Matej Bel si právom vyslúžil označenie polyhistor a po svojej smrti označenie - Veľká ozdoba Uhorska. Jeho komplexná osobnosť a široký záber záujmov ho radia medzi kľúčové postavy európskej vedy a kultúry 18. storočia. Tento slovenský učenec bol ekonómom, historikom, jazykovedcom, teológom i pedagógom, a tak patrí mu významné miesto v dejinách vedy a vzdelanosti na Slovensku. Bel bol encyklopedista, filozof, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva, jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku a neraz je uvádzaný ako vzor francúzskeho encyklopedistu Diderota. Jeho život a dielo predstavujú vrcholné obdobie vedeckého a kultúrneho života v Uhorsku 18. storočia, zanechajúc nesmrteľnú stopu v mnohých oblastiach poznania.
Pôvod a detstvo v Očovej: Kolíska Polyhistora
Matej Bel sa narodil v Očovej, obci ležiacej na východ od Zvolena, na severnom okraji Zvolenskej kotliny, v susedstve Detvy. Južná časť očovského chotára leží v pomerne úrodnej pahorkatine, zatiaľ čo severná vybieha na úbočie Poľany, kde na trávnatých stráňach nájdeme dobré pasienky pre dobytok aj pre ovce. Práve tu, v Očovej, stála kolíska Mateja Bela.
Presný dátum jeho narodenia nemôžeme s absolútnou istotou určiť, lebo v rôznych dokumentoch sa uvádzajú rôzne dátumy. Najčastejšie sa ako dátum jeho narodenia uvádza 24. marec 1684. Matej Bel udáva dátum narodenia podľa starorímskeho spôsobu písania, pričom podľa vlastných slov sa narodil v deviaty deň pred 1. aprílom, čo znamená 23. marca. Tento dátum sa uvádza v životopise, ktorý napísal pri ustanovení za evanjelického farára v Banskej Bystrici. Avšak pri zápise Mateja Bela na univerzitu v Halle je uvedený dátum narodenia 22. marec 1684. Nech už je presný dátum akýkoľvek, rok 1684 je nesporný. V roku 1984, pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia, mu v rodnej Očovej otvorili pamätnú izbu a v tom istom roku sa meno tohto uhorského polyhistora dostalo aj do kalendára UNESCO.
Matej Bel sa narodil vo veľmi zbožnej evanjelickej rodine. Jeho otec sa volal Matej Bel s prímenom Funtík. Bol váženým a zámožným očovským gazdom a súčastne mäsiarom. Zaujímavé je prímenie jeho otca Funtík. Matej Bel ho síce nikdy neprijal a nepoužíval, no niektorí historici ho považujú za pravé priezvisko jeho otca. Pôvod prezývky Funtík sa vysvetľuje skôr jeho vzťahom k rodine Funtíkovcov, ktorá bola v Očovej doložená už dávno predtým, než sa Belov otec stal mäsiarom. Mohlo ísť o príbuzenský vzťah alebo o získanie ich usadlosti. O jeho otcovi sa veľa nevieme, no domnievame sa, že bol dosť majetný, keď mohol poslať syna na štúdia. Zomrel dosť mladý a zdá sa, že po jeho smrti majetok upadol, pretože Matej bol na vyšších štúdiách odkázaný na pomoc cudzích ľudí. Belova matka sa volala Alžbeta, rodená Česneková (maď. Cseszneki Erzsébet), a pochádzala z nižšej šľachty, bola vraj pôvodne zemianka. Aj ona iste ovládala maďarčinu, ale keď sa vydala do čisto slovenského detvianskeho kraja, iste musela vedieť aj po slovensky. Nuž a to je všetko, čo sa vie o rodičoch Mateja Bela. Nič sa nevie o príbuzných, iba sa domnievame, že bol jedináčikom, pretože nie je zmienka o nijakých súrodencoch. Vyrastal pod ochranou starej mamy, pretože tá mala dosť starostí s domom a hospodárstvom.
V čase jeho narodenia Očová nemala evanjelického farára, preto evanjelici mohli konať verejné obrady len vo vyhradených artikulárnych kostoloch, a tých bolo v celom Uhorsku okolo päťdesiat. Na krst bolo ďaleko niesť malé dieťa. Keby aj, o termíne krstu by sme sa nedozvedeli, lebo matrika pokrstených v tomto kostole sa zachovala len od roku 1720. Je pravdepodobné, že chlapca pokrstil a meno Matej mu pririekol katolícky farár v Očovej. Záznamy v matrike pokrstených v katolíckom kostole sa nezachovali, lebo fara v roku 1762 vyhorela.
Vzdelanie a raná kariéra: Od súkromných škôl po Univerzitu v Halle
Rodičia podporovali Mateja v štúdiách, lebo v synovi videli veľký talent. Matej Bel bol žiakom súkromných škôl v Lučenci už v roku 1691, v roku 1692 v Kalinove a v roku 1693 v Dolnej Strehovej. V roku 1695 sa dostal na banskobystrické gymnázium, potom na gymnázium do Bratislavy v roku 1700, krátko pobudol vo Vespréme a v Pápe. V roku 1704 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde zmaturoval. Toto cestovanie mladého Mateja prinútilo poznávať rôzne kúty Uhorska, ich zemepis, faunu a flóru, a na cestách spoznával ľudí, ich zvyky a obyčaje.
Po maturite išiel študovať filozofiu a teológiu na Univerzitu v Halle, kde študoval od roku 1704 do roku 1707. Bol mimoriadne snaživým študentom, čo postrehli aj jeho učitelia. Svedomite a zodpovedne sa pripravoval na skúšky. Nechcel sklamať otca. Bol ďaleko od domova a vedel si vážiť vynaložené úsilie rodičov, ktorí mu dôverovali a jeho štúdium finančne podporovali. Už počas štúdia sa prejavili jeho všestranné záujmy: popri teológii ho zaujala filozofia, medicína, prírodné vedy, jazyky a nové pedagogické smery. Štúdium v Halle ukončil v roku 1707.
V Halle si osvojil myšlienky nového prúdu v nemeckej protestantskej cirkvi v 17. a 18. storočí - pietizmu. Bolo to hnutie v tom čase namierené proti povrchnosti náboženstva a cirkvi. V časoch Belových štúdií v Halle prevládal protischolastický duch, ktorý sa prelínal s raným osvietenstvom a pietizmom (protestantizmus zdôrazňujúci citovú a morálnu stránku náboženstva). Bel sa dostal pod krídla Augusta Hermana Franckeho, významného pietistu a reformátora školstva, ktorý mu ukázal cestu k praktickému uplatneniu poznatkov a k sociálnej angažovanosti.
Po ukončení štúdií sa v rokoch 1707 - 1708 stal rektorom školy v Klosterbergene v Nemecku. Následne sa vracal domov šťastný, plný elánu, aby nadobudnuté poznatky mohol odovzdávať ďalším generáciám. Mladý Matej pobudol doma iba krátko. V roku 1708 sa stal prorektorom a v roku 1710 rektorom evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. V rokoch 1708 - 1709 pôsobil aj ako evanjelický pastor v špitálskom kostole svätej Alžbety v Banskej Bystrici. V Banskej Bystrici vyučoval orientálne jazyky a bol aj evanjelickým kazateľom.
Pedagogická a kazateľská dráha v Banskej Bystrici a Bratislave
Matej Bel bol priekopníkom slovenského osvietenstva a pedagogického realizmu, a tieto myšlienky uplatňoval pri vyučovaní. Nové smery presadzoval najmä v organizácii školstva, didaktike a metodike. Vyučoval orientálne jazyky a venoval mimoriadnu pozornosť reálnym alebo takzvaným užitočným predmetom, akými bola fyzika, botanika, ručné práce. Preferoval tiež geografiu. Vydal učebnicu rétoriky, upravenú latinskú gramatiku aj štvorjazyčný latinsko-nemecko-maďarsko-český slovník.
Od roku 1714 bol rektorom evanjelického lýcea v Bratislave, ktoré práve pod jeho vedením patrilo k najnavštevovanejším školám v Uhorsku. V Bratislave dosiahol vrchol svojej vedeckej práce a stal sa známym vo vtedajšom učenom svete. Pôsobil tu v duchu tzv. pedagogického realizmu, ktorý vyplýval z pietizmu a ktorý spoznal v Nemecku. Zmodernizoval latinsko-humanistickú školu a zaviedol vyučovanie domáceho jazyka a tzv. reálnych predmetov.
Od roku 1719 bol Matej Bel farárom nemeckej evanjelickej cirkvi v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1748, keď odišiel na dôchodok. Jeho farská pozícia mu zabezpečila finančnú stabilitu, ktorá mu umožnila venovať sa naplno vedeckej práci.
V roku 1735 pripravil koncept na založenie Uhorskej učenej spoločnosti v Bratislave, ktorej členovia mali mesačne vypracovať štúdiu a bratislavskí sa mali aj mesačne schádzať. Mali tiež vydávať časopis Observationes Posonienses (Bratislavské pozorovania). Uskutočnila sa prípravná schôdza spoločnosti, ale projekt potom zanikol kvôli jezuitom. Bel jezuitov charakterizoval slovami: „(spoločnosť) bola prerušená a zničená tými, ktorí si o sebe myslia, že sú jedinými vedcami.“
Monumentálne Dielo: Notitia Hungariae novae historico-geographica
Matej Bel bol organizátorom vedeckého výskumu v Uhorsku. Jeho najvýznamnejším celoživotným dielom bol ambiciózny projekt vlastivedného a historicko-geografického výskumu Uhorska. O tomto projekte písal už v roku 1723 v diele s názvom Hungariae antiquae et novae Prodromus, cum specimine, quomodo in singularis operis partibus elaborandis, versari constituerit (Posol dávneho a súvekého Uhorska, alebo tiež Úvod do dejín dávneho a súvekého Uhorska). V tomto diele analyzoval vedecký výskum historického, národopisného, zemepisného a jazykového rozvoja v Uhorsku a podal podrobný plán na preskúmanie týchto oblastí.
Na tvorbu tohto impozantného diela získal široký okruh odborných spolupracovníkov z celého Uhorska. Vo vedeckej práci presadzoval moderné metódy - kolektívnu prácu, postup podľa stanoveného plánu, štúdium prameňov a archívov a kritický postoj k faktom. V tomto ohľade už predčil aj osvietencov.
Výsledkom tejto rozsiahlej a systematickej práce sú Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku). Tieto zväzky vychádzali v rokoch 1735 až 1742 v rakúskej Viedni. Matej Bel bol autorom encyklopedického diela o historicko-zemepisných poznatkoch celého Uhorska.
Notície obsahujú rozsiahle zemepisné, národopisné, historické a prírodovedecké poznatky z viacerých uhorských stolíc, predovšetkým z územia dnešného Slovenska. Medzi spolupracovníkmi, ktorí mu pri práci na tomto diele pomáhali, boli napríklad Andrej Hermann, banskobystrický lekár Otto Karol Moller, spišský matematik Pavol Kray, kežmarský rektor Juraj Bohuš, prírodovedec Juraj Buchholz, Ján Matolai zo Zolnej. Dielo bolo doplnené ilustráciami mnohých máp a pohľadov vedút, ktoré do medirytiny stvárnil slovenský geograf Samuel Mikovíni (1700 - 1750), profesor Vysokej školy baníckej a lesníckej v Banskej Štiavnici. Notície sú okrem iného doplnené mapami viacerých stolíc od Samuela Mikovíniho a ich súčasťou sú aj anekdoty z príslušných území.
Dielo Noticia je koncipované podľa jednotlivých stolíc s jednotnou štruktúrou. Delilo sa na všeobecnú a na špeciálnu časť. Najprv boli uvedené prírodovedné a zemepisné údaje, potom informácie o obyvateľstve, správnych inštitúciách, šľachtických rodoch a rodinách. Osobitne sa písalo o slobodných kráľovských mestách, poddanských mestečkách, hradoch a kaštieľoch. Špeciálnu časť uzatvárala mapka ciest každej stolice od Samuela Mikovíniho.
Notície boli rozsiahlym projektom. Vychádzať mali v štyroch častiach a šiestich zväzkoch. V štyroch zväzkoch, ktoré vyšli tlačou s podporou cisára Karola VI., stihol prebrať 10 stolíc, predovšetkým z územia Slovenska. Iba časť práce sa podarilo vydať, ale našťastie vydané zväzky pokrývajú veľké územie dnešného Slovenska. Ostatné zostalo v rukopisnej podobe. Sú významným a ojedinelým vedeckým zdrojom informácií o dejinách, geografii, etnikách a sociálnom zložení Uhorského kráľovstva a dôležitou súčasťou našej historickej pamäte. Dnes sú Belove Notície prístupné aj na internete.
Túto činnosť ocenil a finančne podporil aj panovník Karol III. (cisár Karol VI.) a povýšil Mateja Bela do šľachtického stavu. Aj vysoká katolícka cirkevná hierarchia mnohonárodného Uhorska vydávanie historických prameňov podporovala.
Filozofia, Postoje a Výzvy Doby
V časoch Belových štúdií v Halle prevládal protischolastický duch, ktorý sa prelínal s raným osvietenstvom a pietizmom (protestantizmus zdôrazňujúci citovú a morálnu stránku náboženstva). Na ružomberskej synode v roku 1709 bol pietizmus, najmä zásluhou Daniela Krmana, odsúdený a zakázaný, no Bel zostal trvalým, aj keď umierneným prívržencom tohto náboženského prúdu. Jeho zásluhou sa stala Bratislava akýmsi uhorským centrom pietizmu.
V súkromí bol Bel skryte zaujatý proti Habsburgovcom. Nečudo, že verejne podporoval Františka II. Rákociho, ktorý dával protestantom možnosti náboženských slobôd. Ako prívrženca Františka II. Rákociho Mateja Bela v roku 1709 v Banskej Bystrici generál Heister odsúdil za buričstvo na trest smrti. Napokon ho omilostili. Z textu vyplýva, že Bel prechovával k svojmu rodnému kraju vrúcny vzťah po celý svoj život. Na viacerých miestach vkladá do textu osobné, až intímne spomienky na svoju mladosť či zážitky, a to nielen tie pozitívne, ktoré sa mu natrvalo vryli do pamäti (napr. aj vojnové hrôzy z vyplieneného Zvolena počas bojov stavovského povstania Františka Rákociho II.). Milo neobjektívny je pri opise svojej rodnej obce. Očovú totiž zaradil (povýšil) medzi mestečká (tzv. oppida), hoci takýmito výsadami nedisponovala. Matej Bel do opisu „mestečka“ Očová vsunul aj skromnú pripomienku, že sa tam narodil: „Quam oppidi calamitatem eo ferimus dolentius, quod singulari munere divino isthic anno MDCLXXXIV. nono Calendas Apriles in lucem editi sumus.“ [Túto skazu mestečka znášame tým bolestnejšie, že sme sa tu vďaka osobitej Božej priazni narodili dňa 24. marca 1684.]
V roku 1720 bol Bel v očiach neprajníkov obvinený kvôli jeho študijným cestám. Vyčítali mu, že skúma ekonomické využitie jednotlivých lokalít pre špionáž cudzích mocností. Obvinenia odmietol a ubránil sa. Viedenský cisársky dvor uznal vedeckú činnosť Mateja Bela a samotný cisár Karol VI. financoval vydávanie jeho vlastivedných prác.
Matej Bel bol uhorským patriotom v dobovom ponímaní, no zároveň si zachovával uvedomenie si svojej slovenskej a slovanskej identity. Vo svojich dielach vyzdvihoval kladné vlastnosti slovenského ľudu, ako sú pracovitosť a podnikavosť, a obhajoval starobylosť a rozšírenosť slovanského národa v Európe. Sám seba charakterizoval slovami: „lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus,“ čo v preklade znamená "jazykom Slovák, národom Uhor, vzdelaním Nemec". Toto vyjadrenie odráža jeho komplexnú identitu v kontexte mnohonárodnostného Uhorska. Bel bol uhorským patriotom, no zároveň si plne uvedomoval svoju slovanskú a slovenskú identitu, čo sa odráža v jeho diele a prístupe k národnostným otázkam. Zároveň však venoval rovnakú pozornosť skúmaniu dejín a jazyka aj Maďarov a Nemcov, čím sa snažil o vzájomné porozumenie a zblíženie národov Uhorska.
Jeho dielo vyniká tým, že sa často špeciálne zaoberá spôsobom života a vlastnosťami Slovákov, pričom s obdivom hovorí o ich prirodzenom nadaní a pracovitosti. Zvýraznil tu osobitosť Slovákov, ktorých považoval za potomkov kniežaťa Pribinu a kniežaťa Svätopluka. Matej Bel je označovaný ako "slovenský polyhistor", "slovenský geograf" a "vzor francúzskeho encyklopedistu". Jeho presvedčenie o starobylosti a autochtónnosti slovenského ľudu viedlo k tomu, že sa na jeho dielo často obracali pozornosť slovenských národovcov v 18. a 19. storočí.
Odkaz a Uznanie: Veľká Ozdoba Uhorska
Matej Bel si právom zaslúži označenie polyhistor. Okrem svojej rozsiahlej vedeckej a pedagogickej činnosti bol aj otcom. Bol ženatý so Zuzanou Hermanovou a spolu mali osem detí. Svojim potomkom sa snažil zabezpečiť kvalitné vzdelanie, ktoré by im umožnilo úspešný život v spoločnosti.
Vďaka svojej mimoriadnej vedeckej práci a rozsiahlym znalostiam sa stal známym vo vtedajšom učenom svete. Bol členom viacerých významných učených spoločností, ako napríklad Akademie der Wissenschaften v Berlíne, Royal Society v Londýne, Societas Latina v Jene a Societas incognitorum v Olomouci. Pápež Klement XII. mu udelil zlatú medailu a cisár Karol VI. ho za jeho vedecké zásluhy povýšil do šľachtického stavu a finančne podporil vydávanie jeho vlastivedných prác.
Po smrti ho nazývali aj Magnum decus Hungariae (doslova Veľká ozdoba Uhorska). V roku 1984, pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia, otvorili pamätnú izbu v Očovej, kde mu je venovaný aj pomník od J. Kulicha. V tom istom roku sa meno uhorského polyhistora dostalo aj do kalendára UNESCO. V jeho rodisku je pomník od J.Kulicha. Ján Kupecký vytvoril známy Belov portrét, ktorého originál sa nezachoval (len kópia).
Je autorom približne 50 diel, štúdií a článkov v latinčine, nemčine, maďarčine a biblickej češtine. Jeho vedecký záber bol nesmierne široký, zahŕňal históriu, geografiu, národopis, uhorskú literatúru a kultúru, jazykovedu, ekonomiku a prírodné vedy. Dopisoval si s mnohými významnými zahraničnými učencami. Vedecké práce publikoval najmä v zahraničí. Od roku 1753 boli vydávané jeho prednášky, ktoré sa ako učebnice používali až do konca 18. storočia.
Matej Bel bol v období osvietenstva ev. farár a rektor, pedagóg, zaujímal sa o históriu, geografiu, rastlinstvo, živočíšstvo, poľnohospodárstvo, minerálne pramene, kúpele a národopis. V práci z roku 1732, ktorá sa niekedy cituje v slovenskom preklade ako Posol starého a nového Uhorska, načrtáva aj plán prírodovedného výskumu krajiny. Spolupracoval s mnohými významnými osobnosťami, napr. so S. Mikovínym, ktorý je autorom obrázkov (medirytín) v jeho prácach a s G. Bucholtzom, ktorý mu posielal informácie o Liptovskej stolici.
Doc. Mgr. Imrich Nagy, PhD., prodekan pre vedeckovýskumnú činnosť Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, uvádza: „Každého, kto vezme do rúk dielo Mateja Bela, musí uchvátiť jeho rozsah, informačné bohatstvo a precíznosť; je to až neuveriteľné, ak si uvedomíme možnosti, aké mal k dispozícii. Obdivovať musíme jeho systematický, metodologický prístup, túžbu po poznatkoch a úsilie odovzdať svoje vedomosti čo najširšiemu okruhu čitateľov. Za najväčšiu hrozbu pre svoj štát označoval nevzdelanosť, zápecníctvo, zahľadenosť do seba, uzavretosť, strach pred novými poznatkami. Keby sme jeho dielo posudzovali podľa moderných hľadísk, označíme ho za encyklopedický, kompilačný odborný text - je výsledkom jeho rozsiahlej heuristiky, štúdia literatúry, prameňov i rozhovorov s informátormi.“
Docent Nagy ďalej vysvetľuje, že v dobe Mateja Bela (koniec 17. a prvá polovica 18. storočia) sa od vedca očakávalo, aby bol tak trochu aj polyhistorom, čiže aby mal dobrý rozhľad v základných humanitných aj prírodovedných disciplínach. Bel tieto predpoklady využil nebývalou mierou k permanentnému štúdiu a rozširovaniu svojho prehľadu. Kládol si otázky, hľadal na ne odpovede a pritom sa púšťal do štúdia stále nových okruhov problémov. Odborné práce, ktoré Matej Bel napísal, respektíve sa na ich príprave zásadným spôsobom spolupodieľal, môžeme podľa doc. Mgr. Imricha Nagya, PhD., zaradiť do oblastí teológie, jazykovedy, histórie, geografie, etnológie, genealógie i viacerých prírodných vied. Jeho vedecké kvality dosahovali medzinárodnú úroveň, čoho dôkazom bolo členstvo v učených spoločnostiach v Londýne, Berlíne a v Olomouci.
Postava Mateja Bela jednoznačne spĺňa kvality historickej osobnosti, na ktorú môžeme byť hrdí. Aj maďarskí historici, ktorí si radi privlastňujú osobnosti spoločných uhorských dejín, konštatujú, že bol Slovákom. Je to jeden z najvýznamnejších reprezentantov slovenskej vedy v dejinách. Jeho encyklopedické dielo opierajúce sa - na svoju dobu - o pokrokové vedecké metódy položilo základy pre viaceré moderné vedné disciplíny.
V roku 2014 bol na počesť jeho pamiatky zaradený do kalendára UNESCO. V jeho rodisku, Očovej, sa nachádza pamätná izba venovaná jeho životu a dielu, ktorá je sprístupnená verejnosti. V centre obce stojí aj jeho pamätník. V roku 2014 RTVS vyrobila 40-minútový dokumentárny film "Matej Bel", ktorý bol nakrúcaný v Rakúsku, Maďarsku a na Slovensku, čo približuje jeho život a dielo širokej verejnosti. Jeho osobnosť je dodnes inšpiráciou. Ako vedec aj ako človek sa dokázal povzniesť nad jazykovou a národnostnou inakosťou a osudy ľudí žijúcich v Uhorsku boli jeho srdcovou záležitosťou.
Úmrtie Veľkého Polyhistora
Od roku 1748 bol Matej Bel na dôchodku. Zomrel nečakane na mŕtvicu po návrate do Bratislavy z rakúskych kúpeľov Altenburg, kde sa liečil. Stalo sa tak 29. augusta 1749 v Bratislave vo veku 65 rokov. Matej Bel z Očovej, ktorého život a dielo predstavujú fascinujúci príbeh slovenského polyhistorika, encyklopedistu, pedagóga, evanjelického kazateľa a priekopníka slovenského osvietenstva, zanechal nezmazateľnú stopu v dejinách vedy a vzdelanosti. Jeho meno je dodnes spájané s intelektuálnym dedičstvom a s formovaním moderného vedomia v stredoeurópskom priestore.
tags: #matej #bel #narodenie #a #smrt