Úvod: Predstavenie Rómskej Rodiny v Kontexte Spoločenského Vývoja
Rodinu môžeme považovať za malú sociálnu skupinu, ktorá si v interakcii so širšími spoločenskými inštitúciami formuje svojskú charakteristickú štruktúru. Je to celok, kde na základe emocionálnych príbuzenských vzťahov medzi rodičmi, rodičmi a deťmi, respektíve medzi ostatným príbuzenstvom, utvárajú osobitné vzťahy. Každá rodina prechádza mnohými zmenami, čo je prirodzený spoločenský jav. Patria sem zmeny v štruktúre rodiny a zmeny v jej funkciách, ako uvádza Kasanová (2008). Stav súčasnej rodiny závisí od sociálnej a ekonomickej situácie spoločnosti, pričom funkcie a formy rodiny podmieňujú charakter existujúcich výrobných a spoločenských vzťahov, ako aj úroveň kultúrneho rozvoja spoločnosti. Podobne aj v rómskej rodine dochádza k určitým zmenám, hoci si často nesie v sebe aj retardačné trendy, tradície a všetky prejavy rómskeho etnika, ako to potvrdzuje Konečná (1994, s. 17). Rodina vytvára jedno z najdôležitejších socializačných prostredí pre každého jednotlivca. Poskytuje jednotlivcovi jeho základnú totožnosť, utvára predovšetkým zázemie pre prvé poznávanie a citové zážitky.
Objektom skúmania je súčasná a tradičná rómska rodina. Autori poukazujú na ich kultúru a dôležité udalosti v tradičnej rómskej rodine. Tradičná rómska rodina je podľa Cangára (2002) charakteristická životom v širšej veľkorodine, komunitným spôsobom života, zreteľnou deľbou rolí v rómskej rodine a chápaním obydlia ako dočasného, provizórneho. Rómske rodiny často žijú pohromade v blízkom, doslova tesnom fyzickom kontakte, čo potvrdzuje aj Rosinský (2006, s. 29). V takto usporiadanej rodine sú mužské a ženské úlohy jasne a pevne vymedzené. Rómske ženy vnímajú svoju gender identitu oveľa vyhranenejšie ako slovenské ženy, ako naznačujú Čerešník, Čerešníková (2007) a Čerešník (2006). Rómsku rodinu nemožno chápať ako istý počet jednotlivcov, ale vždy ako celok. Konflikty prežívajú rodiny kolektívne, a jedinec koná vždy v mene rodiny. Chyba, ktorú urobí jedinec, sa hodnotí ako chyba celej rodiny, čím sa prejavuje silná súdržnosť a vzájomná zodpovednosť. Rosinský (2006) ďalej uvádza, že v tradičnej rómskej rodine mal každý svoje miesto, každý presne poznal svoj status a vedel čo môže a čo nie. Vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi, či už ide o otca, mamu, starú mamu, starého otca, brata alebo sestru, sú veľmi silné a súdržné. Jedinec z tradičnej rómskej rodiny nezostáva sám, ani doma, ani na smrteľnej posteli, či v nemocnici, čo zdôrazňuje Hartl (1993) a poukazuje na neustálu prítomnosť a podporu najbližších v kritických životných momentoch.
Narodenie Dieťaťa a Jeho Význam v Rómskej Kultúre
V každej rodine je narodenie dieťaťa významnou udalosťou, ktorá prináša radosť a nové výzvy. Inak to nie je ani v rómskom spoločenstve, kde táto udalosť má hlboký kultúrny a sociálny význam. Ako v minulosti, tak i v dnešnej dobe, je veľkou radosťou narodenie syna. On je v tradičnej rómskej spoločnosti vnímaný ako nositeľ rodu a keď vyrastie, bude reprezentovať svoju rodinu medzi ostatnými Rómami. U olašských Rómov je muž obzvlášť dôležitou osobou rodiny, čo odráža silný patriarchálny charakter ich spoločnosti. Rodina ako taká je postavená na autorite a vedení muža, ktorý zabezpečuje jej chod a reprezentuje ju navonok.
Špecifické zvyky spojené s narodením dieťaťa sú podrobne popísané. Stojka a Pivoň (2003, s. 16) uvádzajú, že keď sa v olašskej rodine narodí dieťa a matka ho prinesie domov z nemocnice, ostatné olašské matky sa na neho prichádzajú pozrieť. Každá Rómka je na dieťa zvedavá a každá mu zaželá zdravie a šťastie. Jedna po druhej si ho podávajú do rúk, alebo sa naň iba pozrú a usúdia, na koho sa podobá, čím sa prejavuje hlboká komunálna radosť a súdržnosť. Pred samotným krstom však žena nesmie chodiť nikam na návštevu, ani sa ukazovať na ulici, pretože je ešte považovaná za nečistú. Olašská Rómka sa očisťuje s tým, že ide spolu so svojou kmotrou do kostola v deň krstu, čím symbolicky završuje obdobie izolácie a opätovne sa začleňuje do spoločenstva. Matka dieťaťa predtým, než sa uskutoční krst, nesmie v kuchyni nič vykonávať, čo podčiarkuje rituálne očistné obdobie.
V súčasnom dynamicky sa vyvíjajúcom svete sa menia i tradičné prvky rómskej kultúry, a to vrátane zvykov pri krste. Rozdiely s minulosťou možno badať vo všetkých oblastiach rodinného i spoločenského života. Zatiaľ čo u olašských Rómov je kladený dôraz na narodenie syna, u Rumungrov vnímajú narodenie dieťaťa inak. Ako hovorí pani N., 54-ročná respondentka: „My si vážime každé narodené dieťa rovnako, či je to chlapec alebo dievča.“ To naznačuje posun v hodnotách alebo rozdielne kultúrne špecifiká medzi subetnickými skupinami Rómov. Pre nich je narodenie dieťaťa stále najdôležitejšou udalosťou v živote, pričom tu badať určité prvky magickosti. „Keď sa narodí dieťa, tak mu na ľavú ruku dáme červenú stužku a taktiež pred krstom by sa nikto nemal pozrieť, pokiaľ ešte nie je pokrstené.“ Tieto rituály slúžia na ochranu dieťaťa a zdôrazňujú jeho krehkosť a posvätnosť v prvých dňoch života.
Manželstvo a Svadobné Obrady v Rómskych Komunitách
Manželstvo je v rómskej kultúre a tradícii hlboko zakorenené a súvisí s množstvom rituálov, hoci každá skupina preferuje rôzne typy zvykov, no v konečnom dôsledku podstata je vždy rovnaká. Pre mnohých Rómov je samozrejmosťou, že nevesta sa nasťahuje k ženíchovi, čo je odrazom patrilokálnych tradícií. Avšak v súčasnej dobe, hlavne pod vplyvom majoritnej spoločnosti, si mladomanželia čoraz viac plánujú vlastné spoločné bývanie, čo predstavuje posun od striktných rodinných štruktúr.
Medzi tradície, či už skupiny olašských, alebo Rumugro Rómov, patrí aj svadba, ktorá je jednou z najvýznamnejších spoločenských udalostí. U Rumungrov je výber nevesty len dohodou. Ako vysvetľuje pani H., 67-ročná respondentka: „U nás Rumungrov len dohodou. Stretnú sa rodičia nevesty a ženícha a dohadujú sa o ich budúcnosti života. (Kde budú bývať, robiť, peniaze)…“ Tento proces zdôrazňuje pragmatický prístup a snahu o zabezpečenie stability pre novú rodinu. Svadba pre Rumungrov je veľmi dôležitá udalosť, najmä keď vydávajú dievku. Z dievčaťa sa podľa ich tradície stáva žena. Zvykom je, že nevesta sa vydáva od 18 rokov alebo staršie, čo potvrdzuje pani N., 72-ročná respondentka. Svadobná hostina pre Rumungrov trvá od rána do rána, vždy sa koná v sobotu.
Svadba pre obe skupiny Rómov predstavuje obrad, kedy sa z dievčaťa stáva žena a ženích prevezme zodpovednosť za celú rodinu. V rómskej kultúre je považované za hriech bývať „na divoko“, teda žiť spolu bez manželského zväzku. Tento typ spolunažívania sa stáva trendom hlavne u mladých v majoritnej spoločnosti, čo Rómovia často interpretujú ako strach prevziať zodpovednosť za toho druhého. Podľa ich názoru sa vytráca potreba manželstva, keďže pre mnohých mladých symbolizuje len kus papiera.
U olašských Rómov je zvykom, že nevestu si vyberajú dohodou alebo útekom, pričom zdôrazňujú, že ide o útek, nie únos. „… my si vyberáme dohodou, zaplatením alebo útekom, a nie únosom. Pri zaplatení nevesty dodržujeme tradície „pytačky.“ Pytačky sú dôležitým obradom. Nevestu ide vypýtať najváženejší postavený muž z rodiny ženícha, a príde tam celá rodina so sprievodom hudby. Pred vstupom do domu vajda trikrát zabúcha palicou, čo symbolizuje príchod pytača a vypýtanie si nevesty od rodičov. Potom hovoria: „dozvedeli sme sa, že tu býva pekná nevesta…“ Následne otec nevesty a zvyčajne dvaja, traja rodinní príslušníci diskutujú pri okne. Majú v ruke buď fľašu vína, alebo drahej pálenky. Ženíchov zástupca vytiahne peniaze, nevestin otec odmietne, tak vytiahne viac peňazí, a keď sa dohodnú, pustia ich dnu a začne veľká oslava.
Keď sa koná svadba u olašských Rómov, je to veľká hostina. „Áno, príde veľa ľudí, do domu kultúry, prichádzajú hostia… každá rodina, ako prichádza, je pre nich zahraná skladba a každý donesie drahé whisky…“ Oslavuje sa až do rána. Po návrate z kostola je pripravená svadobná hostina, ktorá sa väčšinou chystala s príbuzenstvom aj niekoľko dní dopredu. Hudba, ktorú začali hudobníci aj pri príchode svadobčanov hrať, musela každého chytiť za srdce. Najskôr sa zahralo mladému páru a hromadne sa pripilo na lásku a šťastie. Po sviatočnom chode, kde svadobčania jedli z jedného taniera a nevesta kŕmila ženícha, nevesta sa vybrala doprostred miestnosti, kde družba držal sito alebo klobúk a svadobčania si kupovali sólo s nevestou. Až potom začala zábava v plnom prúde. Odolať cimbalovej muzike a krásnym rómskym piesňam bolo a je aspoň pre rómske srdce celkom nemožné. Fabianová a Hübschmannová (1991) detailne opisujú rómsku svadbu v minulosti, kde po návrate mladých z národného výboru si ešte raz prisahali po rómskom spôsobe. Starosta im zviazal ruky červenou šatkou, nalial ženíchovi do dlane pálenku a ženích dal sa napiť neveste, potom nalial starosta neveste a nevesta dala napiť sa z dlane ženíchovi. Pritom zazneli slová: „Žite spolu ako tá čierna zem s čiernym chlebom. Neurobte nikdy druhému hanbu. A tak, ako Pánboh rozsvietil slnko, aby ste nikdy v živote nezablúdili a nezišli zo správnej ľudskej cesty.“
Pohrebné Zvyky a Rozlúčka so Zosnulým
Počas rozhovoru s respondentmi o téme pohreb prevládala pochmúrna nálada, čo svedčí o náročnosti tejto témy pre rómske rodiny. Rodiny o tom ťažko rozprávali, pretože pohreb pre nich symbolizuje určitý obrad, kedy sa pozostalí lúčia so zosnulým a majú možnosť povedať mu to, čo počas života nestihli, ale hlavne, len to dobré. Ako sami tvrdia, o zosnulom sa hovorí len to dobré. V súlade s vierou v posmrtný život a kontinuitu existencie zosnulému do rakvy vkladajú jeho najobľúbenejšie veci, v predpoklade, že to využije na druhom svete. Zároveň v dome zosnulého zakrývajú alebo odstraňujú určité predmety, čo je súčasťou rituálu prechodu a uctenia pamiatky.
Pri porovnaní dvoch subetnických skupín Rómov žijúcich na Slovensku možno vo zvykoch pri nešťastnej životnej udalosti, akou je smrť, v minulosti a dnes badať určité rozdiely. Vartovanie, teda bdenie rodiny nad zosnulým, sa v súčasnom svete vytráca, no v minulosti však bolo bežné stráviť nad nebožtíkom tri dni. Počas tohto obdobia nebol zosnulý nikdy sám a pri jeho „poslednom odchode“ z tohto sveta sa pri ňom striedala rodina a blízki priatelia, čo zdôrazňovalo komunitnú podporu a úctu k zomrelému. U olašských Rómov uvádzajú Stojka a Pivoň (2003, s. 120), že pred vartovaním sa najbližšia rodina musela zariadiť špecifickým spôsobom. Keď zomrie otec, jeho žena si ostrihá vlasy, pretože dlhé vlasy znamenajú jej krásu a to žena, ktorej zomrie muž, nesmie ukazovať. Tiež dá zo seba dolu šaty, ktoré nosievala, keď jej muž žil a oblečie si len čierny odev od hlavy až po päty - je celá v čiernom, čím sa prejavuje hlboký smútok a oddanosť pamiatke zosnulého. Podobne, keď zomrie žena, jej muž, synovia i dcéry si oblečú čierne oblečenie, čo svedčí o jednote rodiny v smútku.
V minulosti a v niektorých lokalitách i dnes sa zosnulému do rakvy dávali i jeho osobné a obľúbené predmety. Medzi ne patrili víno, karty (ak rád hrával), bič (ak mal kone), palica, peniaze, zlato (najčastejšie prstene), veľa kvetov a svätých obrázkov. Tieto predmety mali zosnulého sprevádzať na jeho ceste do iného sveta a symbolizovali jeho pozemský život a záľuby. Keď zomrela žena, do truhly jej vyskladali peknú látku, ktorá musela byť drahá, a tiež obľúbené predmety, ako uvádzajú Stojka a Pivoň (2003), čo odrážalo hodnotu a úctu k žene a jej postaveniu v rodine. U Rumungrov pri pochovávaní zosnulého hrávali jeho obľúbené piesne. Barányiová (2013, s. 34) popisuje štruktúru rómskej hudby: „Rómske hudby stáli a formovali sa na schopnostiach primáša - bol nositeľom melodickej línie, ktorej prepožičiaval variabilnú individualizovanú podobu. Na ňu sa pripájala hra ostatných. Druhé husle (sekundárny primáš) mali za úlohu zosilniť melodické obrysy skladby. Úlohou kontrášov bolo harmonizovať melódiu, vytvárať dvoj-a-troj zvukmi vyplňujúci stredný hlas. Úlohou basy bolo udržiavať základný rytmus a mala aj dôležitý harmonický význam. Malá basa, violončelo, veľká basa - kontrabas udávajú v skladbe základný rytmus, čím zastávajú aj funkciu bicieho nástroja.“ Táto hudba nebola len sprievodom, ale aktívnou súčasťou rituálu, ktorá umocňovala emócie a spájala prítomných so spomienkou na zosnulého.
Súčasné Socio-Ekonomické Podmienky a Ich Vplyv na Rómske Rodiny
Súčasný status rodiny je nerozlučne spätý so sociálnou a ekonomickou situáciou spoločnosti. Podmienky rodín závisia od existujúcich výrobných a sociálnych vzťahov, ako aj od úrovne kultúrneho rozvoja spoločnosti. Z výsledkov prieskumu autorov vyplýva, že samotné skúmané socio-kultúrne regulatívy už nemajú podobu tradicionality. Prvky pôvodnej kultúry sa vytrácajú a nie sú nahradené inými, novými elementmi, čo vedie k určitému kultúrnemu vákuu. Korene pôvodnej rómskej kultúry možno ešte nájsť u subetnickej skupiny Valašských (tzv. „olašských“) Rómov, ktorí si zachovávajú mnohé staré zvyky a tradície. Na druhej strane, u tzv. „Rumugro“ Rómov nebadať žiadne tradície, zvyky či obyčaje uvádzané v normotvorných textoch o rómskej kultúre v minulosti, čo naznačuje výraznú asimiláciu alebo stratu tradičných hodnôt vplyvom majoritnej spoločnosti.
Pri realizácii prieskumu boli využité metódy kvalitatívneho výskumu, konkrétne pološtruktúrovaný rozhovor, opierajúc sa o rady Šveca (2006). Prieskum bol realizovaný so šiestimi rodinami na Orechovom dvore, pričom sa spolupracovalo s Mestským úradom v Nitre, Odborom sociálnych služieb (Terénni sociálni pracovníci), ktorý je zapojený do Národného projektu „Terénna sociálna práca v obciach“. Do prieskumu sa zapojili rómske rodiny, ktoré majú rôzne rodinné vzťahy, tradície a zvyky. Lokalita Orechov dvor, ktorá sa nachádza približne 800 metrov na juh od súvisle zastavanej plochy mesta Nitry, je bývalým areálom hospodárskeho dvora. V roku 2004 zmenila svoje funkčné využitie pre bývanie. Rozhodnutím Mestského zastupiteľstva v Nitre bola táto lokalita vybraná na vybudovanie nájomných bytov s nižším štandardom, do ktorých boli Rómovia presťahovaní z mesta. Danú lokalitu v súčasnosti obýva 341 obyvateľov v 60 bytoch nižšieho štandardu, čo vytvára koncentrované prostredie so špecifickými sociálnymi výzvami.
Jedným z príkladov je rodina pani N., 54-ročnej ženy, ktorá býva so svojim manželom D. a piatimi maloletými deťmi v bunke na Orechovom dvore. Deti navštevujú základnú školu v Krškanoch. V bunke býva ešte aj dospelý syn Daniel so svojou družkou a dvomi maloletými deťmi, ktoré sú obe postihnuté, majú detskú mozgovú obrnu, nepohybujú sa a sú nevidiace. Pani N. predtým bývala vo Svätoplukove, kde im údajne podpálili dom, čo poukazuje na nestabilné životné podmienky a potenciálne diskrimináciu. V byte neudržiavajú hygienu, je na nízkej úrovni, nábytok je skromný a spia pravdepodobne všetci na manželskej posteli, čo svedčí o kritických životných podmienkach a preľudnenosti. Všetky deti bývajú často choré, nechodia do školy, ale majú hodiny ospravedlnené. Pani N. poberá dávky v hmotnej núdzi a majú určeného osobitného príjemcu, dlžobu na byte nemajú, ale vraj rodičia chodia vyberať kontajnery, čo je prejavom hlbokej chudoby.
Ďalším prípadom je pani K., 42-ročná žena, ktorá býva v jednoizbovom byte na Orechovom dvore spolu so svojím druhom Marekom S., jeho rodičmi (poberatelia starobného dôchodku) a svojimi štyrmi deťmi. Rodina bola istý čas v Českej republike, kde boli deti predbežným opatrením súdu zverené do starostlivosti detského domova (okrem Mareka, ten bol na úteku) kvôli zanedbávaniu starostlivosti. Následne boli deportované na Slovensko a umiestnené do detského domova v Nitre, kde žili v profesionálnej rodine. Podľa vyjadrenia detí sa im v profesionálnej rodine páčilo. Rodičia si potom našli bývanie na Orechovom dvore a nad deťmi bola zrušená ústavná starostlivosť. V súčasnosti navštevuje Erik 3. ročník v Krškanoch, Janko chodí do materskej školy (aj na obedy, ale vraj ho vždy po 1,5 hodine pošlú zo škôlky domov), František navštevuje tiež základnú školu v Krškanoch, 4. ročník, a Marek tiež 4. ročník. Marek bol na úteku v Českej republike, kde bol umiestnený v Diagnostickom centre pre utečencov. Matka si ho musela ísť vyzdvihnúť priamo do Prahy. V diagnostickom centre mali podozrenie, že užíva drogy - pervitín. Pri našej návšteve sa Marek k užívaniu drog priznal, uviedol, že občas si dá pervitín, aj marihuanu. Nevedel uviesť, odkiaľ na to berie peniaze, ani prečo drogy užíva, čo odhaľuje závažné sociálne problémy. Byt je zariadený skromne, v prednej miestnosti sú dve postele, v zadnej miestnosti je obývačková stena, linka, posteľ a televízor. Hygiena v domácnosti nie je na požadovanej úrovni, návlečky na paplóny sú špinavé, aj na zemi sú nečistoty. Matka pôsobí dojmom, akoby požívala nejaké upokojujúce látky (skáče z témy na tému, všetko ide akoby mimo ňu, stále sa usmieva), čo naznačuje vážne osobné a rodinné problémy.
Výzvy vo Vzdelávaní a Život Detí v Marginalizovaných Komunitách (Trebišov, Žehra, Luník 9 a porovnanie s Michalovcami)
Život rómskych detí v mnohých marginalizovaných komunitách na Slovensku je plný výziev, ktoré často začínajú už v ranom veku. Trojročný Emil z trebišovského geta predstavuje príklad dieťaťa, ktoré nemá žiadne hračky, nechodí na výlety, ani len za múr do mesta. Nemá detské knižky ani ceruzky, nemá doma záchod ani vlastnú posteľ, a nikto mu nepustí detské pesničky. Emilovi rodičia zomreli - jeho mama na tuberkulózu a otec dva roky po nej, keď mu dali vypiť toluén s tvrdením, že to je víno. Býva v plechovej búde, kde žijú desiati, a kde sa nemá kde umyť. Keď prší, okraj Trebišova znamená tony blata s pachom horším ako na horiacej skládke či na zanedbaných verejných záchodoch. Keď mu babka večer vo vaničke umýva kruhy na tvári pokreslené perom, je to voda z jedinej vodnej pumpy v celom trebišovskom gete pre osemtisíc ľudí, zohriata v hrnci na piecke na drevo. Ak sa nič zásadné nezmení, keď sem, do tej špiny trebišovského geta, nepríde rýchlo niekto na pomoc jemu a jeho rodine, skončí možno Emil ako jeho strýko. Emil nebude ani od ďalšieho septembra chodiť do škôlky. Do jeho šiestich rokov o ňom zrejme štát, učitelia, vychovávatelia, sociálni pracovníci nebudú tušiť nič. Možno to s ním skúsia v nultom ročníku, trochu ho naučia po slovensky, a keď potom ako prvák prepadne, pošlú ho do špeciálnej školy. Mohlo by to byť inak, ak by existovala dostatočná podpora už od útleho veku, napríklad v podobe škôlok dostupných pre deti od troch rokov.
Príbeh malého Dežiho, ktorý sa tiež musí brodiť blatom trebišovského geta vždy, keď zaprší, ukazuje trochu viac šťastia. Jeho dedo je vajda a bohatý mäsiar, peniaze si zašíva aj do vankúša. Keď je v Trebišove pekne a okolo chatrčí je sucho, horia podvečer ohniská. Piecky stoja vonku pod hviezdami a varia na nich guláš z mäsa od Dežiho deda. Deži mal spolužiaka Vlada z mesta, svojho najlepšieho kamaráta. Chalani milovali kakao Vladovej mamy, ktoré im varila, keď sa tam po škole chodili učiť. Vladova mama si trochu musela zvyknúť, že jej syn vodí domov rómskeho spolužiaka, ale pochopila, že je zo slušnej rodiny. Keď má Deži dvanásť rokov, jeho otca strážnika zabije v nočnej službe infarkt, zomrie pokojne v spánku. Onedlho jeho mame pukne choré srdce. Ako dospelý sa vráti do trebišovského geta a robí nočného strážnika tak ako jeho otec. A cez deň pracuje pre geto, je terénnym pracovníkom, vybavovačom pohrebov, spojkou miestnych úradov, školy aj polície. Dezider Šándor má rád, keď ho volajú Deži. Ešte dva roky bude bývať tu, v bytovom dome v gete, ešte dva roky bude terénnym pracovníkom. Potom si už chce oddýchnuť. Emil však vyrastá v trebišovskom gete štyri desiatky rokov po Dežim a rómske deti už nemajú kamarátov z mesta, ani s nimi už nechodia do školy, čo svedčí o narastajúcej segregácii. Strechy unimobuniek prehrdzaveli, otvorili sa veľké diery v Trebišove, ilustrujúc tak pretrvávajúce problémy s bývaním.
Keď bude mať Emil šesť rokov, nastúpi do školy v susedstve geta. Do inej deti odtiaľto nechodia. Toto je jedna z krízových slovenských škôl. Deti v trebišovskom gete, rovnako ako chlapec na Luníku 9, čelia obrovským prekážkam. Tieto miesta boli vybraté podľa toho, ako sa tam nedarí deťom po nástupe do školy. Prvá trieda je pre ne často prvým kontaktom s veľkým svetom, kde v siedmich, ôsmich rokoch zažijú obrovský neúspech. Povedia im, že nemajú šancu byť ako ostatné deti a nechajú ich prepadnúť. Najčastejšie musia prváci opakovať ročník v okrese Spišská Nová Ves. Vlani to bolo každé piate dieťa, v predchádzajúcich rokoch dokonca každé tretie. Podobne hrozivé ako v okrese Spišská Nová Ves to je aj v okresoch Trebišov a Michalovce, čo naznačuje systémový problém v širokej geografickej oblasti.
Na kopci nad dedinou Žehra stojí sedemsto rokov starý neskororománsky kostol, po zotmení ho vidno zďaleka, je ožiarený žltým svetlom. Na opačnom okraji tej dediny je osada Dreveník. Šesťročný Alexander skôr uvidí to najväčšie hradisko v strednej Európe v telke ako naživo, pretože keď nie je v škole, celé dni presedí pred obrazovkou. V jedinej miestnosti s dvojposteľou, jednolôžkom, veľkou mrazničkou a televízorom tu žije pätnásti. Kto sa nezmestí do postele, spí na zemi. Voda tu netečie, teplo vychádza iba z pece a uniká dierami v murovanej stene, čo sú extrémne podmienky. Občas Alexander prinesie domov čítanku a vtedy to je jediná kniha v domácnosti. Alexander sa narodil predčasne a jeho mama hovorí, aký je chorľavý a chudý, že za deň nezje ani misku jedla. Chlapec chodí do prvej triedy tu blízko pri osade. Keď sa mu podarí prejsť prvým ročníkom na prvýkrát, bude v tejto osade výnimkou. Ani jeho starší bratia sa odtiaľto nedostali. Jeden z nich zomrel na cukrovku, ďalší musí pravidelne chodiť na dialýzu. Ten najstarší má dnes 23 rokov a ženu si našiel v susednom dome. Tu, v jednej miestnosti, sa tento mladý pár a celá rodina museli vyrovnať so smrťou dvoch trojmesačných detí. Žehra a okolité dediny sú miestom, kde malé deti zomierajú najčastejšie v krajine, čo je alarmujúci fakt. Ešte horšie to je v Trebišove a jeho okolí, kde žije Emil. V rokoch 2006 až 2016 tam zomrelo viac ako dvadsať detí na tisíc novorodencov, vyčíslil Útvar hodnoty za peniaze. Alexandrova rodina roky čaká, kedy sa dostane z chatrče v žehrianskej osade Dreveník. „Keď ľudí sťahovali do nových bytoviek, pri ich chatrči bol pripravený bager,“ čo symbolizuje často drastické presuny bez ohľadu na rodinné väzby a potreby. Ako vyrastajú deti v žehrianskej osade Dreveník, a život rodiny v Žehre, je obrazom mnohých podobných osád po celom Slovensku.
Mladá učiteľka prvákov v Alexandrovej škole vymyslela zážitkovú hodinu prvouky. „Smrdia nám ponožky,“ kričia takmer všetci prváci a dobre sa na tom bavia. Keď im učiteľka zaviaže oči hrubým šálom, ukazuje sa, že niektoré z týchto chutí sú pre ne úplne nové, napríklad chuť grepu. Chuťový test ukazuje viaceré problémy v malej škole v susedstve osady Dreveník v Žehre. Deti boli až do šiestich rokov doma, potom sa systém snaží všetko dohnať v nultom a prvom ročníku. Janka Korfantová bola ešte do minulého roka riaditeľkou. „Máme 23 prvákov v triede a jeden je hlúpejší ako druhý. Čo sa dá robiť? Jednu aktovku nemáte v škole. Domáca príprava? „Máme otcov v treťom-štvrtom ročníku. Žiačka na prvom stupni, 13-ročná, príde z Anglicka s bruškom.“ Zo slov dlhoročnej riaditeľky cítiť frustráciu. Škola v Žehre, to je len jedna malá budova so štyrmi triedami. Chodia sem len prváci a nulťáci, prvú triedu tu rovno pri osade otvorili, aby šesťročné deti nemuseli cestovať do susedného mestečka autobusom.
Škola v Spišských Vlachoch v štatistikách mimoriadne kričí. V poslednom školskom roku mala oficiálne 163 prvákov (vrátane tých v Žehre) a až 128 z nich evidovala ako opakujúcich prvý ročník. To je takmer 80 percent. Vedenie školy od Janky Korfantovej len teraz prebrala jej dovtedajšia pravá ruka Silvia Korenková. Spolu vysvetľujú, že v čísle 128 opakujúcich prvákov sú aj deti, ktoré rodičia zobrali do zahraničia, najčastejšie do anglického Sheffieldu, a škola o nich odvtedy nič nevie. Ešte raz - z Anglicka sa vráti dieťa, ktorému sa v tamojšej škole darilo, ale prirodzene tam neprebralo učivo zo slovenčiny či slovenskej vlastivedy. Čísla o prepadnutých, to v Žehre zďaleka nie sú len miestni „Angličania“. Riaditeľka a jej predchodkyňa len veľmi neochotne priznávajú, že z prvákov, ktorí zostali, prepadáva možno aj viac ako polovica. Presne to nepovedia. „Keď neovláda abecedu, ako má postúpiť do druhého ročníka?“ pýta sa riaditeľka Korenková. „Čo si s ním počne učiteľ?“ Prepadnutím v prvom ročníku sa to pre tieto deti nekončí, deje sa im to aj vo vyšších ročníkoch. Vlani v tejto škole až 23 detí ukončilo základnú školskú dochádzku na prvom stupni. To znamená, že v šestnástich rokoch to dotiahli najďalej do štvrtého ročníka. Na matematike sa dostali k sčítaniu a odčítaniu do 10-tisíc, preberali základné jednotky dĺžky a rysovanie trojuholníka, čo je extrémne nízka úroveň vzdelania pre dospelého. Ivan Mirga, ktorý bol v osade aj v škole, hodnotí, že tu zlyhávajú škola, obec aj ministerstvo školstva. V úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity mal roky na starosti oblasť Spiša. „Každý by mal robiť to, na čo dostáva od štátu peniaze a za čo je zodpovedný,“ zdôrazňuje.
Workshop – vzdelávanie rómskych detí
Podobne hrozivé ako v okrese Spišská Nová Ves to je aj v okresoch Trebišov a Michalovce. Získané podrobné údaje zo škôl, kam chodia deti zo Žehry, z trebišovského geta a z košického Luníka, ukazujú detailnejší príbeh zhruba päťsto prvákov v každom školskom roku za posledných dvanásť rokov. A vidno aj, že v škole na Luníku sa muselo niečo zmeniť zásadne k lepšiemu. Martin Farbar, zástupca riaditeľa školy v Trebišove, nad šlabikárom vysvetľuje, ako veľmi Slovensko nemyslí na deti z osád a get. Tie deti netušia, čo znamená slovo „most“. Nikdy žiaden most nevideli. „Vlk“ na obrázku je pre deti „pes“. Rómske dieťa pozná jedného vtáka a nie dvadsať druhov ako iné deti, vysvetľuje Farbar, čo ukazuje obrovskú medzeru v základných poznatkoch o svete. Keď číta hociktorú známu rozprávku, skracuje vety, zjednodušuje, aby jej žiaci rozumeli. Celú druhácku čítanku si prispôsobil, skrátil. Zástupca riaditeľa tejto školy rozumie, že hlavná zodpovednosť za deti je na učiteľoch. Zároveň vysvetľuje, že hlavný problém týchto detí je v jazyku a v tom, že do šiestich rokov takmer nikoho nezaujímajú. Väčšinou nemajú problém s matematikou, vysvetľuje Farbar, ale nevedia sa naučiť čítať a písať. „Je veľmi ťažké začať dieťa učiť jazyk až v šiestich rokoch. Môžem to porovnať s mojím synom, ktorý má Aspergerov syndróm a do šiestich rokov nerozprával. Koľko úsilia nás to stálo,“ hovorí Farbar, zdôrazňujúc, že systém zachytáva deti veľmi neskoro.
Nádej a Inovácie v Komunitách: Príklad Luníka 9 a Trebišova
Napriek všetkým výzvam, osady a getá majú aj svetlé príbehy, aj keď nie vždy jednoznačné happyendy, skôr také so štipkou nádeje. Kamil, chlapec kaskadér z Luníka 9, je jedným z nich. Keď si stiahne kapucňu sivej mikiny, hlavu má vystrihanú takmer dohola, miestami s drobnými jazvami. Hovorí to o ňom aj jeho babka. Skáče zo schodov, robí saltá, odráža sa od steny. Pred pár dňami zle dopadol a rozbil si hlavu, babke povedal, že ho nejaké dievča strčilo zo schodov. Skrýval si hlavu pod kapucňou, aj keď sa umýval, odháňal babku, že si hlavu umyje sám, čo poukazuje na jeho nezávislosť a zároveň zraniteľnosť. Deti ako Kamil majú však veľké šťastie, že na rozdiel od väčšiny detí z Luníka 9 sa o ne niekto zaujíma každý deň aj po tom, ako odídu zo školy. A vďaka komunitnému centru, kde deťom pomáha mimovládna organizácia ETP, sa čoskoro okruh ľudí, ktorí sa o Kamila zaujímajú, ešte rozrastie. Petra Kurutzová z ETP sa už dohodla s profesionálnymi parkúristami z Košíc, že začnú trénovať chlapcov na Luníku a tí potom budú učiť deti, čo je skvelá iniciatíva pre rozvoj talentu a motivácie. Petra sama vyrastala na Luníku 9, s rodičmi tam bývali do roku 1996. Nie je Rómka, Luník 9 bol ešte pred dvadsiatimi rokmi zmiešaným sídliskom. Petre sa potom v živote darilo, v Prahe pôsobila ako manažérka animačných programov pre deti v luxusných michelinských reštauráciách. Keď kráča po sídlisku, je vo farebnom kabáte a čiernych topánkach na vysokých podpätkoch zjavom. Vešajú sa na ňu deti, kam sa pohne, tam je ich celý húf. Na jednej z tých topánok má Petra červenú farbu, s deťmi v komunitnom centre dnes maľovali akrylovými farbami. „A zavedieš ma potom domov?“ pýta sa Petry Nikola, jedno z „jej detí“. Petra Nikolu vypýtala od mamy na večernú oslavu, dievčatko sa večer bojí chodiť po Luníku samo. So zotmením na sídlisku začínajú horieť ohne, čo symbolizuje nielen romantickú predstavu, ale aj nebezpečenstvo.
Základná škola na Luníku 9 prešla významnými zmenami. Na Luníku majú od júna novú riaditeľku a tri roky novú zástupkyňu pre nultý a prvý ročník. Zástupkyňa sa volá Júlia Tothová a zaviedla napríklad povinnosť, že všetky nové deti musí vyšetriť psychológ. Hovorí, že namiesto 25 už majú v triede najviac 20 detí; učiteľom pomáhajú asistenti. A ešte niečo: prvákov zástupkyňa rozdelila tak, „aby sa tí, ktorí neprepadli, nemiešali s opakujúcimi“. Všetkých, čo už raz ako prváci prepadli, dali pohromade. Ešte pred piatimi rokmi v tejto škole polovica detí opakovala prvý ročník. Teraz toto číslo stlačili pod dvadsať percent, čo je obrovský úspech. Trieda plná šikovných prvákov, ktorí chodili aj do nultého ročníka, je príkladom pozitívnej zmeny. Cez veľkú prestávku na interaktívnej tabuli púšťa učiteľka deťom rozprávku Máša a medveď, čo sa mierne prehupne aj do hodiny. Na tejto hodine sa učia písať malé písané „e“. Učiteľka si pripravila vlastnú prezentáciu so slovami začínajúcimi na e: encyklopédia, elektrikár, eso, a všetky deti nahlas slová hláskujú. Toto sú deti, ktoré chodili aj do nultého ročníka, a sú dôkazom, že s vhodnými podmienkami a podporou sa dá dosiahnuť pokrok.
Avšak situácia nie je vždy ideálna. V inej triede na Luníku 9, bez interaktívnej tabule, majú deti prsty od kriedy. Janka je neposedná prváčka, nie vždy vie odpovedať, občas trochu vyrušuje. „A Jana sa teraz zobudila,“ komentuje učiteľka, keď osemročné dievča zareaguje neskôr ako zvyšok triedy. „Poď, Jana.“ Potom sa na malý okamih stane niečo, čo môže vyzerať ako skrat. Alebo možno ako bežný deň v tejto triede: keď sa Janka zasmeje na odpovedi svojho spolužiaka, učiteľka jej vylepí zaucho. „Nesmejeme sa.“ „Ešte sa pohúp a zvalím ťa.“ Na tej istej hodine zároveň učiteľka viaceré deti chváli, motivuje. Janka v ten deň potlesk nezažije. A možno už ani nikdy potom. Počuje len plesknutie na svojom spánku, čo svedčí o pretrvávajúcich problémoch v prístupe k vzdelávaniu a disciplíne.
Je teda v poriadku, že prepadávajú prváci? Spomína sa experimentálne overovanie v Žiari nad Hronom, ktoré ukázalo, že očakávať, že dieťa z chudobného prostredia bez podpory môže spolužiakov dobehnúť už v prvom ročníku, sa nedá. Martin Farbar, zástupca riaditeľa školy v Trebišove, je Róm, ktorý bol najskôr asistentom učiteľa, a teraz, keď je dvojkou vo vedení školy, je tam už normou, že z asistentov sa postupne s naberaním skúseností a štúdiom stávajú učitelia. Martin Farbar pochádza z „klasickej robotníckej triedy“ z dediny. „Vždy sme žili spolu, aj v škole sme boli spojení.“ No školy sa dnes začínajú deliť na rómske a nerómske, čo zhoršuje situáciu. Aj Ivan Mirga má vysokú školu, tituly má dokonca dva. Jeho deda odvliekli do koncentračného tábora v Dachau, a keď Ivan vyrastal, hovoril si, že nič také už nedopustí. Potom si urobil ďalšiu školu, sociálnu prácu. Roky pomáhal ľuďom v osadách, naposledy ako vyslanec úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity zodpovedný za Spiš. V Žehre si podá ruku s Vierou Sabolovou, asistentkou v nultom ročníku. Túto prácu robí už 15 rokov, a keď príde do osady, má tam rešpekt. Viera Sabolová ich spovedá, prečo dnes nešli na vyučovanie, väčšinou majú len chabé výhovorky. Rodičia napríklad hovoria, že dieťa si nemá čo obliecť, práve má mokré nohavice. Pani Sabolová je na rodiny tvrdá, ale aj chápavá. Viera Sabolová dokázala prelomiť kruh generačnej chudoby. Ona má maturitu, jej dcéra študuje na vysokej škole. Tak je to bežné vo vyspelom svete, deti zväčša vo vzdelaní prekonajú svojich rodičov. Všetci títo úspešní ľudia chodili do zmiešaných škôl, mali učiteľa, ktorý im pomohol vyrásť, a vracali sa domov k podporujúcim rodinám. Vydali sme sa opačným smerom. Osady a getá ohradzujeme, školy rozdeľujeme na rómske a biele, čo je cesta k prehlbovaniu segregácie a sociálnych nerovností.
tags: #narodenie #romskeho #chlapca #michalovce