Životný príbeh každého človeka sa zvyčajne začína narodením a končí sa smrťou. V osobe Krista to však bolo opačne. Písmo ho opisuje ako „Baránka na zabitie“, ktorým bol už od počiatku sveta, ako sa uvádza v 1. liste Petra (1, 18 - 21). Ako výstižne poznamenáva Caryll Houselander, „Betlehem je vnútornou podstatou Kalvárie, podobne ako snehová vločka je vnútornou podstatou vesmíru.“ Tento paradox poukazuje na hlboké prepojenie jaslí a kríža ako dvoch protipólov Spasiteľovho života, ktoré nám Písmo, podobne ako kresťanská tradícia, neustále ukazuje. Tajomstvo vtelenia Božieho Syna je základným východiskom viery Cirkvi, udalosť, ktorá má pre ľudstvo nesmierny duchovný význam. V osobe Bohočloveka, ako píše svätý Gregor Teológ, „Boh sa vtelil a človek zbožštil, lebo to, čo Pán neprijal na seba, to nie je uzdravené, ale to, čo sa spojilo s Bohom, je spasené.“ Toto vtelenie, teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, je sviatkom vykúpenia, pokoja a lásky. Vianoce sú sviatkami, kedy veriaci kresťan azda najintenzívnejšie vyznáva: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.“
Príbeh, ktorý zmenil svet: Jednoduchý opis narodenia Ježiša
V ďalekej krajine zvanej Judea, pred mnohými rokmi, sa odohral príbeh, ktorý ovplyvnil celé dejiny ľudstva. V malej dedinke Nazaret žila mladá žena menom Mária. Bola to dobrosrdečná, láskavá a vždy ochotná pomôcť ostatným. Jedného pokojného večera, keď Mária sedela v záhrade, sa pred ňou zrazu zjavil anjel Gabriel. Jeho tvár žiarila ako slnko a hlas mal jemný ako vánok. Povedal jej: „Neboj sa, Mária, lebo našla si milosť u Boha. Porodíš syna a dáš mu meno Ježiš.“ O tomto nám svedčí i svätý Jozef. Známe vám je, že svätý Jozef bol síce zákonitým ženíchom Panny Márie, lež on večitú mládeneckú čistotu sľuboval Bohu, a preto panenskú čistotu i u svojej Nevesty Márie nepoškvrnenú zachoval. Práve pre túto príčinu, keď zbadal Máriin požehnaný stav, chcel ju potajomky od seba prepustiť. Lež anjel Pána sa zjavil Jozefovi a dal mu na známosť to veľké tajomstvo, hovoriac: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1, 20). I zostal svätý Jozef pri Márii. Mária aj Jozef boli dobrí a spravodliví ľudia a obaja boli potomkovia Dávida. Každého z nich navštívil anjel, aby sa pripravili na Spasiteľovo narodenie.
V tých časoch panovník Rímskej ríše, cisár Augustus, vydal rozkaz, aby sa všetci ľudia zapísali do sčítania ľudu vo svojom rodnom meste, zamýšľal zdaniť každého jedného svojho poddaného. Jozef pochádzal z Betlehema, mesta Dávidovho, z ktorého rodokmeňa bol prorokovaný príchod Mesiáša (Jeremiáš 23:5; Ján 7:42). Samuel pomazal Dávida za kráľa práve v Betleheme (1. Samuelova 16:1 - 13). Preto sa Jozef s Máriou vydali na dlhú cestu z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Prekonali pritom dosť veľkú vzdialenosť - po súčasnej ceste je Betlehem od Nazareta vzdialený okolo 160 km. V tej dobe im táto cesta musela trvať niekoľko dní. Cesta bola náročná, cez kopce a údolia, a Mária bola už veľmi unavená. Oslica, na ktorej sedela, kráčala pomaly.
Keď konečne dorazili do Betlehema, mesto bolo preplnené ľuďmi. Hľadali miesto na prenocovanie, klopali na dvere hostincov, ale všade bolo plno. Unavení a zúfalí našli napokon starú stajňu, kde sa mohli uchýliť, alebo ako sa uvádza v evanjeliu svätého Lukáša: „I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ Grécke slovo pre hostinec (inn) mohlo znamenať akékoľvek dočasné ubytovanie, vrátane hosťovskej izby. „Nebolo miesto“ môže znamenať, že boli odmietnutí alebo že žiadne miesto, kde by mohli zostať, nemalo miestnosť na pôrod dieťaťa. Syn Boží bol pozvaný, aby ako človek vstúpil do sveta zadným vchodom. Na najšpinavejšom mieste na svete - v maštali - narodila sa čistota.
V tej tichej noci, medzi zvieratami, sa Márii narodil syn. Blahoslavená Panna Mária o polnoci porodila svojho svätého Syna. On, ktorý o sebe povedal, že je „živým chlebom, ktorý zostúpil z neba,“ bol uložený do jasiel, do ktorých sa dáva krmivo. Jasle sú vyvýšené boxy alebo žľaby, ktoré obsahujú potravu pre zvieratá. V starovekom Judsku boli väčšinou vyrobené z kameňa. Matky zavinujú novorodencov (balia ich do prikrývky alebo látky) už tisíce rokov. To ich upokojuje a utešuje po šoku z opustenia maternice. Pastieri našli bábätko Ježiša ležať v jasliach.
Na neďalekých poliach pásli pastieri svoje stáda. Noc bola tmavá, ale hviezdy žiarili jasne. Podľa niektorých učencov mohli byť v blízkosti mesta chované iba ovce určené na chrámové obete. Takže títo pastieri možno pásli ovce, ktoré predstavovali obeť Ježiša Krista za nás. Zrazu sa okolo nich rozžiarilo svetlo a zjavil sa anjel Pánov. Bola to Jehovova sláva. Pastieri sa vystrašili, ale anjel ich upokojoval: „Nebojte sa. Prinášam vám dobrú správu, ktorá prinesie veľkú radosť všetkým ľuďom. Dnes sa vám narodil Spasiteľ v meste Dávidovom, je to Mesiáš a Pán.“ A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ Potom sa k anjelovi pridalo množstvo nebeských bytostí, ktoré spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Ponáhľali sa cez noc, až našli Máriu, Jozefa a malé dieťa v jasličkách. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Mária o anjelových slovách veľa premýšľala a nikdy na ne nezabudla.
V tom istom čase mudrci z Východu, múdri muži, ktorí skúmali hviezdy, videli na oblohe zvláštnu hviezdu. Verili, že táto hviezda oznamuje narodenie veľkého kráľa. Nasledovali hviezdu, ktorá ich viedla až do Jeruzalema. Tam sa pýtali: „Kde je ten narodený kráľ Židov?“ Keď sa o tom dopočul kráľ Herodes, veľmi sa znepokojil. Zavolal mudrcov a požiadal ich, aby mu prezradili, kde sa Ježiš nachádza, aby sa mu aj on mohol pokloniť. Mudrci pokračovali v ceste a hviezda ich doviedla až do domu, kde žila Mária a Jozef so svojim dieťaťom. Priniesli tri dary: zlato, aby si ho uctili ako kráľa, kadidlo, aby mu vzdali úctu ako Bohu a myrhu, aby si uctili jeho človečenstvo určené na smrť. Ich rýchla jazda, naznačená vlajúcimi plášťami, upozorňuje: Ponáhľaj sa k Bohu, čas je krátky. V noci sa však mudrcom vo sne zjavil anjel, ktorý ich varoval, aby sa nevracali k Herodesovi. Anjel varoval aj Jozefa: „Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a utekaj do Egypta.“ Keď Herodes zistil, že ho mudrci oklamali, veľmi sa rozhneval. Rozkázal, aby v Betleheme a okolí zabili všetkých chlapcov do dvoch rokov. Bolo to smutné a temné obdobie. Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
Vianočné rozprávanie - Traja králi prichádzajú
Hlbší význam narodenia: Teologické a symbolické pochopenie
Dôležitosť tajomstva vtelenia si uvedomoval aj Sedmy všeobecný cirkevný snem v Nicei. Kresťanské Vianoce sú sviatkom oslavujúcim narodenie Ježiša Krista, ktoré predstavuje ústredný bod kresťanskej viery. Boh rozhodol, že svojho jednorodeného Syna dá za nás, „aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný“ (Jn 3, 16). Syn Boží teda bol počatý, narodil sa, žil a umrel na dreve kríža. Z milosrdenstva odvážil sa na veľkú, božskú prácu. Odhodlal sa, že pošle svojho jednorodeného Syna na zem „k zmiereniu za naše hriechy“ (1Jn 40, 10), „avšak nielen za naše, lež i celého sveta“ (1Jn 2, 2). Paradoxne, keď nadišiel čas, nebolo toho, kto by ho prijal do svojho domu. Ježišovo narodenie má pre kresťanov duchovný význam. Symbolizuje príchod spásy a nádeje pre hriešne ľudstvo. Práve tento moment - narodenie Božieho Syna v jednoduchosti a pokore - sa stal základom kresťanských Vianoc. Po prvom hriechu Adama a Evy bolo ľudstvo odkázané na život bez Boha. No už tam, v raji, Boh prisľúbil, že to nebude trvalý stav, že pošle na svet Vykupiteľa, ktorý znova otvorí brány neba pre ľudí. Počas stáročí ho Židia očakávali.
Mária ako Bohorodička (Theotokos): Jej úloha vo viere
Ikona svedčí o skutočnom pôrode, o skutočnom prijatí človečenstva Božím Synom. Z toho vyplýva, že jeho matka je Bohorodička (Teotokos), čím sa potvrdzuje učenie Cirkvi. Boh za Matku svojho Syna vyvolil Preblahoslavenú Pannu Máriu a túto svoju vôľu dal i na známosť Márii skrze svojho archanjela Gabriela. Podľa svedectva Písma je Mária Matkou večného Slova vo viere skrze svoje osobné „áno“. Dáva teda osobne Logosu ľudskú prirodzenosť nielen v biologickom procese (čím by už v zmysle Efezského koncilu zaiste bola Matkou Božou), ale ešte väčšmi sa stáva Matkou Božou rozhodnutím z viery. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu, no Treťí ekumenický koncil v Efeze (r. 431) ho oficiálne potvrdil. No podstatu a význam preblahoslavenej Panny ukracujú tí, ktorí vychádzajú iba z čisto biologického materstva najsvätejšej Panny.
Symbolika ikon narodenia: Obrazy a ich posolstvá
Ikona Kristovho narodenia patrí medzi najbohatšie komponované ikony v sujete aj v symbolike, a tak poskytuje veľa podnetov na rozjímanie. Byzantská ikona sa vo svojom vianočnom posolstve nápadne odlišuje od západných zobrazení Vianoc z neskorého stredoveku.
- Božia Matka a jej pohľad: V strede ikony na prekrásnej červenej poduške podobnej posteli leží Božia Matka. Celá je zahalená do purpurového plášťa - maforia, ozdobená je tromi hviezdami symbolizujúcimi jej ustavičné panenstvo. Svojím pohľadom nespočíva na Dieťati, ale hľadí na Jozefa, ktorý sedí celý skormútený. Máriin pohľad je vždy upretý tam, kde je pochybnosť. Ona vedie ľudí k viere. Na svadbe v galilejskej Kane nabáda: „Urobte, čo vám prikáže!“ Na tejto ikone posilňuje vieru každého, kto k nej prichádza. Červený odtieň vrchného rúcha Bohorodičky na ikonách znamená, že prijala do svojho života božstvo, kým spodné modré rúcho predstavuje jej ľudskosť.
- Jozef a pokušiteľ: Zobrazený je v dolnom rohu ikony tak, aby pohľad Panny Márie mohol smerovať priamo k nemu. Prichádza k nemu pokušiteľ Hirkus odetý do zvieracej kože, tváriac sa, akoby bol pastierom. Hirkus hovorí: „Never, že je to Boží Syn. Ako by majestátny veľký Boh mohol vo svojej vznešenosti prijať toľkú biedu jaskyne?“ Jozef pochybuje, hoci o vtelení skrze Svätého Ducha vedel od anjela (Mt 1, 18 - 21). Zobrazenie zlého pastiera charakteristické pre ikony 15. - 17. storočia prinieslo možnosť viacerých výkladov. Podľa V. I. Ščepkina je tým pastierom Jakub - brat Ježiša.
- Kúpanie dieťaťa: V dolnom rohu oproti Jozefovi je scéna kúpania dieťaťa, typická pre ikony Narodenia. Byzantskí ikonopisci zobrazovali skutočný pôrod s Pannou Máriou ležiacou na lôžku v prítomnosti dvoch pôrodných báb, z ktorých jedna umývala dieťa. V apokryfnej knihe sv. Jakuba sa spomína, že jedna z pôrodných báb, Mária Salome, popierala, že je možné, aby Mária porodila a zostala pannou. Akonáhle sa dotkla Márie s úmyslom presvedčiť sa o tom, jej ruka zoschla. No len čo vzala dieťa na ruky, uzdravila sa. Samotné kúpanie dieťaťa však nie je symbolom očistenia, skôr predobrazom nášho krstu, v ktorom sa znovu rodíme a stávame sa deťmi Božími.
- Zvieratá a stvorenie: Pokiaľ ide o Ježišovo narodenie, v evanjeliu sa nenachádza nijaká zmienka o jaskyni. Objavila sa až neskôr v apokryfnej knihe sv. Jakuba. Svätý Justín, svätý Hieronym a Eusébius však tiež spomínajú skalnú jaskyňu. Okolie jaskyne je na ikone dotvorené jednoducho až naivne vyjadrenými stromami, aby v obraze boli naznačené všetky stupne stvorenia, ktoré prijímajú Božieho Syna tak, ako sa spieva na večierni v predvečer Pánovho narodenia: „Každá zo stvorených bytostí ti vzdáva vďaky svojím spôsobom: Anjeli ti piesne spievajú, nebesia hviezdu posielajú, mudrci ti dary nesú, pastieri obdivujú zázrak, zem ti núka jaskyňu, púšť jasle obetuje a my sme ti dali panenskú matku.“ Pred stáročiami sa Židia klaňali zlatému teľaťu a Gréci oslovi. Ľudia sa im klaňali ako bohom. Teraz je tu prítomný aj vôl aj osol a skláňajú hlavu pred svojím Bohom, aby vykonali poctivú nápravu.
- Svetlo a Trojica: Božie narodenie je sviatkom vrcholnej lásky Boha k človeku. Hnutie tejto lásky má pôvod vo všemohúcom Otcovi, ktorý človeka zasahuje skrze činnosť Svätého Ducha. Toto hnutie je zobrazené lúčom svetla zhora, ktorý naznačuje vertikálnu os kompozície obrazu. V strede lúča býva zobrazená hviezda, ktorá sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Pod hviezdou sa lúč rozvetvuje na zväzok troch lúčov. Je to trojičný teologický prvok.
- Anjeli a pastieri: Strednú časť ikony vypĺňajú z jednej strany scény klaňania sa anjelov a z druhej zjavenie sa anjela pastierom a oznámenie zvesti (Lk 2, 8 - 15). Všetko je tu iba v náznaku. Jeden alebo dvaja pastieri vedú ovce. To stačí. Nejde o zobrazenie výpravnej scény ako vo filme, ide o symboliku, skratkovitú reč v náznakoch, ktorá má odkryť duchovné posolstvo ikony. Evanjeliovú správu o Kristovom narodení dokresľujú traja mudrci od Východu, ktorí sa buď ponáhľajú na koňoch, alebo sa klaňajú s prinesenými darmi Kristovi. Typologické a symbolické vzťahy ukazujú, že reč ikon nie je sentimentálna, ale chce odkryť hĺbku dejín, ktorá spočíva v tom, že dejiny sa vo svojej hĺbke majú stať transcendentnými.
Betlehem - „Dom chleba“: Ježiš ako živý chlieb
Betlehem znamená v hebrejčine „dom chleba“. Ježiš, ktorý o sebe povedal, že je „živým chlebom, ktorý zostúpil z neba,“ bol uložený do jasiel, do ktorých sa dáva krmivo. Toto spojenie je hlboko symbolické. Mesto Dávidovo, miesto, kde sa narodil kráľ Dávid, je zároveň miestom, kde sa rodí Mesiáš, "chlieb života", ktorý nasýti duchovný hlad celého ľudstva. Betlehem spojil nebo so zemou, Boh a človek sa tu stretli a pozreli si do očí. Malo by to vôbec zmysel, keby sa čo i tisíckrát narodil v Betleheme, ak by sa nenarodil aj v človekovi?
Historické korene a vývoj slávenia Vianoc
Evanjelisti, ktorí opísali život Pána Ježiša a jeho učenie, nám neudávajú presný čas narodenia. Ani mimobiblické pramene, ktoré píšu o Ježišovi (Jozef Flavius, Tacitus, Suetonius, Plínius mladší a ďalší), neuvádzajú dátum jeho narodenia. Evanjelista Lukáš uvádza, že sa to stalo za vlády Herodesa v Palestíne, Kvirínia v Sýrii a cisára Oktaviána Augusta v Ríme, keď bol súpis obyvateľstva v celej Rímskej ríši. Podľa výpočtov mnícha Dionýza zo 6. storočia sa narodil v roku 753 od založenia mesta Ríma. Tento rok určil za začiatok letopočtu, ktorým sa riadime dodnes. Novšie výskumy však zistili, že tento mních sa o pár rokov pomýlil. Ježiš Kristus sa narodil asi 4 až 7 rokov skôr. Nepoznáme ani deň a mesiac, kedy prišiel na svet.
Nepresný dátum narodenia: Prečo 25. december?
Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z roku 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.
Existuje niekoľko teórií o tom, prečo sa práve 25. december stal dňom slávenia Vianoc:
- Súvislosť so sviatkom Zvestovania Pána: 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou. O 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve na 25. december.
- Christianizácia rímskeho sviatku: Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka, tzv. Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka. Ten sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal.
- Teória William Tigheho: Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. december.
Svätý Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v roku 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne. Napriek odlišným tradíciám slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Tradície a umenie v priebehu vekov: Od katakomb po Františkov betlehem
Už v 3. storočí bolo vytvorených niekoľko prác s tematikou Kristovho narodenia z mramoru, slonoviny alebo na skle. V katakombách svätej Priscily môžeme vidieť „Adoráciu troch kráľov“, ktorá symbolicky vyjadruje pozvanie k prameňom spásy pre všetky národy. Konštantín pre baziliku v Betleheme vyhotovil jedno z prvých zobrazení Kristovho narodenia. V 8. storočí sa na západe rozšíril zvyk predvádzať rôzne scény z narodenia Pána na spôsob duchovných hier. Kvôli mnohým neprístojnostiam, proti ktorým musela neskôr vystúpiť aj cirkevná autorita, sa slávenie tejto významnej udalosti trocha obmedzilo. Až svätému Františkovi z Assisi sa podarilo vhodne a pôsobivo osláviť narodenie Vykupiteľa sveta počas vianočnej noci v roku 1223, keď vytvoril prvý živý betlehem.
Chrám Panny Márie v Betleheme: Svedok histórie
Od toho času, ako Pán Boh náš, Ježiš Kristus prišiel na svet, vždy boli v úcte držané tie sväté miesta, kde sa Ježiš narodil, žil a zomrel. Tak okolo Vianoc zvykli kresťania zvlášť do Betlehema na miesto narodenia Ježišovho putovať. Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala svätá Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami. Na Vianoce totiž sám jeruzalemský patriarcha slávi polnočné služby Božie v jaskynnej maštali. Tá jaskyňa maštaľ je zachovaná i teraz práve tak, ako bola i za čias narodenia Ježišovho, len nad ňou dala cisárovná svätá Helena vystaviť nádherný kostol; v jaskyni na tom mieste, kde Panna Mária svoje božské Dieťa porodila, je oltár. Na Vianoce práve o polnoci sem do tejto jaskyne ide procesia. Na čele ide patriarcha, na rukách nesie sochu malého Ježiška. Za ním kráčajú ostatní kňazi a pútnici s horiacimi fakľami. Pri kolíske Ježiškovej, t. j. v maštali pri jasliach jeden z tých kňazov prečíta evanjelium. Na tie slová Evanjelia: „Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ“, patriarcha obvinie plienkami a uloží do jasieľ sochu malého Ježiška a všetci prítomní padnúc na tvár klaňajú sa Slovu, ktoré telom učinené je.
Liturgické slávenie: Tri sväté omše a Kalenda
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. Pápež svätý Telesfor (125-136) nariadil, aby sa v tento sviatok slúžili tri sväté omše. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme svätej Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike svätého Petra. Pápež Benedikt XIV. tieto zvyky potvrdil a rozšíril.
Odporúčanie ohlásiť narodenie Ježiša práve spevom kalendy na začiatku slávenia vianočnej svätej omše má za cieľ vyjadriť kozmickú a teologickú dimenziu Narodenia Pána a jej zakorenenie v histórii. Text sa začína stvorením sveta, pokračuje významnými udalosťami a osobnosťami náboženských i svetských dejín a ústi do udalosti narodenia Ježiša Krista. Ide o nádhernú rekapituláciu všeobecného očakávania dňa, ktorý už prišiel a ktorý je naplnením Adventu. Veľkonočný chválospev ospevuje radosť sveta z vykúpenia uskutočneného Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním, zatiaľ čo kalenda ospevuje dovŕšenie očakávania Starého zákona a celej histórie sveta. Toto oznámenie sa koná pred slávením svätej omše v noci. Možno toto oznámenie pri slávení omše v noci oznámiť spevom z Rímskeho martyrológia alebo ako je uvedené v Direktóriu. Oznámenie sa prednesie pred omšou v noci. Predtým ho lektor alebo iný vhodný laik môže uviesť vysvetľujúcim textom.
Príklad textu Kalendy:„Dvadsiateho piateho decembra, po uplynutí nespočetných vekov od stvorenia sveta, keď na počiatku stvoril Boh nebo i zem a človeka utvoril na svoj obraz; po premnohých stáročiach, keď po potope sveta Najvyšší položil oblúk v oblakoch ako znamenie zmluvy a pokoja; dvadsaťjeden storočí po tom, ako Abrahám, náš otec vo viere, odišiel z chaldejského Uru; po uplynutí trinástich storočí, ako Izrael pod vedením Mojžiša vyšiel z Egypta; po asi tisícich rokoch od pomazania Dávida za kráľa; v šesťdesiatom piatom týždni podľa proroctva Daniela; v stodeväťdesiatom štvrtom roku olympijských hier; v sedemstopäťdesiatom druhom roku od založenia mesta Ríma; v štyridsiatom druhom roku vlády cisára Oktaviána Augusta; keď bol pokoj po celom zemskom okruhu, Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného Otca, chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia: narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom.“
Vianočné obdobie a jeho dôležitosť v liturgickom kalendári
Vianočné obdobie pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána - nedeľou Krstu Pána.
Oktáva Narodenia Pána a sviatok Panny Márie Bohorodičky (1. január)
Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu. Prvého januára Cirkev slávi Oktávu Narodenia Pána a slávnosť Panny Márie Bohorodičky. Podľa záznamu v evanjeliu svätého Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára, a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola - 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol svätý Bernardín Sienský (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v roku 1721.Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri svätej omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 - 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“. Pri reforme cirkevného kalendára v roku 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami svätého Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4, 4).
Sviatok Svätej rodiny: Vzor pre kresťanské rodiny
V nedeľu v oktáve Narodenia Pána je sviatok Svätej rodiny. Tento sviatok sa od roku 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol svätý František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako pozemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku. Svätú rodinu predstavovali ako vzor kresťanských rodín. Vo francúzskej časti Kanady veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine bol quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 - 1708). Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži bl. Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v roku 1921 rozšíril jeho slávenie na celú Cirkev. Býva zvyk, že v mnohých farnostiach sa popoludní alebo na sviatok svätého Štefana veriaci stretávajú na tzv. Jasličkových pobožnostiach, možno pri tom použiť vianočné požehnanie pri jasličkách.
Spomienky na mučeníkov a svätcov vianočného obdobia
Vianočné obdobie nie je len o narodení Ježiša, ale aj o pripomínaní si dôležitých postáv ranokresťanskej histórie, ktoré svojím životom a smrťou svedčili o Kristovi.
- Sviatok svätého Štefana (26. decembra): Meno Štefan znamená koruna. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Pri jeho múdrosti strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Štefan sa však uprene díval do neba a povedal: „Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha.“ Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel.
- Sviatok svätého Jána, apoštola a evanjelistu (27. decembra): Svätý Ján, apoštol, Pánov miláčik, tvorca štvrtého evanjelia a troch listov (ako aj Apokalypsy) zomrel vo vysokom veku v Efeze. Aj jeho meno sa spomína v tento deň v sýrskom breviári z 5. storočia.
- Sviatok svätých Neviniatok, mučeníkov (28. decembra): V liturgickom kalendári je 28. december vyhradený sviatku Svätých neviniatok, mučeníkov. Tento sviatok je už v Hieronymovom martyrológiu: „Betlehem natale sanctorum infantium et lactantium qui sub Herode pro Christo passi sunt“ (Betlehem, narodenie svätých detí a dojčiat, ktorí pod Herodesom pre Krista trpeli). Sviatok sa mohol sláviť už koncom 4. storočia. Je v úzkom spojení s Vianocami. Osobitná pobožnosť na sviatok Svätých neviniatok: v dnešný deň je možné konať osobitnú pobožnosť spojenú s eucharistickou adoráciou.
- Spomienka svätého Tomáša Becketa (29. decembra): Cirkev si pripomína svätého Tomáša Becketa, biskupa a mučeníka. Svätý Tomáš Becket sa narodil v Londýne 21. decembra 1118. V Canterbury vstúpil do duchovného stavu, stal sa kancelárom kráľa Henricha II. (roku 1155) a roku 1162 bol vyvolený za biskupa. Odvážne bránil práva Cirkvi proti kráľovi Henrichovi II., lebo vernosť viere mu bola viac ako úrad a hodnosť. Arcibiskup v Canterbury, Tomáš Becket, musel za to šesť rokov stráviť vo vyhnanstve vo Francúzsku. Keď sa vrátil do vlasti, ešte si veľa vytrpel, napokon ho v katedrále počas vešpier zavraždili kráľovskí prisluhovači. Stal sa mučeníkom za slobodu a nezávislosť Cirkvi.
- Spomienka svätého Silvestra I., pápeža (31. decembra): Spomienka svätého Silvestra I., pápeža. Svätý Silvester, rodený Riman, bol pápežom v rokoch 314 až 335. Spravoval Cirkev po Milánskom edikte (roku 313), ktorým kresťanstvo dostalo slobodu a plnoprávnosť. Za 21 rokov jeho pôsobenia vznikli v Ríme chrámy: Bazilika svätého Spasiteľa v Lateráne, Bazilika svätého Petra vo Vatikáne, svätého Pavla za hradbami a svätého Vavrinca za hradbami. Za pápeža Silvestra I. sa roku 325 konal Nicejský všeobecný koncil, ktorý odsúdil Áriovo učenie. Zomrel 31. decembra 335. Pochovali ho na Priscilinom cintoríne pri Salarijskej ceste. Depositio Episcoporum (z roku 336) už má vo svojom menoslove aj meno pápeža Silvestra I. na 31. decembra. Na konci starého roka sa zvykne spievať hymnus Teba, Bože, chválime ako poďakovanie.
Význam nedieľ v liturgickom roku
Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári Pavla VI. určujú, že: „Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť.“ Prednosť v liturgickom slávení má teda nedeľa ako deň Pána. Výnimka je, ak na nedeľu pripadne slávnosť svätca, ako napríklad: Slávnosť Narodenia svätého Jána Krstiteľa, svätého Petra a Pavla, apoštolov, a slávnosť Nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie a Všetkých svätých. Výnimočné postavenie má deň spomienky na všetkých verných zosnulých 2. novembra. Taktiež výnimočné postavenie má aj sviatok Výročia posviacky lateránskej baziliky (9. novembra). V Adventnom a v Pôstnom období však žiadny sviatok ani žiadna slávnosť nemôže vytlačiť nedele tohto obdobia, ani slávnosť Nepoškvrneného počatia preblahoslavenej Panny Márie, ani slávnosť Zvestovania Pána ani slávnosť svätého Jozefa.
Ako zdieľať príbeh Ježišovho narodenia s deťmi
Hoci sa zdá, že vymyslené vianočné príbehy sa každoročne množia, biblický príbeh o narodení Ježiša Krista sa od jeho zaznamenania v Biblii nezmenil. Napriek tomu si podľa prieskumu Lifeway Research o niečo viac ako jeden z piatich Američanov (22 percent) myslí, že by dokázal správne opísať biblický vianočný príbeh spamäti. Tretina dospelých Američanov (31 percent) tvrdí, že by tento príbeh dokázali vyrozprávať, ale asi by vynechali niektoré z detailov alebo by sa v niektorých pomýlili. Scott McConnell, výkonný riaditeľ LifeWay Research, hovorí: „Napriek tomu si takmer polovica Američanov nemyslí, že by dokázala aspoň trochu presne vyrozprávať vianočný príbeh spamäti.“ Dôvodom, prečo mnohí z nás nepoznajú detaily príbehu narodenia Ježiša, je, že nás nikto nikdy neučil, ako ho rozprávať - alebo akýkoľvek iný biblický príbeh.
Metóda rozprávania príbehov: Krok za krokom
Rozprávanie príbehov je užitočná metóda pre kohokoľvek, kto chce interagovať s Božím slovom a kto ho chce komunikovať iným. Môže však byť obzvlášť účinným nástrojom pre deti a tínedžerov, ktorí sa učia, ako zdieľať svoju vieru s rovesníkmi. Príbeh o Ježišovom narodení je ideálnym začiatkom, pretože je pravdepodobné, že bude mať u detí osobitnú odozvu. Použitím tohto postupu sa deti môžu naučiť, ako hovoriť o svojej viere nenásilným spôsobom a ako ju zdieľať s inými.
- Výber vhodnej verzie príbehu: Pre mladšie deti budú stačiť príbehy Ježišovho narodenia v Matúšovi (Mt 1:18-25) a Lukášovi (Lk 2:1-21). Staršie deti možno budú chcieť zahrnúť dlhší úvod, napríklad od Izaiáša (Iz 7:14; 9:6) alebo úvod evanjelia podľa Jána (Jn 1:1-18).
- Čítanie príbehu nahlas: Nechajte deti, aby príbeh prečítali nahlas alebo im ho prečítajte vy tri až desaťkrát. Potom ich vyskúšajte tak, že ich vyzvete, aby čo najviac z tohto príbehu zopakovali spamäti.
- Opakovanie a opravovanie: Keď už budú vedieť povedať príbeh aj s detailmi, pomôžte im rozprávať ho presne tak, ako je v Biblii, a opravujte ich. Všímajte si, čo deti pri rozprávaní príbehu vynechali. Vynechali nejaký podstatný bod príbehu alebo dôležitý detail? Anjel im povedal: „Nebojte sa. Prinášam vám dobrú správu, ktorá prinesie veľkú radosť všetkým ľuďom. Dnes sa vám narodil Spasiteľ v meste Dávidovom, je to Mesiáš a Pán. Pastieri našli bábätko Ježiša ležať v jasliach.“
- Cvičte, cvičte, cvičte: Nechajte deti, aby trénovali rozprávanie tohto príbehu počas niekoľkých dní, aby to na nich nebolo na jedenkrát príliš veľa. Ale pripomeňte im, že ich to bude stáť námahu. Venujte dostatok času precvičovaniu príbehu.
- Nahrávajte a analyzujte: Keď už budú deti schopné porozprávať príbeh spamäti, spravte audio nahrávku a pozorne si ju spoločne vypočujte a zanalyzujte. Vynechali nejaké detaily?
- Uveďte kontext: Naučte deti štandardnú vetu na úvod, ktorá pomôže tak im, ako aj ich poslucháčom porozumieť tomu, že smerujú k rozprávaniu príbehu. Napríklad: „Pred mnohými rokmi sa v Izraeli narodil Ježiš, o ktorom sa píše v Biblii.“
- Vykreslite príbeh: Keď budú rozprávať tento príbeh publiku, môže sa stať, že budú nervózni a že zabudnú niektoré detaily, ktoré sú dôležité. Povzbuďte deti, aby používali obrazy, ktoré pomôžu ľuďom predstaviť si to, čo rozprávajú. Nech sa pokúsia opísať, ako vyzerala stajňa, aké zvuky počuli pastieri alebo ako žiarila hviezda.
- Zvoľte správne tempo: Dialóg príbeh spomaľuje, zatiaľ čo akcia ho zrýchľuje. Pomôžte deťom používať pauzy na zdôraznenie hlavných myšlienok alebo na vytvorenie napätia.
- Príbeh jasne zakončite: Pomôžte deťom vybrať záverečnú repliku, ktorá bude akousi opačnou zátvorkou ich úvodnej vety. Napríklad: „A tak sa naplnili proroctvá a narodil sa Spasiteľ sveta.“
- Vysvetlite a rozprávajte sa ďalej: Po dokončení príbehu povzbuďte deti, aby ho svojmu publiku pomohli interpretovať a aby vysvetlili lekcie príbehu. Pomôžte im pýtať sa svojho publika otázky, aby si overili, či ich poslucháči porozumeli príbehu a či vedia, ako ho aplikovať do svojich životov. Napríklad: „Čo nám tento príbeh hovorí o Božej láske?“ alebo „Ako môžeme prijať Ježiša do nášho života dnes?“
tags: #narodenie #jezisa #krista #pre #deti