Alexander Dubček patrí medzi najznámejšie politické osobnosti nielen Slovenska, ale aj v rámci Európy a sveta. Jeho meno je neodmysliteľne spojené s reformným hnutím známym ako Pražská jar v roku 1968, kedy sa Československo pokúsilo o jedinečnú cestu k „socializmu s ľudskou tvárou“. Hoci jeho hodnotenie sa turbulentne mení podľa momentálneho politického kurzu, ktorý má prevahu v Európe, a tým aj na Slovensku, pre mnohých zostáva symbolom humanizmu, tolerancie a skutočnej demokracie. Dubčekova osobnosť bola a stále je československou i zahraničnou verejnosťou spájaná s reformným vývojom Československa v období od januára do augusta 1968. Aj keď treba jedným dychom dodať, že najviac známy je medzi strednou a staršou generáciou a v krajinách s výraznou ľavicovou minulosťou, či poznačených národnooslobodzovacím hnutím druhej polovice 20. storočia.
Korene a formovanie: Od Uhrovca po Interhelpu
Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci. Je zaujímavé a ak veríme v širší duchovný rozmer sveta, nemôžeme brať za náhodu, že sa narodil v tom istom dome ako velikán Ľudovít Štúr. Dubček sa vo svojich pamätiach nad tým sám zamýšľa, keď uvádza: „Malý dedinský dom, v ktorom som sa narodil, bol však veľmi významný, lebo pred vyše sto rokmi bol aj rodným domom Ľudovíta Štúra. Bolo mojím osudom, že som sa narodil v tom istom dome, v ktorom sa narodil najväčší Slovák 19. storočia?“ Tento domov v Uhrovci tak spojil dve významné slovenské osobnosti, pričom bystrejším zahraničným historikom neušlo, že aj ich tragická smrť je podobná.
Jeho rodičia, Štefan Dubček a Pavlína, boli charakterizovaní ako „socialistickí rojkovia“. Otec Štefan Dubček žil od roku 1912 v USA, presnejšie v Chicagu, a tu sa zoznámil aj s budúcou manželkou Pavlínou, taktiež slovenskou prisťahovalkyňou. Je to paradoxné, ale v americkej demokracii sa rozhodol Štefan Dubček stať komunistom. V roku 1925 sa celá rodina pripojila k výprave tzv. družstva Interhelpa. Detstvo a mladosť prežil Alexander Dubček v tomto družstve Interhelpa v Pišpeku v sovietskej Kirgizii. Rodina neskôr odišla z Ameriky na Slovensko a v tom istom roku sa narodil Alexander.
Realita v Sovietskom zväze sa však nezhodovala so snami a na pozadí rozsiahlych politických čistiek v Sovietskom zväze v roku 1938 sa napokon Dubčekovci vrátili na Slovensko v roku 1939. V tom istom roku vstúpil mladý Alexander do komunistickej strany, hoci predtým sa vydal na dráhu robotníka s kvalifikáciou strojného zámočníka. Nebolo to až také zvláštne, keďže medzivojnové obdobie 1918 - 1938 bolo v Česko-Slovensku zložité a plné problémov, i keď sa dnes miestami idealizuje. V skutočnosti sa zmietalo v sociálnych konfliktoch a dve hospodárske krízy značne zasiahli do života občanov. Ľudia však túžili po lepšom živote.
Alexander Dubček sa spolu s bratom Júliusom zúčastnil Slovenského národného povstania v roku 1944. Bol aj ranený, brat Július padol. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, ktoré do konca života pokladal za ukončenie hanebnej epizódy v slovenských dejín - klerofašistickej Slovenskej republiky. Po vojne sa Alexander oženil s Annou a s manželkou Annou začali žiť v Trenčíne. Narodili sa im traja synovia Pavol, Peter a Milan.
Vzostup v Komunistickej Strane: Od krajského tajomníka k lídrovi KSS
Po vojne sa Dubček aktívne zapojil do politického života. Študoval na vysokej škole politickej a jeho prvou významnejšou funkciou v prvej polovici 50. rokov bol vedúci tajomník Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska v Banskej Bystrici. Od roku 1949 bol funkcionárom aparátu komunistickej strany. V roku 1953 sa stal vedúcim tajomníkom krajského výboru KSS najskôr v Banskej Bystrici, neskôr v Bratislave. Dôkazom Dubčekovho vzostupu k najvyššej stranníckej špičke bola na začiatku 60. rokov funkcia tajomníka ÚV KSČ a potom členstvo v predsedníctve tohto orgánu. V roku 1963 sa stal prvým tajomníkom KSS. Jeho vzostup bol závratný, ale zároveň aj previazaný mnohými krutými skutočnosťami.
Prekvapivo začal Dubček realizovať politiku dôslednejšieho riešenia hospodárskych, politických a národnostných problémov. Tým sa dostal do rozporu s vtedajším prvým tajomníkom ÚV KSČ a prezidentom republiky Antonínom Novotným. Ten otvorene nepriateľsky pristupoval k slovenskej otázke a mal aj veľkú zodpovednosť za mnohé zlyhania v politickom a hospodárskom živote. Kritizoval odňatie právomocí Slovenskej národnej rade a zboru povereníkov. Napriek možnosti byť obvinený z tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu presadil oprávnené požiadavky Slovenska v rozhodovaní o najdôležitejších záležitostiach republiky. Vo svojom snažení zapojil prostredníctvom verejných prejavov aj širšiu verejnosť.
Dubčekov základný vnútorný zvrat k postojom reformného komunistického politika nastal v 60. rokoch. Hlavnú úlohu tu zohrala jeho angažovanosť v práci straníckej rehabilitačnej komisie na začiatku 60. rokov, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov, a to sa stále jednalo iba o procesy s komunistami. Odvaha mu nechýbala ani pri začiatkoch politického pôsobenia, keď začiatkom 60. rokov pôsobil v rehabilitačnej komisii zaoberajúcej sa monster procesmi gottwaldovského komunistického režimu a prinavracal nespravodlivo odsúdených do občianskeho života. Ako náhle sa mu posilnila pozícia v štruktúre komunistickej strany, využil to na zlepšenie situácie v spoločnosti a očistenie ostrakizovaných.
K tomu prispela aj politická atmosféra na Slovensku pred rokom 1968, ktorá bola poznačená prezieravým vzťahom prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky A. Novotného k slovenským národným problémom a inštitúciám. V celom štáte dochádzalo v určitých periodách k uvoľňovaniu pomerov vo vedeckých a kultúrnych sférach. Reformní komunistickí historici otvorili radu dovtedy utajovaných tém nedávnej minulosti. Silné opozičné nálady narastali medzi slovenskými straníckymi funkcionármi. Alexander Dubček presadil aj ústavný zákon o federácii prijatý 27. októbra 1968. Práve po jeho nástupe k moci sa uvoľnili obruče štátu okolo národnej ustanovizne, Matice slovenskej, ktorá sa koncom 60. rokov nadýchla, zmenila sa jej zákonná úprava a nanovo rozprúdila spolkovú činnosť. Obnovila sa členská základňa spolu s miestnymi odbormi po celom Slovensku.
V januári 1968 bol už Dubček prvým tajomníkom ústredného výboru komunistickej strany v rámci Československa, čo bola najvyššia politická funkcia. Mnoho sa v zahraničí hovorí o tzv. Pražskej jari, kde sa reformovala vtedajšia spoločnosť v politickej, hospodárskej, kultúrnej a spoločenskej oblasti pod heslom „socializmus s ľudskou tvárou“.
Architekt Pražskej Jari: Socializmus s ľudskou tvárou
Politická atmosféra na Slovensku, pred rokom 1968, ktorá bola poznačená prezieravým vzťahom prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky A. Novotného k slovenským národným problémom a inštitúciám, prispela k Dubčekovmu reformnému postoju. V celom štáte dochádzalo v určitých periodách k uvoľňovaniu pomerov vo vedeckých a kultúrnych sférach. Reformní komunistickí historici otvorili radu dovtedy utajovaných tém nedávnej minulosti. Silné opozičné nálady narastali medzi slovenskými straníckymi funkcionármi. Slovenskí i českí reformní komunisti postupne začali vkladať svoje nádeje do Gustáva Husáka, ambiciózneho a nespokojného s nedostatočnou rehabilitáciou a tiež človeka, ktorý nenávidel A. Novotného. Práve negatívny vzťah k Novotnému nakoniec spájal rôzne opozičné prúdy. Bolo to široké spojenectvo ale nie trvalé a programové.
Situácia sa vyhrotila na zasadnutiach ÚV KSČ v decembri 1967 a januári 1968. V januári bol Novotný „uvoľnený“ z funkcie prvého tajomníka a na jeho miesto bol zvolený Alexander Dubček, 5. januára 1968. Prvým tajomníkom ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ) bol A. Dubček od 5. januára 1968 do 17. apríla 1969. Dubčeková osobnosť bola a stále je československou i zahraničnou verejnosťou spájaná s reformným vývojom Československa v období od januára - augusta 1968. Jeho politické úsilie vyústilo do vzniku tzv. Pražskej jari, obrodného procesu, keď sa spolu s reformnými komunistami pokúsil o tzv. socializmus s ľudskou tvárou.
Alexandr Dubček: Pražské jaro 1968
Pôvodne išlo iba o otvorenie cesty k nevyhnutným reformám pod rozvážnym a opatrným vedením komunistickej strany - jej ústredného výboru a byrokratického aparátu. Členovia ústredného výboru boli zaviazaní utajiť pred verejnosťou priebeh straníckych jednaní a všetky spory. J. Smrkovský, Josef Boruvka, a predovšetkým G. Husák sľub mlčanlivosti porušili. A tak sa postupne uvoľnila lavína netušenej spoločenskej aktivity, tzv. obrodný proces, v ktorom rýchlo rástla Dubčeková popularita. Postupne bola zrušená cenzúra, bolo povolené zhromažďovanie a spolčovanie. Z popredných miest odchádzali tzv. konzervatívci a A. Novotný sa vzdal prezidentskej funkcie. Do novej, Černíkovej vlády, zostavenej v apríli 1968 bol povolaný radikálny reformátor G. Husák. Bol prijatý akčný program KSČ, ktorý však už v dobe vyhlásenia bol značne prekonaný celospoločenským pohybom. Nová garnitúra vodcov s Dubčekom na čele svojím vystupovaním získala uznanie a dokonca sympatie verejnosti. Heslo Socializmus s ľudskou tvárou získalo „dubčekovcom“ na jar a v lete 1968 takú dôveru občanov, akú nemala nikde v žiadnej krajine, žiadna strana v dejinách svetového komunizmu.
"Bratské" komunistické strany - sovietská, poľská, maďarská, bulharská, východonemecká - niekoľkokrát žiadali, aby KSČ zatrhla ľudovú aktivitu. Dubček bol k tomu niekoľkokrát osobne vyzvaný Brežnovom. Situáciu naďalej komplikovali tzv. konzervatívci na čele s Biľakom, Indrom, Kapkom a ďalšími, ktorí listami aj osobnými jednaniami prosili o razantnejšiu podporu proti Dubčekovi a jeho stúpencom. Sám Dubček sľuboval nápravu, ale konkrétne opatrenia odkazoval hlavne na pripravovaný XIV. zjazd strany.
Nasledoval vpád piatich armád Varšavskej zmluvy do Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968. Predsedníctvo ÚV KSČ vydalo prehlásenie, v ktorom proti "vstupu vojsk" protestovalo jedinou umiernenou vetou, že odporuje zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi a je poprením základných noriem medzinárodného práva. Za prehlásenie hlasovali spolu s Dubčekom Černík, Kriegel, Smrkovský, Špaček, Piller a Barbírek. Proti boli Biľak, Kolder, Rigo a Švestka. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do ČSR v auguste 1968 ho zatkli a previezli spolu so štátnym a straníckym vedením do Moskvy. Po tomto prevrate bol Dubček ihneď zatknutý a spolu s niekoľkými ďalšími poprednými československými politikmi dopravený do ZSSR, kde mali pôvodne byť exemplárne potrestaný. Alexander Dubček sa v roku 1968 významne podieľal na riadení občianskeho odporu proti okupácii vojsk Varšavskej zmluvy na čele s vojskami ZSSR do Československa.
Moskovský protokol a normalizácia: Kompromisy v čase krízy
Keď sa vďaka známemu národnému podpisovému a plagátovému odporu a vysočanskému zjazdu komunistov nepresadila plánovaná varianta okupantov a kolaborantov s robotnícko-roľníckou vládou, boli zatknutí vyvedení z ciel a zasadli v Moskve k jednaniu o forme kapitulácie. Počas tzv. vyjednávania to bol fakticky koniec dubčekovského obrodného procesu. Po niekoľko hodín trvajúcom jednaní „muži jari“ a s nimi ďalší, ktorí k jednaniu v Kremli prišli dodatočne (prezident L. Svoboda, G. Husák, Z. Mlynář, V. Biľak, A. Indra) podpísali, okrem Kriegla, tzv. Moskovský protokol, príkazy, podľa ktorých sa mala situácia v Československu tzv. normalizovať.
Dubček odmietal politický machiavelizmus a nevedel sa vnútorne zmieriť s tým, že praktická politika sa najskôr obracia k temnejším ľudským stránkam osobnosti. Kritici označovali Dubčeka dokonca zbabelcom. Opak bol pravdou! Najlepšie to vidno v roku 1968, keď si uvedomoval, že sa mu nedarí presvedčiť komunistických konzervatívcov okolo Brežneva. Vo svojej snahe však pokračoval a pomyselné zbrane nikdy neskladal. Aj po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky v auguste 1968 sa v takmer bezvýchodiskovej situácii nezlomil, ale snažil sa zachrániť to, čo zostalo z obrodného procesu. V Moskve musel voliť medzi krviprelievaním, alebo vynútenou dohodou. V tomto ohľade to bola iná situácia, ako v prípade Mníchovskej zrady v roku 1938, keď československá armáda na pokyn vlády sama vyprázdnila pevnostné systémy v pohraničí a vydala ich Nemeckej ríši. Dubček v roku 1968 odmietol vojnu, ktorá by súčasne vrazila klin do vzťahov medzi slovanskými národmi. Vďaka ohnivému protestu Dubčeka sa v protokole neobjavilo slovo "kontrarevolúcia". Protokol dokonca povoľoval pokračovať v "línií januára". Pojem "normalizácia" ponúka mnoho možností výkladu.
Obdobie ústrania: Od pádu k symbolu odporu
V období medzi augustom 1968 a aprílom 1969 sa Dubček a "muži jari" neubránili náporu kolaborantského, tzv. zdravého jadra v KSČ a okupantom. V apríli 1969 bol Dubček vo vedení KSČ nahradený G. Husákom. Alexander Dubček vo vedení KSČ nahradil Gustáv Husák. Od apríla do októbra 1969 bol Alexander Dubček predsedom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR. V tej dobe, hlavne pod Husákovým nátlakom, podpísal zákon, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti demonštrantom pri prvom výročí okupácie. Od decembra 1969 do júna 1970 bol československým veľvyslancom v Turecku.
Po následnom zhoršení politickej situácie a odvolaní zo všetkých funkcií v roku 1969 neopustil milované Slovensko. V júni 1970 ho z komunistickej strany vylúčili a bol prehlásený za "predstaviteľa pravicovo oportunistických síl". Dubček žil s rodinou pod policajným dozorom v Bratislave. Do odchodu do dôchodku v roku 1985 pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch ako technicko - hospodársky pracovník. V 70. a 80. rokoch niekoľkokrát vystúpil s kritikou Husákovho režimu a pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenoménu pražskej jari. Pracoval v podniku štátnych lesov, no nestrácal kontakty s ďalšími prenasledovanými osobnosťami a ani so zahraničím.
V roku 1988, pri príležitosti 900. výročia svojho založenia, sa najstaršia univerzita v Európe - v Bologni rozhodla udeliť Dubčekovi čestný doktorát v odbore politických vied. Dubček si ho osobne prebral v Bologni 13. novembra 1988 a predniesol pri tejto príležitosti prejav, v ktorom odmietol okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Obhajoval právo občanov na reformu spoločnosti a vyzdvihol pozitíva demokracie a dodržiavania ľudských práv.
Návrat do politiky a trvalý odkaz
Po novembri 1989 sa Alexander Dubček vrátil do politického života. Stal sa poslancom a predsedom Federálneho zhromaždenia a predsedom slovenských sociálnych demokratov. V roku 1989 sa stal Alexander Dubček jedným z protagonistov novembrových udalostí. Od 28. decembra 1989 do 25. júna 1992 zastával funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR, resp. ČSFR. Bol členom Predsedníctva FZ ČSSR a poslancom Snemovne národov FZ ČSSR. Zvolili ho najprv za Verejnosť proti násiliu (VPN), potom v parlamente pôsobil ako nestraník a od 6. júna 1992 za Sociálnodemokratickú stranu Slovenska (SDSS). Vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR a krátky čas aj predsedu SDSS svojimi postojmi výrazne pomohol riešiť vtedajšie politické otázky. Zaznievali návrhy, aby zastával funkciou prezidenta republiky. Pre novú politickú garnitúru však už nebol prijateľný. Mnohí nesúhlasili ani s jeho sociálnym presvedčením a jeho aplikáciou v politike. Do určitej miery stál v ceste divokým trhovým procesom, ktoré sa potom uskutočnili v 90. rokoch.
Verejnosť zostala šokovaná dopravnou nehodou, ktorá sa stala 1. septembra 1992 pri Humpolci. Pri autohavárii sa ťažko zranil poslanec FZ ČSFR Alexander Dubček. Bol pri vedomí, no s vážnymi zraneniami hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce a sprvoti sa zdalo, že zranenia prekoná. Známa je aj jeho fotografia z nemocničnej izby. Avšak 7. novembra 1992 náhle zomrel na následky zranení. Stalo sa tak necelé dva mesiace pred vznikom suverénnej a demokratickej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Pohreb mal 14. novembra 1992 v Bratislave, posledným miestom jeho odpočinku je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.
Po jeho smrti v roku 1992 intenzívne zaznievali hlasy spochybňujúce dubčekovský ideál „socializmu s ľudskou tvárou,“ ktorý mal byť pochovaný naoko fungujúcim moderným kapitalizmom. Ten sa v strednej Európe v 90. rokoch rozvíjal. Opakovanie cyklických hospodárskych kríz v 21. storočí, či spôsob akým sa snažil tzv. kapitalizmus, či jemnejšie povedané „liberálna demokracia“ vyrovnať sa s pandémiou v roku 2020 je ich jasnou vizitkou. Ukázalo sa, že dubčekovský odkaz ‒ parafrázovane „politický systém s ľudskou tvárou“ v celej spoločnosti, ako aj takýto pohľad na skutočnú demokraciu, vrátane sociálne orientovanej ekonomiky, nestratil na svojej aktuálnosti. Na druhej strane vo vzťahu k súčasnej európskej ľavici Dubček nehľadal v ideách sociálne spravodlivejšej spoločnosti nehľadal umelé experimenty, či sociálne inžinierstvo. Ale praktickejšie a spravodlivejšie usporiadanie života ľudí s garantovaním lepšieho fungovania spoločnosti, ktorá sa neodtrhla od zdravého rozumu. Neverím, že by sa dal do služieb absurdného spochybňovania národných a tradičných rodinných hodnôt.
Jeho presvedčenie vyjadrené výrokom: „Som stúpencom mravného poňatí politiky. Mravnosť mi splýva s humanitou.“ Alexander Dubček bol vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenoménu pražskej jari. O slovenskom národe, z ktorého vyšiel a hrdo sa k nemu hlásil, uviedol v prejave na pôde Univerzity Komenského v rámci preberania čestného doktorátu: „Svojím prínosom prispieva k rozvoju a obohateniu európskej a svetovej vedy a kultúry. Je azda potrebný lepší dôkaz o nesmiernej vnútornej sile slovenského národa?“
Alexander Dubček, obľúbený politik, veľký demokrat, symbol ľudskosti a politickej slušnosti našich moderných dejín, naďalej medzi mladou generáciou šíri odkaz humanizmu, tolerancie a skutočnej demokracie. Pri príležitosti 5. výročia vzniku univerzity v roku 2002 schválila NR SR zmenu názvu na Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne. Rektor tejto univerzity vyjadril hrdosť: "Som hrdý, že som rektorom univerzity, ktorá nesie meno tejto významnej osobnosti. Alexander Dubček bol najpopulárnejším mužom krajiny a zrejme by sa stal aj našim prvým prezidentom, keby nedošlo k tragickej nehode. Vnímam ho ako nositeľa hodnoty zvanej odvaha, čo bolo vzácnosťou vtedy aj dnes."
Udelili mu mnoho domácich aj zahraničných vyznamenaní. Okrem množstva iných dôležitých získal dvakrát Medailu SNP, cenu Andreja Sacharova (Európsky parlament 1989), Medzinárodnú humanistickú cenu za rok 1990, výročnú cenu Medzinárodnej skupiny pre dodržiavanie ľudských práv (USA 1990), Zlatý klas (cenu mesta Cinisello Balsamo pre najvýznamnejšie osobnosti politického a verejného života, Taliansko 1990), medzinárodnú cenu Alfonsa Comína (Španielsko 1991) a veľký zlatý čestný odznak na šerpe Rádu za zásluhy o Rakúsku republiku (Rakúsko 1991). Udelili mu titul Doctor h.c. na viacerých univerzitách - v Bologni, Madride, Washingtone, Bruseli, Dubline. Stal sa čestným občanom Florencie a Bologne. Za významnú a dlhodobú spoločenskú činnosť udelili Alexandrovi Dubčekovi Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1995), Pribinov kríž I. triedy.
„Nerád by som sa dočkal toho, že nás poľnohospodárstvo neuživí”, povedal 15. augusta predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR Alexander Dubček na stretnutí s vedením a predstavenstvom Roľníckeho družstva vo Vajnoroch pri Bratislave, ako to zachytáva archívna fotografia. Tento výrok, rovnako ako jeho mnohé iné myšlienky, svedčí o jeho pretrvávajúcom záujme o osud obyčajných ľudí a celkovú prosperitu spoločnosti.
tags: #narodenie #alexandra #dubceka