Miloš Bobáň je významnou postavou v oblasti slovenského folklóru, ktorý sa venuje interpretácii a zachovávaniu tradičnej ľudovej hudby a tanca. Jeho celoživotná práca s hudbou a mladými talentami ho etablovala ako jedného z najrešpektovanejších lídrov v slovenskej folklórnej scéne. Jeho umelecká dráha je úzko spojená s rodným Liptovom, ale jeho záber siaha oveľa ďalej, pokrývajúc rôzne regióny Slovenska a dokonca aj medzinárodné pódiá, kde s úspechom reprezentuje bohatstvo slovenských tradícií. Miloš Bobáň je nielen vynikajúcim hudobníkom, ale aj inovatívnym pedagógom, ktorý formuje budúce generácie folkloristov s jedinečným prístupom k výučbe a hlbokým rešpektom k autenticite. Táto rozsiahla činnosť, ktorá presahuje interpretačné umenie, zahŕňa aj zakladateľstvo a vedenie viacerých folklórnych súborov. Jeho životná cesta je príkladom neúnavnej oddanosti kultúrnemu dedičstvu, ktorému zasvätil podstatnú časť svojho života.
Korene a rané roky: Vyrastanie s ľudovou hudbou
Cesta Miloša Bobáňa k folklóru bola predurčená už jeho rodiskom a rodinným prostredím. Pochádza z Terchovej a dá sa povedať, že folkloristom je už od svojich siedmich rokov. Táto skorá inklinácia k hudbe a tradíciám nebola náhodná, ale bola hlboko zakorenená v rodinnej histórii a osobných snoch. Viedol ho k tomu najmä jeho otec, ktorý vždy sníval o tom, že bude hrávať, ale ako desaťročný prišiel o ruku a tak sa jeho sen rozplynul. Tento tragický zvrat osudu otca silne ovplyvnil, no zároveň zapálil iskru nádeje v ďalšej generácii. Neskôr, keď sa oženil a mal deti, sa jeho sen presunul na Miloša a jeho staršieho brata Štefana. Otec si želal, aby jeho synovia naplnili to, čo jemu nebolo dopriate, a tak ich viedol k hudbe.
Začali hrávať, ale všetko to boli také prvotiny - vlastne poriadne nevedeli, ako začať hrať. V lacku formálneho hudobného vzdelania v prvých fázach si museli nájsť vlastné cesty k melódiám a rytmu. Otec mal na to vlastnú metódu - niekedy, keď prišiel večer z piva, povedal: „Z tohto gombíka začínajú chlapi hrať a hľadajte“. (Smiech.) A bratia to potom skúšali, čo svedčí o neformálnom, no efektívnom spôsobe učenia sa priamo z praxe a intuitívneho objavovania. Prvým a primárnym nástrojom, ktorému sa Miloš Bobáň venoval, bola heligónka. Tento nástroj, typický pre mnohé slovenské regióny, sa stal základom jeho hudobného prejavu. Neskôr, ako tínedžer, prešiel na sláčikové nástroje a troška „zabŕdol“ aj do tanca, čím rozšíril svoj umelecký obzor a prejav.
Jeho rané folklórne pôsobenie zahŕňalo aj prvé súťažné skúsenosti. Počas základnej školy bol s bratom približne rok súčasťou detského folklórneho súboru Malý Rozsutec. Tu získaval prvé skúsenosti s kolektívnym vystupovaním a prehlboval svoj vzťah k folklóru. Následne ich oslovil otcov kamarát, ktorý tancoval v súbore Stavbár, či by nechceli skúsiť vrcholovejší folklór. Už ako deti sa zúčastňovali prvých inštrumentálnych súťaží a spolu s bratom ako duo vyhrali jednu okresnú súťaž. Tento úspech naznačil ich mimoriadny talent a potenciál. Neskôr boli rozdelení na dvoch sólistov. Na celoštátnej súťaži, ktorú sa mu podarilo vyhrať, bol Miloš Bobáň reprezentantom súboru Malý Rozsutec z Terchovej. V tomto momente si ho všimol pán Stračina, významná osobnosť v folklórnych kruhoch. Pán Stračina bol vtedy v porote súťaže a oslovil Miloša Bobáňa, či by nemal záujem urobiť jednu časť platne Od píšťalky k husličkám, ktorú tvorili nahrávky folklórne talentovaných detí 80-tych rokov. Tento úspech bol pre mladého umelca významným krokom vpred a potvrdil jeho výnimočné nadanie. Z tohto obdobia mu ostali celoživotné priateľstvá a dodnes sa s týmito ľuďmi navštevuje a stretáva. Bolo to tiež obdobie, kedy sa mu ako jedenásťročnému odštartoval jeho poloprofesionálny život folkloristu, čím sa mu otvorila cesta k celoživotnému poslaniu.
Cesta profesionálneho folkloristu: Od vojny k svadobným melódiám
Životná dráha Miloša Bobáňa po základnej škole bola poznačená ďalšími dôležitými udalosťami a formujúcimi skúsenosťami, ktoré ho posunuli bližšie k profesionálnej úrovni v oblasti folklóru, aj keď občas s nečakanými odbočkami. Už od roku 1980 sa Miloš Bobáň aktívne venuje hudbe. V roku 1982 vstúpil do profesionálnej umeleckej sféry, čo znamenalo koniec jeho detstva a začiatok intenzívnej umeleckej dráhy. Vyrastal na pódiách rôznych festivalov, kde sa formoval jeho jedinečný štýl a metodika výučby, čo mu dalo cenné skúsenosti pre budúce pôsobenie. Počas základnej školy bol s bratom v kapele, v ktorej bola kvôli odchádzaniu starších žiakov veľká fluktuácia. Tento stav si vyžadoval neustále prispôsobovanie a schopnosť pracovať s rôznymi hudobníkmi. Nakoniec v kapele ostal on a ďalší traja chlapci a v tejto zostave sa zúčastnili celoštátnej súťaže a vyhrali druhé miesto.
Neskôr, v čase keď ich predchodcovia zo základnej školy hrávali v učilištnom súbore Mladý Strojár v Považskej Bystrici, nastala ďalšia zmena. Keď starší členovia súboru nastupovali na vojenský výcvik, odporučili troch chlapcov vrátane Miloša ako svojich nástupcov a tam hrávali vlastne až do ich vlastného vojenského výcviku. Vojenská služba priniesla zaujímavé skúsenosti, ktoré tiež súviseli s hudbou. Samozrejme, keď na vojne zistili, že vie hrať, robil dvorného muzikanta, ale aspoň mohol ráno dlhšie vyspávať. (Smiech.) Toto špecifické postavenie mu umožnilo naďalej sa venovať hudbe aj v netradičnom prostredí. Vďaka známemu z vojny ho prijali do súboru Magura ako korepetítora, kde chodil popri službe asi rok. Toto pôsobenie mu rozšírilo obzory a umožnilo hlbšie preniknúť do rôznych aspektov hudobnej praxe. Neskôr vyhral celoarmádnu súťaž ASUT, čo bol ďalší dôkaz jeho talentu a schopností. Okrem hrania sa venoval aj organizačnej práci; robil na útvare správcu klubu, prednášal vojakom o folklóre a staral sa všeobecne o kultúru.
Po návrate z vojny si opäť založil kapelu s bratom, ktorú s nimi tvoril aj mladší brat Michal a jeden kamarát. Spoločne hrali na svadbách a podobne, keďže peniaze boli vždy potrebné, čo bola v tom čase bežná prax pre hudobníkov. Toto obdobie ho na približne štyri až päť rokov stiahlo z vrcholového folklóru a rôznych festivalov, pričom veľa ľudí si dokonca myslelo, že s hraním skončil. Hrávanie v kapele s bratom a chlapcami z Rozsutca trvalo ešte asi dva roky a potom sa oženil, čo znamenalo pre jeho život veľký zlom. Tento moment odštartoval novú kapitolu, ktorá ho viedla k pedagogickej a vedúcej úlohe v oblasti folklóru.
Počujte, vážená Martina! (spev: Mária Brdárska, heligónka: Miloš Bobáň, text: Lucia Nogová)
Zrodenie pedagogického prístupu: Inovácie vo výučbe folklóru
Manželstvo a nasledujúce roky priniesli do života Miloša Bobáňa nielen osobné zmeny, ale aj novú profesionálnu výzvu, ktorá definovala jeho budúce smerovanie. Približne po roku od svadby dostal ponuku, či by nechcel viesť detský folklórny súbor Zázrivček v Zázrivej, v ktorom chýbal vedúci. Hoci nemal vôbec predstavu, ako to funguje, ako by to malo vyzerať a čo by mal presne robiť, dávnejšie už rozmýšľal nad tým, že by niečo podobné robil. K deťom si vždy vedel nájsť cestu a práca s nimi ho lákala. Tak sa na to dal a nasledovali asi dva mesiace rozmýšľania po večeroch - ako napísať pieseň, ako to tým deťom ukázať a podobne. Jeho vášeň pre folklór a túžba odovzdať ju mladším generáciám sa prejavila v kreatívnom prístupe k riešeniu výziev, s ktorými sa stretol.
Jeho prístup k hre je nekonvenčný - nepoužíva noty v tradičnom zmysle, čo predstavovalo významnú prekážku pri výučbe detí. Noty nepozná a to bol malý problém. Keď deťom hrali, tak to sčasti niektoré chápali, ale keď prišli domov, nejaká informácia im vypadla a už sa k tomu v pamäti nevedeli vrátiť. Táto skúsenosť ho podnietila k inovácii. Namiesto toho vyvinul vlastný systém výučby založený na číslach, ktorý umožňuje interpretovať hudbu efektívne a zrozumiteľne aj pre mladých umelcov. Tak potom vymyslel číslicový zápis, ktorému však spočiatku chýbala basová linka. Hoci tento prvotný systém dokázalo zahrať asi 50% detí, Miloš Bobáň ho zdokonalil. Keď k tomu neskôr pridružil aj basovú linku, všetko sa rozbehlo a skoro všetky deti začali bez väčších problémov hrať. Tento prelomový pedagogický prístup bol kľúčový pre úspech súboru.
Tak vznikol dvanásťčlenný detský súbor heligonkárov zložený z detí od piatich do deviatich rokov, čo bolo na tú dobu ojedinelé. V Zázrivej, kde neboli žiadne centrá voľného času, pre deti bol FS Zázrivček niečo, kde mohli ísť všetci. Buď sa im tam darilo a bavilo ich to, alebo odišli, čím si súbor udržiaval prirodzený výber talentovaných a motivovaných detí. Začali prvé vystúpenia a tým, že to bolo také populárne - objavovali sa aj v novinách a podobne - začal aj prílev detí do súboru. Úspechy a popularita súboru rástli, a s tým aj počet detí, ktoré prejavovali záujem o folklór. Manželka Martina sa v súbore venovala tancu, Miloš heligónke a jeho brat husliam, čím sa vytvoril silný rodinný základ pre vedenie a rozvoj súboru. Podobný zápis, ktorý vytvoril pre heligónku, neskôr vymyslel aj pre husle a prevzal aj zložku ľudovej hudby, čo svedčí o jeho komplexnom prístupe. Postupom času vystupovali stále viac a viac a stali sa tak populárnejšími, získavajúc si rešpekt a obdiv širokej verejnosti.
Miloš Bobáň sa nielen venoval hudbe, ale aj preukázal hlbokú sociálnu citlivosť. Osobne podporoval najmä talentované deti zo sociálne slabších rodín. S mnohými deťmi tak mal nielen učiteľský vzťah, ale bol na ne aj emočne naviazaný. Často sa stávalo, že keď mali deti narodeniny, čakali s tortou ešte tri dni, aby mohol prísť na oslavu aj on, čo podčiarkuje jeho výnimočný vzťah k deťom. Často dokonca robil medzi rodičmi a deťmi sprostredkovateľa, kedy okľukou hovoril deťom veci, o ktoré ho požiadali ich rodičia, pretože si mysleli, že ho v istých chvíľach rešpektujú viac ako ich. Táto dôvera a rešpekt, ktorý si u detí získal, je svedectvom o jeho pedagogických schopnostiach a empatii. Popri folklóre sa venoval aj stavbárčine a strojárstvu, ktorému bol vlastne vyučený, vykonávajúc rôzne práce, ako natieračské, výškové, zatepľovacie práce, sadrokartónové veci, stavbársku činnosť a tiež výkopové práce. Odkedy sa oženil, pracoval u svokra, ktorý je veľký stavbár. Neskôr však prišla ponuka zo Starej Bystrice, priamo od starostu, aby učil deti aj u nich v dedine. Takže to boli už dve dediny, ktoré v tomto smere rozbehli, čím sa jeho pedagogický vplyv rozšíril. S manželkou Martinou sa slovenskej ľudovej hudbe venujú už vyše tridsať rokov, vo svojich folklórnych súboroch združujú vyše 90 detí a pravidelne sa zúčastňujú folklórnych slávností vo Východnej, Detve, Myjave, Zuberci, Kojšove a Bratislave, ale aj v Poľsku, Belgicku, Luxembursku, Českej Republike a iných európskych krajinách.
Bobáňovci a Terchovský orchester: Rodinné dedičstvo v akcii
Miloš Bobáň je umeleckým vedúcim Terchovského orchestra ľudových nástrojov Bobáňovci, ktorý vznikol v roku 1998. Tento orchester, zložený z mladých talentovaných hudobníkov, sa zameriava na folklórny štýl rodného Liptova, no jeho ambície a dosah sú oveľa širšie. Ich repertoár však zahŕňa aj hudbu z Oravy, Horehronia a východného Slovenska, ako aj goralskú muziku a rusínske piesne, čo svedčí o ich širokom zábere a hlbokom poznaní rôznorodosti slovenského folklóru. Okrem toho Miloš Bobáň vedie aj detský folklórny súbor Terchovček a teenagerský súbor Terchovec, čím aktívne prispieva k výchove novej generácie folkloristov. MILOŠ BOBÁŇ je profesionálnym folklórnym hudobníkom, zakladateľom folklórneho súboru Terchovec a vedúcim detských folklórnych súborov Zázrivček a Terchovček.
Rodinné putá a dedičstvo sú pre Miloš Bobáňa a jeho umelecké snaženie mimoriadne dôležité. Dcéra Miloša Bobáňa, Martina Bobáňová, je tiež významnou postavou v rodinnom umeleckom zoskupení. Tancom sa začala venovať už od troch rokov a neskôr sa pridala k hre na heligónke a husliach, čím prirodzene nadviazala na rodinnú tradíciu. Pre ňu je folklór prirodzenou súčasťou života, ktorá ju baví a napĺňa, a vníma ho ako esenciu svojho bytia. Svoj talent rozvíja aj napriek štúdiu na gymnáziu, pričom uvažuje o budúcej kariére v oblasti stomatológie alebo psychológie, no uvedomuje si však, že venovať sa folklóru profesionálne je náročnejšie ako hobby. Toto vedomie len podčiarkuje jej reálny pohľad na nároky profesionálnej umeleckej dráhy.
Miloš Bobáň s hrdosťou hovorí o splnenom sne: „Mne sa splnil sen, že ako muzikant mám doma potomka muzikanta.“ Dcéra sa k folklóru dostala úplne prirodzene - v podstate s ním vyrastala - už ako bábätko v perinke bola na skúškach. Už od troch rokov chcela robiť presne to, čo videla, že robia jej rodičia. Keď mala štyri a pol roka, začala hrať na harmonike a o trištvrte roka na to prišla na Slovensko talentová šou. Prišla im ponuka, či nemajú nejaký talent, ktorý by chceli predviesť. Rodičia sa na to necítili, tak skúsili prihlásiť malú Maťku. Šli do toho, lebo si mysleli, že je to nejaká folklórna hitparáda, no keď prišli na kasting do Košíc, ostali veľmi prekvapení. (Smiech.) Nakoniec sa Maťka dostala až do finále a skončila na druhom mieste, čo nikto nečakal, pretože všetci jej spolusúťažiaci boli profesionálmi vo svojich talentoch. Tento úspech bol potvrdením jej výnimočného talentu.
Moja dcéra Maťka má s dvomi dievčatami a jedným chlapcom veľmi dobrú kapelu a Miloš Bobáň si myslí, že na Slovensku patrí v tomto smere medzi tri najlepšie hudobné zoskupenia. Hoci sú Terchovčania, hrajú folklór celého Slovenska a tým pádom sú veľmi populárni. Regióny, ktorých piesne hrávajú - Orava, Horehronie a Východ, sú Milošovi osobne veľmi blízke a je hrdý na to, že sa mu podarilo dostať ich k deťom. Je veľmi milé, keď prídu niekde na festival a môžu sa pripojiť v hraní k súborom z iných kútov Slovenska. Ľudia, ktorí ich vidia, sa neustále čudujú a opakujú, že to nie je možné, mať v takom ranom veku takýto repertoár. Spievajú v nárečiach, dialektoch a ešte aj technicky sú veľmi zdatní, čo vzbudzuje obdiv u divákov aj odborníkov.
Úspechy na domácej i medzinárodnej scéne
Bobáňovci a ďalšie súbory pod vedením Miloša Bobáňa dosiahli počas svojej existencie celý rad významných úspechov, ktoré svedčia o ich kvalite a neúnavnej práci. V roku 2007 vydali súbory Terchovček a Zázrivček vlastné CD s názvom Deti spod Rozsutca, ktoré predstavuje svedectvo o ich ranom talente a usilovnosti. Sú držiteľmi titulu Laureát celoštátnej súťaže detských ľudových hudieb za roky 2002, 2004, 2008 a 2010. Tieto opakované víťazstvá potvrdzujú ich dlhodobú excelentnosť a dominanciu v detskej folklórnej sfére. V roku 2012 a 2014 sa umiestnili v Zlatom pásme v kategóriách Sólový spev a Sólista-Inštrumentalista, čo ďalej podčiarkuje individuálne kvality mladých umelcov. Samotný Miloš Bobáň, ktorý hrá na heligónke, v roku 2007 získal titul Laureát celoštátnej súťaže v kategórii Sólista - Inštrumentalista Cassovia Festu v Košiciach, čo je uznanie jeho majstrovstva.
Bobáňovci sa okrem svojej umeleckej činnosti na Slovensku zúčastňujú aj medzinárodných festivalov, čím šíria slávu slovenského folklóru za hranice vlasti. Na jednom z nedávnych medzinárodných festivalov v Nemecku, kde súťažilo 12 krajín, sa ako jediný amatérsky súbor umiestnili na prvom mieste. Tento triumf bol mimoriadny a prekvapivý, pretože mladí umelci, ktorí okrem hry na sláčikové nástroje a heligónky bez nôt vynikajúco spievajú a tancujú, boli pre porotu príjemným prekvapením a dôkazom kvality slovenského folklóru. Ich vystúpenie v Nemecku ukázalo, že autentickosť a vášeň dokážu prehovoriť k publiku bez ohľadu na jazykové bariéry.
Účasť v televíznej súťaži "Zem spieva" bola ďalšou významnou kapitolou. Do finále folklórnej šou Zem spieva sa prebojovali aj Bobáňovci - terchovský orchester ľudových nástrojov. Ako Miloš Bobáň sám hovorí: „Snažili sme sa urobiť všetko, čo sme chceli a ako sme najlepšie vedeli.“ Hoci postúpiť chce každý, aj oni, Miloš Bobáň zdôrazňuje, že najmä je to istá forma prezentácie a chceli sa ukázať kvôli deťom a rodičom. Verí, že ich teleso vie diváka očariť a že majú čo ponúknuť, čo sa im aj podarilo demonštrovať na celoštátnej úrovni. BOBÁŇOVCI zaujali v Rimavskej Sobote / Zem spieva / ZSŠ Čriepky, čo je svedectvom o ich širokom dosahu a popularite.
Špecifickým záujmom súboru je aj goralská hudba a rusínske piesne, čo dokazuje ich široký záber a otvorenosť k rôznym folklórnym tradíciám, nielen k terchovským. Spišský folklór je podľa ich slov náročný na interpretáciu, no napriek tomu ho radi zaradzujú do svojho repertoáru. Tento prístup k rôznorodosti a komplexnosti folklóru obohacuje nielen ich vystúpenia, ale aj vedomosti a zručnosti mladých umelcov.
Terchovská muzika a UNESCO: Hrdosť na zachované dedičstvo
Jedným z najvýznamnejších aspektov práce Miloša Bobáňa je jeho neúnavné úsilie o zachovanie a propagáciu terchovskej muziky, ktorá je úzko spojená s jeho rodiskom. Hrá terchovskú muziku, ktorá je zapísaná na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tento status je obrovským uznaním pre celú Terchovú a pre všetkých, ktorí sa podieľajú na udržiavaní tejto jedinečnej tradície. Terchovská muzika svojím spôsobom zastala v čase, čo je jedným z dôvodov jej zachovania v autentickej podobe. Miloš Bobáň vysvetľuje tento fenomén: „Náš kraj je taký hornatý, že vplyvy južných muzikantov sa k nám nedostali a hudobná forma sa zakonzervovala.“ Vďaka tejto geografickej izolácii sa terchovská muzika vyvíjala organicky a udržala si svoju pôvodnú formu bez výrazných vonkajších vplyvov.
Komisia UNESCO pri posudzovaní tohto kultúrneho dedičstva hodnotila kľúčové kritériá. Posudzovala, či je to folklór rázovitý a či ostala zachovaná kontinuita, či terchovská muzika pretrvala. A folklór žije v Terchovej stále, pretrval všetky možné zriadenia a nijako ho to neovplyvnilo, čo svedčí o jeho mimoriadnej vitalite a odolnosti. Miloš Bobáň je hrdý na to, že terchovská muzika patrí medzi svetové kultúrne dedičstvo, ale nijako si to neprisvojuje, čo ukazuje jeho pokoru a rešpekt k širšiemu kolektívu, ktorý sa na jej udržiavaní podieľa. Uvedomuje si, že to nie je len jeho zásluha, ale dedičstvo celej generácie a komunity. Aj vďaka takým muzikantom, ako je on a jeho orchester, sa terchovská muzika zachováva naďalej, prenáša sa na mladšie generácie a neustále žije.
Filozofia a odkaz: Láska k folklóru a výchova generácií
Miloš Bobáň nielenže praktizuje a vyučuje folklór, ale aj žije jeho filozofiou a vidí ho ako kľúčovú súčasť slovenskej identity. S pánom Bobáňom sme hovorili o jeho láske k folklóru a slovenskej ľudovej kultúre, o výchove detských folkloristov a cieľoch do budúcnosti. Jeho vízia presahuje len umelecký prejav, ide o hlboký rešpekt a úctu k tradíciám.
Pre svet sme folklórom výnimoční - Slovensko je maličká krajina s veľmi pestrým folklórom. Dlhodobo tvrdí, že Slovensko je krajina, ktorá je na špičke folklóru sveta. Taký rôznorodý folklór, kroje, zvyky a tradície na takom malom území možno ani nikde inde na svete nenájdete, čo robí Slovensko unikátnym kultúrnym fenoménom. To je to, čo ho dlhé roky drží na svete, má mnoho priateľov v rôznych regiónoch Slovenska, z ktorých zbiera kroje a všelijaké artefakty. Táto zbierka autentických predmetov svedčí o jeho hlbokom záujme o zachovanie detailov a autenticity. Vo svojom súbore má 99% pôvodných krojov v pôvodných výšivkách a materiáloch, čo je obdivuhodný záväzok k pravosti.
Jeho odkaz je jasný a silný: „Chcem odkázať len to, aby sa ľudia nikdy nehanbili za to, čo sú. Keď je niekto folklorista, mal by žiť ako folklorista, nie je to žiadna hanba.“ Táto výzva k hrdosti na vlastné korene a identitu rezonuje v dnešnom svete. Ľudia sú všelijakí - motorkári, karavanisti a nevie čo ešte, no život folkloristu je niečo, čo je Milošovi z týchto menovaných najmilšie. Vysvetľuje svoj pohľad: „Motorkárov radia všetci do kategórie „darcovia orgánov“, karavanisti sú uzavretá komunita, ktorá žije pre cestovanie, ale folkloristi sú komunita, ktorá žije pre seba a pre všetkých.“ Folkloristi podľa neho robia radosť všetkým ľuďom, ktorí si chcú nechať spraviť radosť, čím podčiarkuje ich spoločenský a kultúrny prínos. Bol by rád, keby folklór prežil čo najdlhšie, pretože je to vec, ktorá nerobí nikomu zle a každého teší, čo je základnou myšlienkou jeho celoživotného poslania.
Dynamika súborov a budúcnosť folklóru
Výchova detských folkloristov je proces, ktorý si vyžaduje pochopenie, trpezlivosť a uznanie detskej povahy. Miloš Bobáň sa za tie roky stretol s rôznymi výzvami a pozorovaniami, ktoré formovali jeho prístup k vedeniu súborov. Orchester má viacej foriem - prípravku, detský orchester aj "vyslúžilcov“, ktorí už študujú na vysokých školách alebo pracujú. Terchovský orchester ľudových nástrojov funguje zhruba štvrtý rok a za ten čas už mali dve obmeny. Za štyri roky sa vyprofilovali na zoskupenia, ktoré sa vedia prezentovať a "predať“, čo svedčí o ich dynamike a schopnosti prispôsobiť sa. Starší členovia súboru motivujú mladších, aby išli v ich šľapajach, čím sa zabezpečuje kontinuita a prenos skúseností. Pritom búrajú všetky predsudky o tom, ako by sa deti mali a nemali viesť, pretože majú latku nastavenú veľmi vysoko, tým sú typickí. Táto vysoká latka a náročný prístup vedie k výnimočným výsledkom.
Miloš Bobáň si všíma aj výzvy spojené s angažovaním detí v dlhodobom horizonte. Teraz to už ani nepočítajú, ale pred siedmimi rokmi ich bolo približne dvetisíc detí, ktoré prešli jeho rukami. Vtedy však nebol trend, žeby sa počet nejako prudko stupňoval. Do súboru prišla jedna generácia a tak priberali veľmi málo detí. Ak mali dvadsať harmonikárov, viac detí sa už učiť nedalo. Ročne sa priberali tak dve-tri, maximálne štyri deti, čo umožňovalo individuálnejší prístup. Teraz je to často tak, že do kurzu prídu deti na rok - dva, okúsia vrcholový folklór a keď prídu na to, že im to zaberie štyri víkendy zo šiestich, nie všetky sú ochotné niečo také absolvovať. To je realita, s ktorou sa musia vyrovnávať.
Deti sú deti - chcú ísť na festivaloch na kolotoče, ale často majú namiesto nich jednu skúšku za druhou a večer sú už unavené a chcú ísť spať alebo domov. Z prvotín sú rodičia nadšení, často deti sami vozia, fotia a postupom času a s pribúdaním vystúpení už nie je každý ochotný v tom pokračovať. Rodičia povedia, že sú hlavne radi, že sa ich dieťa naučilo hrať a že to stačí. Takto je to asi s päťdesiatimi percentami detí, čo poukazuje na prirodzenú fluktuáciu. Druhá polovica postupom času buď zostane pri folklóre, niektoré deti trošku poľavia, iné v puberte na chvíľu odídu a potom sa zase vrátia. To je vec, ktorá je individuálna podľa toho, čo ktoré dieťa chce, pretože deti nemôžete do takýchto vecí nútiť - je lepšie, ak si dá samo chvíľu pauzu a vráti sa, akoby bolo do toho tlačené slovami musíš, musíš, musíš. Táto otvorenosť a pochopenie pre detskú slobodu je kľúčová pre udržanie ich záujmu o folklór v dlhodobom horizonte a pre zabezpečenie trvalej vitality slovenského kultúrneho dedičstva.
Počujte, vážená Martina! (spev: Mária Brdárska, heligónka: Miloš Bobáň, text: Lucia Nogová)
tags: #milos #boban #narodenie