Strata dieťaťa je jednou z najťažších skúseností, ktoré môže človek prežiť. Pre každého rodiča je strata dieťaťa nepredstaviteľnou a najbolestivejšou skúsenosťou. Či už ide o stratu v dôsledku choroby, nehody, alebo dobrovoľného odchodu zo života, bolesť a smútok sú nezmerné. Prežiť vlastné dieťa, to je peklo, ktorého sa obáva každý milujúci rodič. Tento obsah nie je možné sprístupniť bez prijatia súborov cookies. Strata dieťaťa počas tehotenstva alebo krátko po pôrode je rana, ktorá sa nikdy úplne nezahojí. Je to bolesť, ktorú nemožno porovnať s ničím iným. Rodičia, ktorí stratili svoje dieťa, zostávajú sami v spleti smútku, nerozumenia a častokrát aj spoločenského mlčania.
Narušenie prirodzeného poriadku života
Smrť dieťaťa v akomkoľvek veku je bezpochyby veľmi ťažkou životnou udalosťou v živote rodičov. Absolútne si nepripúšťajú, že by sa im niečo podobné mohlo stať. Stratou dieťaťa sa začína celoživotný proces trúchlenia, navždy zostáva v srdciach rodičov. Nikde nie je stanovené, kedy sa má žiaľ skončiť, a každý ním prechádza rozličným časom a rozličným spôsobom. Len ťažko túto väzbu prerušia. Niektorí rodičia aj po rokoch od traumy sledujú rovesníkov ich dieťaťa. Zármutok je pri smrti dieťaťa špecifický. Dieťa nesie rodičovské gény, starali sa o neho, vychovávali, je ich súčasťou a pokračovateľom rodu. Pri jeho strate strácajú rodičia aj kúsok zo seba, o to je ťažšie vyrovnanie sa jeho smrťou. Smrť dieťaťa je akoby stelesnením nespravodlivosti, pretože narúša prirodzený poriadok života. Všetci čakáme, že deti prežijú svojich rodičov.
Psychologické aspekty straty a procesu smútenia
Hlboký žiaľ a jeho prejavy majú niekoľko fáz. V prvých chvíľach po strate môže rodič prežívať šok a popierať realitu. Je to obranný mechanizmus, ktorý pomáha spracovať náhlu a traumatickú udalosť. Po úvodnom šoku sa začína prejavovať hlboký smútok, ktorý môže byť sprevádzaný plačom, pocitom prázdnoty a beznádeje. Rodič môže prežívať hnev voči sebe, lekárom, osudu alebo voči svetu ako takému. Môžu sa objaviť výčitky svedomia a otázky, či sa dalo niečo urobiť inak. Smútok môže viesť k depresii, strate záujmu o aktivity, izolácii od spoločnosti a pocitu osamelosti. Smútok sa môže prejavovať aj fyzicky, napríklad únavou, nespavosťou, zmenami chuti do jedla, bolesťami hlavy a inými zdravotnými problémami.
The Five Stages of Grief and Loss
V procese smútenia je dôležité nezabúdať na sebaúctu a sebaprijatie. Rodičia, ktorí prežili stratu dieťaťa, sa často cítia vinní, neschopní a bezcenní. Pretrvávať môže až 25 rokov od smrti maličkého syna alebo dcéry. Výskum publikovaný v BMJ Supportive & Palliative Care ukázal, že rodičia, ktorí stratia dieťa počas prvých dvanástich mesiacov života, majú významne zvýšené riziko predčasného úmrtia. Štvornásobne vyššie riziko úmrtia. Rodičia, ktorí utrpeli takúto stratu, tiež s väčšou pravdepodobnosťou využívajú maladaptívne stratégie zvládania smútku, či stresu - ako je napríklad zneužívanie alkoholu…“ Tieto stratégie zvládania môžu zvýšiť pravdepodobnosť výskytu chorôb, spojených s alkoholom alebo neúmyselných poranení.
Cesta k uzdraveniu a podpora okolia
Ak poznáte rodiča, ktorý prežil stratu dieťaťa, môžete mu pomôcť tým, že budete mu načúvať: ponúknite mu priestor na vyjadrenie svojich pocitov bez posudzovania a kritiky. Budete s ním trpezliví: proces smútenia je dlhý a náročný. Buďte trpezliví a rešpektujte jeho tempo. Budete mu ponúkať praktickú pomoc: pomôžte mu s domácimi prácami, nákupmi, starostlivosťou o ďalšie deti alebo inými povinnosťami. Budete s ním tráviť čas: pozývajte ho na prechádzky, koncerty, do kina alebo na iné aktivity, ktoré mu prinášajú radosť. Nebudete mu dávať nevyžiadané rady: vyhnite sa frázam ako "čas vylieči všetky rany" alebo "musíš sa s tým zmieriť". Namiesto toho mu ponúknite svoju podporu a pochopenie. Budete mu pripomínať, že nie je sám: uistite ho, že ste tu pre neho a že mu chcete pomôcť prekonať ťažké obdobie. Budete mu odporúčať odbornú pomoc: ak si myslíte, že potrebuje odbornú pomoc, odporučte mu psychoterapeuta, poradcu alebo podpornú skupinu.
Prísť o dieťa je veľmi náročné a zložité a pokiaľ sme sami v tejto situácii neboli, nevieme si to ani predstaviť. Je ťažké utešiť rodiča, ktorý prišiel o dieťa. Je potrebné ale myslieť aj na to, čo to so sebou môže priniesť. Je to riziko alebo možnosť rastu a upevnenia partnerského vzťahu. Na druhej strane si treba uvedomiť, že smrť dieťaťa ani jeden z partnerov nechcel. Vzájomná podpora a súdržnosť partnerov upevní ich vzťah a posunie ich vpred. Pomáha, keď sa partneri o smrti úprimne rozprávajú. Niekedy majú muži ťažkosti prejaviť svoje emócie. Manželky si preto myslia, že ich strata natoľko nezasiahla. Mýlia sa a preto je dôležitá otvorená vzájomná komunikácia a vysvetlenie. Mužským reakciám sa nemôžeme čudovať. Odmalička chlapcom totiž hovoríme, aby neplakali, že plačú iba slabí. Vzorec tohto správania si so sebou nesú celým životom.
Rodičovstvo ako zmysluplná cesta
Deti môžeme brať ako odmenu aj ako trest za naše hriechy. Skutočne zodpovedný rodič sa radšej nikdy rodičom nestane. Zvyknú vravieť tí, ktorí sa zodpovedne zapodievajú tým, ako sa na túto rolu zodpovedne pripraviť. Rodičovstvo stojí na budovaní vzťahu, učí mamu a otca, že ako rodičia majú svoje potreby, rovnako ako aj dieťa má svoje potreby. Je dôležité vedieť ich rozpoznávať a reagovať na ne adekvátnym spôsobom. Bez budovania rodinných vzťahov založených na vzájomnej dôvere, rešpekte a úcte k dieťaťu to nie je možné. Rodičia nemajú dieťa meniť na svoj obraz, práve naopak, majú mu pomôcť v objavovaní života, ktorý má isté pravidlá a hranice.
Budúci rodičia si potrebujú zodpovedať otázky týkajúce sa toho, aká chcú, aby bola ich úloha, čo túžia s dieťaťom prežiť a ako si život s ním predstavujú. Dieťa je pre vzťah darom i skúškou. Obaja partneri potrebujú robiť ústupky nielen v prospech dieťaťa, ale aj v ústrety jeden druhému. Očakávať, že príchod potomka vyrieši partnerský nesúlad a nezhody je najväčším omylom, ktorého sa páry dopúšťajú. Vyzretosť a chuť starať sa o potomstvo sa nedá vytýčiť číslovkou. Deti nám zrkadlia, čo všetko sa v nás ešte ukrýva a aký máme potenciál. Deti nám poskytujú priestor na pravidelné sebareflexie, aký život žijeme a či my sami máme naplnené svoje základné potreby. Deti sú naši najväčší učitelia a majú pre nás veľa lekcií, ktoré z nás robia lepších ľudí. Pomáhajú nám dorásť na zrelšie, múdrejšie a šťastnejšie bytosti. Sme upokojovaní rodičmi, posudzovaní kamarátmi, napomínaní učiteľmi, organizovaní autoritami, najímaní továrňami.
Dynamika výchovy a súrodeneckých vzťahov
Otázky okolo výchovy detí si kladiem už pätnásť rokov od chvíle, kedy sa narodil môj syn. Po siedmich rokoch dcéra, a otázok ešte pribudlo. Ako vychovávať deti s takým vekovým rozdielom, keď ich záujmy sa absolútne obchádzajú? Ako ich motivovať k spoločnej hre, zážitku a zdieľanej radosti, keď jediné, čo nasleduje, je hádka. Ale nie je jedným z hýbateľov ich hádok pocit, že jednému z nich sa nespravodlivo nadržiava? Väčšinou tomu mladšiemu? Dve dcéry v rozhraní dvoch rokov to majú fajn. Hier na nemocnicu, salón krásy, súťaž v tanci atď. je milión. Potom spolu riešia chlapcov a všetko, čo prináša ten podivný mužský svet do ich životov. Dvaja chlapci, ktorých nedelí dekáda, si tiež nájdu spoločnú reč, ale chlapec a dievča, navyše obaja s totálne odlišnými povahami… to je oriešok…
Ale oveľa väčší je to orech, keď sa chcete dočkať odpovede na otázku, či a ako deti vychovávať v láske ku každému živému tvorovi, čo nás učia kadejaké svetové náboženstva a k tomu ešte ľudská prirodzenosť. Teda, moja prirodzenosť. Možno, že všeobecná ľudská prirodzenosť je trochu iná. Preto sa derme na vrchol. Buďme silní, a keď budeme aj dostatočne sebeckí, dôjdeme k cieľu rýchlejšie než ostatní. Tým pádom budeme mať výsady a tí ostatní budú tam, kde sme kedysi boli my - v dobách, kedy slovo slušnosť patrilo do nášho slovníka. Buďme však pritom aj maximálne obozretní, pretože nepriateľ nám dýcha na chrbát a chce nás zbaviť nášho postavenia… Hore jednoducho fúka. Vidíte, už sme pri nepriateľoch. Z láskyplných tvorov bojovníci. A začína sa to už v škôlke, keď nás iný tvor bezdôvodne bije a onedlho núti odovzdávať v škole peniaze. A môže to tak pokračovať až do dospelosti, keď tí slabší budú pracovať na tých silnejších. To je teda, bohužiaľ, fakt. Na tomto svete je to tak dávno.
Stádo a individualita v spoločnosti
Vôbec otázka stádovosti ma tiež prenasleduje… Stádo je pre mnohých ľudí fajn spoločenstvom, v ktorom sa zahrejete, stratíte a zase nájdete, lebo nadobudnete dojem, že nikam nepatríte. Bohužiaľ to znamená aj dobrovoľnú slepotu a slepú poslušnosť. Ako teda zvýšiť sebavedomie deťom? Chváliť a chváliť a nesnažiť sa v zápale rodičovského šialenstva zadupať do zeme výhonky pučiaceho charakteru. A ako ho zvýšiť sebe, keď sa cítite ako vypreparovaný škrečok a chceli by ste dávať, ale nemáte čo, alebo vám nestačia sily, ktoré ste vyplytvali v boji s veternými mlynmi? Prečítajte si Dona Quijota. Ak sa teda nechcete rovno stať vodcom nejakého stáda. Na čo musíte mať zase veľa iných povahových vlastností, ktoré mimochodom nie sú v budúcom svete na zahodenie. Občas sa potom objavia vodcovia, ktorí hovoria o láske a lepšej spoločnosti a všeobecnom mieri, ale za túto utópiu zaplatíte ešte viac. Najčastejšie celým majetkom.
A to všetko nás vedie k ďalším povahovým stretom so sebou samým. Uspokojiť sa? Stiahnuť do ulity? Stať sa ľahostajným a žiť len pre seba za múrom svojho doma? Zo stáda sa mi vždy robilo trochu zle. Ale kto nie je členom stáda, akoby bol zrazu sám. Takže…? Ísť tak akosi uprostred? S hľadaním návodu na správnu výchovu prichádza nová séria otázok. Kde sa končí obrana a stáva sa čisto aktom sily? To dnes riešia aj súdy v prípadoch, keď sa postavíte zlodejovi a náhodou ho pri obrane svojho majetku zraníte. Nie on, ale vy ste v probléme! Je to na hlavu. S akou veľkou silou má moje dieťa udrieť iné, aby malo pokoj od šikanovania? Vždy deťom hovorím: Nezačínaj si, ale keď ťa niekto schválne udrie, vráť mu to. Keď ťa znovu udrie, vráť mu to s dvojnásobnou silou, čo platí rovnako aj v duchovnej rovine. Ale ako to potom pasuje k tej vzájomnej láske medzi božími tvormi?
Rozvod ako traumatická skúsenosť
Rozvod je traumatická udalosť pre dieťa v akomkoľvek veku. Približne 10 % rozchádzajúcich sa párov žiada súd o striedavú starostlivosť. Nie vždy je to šťastné riešenie, pretože dieťa môže strácať pocit bezpečia a istoty vzhľadom na nadviazanie na prostredie, v ktorom vyrastá. V cudzom byte, kde býva druhý rodič, sa necíti bezpečne, hoci je tam s osobou, ktorú pozná. Pri tomto type výchovy dochádza niekedy k zhosteniu sa úlohy, ktorá nie je pre otca veľmi bežná. Situáciu treba dieťaťu primerane veku vysvetliť. Pocit bezpečia sa buduje najmä stabilitou bývania a pocitom, že niekam patrím, som v pokoji a bezpečí a rodičia ma ochránia pred nebezpečenstvom.
Rozvod predstavuje formálno-právne ukončenie manželského vzťahu dvoch jednotlivcov, administratívnym riešením v procese rozvratu manželstva v prípade, ak zlyhali všetky ostatné cesty k vyriešeniu problémov, ktoré sa v rodine postupne objavili. Rozvod, ako spoločenské opatrenie, ktoré zasahuje do života rodiny, prináša celú radu negatívnych dôsledkov, ktoré sa prejavujú v najrôznejších oblastiach života. Pozitívne aj negatívne podnety pôsobiace na rozpadnutú rodinu predstavujú psychický stres. Táto rozvodová adaptácia je relatívne dlhodobý proces, v ktorom by malo postupne dôjsť k obnove pocitu životnej spokojnosti a tiež vytvorenia nového životného štýlu. Adaptácia je subjektívna a závisí od niekoľkých faktorov, ako napr. od veku, osobného temperamentu či podpory sociálneho okolia.
Extrémy vo výchove: Helikoptéroví a kosačkoví rodičia
Sociológia varuje pred fenoménom „helikoptérového rodiča“, ktorý nepretržite hliadkuje a je na blízku pripravený kedykoľvek zasiahnuť, ako aj pred „kosačkovým rodičom“, ktorý ide dopredu, vytvára dieťaťu cestu a odpratáva z nej prekážky. Oba tieto extrémy deťom škodia, nemajú si ako natrénovať frustračnú toleranciu. Prehnane starostliví rodičia neumožňujú svojim potomkom prejaviť sa a nazbierať skúsenosti z robenia chýb, na ktorých sa veľa učia. Tí, ktorí očakávajú, že rodičovstvo je práca na plný úväzok a poriadna drina, si ho neužívajú. Pre nich je táto rola o veľkom obetovaní sa. Mladí klienti, ktorí boli „zasiahnutí“ nadmernou materiálnou starostlivosťou, by radšej vymenili matériu za spoločné chvíle pri večery a obyčajné zážitky z chalupy. Vyrástli s pocitom, že práci ich rodičov má vyššiu prioritu ako oni.
Predpoklad je, že z niektorých týchto detí vyrastú rodičia, ktorí stavia na pohodu. Ich krédom bude žiť hospodárnejšie v zmysle, že čím menej peňazí budú potrebovať na réžiu, tým menej budú musieť pracovať. O to viac sa môžu venovať svojim deťom - nie z povinnosti, ale pre radosť. Páry zvažujúce rodičovstvo neraz blokuje snaha robiť všetko tak, ako sa má. Týmto očakávaniam si na seba vyrábajú veľký tlak, a ten spúšťa obavy robiť chyby. Preto sa do rodičovstva spontánne nepúšťajú a čakajú, kedy budú dostatočne pripravení. Čím dlhšie prípravná analýza trvá, tým väčšiu paralýzu spôsobuje. Slovenskí rodičia sú starostliví a ochranárski, ale preháňajú to a ťažko púšťajú deti do sveta. S obavami ich nechávajú stáť na vlastných nohách, pripútavajú ich k sebe neustálym servisom a citovým vydieraním, riešia veci za nich a dávajú im ich hotové na podnose.
Prenatálne obdobie a dôležitosť emocionálneho prijatia
Vedci potvrdili, že schopnosť komunikovať, a tým tvoriť vzťahy, má dieťa už v prenatálnom období. Srdce mu bije už od 21. dňa, prvé znaky mozgovej činnosti sa dajú zachytiť už v 28. dni po počatí, v 24. - 28. týždni mu dozrievajú zmysly. Vieme, že i prenatálne dieťa cíti bolesť, má funkčnú pamäť, vie sa učiť. Je výrazne fixované na hlas matky, avšak existujú dôkazy aj o prenatálnej komunikácii s otcom a so súrodencami. Niektorí odvážni vedci tvrdia, že emocionálna pamäť dieťaťa je funkčná už od momentu počatia. Ak by sa táto teória potvrdila, možno konštatovať, že dieťa vie od počatia vycítiť, či je prijaté alebo odmietnuté. Kontakt rodičov s dieťaťom pred jeho narodením je v tomto kontexte veľmi dôležitý - dieťa sa necíti osamotené pri svojom raste, cíti, že pri ňom sú mama, otec a všetci ostatní - príbuzní i priatelia, ktorí mu pomáhajú čeliť stavom nepohody a napätia.
Dieťa už v lone svojej matky prežíva podobné pocity a práve oni sú potom základom jeho životnej sily alebo slabosti. Dieťa pre svoj rast a formáciu má potrebu lásky a emočnej blízkosti, pozornosti a prítomnosti svojich rodičov. Tieto elementy sa nedajú v jeho živote nijako nahradiť. Keďže vieme, že život nemá začiatok v momente zrodenia, ale v momente počatia, nerobí nám problém stotožniť sa s myšlienkou, že rodičia majú byť schopní od samého začiatku tehotenstva prijať svoje dieťa, zahŕňať ho pozornosťou, láskou, spoznávať ho a poskytnúť mu prijatie a podporu, ktoré potrebuje k svojmu rastu a zdravému vývinu.
Detská psychiatria a dopady modernej doby
Pandémia, sociálna izolácia, strach z choroby, vojna na Ukrajine, ekonomická kríza, za posledné roky veľmi výrazné okolnosti, ktoré hlboko zasiahli dospelých a poznačili detskú psychiku. Už v priebehu pandémie sme registrovali zmenu štruktúry diagnóz u našich pacientov, čo súvisí určite s rozličnými ťažkosťami, obmedzeniami a záťažou ktoré priniesla spomínaná pandémia. Patrí sem úmrtie rodičov a príbuzných, strata pravidelného režimu a narušenie biorytmov, obmedzenie soc. kontaktov, zmena režimu, ústup povinností a návykov, veľký čas bez dozoru u mladších detí, následne návrat do škôl- ktorý tak isto spôsobil nárast psychických ťažkostí. V zmysle nárastu hovoríme až o dekompenzácie úzkostí, depresií, sebapoškodzujúceho správania sa, ale aj agresívnych prejavov.
Keď dieťa zomrie dobrovoľne, je to tragédia, pri ktorej vzniká množstvo otázok a už len veľmi ťažko sa na ne hľadajú odpovede. Mnoho vecí zostane nevypovedaných a otázka „prečo“ zožiera milujúcich rodičov do konca života. Podľa informácií získaných z Národného centra zdravotníckych informácií sa v roku 2013 na Slovensku pokúsilo spáchať samovraždu až 78 detí vo veku do devätnásť rokov. Štrnásť detí takýmto spôsobom o svoj mladý život skutočne prišlo. V neskoršej adolescencii je suicídium najčastejšou príčinou smrti. Štatistiky uvádzajú, že suicídium dokoná viac dospievajúcich chlapcov oproti dievčatám vo veku 15 až 19 rokov v pomere 4:1, pričom suicidálne pokusy, tzv. parasuicídia, sú častejšie u dievčat.
Komunikácia o smrti a smútku s deťmi
Deti vnímajú smrť rôzne v závislosti od svojho veku a vývojovej fázy. Dieťa okolo druhého roku života môže vnímať smrť zjednodušene - keď zbadá mŕtveho vtáka na chodníku, myslí si, že zase vzlietne a bude všetko v poriadku. Postupne, ako rastie, sa niektorí ľudia stávajú preňho veľmi vzácni a milí. A práve vo veku medzi 3. - 4. rokom dieťa vníma spomínaného vtáka ako jedinečného, a preto prichádza k záveru, že ten konkrétny vták už nevzlietne. Dieťa vo veku predškoláka, medzi 3. - 6. rokom, môže niekedy klásť aj netaktné otázky. Pýta sa, či je napríklad dedko už naozaj starý, či čoskoro zomrie. Podobné obdobie, keď si dieťa viac uvedomuje smrť človeka a jeho zraniteľnosť, nastáva okolo 8. - 9. roka.
Rodičia často v snahe ochrániť dieťa pristupujú k používaniu eufemizmov. O smrti hovoria v štýle, že mŕtvy odišiel alebo dokonca, že daný človek spí. Deti vnímajú jazyk doslovne a vysvetlenie, že mŕtvy išiel spať, môže byť desivé. Namiesto zmiernenia smútku tým docielime strach dieťaťa zo spánku. Ďalším mínusom eufemizmov je, že negatívne ovplyvňujú rozvoj zdravých zručností na zvládanie nepríjemných situácií, ktoré dieťa bude potrebovať v budúcnosti. Terapia hrou je pre deti to isté, čo je poradenstvo pre dospelých. Hra je pre deti prirodzený spôsob komunikácie, presne tak, ako je pre dospelých prirodzeným spôsobom komunikácie rozprávanie. V herni sa hračky používajú ako slová a hra je rečou dieťaťa. Deťom sú v terapii hrou poskytnuté špeciálne hračky, ktoré im umožňujú vyjadriť to, čo sa im ťažko vyjadruje slovami.
Odpustenie ako cesta k novému životu
Skutočnosť, ktorá môže pomôcť všetkým, ktorí mali ťažké detstvo, chcú sa posunúť a začať žiť nový život, sa nazýva odpustenie. Na blahodarné účinky, silu a moc odpustenia v živote človeka poukazujú práve tí, ktorí dlhodobo pracujú s deťmi, ktorým bolo v živote veľmi ublížené najbližšími. Najlepšie to vystihla riaditeľka istého detského domova: „Už viac ako štyridsať rokov pozorujem na deťoch v domove tú istú vec. Ak sa veľmi hnevajú na svojich rodičov a nechcú im odpustiť, po čase, najmä keď sa stanú dospelými, začnú opakovať chyby svojich rodičov. Ak napríklad rodičia pili, aj oni po čase začnú piť alkohol… Ale ak nájdu v sebe silu odpustiť, začínajú nový život.
Každý človek smúti inak a neexistuje správny alebo nesprávny spôsob, ako prežívať stratu. Proces smútenia je individuálny a závisí od mnohých faktorov, ako sú osobnosť rodiča, jeho vzťah k dieťaťu, sociálna podpora a kultúrne zvyklosti. Niektorí rodičia sa môžu s bolesťou vyrovnať rýchlejšie, zatiaľ čo iní potrebujú viac času a podpory. Je dôležité rešpektovať vlastné tempo a neporovnávať sa s ostatnými. Keď mladí rodičia vnímajú, že majú ťažkosti pri regulovaní seba a svojich pocitov, keď sa im vyplavujú nejaké ťaživé spomienky a jatria rany z minulosti, mali by vyhľadať pomoc. Minimálne, aby pátrali prečo to tak je. Je dôležité, aby rodičia nemali prílišný strach, ono sa to trošku generačne prenáša. Naši rodičia do nás vniesli svoje strachy z detstva a my ich prenášame do nášho dieťaťa a takto to ide zas ďalej.
Sila rodinnej stability
Deti napodobňujú rodičov vo všetkom a inak to nie je ani v smútení. Je preto dôležité nebáť sa ukázať svoje vlastné emócie, pretože to deti učí, že byť smutný je v poriadku. Kľúčové je vedieť narábať s vlastnými emóciami. Deti nachádzajú útechu v rutine. Denný režim evokuje v deťoch poriadok, systém a hlavne bezpečie. Ak sa na chvíľu potrebujete odstrihnúť a byť so svojim smútkom osamote, poproste rodinu a známych, aby zabezpečili vášmu dieťaťu udržať čo najbežnejší režim dňa. Pre mnohé deti je prvým kontaktom so smrťou smrť domáceho miláčika. Väzby, ktoré si deti budujú so svojím domácim miláčikom sú veľmi silné. Nezľahčujte pocity a smútok dieťaťa, namiesto toho mu doprajte čas aby si smrť zvieratka odsmútil. Odborníci poukazujú na častú chybu, a to príliš rýchle nahradenie mŕtveho zvieratka novým.
To, či sa dieťa zúčastní pohrebu je len a len na vás a na vašom dieťati. Pohreb môže dieťaťu pomôcť uzavrieť informáciu o smrti blízkeho, no niektoré deti nie sú pripravené spracovať tak intenzívny zážitok. Nikdy nenúťte dieťa ísť na pohreb ak nechce. Vysvetlite mu, že pohreby bývajú veľmi smutné a mnohí ľudia budú plakať. Ak bude na pohrebe vystavená rakva, treba ho na to pripraviť vopred. Rátajte s tým, že aj pripravené dieťa sa môže správať neočakávane. Ak sa rozhodnete, že dieťa na pohreb nezoberiete, zvážte inú formu, ako sa s daným človekom rozlúčiť. Zasadenie stromu, zdieľanie príbehov alebo vypustenie lampiónov môže byť dobrou alternatívou, ako dieťaťu poskytnúť tzv. rozlúčku. Myšlienka posmrtného života môže byť pre dieťa v trúchlení veľmi nápomocná. Ak ste nábožensky presvedčení o posmrtnom živote, je čas sa o svoje presvedčenie podeliť. Naučíš sa s tým žiť. Nezabudneš nikdy, každý deň si spomenieš pri hocičom, pri hocakej prkotine, nehovoriac o výročiach, meninách, narodeninách, sviatky, významné udalosti v živote,… Ale život ide ďalej. Niekedy o tom nemáš problém hovoriť, inokedy dokážeš len plakať a nevieš zo seba dostať ani vetu.
tags: #najvacsi #zial #prezit #vlastne #dieta