Príchod dieťaa do rodiny je jednou z najzásadnejších udalostí v živote človeka a podľa mnohých je vnímaný ako najkrajší deň v živote páru. Romantické predstavy sa však často stretávajú s náročnou realitou, ktorá preverí psychickú odolnosť rodičov a celkovú dynamiku rodiny. Najnovšie štúdie dokonca naznačujú, že nástupom rodičovstva a narodením prvého dieťatka nastáva taká veľká zmena, ktorá zasiahne do života viac, ako je napríklad rozvod, či dokonca úmrtie partnera. Keď sa k tomu pridá diagnóza zdravotného postihnutia dieťaťa, psychické vypätie a fyzická záťaž narastajú do takej miery, že predstavujú pre rodičov i blízkych rodinných príslušníkov zlomovú životnú krízu.
Premena Rodičovstva: Narušené Očakávania a Spoločenské Tabu
Každý, kto má dieťa, uzná, že príchodom bábätka sa mu zmenil celý život. Hoci u väčšiny respondentov panoval pri prvom dieťati pocit šťastia, ktorý blížiacim sa termínom pôrodu silnel, pocit šťastia si po narodení dieťaťa ponechalo len 30 percent párov. Závery nemeckých vedcov sú takmer šokujúce: prvé dieťa z pocitu šťastia poriadne ukrojí, dokonca oveľa viac než tragická udalosť, alebo ako správa o smrteľnej chorobe, akou je aj rakovina. Podľa expertov rozvod pripraví človeka o 0,6 jednotky pocitu spokojnosti, nezamestnanosť či smrť partnera o jednu jednotku. Prekvapujúco dieťa oberie o 1,4 jednotky spokojnosti a šťastia. Antropologička Helena Fisherová priznáva, že výsledky sú šokujúce, no zároveň vysvetľuje, že starostlivosť o dieťa, akokoľvek je milované, je náročným zásahom do života. V dnešnej dobe je totiž spojená s pocitom spoločenskej izolácie a tá je hlavným vinníkom pocitu nespokojnosti. Fischerová doplnila, prečo sa spolužitie s dieťaťom prirovnáva k rozvodu, či smrti partnera. "Keď sa rozvádzame, ľudia sa vám snažia pomôcť. Keď stratíte partnera, robia, čo môžu. Keď však máte dieťa, nikto pomoc neponúka."
Výskumníci priznávajú, že štúdia skúma tabuizovanú spoločenskú otázku, no hovoria, že je odpoveďou na otázku, prečo klesá pôrodnosť. Podľa nich by sa aj politici, ktorých nízka pôrodnosť trápi, mali nad výsledkami zamyslieť a venovať pozornosť spokojnosti rodičov po narodení prvého dieťaťa. Spoločnosť často prezentuje idealizovaný obraz materstva a pôrodu, ktorý nezohľadňuje reálne výzvy. Od dokonalej rodiny v reklamách, seriáloch, cez diskusné fóra, sociálne siete kamarátok i celebrít - kam sa človek pozrie, väčšinou narazí na mamy, ktoré vždy vedia, čo robiť, sú dokonale šťastné, v úlohe matky sa vyžívajú a ešte k tomu varia, pečú, tvoria a vyrábajú dieťaťu stimulačný program. Tento idealizovaný obraz zvyšuje nároky na seba a na rolu matky, pričom sa od žien očakáva, že budú šťastné, budú okamžite cítiť bezpodmienečnú materskú lásku a nebudú mať právo na pochybnosti.
Pôrod ako Spúšťač Psychických Problémov: Od Baby Blues k Posttraumatickej Stresovej Poruche
Narodenie dieťaťa je zásadná životná zmena. Je to prevažne pozitívne, ale väčšinou závažný stres. Materstvo a narodenie dieťatka je aj na prvých priečkach v dotazníkoch merajúcich intenzívne stresové udalosti. Najčastejšie býva náročné pre prvorodičky, ktoré sa musia adaptovať na úplne novú životnú situáciu. U mnohých žien je to prvýkrát v živote, keď sú potreby niekoho iného dôležitejšie ako jej vlastné. Hana Celušáková, psychologička vedúca predpôrodné kurzy, zdôrazňuje, že najskôr sa treba postarať o bábätko a až potom o seba. Žena má v rukách malé bezmocné stvorenie, ktoré je úplne závislé od jej pomoci. Na jednej strane to môže byť krásne, na druhej zaťažujúce, keď si uvedomí, že to je služba, ktorú bude robiť 24 hodín, sedem dní v týždni. A po týždni sa to neskončí. Už nikdy nebude sama. To je tiež na jednej strane krásne, ale na druhej to znamená, že ani na záchode, ani v sprche nebude sama.
Baby Blues - Prechodná Emocionálna NestabilitaV nejakej forme prežíva baby blues 70 až 80 percent mám. Prichádza v druhý alebo tretí deň po pôrode, je sprevádzaný plačlivosťou, niekedy aj bez príčiny. Ženy to tak často aj opisujú: „Všetko je dobré, dieťa bolo v poriadku, ja som bola v poriadku, ale keď som videla zelené kachličky v nemocnici, začala som plakať a nevedela som prestať.“ Niekedy sa len potrebujú vyplakať. Hovorí sa, že plač po pôrode pomáha vyplaviť všetky tehotenské a popôrodné hormóny a žene pomáha. Baby blues by sa nemalo vnímať ako patologický stav, je to skôr informácia, že prišla veľká zmena, ktorá odznie do štyroch až 14 dní po pôrode.
Popôrodná Depresia - Hlboká a Pretrvávajúca NepohodaRizikový pre psychické zdravie matky je rozvoj depresie, ktorá väčšinou prichádza neskôr. Popôrodnou depresiou trpí desať až dvadsať percent matiek. Pri depresii sú izolácia a nedostatok sociálnej podpory faktormi, ktoré ju môžu spustiť alebo zhoršiť. Kľúčovú úlohu tu zohráva partner, najbližšia rodina a kamaráti. Po šestonedelí má matka už len jednu kontrolu u gynekológa, ďalej už chodí len k pediatrovi na kontroly s bábätkom, ale o ňu ako o matku sa už starostlivosť skončila. Pediater si síce môže všimnúť, že s prežívaním mamy nie je všetko v poriadku, ale sú aj pediatri, ktorí skôr prispejú k úzkosti. Práve pediater totiž kontroluje, či matka „robí“ svoju prácu dobre - či dieťa dobre priberá, či sa rozvíja, či napreduje. Na mamu sa už nepozerá a všetci čakajú, že bude automaticky vedieť, čo má robiť, čo vedie k pocitu, že nenapĺňa očakávania.Symptómy popôrodnej depresie zahŕňajú poruchy spánku (nespavosť alebo extrémna spavosť), poruchy príjmu potravy (nechutenstvo alebo „žravosť“), nechuť čokoľvek robiť, stratu radosti z aktivít, ktoré predtým napĺňali, a najvážnejšie samovražedné myšlienky. Môžu sa objaviť aj nutkavé myšlienky ublížiť bábätku, ktoré sú v rozpore s vnútorným „ja“ matky a desia ju.
Posttraumatická Stresová Porucha (PTSP) po Pôrode: Keď Spomienky NeodíduNiekedy sa stane, že stresová reakcia po pôrode neustúpi, ale pretrváva dlhý čas. Je to, akoby nastal skrat v programe a žena má pocit, že ohrozenie stále pretrváva. Vtedy už hovoríme o posttraumatickej stresovej poruche (PTSP), ktorá sa môže rozvinúť aj s oneskorením, a to aj pol roka po pôrode. Výsledkom je ovplyvnenie psychického zdravia čerstvej mamičky, ktorá nie je schopná fungovať tak, ako je pre ňu bežné, a nedokáže sa adaptovať na novú rolu mamy.
Pôrodná trauma je psychická skúsenosť, ktorá často vzniká pri pôrode, ak bol predčasný alebo umelo vyvolávaný, skončil nečakaným cisárskym rezom, bol sprevádzaný rôznymi zásahmi (použitie klieští či vákuumextraktora), žena zažila pocity straty kontroly, ohrozenia, bezmocnosti, obavy o zdravie a bezpečnosť dieťatka alebo sa pôrodný personál správal nerešpektujúco. Niektoré ženy prirovnávajú pocity počas pôrodu dokonca k znásilneniu. Vyššie riziko rozvoja PTSD po pôrode je u žien, ktoré boli obeťou sexuálneho zneužívania v detstve, alebo u žien s predošlou PTSD, depresiou či úzkosťou (v týchto prípadoch je až päťnásobne vyššie riziko). Dôležitým faktorom je subjektívne vnímanie situácie, a teda rovnaký priebeh pôrodu môžu dve mamy vyhodnotiť a prežívať rozdielne, dokonca pôrod môže byť vyhodnotený zdravotníkom ako málo rizikový alebo netraumatický, a predsa to rozvinutie PTSP nemusí ovplyvniť. Deje sa to napriek rozdielu oproti iným traumatickým udalostiam, a to rozdielu, že pôrod očakávame a vstupujeme do tejto udalosti dobrovoľne. Najdôležitejší vplyv má pocit bezpečia a ten je zabezpečený, keď žena vníma kontrolu (nad situáciou, svojím telom, dieťatkom a pod.) a pociťuje dôveru v seba, v zdravotníkov, v pomáhajúce osoby a v zmysel toho, čo sa deje.
Pre PTSP je charakteristické, že sa udalosť môže vracať vo forme veľmi živých spomienok, v snoch alebo keď pôrod alebo nejakú časť z neho niečo pripomenie. Takéto znovu prežívanie môže byť intenzívne, akoby sa práve dialo, nazývame ho flashback a vzniká nezávisle od našej vôle. Čeliť flashbackom je nesmierne zaťažujúce a vyčerpávajúce. Mamičky môžu mať často problém so spánkom, môžu byť podráždené alebo reagovať hnevliv, nevedia sa sústrediť a zľaknú sa alebo pociťujú úzkosť aj pri podnetoch, ktoré by si inokedy ani nevšimli. Takéto prežívanie musí nevyhnutne ovplyvniť aj starostlivosť o dieťa. Mama sa nevie sústrediť, naplánovať si činnosti, je voči dieťatku ambivalentná, teda aj sa túži oň starať, ale zároveň ju táto starostlivosť extrémne vyčerpáva a vracia jej spomienky na zážitky z pôrodu. Cíti sa neschopná a nedobrá mama - nevie sa dobre adaptovať na novú rolu a poskytnúť dieťatku primeranú starostlivosť, najmä nevie naň primerane reagovať. To môže spôsobiť, že novorodeniatko je nepokojné, nemôže mať dostatočne zabezpečené potreby, najmä pocit bezpečia, a starostlivosť oň je o to náročnejšia. Za takýchto okolností nie je v ľudských silách bez pomoci zabezpečiť starostlivosť o bábätko a sťažuje to pripútavanie sa, bráni prirodzeným fyziologickým podporným mechanizmom, ktoré by matku aj dieťatko mohli chránili.Ďalšie prejavy môžu prezradiť traumu. Žena si napríklad nedokáže spomenúť na pôrod alebo na niektoré dôležité momenty z pôrodu. Veľkou komplikáciou liečenia posttraumatickej poruchy je, že žena sa snaží vyhýbať myšlienkam, okolnostiam a podnetom, ktoré pôrod pripomínajú. Môže to byť priama pripomienka, napríklad miesto, kde rodila, ale vyhýbanie sa môže diať aj pri podnetoch, ktoré s udalosťou súvisia len nepriamo, napríklad akékoľvek iné odborné vyšetrenie.
PTSP často nebýva zachytená práve kvôli tomu, že sa mamičky vyhýbajú vyšetreniam, pretože im pripomínajú nepríjemný zážitok. Pri vyšetrení sa sústredia viac na telesné problémy. Mnohé mamičky pri vyšetreniach nepovažujú za dôležité spomenúť, že sa necítia dobre, pretože si myslia, že takéto prežívanie je bežné, alebo sa zaň hanbia. Majú dojem, že nespĺňajú ideálnu predstavu matky, populárnu v našej spoločnosti.
Ako Rozlíšiť Baby Blues, Popôrodnú Depresiu a PTSP?Ak sa blízki so ženou rozprávajú, podporia ju a nálada sa jej zlepšuje, viac a viac si verí, je to skôr baby blues. Pri depresii je matka smutná, úzkostná, plačlivá, má skôr znížené sebavedomie, chýba radosť zo života a vôľa čokoľvek robiť. Pri posttraumatickej poruche skôr pretrváva pocit ohrozenia, žena je v strehu, bojí sa o seba i o dieťa, lebo sa jej stalo niečo zlé a cíti sa v neustálom nebezpečenstve. Hoci sa môžu vyskytovať aj súčasne s inou poruchou a vtedy PTSP nemusí byť jednoduché postrehnúť, hlavným rozdielom je, že žena vyhodnocuje pôrod ako traumatický.Je dôležité o týchto stavoch hovoriť v čase, keď je žena psychicky v pohode, aby potom vedela odlíšiť chorobu od normy. Cieľom je ideál dokonalej matky vrátiť na zem a ukázať, že začiatok novej rodiny je trochu chaos a často improvizácia. A že je to úplne normálne a deje sa to aj ostatným.
Popôrodná depresia – ako v skutočnosti vyzerá
Dopad Rodičovstva na Partnerské Vzťahy a Cesty k Zladenosti
Naladiť sa na dieťa a zžiť sa s ním je úloha, ktorú treba zvládnuť. Ďalšími veľmi dôležitými oblasťami, kde dieťa robí „testy odolnosti“, je partnerský vzťah. Na prvé dieťa sa pár väčšinou veľmi teší a ani mu nenapadne, že by sa vzťah mohol po pôrode zmeniť k horšiemu. Psychologička Mária Balážová vysvetľuje, že sa to deje často, lebo ľudia majú predstavu, že dieťa im naplní život, vzťah sa zlepší a dostane nový rozmer, je to spoločný veľký projekt. Málokto si uvedomí, že mať dieťa znamená aj mať veľa starostí. Prináša do rodiny nové podnety, problémy a aj veľa stresu. Výskumami je dokázané, že po pôrode vzrastá deficit spánku a ľudia zaťažení nedostatkom spánku trpia až 91-percentnou stratou svojej schopnosti regulovať silné emócie v porovnaní s kontrolnou skupinou, ktorá deficitom netrpela. Nie je teda žiadnym prekvapením, keď za týchto podmienok dochádza v domácnosti medzi manželmi k častým hádkam. Uznávaný americký molekulárny biológ a populista John Medina tvrdí, že kvalita spolužitia v prvom roku po narodení prvého dieťaťa klesá až o 47 - 60 percent.
Faktory Zhoršujúce Vzťah:
- Spánkový deficit: Keď sme nevyspatí, sme podráždení, prchkí, agresívnejší a máme úplne iné reakcie, ako keď sme oddýchnutí. Platí to rovnako pre mužov aj pre ženy.
- Strata sociálnych kontaktov: Dnešná matka je často úplne izolovaná od možnej pomoci, pretože moderný trend je sťahovať sa stovky kilometrov za prácou a žiť oddelene od širšej rodiny.
- Rozdelenie rodičovských povinností: Hoci muži taktiež trpia spánkovým deficitom, najmä ak sa o rodičovské povinnosti delia, niekedy sa muž tvári, že sa ho to netýka a na svojom „starom“ živote nemieni nič príliš meniť. Na druhej strane sú aj ženy, ktoré materstvo pohltí natoľko, že muža k dieťaťu ani nechcú pustiť a ten sa potom môže cítiť odstrčený.
Intimita a Sexuálny Život: Sex, to je téma, ktorú rieši veľa párov s malým dieťaťom. Žena je unavená po celom dni a nechce sa jej. Súvisí to s vyčerpaním ženy, no úlohu pri znížení libida zohrávajú aj iné faktory: zmena tela, pocit neatraktívnosti, hormonálne zmeny. Príroda to zariadila tak, že nám klesnú pudy, aby sme zostali pokojnejšie a menej agresívne, a týka sa to aj mužov. O pár mesiacov by sa však všetko malo dostať do pôvodného stavu. Ak sa tak stane len u muža, môže byť z toho frustrovaný a začať na ženu robiť nátlaky. Ak chce zlepšiť sexuálny život, mal by najskôr zlepšiť celý vzťah, to hlboké priateľstvo, na ktorom by mal vzťah stáť.Kríza vo vzťahu nastáva, keď majú obaja pocit, že ich problémy sú vážne a keď už sa žijú paralelné životy a vo vzťahu sa cítite osamelo. Vtedy je naozaj najvyšší čas začať chodiť do poradne a nie je to žiadna hanba.Napriek náročnosti je prvý rok po narodení prvého dieťaťa zvládnuteľný a situácia sa postupne zlepší, pričom na zlé veci sa postupne zabudne. Mnoho párov však zažije takú veľkú krízu, že keď ju prežijú, na druhé dieťa si už netrúfnu.
Narodenie Dieťaťa so Zdravotným Postihnutím: Zlomová Kríza s Mnohými Aspektmi
Narodenie dieťaťa so závažným zdravotným postihnutím a starostlivosť o neho spôsobuje rodičom mimoriadnu záťaž. Pre mnohých predstavuje takzvanú zlomovú životnú krízu, ktorá je spojená s veľmi trýznivým pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa, ktoré malo uspokojiť „vyprojektované“ túžby a predstavy, niekedy prevyšujúce objektívne dané možnosti. Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, nervovú centrálnu sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa.Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci, preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces.
Fázy Emocionálneho Vyrovnávania sa s Diagnózou:Prof. PhDr. Mária Šmidová, PhD. a Lucia Ludvigh Cintulová, ktorá sama trpí zdravotným postihnutím, rozdeľujú prežívanie a správanie rodičov do určitých fáz, ktorými prechádza rodina po oznámení diagnózy:
- Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. Tá je často oznamovaná neprofesionálnym a neľudským spôsobom s negatívnym nábojom, napríklad: „Vaše dieťa aj tak nebude nikdy chodiť, môžete byť radi, že nie je mentálne postihnuté“, alebo v prípade narodenia dieťaťa s mentálnym postihnutím sú reakcie personálu v nemocnici podobne nevhodné: “Nezľaknite sa, ale narodilo sa vám mentálne postihnuté dieťa, bohužiaľ, nemôžete od neho nič očakávať." Šok sprevádza iracionálne myslenie, zmätok a dezorientácia. Je to primárna reakcia na subjektívne neprijateľnú skutočnosť, že dieťa je ťažko choré.
- Fáza popretia reality: Rodičia túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. Táto reakcia človeka je obranou pred stratou vlastnej psychickej rovnováhy. Chýbajú im základné informácie o tom-ktorom zdravotnom postihnutí, ich dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
- Fáza viny a hnevu: Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na ľudí z radu lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti alebo popôrodných depresií či odporu voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah. Vyskytuje sa u nich úsilie hľadať vinu u druhých, agresívne pocity voči svetu a aj voči sebe samým.
- Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov, mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.
- Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj: „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“. Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny. V tejto fáze sú rodičia schopní spolupracovať pri liečbe a intenzívnej starostlivosti o dieťa.
- Zmeny fungovania rodiny: Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodine, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevkov alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku. Ak sa stav dieťaťa zhoršuje, narastá napätie, strach, nervozita, úzkosť, ktoré môžu, ale nemusia viesť k hádkam medzi manželmi. Niekedy to vedie k tomu, že jeden z nich hľadá akúsi útechu či náhradné šťastie.
- Fáza dozretia: V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťaťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt, rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov. Ide o dlhodobý proces, ktorý môže trvať aj niekoľko rokov, nakoľko dosiahnutie tejto fázy závisí od emocionálnej inteligencie členov rodiny, copingových stratégií pri zvládaní záťaže, osobnostných čŕt a schopností riešiť problémové situácie. Zdravotné postihnutie nevnímajú ako nešťastie či životnú katastrofu, ale prijímajú ho ako pozitívny prvok, ktorý prispel k súdržnosti rodiny, uvedomeniu si pravých hodnôt či posilneniu vzťahov medzi členmi.
- Fáza rozvratu (negatívna alternatíva): Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie, nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.
- Fáza slobody a samostatnosti: V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť, rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie. V tejto fáze rodičia začnú bojovať nielen za práva svojho postihnutého dieťaťa, ale uvedomujú si nutnosť bojovať aj za seba. Väčšina matiek postihnutých detí uvádza, že u manželov/partnerov nenachádzajú dostatočnú psychickú podporu, ale sú radi, že muži v rodine zostávajú a pomáhajú so zabezpečením rodiny, najmä po finančnej stránke. Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť o postihnuté dieťa. Žena potrebuje cítiť, že napriek tomu, že sa jej narodilo postihnuté dieťa, je plnohodnotným človekom a môže sa realizovať v aktivitách, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. V tejto fáze je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili fakt, že sa nemôžu nechať vydierať, využívať alebo ponižovať vlastným dieťaťom bez ohľadu na jeho postihnutie. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami, preto sa nesmie nechať vydierať výčitkami, že opúšťa postihnuté dieťa na pár hodín alebo nechať sa využívať postihnutým dieťaťom, ktorý neustále vyžaduje jeho pozornosť. Je dôležité dať dieťaťu s postihnutím najavo, že ho rodič miluje a záleží mu na ňom, ale v záujme jeho rozvoja nesmie robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj sám. Tým podporuje v ňom závislosť, nie samostatnosť.
Psychologické a Sociálne Dôsledky Zdravotného Postihnutia v Rodine
Starostlivosť o postihnuté dieťa predstavuje pre rodičov stresujúcu situáciu, s ktorou sa vyrovnávajú odlišne. Najdôležitejšou úlohou rodiny je poskytnúť dieťaťu bezpečné, podporné prostredie, prijať jeho postihnutie so všetkými obmedzeniami a možnosťami, ktoré postihnutie so sebou prináša. Prekonať prvotné psychické reakcie a stavy a zaujať konštruktívny postoj k výchove dieťaťa.Narodením postihnutého dieťaťa rodina prehodnocuje svoje postoje k postihnutým všeobecne, často sa mení hodnotový rebríček rodičov. Čo bolo dôležité predtým, teraz má menšiu váhu.Súbežne s psychologickými dopadmi sa objavujú aj sociálno-psychologické problémy v rodine, ktoré zahŕňajú preťažovanie jedného z rodičov (väčšinou matky), chýbanie opory v rodine, únik rodičov z problémov, obviňovanie sa kvôli postihnutiu dieťaťa a jeho výchove. Nedostatok pozornosti ostatným členom rodiny, súrodencom dieťaťa, je tiež bežným javom. Problémom môže byť aj správne postavenie dieťaťa v rodine, napríklad súrodenci musia vyhovieť, ustúpiť postihnutému dieťaťu, čo vedie k žiarlivosti detí. Ďalším problémom môže byť nadmerná závislosť matky a dieťaťa, čo môže brzdiť rozvoj dieťaťa.Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.
Rozličné Rodičovské Postoje:Šmidová popisuje rôzne postoje rodičov, od prehnanej lásky až po odmietnutie dieťaťa. Najzrelším je prirodzený rodičovský postoj, ktorý predstavuje zdravú podporu rozvoja dieťaťa a je možný vtedy, keď rodičia dokážu prijať postihnutie svojho dieťaťa. Rodičovská láska podporená chápaním možností, ktoré dieťa je schopné dosiahnuť, je pre dieťa zdrojom sily plnohodnotne prežiť svoj život.Často s postihnutím dieťaťa cítia rodičia potrebu prehnanej starostlivosti oň. Prejavuje sa hyperprotektívnou výchovou, vyplývajúcou zo strachu o dieťa a niekedy aj z nespracovaného pocitu viny, ktorý nie je oprávnený. V mnohých rodinách ide o postoj spočiatku prehnanej starostlivosti, ale po neúspechoch v napredovaní dieťaťa aj o stratu záujmu o dieťa a o jeho postihnutie. V týchto rodinách dochádza často k rozpadu rodín a dieťa sa ocitá v ešte náročnejšej situácii. Výnimočný, ale, žiaľ, tiež reálny je postoj nenávisti k dieťaťu, ktorý nastáva z dôvodu nespracovania vlastného pocitu viny, prípadne nestotožnenia sa s neúspechmi dieťaťa. Žiaľ, sú aj rodiny, ktoré postihnutie svojho dieťaťa využívajú hlavne ekonomicky. Najvážnejší je postoj úplného odmietnutia dieťaťa, prípadne aj zrieknutia sa rodičovských práv, ktorý takéto dieťa zasahuje najťažšie.
Ekonomické a Sociálne Aspekty Života s Postihnutým Dieťaťom
Narodenie dieťaťa znamená v každom prípade pre rodinu veľkú zmenu, zmení sa celé jej fungovanie. Niektoré rodiny si to užívajú a vyhovuje im to. Pribudnutím nového člena sa zrazu celá rodina musí prispôsobiť potrebám dieťaťa a všetko im podriadiť. Toto úplné podriadenie trvá približne jeden rok. Chce to veľkú obetu a odhodlanie, ale aj schopnosť potlačiť svoje potreby a uspokojiť ich neskôr. Neskôr znamená o pár minút, niekedy o pár hodín či dní, niekedy aj o pár rokov či nikdy. Oveľa ťažšie to majú rodiny, ktorým sa narodilo dieťatko, čo okrem štandardnej starostlivosti potrebuje oveľa väčšiu pozornosť, lebo jeho vývin a zdravotný stav si to vyžaduje.
Ekonomická situácia rodiny je výrazne ovplyvnená. Problémy so zamestnaním matky, nemožnosť zamestnať sa, kým dieťa nie je zaškolené, resp. umiestnené vo vhodnom zariadení, sú bežné. K tomu sa pridávajú časté návštevy lekárov, operácie, nákupy pomôcok, hračiek pre dieťa, ktoré sú finančne náročné.Sociálna pozícia rodiny v spoločnosti sa tiež mení. Častá je nutnosť zmeny profesie u rodiča, prípadne zanechanie zamestnania, obmedzenie sebarealizácie rodičov alebo vnútorné konflikty rodiča, či sa dosť venuje dieťaťu. Často sa objavuje prenechávanie starostlivosti na iných, hoci dieťa potrebuje zvýšenú pomoc v rozvíjaní poznávania, vzdelávania, v priestorovej orientácii a samostatnom pohybe sebaobsluhe a v kontaktoch s inými deťmi.Mnohé deti si vyžadujú v prvých mesiacoch neustálu pozornosť, a tak ženy prichádzajú o záľuby, lebo ich nemajú kedy stíhať. Strácajú časť sociálneho zázemia, ktorý bol spojený s prácou. Môžu stratiť aj kamarátky, ktoré ešte nemajú deti, alebo sú ich deti staršie a nevedia si zladiť spoločný čas. Osamelosť je u matiek na materskej veľké riziko. A to najmä v lokalitách, kam sa ľudia odsťahujú a sú ďaleko od rodiny a podpory mamy či súrodencov. Rizikové sú najmä satelitné mestá, ktoré ešte nemajú komunitné priestory. Žijú síce v ideálnom rodinnom dome, ale za plotom je matka úplne osamelá. Po narodení dieťaťa môže osamelosť u mám narastať a sociálne väzby sa môžu veľmi narušiť, najmä ak majú ľudia okolo nej iný životný rytmus.
Rola Zdravotníkov a Spoločnosti v Podpore Rodičov
Medicínska kontrola tehotenstva a pôrodu nebola v našej histórii súčasťou prípravy na materstvo. Inštitucionalizácia zdravotnej starostlivosti o matku a plod vznikala súbežne s rastom medicínskych poznatkov. Tým sa zabezpečilo zdravie a ochrana života aj v prípadoch, keď by to pri pôrodoch nebolo možné. Dnešná Hi-Tech starostlivosť má svoj prínos v poskytnutí najvyššej biologickej kvality života, ale zároveň v aktuálnych podmienkach stráca atmosféru vzájomnosti a bezpečia a pôrod ako intímna udalosť rodiny ide do úzadia. Pôrod môže byť vnímaný aj ako prirodzená fyziologická aj psychologická kompetencia matky a dieťaťa - plodu. Z toho vyplýva, že žena má istú kompetenciu vyhodnocovať a kontrolovať pôrodné procesy, svoje pocity a potreby, čo opäť môže prispievať k pocitu bezpečia. Pri rozvíjaní vzťahovej väzby už počas tehotenstva je matka nastavená aj na vnímanie a kontaktovanie dieťatka, na to ale potrebuje podmienky, na ktoré často nebýva priestor.
Komunikácia a Rešpekt v Zdravotníctve:Pôrodníci vyjadrujú medicínsky prístup zameraný na riziko, že mnohé ženy potrebujú pomoc vo forme intervencií, niekedy až operácie. To vyvoláva tendenciu riadiť riziká podľa smerníc a štatistík, ale tým niekedy obmedzia prístup zameraný na klienta. Pôrodníci vyjadrovali názor, že k pocitu bezpečia a kontroly prispievajú svojimi odbornými znalosťami a k „dobrému pôrodu“ prispievajú reálne očakávania žien voči pôrodu.Tento rozpor ohľadom vnímania „dobrého pôrodu“ a kompetencií môže byť faktorom, ktorý prispieva k väčšej zraniteľnosti. Prienikom by teda mohlo byť uvedomenie vlastných (idealizovaných) očakávaní a prianí, potrieb a pocitov ešte pred pôrodom aj pri príprave prianí v pôrodnom pláne a ich zreálnenie počas predpôrodnej prípravy v konzultácii s odborníkmi, možnosť dôsledného oboznámenia sa s informovaným súhlasom.Zvýšenie pocitu kontroly počas pôrodu zo strany zdravotníkov je potrebné efektívnou komunikáciou, ktorá vytvára pocit bezpečia a prijatia odborných informácií a potrebných zásahov. To by znamenalo nadviazanie kontaktu s rodičkou primeraným oslovením, očným kontaktom alebo dotykom, zabezpečenie dostatočného časového priestoru na odovzdávanie informácií a prípadných otázok. Priestor na vyjadrenie emócií, obáv a primerané, úctivé reagovanie a prijatie rodičkinej reakcie, potrieb a prianí ohľadom seba a v súvislosti s dieťatkom, prihliadnutie na jej pocit bezpečia počas celého pôrodu.
Podpora Okolia:Po prijatí skutočnosti narodenia dieťaťa s postihnutím prichádza obdobie adaptácie rodičov, pričom dochádza k vzájomnému spoznávaniu, vytváraniu a prispôsobovaniu podmienok potrebám znevýhodneného dieťaťa. Úspešnosť či zlyhanie pri akceptácii zdravotného postihnutia je determinovaná viacerými faktormi, ktoré v jednotlivých fázach majú odlišný vplyv na rodinné fungovanie. Dôležitými faktormi sú telesné zdravie a fyzická sila, s ktorými súvisí schopnosť zvládať únavu a nedostatok odpočinku, pretože starostlivosť o dieťa s postihnutím je dlhodobou záležitosťou.V primeraných podmienkach môžu následky traumy odznieť aj bez odbornej pomoci. Stáva sa však aj, že následky traumy môžu pretrvávať aj roky a je potrebná primeraná starostlivosť psychoterapiou a niekedy pomoc liekov. Veľmi dôležitými faktormi v psychoterapii pri práci s traumatizovanou mamičkou sú dôraz na pocit bezpečia, podporovanie pocitu kontroly a predvídateľnosť. Matka nevyhnutne potrebuje uznanie toho, čo sa jej udialo, pretože ostala zneistená. Ak takéto potvrdenie nedostane, má tendenciu obviňovať sa, že v niečom pochybila, nie je dobrá matka. Pomáhajúce je akceptovanie „tempa“, ako a koľko si žiada rozprávať o zážitku. Dôverujeme klientkinej kompetencii, že prináša tému presne tak, ako potrebuje, aby sa ochránila pred ďalším zranením. Pýtanie sa na detaily môže mať opačný, zraňujúci a ohrozujúci efekt. V psychoterapii PTSP možno využívať techniky a prístupy, ktoré sú na liečbu presne určené (najčastejšie u nás EMDR, alebo KBT kognitívne behaviorálna terapia zameraná na traumu). Výsledkom, bohužiaľ, nie je odstránenie tejto udalosti, vymazanie z pamäti alebo obrátenie na pozitívny zážitok. Avšak psychoterapia má nástroje, ako pomôcť mamičke, aby spomienka na pôrod nebola pre ňu tak veľmi ohrozujúca a znepokojivá, aby ju dokázala prijať a integrovať a nevyhýbala sa jej. Súčasťou terapie môže byť aj podpora vzťahovej väzby medzi mamičkou a dieťatkom a vítaná je aj spolupráca s inými odborníčkami, ktoré celý proces môžu uľahčovať napríklad aj návštevou v domácom prostredí - predovšetkým laktačné alebo spánkové poradkyne, duly.
Prehĺbenie Vzťahov a Hľadanie Zmyslu: Postihnutie ako Zdroj Sily
Hoci narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím prináša nesmierne výzvy, nemusí byť pre rodinu len zdrojom utrpenia. Naopak, môže byť dokonca zdrojom sily a ozajstného zjednotenia. Pre mnohé rodiny, ktoré takto prijali svoje dieťa, je to nepochopiteľný dar. Na stretnutí s rodinami, ktoré majú dieťa s postihnutím, v Centre pomoci rodinám, zaznievajú svedectvá rodičov, ktorí deklarujú, že ich dieťa im pomohlo v manželskej kríze, hoci boli pred jeho narodením pred rozvodom, a všetko sa zmenilo, stoja pri sebe. Iní uvádzajú, že ich dieťa uzdravilo vzťahy v širokej rodine. Takáto rodina je potom schopná byť zdrojom sily a pokoja pre ďalšie rodiny i jednotlivcov, ktorí sú v jej prijatí schopní sa upokojiť a nachádzať radosť. Je to Boží dar, energia, sila - ako odpoveď na prijatie dieťaťa s postihnutím.Správne prijatie tejto situácie môže rodine ako celku, ale aj samotnému dieťaťu pomôcť. Hodnota utrpenia sa spravidla nedá chápať hneď, tá sa prejavuje až s odstupom času. Je hodnotou, ktorá sa pretaví do dobra, určeného možno pre nás, možno pre našich blízkych, možno pre svet.Rodicia majú o svojom dieťati vedieť čo najviac. Poznanie podstaty postihnutia svojho dieťaťa pomôže rodičom lepšie porozumieť a pochopiť ho. Informácie je lepšie hľadať u špecialistov, alebo u ľudí, ktorí majú dlhšie skúsenosti so starostlivosťou o postihnuté dieťa. Komplexné prístupy pri práci s postihnutým členom zamerané na zvyšovanie kvality života postihnutého človeka musia vychádzať nielen z medicínskeho modelu a rehabilitačných terapií, ale aj zo sociálneho modelu, ktorý kladie dôraz na rozvoj potenciálu jedinca a jeho úspešnú socializáciu a integráciu do spoločnosti.
tags: #narodenie #poskodeneho #plodu #psychokaa #vplyv #na