Výchova detí je jednou z najkomplexnejších a najnáročnejších úloh, ktorá si vyžaduje trpezlivosť, porozumenie a predovšetkým lásku. V dnešnej spoločnosti, kde sa rodinné štruktúry menia a konflikty medzi rodičmi nie sú zriedkavé, sa čoraz častejšie vynárajú otázky týkajúce sa hraníc výchovy, práva na styk s dieťaťom a adekvátnosti výchovných metód. Otázka telesných trestov, ich zákonnosti a následkov, je stále predmetom intenzívnych diskusií a etických dilem. Mnohí rodičia sa k nim uchyľujú v momente bezradnosti, často s argumentom, že aj oni boli v detstve "raz za čas pľasli a sú v poriadku". Avšak existujú situácie, kedy je potrebné hľadať právne riešenia, či už ide o obmedzenie styku s dieťaťom, riešenie manipulácie zo strany jedného z rodičov, alebo zabezpečenie výživného. Tento článok sa snaží poskytnúť komplexný pohľad na túto citlivú tému, s dôrazom na slovenské právne normy, psychologické poznatky a najlepšie záujmy dieťaťa.
Telesné tresty vo výchove: Mýty, realita a závažné následky
Telesné tresty sú v mnohých domácnostiach stále hojne používané. Rodičia sa k nim často uchyľujú, ak dieťa "vyvádza", neposlúcha ani na piaty raz a ospravedlňujú to slovami - "Veď aj mňa rodičia raz za čas pľasli a som v poriadku". Či si rodičia vyberú výchovu s telesným trestom, alebo bez neho, je to čisto na ich uvážení. Je však dôležité pozrieť sa na to, čo prežíva dieťa a aké následky sprevádza výchovné "päť a dvadsať na zadok".
V roku 2001 prijal Výbor OSN za práva dieťaťa definíciu telesného trestu, podľa ktorej je telesným trestom dieťaťa každý trest, kde je použitá telesná sila spôsobujúca bolesť či len nepatrný diskomfort dieťaťa. Je zrejmé, že názory na túto tému sa líšia, avšak existujú výskumy, ktoré vehementne stoja proti použitiu telesnej sily na deťoch.
Psychologička Elizabeth Thompson Gershoffová zasvätila svoj život dlhoročnému výskumu dopadu telesných trestov na život detí. Jej rozsiahle štúdie a desiatky rokov výskumu ukázali spojitosť telesných trestov s nižšou morálnou internalizáciou, vyššou agresivitou u dieťaťa, delikvenciou, antisociálnym chovaním, znížením kvality vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a znížením psychického zdravia.
Prečo sa rodičia uchyľujú k fyzickému trestu?
Každá štúdia začína počiatočným momentom skúmaného problému, v tomto prípade - kedy rodič zdvihne ruku s úmyslom fyzického trestu. Či už pokladáte poplieskanie na zadok za nevinný akt, iný za rovnako výchovný a nevinný pokladá facku či sácanie dieťaťa. Hlavné dôvody sa opakujú. Mnoho rodičov priznalo, že zdvihne na svoje dieťa ruku jedine vtedy, keď sú bezradní, keď už nič iné nefunguje. Ďalší to berú ako normálny výchovný moment, pretože sami boli v detstve fyzicky trestaní. Tretia veľká skupina potvrdila, že si spája telesný trest s potvrdením svojej autority.
Odborníci varujú, že fyzický trest nie je nič iné než výchovné zlyhanie rodiča, pretože nevzťahuje ruku na deti pre ich vlastné dobro, ale kvôli svojim vlastným potrebám. Deklarujú, že fyzický trest nie je výchova, pretože výchova je sprostredkovanie hodnôt deťom na základe ktorých sa samé dokážu rozhodovať, čo je správne a čo nie. Rada Európy porovnáva: „Bitie dospelých je napadnutie. Bitie zvierat nazývame krutosťou. Bitie detí je však „pre ich dobro“ (Counsil of Europe, 2008, str. 4.).
Detský pohľad na fyzický trest
Rodičia sa uchyľujú k trestaniu detí kvôli ich neadekvátnemu chovaniu. Sú presvedčení, že tým zaistia deťom ponaučenie, ľútosť nad nevhodným správaním a budúcu poslušnosť. Pravdou však je, že deti cítia poníženie, nespravodlivosť, zlosť, vzdor a niekedy až chuť pomstiť sa rodičovi.
Plesnúť dieťaťu po zadku sa síce môže zdať efektívne na zastavenie nesprávneho chovania, avšak funguje to len dočasne. Dieťa sa nezameria na eliminovanie neschváleného chovania, ale naučí sa ho robiť v neprítomnosti rodiča. Ak sa bude dieťa trestať často, začne byť imúnne, čo môže mať za následok zvýšenie sily fyzického trestu, pretože pôvodné jedno plesnutie po zadku na neho už neplatí, tak rodič musí pridať ďalšie a ďalšie.
Dieťa sa môže zdať po „bitke“ poslušnejšie, ale iba voči silnejšiemu. Vnútorný pocit hnevu a nespravodlivosti si môže vybiť na mladšom súrodencovi, zvierati alebo slabších spolužiakoch. Ako je dokázané, deti správanie rodičov opakujú, takže sa môže veľmi ľahko stať, že bude používať fyzické napadnutie ako riešenie sporov. Mnoho rodičov si fyzickým trestom posilňuje autoritu. Ale je rozdiel medzi autoritou „Bojím sa ťa“ a „Rešpektujem ťa“. Autorita, ktorú si rodič vyvolá strachom, nie je v skutočnosti rešpekt. Nie je to nič iné ako strach, ktoré dieťa pociťuje, v dôsledku čoho začne rodičovi klamať, skrývať, len aby nedošlo k bitke.
Priepasť v komunikácii sa môže rozširovať a dieťa sa naučí byť vo vzťahu rodič - potomok neúprimné. Navyše rodič týmto modelom učí, že dosiahnuť „rešpekt“ vie jedine strachom a bitkou, čo dieťa zopakuje na slabšom jedincovi.
Čo telesný trest spôsobí dieťaťu do budúcna?
Výskumov, dokazujúcich negatívny vplyv telesného trestu, je mnoho. Všetky sa zhodujú v tom, že v prvom rade utrpí vzťah rodič - dieťa. Dieťa sa rodiča bojí, nedôveruje mu, uzavrie sa pred ním, pretože v ňom nevidí ochrancu, ktorým by mal byť. Naučí sa problém, konflikt a negatívne emócie riešiť fyzickou formou - buď ublíži druhému, alebo sebe (poškodzovanie, drogy, alkohol).
Preberie vzorec naučenej poslušnosti - nepýtať sa a počúvať autoritu - ktorá sa môže prejaviť v práci (vyššie postavená osoba si je vedomá svojho postavenia a využíva to, pretože si tak deklaruje svoju moc, ktorú ako sociálny model používali rodičia nad ním). Primitívne tresty navyše zatláčajú dieťa k primitívnej reakcii a brzdia vývoj jeho osobnosti, narušujú integritu a vyvolávajú negatívne emócie ako stres, poníženie, narušenie sebaúcty.
Posilňuje sa prijímanie fyzického násilia na sebe - buď v partnerstve, alebo ho sami budú páchať. Čím častejšie je dieťa bité, tým jednoduchšie bude tolerovať násilie ako normálne, pretože sa naučilo, že človek, ktorý ich má ľúbiť, ich zároveň môže aj biť. Z toho vychádzajú všetky partnerstvá, v ktorých je jeden z partnerov týraný. Bitka ide ruka v ruke s presvedčením, že si nezasluhujeme rešpekt, budí úzkosť a strach, ktorý deti ventilujú inde (agresia v škole, na zvieratách).
Negatívnych vplyvov fyzického trestu je mnoho, žiadne pozitíva však výskumy nepotvrdili. Ak je už váš názor akýkoľvek, vždy musíme myslieť v prvom rade na dobro detí, nie na našu pohodlnosť a čo je vhodnejšie v danom momente pre nás. Áno, pľasnutie dieťaťa po zadku vyrieši aktuálny stav jeho neposlušnosti, ale následky budú trvalé. Či už utrpí váš vzťah, alebo sa dieťa naučí byť až príliš submisívne - na prvý pohľad nemusia byť následky vidieť. Pravdou však zostáva, že aby sa z dieťaťa stal dobrý človek, musíme mu jednak ísť príkladom a jednak sa k nemu tak správať. Platí, že veci, ktoré si nemajú robiť dospelí medzi sebou, nepatria ani do vzťahu rodič - dieťa.
Rodičovské práva a povinnosti podľa Zákona o rodine: Hranice výchovy
Rodičovské práva a povinnosti sú zakotvené v Zákone o rodine a zahŕňajú starostlivosť o dieťa, jeho výchovu, zabezpečenie jeho potrieb a ochranu jeho záujmov. Podľa § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine majú rodičia právo a povinnosť starať sa o zdravie a telesný, duševný, citový a mravný vývin dieťaťa. Dôležitým je aj ust. § 28 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého majú rodičia pri výkone svojich práv a povinností chrániť záujmy dieťaťa.
Zákon o rodine neobsahuje explicitný zákaz telesných trestov, ale zdôrazňuje ochranu dieťaťa pred akýmkoľvek ohrozovaním jeho zdravého vývoja. Fyzické tresty, ktoré spôsobujú dieťaťu bolesť, zranenia alebo psychickú traumu, sú v rozpore s týmito ustanoveniami. Vzájomná prítomnosť rodiča a dieťaťa (predovšetkým maloletého) je základom pre budovanie a udržanie zdravého a funkčného vzťahu. Pre všestranný harmonický vývin dieťaťa je tou najlepšou možnosťou vyrastať v prítomnosti oboch rodičov. Z psychologického hľadiska je výchova dieťaťa prítomnosťou rodiča považovaná za najúčinnejšiu metódu výchovy.
Štát má a musí tomuto poslaniu napomáhať a poskytnúť mu osobitnú právnu ochranu. Dôležitosť, aká je pripisovaná styku dieťaťa s rodičom, je vnímaná taktiež na medzinárodnej úrovni; Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) konštantne judikuje, že byť spolu je základným prvkom rodinného života, chráneného článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP).
Úprava styku rodičov s deťmi po rozvode a rozchode: Zákonné možnosti a výzvy
Konflikty medzi rodičmi negatívne vplývajú na dieťa. Ak rodičia nie sú schopní sa dohodnúť na výchove, úprave styku s dieťaťom, alebo ak jeden z rodičov bráni druhému v styku s dieťaťom, zasahuje súd. Súd vždy prihliada na najlepší záujem dieťaťa a môže upraviť výkon rodičovských práv a povinností, vrátane určenia, ktorému z rodičov bude dieťa zverené do osobnej starostlivosti a ako bude upravený styk s druhým rodičom.
Ak jeden z rodičov bezdôvodne bráni druhému v styku s dieťaťom, je možné podať na súd návrh na úpravu rodičovských práv a povinností. Ak matka neumožňuje styk, možno podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že matka styk neumožňuje a žiadať upraviť styk, prípadne žiadať striedavú starostlivosť. Poukazuje sa na to, že vzťah s dcérou je negatívne ovplyvnený, nakoľko bola doteraz zvyknutá s rodičom tráviť veľa času. Striedavá starostlivosť je jednou z možností, ako zabezpečiť, aby sa obaja rodičia podieľali na výchove dieťaťa. Súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ak sú obaja rodičia spôsobilí ho vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obaja rodičia záujem, a to je v záujme dieťaťa.
Ak už súdne rozhodnutie o styku existuje a matka ho nerešpektuje, možno podať návrh na výkon rozhodnutia. Ak zatiaľ žiadne rozhodnutie nemáte, je potrebné podať návrh na úpravu styku s maloletými deťmi na okresný súd podľa bydliska detí, prípadne aj návrh na neodkladné opatrenie, ak je situácia naliehavá. Konanie o úprave práv a povinností k dieťaťu na čas do rozvodu taktiež existuje, ale trvá dlhšie, preto takýto návrh možno odporúčať podať v prípade, ak je predpoklad, že konanie o rozvode bude trvať dlhší čas.
Súd bude posudzovať najmä záujem dieťaťa, ale ak sú obaja rodičia mobilní a vzdialenosť nie je extrémna, je takáto úprava plne realizovateľná. Ak je rozhodnutie súdu už právoplatné, návrh na zmenu úpravy styku sa podáva podľa § 25 Zákona o rodine. V návrhu možno žiadať, aby si napríklad otec vyzdvihol dieťa u matky a matka si ho po skončení styku vyzdvihla u otca. Takéto rozdelenie je v praxi bežné a zodpovedá princípu rovnosti rodičov.
Ak má dieťa otca v inej krajine, napríklad v Maďarsku, je potrebné zohľadniť aj medzinárodné právo - konkrétne nariadenie EÚ o dedičstve (č. 650/2012), ktoré určuje, že dedičské konanie sa spravidla vedie podľa práva krajiny, kde mal zosnulý obvyklý pobyt. Čo sa týka kontaktu s otcom, ak otec odmieta kontakt, zákon ho k nemu nemôže donútiť, pokiaľ nejde o povinnosť stýkať sa s maloletým dieťaťom, ktorú môže určiť súd.
Pokiaľ rodičom nie je súdom určené, ako má styk prebiehať, napríklad preberanie a odovzdávanie dieťaťa v rámci styku rodiča s maloletým dieťaťom v prípade, že rodičia žijú na rôznych miestach, platí, že miestom odovzdania môže byť bydlisko matky. Avšak, ak styk otca s deťmi nie je striktne v rozhodnutí súdu určený, otec si nemôže nárokovať, aby mu dieťa bolo odovzdané v mieste trvalého pobytu, ak napríklad dieťa navštevuje internátnu školu a domov nedochádza. Rozhodnutia o úprave práv a povinností k maloletým deťom je možné zmeniť vždy, ak sa zmenia pomery. Ak by sa zmenili pomery a dieťa začalo navštevovať internátnu školu, miestom jeho preberania by malo byť práve toto miesto, nakoľko už domov (do miesta svojho bydliska) nedochádza.
Dôležité je tiež vedieť, že detský lekár nemôže vystaviť zákaz stretnutia sa s otcom, aj keď by dieťa bralo antibiotiká. Je tomu tak z toho dôvodu, že otec ako rodič dieťaťa má právo sa so svojím dieťaťom stýkať a zakázať mu to môže jedine súd svojím rozhodnutím za predpokladu, že je naplnený niektorý zo zákonných dôvodov.
Manipulácia a odmietanie styku: Vplyv na dieťa a právne dôsledky
V prípade, že dieťa odmieta styk s otcom v dôsledku možnej manipulácie zo strany matky, odporúča sa podať čo najskôr návrh na výkon rozhodnutia v časti styku. S takýmito situáciami sa stretávame často, že matka začne manipulovať dieťa takým spôsobom, že dieťa začne druhého rodiča úplne odmietať. Matka vystupujúca v pozícii preferenčného rodiča je povinná maloleté dieťa motivovať k styku s vami a na styk ho pripravovať aj po psychickej stránke. Ak tak nerobí, nekoná v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.
Návrh na výkon rozhodnutia sa adresuje na súd príslušný podľa bydliska maloletého dieťaťa určeného dohodou rodičov. V návrhu sa popíše, čo určuje súdne rozhodnutie a tiež to, ako sa styk (ne)vykonáva. Súd má viacero možností, ako vie matku donútiť rešpektovať súdne rozhodnutie. Najprv ju vyzve, aby dobrovoľne plnila, a ak nezačne, potom jej súd môže začať ukladať pokuty až dokým nepristúpi k splneniu si povinnosti určenej súdnym rozhodnutím.
Ak sa situácia dá vyriešiť aj formou konania o úprave práv a povinností k dieťaťu na čas do rozvodu, toto konanie však bude trvať dlhšie. Preto takýto návrh odporúčame podať v prípade, ak je predpoklad, že konanie o rozvode bude trvať dlhší čas.
Maloleté dieťa si nemá čo určovať, či sa bude stýkať s rodičom, alebo nebude. Ak by sa s rodičom odmietalo stýkať, potom to je potrebné riešiť cez sociálnu kuratelu a psychológa, za pomoci ktorých by sa hľadali cesty, ako s maloletým pracovať. Ak dieťa vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť je schopné vyjadriť samostatne názor, má právo vyjadriť ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho dotýkajú, a jeho názor treba mať na zreteli pri zabezpečovaní ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
V prípade, že je rozhodnutie napríklad 4 roky staré a v súčasnosti je postoj dcéry k otcovi odmietavý, tak bude vhodné podať návrh na súd na zmenu úpravy práv a povinností k dieťaťu. Ak sa totiž zmenia pomery, tak je možné podať návrh na súd a zmeniť pôvodné rozhodnutie. V návrhu možno tiež žiadať, aby bola dcéra vypočutá, nakoľko vzhľadom na jej vek už je schopná sa vyjadriť a súd by mal jej vyjadrenie a postoj rešpektovať.
Zákaz alebo obmedzenie styku: Krajné riešenie v záujme dieťaťa
Zákaz styku rodiča s dieťaťom, pokiaľ otec nie je hrozbou pre dieťa, neprichádza do úvahy. Otec by musel dieťa týrať, prípadne s ním zle zaobchádzať, aby súd zakázal styk úplne. Podľa ustanovenia § 25 ods. 5 Zákona o rodine môže súd styk rodiča s maloletým dieťaťom obmedziť alebo zakázať, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa.
Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že obmedzenie alebo zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom prichádza do úvahy jedine v takých prípadoch, kedy súd zistí, že takéto opatrenie je v záujme dieťaťa nevyhnutné. Z uvedených dôvodov má súd pomerne široké možnosti obmedziť alebo zakázať styk maloletého dieťaťa s rodičom, keď je to v záujme dieťaťa. Pri zohľadňovaní záujmu dieťaťa sa pritom prihliada nielen na ohrozenie jeho fyzického alebo psychického zdravia, ale aj na ohrozenie jeho mravného vývoja. Ako už bolo uvedené, obmedzenie a zákaz styku rodiča s dieťaťom patria medzi najzávažnejšie zásahy do rodičovských práv a povinností. Na druhej strane takýto zásah sa vždy realizuje v záujme dieťaťa.
Za zneužitie rodičovskej zodpovednosti judikatúra považuje predovšetkým ohrozenie telesného a duševného vývoja detí, umožnenie im páchať trestnú činnosť, navádzanie na nemorálny spôsob života, týranie detí a pod. Ak otec dieťaťa psychicky týra a dieťa sa s ním odmieta stretávať, prípadný návrh na obmedzenie alebo zákaz styku by mohol byť úspešný. V takomto prípade, ak je možné preukázať skutočnosti ako neustále vulgárne nadávanie pred synom, vyhrážanie sa, citové vydieranie a manipulácia, nerešpektovanie priania dieťaťa, nezáujem, sebecké správanie a ignorovanie potrieb dieťaťa, zvyšuje sa pravdepodobnosť úspechu takého návrhu.
Zákaz styku s dieťaťom možno vysloviť na neurčitú dobu, bez časového obmedzenia, alebo aj na dobu určitú, ak bude možné bezpečne ustáliť dobu, počas ktorej má obmedzenie alebo zákaz tohto styku trvať. Uvedené však neznamená, že zákaz, prípadne obmedzenie styku má trvať navždy. Ústavný súd ČR sa k tomuto problému vyjadril v uznesení, kde uviedol, že súdy sú povinné vytvárať predpoklady pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému cieľu a ak je primerané. Jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takého opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva.
Ak napríklad jeden z rodičov, aj keď má súdom stanovený styk s dieťaťom, je agresívny a narkoman, vyhráža sa druhému rodičovi, je prirodzené chcieť deti chrániť. Avšak, autoritatívne nemôžete otcovi detí zakázať styk s deťmi, ide totiž o jeho rodičovské práva, o ktorých je oprávnený rozhodovať súd. Sťahovanie na inú adresu trvalého bydliska (napr. z Bratislavy do Námestova) samo o sebe nie je považované za okolnosť, ktorá môže prispieť k zakázaniu stretávania sa s biologickým otcom dieťaťa. Súd takto môže rozhodnúť len ak bude preukázané, že rodič zneužil svoju rodičovskú zodpovednosť alebo rodič svoju rodičovskú zodpovednosť závažným spôsobom zanedbáva.
Vyživovacia povinnosť a súvisiace náklady: Finančná podpora a právo na styk
Vyživovacia povinnosť rodičov voči svojim deťom je ich zákonná povinnosť, ktorú si musia plniť bez ohľadu na ostatné okolnosti (napr. bránenie v styku s deťmi zo strany druhého rodiča). Ideálne je plniť výživné prevodom na účet, aby o tom existovali dôkazy. Platby "na ruku" môžu byť problémom, pretože sú ťažko preukázateľné. Neplatenie výživného môže byť považované za trestný čin podľa § 207 Trestného zákona, ak nie je zaplatené tri mesiace v rámci dvoch rokov.
Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Cdo 53/2021) je správny právny názor, že na nákladoch spojených so stykom rodiča s dieťaťom by sa mali podieľať obaja rodičia, keďže právo na osobný styk je právom dieťaťa podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine. Súd by mal tieto náklady zohľadniť pri rozhodovaní o výživnom, najmä ak sú preukázané a nie sú zanedbateľné. Ak boli tieto náklady riadne vyčíslené a doložené, odporúča sa podať odvolanie a argumentovať práve týmto rozhodnutím Najvyššieho súdu. Upozorniť treba, že súd mal tieto náklady zohľadniť a že ich jednostranné znášanie otcom je v rozpore s princípom rovnosti rodičovských práv a povinností.
Pokiaľ ide o právo na informácie o dieťati, podľa § 24 ods. 5 prvá veta Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, sa môže práva na pravidelné informovanie o maloletom dieťati domáhať na súde. Matka je povinná písomne informovať otca o dôležitých otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, a to v pravidelných mesačných intervaloch k poslednému dňu toho-ktorého mesiaca.
Špecifické situácie a obmedzenia: Od odňatia dieťaťa po rodiča vo väzení
Život prináša rôznorodé situácie a jednou z nich je aj tá, kedy jeden z rodičov (prípadne obaja) vykonáva trest odňatia slobody, alebo keď je dieťa odňaté z rodiny a umiestnené v krízovom centre.
Odňatie dieťaťa z rodiny sociálkou
O umiestnení dieťaťa do kolíznej starostlivosti rozhoduje súd na návrh Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR). ÚPSVaR posudzuje u „rodinách v kríze“ mieru ohrozenia, a podľa toho sa rozhodne o potrebe vyňatia dieťaťa z rodiny. Dôvody odobratia dieťaťa a jeho umiestnenie do zariadenia zdôvodňuje v návrhu na vydanie predbežného opatrenia a súdnom konaní pred súdom. Maloleté deti sú umiestňované do detských domovov na základe rozhodnutia súdu o predbežnom opatrení, o nariadení ústavnej starostlivosti alebo o uložení výchovného opatrenia.
Dĺžka pobytu dieťaťa v kolíznej starostlivosti je závislá od rozhodnutia súdu a trvá najmenej počas 3 mesiacov od jeho vykonateľnosti. Samotné odňatie dieťaťa trvá po súdom stanovenú lehotu (najdlhšie 6 mesiacov, avšak po uplynutí tejto lehoty ho môže súd znova nariadiť) a počas uvedenej lehoty súd sleduje, či uložené opatrenie splnilo svoj účel. Výber zariadenia a detského domova záleží na dôvodoch umiestnenia a vyňatia dieťaťa z rodiny. K výberu zariadenia sa pristupuje individuálne.
Podľa Dohovoru o právach dieťaťa, dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne názor, má právo vyjadriť ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho dotýkajú. Jeho názor treba mať na zreteli pri zabezpečovaní ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Rodičovské práva, ak neboli rodičovi odňaté súdom, sa vo vzťahu k dieťaťu nemenia a rodič po dohode so zariadením na výkon rozhodnutia súdu môže dieťa navštevovať a spolupracovať na jeho prípadnom návrate do rodinného prostredia.
Rodič vo výkone trestu odňatia slobody
Právo na styk je implicitnou súčasťou rodinného života chráneného tak článkom 19 Ústavy SR ako aj článkom 8 EDĽP. Samotná skutočnosť, že rodič vykonáva trest odňatia slobody, ho práva na rodinný život a v ňom obsiahnuté právo na styk teda nemôže zbaviť. Avšak právo na rodinný život (ako základné ľudské právo) nemá absolútny charakter a teda je ho možné obmedziť. Vo svojej podstate každý výkon trestu odňatia slobody predstavuje zároveň aj výrazné obmedzenie práva (okrem iného) na rodinný život.
Slovenská republika zabezpečuje právo väzňov na kontakt s rodinou prostredníctvom zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZVTOS) a vykonávacej vyhlášky č. 368/2008 Z. z. ZVTOS v § 24 ustanovuje, že odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb (teda aj detí, bez ohľadu na ich vek, obmedzenie je dané len v prípade maloletých mladších ako 15 rokov, ktorí sa môžu návštevy zúčastniť len v sprievode plnoletej osoby) najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní dvoch hodín, a to bez ohľadu na vonkajšiu diferenciáciu výkonu trestu odňatia slobody (minimálny, stredný, maximálny stupeň stráženia). Ďalšie podmienky návštev (predovšetkým deň a časové rozmedzie) sú upravené v ústavných poriadkoch jednotlivých ústavoch na výkon trestu (ÚVT).
Organizácia návštev, napríklad v ÚVT Leopoldov, kde sa návštevy vykonávajú spravidla v stredu, štvrtok a piatok, môže pre blízke osoby, obzvlášť maloleté deti, byť vzhľadom na pracovné povinnosti, resp. povinnú školskú dochádzku často až nemožná. Bolo by žiadúce nahradiť uvedené dni návštev aspoň jedným dňom v rámci víkendu. Za uvedenú skutočnosť bolo Slovensko kritizované Európskym výborom na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CPT), ktorý danú situáciu označil za poľutovaniahodnú. Výbor zároveň opätovne pripomenul, že všetci väzni by mali mať nárok a v praxi aj reálnu možnosť na návštevu aspoň jednu hodinu týždenne.
Z organizačno-technických dôvodov je počet osôb, ktoré môžu súčasne odsúdeného navštíviť, obmedzený na päť. V prípade, ak má odsúdený viac ako štyri deti, toto obmedzenie sa pre deti nevzťahuje. Týmto štát vyzdvihuje dôležitosť, ktorá je kladená na udržiavanie kontaktu odsúdeného (rodiča) s dieťaťom.
Návšteva odsúdeného v ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a so stredným stupňom stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom, návšteva odsúdeného zaradeného do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla bezkontaktne prostredníctvom telekomunikačného zariadenia alebo cez perforovanú stavebnú prekážku. Riaditeľ ÚVT môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom, alebo bez priameho kontaktu. Z uvedeného teda vyplýva, že odsúdený nemá absolútny právny nárok na návštevu formou priameho kontaktu, hoci by bol zaradený do ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a platí to tiež opačne. Je ale pravidlom, že sa návštevy odsúdených zaradených v maximálnom stupni stráženia a taktiež v strednom stupni stráženia v rámci vnútornej diferenciácie v skupine ´C´ realizujú bezkontaktne.
Na takéto opatrenie musí v danom prípade existovať naliehavá spoločenská potreba a musí byť primerané sledovanému cieľu. Z ústavno-právneho hľadiska je neudržateľné paušalizovane realizovať návštevy takýchto odsúdených iba na základe vonkajšej, resp. vnútornej diferenciácie. Pri každom jednom odsúdenom je nevyhnutné posudzovať, či v jeho prípade existujú skutočné a pretrvávajúce bezpečnostné riziká, resp. riziká spojené s narušením účelu trestu pri návšteve priamym kontaktom. Pokiaľ takéto riziko pri odsúdenom neexistuje, je nepovolenie bezkontaktnej návštevy neprípustným zásahom do práva odsúdeného na rodinný život.
CPT uznáva, že v niektorých prípadoch je z bezpečnostných dôvodov alebo na ochranu legitímnych záujmov vyšetrovania opodstatnené prijímať návštevy v kabínach. Pre všetky zákonom stanovené kategórie väznených osôb by však mali byť pravidlom návštevy s priamym kontaktom, pričom „bezkontaktné“ návštevy by mali byť len výnimkou. Akékoľvek rozhodnutie o nariadení bezkontaktných návštev musí byť vždy riadne zdôvodnené a opodstatnené a musí sa zakladať na individuálnom posúdení potenciálneho rizika konkrétneho väzňa.
V slovenských (rovnako aj českých) podmienkach sa návštevy realizujú výlučne na základe iniciatívy odsúdeného a to formou ´pozvánky´ určenej osobám, o ktorých návštevu má odsúdený záujem. Dieťa odsúdeného, resp. jeho blízka osoba teda nemôže sama iniciovať návštevu s odsúdeným. Ak ide o maloleté deti odsúdeného, ktoré nie sú na pozvánke výslovne uvedené, môžu sa návštevy zúčastniť iba ak s tým odsúdený súhlasí. Uvedené korešponduje s tézou, že ide skôr o právo odsúdeného (rodiča) na styk, nie jeho povinnosť.
V zmysle § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ZR) je súčasťou rodičovských práv a povinností najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Sústavná a dôsledná starostlivosť o dieťa sa realizuje predovšetkým osobným stykom. Odsúdený rodič - hoci je prevažne vylúčený z bezprostredného výkonu svojich rodičovských práv a povinností, najmä zo sústavného výchovného pôsobenia na maloleté dieťa - nie je zbavený zodpovednosti za všestranný vývin maloletého dieťaťa. Je len na tomto rodičovi, aby využíval aspoň obmedzené možnosti k tomu, aby aj v nedostatku príležitostí pre sústavné výchovné pôsobenie vykonával vhodný vplyv na výchovu maloletého dieťaťa. Jedným z prostriedkov zabezpečujúcim spoluúčasť odsúdeného rodiča na výchove je osobný styk odsúdeného rodiča s maloletým dieťaťom. Kontakt s dieťaťom je v tomto ohľade významným predpokladom a základom pre výkon rodičovských práv a povinností.
Hoci spomenutý § 28 ods. 1 ZR hovorí najskôr o právach a až potom o povinnostiach rodičov k deťom, toto ustanovenie je potrebné chápať v prvom rade ako príkaz rodičovi na sústavnú a dôslednú starostlivosť a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Dieťa má právo na styk so svojim rodičom a tomu následne zodpovedá aj povinnosť rodiča tento styk realizovať. Pri vážení záujmu dieťaťa o stály kontakt s rodičom so záujmom rodiča o absenciu takéhoto kontaktu by sa malo záujmu dieťaťa prikladať oveľa väčšia váha, ako prianiam rodiča. ESĽP opakovane konštatuje, že s ohľadom na svoju povahu a závažnosť môže záujem dieťaťa prevážiť nad záujmom rodičov.
Je tomu tak preto, že ako základ pre udržiavanie rodinného vzťahu a pre získanie rodičovskej podpory a výchovy je kontakt dieťaťa s rodičmi veľmi dôležitý pre rozvoj jeho osobnosti a je to niečo, čo prispieva k jeho blahu. Je preto opodstatnené prinútiť rodiča, aby bol v kontakte so svojím dieťaťom - aj keď by to znamenalo zásah do jeho osobnej sféry - ak je to v najlepšom záujme dieťaťa. Samozrejme, keď je ochota rodiča realizovať styk so svojím maloletým dieťaťom na bode mrazu, resp. je na dosiahnutie styku potrebná donucovacia moc štátu, styk s takýmto rodičom zvyčajne nie je v najlepšom záujme dieťaťa. Pri kontakte dieťaťa s rodičom to nie je len o samotnej prítomnosti rodiča, ale predovšetkým o náklonnosti a poskytnutí emocionálneho tepla, ktoré dieťa potrebuje cítiť. Pokiaľ rodič vehementne odmieta styk so svojím dieťaťom, takéto teplo neucíti, ucíti osobné odmietnutie, a to nie od kohokoľvek, ale od rodiča, teda osoby, ku ktorej každé dieťa prirodzene silno emocionálne inklinuje, čo v dieťati môže vyvolať veľmi negatívne pocity, nedokáže pochopiť prečo ho rodič odmieta a môže mať preto sklony k sebaobviňovaniu.
Z pohľadu emocionálneho a psychologického zaťaženia, ktorému môže byť dieťa vystavené na stretnutí s odsúdeným rodičom, ktorý ho odmieta a zúčastňuje sa na stretnutí iba z donútenia, nemožno spravidla vychádzať z predpokladu, že takýto kontakt je za týchto okolností v najlepšom záujme dieťaťa. Existuje teda veľa indícií, ktoré by naznačovali, že najlepšie záujmy dieťaťa by mohli byť prinajmenšom výrazne narušené vynúteným kontaktom s neochotným odsúdeným rodičom. Pokiaľ odsúdený rodič kontinuálne nepozýva svoje deti na návštevu a tvrdohlavo odmieta styk, je skôr nepravdepodobné, že by mu prípadné uloženie povinnosti styku pomohlo rozvinúť pozitívny prístup k dieťaťu.
Keď dieťa "vychováva" rodiča: Vyhodenie z domu a dobré mravy
Nikde v zákone nie je napísané, že rodič nemôže vyhodiť svoje dieťa z domu (domácnosti). Pokiaľ sa dieťa správa v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči rodičovi, rodič nie je povinný toto správanie dieťaťa trpieť. To, či môže rodič vyhodiť dieťa z domu, závisí od toho, či je dieťa schopné samé sa živiť. Nepozerá sa pritom na to, či dieťa je zamestnané a má príjem, ale na to, či je schopné sa zamestnať a mať príjem. Pokiaľ má dieťa schopnosti a možnosti sa samé o seba postarať, potom ho možno "vyhodiť" z domu. Pokiaľ si dieťa myslí, že na to rodič nemá právo, môže sa obrátiť na súd. Súd v tomto prípade bude brať do úvahy to, či dieťa je schopné sa samé živiť a samozrejme bude sa prihliadať aj na dobré mravy a správanie sa dieťaťa k rodičovi.
tags: #moze #otec #udriet #dieta