Ťarchu druhej svetovej vojny neniesla na rozdiel od prvej svetovej vojny iba bojujúca armáda, ale aj bojujúce a trpiace národy. Slovným symbolom už nebol front, ale okupácia. V čase vypuknutia vojny bolo na území ríše (vrátane anektovaného Rakúska) šesť koncentračných táborov: Dachau, Sachsenhausen, Buchenwald, Flossenburg, Mauthausen a ženský tábor v Ravensbrucku. V týchto táboroch sa nachádzalo 25 000 nemeckých občanov - politickí väzni, odporcovia hitlerovského režimu, členovia siekt, zločinci, žobráci, prostitútky, Cigáni, tuláci, psychopati, špekulanti, ale aj poľnohospodárski robotníci, ktorí nedodržali pracovnú zmluvu. Väčšina z nich bola založená v roku 1933 a v rokoch 1935-1939 sa pretransformovali na trestné tábory pre odporcov tretej ríše. Po vypuknutí vojny sa však situácia razantne zmenila. Odporcami tretej ríše sa vlastne stali všetci príslušníci okupovaných národov a tak sa ich Hitler potreboval zbaviť.
Rozmach systému a "Konečné riešenie"
V roku 1941 a v širokom meradle na jar 1942 sa všetky tábory dostali pod správu Hlavného hospodársko - administratívneho úradu SS. Počas vojny sa zvýšil samotný počet táborov zo 6 na 20, ktoré mali ešte 165 filiálnych táborov. Zmenilo sa aj zloženie táborov. Hitler sa rozhodol uskutočniť konečné riešenie židovskej otázky. Pre národ s mnohými bohatými obchodníkmi a s inteligenciou sa začalo obdobie holokaustu. Na Slovensku sa toto obdobie začalo 6. októbra 1938 vyhlásením autonómie a skončilo sa v apríli 1945 oslobodením Slovenska. Celkovo bolo vyvraždených v koncentračných táboroch v Poľsku 5 až 6 miliónov ľudí.
Veľký fuhrer vysvetlil 22. augusta 1939, niekoľko dní pred napadnutím Poľska, svoj plán generálom asi takto: „Džingischán zapríčinil smrť miliónov žien a detí - vedome a s ľahkým srdcom. Dejiny v ňom napriek tomu vidia iba zakladateľa veľkej ríše. Mne je celkom jedno, aký súd o mne vydá slabá civilizácia západu. Vydal som rozkaz - a dám zastreliť každého, kto povie jedno kritické slovo - že naším vojnovým cieľom nie je dosiahnuť určitú líniu, ale fyzicky likvidovať nepriateľa. S tým cieľom som pripravil zatiaľ iba na východe ozbrojené oddiely SS a vydal som im rozkaz, aby bez ľútosti a milosrdenstva zabíjali mužov a ženy hovoriace po poľsky, a poľského pôvodu. Len tak získame životný priestor, ktorý potrebujeme. Poľsko bude vyľudnené a osídlené Nemcami.“
Mechanizmus deportácií a táborová hierarchia
- februára 1940 sa Himmler rozhodol mohutne rozvinúť systém koncentračných táborov a vydal rozkaz Inšpektorátu KL, aby preskúmal množstvo objektov, ktoré by sa mohli eventuálne poslúžiť ako ďalšie koncentračné tábory. Ako sa vlastne ľudia dostávali do koncentračných táborov? Prvé transporty na Slovensku sa začali v marci 1942. Deportovaní však nevedeli, kam idú, a často im bolo povedané, že idú pracovať do ríše. Tak to bolo aj 21. 3. 1942, keď odišiel jeden transport so slovenskými mladými dievčatami, ktoré sa bohužiaľ už nikdy nevrátili.
Každý nový väzeň - zugang - bol hneď na začiatku oboznámený s aparátom tábora, ktorý bol všade približne rovnaký. Esesácka hierarchia bola rozdelená na vlastnú táborovú posádku - Schutzhaftlager, ktorej velili lagerfuhreri a do ktorej patrili rapportfuhreri, arbeitsdienstfuhreri, komandofuhreri a blockfuhreri. Ďalej tu bolo politické oddelenie, táboroví predstavitelia bezpečnostnej polície a strážna služba. SS vytvorilo aj väzenskú samosprávu, boli to väčšinou väzni nemeckého občianstva. Zastávali funkcie ako staršina tábora - lagerältester, vrchný kápo, kápo, predák, blokový a na izbe štúbový. Práve títo väzni často rozhodovali o osude svojich spoluväzňov.
Osvienčim Jeden deň | Špeciál | Celý dokument
Život a smrť v Osvienčime
Koncentračný tábor Auschwitz I bol nacistický koncentračný tábor založený v okupovanom juhozápadnom Poľsku. Tábor ležal na ľavom brehu rieky Sola a pôvodne mal slúžiť ako zajatecký tábor. Neskôr boli v okolí mesta vybudované ďalšie tábory, predovšetkým obrovský tábor Auschwitz II Birkenau. Auschwitz sa stal symbolom genocídy európskych Židov a utrpenia miliónov ostatných ľudí.
Po príchode museli väzni všetko odovzdať, celý svoj majetok. Potom nasledovala selekcia. Tá rozhodovala o živote a smrti. V Osvienčime ju uskutočňoval Dr. Mengele, ktorého prezývali pán života a smrti. Na smrť posielal deti, starých ľudí a tehotné ženy. Tí automaticky išli do plynových komôr. Žiť, aj keď nie dlho, mohli iba ženy a deti v produktívnom veku. Často sa matky nechceli oddeliť od svojich detí a tým, že sa dobrovoľne preradili z jednej rady do druhej, podpísali si rozsudok smrti. Niektorí väzni však neboli zaradení ani do jednej ani do druhej rady, ale boli odstavení úplne nabok. Tí boli odsúdení na najkrutejšiu smrť. Zomreli pri rozličných výskumoch, lebo Nemci hovorili, že aj veda si žiada svoje obete.
Pracovné tábory na Slovensku a ich osud
Na jar 1942 sa začali rozmáhať pracovné tábory na Slovensku, napríklad v Novákoch, Seredi a Vyhniach. Väzni tu mali pomerne dobré podmienky: mali tu táborové školy a kultúrne a športové podujatia. Pracovali 55 hodín týždenne, väčšinou v remeselníckej výrobe. Neskôr sa však začalo bitie väzňov a korupcia gardistov. Aj keď v pracovných táboroch boli ľudské podmienky a dalo sa tam prežiť, nič nemení na fakte, že to boli predstanice koncentračných táborov.
V druhej vlne deportácií, ktorú prerušilo povstanie, boli transporty častejšie a masovejšie. Väčšina pracovných táborov zanikla a väzni boli posielaní rovno do koncentračných táborov. Počas povstania sa však naskytla jedinečná príležitosť záchrany pre Židov, ktorí už tvorili väčšinu transportovaných. Tí, ktorí úspešne utiekli, sa zapojili do odboja alebo sa skrývali v horách za pomoci majoritného obyvateľstva. Niektorí však bunkrovanie v zime psychicky nezniesli a sami sa udali alebo sa pokúsili skrývať v mestách, kde to však bolo oveľa zložitejšie. Po potlačení povstania sa znovu začali transporty a policajné razie a prehliadky sa zosilneli.
Svedectvá preživších ako memento
Vo veku 94 rokov zomrela Viola Stern Fischerová, ktorú všetci poznajú aj z titulu knihy - Mengeleho dievča. Viola pochopila, že ten najväčší teror nastal, až keď vystúpila ako dvadsaťdvaročná z vagóna v Osvienčime. „Vyhnali nás z vagóna a selektovali. Selektoval nás doktor Mengele. On stál pri rampe, mal esesácku uniformu, čierne rukavice, biely plášť, esesácku čiapku, zodvihla sa rampa a rukou ukazoval. Doľava, doprava. Bez problémov. Nespýtal sa nikoho. Ja som sa dostala na stranu smrti a potom sa pozrel na mňa, volal ma nazad, išli sme s mamičkou, spýtal sa, koľko mám rokov a keď som mu povedala, udrel do mojej mamičky, ktorá spadla a kotúľala sa na zemi a mňa dal na stranu života.“
Naftali Fürst, ktorý ako dieťa prežil dva roky v Seredi, pri návrate na toto miesto povedal: „Sme poslední, ktorí ešte vedia rozprávať o tom, čo sa tu naozaj udialo.“ Jeho výpoveď dýcha zodpovednosťou za životné osudy všetkých, ktorí toľko šťastia nemali. „Prežil som viac ako dva roky v seredskom tábore a stále sa neviem spamätať z toho, že po 70 rokoch sedím tu. Nedokážem si ani predstaviť, že seredský tábor sa obnovuje ako pamiatka a iba veľmi ťažko si zvykám na myšlienku, že Slováci sa zmenili.“
Historický význam a odkaz
- apríla 1944 sa podarilo z tábora utiecť dvom židovským väzňom A. Wetzlerovi a R. Vrbovi, pochádzajúcim zo Slovenska. Po príchode do Žiliny nadiktovali židovským predstaviteľom 32-stránkovú správu o hrôzach v Osvienčime. Napriek tomu, že ju židovskí predstavitelia poslali do Maďarska, Švajčiarska, Vatikánu a inde, oslovené inštitúcie nijako nekonali. Príkaz na definitívne opustenie tábora prišiel 17. januára 1945 po priblížení sovietskych jednotiek. Pochod smrti, deklarovaný ako evakuácia, pri ktorom ľudia za pochodu prichádzali o život, často zastrelením, z Osvienčimu do Wodzislawu začal 18. januára 1945. Z približne 60 tisíc väzňov 15 tisíc zomrelo.
Svedectvá preživších holokaust sú nenahraditeľným zdrojom informácií o tomto tragickom období našich dejín. Právom sa ponúka otázka, prečo by mal čitateľ siahnuť po knihách, ktoré tieto osudy mapujú. Tie nie sú len svedectvom o tom, čo všetko dospievajúci ľudia v koncentračnom tábore prežili, sú aj veľmi dôležitým svedectvom toho, ako sa po celý svoj život s prežitým vyrovnávali. „Ľudia bedlite“, výzva, ktorá nestráca nič na aktuálnosti ani dnes. Pri víťazstve zla stačí tak málo: aby dobrí ľudia nerobili nič.
tags: #narodeni #prezit #koncentraky