Tomáš Garrigue Masaryk, filozof, sociológ, pedagóg, politik a štátnik, ale predovšetkým jeden zo zakladateľov Československej republiky (ČSR) a jej prvý prezident, sa tešil všeobecnej úcte a autorite. Ľudom bol známy ako „Prezident Osloboditeľ“ a často ho nazývali „tatíček Masaryk“. Jeho životná cesta, poznamenaná bojom za pravdu, demokraciu a humanitu, vyvrcholila v prezidentskom kresle, kde zotrval 17 rokov a štyrikrát za sebou bol zvolený za hlavu štátu. Práve pri príležitosti jeho okrúhlych 80. narodenín bola prijatá špeciálna legislatíva, ktorá potvrdzovala jeho výnimočné postavenie v dejinách nového štátu.
Počiatky Života a Vzdelávania: Medzi Hodonínom a Kopčanmi
Život Tomáša Masaryka sa začal 7. marca 1850. O skutočné miesto jeho narodenia sa však dodnes sporia dve obce - Hodonín a Kopčany. Zatiaľ čo oficiálne záznamy uvádzajú ako miesto narodenia Hodonín, miestni obyvatelia v Kopčanoch, ktoré ležia len pár kilometrov od českých hraníc, sú presvedčení, že budúci československý prezident uzrel svetlo sveta práve u nich. V Kopčanoch aj v Hodoníne tak možno vidieť pamätné tabule pripomínajúce narodenie legendárneho prezidenta. Obyvatelia Kopčian majú v celej veci jasno, tvrdia: „Je jasné, že sa narodil práve tu, v Hodoníne ho iba zapísali do matriky.“ Nad vchodom Strednej školy priemyselnej a umeleckej v Hodoníne, na rohu ulíc Komenského a Dobrovolského, je umiestnená Masarykova busta s mottom, ktoré preslávil - Pravda víťazí. Pamätná tabuľa pri dverách spresňuje, že prvý prezident Československej republiky neprišiel na svet presne v tejto trojposchodovej budove, ale v domčeku, ktorý v polovici 19. storočia stával presne na tomto mieste.
Masaryk pochádzal z chudobnej rodiny. Jeho otec, Jozef Masárik, pôvodom Slovák, pracoval ako kočiš na cisárskych majetkoch alebo na panskom statku. Matka, Terézia Kropáčková, bola kuchárkou nemeckej národnosti. Tomáš bol najstarším z piatich súrodencov, avšak dospelosti sa dožili iba bratia Ludvík a Martin. Výchova všetkých troch synov patrila do starostlivosti matky, s ktorou Masaryka viazalo po celý život silné citové puto. Skutočným domovom jeho detstva boli Čejkovice. Počas svojho ranného detstva navštevoval niekoľko miestnych škôl v obciach ako Hodonín, Čejč a Čejkovice. Po skončení obecnej školy sa krátko učil vo Viedni za zámočníka, potom za kováča, ale z učenia utiekol. Potom bol ako učedník v panskej kováčni v Čejči.
Kým sa dostal na nemecké gymnázium v Brne, musel prekonať množstvo prekážok, ktoré sa chlapcovi z chudobnej rodiny stavali do cesty. Na príhovor bývalých učiteľov ho napokon rodičia poslali na gymnázium do Brna a neskôr do Viedne, kde v roku 1872 zmaturoval. V roku 1861 začal študovať na reálke v Hustopečiach. Do nižšej reálky ho rodičia poslali až po príhovore miestneho dekana, ktorý poukazoval na chlapcove mimoriadne schopnosti a nadanie. Bolo teda rozhodnuté, že sa po škole v Hustopečiach vydá na učiteľskú dráhu. Vynikajúci prospech mu umožnil získať štipendium a mimo to zohnal výhodné miesto vychovávateľa v rodine policajného riaditeľa Antona Le Monniera. Masaryk bol v tejto dobe natoľko finančne zaistený, že mohol vydržiavať na štúdiách aj brata Ludvíka od roku 1868. Počas štúdia v Brne sa Masaryk dostáva niekoľkokrát do konfliktu s vedením školy, až z nej bol napokon vylúčený, konkrétne pre odmietnutie zúčastniť sa povinného školského spovedného obradu. V roku 1869 je Le Monnier preložený do Viedne a spolu s ním odchádza aj mladý Masaryk. Vo Viedni študuje na Akademickom gymnáziu, kde voškerý svoj čas venuje intenzívnemu štúdiu, predovšetkým jazykov a filozofie.
Akademická Dráha a Manželstvo s Charlottou Garrigue
Po maturite sa zapísal na filozofickú fakultu viedenskej univerzity na odbor filológia. Štúdium skončil doktorátom roku 1876. O rok neskôr umiera jeho mecenáš, avšak Masaryk okamžite nachádza nové a ešte výhodnejšie miesto u generálneho radcu Anglo-rakúskej banky R. Schlesingera. Počas svojho pobytu vo Viedni spoznal mnoho známych a vplyvných ľudí. Vďaka učiteľskému miestu v rodine Rudolfa Schleissingera mu bolo umožnené sprevádzať jeho syna na ceste do Talianska.
Ďalšie dva roky sa vzdelával na univerzite v Lipsku, kde strávil jeden rok. Tento pobyt neposkytol Masarykovi iba rozšírenie vzdelania, ale predovšetkým tu v júni 1877 poprvýkrát stretol svoju budúcu životnú družku, Charlottu Garrigue, dcéru bohatého amerického podnikateľa z New Yorku. Charlotta prišla študovať na známe lipské konzervatórium dejiny, hudbu a klavírnu hru. Jemná, vzdelaná Charlotta mladého Masaryka natoľko očarila, že sa s ňou 15. marca 1878 v New Yorku oženil. Spočiatku Charlotta odmietala Masarykov návrh na sobáš, no nakoniec 10. augusta 1877 sa zasnúbili. Avšak snúbenci sa museli načas odlúčiť, nakoľko Masaryk plánoval dokončiť svoju habilitačnú prácu. Až zranenie Charlotty prinútilo Masaryka vydať sa za ňou nazad, po strastiplnej ceste cez oceán. Ako prejav vďačnosti a rovnoprávnosti voči nej prijal jej rodné priezvisko Garrigue. Od roku 1878 sa volal Tomáš Garrique Masaryk.
Mladá rodina sa po svadbe vrátila do Viedne, kde žili vo veľmi skromných podmienkach a spočiatku sa potýkali s finančnými ťažkosťami, nakoľko Masaryk v tom čase nemal stabilný príjem. Na živobytie si privyrábal ako suplujúci pedagóg a súkromný doučovateľ. Masaryk po návrate do Viedne spěchal so zaistením nezávislej existencie. Ako najschôdnejšie sa mu javilo získanie docentúry. Habilitačnú prácu, zabývajúcu sa problémom samovraždy, podal v septembri 1878. Jej knižné vydanie s názvom „Der Selbstmord als soziale Massenerscheinung der Gegenwart“ (Samovražda ako masový sociálny jav súčasnosti) v roku 1881 vyvolalo značný ohlas. Dňa 3. mája 1879 priviedla jeho žena Charlotta na svet dcéru Alicu. Takmer na rok presne, 1. mája 1880, sa im narodilo ďalšie dieťa, syn Herbert. Dňa 14. septembra 1886 sa Masarykovi narodilo už tretie dieťa, syn Jan, a 2. marca 1890 štvrté dieťa, dcéra Eleonóra, no naneštastie v júli toho istého roku zomiera. Nasledujúci rok 26. mája 1891 sa im narodila dcéra Hana. Charlotta Garrigue bola plne emancipovaná Američanka a jej osobnosť sa takisto vymykala tradičným predstavám. Masarykovej manželky sa dotkla krutá rana osudu, keď na ochorenie podľahla v roku 1923. Funkciu prvej dámy potom prebrala najstaršia dcéra Alica.
Učiteľ, Vedec a Bojovník za Pravdu v Prahe
V roku 1882 sa Tomáš Garrigue Masaryk presťahoval z Viedne do Prahy, kde sa popri vedeckej a pedagogickej činnosti aktívne zapojil aj do politického života. Pražská univerzita sa v tomto roku rozdelila na českú a nemeckú, a Masaryk získal miesto profesora na pražskej univerzite. Jeho osobnosť sa úplne vymykala a odlišovala názormi i vzťahom ku študentom. Udivoval konzervatívne prostredie svojimi prednáškami k rôznym, dovtedy tabuizovaným témam, ako boli sociálne problémy alebo prostitúcia.
V roku 1883 začal redigovať vedecký časopis „Athenaeum“, na ktorého stránkach publikoval s vlastným výkladom Gebauerovu stať navrhujúcu nové a precízne overenie pravosti „Rukopisov zelenohorského a královédvorského“. Tak vyvstal najprv stret, ktorý postupne prerástol v celonárodnú aféru. Masaryk sa postavil za ich vedecké preskúmanie, za čo bol vystavený verejnej kritike, zosmiešňovaniu a urážaniu. Mnohí ho považovali za vlastizradcu, pretože proti vedeckej pravde stál vlastenecký cit a národná politika. Rozhodnými argumentmi a posudkami síce Masaryk preukázal, že ide o falzifikáty, ale za cenu straty dôvery v českej spoločnosti. Počas rukopisných bojov sa vytvorila skupinka názorovo spriaznených osôb, k ktorej sa pripojila aj rada mladších stúpencov Masaryka. Táto udalosť presmerovala Masarykov záujem do politického života. Roku 1897 bol vymenovaný profesorom Karlovej univerzity.
Ďalší z jeho bojov proti verejnej mienke sa začal v marci 1899 - tzv. Hilsneriáda. Leopold Hilsner, mladík židovského pôvodu, bol obvinený zo spáchania židovskej rituálnej vraždy mladého dievčaťa. Masaryk, ktorý sa vďaka pomoci známeho zaplietol do procesu, urputne hájil nestrannosť a racionálne názory pred nacionalistickým a antisemitským postojom. Svoje teórie konzultoval s mnohými odborníkmi, čoho výsledkom bola niekoľkostranová štúdia „Nutnost revidovati proces polenský“, v ktorej rozoberal jednotlivé kroky vyšetrovania. Znovu sa dostal do nemilosti verejnosti a tlače. Avšak výsledkom bolo napokon samotné oslobodenie Hilsnera spod obvinení.
Deväťdesiate roky 19. storočia patrili v živote T. G. Masaryka medzi veľmi činorodé, čo sa publikácií a literárnych diel týka. Vydáva celý rad spisov, ako napríklad „Česká otázka“ (1895), „Naše nynější krize“ (1895), „Jan Hus“ (1895), „Karel Havlíček“ (1896), „Moderní člověk a náboženství“ (1896) či „Otázka sociální“ (1898). Písal odborné články a štúdie uverejňované predovšetkým v periodikách Čas a Naše doba.
Vzostup na Politickej Scéne a Cesta k Samostatnosti
Čoraz viac sa Masaryk začal prejavovať aj na politickej scéne. V rokoch 1890 až 1891 pôsobil v Mladočeské straně. Svojej šance sa chopil zodpovedne, s prejavmi vystúpil niekoľkokrát aj na Viedenskej ríšskej rade. V roku 1900 založil Českú stranu ľudovú - pokrokovú, neskôr známu ako Realistická strana, ktorú označil za liberálnu. Poslancom rakúskej Ríšskej rady bol v rokoch 1891-1893 a neskôr v rokoch 1907-1914. Zároveň bol v roku 1891 zvolený aj za poslanca českého krajinského snemu. Nový politický smer, ktorý predstavovali, nazval sám Masaryk „realizmom“.
Vojna zmenila Masarykov postoj k Habsburskej monarchii. Keď po vypuknutí 1. svetovej vojny odišiel koncom roku 1914 do exilu, aby zo zahraničia bojoval proti Rakúsko-Uhorsku a za vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov, kládol si otázku: „Sme zrelí pre slobodu, pre správu a udržanie samostatného štátu… pochopíme svetodejný okamih?“ Pôsobil vo Švajčiarsku v roku 1915 a neskôr sa počas roka presúva do Francúzska, kam prichádza aj Edvard Beneš. Masaryk pôsobil v demokratickejších podmienkach západoeurópskych krajín a na pôde USA, bojoval za zánik Rakúsko-Uhorska a vznik slobodných samostatných národných štátov. Prvý pochopil nevyhnutnosť vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov, o čom už v roku 1914 informoval ministerstvá zahraničných vecí dohodových veľmocí. Po celú dobu vojny niesol na sebe najväčšiu ťarchu a zodpovednosť za budúcnosť celého českého a slovenského národa pri rokovaniach v Anglicku (1916), Rusku (1917 - apríl 1918) a potom v Amerike, až po podpis Pittsburskej dohody a Washingtonskej deklarácie.
Organizoval zahraničný odboj, aktívne zapojil spravodajskú tajnú službu, ktorá získavala informácie z celého sveta. Už o dva roky neskôr vznikla v roku 1916 v Paríži Československá národná rada, ktorej sa stal predsedom. Najbližšími spolupracovníkmi Masaryka boli Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš. Úzko spolupracoval so slovenským astronómom, politikom a francúzskym generálom Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý pomáhal Masarykovi preniknúť do vysokých politických kruhov vo Francúzsku. Traduje sa, že „tatíčkom“ začal Masaryka nazývať práve Milan Rastislav Štefánik. V roku 1917 zakladá v Rusku československé légie pozostávajúce z vojenských zajatcov. Do konca roka sa mu podarilo zmobilizovať niekoľko desiatok tisíc legionárov. Z jeho putovania Ruskom vzišli literárne práce ako „Russia and Europe“, „The Spirit of Russia“, „The Spirit of Russia and Europe“.
V máji 1918 pricestoval do USA, aby loboval za svoje myšlienky európskeho smerovania u prezidenta Wilsona a ostatných diplomatov. Zoznámil sa s prezidentom Woodrowom Wilsonom a získal podporu českých a slovenských krajanov, ktorí sa pred vojnou vysťahovali do USA, aby podporili vznik nového štátu Čechov a Slovákov. Masarykovi sa pre vznik nového štátu podarilo získať podporu amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, zatiaľ čo európski spojenci s rozbitím Rakúska-Uhorska dlho váhali. Tomáš Garrigue Masaryk sa stal 14. októbra 1918 v Paríži predsedom dočasnej československej vlády. O štyri dni neskôr, 18. októbra 1918, vydal vo Washingtone Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska, v ktorom deklaroval vytvorenie samostatného, demokratického česko-slovenského štátu. „Za svoje politické osamostatnenie ďakujeme v hlavnej miere Západu,“ vyhlásil T. G. Masaryk. Bol právom presvedčený, že k Západu nový štát svojimi dejinami patrí. Podporoval preto najmä v zahraničnej a obrannej politike Benešovu orientáciu na Francúzsko a už vo svojom prvom posolstve prehlásil, že „naša republika zostane spojencom vždy verná.“ Po válečných létech usilovné organizační, agitační a diplomatické činnosti, v níž mu byli nejbližšími spolupracovníky M. R. Štefánik a E. Beneš.
Prezident Československej Republiky
Národné zhromaždenie na svojom prvom zasadaní 14. novembra 1918 zvolilo T. G. Masaryka prezidentom. Stalo sa tak v jeho neprítomnosti. Dňa 21. decembra 1918 sa Masaryk triumfálne vrátil do Prahy a nasledujúci deň predniesol na Hrade svoje prvé posolstvo k Národnému zhromaždeniu. Začal ho slávnym citátom z Kšaftu Komenského, že „vláda vecí Tvojich k Tebe zase sa obráti, ó ľude český“. Rovnakú dôveru mu prejavili poslanci v prezidentských voľbách v rokoch 1920, 1927 a 1934. Štyrikrát za sebou bol zvolený za hlavu štátu a na Pražskom hrade úradoval 17 rokov.
Masaryk sa stretával s neľahkou úlohou viesť fungujúci demokratický štát. Presadzoval politickú a občiansku toleranciu. Bol tvorcom novodobej teórie „čechoslovakizmu“ a jednotného československého národa, teda Čechov a Slovákov považoval za jeden národ. V tom bol jeden zo zdrojov budúcich ťažkostí nového štátu. Kdekto ho pokladal za obnovu starého českého štátu, v skutočnosti však vznikal štát celkom nový, zahŕňajúci aj Slovensko a Podkarpatskú Rus. Ľud český v ňom hovoril nielen česky, ale aj slovensky, rusínsky, poľsky, maďarsky a hlavne nemecky. Ztotožnenie štátu a národa bolo až príliš poplatné ideológii 19. storočia, a k idei štátneho československého národa sa navyše nehlásili ani všetci Slováci. Masarykov názor, že vo svetovej vojne išlo o boj demokracie s teokraciou a že v nej „zvíťazili idealisti, zvíťazil duch nad hmotou, právo nad násilím, pravda nad chytráctvom“, bol skôr prianím než skutočnosťou, rovnako ako názor, že s demokraciou zvíťazila aj humanita a že slobodné štáty budú tvoriť „priateľský celok“, že končí éra „absolutistického ovládania Európy jednou veľmocou alebo spojením veľmocí“.
Masaryk mal značný vplyv aj na slovenskú vysokoškolskú mládež. Medzi študentmi bol tiež Milan Rastislav Štefánik, ktorý spoznal vtedy 50-ročného profesora filozofie na Karlovej univerzite a považoval ho za svojho učiteľa. Okolo seba združil okruh intelektuálov, národohospodárov, bankárov, ľudí rôzneho politického presvedčenia a náboženského vierovyznania. Táto skupina dostala názov „Hrad“ a zohrávala významnú úlohu v politickom a hospodárskom živote ČSR. Stala sa informačným prameňom prezidenta aj vlády. Masaryk nebol len mužom vznešených ideí, ale aj politikom rázných činov. V roku 1920 napríklad vymenovaním úradníckej vlády J. Černého nekompromisne prispel k potlačeniu komunistického pokusu o získanie moci. Aj keď nebol členom žiadnej politickej strany - jeho predvojnová strana sa zlúčila s Kramářovou národnou demokraciou - účinne do politického diania zasahoval a bol predstaviteľom „hradnej politiky“, ktorú podporovali najmä sociálni demokrati, národní socialisti, niektorí vodcovia ďalších strán, prední žurnalisti a umelci a samozrejme Sokol a prevážna časť legionárov. „Hrad“ mal aj odporcov, a to predovšetkým v nacionálne zameraných stranách a v ľuďoch, ktorí politicky či osobne stroskotali, a samozrejme v KSČ, ktorá razila heslo „Nie Masaryk, ale Lenin!“. Napriek tomu bol osobne všetkými rešpektovaný a predstavoval mimoriadnu autoritu.
Po vojnovej dobe dokončil knihu pamätí „Svetová revolúcia“. V povojnovom období tiež vznikli Čapkove „Hovory s T. G. Masarykom“. Podmienky pre vznik ČSR boli mimoriadne priaznivé - Nemecko porazené, Rusko rozvrátené revolúciou, Rakúsko rozbité - ale všetko bolo omnoho zložitejšie. Po tvrdých protinemeckých slovách vo svojom prvom posolstve už vo „Svetovej revolúcii“ (1925) Masaryk uznal, že „je v Európe 11 štátov, ktoré sú menšie ako naša nemecká minorita“, a napísal: „hlásim sa celkom vedome k národnostnej politike Přemyslovcov, ktorí Nemcov národne chránili“. Zaoberal sa úvahami o švajčiarskom usporiadaní štátu, ale k tomu nebola spoločnosť zrelá a štátu sa nikdy nedostalo potrebných päťdesiatich rokov pokoja a mieru, ktoré Masaryk pri príležitosti 10. výročia vzniku republiky požadoval pre jej zdárny rozvoj. ČSR mala tiež problémy hospodárske, sociálne, správne a všeobecne politické. Od roku 1914 do roku 1937 ho celkovo 17-krát navrhli na Nobelovu cenu za mier.
V roku 1921 prekonal Masaryk ťažké ochorenie, ktoré ho na istý čas pripútalo na lôžko. V roku 1934 sa stal T. G. Masaryk po štvrtýkrát prezidentom, ale koncom nasledujúceho roka v decembri na svoj úrad abdikoval zo zdravotných dôvodov. Jeho post prevzal Edvard Beneš.
Dokument Tomáš Garrigue Masaryk (CZ)
Oslavy Masarykových Narodenín a Jeho Odkaz na Slovensku
Tomáš Garrigue Masaryk mal k Slovensku a Slovákom srdečný vzťah. „Prichádzam na Slovensko rád, lebo som Slovensko vždy miloval,“ vravieval. Od roku 1889 prichádzal pravidelne so svojou rodinou na dovolenku do Bystričky pri Turčianskom Svätom Martine. Spriatelil sa s viacerými slovenskými spisovateľmi i jednoduchými obyvateľmi Turca. Prejavil veľký záujem o mladú inteligenciu, ktorej pomáhal získavať štipendiá na českých vysokých, ale aj stredných a učňovských školách. Jeho najznámejším letným sídlom boli Topoľčianky, kde sa najviac zdržiaval. „Všade v prírode je krásne, ale jeseň v Topoľčiankach je najkrajšia,“ hovoril prvý československý prezident, ktorý navštevoval Topoľčianky pravidelne počas letných prázdnin. Tamojší kaštieľ si vybral za svoje letné sídlo. Práve v tamojšom parku vzniklo mimoriadne cenné dielo - kniha filozofických rozhovorov so spisovateľom Karlom Čapkom nazvaná „Hovory s T.G.M.“
V zámku v Topoľčiankach, kde Masaryk trávil prázdniny 10 rokov, doslova všetko dýcha históriou. Prvá zmienka pochádza z 13. storočia. Pôvodne tu bola protiturecká pevnosť, ktorú v 17. storočí prestaval grófsky rod Rákociovcov. K zámku dnes patrí hotelová časť tvorená troma arkádovými krídlami. Masaryk a história s ním spojená zaujímajú mnohých turistov. Okrem Slovákov a Čechov sú medzi nimi Maďari, Rakúšania či Nemci. Zámok vyzerá skoro tak ako v 17. storočí, táto podoba sa prakticky nezmenila. V rodine správkyne múzejnej expozície Marty Holej sa o stretnutiach s Masarykom hovoria historky. „Napríklad môj prastarý otec ho tu vídaval úplne bežne. Prezident navštevoval Topoľčianky spravidla v auguste a septembri. Hovorieval, že Topoľčianky sú prekrásne a miluje to tu.“
Oslavy narodenín Tomáša Garrigua Masaryka majú dlhú tradíciu. Aj obyvatelia Hodonína nedajú na slávneho rodáka z ich kraja dopustiť. „Každý rok sa tu oslavuje jeho narodenie,“ hovorí dôchodca Josef. Na rozdiel od Kopčian, kde sa podobné oslavy konajú pred Masarykovým rodným domom, si Česi tohto štátnika pripomínajú pri jeho soche na Námestí 17. novembra len pár desiatok metrov od hodonínskej železničnej stanice. Práve k tejto soche položili v istú nedeľu prezidenti Zeman a Kiska kyticu na Masarykovu počesť. Tento dátum nebol zvolený náhodne. Presne 95 rokov predtým, 29. júla 1923, pricestoval vôbec prvýkrát Masaryk so svojím sprievodom špeciálnym vlakom do Topoľčianok.
Rovnakú trasu si na svoje putovanie z Hodonína do Topoľčianok vybrali aj prezidenti Česka a Slovenska pri príležitosti osláv. Zeman a Kiska strávili štvorhodinovú cestu, ktorá zahŕňala polhodinovú technickú prestávku v Sládkovičove, v špeciálnom historickom vozni Aza 1 - 0080. Ten bol vyrobený špeciálne pre Masaryka k jeho okrúhlym narodeninám. Do prevádzky sa dostal siedmeho marca 1930, teda presne v deň jeho osemdesiatky. Masaryk ho využil napríklad pri ceste na francúzsku Riviéru či pri početných domácich aj zahraničných návštevách. Práve tento salónny vozeň bol skutočným pokladom unikátnej vlakovej súpravy. „Nevyužíval ho len Masaryk, ale po ňom aj ďalší československí prezidenti ako Edvard Beneš či Klement Gottwald,“ vysvetľuje Michal Novotný, riaditeľ Železničného múzea, ktoré patrí pod Národné technické múzeum v Prahe. Aza 1 - 0080 naposledy slúžila prezidentovi Antonínovi Novotnému. V roku 1968 ju vystriedal vagón, ktorý viezol vedúcich československých predstaviteľov na čele s Alexandrom Dubčekom na štvordňové náročné rokovania so sovietskou delegáciou do Čiernej nad Tisou. Vlak s Dubčekom odcestoval do Čiernej nad Tisou presne pred 50 rokmi, 29. júla 1968. Okrem Dubčekovho a Masarykovho vozňa bolo do súpravy zapojených aj niekoľko ďalších zaujímavých vagónov. Niektoré z nich boli v prevádzke do 70. či 80. rokov minulého storočia. Dnes patria medzi vzácne exponáty technických múzeí. Experti ich spojili dokopy špeciálne pri tejto príležitosti. „Práve takéto podujatia nám ponúkajú istý vhľad do našej histórie. Ak chcete prerozprávať dejiny, musíte mať nejaký príbeh.“ Tesne pred poludním do vlaku nasadli obaja prezidenti, ktorí z okna zamávali divákom zhromaždeným na peróne hodonínskej železničnej stanice. Súprava ťahaná originálnym parným rušňom vypúšťajúcim kúdoly dymu sa potom vydala na cestu. Z Hodonína ju vyprevádzali stovky nadšencov. Ľudia si vlak fotografovali a kývali slovenskými i českými vlajočkami. Krátko pred štvrtou poobede nakoniec súprava dorazila do Topoľčianok. Prezidenti nasadli do pristaveného koča. Počas jazdy sa zastavili na prvorepublikovom jarmoku a navštívili Národný žrebčín. Následne sa odviezli priamo do zámku v Topoľčiankach.
Masaryk však chorobe nedokázal čeliť dlho a 14. septembra 1937 zomrel vo veku 87 rokov na zámku v Lánoch. „To kalné ráno, to si pamatuj, mé dítě,“ trúchlil s mnohými básnik Jaroslav Seifert, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru. Masarykovou zásadou bolo, že „demokracia je protivou aristokratizmu“, a bol preto presvedčeným stúpencom republikánskeho zriadenia. Po tisícročí monarchizmu bolo šťastím pre novú republiku, že jej prezidentom sa stal práve on. Rozsiahle vzdelanie filozofické, historické a sociologické, znalosť cudzích zemí a jazykov, významná činnosť vedecká a pedagogická, dlhoročná politická skúsenosť stranícka i poslanecká, odpor proti tomu, že „veľká väčšina ľudí politicky činných sa nedovedie povzniesť nad seba, nedovedie sa vyprostíť z kleští nekritického egocentrizmu“, vysoká osobná morálka, striedmy život a v neposlednej rade tiež dôstojný, ba vznešený vzhľad a vystupovanie - tým všetkým založil v českej politickej tradícii príklad štátnika, ktorý pre jeho nástupcov bol a dlho ešte zostane nedostižným vzorom.
tags: #narodenie #masaryk #80 #rokov