Hoci nám poskytnuté informácie neumožňujú priamo osvetliť konkrétne detaily z narodenia alebo života Miroslavy Sutovej, môžeme sa ponoriť do bohatej tapisérie slovenskej histórie a súčasnosti, ktorá formuje životy ľudí v tejto krajine. Prostredníctvom príbehov o výnimočných športových výkonoch a oživovaní historického priemyselného dedičstva odhalíme prostredie plné odhodlania, tradícií a inovácií. Tieto aspekty sú neoddeliteľnou súčasťou slovenskej identity a vytvárajú kulisu, v ktorej sa odohrávajú životné osudy každého jednotlivca, vrátane tých, ktorí zanechali trvalú stopu v pamäti, či už v športe, kultúre alebo priemysle.
Medzinárodný maratón mieru (MMM) v Košiciach: Storočnica najstaršieho maratónu a triumfy súčasnosti
Sté výročie zrodu najstaršieho európskeho maratónu, Medzinárodného maratónu mieru (MMM) v Košiciach, predstavovalo významný míľnik a prinieslo mimoriadne športové výkony. Toto jubileum ozdobila výborným traťovým rekordom 2:21:08 h Keňanka Rebecca Tanuiová, ktorá z predošlého maxima krajanky Margaret Agaiovej z roku 2022 stiahla až 2:56 min. Jej triumf potvrdil neutíchajúcu dominanciu afrických vytrvalcov v tejto disciplíne. Pre porovnanie, víťazný čas Karola Hallu v premiérovom ročníku, ktorý sa konal 28. októbra 1924 a v ktorom štartovalo osem vytrvalcov, bol 3:01:35 h, čo podčiarkuje neuveriteľný pokrok v maratónskom behu za storočie.
Tridsaťdvaročná Tanuiová si v Košiciach, v dobrom bežeckom počasí, zlepšila svoj osobný rekord (2:23:09) z víťazného maratónu v San Sebastiane v roku 2022 o 2:01 min. Triumf na MMM bol jej tretí maratónsky v kariére, pričom v roku 2023 bola najrýchlejšia aj v Benátkach s časom 2:25:35. K jej úspechu prispela aj sebadôvera a dobrá príprava. „Bola som pripravená dobre. Verila som, že môžem prekonať traťový aj svoj osobný rekord. Podmienky mi vyhovovali, únavu som na peknej trati do 38. kilometra vôbec necítila,“ vyhlásila Tanuiová po pretekoch. Predchádzajúci rekordný čas 2:24:04 h prekonala aj druhá v cieli, obhajkyňa prvenstva Jackline Cheronová, ktorá dosiahla čas 2:21:40. Česť Etiópčaniek zachraňovala 3. miestom Nigsti Haftuová s časom 2:25:37, ktorá si o 5 sekúnd zlepšila svoje doterajšie maximum zo Sevilly 2024. Medzi významnými účastníčkami bola aj víťazka MMM 2021, vlani 3. a predvlani 2.
V mužskej súťaži, ktorá sa dosť taktizovalo, vyhral vďaka skvelému záverečnému kilometru Denis Chirchir z Kene za 2:07:50 h. Toto víťazstvo znamenalo už celkovo 21. triumf vytrvalca z Kene na MMM, čo potvrdzuje dlhodobú dominanciu tejto krajiny v mužskom maratóne. Tridsaťtriročného Chirchira nemrzelo, že za osobným rekordom 2:07:17 z Hannoveru 2023, kde skončil druhý, zaostal o 33 sekúnd. „Víťazstvo ma nesmierne teší. Dnes to bol aj dosť náročný súboj nielen so súpermi, ale aj s vetrom. Vzhľadom na podmienky som s mojím časom spokojný,“ uviedol víťaz. Jeho pôvodný cieľ bolo atakovať traťový rekord 2:06:55, ale pre priveľké taktizovanie bol už polmaratónsky medzičas 1:04:08 pomalší, ako očakával. Už-už to vyzeralo na etiópsky triumf po 16 rokoch, ale Chirchir predviedol priam neskutočné záverečné dva kilometre, v ktorých stiahol pomerne veľkú stratu na lídra Mesfina Negusa. Etiópčan Negus si aj napriek tomu zlepšil osobný rekord z 2:09:53 na 2:07:58, čím potvrdil svoj potenciál. Tretie miesto si vybojoval Merhawi Kesete z Eritrey s časom 2:08:05.
Slovenská stopa na maratóne a polmaratóne
Medzi slovenskými bežcami si v ženskej kategórii najlepšie počínala Veronika Páleníková (Bežecká akadémia M. Matanina), ktorá obsadila piate miesto celkovo a získala titul majsterky Slovenska s časom 2:44:44. Jej cesta k tomuto výsledku však nebola bez prekážok. „Dnes som dostala veľkú maratónsku facku,“ skonštatovala Páleníková, keď po takmer hodine strávenej v opatere zdravotníkov prišla medzi novinárov. Postihli ju všetky možné problémy vrátane kŕčov či malej potreby po prvej polovici, čo si vyžiadalo zastavenie a stratu času aj kontaktu so skupinou. Napriek týmto problémom prvá polovica pre ňu bola dobrá a bežala podľa plánu, vďaka čomu to celkovo stačilo na celkom dobrý čas. Najväčšie pozitívum dňa bolo, že sa ani v takejto situácii nevzdala a prišla do cieľa. Veronika priznala, že by sa o rok chcela do Košíc vrátiť a tretí raz za sebou potvrdiť pozíciu najlepšej Slovenky na najstaršom európskom maratóne. Plánuje sa sústrediť na kratšie vzdialenosti na jar a v druhej polke roka si najdlhšiu trať vyskúšať znova, hoci ešte uvidí, či to bude naozaj v Košiciach alebo niekde inde. Ďalšie dve medailové pozície v rámci Majstrovstiev Slovenska žien si vybojovali Zuzana Polohová (Slávia STU Bratislava) s časom 2:49:38 a Jarmila Kravcová (individuálna účastníčka) s časom 2:54:19.
U mužov Martin Rusina (BMSC Bratislava) v druhom maratóne v kariére nečakane zdolal svojho klubového kolegu z BMSC Bratislava a obhajcu zlata Mareka Hladíka. S časom 2:21:01 h si o 2:59 min zlepšil osobný rekord z lanského MMM a stal sa majstrom Slovenska. „Snažil som sa iba bežať si svoje tempo, nepozeral som sa na čas. Taktika bola držať sa v skupine, bežať stále s niekým. To sa mi dlho darilo. Keďže v závere som sa cítil dobre, pridal som a je z toho titul,“ opísal svoju taktiku Rusina. Získať maratónsky titul bol jeho dávny sen a je priam neskutočné, že sa mu splnil už v druhom štarte na tejto trati. Priznal, že nechcel vyhrať, cieľ bol držať sa čo najdlhšie Mareka Hladíka. Keď približne na 25. kilometri videl, že Hladík nevládze, zapli sa v ňom motory a šiel do toho s obrovskou motiváciou. Ukazuje sa, že maratón mu sedí, má v sebe taký dieselový motor na dlhšie trate, ale čo sa týka hlavy, ešte sa trápi. Pripravoval sa na osobák, výrazne si ho zlepšil, čo ho veľmi teší. Úprimne priznal, že jeho hlavný cieľ bol vyhrať majstrovstvá Slovenska, a čas ho milo prekvapil, keďže si myslel, že to bude tesne pod 2:22 h. Marek Hladík (BMSC Bratislava) získal striebro s časom 2:23:40 a Marek Mockovčiak (BMSC Bratislava) bronz s časom 2:25:09.
V polmaratóne Žofia Naňová (Slávia STU Bratislava) zopakovala lanský triumf v rámci MMM a okorenila to výrazným posunom osobného rekordu z 1:15:41 na 1:14:59 h. Zároveň sa stala piatou Slovenkou, ktorá pokorila hranicu 1:15 h, po Melicherovej (1:12:53), Berešovej/Pejpkovej (1:13:26), Močáriovej (1:13:27) a D. „Tento rok to bolo asi ťažšie ako vlani, poriadne nás dnes vytrápil vietor. Posledné kilometre boli pre mňa veľmi náročné, ale zážitok som z tohto behu mala krásny. Vyšlo to na osobný rekord, no mohlo to byť aj rýchlejšie,“ skonštatovala Žofia Naňová. Potešil ju aj jej priateľ a kouč Matúš Hujsa druhým miestom v mužskom polmaratóne za Ďurecom. Minulý rok nad možnosťou vyskúšať si maratón vôbec neuvažovala, teraz sa už niekde vzadu v hlave táto myšlienka objavila. Medzi ženami v polmaratóne sa na druhom mieste umiestnila Katarína Pejpková (TJ Obal servis Košice) s časom 1:16:32 a na treťom Lucia Ondrušková (AK ZVP Lučatín) s časom 1:19:41.
V mužskom polmaratóne triumfoval Peter Ďurec (ŠK Dukla o. z. B. Bystrica) s časom 1:06:08, za ním nasledoval Matúš Hujsa (Naša atletika Bratislava) s časom 1:08:36 a Marek Lenčéš (ŠK Dukla o. z. B. Bystrica) s časom 1:09:59. Hoci Ďurec zvíťazil, s časom nebol spokojný. „Vôbec nie som spokojný s časom. Pokazil mi to vietor a ani druhá čas mojej prípravy nebola ideálna,“ tvrdil sklamaný Ďurec, ktorý si pred mesiacom zlepšil osobný rekord na cestnej desiatke na 29:20 h. Okolnosti mu neumožnili stopercentne sa pripraviť na tieto preteky. Na desiatke v Prievidzi mu to vyšlo, teraz to od začiatku bolo len také tréningové tempo, nie a nie zaradiť vyšší prevodový stupeň.
Kompletné výsledky hlavných kategórií
MUŽI (Maratón):
- Denis Chirchir (Keňa) 2:07:50 h
- Mesfin Negus (Et.) 2:07:58
- Merhawi Kesete (Eritrea) 2:08:05
- Dickson Kiptoo (Keňa) 2:08:31
- Hamid Ben Daoud (Šp.) 2:09:18
- Geoffrey Kimutai (Keňa) 2:10:13… 10. Martin Rusina 2:21:01
M-SR / JEDNOTLIVCI (Maratón):
- Martin Rusina 2:21:01
- Marek Hladík (obaja BMSC Bratislava) 2:23:40
- Marek Mockovčiak (BMSC Bratislava) 2:25:09
M-SR / DRUŽSTVÁ (Maratón):
- BMSC Bratislava (Rusina, Hladík, Repa) 7:43:30
- AŠK Slávia Trnava “A” (Puškár, Hrúz, Šefčík/Burza) 8:16:59
- AC Nové Zámky (D. Ďurech, J. Vanko, M. Juriš) 9:26:22
ŽENY (Maratón):
- Rebecca Tanuiová 2:21:08
- Jackline Cheronová (obe Keňa) 2:21:40
- Nigsti Haftuová (Et.) 2:25:37
- Ayantu Kumelová (Et.) 2:29:39
- Veronika Páleníková 2:44:44
- Zuzana Polohová (Slávia STU Bratislava) 2:49:38
M-SR / JEDNOTLIVKYNE (Maratón):
- Veronika Páleníková (Bežecká akadémia M. Matanina) 2:44:44
- Zuzana Polohová (Slávia STU Bratislava) 2:49:38
- Jarmila Kravcová (individuálna účastníčka) 2:54:19
M-SR / DRUŽSTVÁ (Maratón):
- AŠK Slávia Trnava (Genčurová, Rakúsová, Rychtáriková) 10:47:55
- Active Life Team Košice (Vojáček, Karpjáková, Kovalíková/Zábojová, Vargaeštok) 12:37:41
- ŠK Bradlan Brezová pod Bradlom (J. Rehušová, E. Rehušová, J. Pavlovič) 13:46:27
MUŽI (Polmaratón):
- Peter Ďurec (ŠK Dukla o. z. B. Bystrica) 1:06:08
- Matúš Hujsa (Naša atletika Bratislava) 1:08:36
- Marek Lenčéš (ŠK Dukla o. z. B. Bystrica) 1:09:59
ŽENY (Polmaratón):
- Žofia Naňová (Slávia STU Bratislava) 1:14:59 - slovenský výkon roka
- Katarína Pejpková (TJ Obal servis Košice) 1:16:32
- Lucia Ondrušková (AK ZVP Lučatín) 1:19:41
Maša v Hnúšti: Priemyselné srdce a jeho odkaz
Na Slovensku, okrem súčasných športových úspechov, existujú aj miesta s hlboko zakorenenou priemyselnou históriou, ktoré formovali životy generácií. Jednou z takýchto lokalít je Maša v Hnúšti.
Maša - významná lokalita železiarstva a drevárstva v Hnúšti
Spracovanie železa bolo popri baníctve a chemickom priemysle jedným z dôležitých odvetví, ktoré sa v minulosti rozvíjali na území mesta Hnúšťa. So železiarstvom sú v meste spojené dve hlavné lokality - železiarne v Likieri, ktorých výstavba sa začala v roku 1883, a lokalita v Maši. Tieto miesta svedčia o dávnej sláve a náročnej práci miestnych obyvateľov.
Železolejáreň so stovkami pracovníkov
História spracovania a ťažby železa v Maši siaha minimálne do 17. a 18. storočia, keď tu stáli dve slovenské pece, nazývané dúchačky. Súčasťou areálu bol náhon na vodné koleso s kladivom - hámor, a tiež frišovňa, teda vyhňa pre spracovanie finálnych výrobkov. Nižšie, pri takzvaných Kapustniskách sa odlievali medené kotle, z čoho vznikol názov Kotlište. Tieto historické zmienky ilustrujú hĺbku priemyselnej tradície v regióne.
V 18. storočí vznikla aj prvá skutočná železiareň na území mesta Hnúšťa, prvá písomná zmienka o nej je z roku 1772. Spracovávala železnú rudu z okolitých kopcov, či už zo Sinca na pravej strane rieky Rimava, alebo z Ostrej na opačnom brehu. Ako vidieť na historických fotografiách, železolejáreň v 19. a 20. storočí pozostávala z celého komplexu budov a na svoju dobu bola skutočne veľkou fabrikou. Vo vrcholnom období v nej pracovalo okolo 300 zamestnancov, vrátane povozníkov a iného obslužného personálu. Pri samotných vysokých peciach robilo okolo 70 ľudí.
Továreň vo svojich hámroch vyrábala súčiastky k strojom, kachle, mreže, rúry, ale i bežné náradie - čakany, motyky, rýle, hrable, vidly lopaty, či chýrne „rimasekery“. Tieto výrobky sa vyznačovali vysokou kvalitou a zostávali dlho ostré, vyrábali sa v 18. a 19. storočí. Ďalšou zaujímavosťou výrobného sortimentu železiarne boli typické železné náhrobky na cintoríny. Nie je vylúčené, že sa tu mohli vyrábať aj železné delové gule pre potreby armády, ako v neďalekom Tisovci. Železo sa vo fabrike spracúvalo tavením vo vysokej peci na drevené uhlie, podľa dobových záznamov s týždennou výkonnosťou 120 ton surového železa. Napriek tomu, že železolejáreň bola už po roku 1883 v porovnaní s modernými koksovými vysokými pecami v Likieri zastaraná, bola dôležitým a významným spracúvateľom železa v tomto regióne. So spomínaným závodom v Likieri, kam v tom čase dovážali železnú rudu z bohatých nálezísk zo Železníka, spájala Mašu úzkokoľajná železnička s rozchodom 600 milimetrov, čo uľahčovalo prepravu surovín a výrobkov.
Súčasťou mnohých fabrík v minulosti boli takzvané kolónie, teda skupiny obytných domov rovnakého či podobného typu, slúžiace na ubytovanie robotníkov. Podľa dobových záznamov stálo pri hnúšťanskej zlievarni - maši dovedna 20 domov, v ktorých bývalo 47 obyvateľov. Ďalší zamestnanci dochádzali zo širokého okolia, čo svedčí o regionálnom význame závodu.
Podrobnosti o huti v Maši v rokoch 1879 - 1910
Podrobné informácie o hute v Maši sa nachádzajú v publikácii Maďarský banský sprievodca (Magyar bánya kalaúz), pričom prvá zmienka je z roku 1881. Píše sa v ňom o veľkej tavnej peci v údolí Rimavy v Hnúšti. Publikácia konkretizuje, že produkcia v roku 1879 bola 3 477 300 kg surového železa v hodnote 177 658 forintov a 43 grajciarov, a liatiny 411 100 kg v hodnote 25 775 forintov a 97 grajciarov. Dočítame sa tak tiež, že majstrom bol v tom období istý Miksa Pauer, pomocníkom Antal Szomolnoky, praktikantom Kelemen Lesieczky, pokladníkom Ernő Adriány a lekárom Vilmos Herman v Tisovci.
V ďalšom ročníku banského sprievodcu z roku 1888 sú údaje totožné s vyššie uvedenými a ročná produkcia je už zahrnutá do údajov železiarne v Likieri. Vedúcim huty bol v tom čase János Gloser a správcom Antal Szomolnoky.
Vydanie tej istej publikácie z roku 1892 prináša ďalšie zaujímavé detaily, napríklad to, že v Maši bola vysoká pec staršej konštrukcie na drevené uhlie, zatiaľ čo v Likieri boli tri novšie vysoké pece na koks. „Zlievareň je zariadená na výrobu rôznych produktov (zliatin, odliatkov) pre obchodné, strojové a závodné účely. V rezerve je jedna kupolovitá pec. Pracuje tam 141 robotníkov - chlapov. K dispozícii sú dva byty pre úradníkov, dva byty pre hlavných majstrov a 30 pre robotníkov,“ píše sa v banskom sprievodcovi, čo podčiarkuje komplexnosť prevádzky a starostlivosť o zamestnancov.
Veľmi cennou informáciou sú konkrétne údaje o zariadení, ktoré bolo poháňané vodou z Rimavy. Na tento účel bola časť toku rieky odklonená do umelého kanála priamo k hlavnej budove železolejárne. Pôvodný predpoklad bol, že voda slúžila na pohon hámra, prípadne mechanizmu na drvenie železnej rudy. Banský sprievodca však konkretizuje, že vodným kolesom bolo poháňané valcové dúchadlo s kinematickým mechanizmom, pričom jeho výkon bol približne 30 konských síl, čo je dôležitý detail o technickom riešení vtedajšej doby.
Ďalší údaj o zlievarni v Maši nachádzame v Maďarskom banskom sprievodcovi z roku 1896. Uvádza sa tam, že v továrni pracovalo v tom čase 146 robotníkov, vedúcim huty bol János Glózer a správcom Ferencz Kubínyi, obaja bytom v areáli závodu. V ďalšom sprievodcovi z roku 1900 je dôležitým údaj o zamestnanosti, ktorá počas štyroch rokov klesla - v Maši pracovalo už len 103 robotníkov, čo môže naznačovať prvé náznaky útlmu.
V priebehu nasledujúcich desiatich rokov sa však situácia zlepšila a výroba sa zrejme opäť viac rozbehla, o čom svedčí zápis v banskom sprievodcovi z roku 1910. „V závode je zamestnaných 200 robotníkov. Vedúcim prevádzky je Vilmos Szlovenszky, inžinierom hút Kálmán Klekner, obaja bytom v areáli závodu,“ konkretizuje sa v publikácii. Dodáva sa, že v zlievarni sú dve kupolovité pece, akumulátor, čerpadlo či hydraulické a ručné stroje na výrobu foriem, ako aj stroje na úpravu piesku, čo poukazuje na modernizáciu a rozsah výroby. Bohužiaľ, zlievareň v Hnúšti-Maši mala v tom čase pred sebou už len posledných 13 rokov prevádzky.
Zánik železiarstva a prechod k drevárstvu
Po prevrate a vzniku Československej republiky v roku 1918, v dôsledku hospodárskej krízy, ale aj prispením vtedajšej štátnej politiky, došlo v Hnúšti a okolí k obmedzeniu a neskôr i k úplnému zastaveniu výroby v železolejárni v Maši a v železiarňach v Likieri. Z tamojšej továrne a zo zlievárne v Maši dňa 7. októbra 1922 prepustili 262 robotníkov. Boli to zväčša obyvatelia Likiera, Hnúšte, Hačavy, Rimavského Brezova a Polomu, pre ktorých to znamenalo značnú sociálnu a ekonomickú ujmu. Po vyhasnutí poslednej koksovej pece v Likieri (dnešnej časti Hnúšte, predtým osobitnej obce) v roku 1921 a presťahovaní železiarne do maďarských miest Ózd a Šalgotarján, skončila v roku 1923 prevádzku aj železolejáreň v hnúšťanskej Maši. To znamenalo definitívny zánik dlhoročnej tradície spracovania železa v tejto lokalite. Strata tohto významného zamestnávateľa sa v regióne prejavila nárastom nezamestnanosti aj emigračnou vlnou. Určitou náhradou za zaniknuté železiarstvo v Hnúšti sa stal chemický priemysel v podobe závodu na mieste bývalých železiarní v Likieri, či ťažba mastenca v lokalite Mútnik.
Nová éra: Spracovanie dreva
Využitie sa však neskôr našlo aj pre areál zaniknutej železolejárne. V priestoroch jej budov v roku 1942 spustili pílu na spracovanie dreva. O využití priestorov bývalej železiarne v medziobdobí od roku 1923 do roku 1942 nemáme informácie. Mohli slúžiť ako skladové priestory na uskladnenie dreva pre likiersku chemickú fabriku Dr. Blasberga, ktorá nahradila tamojšiu železiareň. Naďalej fungovala aj úzkokoľajná železnička, ktorá prepájala obidva areály. Pôvodné budovy železiarne však boli zbúrané už pred rokom 1950, pretože na historickej leteckej mape z uvedeného roku ich už nevidieť.
Píla, ktorá nahradila železiareň, bola v časoch socializmu začlenená do štátneho podniku Smrečina Banská Bystrica. Fungovala aj po Nežnej revolúcii do polovice 90. rokov, keď bola v dôsledku transformačných zmien ekonomiky zrušená. Šlo o relatívne veľký podnik, ktorý v 70. a 80. rokoch zamestnával okolo 90 ľudí, čo svedčí o jeho regionálnom význame ako zamestnávateľa. Okrem samotného spracovania dreva sa v ňom vyrábali rôzne drevené výrobky a najkrajšie dosky sa pripravovali na prevoz do nábytkárskych závodov, prevažne do Čiech, ale podľa pamätníkov i do Anglicka.
Zaujímavosťou je, že drevo z píly v Maši sa využívalo i vo fabrike TON v Bystřici pod Hostýnem. Tá bola po znárodnení socialistickým nasledovníkom slávnej továrne bratov Thonetovcov, vyrábajúcej chýrne stoličky z ohýbaného dreva, takzvané thonetky, čím sa prepojila miestna výroba s celoeurópskym priemyslom.
V druhej polovici 90. rokov prevzal priemyselný areál v Maši nový vlastník, spoločnosť Revi z Nitry, ktorá tu zhruba desaťročie vyrábala europalety. V tom čase došlo aj k mnohým prestavbám areálu a pribudli betónové plochy a konštrukcie, ktoré sú dodnes najviditeľnejším pozostatkom niekdajšej prevádzky. Zhruba okolo roku 2005 skončila aj táto výroba. Opustený objekt sa následne stal terčom vandalov a „hľadačov“ železa a napokon došlo aj k celkovej demolácii budov a tým i ku strate kúska histórie Hnúšte, čo je smutným mementom zániku priemyselných tradícií.
Odkaz minulosti: Zachované pamiatky a archeologický potenciál
Z pôvodného železiarskeho areálu sa do dnešných dní, bohužiaľ, zachovalo len veľmi málo. Z toho, čo zostalo, stojí za pozornosť takzvaná kychta. Miestni tak nazývajú kamennú stenu, na ktorej bola vybudovaná konštrukcia, ktorou do vysokej pece sypali rudu. Kychta je však v skutočnosti horný otvor vysokej pece, ktorým sa do nej sypala železná ruda a odvádzali vznikajúce plyny. Keďže sa vysoká pec v tomto areáli nezachovala, pomenovanie kychta prischlo aspoň vyvýšenej kamennej rampe, ktorá pripomína niekdajšiu funkciu.
Donedávna v lokalite stáli ešte steny domu postaveného z troskových tehál, ktoré však boli v roku 2020 rozobrané na stavebný materiál. V areáli sa ešte stále nachádza torzo jednej z pôvodných budov, ktoré vzdoruje času. Stále stojacou pamiatkou sú i dva kamenné mosty, jeden ako prístupový do areálu železiarne a druhý niekoľko sto metrov nižšie, svedčiace o dávnej dopravnej infraštruktúre. Oproti prvému mostu v Maši sa nachádza zrekonštruovaná historická budova z nepálených tehál s kamennou pivnicou a drevenou verandou, ktorá slúžila na ubytovanie úradníkov závodu. Dnes je z nej súkromný rodinný dom, ktorý súčasný vlastník, rodina Šuttová, veľmi citlivo a dôkladne zrekonštruovala v pôvodnom historickom duchu. Je tak najzachovalejšou pamiatkou na slávne časy Maše a živým svedectvom o rešpektovaní histórie.
Voda z Rimavy poháňala mechanizmus na drvenie rudy. Technickou pozoruhodnosťou železolejárne bol kanál, do ktorého bola odklonená časť toku rieky Rimava. Podľa zachovaných náčrtkov viedol popod jednu z budov a v nej zrejme poháňal stupy, teda zariadenie na roztĺkanie a drvenie železnej rudy. Dôkazom o jeho existencii je aj jedna z historických fotografií s jeho vyústením. Konkrétne detailné technické informácie o mechanizme, ktorý poháňala voda kanála, však nie sú známe.
Ďalšie zaujímavosti o spracovaní železa v Maši by určite preukázal archeologický výskum tejto lokality, ktorý tu ale nikdy nebol realizovaný. Keďže je veľká časť areálu pochovaná pod betónovou platňou z 90. rokov a zvyškami budov, bude to už úloha asi až pre ďalšie generácie, ktoré sa možno podujmú odhaliť ďalšie tajomstvá.
Pamiatkou na dlhoročné spracovanie železa v Maši je množstvo trosky, ktorú nájdeme v areáli i priamo v rieke Rimava. Troska sa niekedy používala ako posyp ciest v zime, keď sa šmýkalo. Vzhľadom pripomína tavené sklo a môže mať čiernu, modrú či tyrkysovú farbu, čo z nej robí vizuálne zaujímavý pozostatok priemyslu. Troska z Maše sa používala aj na výstavbu domov a budovanie chodníkov, čím sa stala súčasťou miestnej architektúry. Troska (archaicky a nesprávne nazývaná i struska) vzniká ako vedľajší produkt pri výrobe surového železa vo vysokej peci, kam sa okrem železnej rudy pridáva koks, vápenec i ďalšie prísady. Teplota v peci dosahuje 1900 až 2000 °C, pri ktorej sa železo taví a steká na dno. Odtiaľ sa vypúšťa do nádob, nazývaných kokily. Vápenec slúži práve na vytváranie trosky, ktorá obsahuje napríklad hlušinu zo železnej rudy či popol z koksu. K získaniu 100 ton železa je potrebných 190 ton železnej rudy, 100 ton koksu a 50 ton vápenca. Pri výrobe takého množstva surového železa súčasne vznikne 50 ton trosky, čo ilustruje masívnosť vtedajšej produkcie.
„Turecké“ mosty a Múzeum priemyselnej histórie
„Zabudnutou“ pamiatkou, ktorá súvisí so železiarňou i pílou, je kamenný jednoklenbový most. Je však skrytý pod novodobou konštrukciou z oceľových nosníkov a drevených fošní, ktorá ho úplne prekrýva. Táto nadstavba mala starý most spevniť, keďže cezeň prechádzali nákladné autá do píly. V súčasnosti tak pri bežnom pohľade vyzerá ako obyčajný cestný most, ale pri pozornejšom pohľade zboku sa dá všimnúť kamenná klenba, ktorá svedčí o jeho historickom pôvode. Most sa nachádza neďaleko, na pravej strane.
Takéto mosty boli v minulosti v tejto lokalite zrejme tri, do dnešných dní sa zachovali dva. Všetky slúžili ako prepojenie železiarne a neskôr píly na hradskú, ktorá viedla po druhom brehu rieky Rimava. Okrem spomínaného „skrytého“ mosta je neďaleko i ďalší, v oveľa lepšom stave. Podarilo sa ho zachrániť vďaka nadšencom z občianskeho združenia Horná Rimava a dnes je turistickou atrakciou. Tento most nájdete zhruba 500 metrov južnejšie po toku Rimavy, hneď pri hlavnej ceste (v smere na Hnúšťu). Miesto na zaparkovanie vám ukáže tabuľa na ľavej strane cesty, most sa nachádza pod cestou. Pri moste je umiestnená ďalšia informačná tabuľa, kde sa môžete dozvedieť podrobné informácie o spracovaní železa vo vysokých peciach, výrobe dreveného uhlia v tzv. míľach a nakoniec i údaje o záchranných prácach na moste, ktoré prebiehali v rokoch 2018 - 2020. Tieto miesta sú dôležitým svedectvom o priemyselnej minulosti regiónu a snahách o jej zachovanie.
Ak sa chcete dozvedieť viac o histórii železiarstva a priemyslu v regióne, odporúčame vám navštíviť aj nové Múzeum priemyselnej histórie mesta Hnúšťa, zriadené roku 2022. Nájdete ho na adrese Klokočova 733, Hnúšťa a okrem informácií je v ňom k dispozícii množstvo exponátov, vrátane železných rúd a vysokopecnej trosky, ktoré si môžete chytiť priamo do ruky, čo poskytuje jedinečný interaktívny zážitok.
Spomienky pamätníčok, ktoré na píle pracovali
Príbehy ľudí, ktorí prežili a pracovali v týchto priemyselných lokalitách, sú neoceniteľné. Margita Kókayová, ktorá sa narodila v Klenovci a do Hnúšte sa prisťahovala za manželom Kamilom, spomína na svoj život spojený s Mašou. Jej manžel Kamil vyrástol v Maši, kde ho od útleho veku vychovávala stará mama Viktória Pápayová, pretože jeho mama zomrela. Starý otec Pápay sa prisťahoval z Budapešti a v Maši robil majstra v železiarni. Kamil bol starej mame veľmi vďačný a keď vážne ochorela, zanechal štúdium chemického inžinierstva, aby sa o ňu mohol postarať. Štúdium už nedokončil, hoci mu chýbal len posledný semester. Nakoniec sa zamestnal na píle, ktorá vyrástla na mieste opustenej železiarne.
V roku 1960 nastúpila na pílu aj pani Kókayová, najprv ako vedúca kuchyne, neskôr prešla viacerými inými pozíciami. Robila i vedúcu skladu. Drevo sa tam vyrábalo pre prestížne spoločnosti a počítalo sa nie na kubíky, ale na tzv. cufty. Počítanie bolo spôsobené práve vývozom do Anglicka, znamenalo vlastne kubickú stopu - cubic foot. Bukové dosky, ktoré vyvážali do Anglicka, z Maše putovali najprv na vlakovú stanicu do Hnúšte. Odtiaľ do mesta Rijeka, odkiaľ ich loďou prevážali do Anglicka. Dubové a bukové dosky sa vyvážali hlavne do Čiech, do Bystřice pod Hostýnem do fabriky TON - Továrne na ohýbaný nábytok. V roku 1992, niekoľko rokov pred zánikom píly, odišla pani Kókayová na starobný dôchodok.
Jolana Trnavská, ďalšia pamätníčka, sa s rodinou prisťahovala v roku 1965 z Harmanca do Klenovca. Jej manžel nastúpil pracovať na pílu v Maši v roku 1967 ako žeriavnik. Predtým pracoval v závode v Likieri, ale nepáčilo sa mu tam. Jolana si našla prácu v Zornici v Klenovci a na píle v Maši začala pracovať v roku 1972 ako upratovačka a nejaký čas vydávala aj obedy. V tom čase bol riaditeľom pán Lehotský z Banskej Bystrice, ktorý v závode aj býval. Keď ho na riaditeľskom poste vystriedal pán Kačír z Hnúšte, ktorý nepotreboval služobný byt, nasťahovali sa tam s manželom, priamo nad jedáleň podniku. Na píle v Maši pracovali s manželom, on do odchodu do dôchodku v roku 1991 a Jolana rovnako do dôchodkového veku v roku 1994. Počas ich pôsobenia v Maši sa tu vystriedali ešte ďalší riaditelia, pána Kačíra vymenil pán Migaľa, potom bol riaditeľom pán Macek. Tieto osobné svedectvá vykresľujú živý obraz pracovného života a komunity, ktorá sa okolo priemyselných podnikov formovala.
tags: #miroslava #sutova #narodenie