Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris, patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej romantickej literatúry. Jeho dielo, naplnené hlbokým vlastenectvom, vášnivou láskou k ľudu a obdivom k nádhernej slovenskej prírode, dodnes rezonuje v srdciach čitateľov. Medzi jeho najikonickejšie práce nesporne patrí lyricko-epická skladba „Detvan“, ktorá je oslavou slovenského ľudu, jeho morálnych kvalít a nezlomnej spätosti s krajinou. Sládkovičova tvorba nadviazala na dobový európsky romantizmus, ktorého predstavitelia sa sústredili na citový život človeka, prežívajúceho intenzívnu duchovnú a spoločenskú krízu svojej doby. V centre ich záujmov stála sloboda osobnosti, jej aktivita a tvorivá sila. Básnik sa zriekol ilúzie harmonizujúceho sveta a dištancoval sa od spoločenských konvencií, často sa dostávajúc do konfliktu so spoločnosťou a zachytávajúc skutočnosť v jej protirečivej podobe, sústreďujúc sa na jej tienisté stránky.
Životná cesta Andreja Sládkoviča: Od Krupiny po Radvaň
Andrej Sládkovič sa narodil 30. marca 1820 v Krupine, v rodine učiteľa a literáta Andreja Braxatorisa, ktorý pochádzal z čias Jozefa II. a pôsobil na krupinskej národnej zmiešanej škole. Jeho matkou bola Terézia Braxatorisová, rodená Bartolomeidesová, ktorá ako ôsme zo štrnástich detí porodila Sládkoviča. Hoci mala jeho matka bohaté potomstvo, je možné uvažovať, či jej časté pôrody neprispeli k jej zdravotnému stavu. Andrej bol ešte mladý chlapec, keď sa jeho otec druhýkrát oženil s Elizabethou Kellnerovou, s ktorou mal ďalšie tri deti.
Svoje vzdelávanie začal Andrej v Petrovčanoch a od roku 1832 pokračoval na lýceu v Banskej Štiavnici. V roku 1836, po príklade iných škôl, založili slovenskí študenti na štiavnickom lýceu slovenský spolok. V jeho knižnici si mladý básnik rado požičiaval diela ako Kollárova „Slávy dcéra“, spisy od Hollého, či dobové časopisy ako „Časopis českého musea“ a „Květy“. V roku 1839 pôsobil ako súkromný učiteľ v rodine Pavla Pišla, kde sa zoznámil s jeho dcérou Máriou, do ktorej sa zamiloval. V tomto období sa stretol aj s ruskými študentmi Jelaginom a Chomiakovovým bratrancom Valujevom, ktorý mu neskôr poslal kompletné dielo Alexandra Puškina. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy, kde sa prehĺbil jeho záujem o literatúru. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku.
Školský rok 1843 - 1844 strávil na univerzite v Halle, kde naňho zapôsobila Heglova estetika, ktorou sa inšpiroval v básni „Sôvety v rodine Dušanovej“. Po návrate z Nemecka pôsobil opäť ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Sládkovič sa po nenaplnenej láske dostal do vnútornej krízy, čo sa odzrkadlilo aj v jeho tvorbe, hlavne v „Maríne“. Neskôr si zobral Antóniu Júliu Sekovičovú, dcéru panského úradníka z Honseku, ktorá sa stala jeho manželkou a námetom pre autobiografický ľúbostný zážitok v „Detvanovi“. Hoci sa priamo nezúčastnil revolúcie v rokoch 1848 - 1849, v júni 1849 bol väznený kossuthovskými vojskami. Po týchto udalostiach, v roku 1856, sa stal farárom v Radvani. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a neskôr v Radvani, kde v roku 1872 aj zomrel. V roku 1861 sa zúčastnil memorandového zhromaždenia v Martine, kde sa stal zakladajúcim členom Matice slovenskej, respektíve jej literárno-dramatického odboru, v rámci ktorého sa venoval posudzovaniu novovznikajúcich literárnych diel. Počas šesťdesiatych rokov 19. storočia sa venoval predovšetkým pastoračnej činnosti, náboženskej spisbe a tvorbe duchovných piesní.
Andrej Sládkovič, slovenský velikán svetovej poézie
Tvorba Andreja Sládkoviča: Oslava národa, lásky a prírody
Sládkovičova tvorba je rozsiahla a rozmanitá, zahŕňajúca básne s rôznorodou tematikou. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria: „Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti“, „Marína“, „Nehaňte ľud môj“, „Milica“, „Svätomartiniáda“, „Lipa cyrilometodejská“ a, samozrejme, „Detvan“. V dielach ako „Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti“ a „Milica“ hovorí o problémoch v boji proti Turkom. Básnická skladba „Svätomartiniáda“ zase hovorí o problémoch národa v období memorandového zhromaždenia.
Detvan: Hrdosť a sila slovenského ľudu
„Detvan“ je rozsiahla lyricko-epická skladba, ktorá sa skladá z piatich spevov: „Martin“, „Družina“, „Slatinský jarmok“, „Vohľady“ a „Lapačka“. Pôvodné dielo je napísané štúrovským pravopisom, foneticky a pôvodne malo o jednu strofu viac. Táto strofa z piateho spevu, „Lapačka“, vypadla samotnému autorovi pri prepisovaní textu pre Jozefa Miloslava Hurbana na zverejnenie. Námetom „Detvana“ je autobiografický, reálny ľúbostný zážitok - konkrétne láska mladého Sládkoviča k Antónii Júlii Sekovičovej, dcére panského úradníka z Honseku a neskôr básnikovej manželke. Tento príbeh, ktorý oslavuje zmysel pre spravodlivosť, je inšpirovaný jánošíkovskou a korvínovskou folklórnou tradíciou a odohráva sa v 15. storočí, v období vlády kráľa Mateja. Miesto deja je Detva. „Detvan“ je predovšetkým oslavou slovenského ľudu, pričom tento ľud, najmä v hlavnej postave Martina, je dosť idealizovaný. Lyrická časť sa vyznačuje nádhernými opismi kraja pod Poľanou. Dielo sa skladá z úvodu - „Vrstovníkom“, a z piatich spevov. „Vrstovníkom“ je lyrická časť, kde sa autor prihovára svojim vrstovníkom (štúrovskej generácii) a chce im dokázať, že sily národa treba rozvinúť, ale kvôli ťažkým podmienkam národa tieto sily rozvinúť nemohol. Tvrdí, že ak by boli sociálne podmienky lepšie, ľud by dokázal využiť svoje schopnosti.
Jazyk a forma „Detvana“
„Detvan“ je napísaný typickým sládkovičovským desaťverším s množstvom umeleckých prostriedkov. Každá strofa obsahuje 10 veršov. V prvom až štvrtom verši je použitý striedavý rým (abab). V piatom až šiestom verši je združený rým (aa). V šiestom až desiatom verši je obkročný rým (abba). Autor využíva množstvo básnických prostriedkov, napríklad epitetá (strojná Elena), metafory (vietor duje horou), básnické otázky. Celé dielo vyznieva ako obhajoba slovenského ľudu. Striedajú sa v ňom epické a lyrické časti. Je to romantické dielo, preto sú všetky postavy zidealizované.
Téma a idea „Detvana“
Témou „Detvana“ je romantický príbeh Martina, v ktorom autor stelesnil ideálne črty slovenského ľudu. Vyjadruje presvedčenie o jeho schopnostiach a vieru v jeho lepšiu budúcnosť. Autor nám podáva dôkaz o smelosti, schopnosti a oddanosti slovenského ľudu. V diele sa autor snaží vyriešiť problematiku vzťahov medzi ľuďmi. Prenáša nás do prostredia dedinského ľudu, kde chce ukázať, že medzi obyčajnými mladými ľuďmi sú city úprimné.
Hlavné postavy a ich idealizácia
Postavy v „Detvanovi“ sú nositeľmi ideálov a hodnôt, ktoré Sládkovič pripisoval slovenskému ľudu a jeho vládcom.
- Martin Hudcovie: Mladý šuhaj, pastier oviec z Detvy. Je urastený, švárny, syn prírody. Martin Hudcovie je silný, odvážny, čestný a verný svojej láske i svojmu kraju. Je to netradičná romantická postava, bez vnútorných protikladov a konfliktov, ideálny predstaviteľ slovenského ľudu. Pochádza zo sedliackeho rodu, má láskavých rodičov, ktorým je dobrým synom. Narodil sa v prírode a je s ňou zrastený. Je čestný, statočný, trestá násilie a nespravodlivosť. V citoch je priamy, je verný Elene a kráľovi.
- Elena: Martinova milá, ktorá je krásna, poslušná, milujúca a predstavuje ideál slovenských dievčat. Je verná a milujúca.
- Kráľ Matej: Predstavuje zidealizovanú historickú postavu kráľa Mateja Korvína, ktorý vládol v 15. storočí. Sládkovič mu dal názory, ktoré vyznievali v prospech Slovákov. Zaujíma sa o slovenský ľud, smúti nad stratou slovenského územia, ktoré mu zobrali počas sprisahania, má blízko k ľudu, vypočuje si jeho názory a dokáže oceniť statočnosť a čestnosť Martina. Je spravodlivý a oceňuje Martinovu odvahu a čestnosť. Vyskúša vernosť Eleny a za hru na drumbľu jej dá prsteň.
Andrej Sládkovič, slovenský velikán svetovej poézie
Analýza jednotlivých spevov „Detvana“
Skladba je rozdelená do piatich spevov, z ktorých každý prispieva k rozvoju príbehu a k vykresleniu charakterov i ideí.
1. Spev: Martin
V tomto speve autor oslavuje krásu podpolianskej prírody a opisuje narodenie a detstvo Martina Hudcovie. Zdôrazňuje sa Martinova spätosť s prírodou a jeho silný charakter. Básnik opisuje krásnu a divú prírodu Poľany a dedinu, ktorá leží pod ňou, Detvou volaná. Táto mať bujná rodí vysokých synov. „Mať zrodila v poli syna, trávovú plachtu porozvíjala, z buka na buk ju pripína.“ Prvý raz šuhaj oči roztvorí a vidí výsosť Poľany hory a opachy nezvratných skál, i spustí zraky prvé v doliny, čo vidí? Hory zázračnej stíny a prekrásnu slovenskú diaľ. Básnik sa pýta: „Mať žne, a kto to dieťa čičíka? Šum lístia storočných dubov, a k akej piesni chlapča privyká? Vietor duje horou hrubou a pekná pieseň šumnej materi mladuškú dušu len s krásou mieri. A preto potom on rád počúva, aj keď Poľanou vietor predúva, aj mladuchy slovenskej spev.“
Úvodné verše spevu majstrovsky vykresľujú prostredie a Martinovo narodenie:„Stojí vysoká, divá poľana,mať stará ohromných stínov,pod ňou dedina Detvou volaná,mať bujná vysokých synov.Či tých šarvancov Detvy ozrutnýchPoľana na tých prsiach mohutnýchnenosí a nenadája?Alebo aspoň na tie výšinynehľadí dcéra tejto rodinykeď má porodiť šuhaja?“
V tejto časti je opísaná spätosť života s prírodou - matka si ho brávala do roboty, kde ho hojdal vietor. Autor tým chcel povedať, že detvianski chlapci sú takí silní, pretože takto vyrastali. Táto časť je zároveň obrazom krás slovenskej prírody. Za dedinou sa zabávajú dievčatá, medzi nimi i švárna Elena. Odrazu zbadajú blížiť sa vyparádeného Martina. Podíde k nim, vyzvŕta ich, uchytí fujaru a valašku a odchádza na starú Poľanu. Elena za ním smutne pozerá. Ako si Martin vykračuje, zrazu vidí, ako nad horou letí sokol a útočí na zajaca. Jeho valaška je však rýchlejšia ako sokol a zajac je zachránený. Martin aj s uloveným sokolom ide ďalej. Zahrá si na fujare, mocne zahvízda a zaspí. Zobudí ho zvuk kamarátových gájd. Je večer. Martin prišiel k družine siedmich Detvanov, ktorí sedeli okolo vatry. Piekli barana, hrali na gajdách a tancovali. Skočil medzi nich a začal i on preberať nohami, vyhadzovať valašku do vzduchu, prekrúcať ju pomedzi prsty. Lesom sa ozýva hudba, výskot, piskot a výkriky. Martin v noci neprišiel domov. Matka a otec majú oňho strach. V lese sa blýskajú fakle a počuť, ako sa dvaja muži zhovárajú o švárnej dievčine. Sú to zbojníci. Zrazu uvideli dievčinu. Hľadá mládenca s fujarou a sľubuje im strieborný prsteň, ak jej povedia, kde ho nájde. Zbojníci sa rozhodli vziať ju so sebou. Dievčina prosí, plače, ale nič jej nepomáha. Medzitým už vatra na salaši dohorieva.
2. Spev: Družina
V tomto speve sa už prejavujú Martinove dobré vlastnosti, keď zabije sokola, ktorý sa vrhol na zajaca, a oslobodí ho. Janko Zvalovie je zvedavý, akého vtáka priniesol Martin na salaš. Martin mu vyrozprával, ako ulovil sokola. Janko zistí, že orol má žltú kartičku na nohe a že v takýchto končinách zvykne bojovať kráľ Matiáš. Bojí sa, že Martina za jeho čin potrestá. On sa však nezľakne, lebo nevedel, aký to je sokol, a keď je kráľ spravodlivý, tak Martina nepotrestá. Všetkým oznámi, že na druhý deň sa vyberie do Slatiny na jarmok. Kým sa Martin zabával, jeho rodina sa oňho bála, myslela si dokonca, že niekde v lese zomrel. Elena bola tiež celá bez seba, lebo Martin za ňou večer neprišiel, a tak sa ho vybrala zháňať do lesa. Tu však narazila na dvoch zbojníkov, ktorí ju prinútia, aby šla s nimi a robila im gazdinú. O chvíľu Martin uvidí, že sa k nemu blížia dve fakle a počuje vzdychať biednu dievčinu. Spozná v nej svoju milú. Vyskočí na zbojníkov a valaškou jedného z nich hneď zabije. Premôže ich, jedného z nich zabije a Elenu si odnesie. Tento spev vyjadruje vieru v budúcnosť národa, verí v jeho ukryté zdravé sily a schopnosti. Zároveň tvrdí, že ľud sa dokáže vyrovnať s ťažkými podmienkami a že dobré zárodky budúcnosti, zdroje sily a schopnosti dokáže rozvinúť ďalej. Hovorí, že slovenská kultúra je na takej istej úrovni ako grécka, vyzdvihuje tanečné schopnosti nášho národa. Vyslovil tiež, že sa máme opierať o vlastné sily a nekochať sa v cudzích veciach, ale v našich. Podľa neho sa nemáme obracať k minulosti, ale máme sa snažiť v prítomnosti a budúcnosti dokázať čo najviac.
3. Spev: Slatinský jarmok
Významné stretnutie Martina s kráľom Matejom. Rozhovor, ktorý sa tu uskutoční, umožňuje básnikovi ukázať Martina v novom prostredí, keď sa správa rovnako prirodzene a smelo, keď oznámi kráľovi zabitie jeho sokola. Na druhej strane kráľovo služobníctvo je vykreslené ako panovačné a povýšenecké. V úvodných veršoch tretieho spevu básnik hovorí o hrdinských činoch kráľa Matiáša. Kráľ sa vybral na jarmok aj so svojou družinou. Martin sa vybral na Zvolenský zámok. Tu ho chcú zlapať, ale ujde im. Ide za kráľom do Slatiny na jarmok a smelo pred neho predstúpi. Prizná sa k činu a odvážne sa s ním rozpráva, odpovedá na jeho otázky. Medzitým sa Martin dozvedel, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi. Rozhodne sa, že pôjde za kráľom, ukáže mu ho a všetko vysvetlí. Keď sa už Martin odoberá domov, stretne týchto dvoch zbojníkov, ako ťahajú za sebou Elenu. Pobil sa s nimi, jedného z nich nešťastnou náhodou zabil a druhý ušiel. Elena bola celá šťastná, že ju jej milý zachránil. Aj ľudia sa za neho prihovoria, lebo ich zbavil krutých zbojníkov. Kráľovi sa mládenec veľmi zapáči a daruje mu kantár i koňa. Po tom, ako Martin zabije kráľovského sokola, sa dáva zverbovať do Čierneho pluku, ale má niekoľko podmienok, napríklad si chce nechať vrkoče a opasok.
4. Spev: Vohľady
Stretnutie s Elenou a jej úprimnou láskou k Martinovi, ktorá je v protiklade so záletníctvom Mateja. Elena sedí pred domom, hrá na drumbli a čaká na Martina. Zrazu sa niekto priblíži. Je to kráľ, no ona ho nespoznáva. Kráľ sa jej prihovorí, spytuje sa na rodičov a dvorí jej. Ona sa však nedá, no zaujmú ju jeho krásne prstene na kráľových rukách. Jeden jej daruje. Kráľ Matej sa zaujíma o Elenu, zisťuje, že si váži Martinovu vernosť, úprimnosť, srdečnosť, krásu… . Matiáš sa o Elenu zaujíma, tá ho však odmietne (tu sa prejavuje idealizácia Eleny - je stále verná Martinovi). O chvíľu prichádza Martin a kráľa posiela preč. Elena sa pochváli prsteňom a hovorí Martinovi, že jej neznámy nápadník musí byť bohatý. Martin je smutný, tuší, že ich čaká rozlúčka, lebo ho odvedú za vojaka. Elena zosmutnie a nevie si predstaviť život bez Martina. Keď už bol večer, na Zvolenskom zámku sa prechádza Matiáš a premýšľa o dedinčanoch a o ich jarmoku.
5. Spev: Lapačka
Martin sa predstavuje ako uvedomelý, hrdý vlastenec, ktorý je ochotný vstúpiť do kráľovho Čierneho pluku, ale len ak si bude môcť ponechať to, čo tvorí jeho ľudový a národný svojráz. V poslednom piatom speve vábnici s primášom Pištom chodia po dedine. Sud vína pred hostincom je už pripravený pre zverbovancov. Pokoj v dome Hudcovcov narušia kráľovskí poslovia. Martin sa má hneď poberať na zámok. Na zámku ho prijíma kráľ Matej, oznamuje mu, že bude loviť iných sokolov - vrahov v jeho Čiernom pluku. Martin sa pridáva ku Čiernemu pluku pod podmienkou, že si môže nechať valašku, fujaru, svoje šaty, vrkoče a Elenu. Kráľ na tieto podmienky pristúpi. Dielo sa končí harmonicky.
„Marína“: Láska k žene a k vlasti
„Marína“ je lyrická cyklická skladba, v ktorej sa Sládkovič zaoberá oslavou krásy, mladosti a lásky - k Maríne aj k vlasti. Písal ju umeleckým štýlom, využíva anaforu (viac veršov sa začína jedným slovom, čím autor zvyšuje význam slova - napr. 41. sloha: „všetko možno, ale nemožno mi ťa neľúbiť“). Pod vplyvom Heglovej dialektiky Sládkovič nie je za rozdeľovanie, ale za spájanie. Slovensko miluje, pretože v ňom žije Marína, Marínu miluje preto, lebo sa narodila na Slovensku. Oboje dáva do súvislosti a spája ich jednou láskou, čím sa dostáva do rozporu so Štúrom. Ten na zasadnutí spolku Tatran, kde bolo dielo čítané, Marínu odmietol. Neskôr však štúrovci pochopili, že Marína je aj oslavou vlasti, a tak ju znovu schválili.Sládkovič pod vplyvom Heglovej dialektiky nie je za rozdeľovanie, ale za spájanie. Keď básnik postupne poznáva, že jeho láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky, zrieka sa jej, i keď s určitým pocitom bôľu. A ľúbosť? - ľúbosť k deve umrela, keď umrela moja deva; Víla! Tvrdí, že svet sa vyvíja podľa rozporov a aj on sám si musel vybojovať vlastný vnútorný rozpor. Lúči sa s Marínou, ale nie so životom. Premieňa ju na kňažnú hronských víl a umiestňuje ju na Slovensko. Všeobecne rozlišuje Slovákov od Slovanov. Autor vyjadruje, že túži po tomto svete, všetky jeho ideály sa viažu k pozemskému svetu. Zmieruje sa so stratou Maríny. Riadi sa tu bežným zákonom - ako vädnú kvety, vädne aj ľudské telo. Tvrdí, že čas rozkvetu človeka treba využiť na prácu. Upozorňuje, že každý má konať podľa svojich možností. V celej slohe sa zaoberá pominuteľnosťou života (Heglova filozofia).
Tu sú vybrané úryvky, ktoré dokresľujú bohatstvo myšlienok „Maríny“:
„Ja sladké túžby, túžby po krásespievam peknotou nadšený,a v tomto duše mojej ohlasesvet môj je celý zavrený;z výsosti Tatier ona mi svieti,ona mi z ohňov nebeských letí,ona mi svety pohýna;ona mi kýva zo sto životov:No centrom, živlom, nebom, jednotoukrás mojich moja Marína!“
„Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,možno mi ruky nedostať,možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,možno mi nemilým ostať,možno mi ústam smädom umierať,možno mi žialiť v samote,možno mi život v púšťach zavierať,možno mi nežiť v živote,možno mi seba samého zhubiť! -nemožno mi ťa neľúbiť!“
„Slovensko mladé, rodisko mojeaj mohyla mojich kostí!V tebe mám pekných obrazov dvojea dvoje veľkých ľúbostí!Ako je krásna tá moja deva,aká k nej ľúbosť vo mne horievatak ty, a k tebe otčina.Ako tys pekná krajina mojaako mladistvosť milá mi tvojatak pekná milá Marína.Chcel bych vás objať kraje, rodinynáručie úzke, šíri cit,jak mi je sladko v ňadrách Marínyobjatie vaše pocítiť.Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,z objemu v objem naveky padať,troch nebies slasti prijímať.Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,Marínu drahú v peknej otčine,a obe v jednom objímať.“
„A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?Ružových tvárí hlaď jará?Či údov sila? Či strmosť krokov?Toto sa všetko zostará!Mladosť je túžba živá po kráse,je hlas nebeský v zemskom ohlase,je nepokoj duší svätý,je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,je kvetín lásky rajská záhrada,je anjel v prachu zaviaty!“
„Marína moja! teda tak sme myako tie Božie plamene,ako tie kvety na chladnej zemi,ako tie drahé kamene;padajú hviezdy, aj my padneme,vädnú tie kvety, aj my zvädneme,a klenoty hruda kryje:Ale tie hviezdy predsa svietili,a pekný život tie kvety žili,a diamant v hrude nezhnije!“
Sloha 1 je venovaná oslave krásy, myslí tu na Marínu, ktorú umiestňuje do našej vlasti. Marína sa stáva symbolom našej krajiny a prvou hrdinkou. Sloha 41 je považovaná za majstrovskú slohu. Slohy 72 a 73 sú zvlášť dôležité časti venované téme lásky. V slohe 185 podľa názoru Sládkoviča netreba za mladosť považovať len fyzickú mladosť, ale hlavne túžbu po kráse, „nepokoj svätý“ (chtivosť po poznaní), „mohutnosť čo slávu hľadá“ (ctižiadostivosť) a lásku. V tejto slohe sa s dielom stotožňuje. V slohe 291 Marínu stotožňuje so Sirénou a lúči sa s ňou, pretože si uvedomuje, že má ešte voči vlasti nejaké povinnosti. Sloha 300 tvrdí, že svet sa vyvíja podľa rozporov a aj on sám si musel vybojovať vlastný vnútorný rozpor. Sloha 301 (posledná) sa zaoberá pominuteľnosťou života (Heglova filozofia).
Andrej Sládkovič, slovenský velikán svetovej poézie
Sládkovič a slovenská romantická poézia
Sládkovič patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej romantickej poézie. Jeho tvorba je charakteristická vlastenectvom, láskou k ľudu a obdivom k prírode. Spolu so Štúrom, Hurbanom a Chalupkom sa podieľal na formovaní slovenskej národnej identity a na rozvoji slovenskej literatúry. Nadviazala na súdobý európsky romantizmus, predstavitelia ktorého sa zamerali na citový život človeka, intenzívne prežívajúceho duchovnú a spoločenskú krízu svojej doby. V centre záujmov je sloboda osobnosti, jej aktivita a tvorivá sila, básnik sa zrieka ilúzie harmonizujúceho sveta a dištancuje sa od spoločenských konvencií. Dostáva sa do konfliktu so spoločnosťou, skutočnosť zachycuje v jej protirečivej podobe, často sa sústreďuje na jej tienisté stránky. V orchestri štúrovskej poézie každý básnik má svoje miesto, svoj vlastný tón.
Štúrovci a kodifikácia spisovnej slovenčiny
Andrej Sládkovič bol súčasťou silného národného hnutia, ktoré viedla skupina okolo Ľudovíta Štúra, známa ako štúrovci. Štúrovci sa združovali v Spoločnosti česko-slovanskej, ktorú v roku 1828 spoločne založili Karol Štúr a Samo Chalupka. Spoločnosť pôsobila na bratislavskom evanjelickom lýceu, na katedre československej reči a literatúry. Študenti žili v zlých podmienkach, Štúr od nich žiadal asketický život. Zbierali ľudovú slovesnosť, ktorú využívali pre svoju tvorbu. Vo svojich domovoch zakladali takzvané nedeľné školy, v ktorých učili ostatných ľudí čítať a písať. Vznikali tiež spolky proti alkoholizmu.
V roku 1843 bola napokon spisovná slovenčina uzákonená. Jednými z prvých diel v štúrovskej slovenčine boli Almanak Nitra II. od Jozefa Miloslava Hurbana z roku 1844 a Sládkovičova „Marína“. Štúrovský pravopis sa udržal až do Hodžovsko-Hatalovskej reformy z roku 1851, kedy sa zaviedol takzvaný etymologický pravopis.
Samo Chalupka a báseň „Mor ho!“
Samo Chalupka bol jedným z najrevolučnejších básnikov spomedzi štúrovcov. Jeho báseň „Mor ho!“ je vyvrcholením Chalupkovej tvorby. Obsahuje historický námet, ktorý čerpal hlavne z diela „Dejiny slovanskej reči a literatúry“ od Pavla Jozefa Šafárika. Dej diela sa odohráva pod Devínom na poli pri sútoku Dunaja a Moravy. Chalupka tu ešte nerozlišuje Slovanov od Slovákov a namiesto slova „cisár“ používa „cár“ (kvôli rytmu).
Na poli sa stretli Rimania a Slovania. Slovania poslali poslov, urastených, modrookých, svetlovlasých. Rimania sa správali priateľsky. Slovania boli slušní, ale sebavedomí, pretože územie, na ktorom stáli, patrilo ich predkom a cítili sa tam ako doma. Opýtali sa cisára, či prišiel s mečom alebo s mierom (s mečom - budú bojovať / s mierom - sú vítaní). Priniesli aj dary, ale cisár ich odmietol. Pyšným hlasom povedal, že slovanskú zem dostane niekto iný a oni budú musieť odísť do Ríma. Slovania sa ale nezľakli, silno zakričali „Mor ho!“, vytiahli meče a začali bojovať. Cisár sa síce zľakol, ale po zúrivom boji sa víťazmi stali Rimania. Slovania však z boja vyšli ako morálni víťazi („Oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!“).
Pavol Országh-Hviezdoslav a jeho odkaz
V kontexte slovenskej romantickej a realistickej literatúry je dôležité spomenúť aj Pavla Országha-Hviezdoslava (1849 Vyšný Kubín - 1921 Dolný Kubín), najvýznamnejšieho autora slovenskej literatúry. Hviezdoslav mal blízky vzťah k matke a na štúdium si musel zarábať sám. Študoval na gymnáziu v Miškovci, kde sa začal zaujímať aj o literatúru, čítal a napodobňoval maďarských básnikov. Kvôli mame začal neskôr písať v slovenčine a čítať slovenských básnikov, ako boli Štúr a Kollár. Po štúdiách v Kežmarku a Prešove, kde sa zapojil do študentského hnutia a prispel do almanachu „Napred“ (1871), prežil 20 rokov v Námestove, ktoré považoval za najkrajšie a najplodnejšie obdobie jeho života. Jeho manželkou bola Ilona Nováková, pre ktorú napísal ľúbostný cyklus „Sny mladosti“.
Hviezdoslavov slovník je veľmi bohatý, obsahuje archaické a biblické výrazy a novotvary, ktoré vytváral sám. Využíva básnické prívlastky a rôzne symboly. Aby mu vyšiel rým, používa inverziu (zmenu slovosledu). Používa tiež jambickú stopu (U -), ktorá je však pre slovenčinu neobvyklá, pretože prvá slabika je neprízvučná. Hviezdoslav preložil veľa náročných diel, čím dokázal, že slovenčina je rovnocenná s inými jazykmi. Napísal rad epických skladieb z dedinského prostredia, ako napríklad „Hájnikova žena“, „Bútora a Čútora“, „Ežo Vlkolinský“ a „Gábor Vlkolinský“. Jeho epická skladba „Hájnikova žena“ je prvé a najvýznamnejšie Hviezdoslavovo dielo, ktoré rozdeľuje svet na „svet chalúp“ (Čajkovci - Hanka, Mi…) a „svet kaštieľov“.
Hviezdoslavove básnické zbierky zahŕňajú „Žalmy a hymny“, „Sonety“, „Letorosty“ (tri cykly), „Prechádzky jarom“, „Prechádzky letom“, „Stesky“, „Dozvuky“ a „Krvavé sonety“ (odozva na vypuknutie 1. svetovej vojny). Vo svojej tvorbe často riešil tému ľudu, oslavu jeho práce, boj za sociálnu spravodlivosť - napr. v básni „Ó, práci všetka česť“. V básni „A národ sa oboril na národ“ z „Krvavých sonetov“ hovorí o utrpení ľudí, ktoré slúži tým, čo majú veľa a chcú ešte viac. Zamýšľa sa nad tým, čo bude po vojne: „Beda, beda premoženým a menom pomsty víťazom.“ Tieto verše sú proti 1. svetovej vojne a sú aktuálne ešte aj dnes. V básni „Ó, vráť sa skoro, mieru milený!“ volá po svete lásky a priateľstva, chce odstrániť príčiny vzniku vojen. Myšlienka básne je pokroková.
Sládkovičovo dielo „Detvan“ spolu s „Marínou“ a prácami ďalších štúrovcov a neskôr Hviezdoslava, tvorí základ slovenskej národnej literatúry. Oslavou domoviny, ľudových hodnôt a neľútostným pohľadom na spoločenské krivdy, tieto diela formovali národné povedomie a zanechali trvalý odkaz pre budúce generácie.
tags: #mat #zne #a #kto #to #dieta