Narodenie Ježiša Krista je udalosťou, ktorá hlboko poznačila ľudské dejiny a teologické myslenie. Pripomína lásku Boha k ľudstvu, k nám, ku mne. Boh sa nerozhodol pre alternatívne riešenia ani neposlal na tento svet namiesto seba anjela. Namiesto toho sa nestal anjelom, ale človekom, aby vstúpil do našej časnosti a zdieľal náš osud. Táto inkarnácia, vtelenie Božieho Syna, predstavuje ústredný bod kresťanskej viery a stala sa základom pre náš súčasný letopočet. Hoci presný dátum narodenia zostáva predmetom historických diskusií, jeho duchovný význam presahuje časové ohraničenia a ponúka hlboké posolstvo o Božej pokore, prítomnosti a nekonečnej láske.
Historické a Teologické Pozadie Zázraku Narodenia
Evanjelium podľa Matúša otvára verš, ktorý je vlastne zhrnutím obsahu celého diela: „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (Mt 1, 1). Evanjelista vybral za úvodné slová svojho spisu rovnaký názov, aký má vôbec prvá kniha celého Svätého písma - Kniha Genezis, čiže v preklade Kniha pôvodu. Matúš tak chce predstaviť Ježiša Krista ako nový začiatok ľudských dejín, bod, od ktorého sa odvíja nové stvorenie a obnova. Sprevádza rozprávanie o Ježišovom narodení a detstve piatimi biblickými citáciami, čím chce ukázať, že narodené dieťa je Mesiášom, ktorého predpovedali starozákonní proroci. Je to zároveň vyzdvihnutie Starého zákona, ktorý pripravoval cestu na definitívne naplnenie prisľúbení. Taliansky biblista Massimo Grilli o vzťahu Starého a Nového zákona hovorí, že sa navzájom pozerajú na seba a vzájomne sa chápu, dopĺňajúc a objasňujúc sa. Nový zákon napĺňa proroctvá Starého zákona, a Starý zákon zas dáva Novému hlbší kontext a prorocké základy.
Vianoce sú radostným slávením stretnutia Božej večnosti s našou ľudskou časnosťou, čo apoštol Pavol veľkolepo nazval „plnosť času“ (Gal 4, 4). To preto, že Boh sa stáva v Ježišovi ľudským bytím, podstupuje riziko a vkladá svoj život do ľudských rúk. Nemecký biskup Rudolf Graber (1903 - 1992) sa raz vyjadril slovami: „To, čo sa stalo v Betleheme, prekonáva stvorenie sveta.“ Ide o udalosť nesmiernej dôležitosti, ktorá presahuje akúkoľvek inú udalosť v histórii. Známy ruský filozof Nikolaj Alexandrovič Berďajev (1874 - 1948) upozorňuje, že to, čo je najcennejšie, je najslabšie. Preto násilie nemôže vykonať to najcennejšie, ale môže to vykonať iba duch a Boh. Vianoce sú oslavou Boha, ktorý sa stáva kvôli nám tým najslabším ľudským dieťaťom, odkázaným na starostlivosť ľudí. Vianoce sú vyvrcholením Božieho záujmu o človeka. Je to dar a tajomstvo. Svätý všemohúci Boh sa rozhodol vstúpiť do komunikácie s hriešnym, smrteľným človekom. To je dôvod, pre ktorý Cirkev slávi Vianoce tak osobitne, slávnostne a radostne. Preto si pri vyznaní viery pri slovách „a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom,“ kľakáme na kolená. Už stredovekí umelci pozývali adorovať tento dar a tajomstvo samotného Boha.
Miesto a Pôrod Ježiša Podľa Evanjelií
Opis samotného narodenia Ježiša evanjelista Lukáš podáva zdržanlivým spôsobom: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasiel“ (Lk 2, 6 - 7). Napriek tomu, že ide o Božieho Syna, ktorý sa počal zázračným spôsobom bez prispenia muža, evanjelista sa vyhýba akýmkoľvek fantazijným predstavám, ktoré boli charakteristické pre grécke báje. Vo výraze „zavinula ho do plienok“ vnímame materinskú jemnosť, ktorá je typickou črtou každej matky. Mária je skutočnou matkou Ježiša Krista so všetkými nádhernými vlastnosťami, ktoré k materstvu patria. Na adresu Ježišovej matky zaznievajú aj slová: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19; porov. aj Lk 2, 51). Bohorodička sa snaží porozumieť odkazu Božieho konania a Ježišova matka to bude robiť po celý svoj život.
Pri opise narodenia Božieho Syna evanjelista Lukáš hovorí o štyroch miestach, ktoré majú svoj hlboký symbolický význam. Prvým je Betlehem - mesto, z ktorého pochádzal kráľ Dávid, kde ho Samuel pomazal za izraelského kráľa. Z hebrejských slov „bet“ a „lechem“ sa zvykne Betlehem nazývať „dom chleba“. Táto symbolika nadobúda hlbší význam v kontexte príchodu toho, ktorý sám seba nazve chlebom života.
Druhým miestom je maštaľ pre zvieratá, ktorá bola pravdepodobne vytesaná do skaly na spôsob jaskyne. Je potrebné povedať, že slovenský preklad „hostinec“ je v dnešnej dobe už nevhodný, lebo evanjeliový text naznačuje skôr preplnené priestory pre pocestných, než neexistujúce útočisko. Mária bola v požehnanom stave a prišiel jej čas pôrodu, čo bola intímna chvíľa ženy - rodičky. Potrebovala súkromie, ktoré jej vzhľadom na množstvo ľudí aspoň trocha zaručoval príbytok určený pre zvieratá. Ježiš sa teda nenarodil v úplnej chudobe, hoci sa s ňou jeho narodenie často spája. Jozef bol tesár (resp. remeselník), čo vtedajšej spoločnosti znamenalo poctivé a stabilné živobytie, nie okrajové postavenie. Aj obeta, ktorú Mária a Jozef priniesli v jeruzalemskom chráme - dve hrdličky alebo dva holúbky - naznačuje skromnosť, no zároveň to bola predpísaná obeta pre bežných ľudí, nie pre tých najchudobnejších bez prostriedkov. Rodina mala navyše zázemie v Nazarete a pohybovala sa v rámci miestnej komunity. Motív jaslí nevznikol ako symbol biedy, ale skôr nedostatku miesta počas sčítania ľudu. Skromné podmienky narodenia sa neskôr stali silným symbolom pokory, no historicky neznamenajú, že by Ježiš prišiel na svet v úplnom materiálnom nedostatku.
Tretím údajom, ktorý Lukáš uvádza, sú jasle, do ktorých matka Mária vložila svoje narodené dieťa Ježiša. Ján Krstiteľ sa narodil v dome, v rodine kňaza, avšak Božieho Syna uložili na miesto, odkiaľ zvieratá prijímajú potravu. Cirkevní otcovia použijú zmienku o jasliach na toto prirovnanie: „Jasle sú miesto, kde zvieratá nachádzajú svoj pokrm. Teraz však v jasliach leží ten, ktorý sám seba označil za chlieb prichádzajúci z neba - za pravý pokrm, ktorý človek potrebuje na svoje bytie.“ Na niektorých stredovekých obrazoch s náboženskou tematikou je Ježišovo narodenie často zobrazené viac teologickým než historickým spôsobom. Dieťa Ježiš neleží v jasliach, ale na bielom korporáli. Takéto zobrazenie nesie v sebe niekoľko silných odkazov. Korporál je liturgická látka, ktorá sa kladie na oltár, na ktorom sa uskutočňuje počas svätej omše premenenie chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista. Rodí sa, aby sa stal Chlebom života, pokrmom, ktorý prijímame na našej ceste veriaceho človeka. Môžeme preto povedať, že každá svätá omša sa stáva Betlehemom, na ktorú sme pozvaní ho prijať, ako to vznešeným spôsobom vyjadruje latinská vianočná pieseň Adeste fideles: „Venite, adoremus Dominum - Poďte, pokloňme sa Pánovi.“
Napokon štvrtým miestom je pole pastierov. Nie je to „radostná zvesť“ o narodení následníka trónu, ktorá by sa ohlasovala v paláci z mramoru jeho vznešeným obyvateľom. Prvé evanjelium ohlásili anjeli a jeho adresátmi boli obyčajní pastieri. Akýkoľvek obraz triumfálneho mesiáša nemá v evanjeliách miesto. Apoštoli budú ohlasovateľmi dobrej noviny, ale samotné narodenie je obklopené pokorou.
Paradoxy Božieho Správania a Ježišovo Narodenie
Vianoce predstavujú jeden z príkladov toho, čo možno nazvať paradoxom viery. Keď mudrci prišli do Jeruzalema za Herodesom Veľkým, ich správanie bolo logické. Kde inde hľadať nástupcu trónu, ak nie v paláci panovníka? Božie slovo nám zjavuje, že Boh sa nespráva podľa ľudských schém a predstáv. Tieto paradoxy Božieho správania nachádzame v celom Svätom písme. Výstižne to vyjadril apoštol Pavol: „Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 27).
Pri zvestovaní Boh poslal anjela Gabriela do Nazareta, na ktorý sa v Starom zákone nevzťahovalo žiadne proroctvo, lebo sa v starozákonných textoch toto mesto vôbec nespomína. Anjel neprichádza do chrámu ku kňazovi, ale do skromného domu chudobného dievčaťa. Boh prevracia naruby ľudské očakávania a zaužívané schémy. Platí to aj pre náš život. Boh koná prekvapivo tam, kde by sme to nečakali, a zjavuje svoju veľkosť na osobách, s ktorými sa podľa ľudských kritérií nepočíta.
Táto Božia logika nám pripomína, že láska znamená dať všetko a pridať seba samého. Vykúpenie a spása sa nerealizujú prostredníctvom moci a triumfu, ale prostredníctvom pokory a služby. Ježiš odmieta hrať hru ľudských očakávaní, ktoré hľadajú moc, pohodlie a osobný zisk. Prikázania sýtiť hladných, obliekať nahých, navštevovať chorých a pomáhať „najmenším z týchto mojich bratov“ nie sú voliteľné aktivity, ale očakávania, ktoré Pán berie osobne. Keď Pán prikázal milovať našich nepriateľov (Lukáš 6:27nn), okamžite vysvetlil, že nás volá do akcie, aktivity: robiť dobre, žehnať, modliť sa, dávať. Láska nie je len pocit, ale aktívna voľba, ktorú môžeme ovládať. Robíme to bez ohľadu na to, ako sa cítime, a toto konanie je prejavom skutočnej viery a Božieho pôsobenia v nás.
Historický Dátum a Chronológia Narodenia
Kedy sa Ježiš Kristus narodil, dnes s určitosťou povedať nikto nevie. Presný dátum, kedy sa Ježiš narodil, nie je dodnes známy. Hoci počiatok nášho letopočtu sa stanovil „od narodenia Krista", v skutočnosti sa Ježiš Kristus v roku 1. či 0 nenarodil. Autor nášho letopočtu, mních Dionýz Exiguus, sa totiž pri výpočte letopočtu pomýlil. Podľa posledných odhadov sa Kristus narodil o 6 - 7 rokov skôr. Na základe analýzy historických prameňov, svedectiev a rôznych indícií súčasní historici odhadujú, že „syn Boží“ sa mohol narodiť medzi 12. rokom pred kresťanským letopočtom a 6. rokom tohto letopočtu. V slovenčine sa roky pred narodením Ježiša označujú aj ako roky pred Kristom (skrátene pred Kr., prípadne po Kr.).
O tom, kedy sa narodil Ježiš, nie je v Biblii žiadna zmienka. Biblia sa nezameriava na faktografické udalosti zo života Krista, ale na šírenie viery a duchovné posolstvo. Príbehu narodenia Ježiša sa v Biblii venujú len dve evanjeliá - Lukáša a Matúša. Ďalšie dve evanjeliá (Marka a Jána) opisujú život Ježiša až od jeho krstu v dospelosti.
Lukášovo evanjelium uvádza isté historické pozadie: „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete." (Lk 2,1) Augustus žil v rokoch 30 pred Kr. - 14 po Kr. Podľa Matúša spadá Ježišovo narodenie do čias kráľa Herodesa I., teda pred rok 4 pred Kr., keď Herodes zomrel. Viac sa s istotou nedá povedať, pretože histórie detstva nie sú historickými prameňmi v modernom zmysle. Keď sa na ne nazeralo ešte historicky, myslelo sa, že dátum Ježišovho narodenia musí pripadnúť aspoň dva roky pred dátum Herodesovej smrti. Tak sa prišlo na rok 6/7 pred Kr. Lebo mágovia - tak sa argumentovalo - potrebovali istý čas až do svojho príchodu do Jeruzalema. Rovnako pobyt Svätej rodiny v Egypte trval zaiste nejakú dobu. Zdá sa, že aj pozabíjanie všetkých chlapcov až do dvoch rokov hovorí za časový úsek dvoch rokov.
Ďalšou stopou pri odhadoch boli napríklad aj Keplerove astronomické výpočty o hviezde mudrcov, ktorá mohla byť pozorovateľná približne v roku 7 pred naším letopočtom. Od Keplerových čias sa dala táto hviezda do súvislosti s „veľkou konjunkciou medzi Jupiterom a Saturnom“, ktorá mohla byť v Oriente pozorovaná v roku 7 pred Kr. Ešte dnes jestvujú zaujímavé astronomické skúmania, ktoré chcú dokázať, že „Betlehemská hviezda“ jestvovala. Tak iba nedávno tvrdil viedenský profesor Konradin Ferrari d´Occhieppo vo svojej knihe "Hviezda mudrcov", že biblickou hviezdou bola planéta Jupiter, ktorá zostala stáť nad Betlehemom večer dňa 12. novembra roku 7 pred Kr. Biblickí vedci dnes takéto výklady posudzujú s veľkou rezervou. Hypotéz je však oveľa viac. Podľa Encyklopédie Britannica existuje až 133 rôznych názorov na rok, v ktorom sa Ježiš narodil, a to v rozhraní rokov 7 pred Kr. až po rok 6.
"Narodenie Ježiša Krista: Zázrak, ktorý zmenil svet"
Prečo Slávime Vianoce 25. Decembra?
V prvých storočiach kresťania narodenie Ježiša Krista ako sviatok neslávili. Cirkevní otcovia dokonca v prvých storočiach protestovali proti tomu, aby sa Ježišove narodeniny oslavovali ako narodeniny pozemského kráľa či pohanskej modly. Vianoce sa začali sláviť až v 4. storočí. Dátum náboženského sviatku však so skutočným dňom narodenia Krista veľa nemal spoločné.
Prvá zmienka o slávení narodenia Krista 25. decembra je z roku 336, podľa zápisu v náboženskom kalendári sa tak malo stať v Ríme. V tom Ríme, kde sa v čase od 17. do 24. decembra pravidelne oslavovali pohanské Saturnálie, ktoré vrcholili veľkou a bujarou oslavou 25. decembra. Bola to oslava na počesť narodenia Slnka. Preto sa aj ten deň volal Natalis Solis Invicti - narodeniny neporazeného Slnka.
Táto pohanská oslava zimného slnovratu vychádzala z východného Mithrovho slnečného kultu (podľa iránskeho mystického boha Mythra) a cisár Aureliánus ho v roku 275 ustanovil za štátny sviatok v celom rímskom impériu. Sviatok bol medzi Rimanmi veľmi obľúbený a slávili ho často aj tí, ktorí prestúpili na kresťanskú vieru. Bohatí Rimania pri tomto sviatku dávali deťom a chudobným darčeky. Často to boli práve voskové sviečky a svoje príbytky vysvietili a vyzdobili zelenými ratolesťami. Ľudia verili, že deň slnovratu je plný tajomstiev a čarov, keď možno nazrieť do budúcnosti. Preto sa s týmto sviatkom spájalo mnoho povier.
Teológ Peter Caban z Teologickej fakulty v Bratislave, ktorý sa podrobne venoval pôvodu vianočných sviatkov, hovorí, že o určení dátumu Vianoc existuje viac hypotéz, ale najčastejšie sa uvádzajú dve:
- Hypotéza vypočítateľnosti: Dátum sa určil tak, že ku dňu Zvestovania sa pripočítalo 9 mesiacov (čo je trvanie vývoja dieťaťa v tele matky). „Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o 9 mesiacov podľa tohto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december," uvádza Caban v diele Vianoce a ich okruh slávenia.
- Spojenie s pohanským sviatkom: „Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka na základe biblických citátov. Napríklad Kristus ako Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae (Mal 3,20); Kristus - Svetlo sveta - Lux mundi (Jn 8,12)," píše Caban. Podľa tejto dejinne - náboženskej hypotézy kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete.
Sviatok sa postupne rozšíril do Afriky, Európy a celého západného kresťanského sveta. Je dosť pravdepodobné, že Ježiš sa práve v decembri nenarodil. „Ignác Antiochijský radil dátum Kristovho narodenia podľa výpočtov na jarný čas, Klement Alexandrijský sa domnieval, že 20. máj je týmto dňom, čo sa aj niekedy akceptovalo v Palestíne, lebo sa tam máj všeobecne pokladal za mesiac narodenia. Anonymný spis De Pascha computus nazýva 28. marec dňom narodenia Krista ako Slnka spravodlivosti a zároveň tento deň pokladá za deň Kristovej smrti," hovorí Caban. Decembru odporujú aj niektoré zmienky o počasí v Biblii. Niektorí historici na základe zmienky, že v čase počatia pastieri strážili svoje stáda, odhadujú, že to bolo v období medzi marcom a novembrom.
Dodnes časť pravoslávnych veriacich slávi Vianoce 6. januára. Západ si 6. januára na Troch kráľov pripomína hlavne príchod mudrcov z Východu - Gašpara, Melichara a Baltazára. Východná cirkev pripojila v 3. storočí spomienku na narodenie Krista k sviatku zjavenia. I tam sa však inšpirovali aj pohanským sviatkom. V Egypte sa oslava narodenia Krista pripojila k oslave pohanského boha Dionýza. „V Egypte v 2. storočí vznikol sviatok Zjavenia (Epifania), slávený 6. januára spolu so sviatkom gréckeho boha zemskej plodnosti a vína - Dionýza, keď vody Nílu naberali magickú moc," vysvetľuje Anton Verbovský. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Liturgické Slávenie a Vianočné Zvyky
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z r. 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.
Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Polnočná omša sa slávi od 6. storočia. Podľa polnočnej omše vznikol aj anglický názov Christmas z latinského Cristes Maesse, čo v preklade znamená Kristova omša.
Jedným z najznámejších symbolov Vianoc sú jasličky. Jasličky sú vlastne zobrazením Lukášovho a Matúšovho evanjelia, v ktorom sa hovorí o pastieroch a mudrcoch z východu, ktorí prišli do Jeruzalema hľadať novonarodeného kráľa židovského a o svätej rodine. Prvé jasličky, tak ako ich v kostoloch poznáme dnes, postavil František z Assisi v roku 1223 v kostole v Greccio. V chudobných jasličkách ležalo živé dieťa, okolo stála Mária, Jozef a mudrci z východu. Miestnym ľuďom tým chcel ukázať, že Boží syn sa narodil v chudobe. Postupne sa zvyk stavať scénu svätej rodiny s dieťaťom v jasliach rozšíril po kostoloch Európy.
Koledy majú pôvod v stredovekých hrách. "Traja králi" chodili s hviezdou po domoch, spievali piesne o mudrcoch z východu a vyberali dary. Nezameniteľnou súčasťou Vianoc je aj pieseň „Tichá noc, svätá noc“, ktorá po prvý raz zaznela v roku 1818. Vznikla v salzburskom mestečku Obendorf. Autorom piesne bol kňaz Joseph Mohr, ktorý požiadal učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v kostole zastupoval organistu, aby k jeho vianočnej básni skomponoval melódiu s dvomi sólovými hlasmi. Keďže organ mal poruchu, bolo to v sprievode gitary. Dnes je táto pieseň, preložená do 200 jazykov, neodmysliteľnou súčasťou Vianoc.
Vianočné darčeky sa v mnohých krajinách pôvodne dávali len na Mikuláša. V protestantských krajinách sa postupne tento zvyk preniesol na vigíliu Narodenia (Štedrý deň) a darčeky namiesto Mikuláša prinášal Ježiško. Darčekmi obdarúvali však aj starovekí Rimania počas sviatku zimného slnovratu deti a chudobných. Vianočné stromčeky pôvodne zdobili hlavne kostoly. Do domácností sa dostali najprv v Nemecku, odkiaľ sa rozšírili po celej Európe. Mnohí kňazi však tento zvyk ako pozostatok pohanských zvykov zakazovali. Vo veľkom sa v Európe rozšírili v 18. a 19. storočí. Súčasťou Vianoc sú dodnes aj mnohé pohanské zvyky - napríklad veštenie a púšťanie orechových škrupiniek so sviečkou po vode. Aj tí, ktorí dnes na povery veľmi nedajú, predsa len pri štedrovečernom stola rozkroja jablko, púšťajú po vode škrupinky so sviečkami, aby zistili, či budú zdraví, dychtivo očakávajú hviezdu či kríž, nenápadne pod obrus podkladajú peniaze, či odkladajú šupiny z kapra a na dedine idú obzrieť statok. Všetko to sú povery spojené s mágiou a čarovaním, ktoré pochádzajú z pohanských zvykov.
Vianočné obdobie pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána, nedeľou Krstu Pána. Na Nový rok, 1. januára, Cirkev slávi Oktávu Narodenia Pána a sviatok Panny Márie Bohorodičky. Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára a sviatok Mena Ježiš. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4). Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia, vyjadrujúc skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha.
Okrem hlavnej slávnosti, v dňoch po Vianociach si Cirkev pripomína aj viacerých svätcov. Dvadsiateho šiesteho decembra je sviatok svätého Štefana, prvého mučeníka, ktorý neohrozene vyznával svoju vieru a bol ukameňovaný. Jeho meno Štefan znamená koruna. Dňa 27. decembra sa spomína svätý Ján, apoštol a Pánov miláčik, tvorca štvrtého evanjelia. Dňa 28. decembra je v liturgickom kalendári vyhradený sviatok Svätých neviniatok, mučeníkov, ktorý je úzko spojený s Vianocami a pripomína, ako temnoty odporujú svetlu, čo sa prejavilo už pri narodení Krista útekom do Egypta a povraždením betlehemských detí. Prvá nedeľa po Narodení Pána, v tomto roku 28. decembra, je sviatok Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef), ktorý sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána, predstavujúc vzor kresťanských rodín. Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži bl. Pius IX. a Lev XIII. Dňa 29. decembra si Cirkev pripomína sv. Tomáša Becketa, biskupa a mučeníka, ktorý odvážne bránil práva proti kráľovi Henrichovi II. Posledný deň v roku, 31. decembra, patrí spomienke svätého Silvestra I., pápeža, ktorý spravoval Cirkev po Milánskom edikte a za ktorého pôsobenia sa konal Nicejský koncil.
Veriaci kresťan vyznáva azda najintenzívnejšie: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.“ Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Odporúčanie ohlásiť narodenie Ježiša práve spevom kalendy na začiatku slávenia vianočnej svätej omše má za cieľ vyjadriť kozmickú a teologickú dimenziu Narodenia Pána a jej zakorenenie v histórii. Text sa začína stvorením sveta, pokračuje významnými udalosťami a osobnosťami náboženských i svetských dejín a ústi do udalosti narodenia Ježiša Krista. Ide o nádhernú rekapituláciu všeobecného očakávania dňa, ktorý už prišiel a ktorý je naplnením Adventu. Veľkonočný chválospev ospevuje radosť sveta z vykúpenia uskutočneného Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním, zatiaľ čo kalenda ospevuje dovŕšenie očakávania Starého zákona a celej histórie sveta. Oznámenie sa koná pred slávením svätej omše v noci, môže ho predniesť lektor alebo iný vhodný laik.
Ježiš Kristus, narodený približne medzi rokmi 8 - 2 pred Kr., je ústredná postava kresťanstva. Verejne pôsobil asi od roku 28 ako pocestný kazateľ v oblasti dnešného Izraela a západného brehu Jordánu. Hlásal skorý príchod Božieho kráľovstva a vyzýval k obráteniu a pokániu. Okolo roku 30 ho Rimania v Jeruzaleme ukrižovali. Kresťania považujú Ježiša za Židmi očakávaného Mesiáša, Spasiteľa ľudstva a Božieho Syna, moslimovia za jedného z najvýznamnejších prorokov a taktiež Mesiáša, ktorý však nebol ukrižovaný ani nebol synom božím.
Duchovný Rozmer Narodenia Ježiša v Nás
Vôňa sviečok a ihličia, slávnostné ticho pred polnocou, k tomu Tichá noc, svätá noc… Tajomná atmosféra polnočnej omše z 24. na 25. decembra je pre dve miliardy veriacich na svete oslavou narodenia Ježiša Krista v Betleheme. Od polnočnej svätej omše hľadíme na Ježiška, položeného v jasličkách. Možno spomíname na to, čo sa udialo pred dvetisíc rokmi. Možno sa nám to zdá príliš vzdialené a zaprášené prachom minulosti. Ale čo keby sa Ježiš narodil aj v nás? A nielen na Vianoce, ale každučký deň. Nie, nejde o žiadnu herézu. Skutočne sme povolaní k tomu, aby sme prijali (počali) Ježiša vo svojom srdci a niesli ho (porodili) svetu.
(Nielen) na Vianoce Boh hovorí rečou lásky. Darca sa stáva darom. A pozýva nás, v tomto čase tak špeciálne, aby sme aj my po ňom túžili a prijali ho. Aby sme prijali Darcu, ktorý sa stáva darom, a sami sa stali darom Darcu. Svätý Bernard z Clairvaux sa pýtal: „Ježiš, čo ťa urobilo takým malým? Láska.“ Túžiť po Bohu, túžiť po viere, nádeji a láske. Túžiť mu byť blízko a žiť svoj život s ním. Život, ktorý naozaj stojí za to.
„Ježiš na vás stále čaká v tichu,“ povedala svätá Matka Terézia. Ticho ako priestor, aby sa v nás Ježiš mohol narodiť. Potrebujeme sa stíšiť, utiahnuť, ponoriť do ticha - ponoriť do Boha. Objavovať ho v tichu - nájdeme ho v hĺbke svojho srdca, keď sa uchýlime do ticha. Práve tam môžeme v intimite a dôvere poznávať Božiu nepochopiteľnú a neohraničenú lásku ku každému z nás. Práve to je priestor, kde sa v nás rodí Ježiš. On rád prichádza v tichu. Ustavične niekam utekáme. Sme tam a potom zas inde, beháme z miesta na miesto, v jednej sekunde sme ponorení v minulosti a utápame sa ňou a v druhej sa obávame budúcnosti. Ak chceme, aby sa v nás Ježiš narodil, potrebujeme byť prítomní dnes - nie zajtra ani včera. A to všetkým, čo robíme, čím sme.
Predstavme si totálne zahádzanú miestnosť, cez ktorú máme problém vôbec prejsť, nieto tam ešte normálne existovať. A predstavme si, že by sme do takejto izby priviedli svoje novonarodené bábätko a chceli by sme, aby tam žilo. Ak by sme mu vôbec našli miesto, kde by mohlo spinkať, asi by sa tam necítilo veľmi príjemne. Aj Ježiš potrebuje v našom srdci priestor. Vytvorme mu ho. Aby sme mu urobili priestor, potrebujeme neraz zo svojho srdca mnohé veci vyhodiť, zrieknuť sa ich. Možno sa potrebujeme zrieknuť aj nejakých fyzických vecí, no v prvom rade potrebujeme dať Ježišovi všetky svoje hriechy. Otvoriť svoje ruky (a srdce), aby z nich vypadli všetky naše previnenia. Hodiť ich do Božieho milosrdenstva. Pomôže nám v tom sviatosť zmierenia i pôst a modlitba. Aby sme doslova upratali svoje srdce, vyzdobili ho na Ježišovo narodenie.
Ak zo svojho srdca (a života) povyhadzujeme všetko, čo nás odďaľuje od Boha, nemôžeme ho nechať prázdne. Potrebujeme ho naplniť. Naplno. A nie len tak niečím, ale niekým - samým Ježišom. Sýtiť sa jeho slovom (Svätým písmom), modlitbou, sviatosťami, spoločenstvom Cirkvi, rozjímaním či náboženskou literatúrou. A dovoliť Ježišovi, ktorý sa v nás rodí, aby nás formoval tak, ako chce on. Aby nás pretváral na svoj obraz a podobu, na seba samého. Aby bol on v nás a my sme jeho srdcom mohli milovať svet. Napokon, Ježiš sa nerodí v našom srdci pre to, aby sme si ho nechali pre seba, zamkli ho vo svojom srdci. Ježiš chce von!
„Prijmi z rúk Panny Márie maličkého Ježiška a nes ho stále so sebou do celého sveta s posolstvom jeho pokornej dôveryplnej odovzdanosti, jednoduchosti a chudoby, miernosti a pokoja, radosti a lásky,“ znela myšlienka, ktorú raz dostala na malom obrázku. Toto je vianočná pozvánka - prijať Ježiša a dávať ho ďalej. Lebo - slovami svätého Augustína - „preber sa, človeče: Boh sa kvôli tebe stal človekom“. A Človek, ktorý sa kvôli nám stal človekom, sa chce (na)rodiť aj v nás.
"Narodenie Ježiša Krista: Zázrak, ktorý zmenil svet"
Ježiš Kristus prišiel ľudstvu zjaviť pravdu, odhaliť celú pravdu, postaviť nás tvárou v tvár pravde. Bolo to vo vážnej chvíli, keď sa rozhodovalo o vine či nevine, o Jeho živote či smrti. Pán Ježiš stál pred Pilátom, ktorý mal moc dať Ho popraviť a mal moc Ho prepustiť. Na otázku Piláta: „Tak predsa si kráľ?“ odpovedal Ježiš: „Ty hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“ (J 18,37) V takej chvíli by každý človek hovoril veľmi rozvážne. Ježiš Kristus o to viac, veď vieme, že nikdy nehovoril nadarmo a Jeho slová nikdy neboli prázdne. Poznať pravdu, skutočnú pravdu, poslednú pravdu života nie je také jednoduché, lebo všetko naše poznávanie je obmedzené našimi ľudskými možnosťami. Posledná pravda nie je uväznená v tomto našom svete, ktorý poznávame, ale je mimo tohto sveta, je nad týmto svetom. Poslednú pravdu - konečnú - môže zjaviť len niekto, kto nie je z tohto sveta.
A aká je to teda pravda, ktorú zjavil Ježiš svetu? Je to v prvom rade pravda o Bohu. Človek nemôže poznať Boha bez toho, že by sa mu On sám nedal poznať. Týmto smerom viedli ľud i proroci a o tomto vedení čítame v knihe Žalmov. Viedli ľud k pokornému očakávaniu na Hospodina, až kým sa On zo svojej milosti neskloní k človeku a poodhalí clonu, ktorou je pred človekom zahalený. Ako čítame u Izaiáša: „Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil, aby sa zatriasli vrchy pred Tebou.“ (Iz 64, 1) A toto očakávanie starozákonných veriacich bolo naplnené v Ježišovi Kristovi. On bol Ten, ktorý pretrhol nebesá a zostúpil a prijal na seba naše ľudské telo, v ňom prežil život naplnený so všetkými jeho ťažkosťami. On nám povedal, kto je Boh a aký je Boh. „Boha nikto nikdy nevidel; jednorodený Syn Boží, ktorý je v lone Otcovom, ten Ho známym učinil.“ (J 1, 18) No o Bohu len nehovoril, ale celým svojím životom dokazoval a zjavoval Boha. „Ja a Otec jedno sme…“ (J 10,30) Keď učeník Filip túžil po tom, aby uvidel nebeského Otca, povedal mu Ježiš: „Taký dlhý čas som s vami a nepoznal si ma, Filip? Kto mňa videl, videl Otca. Akože môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca? Či neveríš, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne?
A čo nám Pán Ježiš zjavil o svojom nebeskom Otcovi? Tí, ktorí cítili vinu hriechu a mali zlé svedomie, sa Ježišovi vyhýbali, pretože tušili, že v Jeho prítomnosti je zlo odhalené. Taký je Boh: preniká svojím svetlom cez každú temnotu, je znalec ľudských sŕdc i duší a prísny sudca hriechu. Neskryješ sa, nevyhovoríš, neutajíš, neospravedlníš sa pred Ním. Budeš raz stáť pred Jeho súdom a kniha tvojho života bude otvorená. Veci, o ktorých si myslíš, že sú dávno zabudnuté, vyjdú najavo a budú súdené a posúdené. A to zďaleka nie je všetko! Ten istý Boh je tiež milostivý a ľútostivý. Hľadí na srdce a vidí do srdca nielen preto, aby zistil, čo je v ňom temné, ale On v ňom hľadá záblesk pokánia a ľútosti. Posledným cieľom Božieho konania s nami nie je naše odsúdenie, ale spasenie. „Lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť.“ (L 9, 56) Boh miloval svet a miluje, preto poslal svojho Syna, aby svetu pomohol a zachránil ho.
Pán Ježiš prišiel aj zjaviť pravdu o človeku. Je tu zápas dvoch pohľadov na človeka: jeden pohľad hovorí o tom, že človek je dobrý, stačí mu len dať možnosť, aby všetko to ušľachtilé výborné rozvinul. Má vlastnosti a schopnosti, dokáže všetko sám od seba a zo seba - bude si sám bohom. A druhý pohľad hovorí, že človek je od základu zlý, nemožno od neho čakať nič dobré. Pán Ježiš i tu ukázal človeku celú pravdu. Áno, aj On potvrdzuje, že myslenie ľudského srdca je hriešne (Mt 15, 19), ale nehlása, že by bol človek k ničomu. On vie o veľkej nádeji pre človeka, o ceste, ktorá vedie k jeho záchrane - je to cesta znovuzrodenia. „Musíte sa znovu zrodiť,“ hovorí v nočnom rozhovore Nikodémovi. To je pravda, o ktorej prišiel Ježiš vydať svedectvo, pravda o svätom Bohu, a predsa milostivom, pravda o hriešnom človeku, a predsa nie stratenom, ak bude v pokání hľadať Božie odpustenie. Pravda o spasení skrze Neho samého, skrze Ježiša Krista, Baránka Božieho, ktorý sníma hriech sveta a ukazuje cestu k novej nádeji. Jasajú nebesá, v dušiach, čo pohne sa: Sláva Bohu! ráč nás k sebe, v svoje nebe, pozdvihnúť.
tags: #narodenie #jezisa #krista #citaty