Cirkev zvyčajne neoslavuje deň pozemského narodenia svätých, ale ich deň narodenia pre nebo, teda deň smrti. Výnimkou sú dvaja najväčší svätci v Cirkvi: Prečistá Panna Mária a sv. Ján Krstiteľ. Preto sa v liturgickom kalendári slávi nielen ich nebeské, ale aj ich pozemské narodenie. Sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky je veľmi radostný sviatok, lebo ako hovorí tropár, „narodenie Bohorodičky zvestovalo radosť celému svetu, veď z nej zažiarilo Slnko pravdy, Kristus, Boh náš“. Toto narodenie nie je len spomienkou na historickú udalosť, ale predovšetkým pripomienkou na začiatok Božej spásy pre ľudstvo, na prípravu vznešeného príbytku pre Božieho Syna a na večný Boží plán.
Ustanovenie sviatku a jeho biblické základy
Evanjelium zaznamenalo veľmi málo zo života Presvätej Panny Márie. Nič sa v ňom nehovorí o jej narodení, mladosti, či jej zosnutí, ba dokonca sa nespomínajú ani mená jej spravodlivých rodičov. Odkiaľ o tom teda vieme? Vieme o tom z tradície Cirkvi a apokryfov. Apokryfy sú židovské a kresťanské spisy, ktoré sa formou a obsahom podobajú kánonickým knihám Starého a Nového zákona, ale nepatria do kánonu inšpirovaných spisov. Kresťanské apokryfy opisujú niektoré udalosti zo života Ježiša Krista či Presvätej Matky, o ktorých sa nehovorí v evanjeliách. Hoci Cirkev neprijíma apokryfy ako inšpirované knihy Svätého písma, ani ako zaručený historický prameň, predsa však tieto spisy obsahujú mnoho z tradície a viery Cirkvi.
Prvou zmienkou o narodení Panny Márie je apokryfná kniha Jakubovo protoevanjelium, napísaná okolo roku 140. Táto kniha podáva podrobné, väčšinou ľudové a legendárne správy o narodení, detstve a mladosti Panny Márie, a opisuje udalosti súvisiace s Ježišovým narodením a detstvom. Cieľom apokryfu bolo osláviť Máriu, preto sa v ňom osobitne vyzdvihuje jej pôvod z Dávidovho rodu po otcovi (po matke pochádzala z Áronovho kňazského rodu), jej zasvätenie sa Bohu už od útleho detstva a jej panenstvo. Jakubovo protoevanjelium sa tešilo veľkej obľube v starokresťanskej Cirkvi a malo veľký vplyv na rozvoj mariológie a mariánskej úcty.
V Koráne sa tiež nachádza zmienka o Máriinom narodení. V súre 3, veršoch 36 a 37 sa píše: „Keď ju porodila, povedala: „Pane môj, porodila som dieťatko ženského pohlavia. A Boh lepšie vie, čo porodila. Dieťatko mužského pohlavia nie je ako dieťatko ženského pohlavia a nazvala som ju Marjam. Jej Pán ju prijal (Máriu) dobrým prijatím a dal jej vyrásť rastom dobrým a zveril ju Zachariášovi. Vždy, keď k nej Zachariáš vošiel do mihrábu, našiel u nej potravu. Povedal: „Mária, odkiaľ to máš?!“ Povedala: „Je to od Boha.““
Kánonické evanjeliá nám nepriamo naznačujú dôležitosť Márie a jej úlohu v pláne spásy. V Matúšovom evanjeliu (1, 18-25) sa opisuje, ako Jozef, jej snúbenec, zistil, že Mária je tehotná. Bol spravodlivý muž a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Anjel Pánov sa mu však zjavil vo sne a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ Toto oznámenie anjela potvrdzuje Máriino panenské počatie a zároveň jej predurčenie stať sa Matkou Spasiteľa.
Diakon Michal Sandánus, homília na sviatok Nanebovzatie Panny Márie. Kamera : Štefan Války.
Máriini rodičia: Svätý Joachim a svätá Anna
Podľa apokryfov a tradície Cirkvi boli Máriinými rodičmi svätý Joachim a svätá Anna. V čase Máriinho počatia a narodenia bol tento manželský pár už pomerne starý. Neplodnosť bola v Starom zákone vnímaná ako trest za hriechy, čo viedlo k istému spoločenskému stigmatu. Podľa Jakubovho protoevanjelia, keď chcel Joachim obetovať v chráme, jeho obeť nebola prijatá a vytkli mu neplodnosť jeho manželstva. Zranený Joachim sa preto utiahol do púšte s prísľubom, že sa nevráti, kým nedostane znamenie od Boha. Medzitým sa svätá Anna modlila k Bohu o dieťa. Obom sa zjavil anjel a oznámil im blížiace sa narodenie ich dcéry Márie. Pár sľúbil, že dieťa prinesú Bohu ako dar, a tak bola Mária vychovávaná v rituálnej čistote. Niektoré verzie Jakubovho protoevanjelia naznačujú aj panenské počatie v Anninom lone, čo predznamenáva Máriino neskoršie panenstvo.
Príbeh Joachima a Anny poukazuje na Božiu vernosť a jeho schopnosť naplniť prísľuby aj v zdanlivo nemožných situáciách. Ich vytrvalá modlitba a dôvera v Boha boli odmenené najväčším darom - narodením Matky Božieho Syna. Tento príbeh nám tiež pripomína, že Boh si často vyberá tých, ktorí sú v očiach sveta slabí alebo neuznaní, aby ukázal svoju moc a slávu.
Pôvod a vývoj sviatku
Sviatok Narodenia Matky Božej vo východnej Cirkvi patrí medzi starodávne mariánske sviatky, hoci nemožno presne určiť čas, kedy sa objavil v liturgii. Spomínajú ho sv. Ján Zlatoústy, sv. Proklus, sv. Epifán, sv. Augustín a sv. Roman Sladkopevec. Palestínska tradícia hovorí, že sv. Elena (+330), matka cisára Konštantína, dala postaviť v Jeruzaleme chrám zasvätený Narodeniu Presvätej Bohorodičky. Tento sviatok sa spomína v liturgike pápeža Gelásia (492 -496) z 5. stor.
Z východu sa sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky rozšíril na západ v 7. storočí, najskôr do Ríma a odtiaľ neskôr do celej západnej cirkvi. Dátum 8. septembra sa stal dňom sviatku preto, lebo v tento deň pripadá deväť mesiacov od počatia Presvätej Panny Márie v lone sv. Anny, ktorý východná cirkev slávi 8. decembra. V čase tvrdých sporov týkajúcich sa osoby Ježiša Krista, Cirkev roku 431 na koncile v Efeze predstavila úradné učenie o Ježišovi Kristovi a Panna Mária bola nazvaná Theotokos - Bohorodička. V liturgických knihách od počiatku 8. stor. nachádzame v textoch určených na 1. januára početné zmienky, orácie, antifóny, responzóriá, ktoré hovoria o materstve Panny Márie.
V byzantskom kalendári predstavuje Narodenie Presvätej Bohorodičky (8. september) prvý veľký sviatok liturgického roka, ktorý sa začína 1. septembra. Východná tradícia k sviatku pripája deň predsviatku a obdobie posviatku (do 12. septembra). Cieľom kresťanského slávenia nie je ani tak samotné Máriino narodenie, ako „večné predurčenie a požehnanie tej, ktorá sa jedného dňa stane Matkou Božieho Syna“.
V Ríme sviatok spomína pápež Sergius I. (687 - 701) ako jeden zo štyroch mariánskych sviatkov, ktoré sa v Ríme slávia. Z Ríma sa rozšíril na celú Cirkev. Pápež Inocent IV. (1243 - 1254) dal sviatku aj oktávu, ktorá sa slávila až do roku 1955. Dnes sa slávi v Cirkvi ako sviatok iba jeden deň, 8. september.
Význam sviatku a jeho teologické posolstvo
Narodenie Panny Márie poukazuje na začiatok našej spásy. Boh si pripravuje vznešený príbytok pre svojho jediného Syna. Prinášať svetu Krista - to je poslanie, ktoré majú aj misionári, a ktoré má po krste každý jeden z nás. Na dnešný sviatok Narodenia Panny Márie oslavuje Spoločnosť Božieho Slova deň svojho založenia. V tento deň bol v holandskom mestečku Steyl oficiálne otvorený prvý misijný dom, v ktorom sa mali pripravovať budúci ohlasovatelia evanjelia po celom svete.
Liturgia dáva narodenie Panny Márie do súvisu so svetlom: Kristus je slnko spravodlivosti, Mária je zornica, ranná hviezda, ktorá zvestuje východ slnka. „Tvoje narodenie, Panna, Božia Rodička, zvestovalo radosť celému svetu, lebo z teba vyšlo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh“ (Ant. na Benedictus).
V Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku patrí narodenie Panny Márie k najrozšírenejším patrocíniám. Celkovo je tretím najrozšírenejším, no prvenstvo mu patrí v Trnavskej arcidiecéze, Nitrianskej diecéze a Banskobystrickej diecéze. V roku 2023 mu bolo zasvätených celkovo 119 chrámov, medzi nimi viaceré baziliky minor. V gréckokatolíckej cirkvi je Narodeniu Presvätej Bohorodičky zasvätených 83 chrámov. Spolu tieto patrocíniá prevyšujú aj patrocínium svätého Michala archanjela, ktorému je zasvätených 201 chrámov.
Ikongrafia a umelecké stvárnenie
Ranokresťanská ikonografia zobrazuje na pohovke ležiacu svätú Annu, ktorej pomáhajú pôrodné asistentky kľačiace vedľa nej. Schéma opakuje neskoroantický motív narodenia boha či hrdinu. Prvé obrazy tohto výjavu sa objavili vo vyrezávaných diptychoch (6. storočie) a na freskových cykloch. V byzantskom umení sa ikonografia Narodenia Presvätej Bohorodičky rozvinula osobitne v období po ikonoklastickom období. Zahŕňa obraz svätej Anny na pohovke s tromi pannami nesúcimi dary a slúžkou kúpajúcou sa dieťa. Neskôr aj obraz sediaceho Joachima.
V staroruskom umení nadväzovali rané obrazy narodenia Panny Márie na byzantskú ikonografiu. Najstarším príkladom sú fresky v Chráme svätej Sofie v Kyjeve a fresky v Chráme Premenenia Pána Mirožského kláštora v Pskove. Od 16. storočia bola scéna Narodenia Presvätej Bohorodičky doplnená o scénu „láskanie Márie Joachimom a Annou“.
V západnom (latinskom) umení sa motív narodenia Panny Márie z dôvodu priameho neprevzatia apokryfných textov výraznejšie šíril až od polovice 13. storočia. Vplyv na rozšírenie motívu mali najmä byzantské protoevanjelické cykly rozšírené v Taliansku, freska od Giotta v Padove, či triptych Pietra Lorenzettiho.
Máriina rola v Božom pláne
Mária „vyniká medzi poníženými a chudobnými Hospodina, čo s dôverou čakajú a dosahujú spasenie. Aby sa Mária mohla stať Matkou Vykupiteľa, „dostala od Boha dary, dôstojné takej vznešenej úlohy”. Vo chvíli Zvestovania ju anjel Gabriel pozdravil ako „plnú milosti” (Lk 1,28). V kázňach často hovoríme o osobnom prijatí Ježiša, hovoríme, že treba prijať Ježiša ako svojho Pána, že mu treba odovzdať svoj život a celú svoju bytosť, aby sa jeho spása mohla reálne prejaviť v nás a na nás. Zabúdame na to, že pre mnohých ľudí to vôbec nie je také jednoduché. Veľmi často zídu z cesty odovzdanosti a ich hriešne sklony znovu prevládnu.
Evanjelium nám na príklade sv. Jozefa ukazuje, ako má Ježiša prijať človek poznačený dedičným hriechom. Panna Mária dokázala prijať Ježiša, lebo bola Nepoškvrnená, bez hriechu. Sv. Cirkevní otcovia hovoria o potrebe „prijať Máriinu dušu“. Máriina duša tvorí ochranný plášť pre Ježišovu bytosť v nás. Učia, že človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou a námahou. Toto však ide veľmi ťažko. Ak sa človek cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú doporučuje sv. Grignion z Montfortu: privolať si pomoc Márie. Krása Máriinej duše spočíva v tom, že je radikálne odovzdaná Bohu a jeho službe. Duch svätý sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu, a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma. Skôr ako človek bude schopný naozaj uveriť Ježišovi, musí uveriť Márii, jej svedectvu: „Veľké veci mi urobil Ten, ktorý je Mocný a Sväté je jeho Meno!“ Len Mária je schopná vysvetliť, čo sa udialo medzi ňou a Najsvätejšou Trojicou. Mária splodila s Duchom Svätým to najväčšie, čo kedy bolo a bude - Bohočloveka, a porodí tiež najväčšie veci, ktoré budú v posledných dobách. Vytvorenie a vychovanie veľkých svätých, ktorí sa objavia na konci čias, je vyhradené jej, lebo len táto výborná a zázračná Panna môže v spojení s Duchom Svätým vykonať veci zázračné a mimoriadne.
tags: #narodenie #panny #marie #sviatok