Materstvo je jednou z najzásadnejších a najhlbších životných skúseností, ktorá radikálne mení život ženy. Prináša so sebou neopísateľnú radosť a lásku, no zároveň je spojené s množstvom výziev, ktoré sú v modernej spoločnosti často prehliadané alebo zľahčované. Táto jedinečná cesta transformácie ženy v matku je plná omylov, pádov a únavy, na ktorú vás nikto nedokáže plne pripraviť - ani vlastná matka. Spoločnosť, v ktorej žijeme, neraz kladie na ženy - matky nereálne očakávania, vyžadujúc od nich, aby boli skvelými matkami, výkonnými v práci, skvelými manželkami a milenkami v jednej osobe. Okrem toho majú dobre vyzerať, vždy mať navarené, najlepšie tri chody každý deň, a mať domácnosť tip-top. A samozrejme, múdre a šikovné deti, ktoré už v troch rokoch hovoria plynule po anglicky. Tieto prehnané nároky vytvárajú tlak, pod ktorým ženy nemajú „právo“ sťažovať sa, že sú unavené, alebo že toho majú jednoducho dosť, pretože by to znamenalo zlyhanie. Je však kľúčové dovoliť si v pravde nazrieť na seba, bez posudzovania okolia, čo môže byť v konečnom dôsledku oslobodzujúce.
Historické Korene Podpory Matiek a Výchovy Detí
V minulosti bola podpora matiek a výchova detí štruktúrovanejšia a inštitucionalizovanejšia. Sekcia vývinovej psychológie v minulosti zastrešovala prácu psychológov, majúcich na starosti metodické vedenie výchovnej práce v detských jasliach. Personál pôsobiaci v detských jasliach bol komplexný, pozostával z vedúcej sestry, metodika pre výchovnú prácu a zdravotných sestier špecializovaných na výchovnú prácu s deťmi. Na každom oddelení boli k dispozícii aj pomocnice. Metodika výchovnej práce s deťmi bola starostlivo členená na rozumovú výchovu, pracovnú výchovu, výtvarnú výchovu, hudobnú výchovu a telesnú výchovu, a to špeciálne pre každé vekové obdobie dieťaťa. Dnes však toto všetko robí v jednej osobe maminka na materskej, akože dovolenke. Tento termín „dovolenka“ je zavádzajúci a pravdepodobne ho vymýšľal muž, pretože materstvo, najmä v prvých rokoch života dieťaťa, je nepretržitá služba bez voľných dní či hodín.
Kontrast medzi minulou komplexnou podporou a súčasnou realitou je markantný. Ženy dnes žijú často v izolácii vlastného bytu či domu, ďaleko od svojich príbuzných a mimo komunity, ktorá by si vzájomne pomáhala. Veľká časť vecí a celá starostlivosť zostáva tak na pleciach hlavne matky a otca. Aj niektorí otcovia detí majú očakávania ako „Chcem mať doma pokoj a poriadok, keď sa vrátim z práce.“ Autorka odporúča takéto požiadavky nerešpektovať a trvať na zapojení do starostlivosti a výchovy detí. Nedostatok vonkajšej podpory a prehnané očakávania prispievajú k pocitom vyčerpania a frustrácie, ktoré sa stávajú dennými, nevítanými spoločníkmi mnohých matiek.
Materstvo v Dvoch Svetoch: Inštinkt versus Racionálne Očakávania
Byť matkou znamená predovšetkým žiť v dvoch svetoch - a to je krehký svet dieťaťa dotýkajúci sa nebeských sfér a svet reálny, konkrétny a pozemský. Každý z týchto svetov má pritom iné pravidlá. Ak chce byť matka s dieťaťom, musí sa načas vzdialiť svetu pozemskému a malo by jej to byť v pokoji umožnené. Hlboký strach matky o dieťa jej nemusí umožniť vrátiť sa do reálneho sveta, vrátiť sa k manželovi, partnerovi a otcovi dieťaťa, ktorý na ňu čaká.
Inštinkt je v súčasnosti často stavaný do protikladu s rozumom, akoby bol inštinkt niečo menej, no všetci sme inštinktívni aj racionálni. Otehotnieť, vynosiť dieťa, porodiť ho, prejsť bolesťou pôrodu, kojiť a vyživovať dieťa, je dané hlbokou inštinktívnou múdrosťou prírody, ktorá sa vyvíjala milióny rokov. Je to správanie mimoriadne racionálne, ale nie v zmysle súčasných kritérií racionality. Aby žena dokázala byť matkou, musí opustiť svet rozumu. Tento prerod v matku sa udeje počas pôrodu prvého dieťaťa a je to nová rola, ktorú si treba osvojiť, jednoducho zvyknúť si na to, že už som mama. Práve tento aspekt nie je vôbec jednoduchý. Akceptovať ho a žiť ho sú dve rôzne veci, ide o totálnu zmenu v každej oblasti života. To staré sa jednoducho pominulo, je to minulosť.
Prerod Ženy v Matku: Jedinečná Cesta Radosti, Omylov a Únavy
Mgr. Mária Mikulík, matka troch detí, žijúca vo Francúzsku, potvrdzuje, že materstvo obetou nepochybne je, a to často aj na úkor samej seba. Hoci sa prípravám na pôrod venuje dnes veľa priestoru a relatívne obsiahlo, na samotné materstvo a, čo to znamená byť matkou, vás nepripraví nikto. „Ani vlastná matka,“ dodáva Ester, ktorá je na materskej takmer päť rokov s dvoma synmi. Počas tohto obdobia „dovolenky“ si prešla vyhorením, permanentnou únavou a stresom niekoľkokrát. „Mám pocit, že som hlúpa. A prečo je to tak?“, pýta sa zúfalo žena po niekoľkých rokoch na materskej dovolenke. Pocit odstrihnutia od sveta tam vonku, od práce, od života vôbec, je večným kolotočom starostlivosti o deti a domácnosť. „Na káve s kamoškami som nebola ani nepamätám. A o wellnesse a saune môžem len snívať. Navyše je tu aj covid. Nedá sa ísť fakticky nikam. A vôbec v tomto celom mojom materskom skákaní okolo detí, muža a domácnosti, po piatich rokoch nevidím zmysel. Doslova som alergická na otázky o treťom potomkovi. Cítim sa osamelá, nepochopená a notoricky unavená. Vyhorená až na koreň.“
Materstvo mení životný rytmus a režim náhle, radikálne a často prekvapivo. Tamara, mama 10-mesačnej dcéry, opisuje: „V prvých mesiacoch som mala pocit, že to nezvládnem. Nešlo mi dojčenie, bola som unavená, nespokojná so svojím telom, s tým, že sa cítim beznádejne. Už v pôrodnici som cítila úzkosť z toho, že som tam sama, a že som hodená do niečoho, čo neviem.“ Psychologička Zemandl zdôrazňuje, že rodičia sa na príchod bábätka pripravujú skôr prakticky - kúpou pomôcok, zabezpečením medicínskych informácií, no zaskočia ich témy ako spánok, plač a vlastné prežívanie. Žena nemá priestor spamätať sa z pôrodu, zrazu je v kolotoči všetkých možných emócií a do toho jej prinesú dieťa, o ktoré sa musí starať. To boli pre Tamaru najsilnejšie momenty. Pamätá si, ako stála v sprche, bolo jej na odpadnutie a v hlave mala obrovský strach. Nebol priestor premýšľať, spracovať ho. Po hodine odpočinku jej priniesli dieťa a uvedomila si, že už nikdy nebude sama. Mnohé ženy hovoria o tom, že počas materstva sa z nich stal iný človek, máloktorá to však dokáže opísať.
Helena zažila náročné nielen prvé mesiace po pôrode, ale aj obdobie krátko po otehotnení. Z novej úlohy ju prepadávala panika. Bála sa spoločenskej izolácie, mala strach, že zostane doma s dieťaťom odstrihnutá od všetkých aktivít. Jej syn spal najviac hodinu v kuse. „Po troch mesiacoch som skončila na pohotovosti s totálnym vyčerpaním a teplotami,“ opisuje mama dnes takmer 5-ročného chlapca. Materstvo je nonstop, a každá žena potrebuje aspoň na chvíľu prestávku od dieťaťa, hoc len na pár dní. Psychologička ďalej vysvetľuje, že dnes viac ako v minulosti riešime takzvaný ‚well being‘, a teda aktivity a záľuby potrebné na to, aby sme sa dobre cítili. Mnohé ženy krátko po pôrode opisujú doslova pocit straty života, ako ho poznali predtým. Zmena životného tempa a režimu, ktorý napĺňa deň, býva s príchodom dieťaťa náhla, radikálna a často prekvapivá. Psychologička dodáva, že žena sa v takomto prípade len veľmi ťažko sústredí na bábätko, o to menej mu rozumie, čo negatívne pocity len umocňuje.
Neoddeliteľná Súčasť Materstva: Obeta a Hľadanie Zmyslu
Materstvo je poslanie. Prináša so sebou veľa lásky, krásy a aj obety. Tá sa dnes, v tejto instantnej dobe, kedy chceme všetko rýchlo a najlepšie hneď, jednoducho nenosí. Mária Mikulík pripomína, že všetko, čo sme v živote dosiahli pred materstvom, bola tiež istá forma obety ako výmeny za niečo. Napríklad obeta času a voľna za štúdium a získanie titulu. V materstve je to krásne, lebo tvoje dieťa objíme práve teba, povie mama iba tebe, jeho myšlienky na mamu budú patriť len tebe. Materstvo a rola matky je úlohou, ktorá dáva žene hlboký zmysel. Privádzame na svet nový život, urobíme všetko pre to, aby sme podporili jeho rast.
Žena za svoj život preberá na seba množstvo rolí. Najskôr dcéra, potom zväčša manželka a neskôr sa niektoré stanú aj matkami. No najskôr je žena. Avšak vedomé prežívanie materstva a ženstva nie je vôbec samozrejmosťou pre mnohé ženy. Podľa terapeutky a lektorky podporných skupín, Jany Almaji Vaculčiakovej, ktorá sa venuje sprevádzaniu žien už 15 rokov, v každej vývojovej fáze aktivujeme niektorú zo svojich ženských častí - archetypov. Vstupom do obdobia dievčaťa prvou menštruáciou, vystupujeme z detstva. Dievča si aktivuje schopnosti, ktoré žene pomáhajú rozvinúť svoj vlastný život podľa svojich predstáv. V tomto období sa otvárame mužom a aktivujeme svoju partnerku a milenku, ktorá má mnoho podôb a je cestou k materstvu. Žena partnerka venuje čas mužovi a rozvíja zručnosti, ktoré podporujú vzťah a základ pre rodinný systém. Nato, že končí materstvo, upozorňuje menopauza a my vstupujeme do obdobia kráľovnej. Ženy, ktorá má veľa skúseností, vytvorila svoje kráľovstvo, pozná svoju hodnotu a môže to, čo pozná odovzdávať širšej spoločnosti.
Mária Mikulík hovorí, že materstvo je v tomto čase veľmi ospevované, pretože väčšina matiek, terajších tridsiatničiek, si prešla dlhým obdobím čakania. Najskôr bolo treba dokončiť univerzitu, nájsť si prácu, kde chceli niečo dokázať a vybudovať si kariéru. Mnohé sa stali matkami až vo svojich tridsiatich rokoch. Teda už majú čo to odžité, poštudované, pobehané zahraničie, potom svadba, alebo aj nie. To všetko je za nami a k životu nám už treba aj deti, na ktoré sme z biologického pohľadu veru pekne dlho čakali. Do času, kým prišli deti, sa nám ako ženám darilo slušne. Vyštudovali sme, našli sme si vysnívanú prácu a chceme mať aj vysnívané materstvo. Lenže, keď vhupneme do materstva, zisťujeme, že ono to nie je až také, ako sme si predstavovali. Veľa vecí sa jednoducho nedá naplánovať a už vôbec nie v slovenských podmienkach zdravotníctva, dokonca je problém skĺbiť prácu s materstvom.
Temné Stránky Materstva a Prekvapenie Realitou
„Nepotrebovala som prácu ani cudzie prostredie, stačila mi na to kuchyňa, dve emóciami zavalené deti a môj vlastný pocit zlyhania, beznádeje, že to už nikdy lepšie nebude,“ opisuje Dominika svoje pocity. Súlad medzi rodičom a bábätkom sa však tvorí v čase. A tak ako sa v každom vzťahu učíme rozumieť jeden druhému a približovať sa k sebe, rovnako je to aj vo vzťahu so svojím dieťaťom. Materstvo je nositeľkou širokej škály pocitov, vrátane úzkosti, obviňovania či hnevu. Je však aj láskavou matkou, ktorá učí svoje deti čítať a venuje im svoj čas. Ambivalencia je súčasťou ľudskej emocionality. Takmer v každej situácii môžu byť prítomné na prvý pohľad protichodné emócie. Keď Ledu vo filme udrie jej dcéra a ona jej prísne pohrozí, aby to nerobila, dievča sa jej ďalej smeje a udiera ju. Pohľad zvonka na takúto situáciu môže pôsobiť iracionálne, ale nevieme, aký má tá žena za sebou deň, týždeň, mesiac.
Daniela, matka štyroch detí, si myslí, že existujú viaceré extrémy v pohľade na materstvo, alebo vôbec očakávania od človeka - či je to žena alebo muž. „Niekto pokladá kariéru alebo pohodlie za prioritu, z ktorej nepopustí. Na druhej strane, častejšie snáď ženy túžia viac dávať, než prijímať. A donekonečna takýto systém nemôže fungovať. Aj ja som chcela iba slúžiť, byť starostlivá o druhých. Ale časom som si začala uvedomovať, že povolanie, o ktoré som prosila a sviatosť, ktorú sme si vyslúžili je manželstvo. Ja som neprisahala pred oltárom že zahyniem od citového aj fyzického vyčerpania. Sľúbila som milovať a ctiť manžela a on sľúbil milovať a ctiť mňa. Nesľúbili sme si hypotéku, stavbu domu ani vychovať čo najviac detí. Hoci čokoľvek z toho, alebo aj všetko môžeme. Spokojne. Len aby sme pritom nezabudli milovať.“
Faktom je, že spomínané matky nie sú so svojimi starosťami a obavami jediné. Stačí nahliadnuť do pár obľúbených materských fór na sociálnych sieťach a spomínané témy ako stres, vyhorenie či frustrácia sa tam skloňujú často. Virtuálne rozhovory a vyliatie si srdca s inými matkami môžu pomôcť, no dlhodobo to veľa nerieši. Je potrebné vykročiť a urobiť zopár konkrétnych zmien, možno napríklad vyhľadať pomoc a vedenie od dobrého terapeuta. „Keď sa nám pokazí práčka, automaticky hľadáme opravára, ktorý nám ju opraví,“ zaznieva trefná pripomienka.
Tamara ďalej opisuje pocity po narodení dcéry: „Po narodení dcéry ma dostával do veľmi nepríjemných pocitov jej plač. Nevedela som, ako ju utíšiť, ešte sme sa len zoznamovali a nikdy som nemala skúsenosť s detským plačom. Pre ten neutíchajúci plač, ktorý neviete zastaviť, až plačete s bábätkom. Pociťujú, že nedokážu rozumieť a pomôcť vlastnému dieťaťu a myslia si, že by mali.“
Radka, matka s dcérou, opisuje mimoriadne vypätú situáciu: „V jeden deň, keď mala dcéra opäť svoj nespací maratón a ešte k tomu jeden z preplakaných dní, sme išli po syna do škôlky a hneď na krúžok. Zaparkovali sme v nákupnom centre, ako každý týždeň, a utekali sme, pretože sme nestíhali. Po krúžku sa ešte chvíľu hral s kamarátom, ale dcéra už bola nervózna, unavená, uplakaná. Chvíľu som ho nechala pohrať sa a už som ho hnala domov. Bol však celý špinavý, pretože sa na krúžku váľali po zemi, kňučal mi celú cestu v aute, že je špinavý a on takto nepôjde medzi ľudí. Do toho dcéra plakala a nám sa akurát končilo parkovanie zadarmo a nechcelo sa mi to riešiť, pretože som lístok mala v aute a pokladňa bola na opačnej strane. Tak sme sa rýchlo ponáhľali, aby sme čo najskôr odišli z parkoviska. Usadila som obidve deti do auta, dcéra strašne plakala, až kričala a syn stále kňučal, že je špinavý. Ja som naštartovala a dala plný plyn doprava. Myslela som si, že parkujem ako minulý týždeň na kraji, že len vytočím a pôjdem rovno a hneď budeme pri východe. Tentokrát som však zaparkovala pri stĺpe. Až rozbité bočné okienko, vysypané sklo a porezaná ruka ma z tohto celého prebrali. Cez dcérin plač a synovo kňučanie som nepočula náraz do stĺpa. Veľmi som sa rozplakala, až hystericky. Vtedy by som najradšej utiekla.“ Táto príhoda ilustruje, ako extrémny stres a strata kontroly môžu viesť k nebezpečným situáciám a vyvolať traumatické reakcie. Je dôležité si uvedomiť, že špecificky treba upozorniť na zažitú traumu, ktorú si matka nemusí pamätať, ale jej telo môže reagovať extrémne v stave, keď je vystavená napríklad strate kontroly.
Pokiaľ vás zaplavujú emocionálne stavy, ktoré nedokážete racionálne ustáť, doprajte si psychologickú podporu a pomoc. Mnohé sa dá zvládnuť aj v rámci vlastného sebarozvoja, no ak ste zažili ťažšie detstvo, je veľmi pravdepodobné, že budete mať tendenciu opakovať to, čo bolo páchané na vás. Nie je to vaša vina, ale nie je jednoduché vystúpiť z tohto vzorca. „Sú to veľmi temné momenty, keď je to mix zúfalstva a únavy, ale hlavne myšlienok na to, že nie som dosť dobrou mamou,“ opisuje Valentína. „Myslím na to, že starostlivosť o nich nezvládam tak, ako by som mala, a že by im vlastne bolo bezo mňa lepšie. Že niekto iný by to zvládol a napĺňal im potreby spôsobom, ktorým to ja nedokážem. Keď na to s odstupom pomyslím, viem sa vžiť do tej až fyzickej prázdnoty.“ Jedna z vecí, ktorá zarazí na diškurze ohľadom materstva a rodičovstva, je, že sa akoby implicitne predpokladá, že rodičia sú ‚hotoví‘ ľudia, ktorí majú vyriešené duševné bolesti a traumy, vedia perfektne pracovať s emóciami a byť tak skvelou oporou pre svoje deti. „Aj rodičia sú ľudia, ktorí potrebujú stálu emocionálnu podporu a nemusia všetko zvládať s nejakou ľahkosťou. Ja sama som chodila na pravidelné terapie dávno pred pôrodom a aj tak ma to celé zastihlo absolútne nepripravenú,“ priznáva Valentína. Je dôležité, aby zažili aj to, ako sme sklamaní sami zo seba a dokážeme k sebe napriek tomu pristupovať s láskou a úctou. Diskusia o materstve a výchove je potrebná, no často sa pri nej zabúda na potreby žien, ktoré sú zo svojej úlohy vyčerpané. Je totiž prirodzené cítiť únavu, ak matka v noci spí pár hodín a potom sa musí starať o deti aj o domácnosť.
Zásadný Význam Stanovenia Hraníc a Sebapoznania
„Aj v lietadle, keď začnú silné turbulencie a vám vypadnú kyslíkové masky, najprv máte dať masku sebe a až potom dieťaťu,“ hovorí Radka. Tento ideál obetavej a dokonalej matky je nebezpečný aj pre samotné ženy. Náhle uvedomenie si potlačovania samej seba môže vyvolať pocity krivdy. Tie môžu viesť k ťažkým stavom a k extrémnym riešeniam. Preto je dôležité, vedome si vytvárať priestor pre seba. Robiť veci, ktoré ženy naozaj tešia. Nezabúdať ani na pestrú stravu, pohyb a stretávanie sa s inými matkami.
Materstvo nie je obeta na úkor seba. Klinická psychologička Stanka Nociarová, aktuálne tiež na materskej, vysvetľuje dôležitosť hraníc: „Pretože bez hraníc strácame kontakt so samými sebou…a s tým aj schopnosť naozaj BYŤ s druhými (autenticky milovať, byť napojení, počúvať, hnevať sa, ospravedlniť sa…).“ O dôležitosti času na seba dobre vie aj matka dvojičiek a štvorročnej dcérky, Anna. Podľa nej by to bola ideálne hodina denne a mala by na to pamätať každá žena. Odporúča napríklad si stanoviť, že nie všetko sa točí okolo detí, manžela a domácnosti. Ak si nestanoví hranice, bude len slúžkou svojich detí, muža a otrokom domácnosti. A musí si vybrať, či chce mať dokonalé deti na svoj obraz, alebo ich prijme také, aké sú, alebo bude chcieť mať vyluxovanú domácnosť a deti pôjdu bokom, alebo sa doslova uštve upratovaním, varením, výchovou, starostlivosťou o deti a s rizikom, že jej manželstvo stroskotá. Žena-matka musí milovať aj samu seba, musí byť trošku sebecká. S manželom sa od začiatku spoločne podieľať na výchove, starostlivosti o deti a chode domácnosti. Deti smerovať od útleho detstva k tomu, že aj mama má právo na svoj priestor a chvíľu čas iba pre seba. Asertivita je dôležitá.
Podľa lektorky a terapeutky Vaculčiakovej, je práve určovanie hraníc súčasťou separačných procesov, hranicami sa oddeľujeme od blízkych, aby sme dostatočne vnímali seba. Je dôležité vedieť, že zdravé hranice si dokážeme určiť vtedy, keď vnímame kontakt so sebou a svojimi potrebami. „Vtedy vieme komunikovať, čo potrebujeme, s kým to chceme, kam kráčame a podobne. Ak si uvedomujem seba, svoje schopnosti, možnosti, zámery, vieme, kedy je dobré povedať ÁNO a kedy NIE.“ Život nás nepretržite vyzýva k udržiavaniu rovnováhy a tak je dobré vedieť, že áno aj nie sú rovnako dôležité. Ponúka malé cvičenie: skúste si jeden deň všímať, ako často hovoríte áno a ako často si dovolíte povedať nie. Vstupom do materstva sa pozornosť ženy otáča smerom von. Žena sústredí svoj záujem na dieťa a rodinný život a ona sama má problém udržať kontakt so sebou. Preto je náročnejšie uvedomiť si svoje emocionálne nastavenie, komunikovať svoje potreby, požiadať o pomoc, dopriať si čas pre seba na relaxáciu. Povinností v domácom prostredí je príliš veľa a vedú ženu k nepretržitým reakciám. K tomu nedostatočný spánok, možno aj nie celkom plnohodnotné stravovanie hovoria o tom, že je narušená rovnováha v príjme a vo výdaji energie. Časom sa to musí prejaviť a tak vlastne žena dostáva informáciu tela, ktorá ju vedie k starostlivosti o seba. „Odporúčam ženám vytvárať si vedome priestor pre seba, keď cítia, že sú za svojimi hranicami. Napríklad formou dohôd zapojiť svojich partnerov alebo blízkych ľudí do činností, ktoré sa spájajú so starostlivosťou o domácnosť alebo aj o dieťa. Odporúčam počas dňa robiť veci, ktoré ženy naozaj potešia a dávajú pocit slobodného prejavenia sa.“
Nebáť sa Požiadať o Pomoc a Prioritizovať Vlastné Potreby
Jedným z možných nástrojov môže byť aj technika naučiť sa hovoriť „NIE“, lebo aj to je odpoveď. Ako sa to dá naučiť a nemať pritom výčitky? Ako nebyť otrokom svojich detí a domácnosti? Ak sa podľa Vaculčiakovej cítime ako otrokyne, už máme signál, že niečo treba robiť inak. Ak sa rozhodneme túto rolu žiť, môžeme. Ak sa rozhodneme z role otrokyne vystúpiť, nájdeme si spôsob. „Možno je dobré položiť si pár otázok, napríklad: Čo sa práve učím? Za čo všetko som zodpovedná? Alebo sa môžeme porozprávať o svojom pocite s partnerom, s deťmi, s blízkymi. Možno je dobré zájsť k odborníkovi, ktorý sa venuje vzťahovým princípom a naučiť sa niečo nové. Môžeme si prečítať knihu, porozprávať sa s kamarátkami, navštíviť seminár, príležitostí na to, ako vytvoriť zmenu máme v dnešnej dobe naozaj veľa.“ Terapeutka ponúka aj ďalšiu inšpiráciu na sebapoznávacie cvičenie: „Jeden deň sa sústreďte len na to, ako hovoríte nie. Skúmajte, aké to pre vás je povedať bezpečné NIE. Komu to povedať dokážete a možno zistíte, že niekde to nejde. Ak to nepôjde s ľuďmi, len si nahlas povedzte niekoľkokrát počas dňa NIE a pozorujte, ako sa cítite, aký je pri tom váš hlas. Uvedomte si, že NIE iným znamená často ÁNO pre seba. Týmito slovíčkami vytvárame priestor pre seba alebo seba dávame iným.“
Prosba o pomoc nie je prejav slabosti či neschopnosti. No mnohé ženy to nevedia a chcú byť perfektné a dokonalé matky i manželky, no dlhodobo je to cesta do pekla. Ako sa na začiatku naučiť požiadať si o pomoc manžela, blízke okolie? Podľa Vaculčiakovej platí, že ženy, ktoré sa cítia slabé, sa snažia urobiť všetko samy. „Tým si aktivujú svoje schopnosti, čím viac schopností vnímajú, tým silnejšie sa cítia. Silné ženy nemajú problém požiadať o pomoc, lebo vedia, že im to neuškodí. Vidia svoju hodnotu a nemajú potrebu nič si dokazovať. Nepotrebujú byť dokonalé, lebo vedia, čo dokážu a cenia si svoje kvality. Chápu, že nemusia vedieť všetko a na miesta, kde nesiahajú ich schopnosti, prizvú ľudí, ktorí vedia. Preto bezpečne skúšajme požiadať o pomoc a buďme spokojné s tým, čo nám pomoc iných prinesie.“ Azda to najdôležitejšie a možno najťažšie na záver. Čo je skutočne dôležité? Naplniť najskôr vlastné potreby tela, ducha a duše. Nedá sa len vydávať. Dávame iba to, čo sami máme. Najdôležitejším posolstvom je najskôr sa postarať sama o seba. Nie je to vôbec egoistické, ale nevyhnutné. Iba spokojná a vyživená mama dokáže vytvárať harmonické rodinné prostredie. Čerpá z neho manžel aj deti. To je to teplo domova. Veľmi cenná je tu prevencia a nečakať na pomyselnú poslednú kvapku alebo dovtedy, pokým kalich trpezlivosti nepretečie.
Keď matka nerozmýšľa a nespráva sa podľa očakávaní spoločnosti, vzbudzuje minimálne pochybnosti, či sú pre ňu dôležité rodinné hodnoty. Akoby spoločnosť stále nebola pripravená prijať ženu, ktorá chce napĺňať aj vlastné potreby a túžby. „Keď som čakala syna, mala som obdobie štyroch plných mesiacov, keď dcérka chodila do mini jasličiek a ja som pracovala na polovičný úväzok. Bolo to pre mňa skvelé obdobie, cítila som sa oveľa viac naplnená, oddýchnutá a aj čas s dcérkou, ktorý som potom trávila, bol oveľa kvalitnejší a radostnejší,“ hovorí jedna z matiek. Všetky oslovené ženy hovoria, že materstvom sa ich život úplne zmenil. Niektoré matky ďalej túžia po kariére, nechcú prísť o svoju identitu, chcú sa opäť cítiť príťažlivé. Je v poriadku cítiť vyčerpanosť aj frustráciu. Je tiež v poriadku mať pochybnosti, že nie za každých okolností dokážem byť milujúcou a trpezlivou mamou plnou nehy a obetavosti. Je úplne v poriadku cítiť sa v materstve zle. Nie pre všetky ženy je totiž táto úloha prirodzená a mnohé sa ju musia naučiť. „Dôležité je, aby obaja partneri boli spokojní s tým, ako sa rozhodli pristúpiť k rodičovstvu, ako si rozdelili starostlivosť o deti, domácnosť a ako si v tom celom nájdu čas pre seba aj jeden pre druhého,“ vysvetľuje Radka. „Pred viac ako rokom som sa vrátila k detskej záľube - k divadlu. A som vďačná mužovi, že sa vieme zosúladiť, aby to fungovalo. Dnes už aj bez plaču, toho detského,“ priznáva Dominika. A Valentína dopĺňa ďalšiu rovinu s konkrétnym príkladom. „Mohla by som si povedať, že ako matka tým pádom zlyhávam, no je to vo finále obrovské plytvanie mojej energie a nútenie sa do nejakej polohy, v ktorej by trpeli aj deti. Práve záujmy detí sa v tomto celom podľa mňa často strácajú, a to je škoda.“ Je možné, že na uspávanie je pre bábätko bezpečnejšia náruč otca, ktorý strávil časť dňa inde ako pri dieťati. Je možné, že bude mať viac trpezlivosti a pochopenia ako mama po celom spoločnom dni, vysvetľuje Zemandl. Dieťa tiež vníma jeho pokoj a je pravdepodobné, že skôr a lepšie zaspí. Keď izraelská sociologička Orna Donath vydala pred siedmimi rokmi knihu o ženách, ktoré oľutovali materstvo, otvorila veľmi dôležitú debatu. Za posledné roky sa stále viac žien zveruje s tým, že materská dovolenka nie je žiadnou dovolenkou, naopak, priznávajú, že ich všetky povinnosti okolo starostlivosti o potomkov aj domácnosť skôr vyčerpávajú, než napĺňajú. „Je normálne cítiť sa neschopná, preťažená, smutná, sklamaná. Či už niekoho, kto vám pomôže s bábätkom, varením, alebo odbornú pomoc v podobe laktačnej poradkyne alebo psychologičky. Ak vám pomáhajú sociálne siete, doprajte si ich. Môžu však zvyšovať očakávania a s tým spojenú úzkosť.“
Adaptácia Dieťaťa na Materskú Školu: Prechod a Výzvy
Materská škola je spravidla prvou inštitúciou, na ktorú sa dieťa po výchove v rodine adaptuje. Tento proces nebýva jednoduchý pre dieťa, pre rodiča, ani pre učiteľa. Dieťa opúšťa doteraz jemu známe prostredie rodinnej istoty a bezpečia. Nahrádza ho novým prostredím, ktoré je preň neznáme. Najväčším problémom je pre dieťa odlúčenie od matky, ktoré spôsobuje zmenu správania dieťaťa. Prechod z rodinného prostredia do inštitucionalizovaného prostredia materskej školy je v živote dieťaťa veľká a významná zmena. Do materskej školy (ďalej len „MŠ“) sa prijímajú deti spravidla od troch rokov. Podľa Pruchu Wallterovej a Mareša (2008) je adaptácia procesom prispôsobenia sa jednotlivca novým sociálnym podmienkam. V tomto prípade sa jedná o podmienky MŠ. Táto významná zmena v živote dieťaťa a celej rodiny sa už tradične viaže k veku okolo troch rokov. Vek však nie je jediným ukazovateľom úspešnosti adaptácie dieťaťa. Je dôležité byť citlivý a vnímavý už pri prvom kontakte dieťaťa s MŠ. Obdobie nástupu dieťaťa do MŠ je veľmi dôležité pre jeho ďalší vývin, ktorého zanedbanie môže mať vážne následky. Mnohé učiteľky MŠ konštatujú, že v posledných rokoch prichádza do MŠ stále viac detí, ktoré nie sú na podmienky MŠ vôbec pripravené, a preto majú veľmi ťažkú adaptáciu.
Podľa Slezákovej et al. prebieha adaptácia v niekoľkých etapách. Orientačná etapa je charakteristická reakciami organizmu dieťaťa na nové, neznáme podmienky. Dieťa reaguje zväčša plačom, hnevom, vzdorom, čo je prirodzená reakcia, keďže si nevie vysvetliť, prečo ostalo samé v neznámom prostredí. Nasleduje etapa prispôsobenia sa novým podmienkam a nachádzanie variantov reakcií na vonkajšie vplyvy prostredia. Dieťa postupne zisťuje, že v MŠ je aj zábava. Posledná je etapa relatívne stáleho prispôsobovania, ktorá je hľadaním najvhodnejších možností reagovania na záťažové situácie rôznej povahy. Pre dieťa v období okolo troch rokov sú záťažovými situáciami napríklad konflikty s rovesníkmi, zmeny v dennom režime, alebo potreba dodržiavať pravidlá. Je bežné, že adaptácia spravidla prebieha plačlivo. Ide o stresujúcu situáciu pre dieťa, rodiča, ale aj učiteľku. Postupná adaptácia je odporúčaná psychológmi aj pedagógmi. Podľa § 6 vyhlášky č. 541/ 2021 Z. z. „Ak je dieťa prijaté na adaptačný pobyt, zákonný zástupca ho privádza do materskej školy na čas dohodnutý s riaditeľom.“
Praktické Informácie o Povinnom Predprimárnom Vzdelávaní
Pre dieťa, ktoré dosiahlo päť rokov veku do 31. augusta, ktorý predchádza začiatku školského roka, od ktorého bude dieťa plniť povinnú školskú dochádzku v základnej škole, je predprimárne vzdelávanie v škôlke povinné. Predprimárne vzdelávanie v škôlke (daný jeden rok) nie je súčasťou povinnej školskej dochádzky, tá je 10-ročná. Odklad do školy, ako sme ho poznali, je od 1.1.2021 zrušený. Ak dieťa po dovŕšení 6 rokov nedosiahne školskú spôsobilosť, je potrebné predložiť riaditeľovi škôlky nižšie uvedené doklady: písomnú žiadosť o pokračovaní plnenia povinného predprimárneho vzdelávania, odporučenie všeobecného lekára pre deti a dorast a odporučenie príslušného zariadenia poradenstva a prevencie, a informovaný súhlas zákonného zástupcu alebo zástupcu zariadenia. Takže, ak chcete pre dieťa odklad do školy, samozrejme informujete aj riaditeľa základnej školy, ale žiadosť o pokračovaní v škôlke sa podáva riaditeľke MŠ. Ak dieťa ani po pokračovaní plnenia povinného predprimárneho vzdelávania v materskej škole nedosiahlo školskú spôsobilosť, začne najneskôr 1. septembra, ktorý nasleduje po dni, v ktorom dieťa dovŕši siedmy rok veku, plniť povinnú školskú dochádzku v základnej škole.
Riaditeľka MŠ zverejňuje Oznam o prijímaní dieťaťa na predprimárne vzdelávanie v MŠ v nasledujúcom školskom roku podľa § 59 ods. 3 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a po dohode so zriaďovateľom MŠ. V ozname uvedie, kde si rodičia môžu vyzdvihnúť žiadosti a v akom čase. Žiadosť býva k dispozícii aj na webovej stránke MŠ. Podávanie žiadostí možno realizovať formou elektronickej prihlášky, osobne na riaditeľstve MŠ, alebo poštou na adresu MŠ. Je dôležité, aby žiadosť bola potvrdená pediatrom.
Rovnako ako sú v súčasnosti spádové základné školy, fungujú i spádové materské školy podľa trvalého pobytu dieťaťa. Riaditeľka zverejní na webovej stránke školy, na nástenkách MŠ, na webovej stránke mesta, obce Oznam o prijímaní dieťaťa do MŠ a Podmienky prijatia dieťaťa do MŠ. Obsahom podmienok býva vzhľadom k nedostatočnej kapacite MŠ zväčša oznam, že deti sú prijímané od najstarších po najmladšie podľa dátumu narodenia. Mnohé MŠ majú uvedené v podmienkach aj to, že dieťa a rodič musí mať trvalý pobyt v meste, resp. v obci, kde sa MŠ nachádza. Dieťa môže plniť povinné predprimárne vzdelávanie mimo obce, v ktorej má trvalý pobyt, na základe rozhodnutia riaditeľa materskej školy, do ktorej sa hlási. Riaditeľ materskej školy, do ktorej bolo dieťa prijaté, oznámi túto skutočnosť riaditeľovi spádovej materskej školy. Riaditeľ spádovej materskej školy je povinný prednostne prijať na povinné predprimárne vzdelávanie deti s trvalým pobytom v obci.
Ak je Vaša obec zriaďovateľom viacerých škôlok, tak pre každú takúto škôlku určí konkrétny „spád“ (napríklad ktoré ulice spádovo patria pod danú škôlku). Napríklad v mestskej časti je 20 materských škôl, tak pre každú určí mestská časť konkrétny spád a podľa trvalého pobytu dieťaťa bude daná škôlka pre toto dieťa spádová. Rodičia si samozrejme môžu vybrať aj inú škôlku. Obce/mestá/mestské časti budú s najväčšou pravdepodobnosťou prijímať VZN o spádových materských školách.
Pre rodičov, ktorí riešia to, ako to bude s povinnou škôlkou, ak má Vaše dieťa 5 rokov a malo by od septembra absolvovať povinné predprimárne vzdelávanie, je dôležité vedieť, že nie je problém, ak dieťa navštevuje škôlku, ktorá je tzv. „štátna/obecná“. Čo ale ak ide o súkromnú škôlku, nesieťovú? Podľa školského zákona aj nesieťové škôlky sa môžu zaregistrovať do Registra zariadení predprimárneho vzdelávania. Tento register vedie MŠ SR. Bude potrebné pre registráciu splniť niekoľko podmienok. Vaše dieťa tak bude môcť absolvovať predprimárne vzdelávanie aj v takejto škôlke a dostanete napokon aj Osvedčenie o absolvovaní predprimárneho vzdelávania. Dieťa, ktoré navštevuje materskú školu pred dovŕšením veku, od ktorého je predprimárne vzdelávanie povinné, pokračuje v povinnom predprimárnom vzdelávaní v príslušnej materskej škole. Od 1.9.2023 je účinná časť poslednej novely školského zákona. Zákonný zástupca môže požiadať o prijatie dieťaťa na vzdelávanie v základnej škole, teda do 1. ročníka, aj v prípade, ak dieťa nedovŕši k 31. augustu 2025 (vrátane) šesť rokov veku a v školskom roku 2024/2025 NEPLNILO povinné predprimárne vzdelávanie. Samozrejme je možné, aby si dieťa plnilo povinné predprimárne vzdelávanie aj individuálnou formou. JUDr. Mária Dvončová, autorka projektu Právne pre rodiča, blogu na tejto webstránke, e-sprievodcov pre rodičov a publikácie Praktický sprievodca pre rodičov, píše pre Vás články na tejto webstránke, organizuje webináre pre rodičov ohľadom svojich tém a je milovníčkou talianskej kuchyne a jazyka a mama troch detí.