V slovenskom právnom poriadku, konkrétne v Zákone č. 36/2005 Z.z. o rodine a súvisiacej legislatíve, ako aj v medzinárodných dohovoroch o právach detí, sa často skloňuje slovné spojenie „záujem dieťaťa“. Tento pojem predstavuje ústredný pilier pri rozhodovaní o budúcnosti detí, najmä v situáciách rozvodu rodičov a úpravy ich rodičovských práv a povinností. Napriek jeho kľúčovému významu však chýba jasná a jednotná definícia „záujmu dieťaťa“, čo môže viesť k právnej neistote a rozdielnym interpretáciám v praxi.
Záujem dieťaťa: Hľadanie definície v právnom vákuu
Zákon o rodine podrobne definuje pojmy ako rodina, manželstvo, rodičia či rodičovstvo, pričom manželstvu je venovaných značných 27 paragrafov. Paradoxne, záujmu dieťaťa nie je venovaný ani jeden samostatný paragraf. Spomína sa síce v rôznych súvislostiach, no konkrétna definícia absentuje. Tento nedostatok vedie k tomu, že právni teoretici odkazujú na štúdium právnych judikátov, ktoré majú objasniť podstatu tohto pojmu. Prax však ukazuje, že ani to neprináša jednoznačnosť - desiatky právnikov a sudcov často ponúkajú desiatky rôznych definícií pojmu „záujem dieťaťa“. Táto situácia je v rozpore s jedným z definičných princípov právneho štátu, ktorým je právna istota.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zdôraznil, že požiadavka právnej istoty je neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu. Ak sa však pozrieme detailnejšie na výklad pojmu "záujem dieťaťa", dostávame sa do roviny právnej neistoty.
Paragraf 24, odsek (4) Zákona o rodine síce uvádza: „Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom.“ Avšak, ako je uvedené, prax je veľmi často v rozpore s týmto paragrafom.
Rodičovské práva a povinnosti: Teória a prax
V praxi sa súdy neraz zameriavajú na kritérium pohlavia rodiča, čo de facto vymazáva snahu o uplatnenie komplexnej definície záujmu dieťaťa uvedenej v § 24 ods. (4). Typickým príkladom je tzv. „párnovíkendovstvo“, kedy je styk s otcom obmedzený na dva víkendy mesačne. Hoci sa dá súhlasiť s tým, že takýto styk stačí na to, aby dieťa na otca nezabudlo a otec mal motiváciu platiť výživné, je to v rozpore so záujmom dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov. Je zrejmé, že za dva víkendy mesačne nie je možné zabezpečiť plnohodnotnú výchovu a starostlivosť.
Logickou odpoveďou je, že dieťa potrebuje väčší styk s otcom, aby bol naplnený jeho záujem na výchove a starostlivosti zo strany obidvoch rodičov. Filtrom na rozsah styku s rodičom sú vývinové potreby dieťaťa a citové väzby dieťaťa. Vývinové potreby v sebe obsahujú okrem iného aj vek dieťaťa a prípadnú špeciálnu starostlivosť. V prípade dojčenia je prirodzene preferovaná matka, no po ukončení dojčenia by sa mal styk dieťaťa s otcom postupne rozširovať. Toto rozširovanie je v záujme dieťaťa, aby si vybudovalo čo najväčšiu citovú väzbu na otca.
Problém s dohodou rodičov a aplikáciou zákona
Väčšina opatrovníckych súdov zlyháva pri posudzovaní schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Častým scenárom je zverenie dieťaťa matke, ktorá následne dieťa používa ako zbraň proti otcovi, zatiaľ čo súd sa tvári, že je všetko v poriadku. Opakované bránenie v styku otca s dieťaťom je bežnou praxou takýchto matiek, ktoré sa uchyľujú k rôznym výhovorkám (choroba, mimoškolské aktivity).
Zákon o rodine v § 25, odsek (4) jasne hovorí: „Ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom upravený podľa odseku 1 alebo 2, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti.“ Napriek tejto formulácii a jasnej dôvodovej správe k zákonu z 19. augusta 2004, ktorá uvádza, že „novou úpravou v odseku 4 sa umožňuje súdom zmeniť rozhodnutie o výchovnom prostredí…“, nebol tento paragraf za roky jeho existencie ani raz aplikovaný v praxi. To svedčí buď o zbytočnosti zákona, alebo o potrebe intenzívneho školenia sudcov o skutočných potrebách a záujmoch detí.
Táto situácia sa prejavuje aj v konaní kolíznych opatrovníčok, ktoré namiesto konania a podania návrhu na zmenu zverenia dieťaťa do starostlivosti, často konštatujú, že porušovanie záujmov dieťaťa matkou je „bežné a normálne“. Vzhľadom na to, že súdy sa zameriavajú hlavne na pohlavie rodičov, hlas otca často zostáva nevypočutý.
Stabilita budúceho výchovného prostredia je ďalším dôležitým záujmom dieťaťa. Ak nie je narušená, nič by nemalo brániť realizácii asi najdôležitejšieho záujmu dieťaťa - práva dieťaťa na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
Predbežné opatrenia a vplyv času na vzťah rodič-dieťa
Ústavný súd v Českej republike vo svojom náleze I.ÚS 618/05 jasne formuloval, čo je pre dieťa veľmi dôležité, ak hovoríme o styku dieťaťa s rodičom, a to už aj počas obdobia, než súd vynesie rozsudok: „Predbežné opatrenie upravujúce styk rodičov s deťmi musí byť použité s ohľadom na charakter a význam ním chráneného záujmu, ktorým je umožniť rodičovi, ktorý s dieťaťom trvalo nežije, pravidelný a čo najširší kontakt, pretože je to práve množstvo času, v ktorom možno realizovať aj neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv. výchova prítomnosťou, či príkladom, ktorá, ako je všeobecne známe, je tou najúčinnejšou výchovnou metódou.“ Žiaľ, na Slovensku táto informácia z ďalekých Čiech ešte nedorazila a súdy si často neuvedomujú dôležitosť čo najširšieho styku dieťaťa s obidvomi rodičmi už počas predbežných opatrení.
Právo dieťaťa vyjadriť sa a jeho korekcia súdom
Maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Toto právo je zakotvené v § 43 ods. 1 zákona č. 36/2005 o rodine a tiež v § 100 ods. 3 zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku. V konaniach týkajúcich sa maloletého dieťaťa má dieťa právo byť vypočuté. Všeobecný komentár č. 12 k právu dieťaťa byť vypočuté nabáda štátne orgány, aby dieťa podnecovali k formulovaniu jeho slobodného názoru a zabezpečili prostredie, ktoré mu umožní toto právo využiť. Podmienka veku a vyspelosti sa má posúdiť až po vypočutí dieťaťa.
Napriek tomu, štátne orgány v Slovenskej republike neraz ignorujú právo dieťaťa povedať svoj slobodný názor a vydávajú rozhodnutia bez toho, aby si ho vypočuli. Je dôležité, aby sa táto prax zmenila a aby bol slobodný názor dieťaťa vždy počutý vo veciach, ktoré sa ho týkajú.
Avšak, je dôležité zdôrazniť, že prejav vôle dieťaťa treba vykladať v kontexte jeho najlepšieho záujmu. Nie vždy je názor dieťaťa v súlade s tým, čo je pre neho najlepšie, najmä u maloletých nízkeho veku. Súd má preto úlohu korigovať predstavy a názory maloletého dieťaťa o tom, čo je pre neho za danej situácie vhodné a čo nie (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky vo veci III. ÚS 707/04 a iné). Dieťa si často nedokáže uvedomiť nevhodnosť či dokonca riskantnosť svojich požiadaviek, pretože nie je citovo, rozumovo ani morálne natoľko vyspelé, aby zvládlo posúdiť všetky budúce prekážky alebo negatíva žiaduceho usporiadania pomerov voči nemu. Nemožno pripustiť, aby bol v konaní zohľadnený výhradne názor maloletého dieťaťa bez zreteľa na všetky zistené skutočnosti.
Prípadová štúdia: Zamietnutie návrhu na výkon rozhodnutia a odmietanie styku
V jednom konkrétnom prípade Okresný súd Poprad zamietol návrh otca na výkon rozhodnutia, prihliadajúc na názor maloletého dieťaťa. Otec podal odvolanie, namietajúc nečinnosť súdu, ktorá podľa neho vytvorila priestor na psychické týranie detí a výchovu k nenávisti voči nemu. Odvolací súd preskúmal uznesenie a dospel k záveru, že nie je správne.
Odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd sa zameral na zistenie príčin, prečo sa styk otca s maloletou Kamilou nerealizoval, a dospel k záveru, že Kamila styk odmieta. Styk sa nerealizoval tri roky, keď došlo k incidentu, pri ktorom otec nadával na matku, jej priateľku a dcére, že sa zúčastňuje a je členkou nejakej náboženskej sekty. Kamila uviedla, že sa s otcom nechce stretávať a necítila sa s ním dobre. Otca si vymazala aj zo študentského preukazu. Tiež uviedla, že mama o otcovi nikdy nehovorila nepekne, na rozdiel od otca, ktorý o mame hovoril.
Odvolací súd zdôraznil, že úloha oboch rodičov je v živote maloletého dieťaťa nezastupiteľná. Záujmom dieťaťa je nepochybne, aby bolo v starostlivosti toho rodiča, ktorý uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča a je presvedčený, že aj druhý rodič je dobrým rodičom. V procese socializácie maloletého dieťaťa je účasť oboch rodičov zásadne nevyhnutná.
Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že povinnosť prijať opatrenia, ktoré umožnia kontakt rodiča s maloletým dieťaťom, nie je absolútna a musí sa brať ohľad na záujmy dotknutých osôb, predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa. Je nežiaduce, aby sa rodič, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti, dožadoval opatrení, ktoré by mohli poškodiť zdravie a rozvoj maloletého dieťaťa.
Odvolací súd však zdôraznil, že názor maloletého dieťaťa je potrebné korigovať, keďže súd je povinný sledovať jej najlepší záujem. Záujem Kamily na stretávaní sa s otcom odvolací súd vidí v potrebe udržiavania vzťahu medzi rodičom a maloletým dieťaťom v zmysle chápania ho ako vzoru a autority, ktorý s rastúcim vekom dieťaťa bude nadobúdať širšie rozmery. Rovnako je potrebné uvedomiť si potrebu spolupôsobenia otca na maloleté dieťa, pretože aj mužský prvok je schopný vhodným spôsobom napomáhať aj v rámci školských prác.
V prípade neschopnosti rodičov spolu kooperovať pri výkone styku sa maloleté dieťa stáva rukojemníkom a obeťou. Ak má otec záujem sa s Kamilou stretávať, jeho povahové vlastnosti neodôvodňujú predpoklad, že bude na dieťa negatívne vplývať, a je schopný sa o dieťa počas styku postarať, je v záujme dieťaťa styk vykonať. Tento stav je pre dieťa prínosný po stránke emočnej aj intelektuálnej. Rodičovi, ktorý s dieťaťom trvale nežije, musí byť umožnený pravidelný a čo najširší kontakt, pretože je to práve množstvo času, počas ktorého je možné realizovať aj neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv. výchovu prítomnosťou či príkladom. Akákoľvek deformácia vzťahu rodič - dieťa je v dôsledku odcudzenia v neskoršej dobe iba ťažko napraviteľná.
Pri výkone styku je nevyhnutné vziať do úvahy zodpovednosť matky, aby v záujme Kamily na ňu pozitívne vplývala a viedla ju k pozitívnemu vzťahu k otcovi. Príprava na styk otca s dieťaťom neznamená len fyzickú prípravu, ale aj psychickú pomoc a prípravu na stretávanie sa s druhým rodičom, ktorá v danom prípade úplne absentovala alebo bola kontraproduktívna. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že matka sa s Kamilou o otcovi vôbec nerozpráva, čo spochybňuje výkon rodičovských práv v záujme dcéry.
Matka, ako keby si neuvedomovala, že rozpad ich rodiny rozvodom dospelých ľudí znamenal, že maloleté deti prestali vyrastať v úplnej rodine bez vplyvu otca na ich výchove. Spôsobuje a vytvára v priebehu rokov svojím ľahostajným prístupom klamlivý pocit u Kamily, že otec nie je v jej živote potrebný. Problém spočíva v nepochopení matky o potrebe spoločnej výchovy. Rodičia nesmú byť pri vytváraní nových životných vzťahov egoistickí, mysliac si, že ak je dieťa zverené do ich osobnej starostlivosti, druhý rodič stráca právo byť prítomný pri ich výchove.
Štátne orgány, vrátane súdu starostlivosti o maloletú a úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, v priebehu predchádzajúcich rokov nevenovali náležitú pozornosť správaniu matky. Odmietanie Kamily, založené na incidente spred troch rokov, kedy otec kričal na ňu, matku a jej priateľku, nie je podľa odvolacieho súdu dôvodom na úplné vymazanie otca z jej života. Výchova detí zo strany rodiča, ktorý má umožnené s dieťaťom sa stretávať, neznamená, že tento rodič bude počas stretnutia ľahostajný alebo nevyjadrí svoj názor, aj taký, ktorý sa dieťaťu nepáči.
Odvolací súd zastáva názor, že rodičovská vyspelosť, zodpovednosť a empatia by zaručovali bezproblémový výkon styku a viedli by k obnoveniu narušených väzieb medzi Kamilou a otcom. Záujem Kamily, ktorý by mali obaja rodičia sledovať, by naplnilo akékoľvek usporiadanie roztrieštených vzťahov v rodine, uvedomujúc si, že sú to práve rodičia, ktorí nesú zodpovednosť za výchovu a vývoj Kamily. Optimálnou formou stretávania by bol spontánny styk založený na vzájomnej dohode rodičov. V dôsledku neschopnosti rodičov sa na takejto forme stretávania dohodnúť je preto vecou súdu, aby o otázke výkonu styku rozhodol.
Odvolací súd musel nemilo konštatovať, že v predmetnej veci ubehli roky zlyhávania všetkých orgánov verejnej moci, ktoré mohli ovplyvniť priebeh konania o nútený výkon styku, vrátane súdu starostlivosti o dieťa i úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý ako kolízny opatrovník mal sledovať najlepší záujem maloletého dieťaťa. Z tohto dôvodu odvolací súd uznesenie o zamietnutí výkonu rozhodnutia zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd je presvedčený, že aj vo veku dieťaťa takmer 17 rokov má význam opatrenie súdu. Pri deťoch v nižšom veku by zistenie deficitu psychickej prípravy na styk malo viesť k dôslednejšiemu zváženiu aplikácie ustanovenia § 25 ods. 4 Zákona o rodine s cieľom zveriť dieťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča.
Informačná povinnosť rodičov
Rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, má právo na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati, ako uvádza § 24 ods. 5 prvá veta zákona o rodine. Ak rodič, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, odmieta informovať druhého rodiča a nevedia nájsť konsenzus, ďalšou možnosťou je súd. Predtým sa odporúča písomne (preukázateľným spôsobom) vyzvať rodiča, aby informoval. Rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom. Rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, sa môže práva na pravidelné informovanie domáhať na súde, v obvode ktorého má dieťa bydlisko. Informačná povinnosť býva niekedy priamo súčasťou súdnych konaní o určenie rodičovských práv a povinnosti. Matka je povinná písomne informovať otca o dôležitých otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa v pravidelných mesačných intervaloch, k poslednému dňu príslušného mesiaca.
Rola kolízneho opatrovníka a súdne konania
Kolízny opatrovník je ustanovený súdom v prípadoch, ak maloleté dieťa nemá zákonného zástupcu alebo ak zákonný zástupca nemôže z vážneho dôvodu maloleté dieťa v konaní zastupovať. Môže nastať aj rozpor záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom, alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom. Kolízny opatrovník sa zúčastňuje na pojednávaniach, vyjadruje sa ku všetkým skutočnostiam, navrhuje dôkazy a navrhuje súdu, ako má vo veci rozhodnúť, s prihliadnutím na záujem dieťaťa a jeho názor. Prednesené návrhy a vyjadrenia kolízneho opatrovníka musia vychádzať z objektívneho zisťovania pomerov dieťaťa a musia byť riadne zdôvodnené. Súčasťou sociálneho poradenstva poskytovaného dieťaťu musí byť spôsobom primeraným veku a rozumovým schopnostiam dieťaťa najmä vysvetlenie významu a úlohy kolízneho opatrovníka v súdnom konaní.
Úprava výkonu rodičovských práv a povinností je v kompetencii súdu, ktorý na návrh jedného z rodičov, resp. osoby, ktorá zabezpečuje starostlivosť o dieťa, upraví rodičovské práva a povinnosti. Pred samotným rozhodnutím súdu sa rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu kedykoľvek dohodnúť na úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovská dohoda musí byť schválená súdom. Návrh na uplatnenie nárokov vyplývajúcich z práva osobnej starostlivosti a práva prístupu sa podáva na súde v mieste bydliska dieťaťa. Súdne konanie v občianskoprávnych veciach sa riadi ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a veci súvisiace s ochranou práv a záujmov dieťaťa súdy posudzujú prednostne. Účastníci konania majú právo podať na súde odôvodnenú žiadosť o rýchlejšie posúdenie prípadu.
Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a jeho vyporiadanie
Okrem otázok starostlivosti o deti, pri rozvode často dochádza k zrušeniu a vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM). Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z., súd na návrh zruší bezpodielové spoluvlastníctvo manželov v prípade, že jeden z manželov získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Návrh môže podať ten z manželov, ktorý nezískal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Ak toto oprávnenie majú obaja manželia, môže návrh podať ktorýkoľvek z nich.
Z závažných dôvodov, najmä ak by ďalšie trvanie BSM odporovalo dobrým mravom, môže súd na návrh niektorého z manželov toto spoluvlastníctvo zrušiť aj za trvania manželstva. Po zániku a zrušení BSM si manželia vyporiadajú všetok spoločný majetok, ktorý nadobudli do právoplatnosti rozhodnutia o zrušení BSM.
V zmysle § 149 Občianskeho zákonníka sa pri vyporiadaní vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.
Vyporiadať spoločne nadobudnutý majetok je možné buď dohodou, súdnym rozhodnutím alebo zo zákona. Ak sa manželia nedohodli na vyporiadaní BSM a nikto z nich nepodal do troch rokov od zániku BSM návrh na jeho vyporiadanie na súd, potom platí, že došlo k vyporiadaniu zo zákona. Na základe zákonných ustanovení by bolo možné žiadať len to, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo počas manželstva na nehnuteľnosť manžela, ktorá nepatrila do BSM.
Pokiaľ už existuje uzavretá dohoda o vyporiadaní, takúto zmluvu je možné napadnúť žalobou. Avšak pre jej vyhlásenie za neplatnú musia byť splnené podmienky, ide o tzv. odporovanie právnemu úkonu. Pri dovolaní sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu platí trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť dňom, keď došlo k právnemu úkonu. Pre platnosť právneho úkonu je potrebná existencia slobodnej vôle subjektu. Vadnosť právneho úkonu spočívajúca v absencii alebo v obmedzení slobodnej vôle môže mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Absolútna neplatnosť nastáva priamo zo zákona a nemožno ju dodatočne schváliť. Na absolútnu neplatnosť je súd povinný prihliadať ex offo. Ak medzi manželmi došlo k vyporiadaniu na základe neplatnej dohody, také vyporiadanie nie je právne relevantné. V prípade, že uzavretá dohoda by bola vyhlásená za neplatnú a od rozvodu už uplynula trojročná lehota, bude platiť pre vyporiadanie BSM § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Kultúrny zážitok dieťaťa a absencia v škole
V situácii, keď jeden rodič chce vziať 11-ročné dieťa zverené do starostlivosti druhého rodiča na výlet za kultúrnym zážitkom do Českej republiky, ktorý zahŕňa divadelné predstavenie, ale vyžaduje si absenciu dieťaťa v škole (2 dni, 12 vyučovacích hodín) a druhý rodič s tým nesúhlasí, je potrebné zvážiť niekoľko aspektov. Dieťa po predstavení naozaj veľmi túži, predstavenie je umelecky hodnotné a vekovo vhodné.
V takýchto prípadoch je kľúčové vnímať „záujem dieťaťa“ komplexne. Hoci je vzdelanie dôležité, kultúrny zážitok a naplnenie túžob dieťaťa môžu mať tiež významný vplyv na jeho celkový vývoj a citové väzby. Ide o rovnováhu medzi formálnym vzdelávaním a neformálnymi zážitkami, ktoré prispievajú k rozvoju osobnosti. V ideálnom prípade by sa rodičia mali dohodnúť na takýchto aktivitách, pričom by zvážili prospešnosť pre dieťa oproti krátkodobej absencii v škole. Ak dohoda nie je možná, situácia môže vyústiť do súdneho sporu, kde súd posúdi všetky okolnosti s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa.
Záverečné úvahy o záujme dieťaťa
Na záver možno zhrnúť, že pojem „záujem dieťaťa“ je komplexný a dynamický, vyžadujúci si individuálne posúdenie v každom konkrétnom prípade. Hoci právna prax na Slovensku často zlyháva v jeho dôslednej aplikácii, najmä čo sa týka rovnosti rodičov a rešpektovania práva dieťaťa na oboch rodičov, je nevyhnutné neustále pripomínať, že dieťa má právo na čo najširší kontakt s oboma rodičmi. Taktiež je dôležité, aby súdy aktívne korigovali názory detí, ktoré nemusia byť vždy v súlade s ich dlhodobým najlepším záujmom, a aby rodičia spolupracovali na harmonickom vývoji svojich detí aj po rozpade rodiny. Jedine tak bude možné zabezpečiť skutočnú právnu istotu a ochranu práv detí v súlade s medzinárodnými štandardmi.
tags: #moze #sa #dieta #14 #rocne #rozhodnut