Úvod do problematiky letopočtu
Tohtoročné Vianoce nesú číslo 2003. Malo by to znamenať 2003 rokov od prvých Vianoc, čiže od Božieho príchodu na zem v tele človeka, ale moderné skúmania už dávno spochybnili výpočet začiatku nášho letopočtu. Základom nového počítania rokov malo byť podľa zámeru jeho tvorcov narodenie Ježiša Krista. Biblia tento historický okamih nazýva "plnosťou času". Ide o vrchol dejín spásy, keď Boh poslal svojmu stvorenému ľudu, ktorí ho zradil hriechom, vlastného syna ako vykupiteľa. V Rímskej ríši sa roky počítali od založenia Ríma. Až v 6. storočí zaviedol grécky mních Dionýzius Exiguus kresťanský kalendár od Ježišovho narodenia, ktoré stotožnil s rokom 754 od založenia Ríma.
Podľa Biblie vtedy vládol Herodes Veľký a v čase jeho smrti mal Ježiš asi tri roky. Ako však dokázali neskoršie výskumy, Herodes zomrel v roku 750 rímskeho letopočtu. Ježišovo narodenie je preto potrebné posunúť na rozhranie rokov 747 - 748 rímskeho kalendára, čiže do roku 6 - 7 pred Kristom. Úprava letopočtu by však spôsobila nemalý zmätok, a preto sa nerobila.
Historické pramene a sčítanie ľudu
Významným prameňom na určenie skutočného roku Kristovho narodenia bolo aj Bibliou spomínané sčítanie ľudu v Palestíne, počas ktorého pricestovala jeho matka Mária do Betlehema. Evanjelista Lukáš uvádza, že sčítanie sa konalo za vlády Quirínia v Sýrii. Ten však vládal v rokoch 6 až 10 po Kristovi, čiže keď mal Ježiš 12 rokov.
Presný deň Ježišovho narodenia Biblia neprezrádza a dátum slávenia Vianoc bol v cirkvi spočiatku nejednotný. Prvýkrát zaviedol tento sviatok biskup Telesfor v roku 138. Prvé záznamy o slávnosti narodenia Krista 25. decembra však pochádzajú až z roku 336 z Ríma. Cirkevní otcovia zaviedli sviatok Narodenia Pána, pravého Boha a pravého človeka, zámerne. S kultom boha Slnka pravdepodobne súvisí aj dátum 25. decembra. Na tento deň totiž cisár Aurélius stanovil okolo rokov 270 - 275 v celej Rímskej ríši sviatok slnovratu na počesť sýrskeho boha Slnka.
Liturgický význam a tradícia slávenia
Sú to sviatky, kedy veriaci kresťan vyznáva azda najintenzívnejšie vyznáva: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky.
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z r. 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.
Astronomické a symbolické interpretácie dátumu
- marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve na 25. december. Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov.
Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne. Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra.
Geografické a archeologické súvislosti
Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba). Je to mesto asi osem kilometrov južne od Jeruzalema a je to rodisko kráľa Dávida. Odporúčanie ohlásiť narodenie Ježiša práve spevom kalendy na začiatku slávenia vianočnej svätej omše má za cieľ vyjadriť kozmickú a teologickú dimenziu Narodenia Pána a jej zakorenenie v histórii. Text sa začína stvorením sveta, pokračuje významnými udalosťami a osobnosťami náboženských i svetských dejín a ústi do udalosti narodenia Ježiša Krista.
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.
Historické postavy v kontexte vianočného obdobia
Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Pri jeho múdrosti strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela.
Svätý Ján, apoštol, Pánov miláčik, tvorca štvrtého evanjelia a troch listov (ako aj Apokalypsy) zomrel vo vysokom veku v Efeze. Aj jeho meno sa spomína v tento deň v sýrskom breviári z 5. storočia. Sviatok Svätých neviniatok je už v Hieronymovom martyrológiu: Betlehem natale sanctorum infantium et lactantium qui sub Herode pro Christo passi sunt. Sviatok sa mohol sláviť už koncom 4. storočia. Je v úzkom spojení s Vianocami. Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu.
Moderný pohľad na historicitu Ježiša
Veríme, že žila Kleopatra či rímsky cisár Gaius Iulius Caesar. Keď však príde reč na ich takmer súčasníka Ježiša Krista, názory na jeho existenciu sa rozchádzajú. Pritom na Vianoce si ľudia na celom svete pripomínajú práve narodenie malého Ježiška v Betleheme. Archeológovia už roky vo Svätej zemi hľadajú dôkazy, ktoré by potvrdili slová Biblie. V 18. až 20. storočí sa však veci zmenili a do dnešnej doby sa často stretneme s názorom skeptikov, že Ježiš neexistoval. Podľa nich ide o vymyslený symbolický príbeh neskorších kresťanov, kde hrá hlavnú úlohu Kristus ako mytologická postava. Proti nim stojí väčšina vedcov a odborníkov, ktorí síce majú rôzne názory na detaily okolo jeho života, no popierať jeho existenciu si nedovolia.
„Za najvýznamnejšiu zmienku o Ježišovi mimo Biblie sa pokladá záznam v diele Annales z roku 117 po Kristovi od rímskeho historika Tacita, kde v rámci životopisu cisára Neróna hovorí o kresťanoch: Pôvodca ich mena Kristus bol za Tiberiovej vlády prokurátorom Pontským Pilátom popravený. Tá zhubná povera bola síce zatiaľ zatlačená, ale znova prepukla nielen v Judsku, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme,“ približuje starobylý text biblista Jozef Jančovič z Univerzity Komenského. Ježiša spomína aj významný židovský historik Iosephus Flavius, ktorý v diele Židovské starožitnosti z roku 94 po Kristovi zaznamenal, že Ježišovi nasledovníci veria, že existoval.
Archeológia ako svedectvo
V hľadaní Ježiša ako historickej osobnosti je nemenej dôležitá archeológia, ktorá by svojimi nálezmi mohla podporiť slová Biblie. Jedným z najdôležitejších dôkazov je Ježišov hrob v Jeruzaleme, ktorého pravosť je však taktiež často spochybňovaná. „Autenticita Ježišovho hrobu aj kalvárie je nepochybná. Ježiš na Golgote zomrel a bol pochovaný do skalného hrobu. Obe miesta sú vedľa seba a uctievajú sa dnes v Bazilike Božieho hrobu. Ich hodnovernosť v 60. rokoch minulého storočia potvrdila aj významná anglická archeologička Kathleen Kenyon.
Objav za objavom overuje presnosť nespočetných podrobností a prispieva k rastúcemu uznávaniu hodnoty Biblie ako historického prameňa. Skeptici napriek tomu tvrdia, že žiadny z týchto objavov nemá charakter nepriestrelného dôkazu. Pre veriacich má táto honba za dôkazmi o skutočnej existencii Ježiša iba malý význam. Dostatočným svedectvom je ich viera.
Záverečné úvahy o symbolike dátumu
Dátum 25. december je pre kresťanov spojený s oslavou narodenia Ježiša Krista, no historici a vedci sa zhodujú, že práve tento deň je skôr symbolický než skutočný. Ako upozorňuje portál IFL Science, problém sa začína už pri samotnom datovaní rokov. Narodenie Ježiša opisujú dve evanjeliá - podľa Matúša a Lukáša. Matúš ho zasadil do obdobia vlády kráľa Herodesa, zatiaľ čo Lukáš spomína sčítanie ľudu počas správy Sýrie pod vedením Kyrenia (Quirínia). Zachované záznamy hovoria, že veľké rímske sčítanie obyvateľstva sa uskutočnilo v roku 6 nášho letopočtu, zatiaľ čo Herodes zomrel minimálne o sedem rokov skôr - niektoré pramene hovoria dokonca o desaťročnom rozdiele.
Preto sa mnohí historici domnievajú, že Ježiš sa mohol narodiť medzi rokmi 6 až 4 pred naším letopočtom. Lukášova zmienka o Kyreniovi môže byť podľa niektorých odborníkov nepresná alebo symbolická. Zaujímavá je aj hypotéza, že takzvaná betlehemská hviezda mohla byť kométa pozorovaná na oblohe v roku 5 pred n. l. Prvé kresťanské komunity nezačali oslavovať Ježišovo narodenie okamžite. Sviatky ako Veľká noc či Zjavenie Pána sa ustálili až v druhom storočí a zmienky o 25. decembri sa objavujú ešte neskôr - až v treťom storočí u rímskeho teológa Hippolyta. Navyše, 25. december sa prekrýval s významnými pohanskými sviatkami. V Ríme to boli saturnálie a oslava narodenia „Nepremožiteľného Slnka“. Tento deň bol medzi obyvateľmi obľúbený a spájal sa s obdarúvaním detí aj chudobných. Kedy sa Ježiš skutočne narodil, však zostáva otvorené.
tags: #narodenie #krista #chyba