrebujú.
Rodičia sa často snažia motivovať deti k jedlu vyjednávaním alebo ustupovaním, čo však nie je vždy najlepšou cestou. Klinická psychologička Helena Schejbalová zdôrazňuje, že „každý máme inak nastavené „spaľovanie“ a využívanie energie z potravy.“ Odborníci súhlasia, že je zbytočné dieťa nútiť, aby zjedlo viac než zvyčajne, alebo ho dokola ponúkať, ak odmieta niečo nové. Nátlak a netrpezlivosť jednoducho nefungujú. Zlá skúsenosť, ako nátlak, nevoľnosť či dusenie sa pri jedení jedla, ktoré dieťaťu nechutí, ho môže viesť k úplnému odmietaniu daného jedla.
Efektívne stratégie pre rozvoj zdravých stravovacích návykov
Genetika sa síce zmeniť nedá, ale ak máte pocit, že vaše dieťa nezje takmer nič z toho, čo mu pripravíte, alebo vytrvalo vyžaduje dve-tri jedlá stále dokola, existujú osvedčené tipy, ako to spoločne s dieťaťom zvládnuť.
- Trpezlivosť a opakované ponúkanie: Dieťa podľa odborníkov často potrebuje ochutnať nové jedlo 10 až 15-krát, kým si naň zvykne.
- Zmena prípravy: Niekedy stačí zmeniť spôsob prípravy - niektoré deti odmietajú varenú mrkvu, ale zjedia ju surovú.
- Pravidlo jednej lyžičky: Stačí dať dieťaťu ochutnať jednu lyžičku. Ak mu nebude nové jedlo chutiť, jesť ho nemusí.
- Primerané porcie: Hoci sa nám môže zdať, že z toho mála, čo dieťa zje, určite nevyžije, nemali by sme mu dávať väčšie porcie, než je schopné zjesť. Ponúkajme deťom vhodné, pekne upravené jedlá v určenom čase. Na tanier však dajme len toľko, koľko je reálne, že dieťa naozaj zje. Dokonca môžeme pred ním z taniera ešte aj kúsok odobrať.
- Rozmanitosť a konzistencia: Jedlá ponúkajme rôznorodé a v rôznych úpravách. Niektoré deti vyžadujú skôr kašu, iné deti dávajú prednosť kúskom.
- Obmedzenie sladkostí: Pred jedlom by sme mali radikálne obmedziť sladkosti a sladké pitie, pretože deti sa niekedy zasýtia sladkosťami. Čo dieťa na obed zje, to zje. Nemalo by dostať žiadnu náhradu. Ďalšie jedlo je až olovrant. Pokiaľ dieťa odmieta normálnu stravu, sladké ani čipsy a iné blbosti by sme mu nemali dávať, a myslíme si, že si to rozmyslí.
- Žiadne vyjednávanie: "Žiadne vyjednávanie a ustupovanie rodičov," pretože podľa niektorých názorov sú tak deti rozmaznané.
- Výchova k ochutnávaniu: Ak je dieťa zdravé, má od malinkata ochutnávať, olizovať, spoznávať potraviny a brať ich ako niečo samozrejmé. Dať mesačnému dieťatku na jazyk oliznúť jablko? Prečo nie, áno. Dať mu na špičku jazyka oliznúť uvarenej mrkvičky? Prečo nie, áno. Začať po lyžičkách prikrmovať niekedy v 4. mesiaci - áno.
- Minimalizácia pozornosti: "Čím menej pozornosti sa tomu venuje, tým lepšie." Ak dieťa nechce, rodič môže povedať „ok“.
- Škôlka a kolektív: Mnohým deťom pomáha škôlka, kde jedia ostatné deti a tak sa pridajú. Dieťa dostatočne odkuká.
Príkladom úspešného prístupu je dieťa, ktoré bolo dojčené skoro do štyroch rokov, priberalo spočiatku 1,5 kila mesačne. Prikrmovať sa začalo po ukončenom 6. mesiaci zeleninou, ovocie prišlo nakoniec. Sladké nepoznalo veľmi dlho, vlastne to spoznáva až po roku v škôlke. A papá stále dobre, vždy zje komplet raňajky (ovocie), desiatu, obed, olovrant, večeru. Nezdravé sladkosti neje dodnes, ani čipsy, ani nič chemické, len samé zdravé veci. Má o týždeň 5 rokov, 18 kíl a oblečenie kupuje 116. Rodičia v tomto prípade veria, že sa vyhýbajú dávaniu „prázdnych kalórií, brumíkov, horaliek a iných blbostí,“ ktoré by mohli viesť k odmietaniu výživných jedál. Dieťa zje 80 percent dennej spotreby ovocia a zeleniny, sladké má med, domáci koláčik a ovocie. S jedením nebol žiadny problém, lebo ho nenútili a zje, koľko chce. Rovnako aj deti, ktoré mali dlho uprednostnený cicík pred príkrmom, no neskôr sa rozpapkali, čo ukazuje, že netlačenie a nenútenie vedie k postupnému rozvoju chutí. Dcerka, hoci bola viac na materskom mlieku, nakoniec v takmer troch rokoch papa pestrejšiu stravu ako syn v jej veku, aj keď jedáva menšie porcie. Keď má chuť, dá si čokoľvek. Keď nie, nechá sa to tak, s vedomím, že na ďalší deň, či o dva-tri dni, alebo týždeň, to zje.
Spoločné stolovanie: Viac než len jedlo
Jedenie je podľa detských psychológov jedna z mála oblastí, kde dieťa cíti, že ju môže kontrolovať a má moc rozhodnúť. Zapojenie dieťaťa do prípravy jedla občas pomôže vzbudiť jeho záujem a pocit, že jedlo je aj jeho dielom - nechať ho vybrať zeleninu, nakrájať ju. Pomáha aj spoločné rodinné stolovanie. Ak dieťa vidí, že dospelí konzumujú rôzne potraviny, môže byť ochotnejšie vyskúšať ich. Spoločné stolovanie okrem iného pomáha posilňovať pocit bezpečia v rodine. Samozrejme, stolovanie by malo byť príjemnou súčasťou dňa, a nie stresujúcou alebo nútenou situáciou.
Pravidelný režim a spoločné stolovanie pomáha dieťaťu vytvoriť si zdravé stravovacie návyky. Podporí ich aj to, ak jeme spolu ako rodina vždy na rovnakom mieste v rovnakom čase. Počas jedla by sme sa nemali s ničím hrať, venovať sa mobilu či tabletu, a počas jedla sa nikam neodbieha. Ani deti, ale ani dospelí. Je to tiež skvelý čas na utužovanie rodinných vzťahov, čo môže prispieť k zníženiu stresu alebo napätia. Deti sa môžu cítiť viac v pohode, ak navyše pri stole nie sú pod tlakom niečo zjesť. Ak vidia, že jedenie je v rodine niečo bežné, normálne a príjemné, sú motivované sa pripojiť, dopĺňa Helena Schejbalová. Niektoré deti, ktoré boli do 6 mesiacov výlučne kojené a príkrmy mali zavedené veľmi opatrne, zjedia všetko, čo neutečie. Iné začali s jedlom vymýšľať až v 3,5 roku po nástupe do škôlky, keď zistili, že niektoré deti nezjedia všetko, lebo to „neľúbia“.
Kedy spozornieť: Signály porúch príjmu potravy
Hoci vyberavosť je často vývojová fáza, je dôležité vedieť, kedy treba spozornieť. Poruchy príjmu potravy žiaľ ohrozujú čoraz mladšie deti, niektoré majú dokonca len šesť rokov. Počet rodičov detí mladších ako 12 rokov, ktorí hľadajú odbornú pomoc, za posledný rok výrazne vzrástol. „Pri deťoch sa môžeme stretnúť aj so strachom zo slova tuk alebo tučný, ktoré sa im spája s niečím „zlým“ a nevhodným; so zameraním sa na číslo na váhe, alebo so strachom z cukru, ktorý sa deťom prezentuje ako zlý a nezdravý,“ približuje odborníčka na výživu z tímu Chuť žiť, Ivana Kachútová, MSc, PhD. V praxi to môže vyzerať tak, že dieťa odmieta zjesť čokoľvek, čo má na obale napísané slovo cukor, bez ohľadu na to, či je to cukor pridaný, alebo ide o cukor, ktorý sa v danej potravine vyskytuje prirodzene, ako napríklad laktóza v mliečnych výrobkoch.
Počet žiadostí o pomoc od rodičov, ktoré odborníčky v občianskom združení Chuť žiť dostávajú, ustavične stúpa. Príkladom je žiadosť o pomoc s deväťročnou dcérou, ktorá „jedáva len veľmi obmedzený výber potravín. Nové jedlá odmieta a na naše snahy o spestrenie jedálnička reaguje podráždene alebo silným odporom. V poslednej dobe sa začala vyhýbať jedeniu v škole.“ Rodičia u svojich detí pozorujú nielen negatívny obraz ich vlastného tela, ale aj strach z vracania či silnú averziu k určitým druhom potravín, čo vedie k podvýžive a podváhe. Problémom je, že odbornej pomoci pre tieto deti nie je dostatok.
Ivana Kachútová zdôrazňuje, že „poruchy príjmu potravy u detí mladších ako 12 rokov sa vyskytujú častejšie, než si predstavujeme. Týkajú sa dievčat aj chlapcov, pričom najčastejšie sa môžeme stretnúť s mentálnou anorexiou, vyhýbavo-reštriktívnou poruchou príjmu potravy, v zahraničí známou ako ARFID, a silnou základnou úzkosťou, ktorá sa pretavuje do manipulácie s jedlom.“ Znaky môžu byť nenápadné a rodičia si najčastejšie poruchu všimnú vtedy, keď začne dieťa zaostávať za svojou rastovou krivkou. Pri ARFID, teda vyhýbavo-reštriktívnej poruche príjmu potravy, dieťa jedáva iba špecifické potraviny a odmieta iné, predovšetkým z dôvodov ako je strach zo zadusenia, vracania či neschopnosť tolerovať štruktúru, chuť alebo vôňu danej potraviny. Deti pri tejto poruche trpia psychicky - úzkosťou, pocitmi bezmocnosti, frustrácie - a aj fyzicky nedostatkom živín, únavou a pocitmi mdloby. Pri ARFID nie je prítomný strach z priberania. Mnohých ľudí však prekvapí, že už aj šesťročné deti, ktoré majú mentálnu anorexiu, si kontrolujú číslo na váhe.
Príznaky porúch príjmu potravy u detí a dospievajúcich - Pomoc pre všetky deti
Komplexné pochopenie detského správania: Od amoku po úzkosť
Mimo problémov s jedením čelia rodičia často aj iným náročným prejavom detí. Dvoj-trojročné deti, niekedy aj staršie, dokážu chytiť amok kedykoľvek a za čokoľvek. Ak si odmyslíme nejaký naozaj závažný zdravotný problém ako autizmus, ADHD a podobne, a vieme, že na vine nie je diagnóza, ktorá by to aspoň vysvetľovala, často prežívame veľké frustrácie z problematického správania nášho dieťaťa. Je veľmi ťažké zachovať v týchto situáciách pokoj a nezrkadliť dieťa v jeho hneve. Hoci všetky príručky a návody apelujú, aby sme záchvaty detí ešte nezhoršovali, pravda je taká, že to s nami pekne lomcuje. V týchto chvíľach je veľa emócií a málo rácia. Niekedy pomôže odísť z miestnosti vo chvíli, ak cítime, že by sme boli schopní hodiť sa o zem ešte silnejšie ako dieťa, a pokúsiť sa emócie, ktoré v nás kričia, vyvážiť ráciom, ktoré nám jemne našepkáva, že určite existuje pádny dôvod, prečo sa naše dieťa takto správa. Je dôležité nebrať si to osobne ako svoje zlyhanie, lebo to nás potom núti premýšľať v kontexte „nerobím to ako rodič správne.“ Výčitky nám nepomôžu stať sa lepším rodičom. Úsilie porozumieť svojmu dieťaťu v ťažkom rozpoložení, naopak áno.
Takéto správanie často patrí k vývojovej fáze. Vývinová psychológia vychádza z toho, že dieťa, ktoré má 2 až 4 roky, ešte nemá zrelý neurologický systém. V tomto veku sa ešte len učia, ako svoje emócie regulovať.
Ďalšou príčinou môže byť, že dieťa jednoducho nie je fit. Zatiaľ čo bábätká nám dávajú najavo svoju nepohodu plačom a my sa snažíme odhaliť, čo je skutočnou príčinou nespokojnosti, pri starších deťoch očakávame celkom iný level - „vieš rozprávať, povedz mi, čo ťa trápi, na to som tu, aby sme to vyriešili.“ A predsa to tak nemusí vždy fungovať. Deti môžu byť mrzuté, lebo ich bolí ucho alebo hrdlo, len nám to nepovedia, možno si to samy neuvedomujú, čo sa deje a prečo nie sú vo svojej koži. Len zrazu mraučia, ich reakcie sú neprimerané, a my nechápeme, čo sa deje. Presne vo chvíli, keď si myslíme, že prišlo na svet, aby nám zničilo život, sa mu v skutočnosti možno len začína nejaká choroba.
Spánkový deficit je ďalším očividným, no často prehliadaným dôvodom. Únava a mrzutosť by mohli byť pritom synonymá. Ak sa dieťa alebo mama, alebo obidvaja dostatočne nevyspia, potom reagujeme ako celkom iní ľudia. Dieťaťu, ktoré má spánkový deficit, je plačlivé, umrnčané, podráždené a otrávené, by sme sa vlastne vôbec nemali čudovať, že sa takto správa. Je nám živou pripomienkou, aby sme dbali na jeho spánkový režim a zbytočne ho neprepínali.
Niektoré deti zúria, kričia a plačú, lebo tak svojim telom a správaním vyjadrujú svoj nepokoj, strach, úzkosť. Ak napríklad dieťa odmieta nejakú dobu ísť z domu a robí strašné scény pri dverách, mali by sme sa pokúsiť pátrať, čo sa za tým môže skrývať. Možno sa takto snaží vyhnúť niektorým ľuďom, miestam, situáciám, v ktorých sa necíti dobre.
Dieťa si môže žiadať aj našu pozornosť. Niektoré deti začnú mať viac záchvatov hnevu, keď sa im narodí súrodenec. Tým dávajú demonštratívne najavo svoje emócie. Môžu žiarliť na brata či sestru, môžu sa cítiť ohrozené, že na ich miesto prišiel niekto iný, nevedia inak povedať „som tu, všímaj si ma,“ a takto si tú pozornosť rýchlo získajú, ak na nich nereagujeme skôr a nevenujeme sa im.
Je dôležité nerobiť unáhlené závery. Zakaždým, keď má dieťa záchvat hnevu, správa sa agresívne alebo neprimerane, skúste akoby odstúpiť od tej situácie a pozrieť sa na to komplexnejšie. Naozaj je iba „zlé“, alebo sa deje niečo iné, našim očiam v prvý moment neviditeľné? Ak dokážeme porozumieť kontextu, pochopíme lepšie aj to, čím prechádza naše dieťa, budeme vedieť, ako mu pomôcť prežiť nepríjemný stav, budeme pre neho oporou a ako najväčší bonus zo všetkého, uchováme si ešte aké-také zbytky duševného zdravia.
Plač ako komunikačný nástroj a jeho potenciál
Malé bábätká a deti všeobecne veľa plačú, pretože ešte nedokážu zvládať nápory emócií, ktoré so sebou prináša bežný život. Nám rodičom sa často zdá, že naše deti plačú pre všetko a ich reakcie sú prehnané. Plač bábätka v okamihu jeho narodenia je dobrým znamením, symbolom zdravia a pripravenosti pobiť sa o svoje miesto na tomto svete. Dojíma a rozradostňuje. No plač bábätka môže aj frustrovať, vyčerpávať a nahnevať, najmä ten, ktorý trvá pridlho, je intenzívny a neutíchajúci.
Výskumy mozgu ukázali, že plač vlastného bábätka v prvých týždňoch po pôrode u mamy vyvoláva pocit nabudenia a úzkosti. Podobné pocity vyvoláva aj u „nerodičov“. Pri zvuku detského plaču sa im zvýši hladina stresových hormónov v krvi a sú v pohotovosti. Z hľadiska evolúcie to má veľký význam. Dospelý sa pod vplyvom emočného stresu snaží nájsť príčinu nepohodlia bábätka a čo najrýchlejšie ju odstrániť, čo zvyšuje šancu bábätka prežiť.
Štatistika detského plaču ukazuje, že novorodenci zväčša plačú málo, od približne druhého týždňa až do druhého mesiaca sa počet preplakaných hodín zvyšuje, na konci druhého mesiaca dosiahne vrchol a potom začne krivka klesať. Medzi tretím a piatym mesiacom dosiahne stabilnú úroveň. To naznačuje, že plač nie je reakciou len na prostredie, ale svoju úlohu tu zohráva aj zrelosť jeho tela, najmä nervovej sústavy.
Nadmerný plač dieťatka môže vyvolať u rodičov pocity zlyhania, neschopnosti či presvedčenia, že sú „zlí rodičia“. Strácajú pocit rodičovskej kompetencie. K tomu sa pridružuje deficit spánku, nedostatok oddychu, frustrácia, a to všetko vedie k permanentnému stresu. Ten môže viesť až k pocitu vyčerpanosti či k depresiám. Závažné dôsledky môže mať nadmerný plač bábätka aj na vzťah rodič-dieťa. Rodič môže vidieť svoje dieťatko ako problémové, môže ho podvedome či vedome obviňovať z toho, že im to „robí naschvál“, že s nimi „manipuluje“. Je to náročné obdobie aj pre tých najviac milujúcich rodičov.
Je dôležité si uvedomiť, že bábätko nedokáže manipulovať, nerozumie súvislostiam ani príčinám a už vôbec nechápe čas. Existuje preň len „tu a teraz“. Plač je v prvých týždňoch jeho života jeho jediným komunikačným nástrojom. Tento nástroj je inštinktívny a dáva ním najavo každý pocit straty pohody. Hlad, chlad či strach predstavuje pre jeho organizmus životné ohrozenie, a tak plače, aby privolal dospelých a tí ho „zachránili“. Za plačom bábätka sa väčšinou skrýva jeho nenaplnená potreba, napríklad potreba spánku, jedla, kontaktu, či podnetu na hranie.
Vylúčenie zdravotných príčin
V prvom rade treba vylúčiť inú príčinu. Z výskumov vyplýva, že len veľmi málo bábätiek plače zo závažných zdravotných dôvodov. Ak predsa len ich plač súvisí so zdravotným problémom, jedná sa o veľmi prenikavý, veľmi hlasný a vysoký plač, ktorý môže byť vyslovene neznesiteľný. Bábätko nemá žiaden denný rytmus, nerozoznáva deň od noci, jeho nočný spánok sa postupne nepredlžuje. A takýto nadmerný a neutíšiteľný plač uňho pretrváva aj po štvrtom mesiaci.
Niektoré deti veľa plačú jednoducho preto, že sú citlivejšie a prežívajú emócie silnejšie než iné deti. Je to teda často záležitosť povahy. Ak si nie ste istí, či je plač vášho dieťatka primeraný alebo je už naozaj až príliš, určite stojí za to poradiť sa s vaším detským lekárom, prípadne aj psychológom. Budete tak mať istotu, že je to naozaj len fáza, alebo že vaše dieťa je jednoducho citlivejšie a odborník vám môže poradiť aj spôsoby, ako tieto náročné uplakané situácie zvládať lepšie.
Medzi zdravotné príčiny nadmerného plaču zvyčajne patria:
- Kolika: Pomerne častý problém bábätiek počas prvých mesiacov. Bolesti bruška sú vtedy tak silné, že nedokážu prestať plakať. Plač prichádza v pravidelných intervaloch, väčšinou aspoň trikrát týždenne a trvá aj tri hodiny vkuse.
- Infekcia ucha: Ak už vaše dieťa chodí alebo aspoň lozí, infekciu ucha dokážete rozoznať veľmi spoľahlivým spôsobom - stratou rovnováhy. U malých bábätiek sledujte, či im z ucha nevyteká nejaká tekutina alebo či sa dotýkajú tejto časti tela.
- Zápal močových ciest: Ten sa prejavuje okrem usedavého plaču aj nechutenstvom, zvracaním a celkovou slabosťou organizmu. Sledujte aj plienku, pretože ak dieťa ciká priveľmi často a moč je navyše silne zapáchajúci, je to dôležitý indikátor.
- Vlas omotaný okolo prsta: Pri neutíchajúcom plači by ste mali dieťa podrobne skontrolovať. Niekedy sa za tým skrývajú skutočne kuriózne problémy, ako je vlas obtočený okolo niektorého z prstov, čo môže spôsobovať silnú bolesť.
- Zranenie: U starších detí pripadajú v úvahu aj rôzne zranenia, ktoré si privodia bez toho, aby sa o tom posťažovali. Bolesť nastane po niekoľkých hodinách.
- Horúčka: Na prvý pohľad nemusíte zistiť horúčku. Ak napriek nakŕmeniu, prebaleniu a ostatným povinnostiam nedochádza k upokojeniu, odmerajte teplotu.
- Torzia semenníka: Pri chlapcoch môže nastať problém pri pretočení semenníkov, čo môže byť veľmi bolestivý prípad. Sledujte opuchy alebo fyziologické zmeny.
- Alergia: Pokiaľ začína bábätko dostávať prvé príkrmy, sledujte, či to nie je reakcia na nejaké jedlo.
- Infekcia dýchacích ciest: Keď počujete pískanie, chrapčanie alebo vidíte, že dieťa dýcha nepravidelne, môže sa za jeho nepokojom a plačom skrývať začínajúca infekcia dýchacích ciest.
- Afty alebo infekcia v ústach: Skontrolujte ústa dieťaťa, pretože akékoľvek podráždenie sliznice môže spôsobovať veľké bolesti.
Ako zvládnuť plač a podporiť emočnú rovnováhu
Keď viete, že vaše dieťatko je zdravotne v poriadku a ide teda len o fázu, existujú tipy od psychológov, ako toto obdobie zvládnuť lepšie. Váš psychický stav je na prvom mieste. Deti veľmi citlivo vnímajú a reagujú na energiu rodičov, hlavne matky. Ak je matka vnútorne nepokojná, nervózna a pod stresom, ovplyvňuje to aj nervový systém dieťaťa. Skôr, než teda nabudúce zareagujete na plač svojho dieťatka, je dôležité upokojiť najskôr seba. Keď ste v psychickej pohode, viete zvládnuť plač dieťaťa oveľa lepšie ako keď ste vyčerpaná a unavená.
Potvrďte pocity vášho dieťaťa. Terapeutka Dr. Shelli Dry hovorí: „Najlepšia vec, akú rodičia môžu urobiť v prípade vysoko citlivého alebo empatického dieťaťa, je naučiť ho, že je v poriadku cítiť sa smutným a pomôcť mu potvrdiť jeho pocity.“ Je to určite lepšie a zdravšie, ako ho za plač trestať, ignorovať alebo sa snažiť ho zastaviť tým, že ho zosmiešnime či bagatelizujeme dôvod, prečo plače.
Naučte sa rozoznať spúšťače. Pokiaľ je vaše dieťatko vysoko citlivé, veľmi pomôže, ak sa naučíte rozoznávať možné spúšťače. Tie môžu byť sluchové, vizuálne či hmatové a je dobré ich vedieť vypozorovať. Ak totiž poznáte, čo spúšťa u vášho dieťatka tieto reakcie a plač, môžete ho na to lepšie pripraviť.
U väčších detí je už možné skúsiť zaviesť do praxe aj také veci, ako je meditácia či rôzne afirmácie, aby sa dokázali týmto spôsobom upokojovať v náročných situáciách. Čítanie knižiek, ktoré rozoberajú tému emócií a ich zvládania formou blízkou a jednoduchou pre deti, môže tiež pomôcť.
Biochemik William Frey skúmal chemické zloženie ľudských sĺz a zistil, že je v nich prítomnosť hormónov a neurotransmiterov, ktoré súvisia so stresom. Prišiel tak s myšlienkou, že slzíme pri plači preto, aby sme tieto látky z tela vylúčili, a tak nastolili v tele chemickú rovnováhu. Dieťatko tak môže plakať aj z dôvodu „hojenia sa“. Nadmerný plač bábätiek sa dá považovať za biologický mechanizmus ich telíčka, ako sa zbaviť stresu. Okrem toho, že im umožňuje zbaviť sa prebytočných chemikálií potením a slzami, pomáha aj pri vybíjaní energie, čo navodzuje hlboké uvoľnenie.
Existuje 6 hlavných kategórií stresu, pre ktoré môžu deti plakať: prenatálny stres a pôrodná trauma, nenaplnené potreby (najmä dotyku a nosenia), zahlcujúce podnety (nové informácie, hlučné prostredie), vývojová frustrácia, fyzická bolesť a strach (odlúčenie, napätá atmosféra). V jednej štúdii matky, ktoré svoje deti denne nosili o dve hodiny navyše, uviedli, že ich deti v 6. týždni plakali menej. To potvrdzuje dôležitosť fyzického kontaktu a pocitu bezpečia pre bábätká.
Príznaky porúch príjmu potravy u detí a dospievajúcich - Pomoc pre všetky deti
Dopady rodičovského správania na emocionálny svet dieťaťa
Mnohokrát si ani neuvedomujeme, ako sa voči malým deťom úplne bežne správame. Aj napriek tomu, že môžeme byť akokoľvek starostliví rodičia a nechceme svojmu dieťaťu fyzicky ani psychicky ubližovať, občas sa to predsa len môže stať. Stres a mnoho povinností, ktoré máme, neraz zapríčinia, že sa nezachováme vo vypätej situácii voči deťom tak, ako by sme si želali. Inokedy sme zase benevolentní vo veciach, v ktorých by sme absolútne byť nemali, len aby sme im urobili radosť. A preto občas malé deti, bez toho, aby sme to vedeli, v noci plačú do vankúša. Kvôli nám.
Deti v útlom veku nemajú schopnosti, aby dokázali spracovať tragické reportáže či scény vo filme. Častokrát sa rodičia pýtajú dieťaťa, či z toho nemá strach, a ak dieťa odpovie, že nie, tak ho film nechajú dopozerať. Potom sa čudujú, prečo je nasledujúce dni, týždne dieťa podráždené, plačlivé a často sa v noci budí. Malé deti nedokážu rozpoznať, čo je hrané a čo je skutočné, aj napriek tomu, že im poviete, že tú „babičku vo filme skutočne nezavraždili.“ Ony videli, že ju zavraždili. A tieto emócie v nich zostávajú nespracované a ťažia ich. Jedna žena sa podelila o svoj zážitok, kedy ako 5-ročná plakávala doma večer do vankúša, pretože v správach všade vysielali, ako bolo jediné dieťa jednej prominentnej rodiny unesené priamo z vlastného domu zo svojej postele. Každú noc chodievala so strachom spať, že sa také niečo stane i jej. Jej rodičia nemali vôbec predstavu, ako hlboko ju sledovanie týchto večerných správ zasiahlo. Deti nevedia, ako by mali hovoriť o svojom strachu z takýchto tragických udalostí.
Detský psychiater Michael Winterhoff vníma „zaťahovanie“ detí do dospeláckych debát ako veľmi zlý výchovný krok. Rodičia si chcú s deťmi budovať priateľské vzťahy, no nenachádzajú hranicu, za ktorú by už deti nemali vpustiť. Takou je napríklad hovorenie pred deťmi o vlastných problémoch či ľuďoch blízkych. Ak im dieťa nerozumie, žiada dovysvetlenie a rodičia mu ho často bez zaváhania poskytnú. Neraz napríklad rodičia rozprávajú o rozvode známych a rozpitvávajú pred deťmi detaily. Dieťa si môže takúto situáciu preniesť na vlastné prostredie a žiť v obave, čo ak budú „ďalší v poradí“ jeho rodičia.
Ak rodičia počujú, ako na seba kričia, urážajú sa, deti majú strach, že niečo strašné sa ešte len stane. Neklaďte im na plecia toto bremeno. Deti nedokážu rozpoznávať, ako naliehavá a vážna je vaša hádka. Ak komunikujete nejaký problém, snažte sa nerozohniť. Ak používate negatívne pomenovania, čo o nich hovoria ako o hlupákoch, lenivcoch, zlých deťoch a pod., prestaňte s tým. Tieto slová idú deťom priamo do srdca a zraňujú ich viac, ako si dokážete predstaviť. Ak deti bijete, učíte ich, že takéto správanie je v živote akceptovateľné a že takto skratovo sa riešia problémy, s ktorými si nevieme rady. Manželskí terapeuti Gery a Joy Lundbergovci tvrdia, že rozvod je najväčší žiaľ, aký môže dieťa pocítiť. Ak si myslíte, že vaše dieťa je silné a nezasiahne ho to nijak dramaticky, verte, že zasiahne. Vo svojej knihe The Unexpected Legacy of Divorce autorka Judith Wallerstein tvrdí, že tento zážitok sa im do ich ďalšieho života nezastaviteľne vráti. „Pre deti je rozvod kľúčovým momentom, ktorý natrvalo zmení ich životy. Svet je vnímaný nanovo a ďaleko menej spoľahlivo, je nebezpečnejším miestom, pretože už nikdy viac nemôžu očakávať spoľahlivosť najbližších vzťahov.“ Mnoho detí rozvedených rodičov priznáva, že plakávalo osamote, aby ešte viac neznepokojili svojich rodičov, ktorí sa snažili byť im oporou.
