Slovenská romantická poézia predstavuje jednu z najvýznamnejších kapitol v dejinách slovenskej literatúry a národného obrodenia. V tomto období, poznačenom silným národným uvedomením a bojom za samostatnosť, sa vynorila generácia, známa ako štúrovci, ktorá formovala nielen literárnu scénu, ale aj budúcnosť slovenského jazyka a národnej identity. Ich tvorba, hlboko zakorenená v ľudovej slovesnosti a inšpirovaná ideálmi slobody a lásky k vlasti, zanechala nezmazateľnú stopu v kultúrnom dedičstve Slovenska. Romantizmus ako celoeurópsky prúd sa v slovenských podmienkach prelínal s potrebou národného oslobodenia a sebareflexie, pričom básnici sa sústredili na citový život človeka, prežívajúceho intenzívnu duchovnú a spoločenskú krízu svojej doby. V centre ich záujmov stála sloboda osobnosti, jej aktivita a tvorivá sila.
Formovanie Štúrovskej Generácie a Ich Poslanie
Štúrovci sa združovali v Spoločnosti česko-slovanskej, ktorú v roku 1828 spoločne založili Karol Štúr a Samo Chalupka. Táto spoločnosť pôsobila na bratislavskom evanjelickom lýceu, na katedre československej reči a literatúry, ktorej vedúcim bol Juraj Palkovič. Tu študovali takmer všetci štúrovci okrem mladších, ktorí už študovali v Levoči. Ľudovít Štúr bol v roku 1843 nútený spoločnosť v Bratislave opustiť, a tak odišiel do Levoče.
Na katedre sa zakladali rôzne krúžky. V jednom z nich pod vedením Štúra tvorili mladí básnici, ktorých viedol pod heslom „Veľa tvoriť, málo troviť, učiť sa!“. Študenti žili v zlých podmienkach, pričom Štúr od nich žiadal asketický život. Zbierali ľudovú slovesnosť, ktorú využívali pre svoju tvorbu, pretože ľudová slovesnosť vtedy bola základom umeleckých diel. Vo svojich domovoch zakladali tzv. nedeľné školy, v ktorých učili ostatných ľudí čítať a písať. Vznikali tiež spolky proti alkoholizmu. Žiaľ, v roku 1837 bola Spoločnosť česko-slovanská zrušená.
Štúrovci chodili aj na rôzne púte, ktoré posilňovali ich národné cítenie. V roku 1836 sa konala pamätná púť na Devín, kde bol Štúr vtedy podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej. Každý štúrovec tu prijal slovanské meno, všetci sa zaviazali práci pre národ a sľúbili, že sa nikdy neoženia, čo svedčí o ich hlbokej oddanosti národným ideálom. V rokoch 1848 - 1849 vznikla takzvaná revolúcia, do ktorej sa štúrovci aktívne zapojili. Chybou štúrovcov však bolo to, že sa viac orientovali na Viedeň a nespojili sa s Kossuthom, pretože on neuznával Slovákov a bojoval za slobodu. Štúr však viac bojoval za národnú ako za sociálnu slobodu.
Ľudovít Štúr: Architekt Novej Slovenčiny a Národný Buditeľ
Ľudovít Štúr (1815 Zay Uhrovec - 1856 Modra) bol ústrednou postavou slovenského národného obrodenia. Jeho otec bol učiteľom a Štúr, podobne ako aj jeho bratia Karol a Ján, bol silný národovec. Prvé štúdium absolvoval v Rábe, neskôr študoval v Halle jazykovedu, dejepis a Heglovu filozofiu v rokoch 1838 - 1840. V roku 1840 sa počas cesty domov zastavil v Hradci Králové u Pospíšila, redaktora časopisu Květy. Tu ale spadol zo schodov a zlomil si nohu. Zaľúbil sa do Pospíšilovej dcéry Márie. Napriek tomu sa snažil dodržať sľub, ktorý vyslovil na púti na Devín. V básniach Vzpomenutí, Toužba a Rozžehnání, ktoré napísal pre Máriu, to potvrdzuje - hovorí v nich, že sa s ňou nemieni oženiť.
Po uzdravení sa vrátil do Bratislavy a stal sa námestníkom profesora Juraja Palkoviča. Spolu s Hurbanom a Hodžom začal pracovať na založení spisovnej slovenčiny. S touto myšlienkou prišli na Dobrú Vodu za Hollým, ktorý im ju odobril, a v roku 1843 bola napokon spisovná slovenčina uzákonená. Jednými z prvých diel v štúrovskej slovenčine boli Almanach Nitra II. od Hurbana z roku 1844 a Sládkovičova Marína. Štúrovský pravopis sa udržal až do Hodžovsko-Hatalovskej reformy z roku 1851, kedy sa zaviedol takzvaný etymologický pravopis. Štúr uvádzal slovenčinu hlavne pomocou článkov, vydával Národnie noviny a časopis Orol tatranskí (obidve od roku 1845), v ktorých sa snažil vyburcovať ľud do boja. Založil tiež časopis Slovenskje národňje poklady na veďi, umeňja a literatúru (1846), ktorý vychádza až dodnes.
Znaky štúrovskej slovenčiny:
- Neexistovalo y, ý, ani dvojhlásky (namiesto nich ja, je, ju, uo).
- Na písmenách pred e/i sa písali mäkčene.
- Prídavné mená mali koncovku -uo.
- Skloňovanie bolo napríklad: peknuo - pekňjeho.
- Vládol fonetický pravopis (píš ako počuješ).
V roku 1848 sa Štúr zapojil do revolúcie. Bol jedným z najrevolučnejších bojovníkov proti feudalizmu, podobne aj Hurban a Hodža, preto na nich boli vypísané odmeny. Ich cieľom bolo dostať sa na pražský snem, čo sa im podarilo, a Štúr tam predniesol príhovor. Po revolúcii sa dostal do Modry, kde bol pod policajným dozorom. V tomto čase napísal dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom opisuje protirečivosť vtedajších čias a sklamanie z neúspechu revolúcie, pričom sa ako k vzoru obracia k cárskemu Rusku, avšak cárizmus odsudzuje. V roku 1856 zomrel na následky zranenia pri poľovačke neďaleko Modry, kde sa pri preskakovaní priekopy postrelil a dostal otravu krvi. Štúr bol aj básnik, literárny teoretik a politik (poslanec za mesto Zvolen).
Najznámejšie diela Ľudovíta Štúra:
- Spevy a piesne: Zbierka básní, ktorá sa delí na dve časti. Prvá časť, Spevy bohatierske, opisuje niekoľko hrdinských postáv, ako boli Matúš Čák Trenčiansky alebo Svätoboj. Druhá časť, Spomienky, obsahuje subjektívne verše o mladosti a minulosti.
- Krakoviaky: Zbierka ľudových veršov na motívy poľských piesní.
- O národňích piesňach a povesťjach plemjen slovanských: Teoretické dielo, v ktorom tvrdí, že Slovania sa najlepšie uplatnia v povestiach, piesňach a spevoch, pretože je to pre nich charakteristický umelecký prejav a vedia ľudovú pieseň najlepšie použiť. V tomto diele zdôrazňuje, že „Nieto spevnejšieho národa na svete od Slovanov. V speve hovorí Slovan k svetu z pokolenia na pokolenie, v speve sú jeho najvrúcnejšie city, jeho najmilšie výtvory obrazotvornosti a celá jeho myseľ založené.“
- Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí: V tomto spise Štúr argumentuje za používanie vlastného nárečia: „Život náš my len úplne vystavíme a vystaviť môžeme v nárečí našom vlastnom, bo ono je nám najbližšie, ono je nám rečou najzrozumiteľnejšou, ono má k srdcu i mysli našej prístup najsnadnejší a v ňom sú i myseľ i srdce naše najotvorenejšie, preto treba nám k tomuto nášmu nárečiu, keď život náš počíname, sa privinúť a v ňom sa duchovne rozvíjať.“
- Reči na zvolenskom sneme:
- December 1847: Štúr tu žiadal zrušenie poddanstva a odstránenie feudalizmu. Hovoril, že práca na panskom neobstojí ani z ľudského, ani z priemyselného hľadiska. Tvrdil, že u nás vlastenci zaniknú, pretože vlastencom nebude nikto, kto sa necíti slobodne.
- Január 1848: Predniesol reč o tom, že vyučovanie má prebiehať v materinskom jazyku a vzdelanie má byť prístupné aj pre chudobných. Hovoril, že vzdelanie je potrebné k povzneseniu spoločnosti a sociálnej úrovne.
Samo Chalupka: Búrlivák s Heroickým Duchom
Samo Chalupka (1812 - 1883) bol jedným z najrevolučnejších básnikov spomedzi štúrovcov. Bol bratom Jána Chalupku a ich otec bol evanjelický farár. Chalupka sa v roku 1830 zapojil do revolúcie v Poľsku. Po skončení štúdia teológie skončil ako kňaz v Jelšavskej Teplici, neskôr odišiel do Hornej Lehoty.
V Chalupkovej tvorbe sa často objavovali historické motívy a prvky ľudovej slovesnosti. Jednou z takých básní je príbeh, v ktorom v čase, keď Turci napadli našu vlasť, sa dostali až do Poník. Vtedy uniesli jednej žene syna. Tento chlapec vyrástol v Turecku a stal sa tzv. Janičiarom. Pri výprave na Slovensko zajal starú ženu, ktorú odviezli do Turecka. Tam bývala v jeho dome a opatrovala mu syna. Tá raz podľa znamienka spoznala, že tento muž je jej synom. Báseň bola aj zhudobnená Cikkerom (Beg Bajazi).
Mor ho!
Táto báseň je vyvrcholením Chalupkovej tvorby. Obsahuje historický námet, ktorý čerpal hlavne z diela Dejiny slovanskej reči a literatúry od Šafárika. Dej diela sa odohráva pod Devínom na poli pri sútoku Dunaja a Moravy. Chalupka tu ešte nerozlišuje Slovanov od Slovákov a namiesto slova „cisár“ používa „cár“ (kvôli rytmu).
Na poli sa stretli Rimania a Slovania. Slovania poslali poslov - urastených, modrookých, svetlovlasých. Rimania sa správali priateľsky. Slovania boli slušní, ale sebavedomí, pretože územie, na ktorom stáli, patrilo ich predkom a cítili sa tam ako doma. Opýtali sa cisára, či prišiel s mečom alebo s mierom (s mečom - budú bojovať / s mierom - sú vítaní). Priniesli aj dary, ale cisár ich odmietol. Pyšným hlasom povedal, že slovanskú zem dostane niekto iný a oni budú musieť odísť do Ríma. Slovania sa ale nezľakli, silno zakričali „Mor ho!“, vytiahli meče a začali bojovať. Cisár sa síce zľakol, ale po zúrivom boji sa víťazmi stali Rimania. Slovania však z boja vyšli ako morálni víťazi, s heslom „Oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!“.
Úvodné verše básne Mor ho! evokujú silný obraz národnej súdržnosti a odvahy:„Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia,Ponad vysoké hory, ponad rovné polia;Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,Sadli tam za pomedzím slovenského rodu.“
Ďalšie verše detailne opisujú scénu stretnutia a silu slovanského rodu:„Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:nad ním svieti pevný hrad na vysokom brali.Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.Pokraj tábora sedí cár na zlatom stolci,okol neho cárska stráž, tuhí to paholci,a pred cárom družina neveliká stojí;sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.Pobelavé kaderie šije im otáča,modré ich oči bystro v okolo si páča.Rastom sú ako jedle, pevní ani skala:zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží,a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.“
A výzva k odporu, ktorá sa stala symbolom boja za slobodu:„A ty, mor ho! - hoj, mor ho! detvo môjho rodu,kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“
Andrej Sládkovič: Spojenie Lásky a Vlastenectva v Poézii
Andrej Braxatoris Sládkovič (1820 Krupina - 1872 Radvaň) sa narodil v početnej rodine učiteľa a literáta Andreja Braxatorisa a Terézie Braxatorisovej, rodenej Bartolomeidesovej, ako ôsme zo štrnástich detí. Hoci mala jeho matka bohaté potomstvo, je možné uvažovať, či jej časté pôrody neprispeli k jej zdravotnému stavu. Andrej bol ešte celkom mladý chlapec, keď sa jeho otec druhýkrát oženil s Elizabethou Kellnerovou, s ktorou mal ďalšie tri deti.
Na štúdium si musel zarábať sám, pretože jeho rodičia nemali dosť peňazí. Svoje vzdelávanie začal v Petrovčanoch a od roku 1832 pokračoval na lýceu v Banskej Štiavnici. V roku 1836, po príklade iných škôl, založili slovenskí študenti na štiavnickom lýceu slovenský spolok. V jeho knižnici si mladý básnik rado požičiaval diela ako Kollárova Slávy dcéra, spisy od Hollého, či dobové časopisy ako Časopis českého musea a Květy. V roku 1839 pôsobil ako súkromný učiteľ v rodine Pavla Pišla, kde sa zoznámil s jeho dcérou Máriou, do ktorej sa zamiloval. Túto Máriu neskôr zvečnil v diele Marína. V tomto období sa stretol aj s ruskými študentmi Jelaginom a Chomiakovovým bratrancom Valujevom, ktorý mu neskôr poslal kompletné dielo Alexandra Puškina.
Po štúdiách v Banskej Štiavnici odišiel do Halle, kde študoval teológiu. Výrazne ho tam ovplyvnila dialektika Hegla, ktorú myšlienku prevzal aj Marx ako dialektický materializmus. Školský rok 1843 - 1844 strávil na univerzite v Halle, kde naňho zapôsobila Heglova estetika, ktorou sa inšpiroval v básni Sôvety v rodine Dušanovej. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Marína sa však musela vydať za bohatého pernikára. Napriek tomu, že mala veľa detí a dožila sa vysokého veku, nebola v živote šťastná. Sládkovič sa po nenaplnenej láske dostal do vnútornej krízy, čo sa odzrkadlilo aj v jeho tvorbe, hlavne v Maríne. Po čase si zobral Antóniu Júliu Sekovičovú, dcéru panského úradníka z Honseku a svoju budúcu manželku, pričom láska k nej je námetom pre Detvana.
Hoci sa priamo nezúčastnil revolúcie v rokoch 1848 - 1849, v júni 1849 bol väznený kossuthovskými vojskami. Potom, ako prestal učiť, začal pôsobiť ako farár v Hrochoti a neskôr v Radvani, kde roku 1872 aj zomrel. V roku 1856 sa stal farárom v Radvani. V roku 1861 sa zúčastnil memorandového zhromaždenia v Martine, kde sa stal zakladajúcim členom Matice slovenskej, respektíve jej literárno-dramatického odboru, v rámci ktorého sa venoval posudzovaniu novovznikajúcich literárnych diel. Počas šesťdesiatych rokov 19. storočia sa venoval predovšetkým pastoračnej činnosti, náboženskej spisbe a tvorbe duchovných piesní.
Sládkovičova tvorba je rozsiahla a rozmanitá, zahŕňajúca básne s rôznorodou tematikou. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria: Marína, Detvan, Sôvety v rodine Dušanovej (dielo ovplyvnené Heglovou dialektikou), Nehaňte ľud môj, Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, Svätomartiniáda (básnická skladba, v ktorej hovorí o problémoch národa v období memorandového zhromaždenia), Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti, Milica (v obidvoch hovorí o problémoch v boji proti Turkom), Lipa cyrilometodejská.Príležitostné básne zahŕňajú: K duchu Puškinovmu (spomienka na spisovateľa), To české tábory (prezentuje tu myšlienku slovensko-českého bratstva). Básne venované mladým: Hojže Bože, Omladinám.
„Marína“: Óda na Lásku, Krásu a Vlasť
Marína je lyrická cyklická skladba, v ktorej sa Sládkovič zaoberá oslavou krásy, mladosti a lásky - k Maríne a k vlasti. Písal ju umeleckým štýlom, pričom využíva anaforu (viac veršov sa začína jedným slovom, čím autor zvyšuje význam slova - napr. 41. sloha: „všetko možno, ale nemožno mi ťa neľúbiť“). Sládkovič pod vplyvom Heglovej dialektiky nie je za rozdeľovanie, ale za spájanie. Slovensko miluje, pretože v ňom žije Marína, Marínu miluje preto, lebo sa narodila na Slovensku. Oboje dáva do súvislosti a spája ich jednou láskou, čím sa dostáva do rozporu so Štúrom. Ten na zasadnutí spolku Tatran, kde bolo dielo čítané, Marínu odmietol. Keď básnik postupne poznáva, že jeho láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky, zrieka sa jej, i keď s určitým pocitom bôľu. Dielo nadviazala na súdobý európsky romantizmus, ktorého predstavitelia sa zamerali na citový život človeka, intenzívne prežívajúceho duchovnú a spoločenskú krízu svojej doby.
Analýza vybraných strof:
- Prvá sloha: Je venovaná oslave krásy, pričom myslí tu na Marínu, ktorú umiestňuje do našej vlasti. Marína sa stáva symbolom našej krajiny a prvou hrdinkou.„Ja sladké túžby, túžby po krásaspievam peknotou nadšený,a v tomto duše mojej ohlasesvet môj je celý zavrený;z výsosti Tatier ona mi svieti,ona mi z ohňov nebeských letí,ona mi svety pohýna;ona mi kýva zo sto životov:No centrom, živlom, nebom, jednotoukrás mojich moja Marína!“
- Štyridsiata prvá sloha: Majstrovská sloha, ktorá vyjadruje neprekonateľnú silu lásky.„Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,možno mi ruky nedostať,možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,možno mi nemilým ostať,možno mi ústam smädom umierať,možno mi žialiť v samote,možno mi život v púšťach zavierať,možno mi nežiť v živote,možno mi seba samého zhubiť! -nemožno mi ťa neľúbiť! -“
- Päťdesiata druhá a sedemdesiata tretia sloha: Zvlášť dôležité časti venované téme lásky, ktorá sa spája s láskou k vlasti.„Slovensko mladé, rodisko mojeaj mohyla mojich kostí!V tebe mám pekných obrazov dvojea dvoje veľkých ľúbostí! -Ako je krásna tá moja deva,aká k nej ľúbosť vo mne horieva:tak ty a k tebe, otčina!Ako tys’ pekná, krajina moja,ako mladistvosť milá mi tvoja:tak pekná, milá Marína!“A ďalej v rovnakom duchu:„Chcel bych vás objať, kraje rodiny!Náručie úzke, šíry cit:jak mi je sladko v ňadrách Marínyobjatie vaše pocítiť!Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,z objemu v objem naveky padať,troch nebies slasti prijímať!Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,Marínu drahú v peknej otčine,a obe v jednom objímať!“
- Sedemdesiata piata sloha: Podľa názoru Sládkoviča netreba za mladosť považovať len fyzickú mladosť, ale hlavne túžbu po kráse, „nepokoj svätý“ (chtivosť po poznaní), „mohutnosť čo slávu hľadá“ (ctižiadostivosť) a lásku. V tejto slohe sa s dielom stotožňuje.„A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?Ružových tvárí hlaď jará?Či údov sila? Či strmosť krokov?Toto sa všetko zostará!Mladosť je túžba živá po kráse,je hlas nebeský v zemskom ohlase,je nepokoj duší svätý,je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,je kvetín lásky rajská záhrada,je anjel v prachu zaviaty!“
- Stroha, v ktorej Marínu stotožňuje so Sirénou: Lúči sa s ňou, pretože si uvedomuje, že má ešte voči vlasti nejaké povinnosti.
- Ďalšia významná sloha: Tvrdí, že svet sa vyvíja podľa rozporov a aj on sám si musel vybojovať vlastný vnútorný rozpor. Lúči sa s Marínou, ale nie so životom. Premieňa ju na kňažnú hronských víl a umiestňuje ju na Slovensko. Všeobecne rozlišuje Slovákov od Slovanov.
- Stroha, kde autor vyjadruje, že túži po tomto svete: Všetky jeho ideály sa viažu k pozemskému svetu. Zmieruje sa so stratou Maríny.
- Posledná sloha: Riadi sa tu bežným zákonom - ako vädnú kvety, vädne aj ľudské telo. Tvrdí, že čas rozkvetu človeka treba využiť na prácu. Upozorňuje, že každý má konať podľa svojich možností. V celej slohe sa zaoberá pominuteľnosťou života, čo odráža vplyv Heglovej filozofie.
Andrej Sládkovič: Marína | Limitovaná edícia v luxusnom prevedení
„Detvan“: Oslava Slovenského Ľudu a Prírody
Detvan je rozsiahla lyricko-epická skladba, ktorá sa skladá z piatich spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka. Pôvodné dielo je napísané štúrovským pravopisom, foneticky a pôvodne malo o jednu strofu viac. Táto strofa z piateho spevu, Lapačka, vypadla samotnému autorovi pri prepisovaní textu pre Jozefa Miloslava Hurbana na zverejnenie. Námetom je autobiografický, reálny ľúbostný zážitok - a to láska mladého Sládkoviča k Antónii Júlii Sekovičovej, dcére panského úradníka z Honseku a básnikovej budúcej manželke. Tento príbeh, ktorý oslavuje zmysel pre spravodlivosť, je inšpirovaný jánošíkovskou a korvínovskou folklórnou tradíciou a odohráva sa v 15. storočí, počas panovania kráľa Mateja Korvína.
Detvan je predovšetkým oslavou slovenského ľudu, pričom tento ľud je, najmä v hlavnej postave Martinovi, dosť idealizovaný. Lyrická časť sa vyznačuje nádhernými opismi kraja pod Poľanou. Celé dielo vyznieva ako obhajoba slovenského ľudu. Striedajú sa v ňom epické a lyrické časti. Je to romantické dielo, preto sú všetky postavy zidealizované. Pred samotnou básnickou skladbou sa nachádza báseň Vrstovníkom. Vyznáva sa v nej z lásky k národu a kraju a túži po slobode svojho národa. V tejto časti autor sa prihovára svojim vrstovníkom (štúrovskej generácii) a chce im dokázať, že sily národa treba rozvinúť, ale kvôli ťažkým podmienkam národa tieto sily rozvinúť nemohol. Tvrdí, že ak by boli sociálne podmienky lepšie, ľud by dokázal využiť svoje schopnosti.„Čo vrstovníci moji myslíte?Nie je to už nádeje svet?Keď už vo svojom mladom úsvitenárod si vie krásne hovieť?Nie je to zora budúcej slávy,keď z nešťastia si blaženosť spraví,umná živosť nášho ľudu?On v púšti stojí, v nebi žiječo keď sa puk ten vo kvet rozvije?Svety nám závidieť budú.“
Postavy
- Martin Hudcovie: Mladý šuhaj - pastier, narodený pod Poľanou na dedine menom Detva. Je to netradičná romantická postava, bez vnútorných protikladov a konfliktov, ideálny predstaviteľ slovenského ľudu. Pochádza zo sedliackeho rodu, má láskavých rodičov, ktorým je dobrým synom. Narodil sa v prírode a je s ňou zrastený. Je čestný, statočný, trestá násilie a nespravodlivosť. V citoch je priamy, je verný Elene a kráľovi.
- Elena: Martinova milá, ktorá je krásna, poslušná, milujúca a predstavuje ideál slovenských dievčat. Je verná a milujúca. Opätuje vrúcne Martinove city aj napriek tomu, že kráľ Matiáš je zvedavý, či je mu dostatočnou partnerkou a či mu dokáže byť verná.
- Kráľ Matej: Predstavuje zidealizovanú historickú postavu kráľa Mateja Korvína, ktorý vládol v 15. storočí. Sládkovič mu dal názory, ktoré vyznievali v prospech Slovákov. Zaujíma sa o slovenský ľud, smúti nad stratou slovenského územia, ktoré mu zobrali počas sprisahania, má blízko k ľudu, vypočuje si jeho názory a dokáže oceniť statočnosť a čestnosť Martina. Je spravodlivý a oceňuje Martinovu odvahu a čestnosť. Vyskúša vernosť Eleny a za hru na drumbľu jej dá prsteň.
- Vedľajšie postavy: Napríklad členovia Martinovej družiny, zbojníci a kráľovo služobníctvo.
Dej a Analýza Jednotlivých Spevov
1. Martin (Oslava prírody a hrdinu)Básnik opisuje krásnu a divú prírodu Poľany a dedinu, ktorá leží pod ňou. Stojí vysoká, divá poľana, mať stará ohromných stínov, pod ňou dedina Detvou volaná, mať bujná vysokých synov. Či tých šarvancov Detvy ozrutných Poľana na tých prsiach mohutných nenosí a nenadája? Alebo aspoň na tie výšiny nehľadí dcéra tejto rodiny, keď má porodiť šuhaja? Akoby Detva obrov nemala, mať zrodila v poli syna, trávovú plachtu porozvíjala, z buka na buk ju pripína. Prvý raz šuhaj oči roztvorí, čo vidí? výsosť Poľany hory a opachy nezvratných skál, i spustí zraky prvé v doliny, čo vidí? hory zázračnej stíny a prekrásnu slovenskú diaľ. Mať žne, a kto to dieťa čičíka? Šum lístia storočných dubov, a k akej piesni chlapča privyká? Vietor duje horou hrubou a pekná pieseň šumnej materi mladuškú dušu len s krásou mieri. A preto potom on rád počúva, aj keď Poľanou vietor predúva, aj mladuchy slovenskej spev.
Tento spev je obrazom podmienok, v ktorých sa odohráva dej diela. Autor popisuje narodenie hlavného hrdinu v období útlaku slovenského národa. Matka sa mu nemohla dostatočne venovať, pretože musela pracovať. Je tu opísaná spätosť života s prírodou - matka si ho brávala do roboty, kde ho hojdal vietor. Autor tým chcel povedať, že detvianski chlapci sú takí silní, pretože takto vyrastali. Za dedinou sa zabávajú dievčatá, medzi nimi i švárna Elena. Odrazu zbadajú blížiť sa vyparádeného Martina. Podíde k nim, vyzvŕta ich, uchytí fujaru a valašku a odchádza na starú Poľanu. Elena za ním smutne pozerá. Ako si Martin vykračuje, zrazu vidí, ako nad horou letí sokol a útočí na zajaca. Jeho valaška je však rýchlejšia ako sokol a zajac je zachránený. Martin aj s uloveným sokolom ide ďalej. Zahrá si na fujare, mocne zahvízda a zaspí. Zobudí ho zvuk kamarátových gájd. Je večer. Martin prišiel k družine siedmich Detvanov, ktorí sedeli okolo vatry. Piekli barana, hrali na gajdách a tancovali. Skočil medzi nich a začal i on preberať nohami, vyhadzovať valašku do vzduchu, prekrúcať ju pomedzi prsty. Lesom sa ozýva hudba, výskot, piskot a výkriky.
2. Družina (Prejavy Martinových dobrých vlastností)V tomto speve sa už prejavujú Martinove dobré vlastnosti, zabije sokola, ktorý sa vrhol na zajaca, a oslobodí ho, pretože nemá rád, keď sa silnejší bije so slabším. Cestou stretne zbojníkov, ktorí majú v moci Elenu. Premôže ich, jedného z nich zabije a Elenu si odnesie. Janko Zvalovie je zvedavý, akého vtáka priniesol Martin na salaš. Martin mu vyrozpráva, ako ulovil sokola. Janko zistí, že orol má žltú kartičku na nohe a že v takýchto končinách zvykne bojovať kráľ Matiáš. Bojí sa, že Martina za jeho čin potrestá. On sa však nezľakne, lebo nevedel, aký to je sokol, a keď je kráľ spravodlivý, tak Martina nepotrestá. Všetkým oznámi, že na druhý deň sa vyberie do Slatiny na jarmok. Martin v noci neprišiel domov. Matka a otec majú oňho strach. V lese sa blýskajú fakle a počuť, ako sa dvaja muži zhovárajú o švárnej dievčine. Sú to zbojníci. Zrazu uvideli dievčinu. Hľadá mládenca s fujarou a sľubuje im strieborný prsteň, ak jej povedia, kde ho nájde. Zbojníci sa rozhodli vziať ju so sebou. Dievčina prosí, plače, ale nič jej nepomáha. Medzitým už vatra na salaši dohorieva. O chvíľu Martin uvidel, že sa k nemu blížia dve fakle a počul vzdychať biednu dievčinu. Spoznal v nej svoju milú. Vyskočí na zbojníkov a valaškou jedného z nich hneď zabije. Tu sa ukáže jeho odvaha, jeho statočnosť. V tomto speve autor hovorí, že nie je dôležité, čo kto hovorí, ale aká je jeho morálka. Treba veriť v silu národa a postarať sa o to, aby ju poznali i iné generácie a nenapodobňovali iné národy. Autor vyjadruje vieru v budúcnosť národa, verí v jeho ukryté zdravé sily a schopnosti. Zároveň tvrdí, že ľud sa dokáže vyrovnať s ťažkými podmienkami a že dobré zárodky budúcnosti, zdroje sily a schopnosti dokáže rozvinúť ďalej. Hovorí, že slovenská kultúra je na takej istej úrovni ako grécka, vyzdvihuje tanečné schopnosti nášho národa. Vyslovil tiež, že sa máme opierať o vlastné sily a nekochať sa v cudzích veciach, ale v našich. Podľa neho sa nemáme obracať k minulosti, ale máme sa snažiť v prítomnosti a budúcnosti dokázať čo najviac.
3. Slatinský jarmok (Stretnutie s kráľom)Je to významné stretnutie Martina s kráľom Matejom. Rozhovor, ktorý sa tu uskutoční, umožňuje básnikovi ukázať Martina v novom prostredí, keď sa správa rovnako prirodzene a smelo, keď oznámi kráľovi zabitie jeho sokola. Na druhej strane kráľovo služobníctvo je vykreslené ako panovačné a povýšenecké. V úvodných veršoch tretieho spevu básnik hovorí o hrdinských činoch kráľa Matiáša. Kráľ sa vybral na jarmok aj so svojou družinou. Martin sa vybral na Zvolenský zámok. Tu ho chcú zlapať, ale ujde im. Ide za kráľom do Slatiny na jarmok a smelo pred neho predstúpi. Prizná sa k činu a odvážne sa s ním rozpráva, odpovedá na jeho otázky. Aj ľudia sa za neho prihovoria, lebo ich zbavil krutých zbojníkov. Kráľovi sa mládenec veľmi zapáči a daruje mu kantár i koňa. Priznáva sa, že zabil sokola a vysvetlí mu, prečo ho zabil. Kráľovi Matiášovi sa zapáčila Martinova čestnosť, odvaha, i to, že nebol pred ním napriek svojmu pôvodu zbabelý.
4. Vohľady (Vzťah Martina k Elene a kráľovo pokúšanie)Elena sedí pred domom, hrá na drumbli a čaká na Martina. Zrazu sa niekto priblíži. Je to kráľ, no ona ho nespoznáva. Kráľ sa jej prihovorí, spytuje sa na rodičov a dvorí jej. Ona sa však nedá, no zaujmú ju jeho krásne prstene na kráľových rukách. Jeden jej daruje. O chvíľu prichádza Martin a kráľa posiela preč. Elena sa pochváli prsteňom a hovorí Martinovi, že jej neznámy nápadník musí byť bohatý. Martin je smutný, tuší, že ich čaká rozlúčka, lebo ho odvedú za vojaka. Elena zosmutnie a nevie si predstaviť život bez Martina. Vzťah Martina k Elene je vo veršoch: „Do duše duša jej sa mu vryla a k srdcu šla na vohľady.“ Stretnutie s Elenou a jej úprimnou láskou k Martinovi, ktorá je v protiklade so záletníctvom Mateja.
5. Lapačka (Martinov vstup do vojska a hrdosť)Martin sa predstavuje ako uvedomelý, hrdý vlastenec, ktorý je ochotný vstúpiť do kráľovho Čierneho pluku, ale len ak si bude môcť ponechať to, čo tvorí jeho ľudový a národný svojráz. V poslednom piatom speve vábnici s primášom Pištom chodia po dedine. Sud vína pred hostincom je už pripravený pre zverbovancov. Pokoj v dome Hudcovcov narušia kráľovskí poslovia. Martin sa má hneď poberať na zámok. Martin bol však veľmi smutný, pretože sa začalo verbovanie do vojska a on chcel, samozrejme, ostať so svojou vernou Elenou a Poľanou. Elena mu síce radí, aby utiekol, ale Martin reaguje takto: „Skrývať sa nejdem, to hodný Detvan nikdy nespraví.“ Nasledujúci deň vojaci verbujú do vojska. Martina však nikde nevedia nájsť, a tak sa vyberú do jeho domu, kde ho napokon nájdu a na svojom kráľovskom vrancovi s nimi odchádza. Napokon prichádzajú ku kráľovi. Martin sa pridáva ku Čiernemu pluku pod podmienkou, že si môže nechať valašku, fujaru, svoje šaty, vrkoče a Elenu. Kráľ na tieto podmienky pristúpi. Na zámku ho prijíma kráľ Matej, oznamuje mu, že bude loviť iných sokolov - vrahov v jeho Čiernom pluku.
Jazyk a Forma
Detvan je napísaný typickým sládkovičovským desaťverším s množstvom umeleckých prostriedkov. Každá strofa obsahuje 10 veršov. V prvom až štvrtom verši je použitý striedavý rým (abab). V piatom až šiestom verši je združený rým (aa). V šiestom až desiatom verši je obkročný rým (abba). Autor využíva množstvo básnických prostriedkov, napríklad epitetá (strojná Elena), metafory (vietor duje horou), básnické otázky.
Téma a Idea
Témou Detvana je romantický príbeh Martina, v ktorom autor stelesnil ideálne črty slovenského ľudu. Vyjadruje presvedčenie o jeho schopnostiach a vieru v jeho lepšiu budúcnosť. Autor nám podáva dôkaz o smelosti, schopnosti a oddanosti slovenského ľudu. Je to lyricko-epická a reflexívno-symbolická skladba.
Vplyv Folklóru a Ľudovej Slovesnosti
V orchestri štúrovskej poézie každý básnik mal svoje miesto, svoj vlastný tón. Pre všetkých štúrovcov bol charakteristický silný vplyv folklóru a ľudovej slovesnosti. Už od počiatkov Spoločnosti česko-slovanskej v Bratislave zbierali študenti ľudovú slovesnosť, ktorú následne využívali pre svoju tvorbu, pretože vtedajšia ľudová slovesnosť bola považovaná za základ umeleckých diel. Ľudovít Štúr vo svojom teoretickom diele O národňích piesňach a povesťjach plemjen slovanských výslovne tvrdí, že Slovania sa najlepšie uplatnia v povestiach, piesňach a spevoch, pretože je to pre nich charakteristický umelecký prejav a vedia ľudovú pieseň najlepšie použiť. Podčiarkuje, že v speve sú založené ich najvrúcnejšie city, najmilšie výtvory obrazotvornosti a celá ich myseľ.
Samo Chalupka čerpal historický námet pre báseň Mor ho! hlavne z diela Dejiny slovanskej reči a literatúry od Šafárika, ktoré sa zaoberalo slovanskými dejinami a kultúrou. Aj v príbehu o Janičiarovi vidíme silný vplyv ľudových povestí a tragických osudov z tureckých vpádov.
Andrej Sládkovič vo svojom Detvanovi priamo oslavuje slovenský ľud a jeho zvyky. Dielo je inšpirované jánošíkovskou a korvínovskou folklórnou tradíciou, čo mu dodáva hlboký národný charakter. V druhom speve, Družina, autor oboznamuje čitateľa s príslušníkmi Martinovej družiny, zároveň dáva priestor na to, aby vyzdvihol zvyky slovenského ľudu a jeho folklór. Vyslovil tiež, že sa máme opierať o vlastné sily a nekochať sa v cudzích veciach, ale v našich. V lyrickej časti sa vzťahuje na nádherné opisy kraja pod Poľanou, ktorá je symbolom neporušenej slovenskej prírody a ľudového života. Všetci títo básnici verili v ukryté zdravé sily a schopnosti slovenského ľudu a chceli, aby slovenská kultúra bola na takej istej úrovni ako grécka, pričom vyzdvihovali aj tanečné schopnosti nášho národa. Využitie ľudovej slovesnosti bolo pre nich kľúčové pre budovanie národného povedomia a kultúrnej identity.
tags: #mat #svoje #dieta #cicika