Svet hudby je neustále obohacovaný o nové talenty, no rovnako si vážime aj prínos tých, ktorí formovali hudobnú scénu pred desaťročiami. Hoci hľadáme konkrétne spevákov narodených v septembri 1959, stojí za to si pripomenúť širší kultúrny kontext, v ktorom mnohí umelci vyrastali a tvorili. Jedným z celosvetovo známych spevákov narodených v tomto období je napríklad Morten Harket, nórsky hudobník, ktorý sa narodil 14. septembra 1959 a preslávil sa ako frontman kapely A-ha. Jeho kariéra a ikonické piesne ovplyvnili generácie fanúšikov po celom svete. Na Slovensku, rovnako ako inde, existuje bohatá hudobná tradícia, ktorá neustále generuje talenty, či už v oblasti folklóru, vážnej hudby, alebo populárnych žánrov. Toto dedičstvo je živené a rozvíjané rôznymi inštitúciami a komunitami, ktoré prispievajú k udržaniu a šíreniu kultúrnych hodnôt, pričom poskytujú pôdu pre rozvoj spevákov a muzikantov všetkých generácií.
Kultúrne korene a podpora hudobného prejavu na Slovensku
Slovenská republika sa pýši hlbokými kultúrnymi koreňmi, ktoré sa prejavujú v rôznych umeleckých formách, vrátane hudby a spevu. Obzrúc sa do histórie, vieme, že Matica slovenská znamená žriedlo, prameň, ale aj včelí úľ. A matičiar bol kedysi preto matičiar, lebo prispieval do národnej kultúry. Táto myšlienka je prenikavá aj do dnešných dní, keďže organizácie ako Matica slovenská (MS) a jej miestne odbory (MO MS) neúnavne pracujú na zachovaní a rozvoji kultúrneho života v regiónoch. Región Gemera, kde sa nachádza aj Dom Matice slovenskej (DMS) Rožňava, zohrával a naďalej zohráva významnú úlohu v slovenskom národnom živote. Bol rodiskom a pôsobiskom množstva slovenských osobností, ktoré rozvíjali a zabezpečovali v mestách a dedinách zachovanie a rozvoj vzdelanosti a kultúry. Obyvatelia gemerského regiónu sa pýšia aj bohatou kultúrnou minulosťou, zachovávajú svoje kultúrne tradície, spevy a tance, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou ich identity.
Dom Matice slovenskej v Rožňave vznikol 1. júla 2009 a slávnostné otvorenie bolo 7. júla 2009 za účasti vrcholných predstaviteľov Matice slovenskej, ako aj za účasti matičiarov a priaznivcov z celého okresu. Región Gemera, v ktorom sa DMS Rožňava nachádza, pôsobí a pracuje na zmiešanom území, kde sa ťažšie presadzujú nielen matičné, ale hlavne národné myšlienky. Tak ako to robia včely pri tvorbe medu, práve matica je tu doménou na národné prebúdzanie sa Slovákov žijúcich na juhu. Je to žriedlo nielen pre matičiarov, sympatizantov, ale hlavne pre Slovákov. Pripomíname si našich slávnych rodákov, ale nadväzujúc na ich spomienku si ctíme aj súčasné osobnosti, ktorí tvoria a zviditeľňujú nielen okres či kraj, ale už aj Slovensko svojou tvorbou, či svojím talentom. Ako kolektívni členovia MO MS tu pôsobí veľa dospelých, ale i detských folklórnych zoskupení. Máme s nimi veľmi dobrú spoluprácu v rozvíjaní regionálnej kultúry. V našom regióne sa neuskutoční podujatie, na ktorom by sa DMS nezúčastnilo, o ktorom by nebolo informované, či dokonca priamo pozvané.
Pri tvorbe a osvete kultúrneho či športového života sa DMS Rožňava aktívne zapája do prípravy a organizovania tematických podujatí. Preto je nemysliteľné, aby existovali podujatia DMS bez spolupatričnosti MO MS a samozrejme naopak. Práve matičné pracoviská majú zastrešovať aktivity MO MS, bolo to tu tak doteraz, a tak to bude aj v ďalšom období. Zapájame sa do propagácie materinského jazyka hlavne v zmiešaných oblastiach a podporujeme kultúrny život slovenskými vystúpeniami. Vo všetkých kútoch regiónu máme veľa dobrovoľníkov, aj vďaka nim vieme propagovať národné myšlienky a šíriť národné povedomie, a to nielen osvetovou činnosťou, ale aj zábavnou a kultúrnou či športovou. Tieto aktivity vytvárajú živnú pôdu pre objavovanie a rozvoj nových speváckych talentov, ktoré môžu neskôr prispieť k slovenskej hudobnej scéne.
História a oživenie Matice slovenskej a jej vplyv na kultúrny život
História Matice slovenskej je úzko spätá s národným prebudením a formovaním slovenskej identity. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky v roku 1918, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, Dr. Vavro Šrobár, vydal 1. januára 1919 nariadenie, ktorým zrušil výmer uhorského ministra vnútra z roku 1875 o rozpustení Matice slovenskej a obnovil jej činnosť. Valné zhromaždenie obnovenej MS sa konalo v Martine dňa 5. augusta 1919, čím sa opätovne začala písať nová kapitola jej pôsobenia.
V Rožňavskom okrese ako prvý vznikol Miestny odbor Matice slovenskej v Rožňave, ktorý bol založený 6. októbra 1922. Mal 84 členov z Rožňavy a okolia, medzi ktorých patril aj Ľudevít Košuth, roľník z Betliara, ktorý mal piatich dôverníkov pre obce. Matica slovenská už od roku 1990 vplývala na svojich členov aj na širšiu verejnosť a podporovala vytvorenie samostatného Slovenska. Cesta k dosiahnutiu tohto cieľa nebola priamočiara a jednoduchá. V našom okrese sa takéto zhromaždenie pod názvom „Slovenský deň“ uskutočnilo na ihrisku v Betliari 27. júla 1991. Jeho organizátorom z okresu úspešne vypomohli miestne kultúrno-výchovné orgány z Betliara a Vlachova. Cieľom zhromaždenia bolo zjednotenie Slovákov bez rozdielu politickej príslušnosti a vierovyznania v hnutí za zvrchované Slovensko. V súvislosti s týmito udalosťami sa ozývali silné hlasy, ktoré zdôrazňovali, že „Slovensko sa opäť ocitlo na križovatke svojich dejín a náš národ má možnosť rozhodnúť sa o svojom ďalšom bytí. Dnes je už jasné, že realizácia najväčšieho práva každého národa je právo na sebaurčenie a v našich podmienkach je možné toto uskutočniť vyhlásením štátnej suverenity Slovenskej republiky, prijatím vlastnej ústavy a potom rokovať o vstupe do vyššieho štátneho celku. Nebuďme nemým národom. Týmto vyjadrujeme len svoju vôľu v zmysle zákona o petičnom práve.“
História MO MS v Revúcej siaha od 13. mája 1920, kedy bol prvýkrát založený. Oživenie MO MS sa stalo 4. apríla 1990 a predsedníčkou bola Eva Bláhová. Úspešné roky prežil počas jej predsedovania a bola aj členkou Výboru MS. Aktivita sa niesla v rôznom duchu, najznámejší bol Gemerský večer s hudbou a klasickými revúckymi guľkami, ktorý spájal hudbu s miestnymi tradíciami. Zochova divadelná Revúca mala svoj krásny charakter, prispievajúc k rozmanitosti kultúrnej ponuky. Po zmene trvalého pobytu predsedníčkou sa stala Milada Rusnáková, avšak činnosť MS v Revúcej ustala. MO bol znovu oživený 19. decembra 2011 na Valnom zhromaždení členov, ktorí si do svojho čela zvolili Mgr. Ľuboslavu Lacjakovú. V rokoch 2013 - 2017 pracovala aj ako členka Výboru MS v Martine.
Pre prácu MO MS v Revúcej sú významné štyri hlavné oblasti práce; aktívna je spolupráca s MS v Martine, najmä so Slovenským literárnym ústavom MS, s ktorým MO MS spolu s Prvým slovenským literárnym gymnáziom usporiadali už päť celoslovenských vedeckých konferencií. Taktiež je dôležitá spolupráca s DMS v Rožňave a jeho riaditeľkou Ing. Rok 2012 vyvrcholil trojdňovými oslavami 150. výročia založenia Prvého slovenského gymnázia, ktoré sa konali 14. - 16. septembra. MO MS na nich spolupracoval s MS v Martine, Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu a Mestom Revúca. V rámci osláv sa konala celoslovenská konferencia pod názvom Slovenské školstvo a literatúra v Revúcej, Revúca v literatúre. V úvode roka 2013 sme plesali na Gemerskom večeri, ktorý MO organizoval v spolupráci s Mestom Revúca. Plesu predchádzal program venovaný gemerskému rodákovi Miroslavovi Baranovi, v ktorom okrem iných vystúpili aj Ján Ambróz a revúcka rodáčka Anka Molnárová. Tieto podujatia jasne ukazujú, ako sa podporuje miestny spevácky a hudobný talent. Vo februári sme opäť v spolupráci s MS v Martine, Spolkom slovenských spisovateľov a Domom MS v Rožňave pripravili celoslovenskú konferenciu k 200. výročiu narodenia evanjelického kňaza, spisovateľa, básnika a národovca, autora hymnickej piesne Hej, Slováci, Sama Tomášika. Referátmi prispeli aj predseda Spolku slovenských spisovateľov Miroslav Bielik, jazykovedec prof. Ján Kačala, doc. Július Lomenčík, pedagóg UMB v Banskej Bystrici. V tomto roku sa členovia MO MS, študenti PSLG opäť zúčastnili celoslovenskej súťaže Matičná esej, kde obsadili 1. a 2. miesto.
Dôležitým zdrojom pre organizovanie akcií boli projekty, z ktorých vznikli také podujatia, ako každoročné Dni tvorivosti PSLG, multikultúrny festival Carpe diem, na ktorom sa predstavili mnohé významné osobnosti ako Martin Geišberg (známy slovenský hudobník a herec), Pavel Dvořák, Egon Tomajko, Michal Várošík, Martina Kvačkajová, Ján Žgravčák, či Ivan Jakeš. Ale projekt dal vzniknúť aj vzdelávaniu slovenčinárov zo širokého okolia pod názvom Dajme čítaniu Dodatočnú Pridanú Hodnotu. Lektormi boli PhDr. Ivan Šimko, PhD. a PhDr. Pri príležitosti osláv 155. výročia založenia Prvého slovenského gymnázia organizoval MO MS spolu s Metodicko-pedagogickým centrom v Banskej Bystrici a Štátnym pedagogickým ústavom opäť celoslovenskú vedeckú konferenciu pod názvom Pedagogické pokusy v druhej polovici 19. storočia na území Slovenska. Niektorí členovia MO MS (Tatiana Kršková, Mgr.) sa aktívne podieľali na týchto významných udalostiach, ktoré formovali kultúrne a vzdelávacie prostredie pre budúcich umelcov. Snaha založiť MO MS v Betliari dospela k cieľu v roku 1933. Napriek tomu, že v obci pôsobili viaceré spolky a združenia (Ochotnícky divadelný súbor P. J. Šafárika, Telocvičná jednota, Združenie ev. mládeže, oddiel skautov, tri pohrebné spolky), do matičného hnutia sa zapojilo 33 obyvateľov, ktorí 2. decembra 1933 založili MO MS. Bol to prvý obecný MO MS v Rožňavskom okrese. Iniciátorom a organizátorom jeho založenia bol Gejza Takáč, vedúci notár v Betliari. Na zakladajúcom valnom zhromaždení bol zvolený za predsedu ev. farár Pavel Kurek. Od svojho založenia získaval občanov hlavne kultúrno - vzdelávacou prácou. V prvom rade sa zameral na prednáškovú činnosť. Uskutočňovala sa v triede štátnej ľudovej školy. Organizoval aj spomienkové akadémie, rôzne oslavy a spoločenské plesy, ktoré prispievali k bohatej kultúrnej atmosfére v obci.
Rozvoj kultúrnych aktivít v Rožňave a vplyv na hudobnú scénu
V období vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 bolo v Rožňave evidovaných celkom 14 spolkov, ktoré združovali len občanov maďarskej národnosti. Občania slovenskej národnosti nemali žiaden kultúrny spolok, čo viedlo k potrebe vytvorenia vlastnej inštitúcie. Preto dňa 6. októbra 1922 bol založený v histórii Rožňavy doteraz najväčší kultúrny spolok Slovákov - Miestny odbor Matice slovenskej v Rožňave. Zakladateľom bol Július Vaško. Na zakladajúcom zhromaždení sa zúčastnil aj vtedajší tajomník MS Dr. Štefan Krčméry. Predsedom MO MS sa stal Jozef Jendraššák, riaditeľ štátneho gymnázia. Počet zakladajúcich členov bol 47 a neskôr sa ich počet zvýšil na 95. Boli to väčšinou učitelia, pracovníci daňového úradu, pošty, súdov a podobne, čo naznačuje širokú spoločenskú podporu. V ďalších rokoch sa počet členov pohyboval od 150 do 200 členov. Založením MO MS sa rozprúdil matičný život v Rožňave v celej šírke a hĺbke. Od založenia MO MS sa začína nové obdobie aj slovenského ochotníckeho divadla v Rožňave, ktoré poskytovalo priestor pre herecké a spevácke prejavy. V prvej polovici divadelných rokov je zaznamenaný rast divadelných krúžkov, čo svedčí o zvýšenom záujme o umenie.
Koncom roku 1926 je už MS taká silná, že okrem bohatej divadelnej činnosti otvára „Cyklus slovanských večerov“, kde sa prednášali diela slovenskej, českej, ruskej, juhoslovanskej a poľskej literatúry. Kultúrno-osvetová a vzdelávacia činnosť MS bola pomerne bohatá a zastupovala všetky formy kultúrnej činnosti. Boli to najmä všeobecno-výchovné a odborno-vzdelávacie prednášky, kurzy, akadémie, besedy a rôzne oficiálne štátne oslavy s kultúrnym programom. V tomto bohatom prostredí mali svoje miesto aj hudobné vystúpenia. Košický rozhlas 28. septembra 1935 priamo z Rožňavy vysielal veľkú reláciu o činnosti MS a kultúrno-zábavný program, ktorý pripravil rožňavský spevokol. To ukazuje na dôležitosť zborového spevu a jeho vplyv na miestnu komunitu, ako aj na dosah kultúrnych aktivít prostredníctvom vtedajších médií. Spomenúť treba aj prvú výstavu rožňavských fotoamatérov usporiadanú v máji 1936, ktorá svedčí o rozmanitosti záujmov v rámci matičného hnutia. Rožňava sa kvalitou svojich predstavení za krátkych desať rokov dostala na popredné miesto v celoslovenskom rozsahu. Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Martine usporadúvalo oblastné preteky aj na východnom Slovensku, a v Rožňave sa po prvýkrát konali v septembri 1933. Na týchto pretekoch súťažil aj MO MS v Rožňave, čo potvrdzuje jeho aktívnu úlohu v kultúrnom živote. Pre budovanie a rozvoj slovenského knihovníctva v Rožňave boli vytvorené podmienky len vznikom ČSR. Pre zriadenie knižnice pre občanov slovenskej národnosti neboli vytvorené objektívne podmienky. Preto slovenskú verejnú knižnicu nahradzovali v tomto období knižnice spolkov, a to najmä MS a Sokola. Prvými novinami, ktoré v Rožňave začali vychádzať v slovenskom jazyku, bol týždenný Šafárikov kraj. Bol to slovenský nezávislý menšinový týždenník a jeho prvé číslo vyšlo 2. januára 1932. Prvým redaktorom bol Ján Kukura a vychádzal nepretržite až do roku 1938, kedy bolo vydávanie týždenníka pozastavené pripojením Rožňavy k Maďarsku.
Činnosť MO MS bola od roku 1938 pod vplyvom politickej situácie v Rožňave prerušená až do roku 1945, kedy bola za výdatnej pomoci MO MS v Dobšinej obnovená. V roku 1968 sa celá naša spoločnosť prebudila k nebývalej aktivite. Slováci sa začali aktivizovať, a to najmä na zmiešaných národnostných územiach. Až po „nežnej revolúcii“ prichádza k oživeniu činnosti MO MS v Rožňave a na podnet Mgr. Jána Liptáka a Petra Ujházyho sa dňa 23. marca 1990 schádzajú občania z Rožňavy, ktorí majú záujem pracovať v matičnom hnutí. Valné zhromaždenie sa konalo 16. apríla 1990 za účasti 60 prítomných v priestoroch terajšieho Gemerského osvetového strediska a za predsedníčku bola zvolená Ing. Zlatica Halková. Počas rokov 1990 - 1997 sa matičná činnosť rozvíjala veľmi priaznivo. Organizovali sa divadelné predstavenia, diskotéky pre deti a mládež, športové turnaje, konali sa vatry zvrchovanosti a „Večery gemerského folklóru“, vysadila sa lipka Slovanov. V ďalšom období rokov 1998 - 2005 MO MS pokračoval v osvetovej činnosti. Tieto bohaté kultúrne aktivity predstavujú dôležité prostredie, v ktorom vyrastali a rozvíjali sa generácie slovenských umelcov, vrátane spevákov.
Folklórne súbory ako kolíska hudobného talentu
Jedným z najvýraznejších prejavov kultúrneho života v Gemeri a celom Slovensku sú folklórne súbory, ktoré sú často prvou scénou pre mnohých budúcich spevákov a muzikantov. Folklórny súbor Haviar vznikol v roku 1985. Počas existencie súboru sa v jeho radoch vystriedalo už množstvo tanečníkov, spevákov a muzikantov, čo svedčí o jeho dlhoročnej vitalite a schopnosti priťahovať nové talenty. Základ súboru tvoria žiaci a študenti základných, stredných a vysokých škôl z okresu Rožňava, no vekový rozsah členov je od 13 až do 72 rokov, čo potvrdzuje jeho medzigeneračný charakter. Za 34 rokov získal súbor viacero ocenení. Je 4-násobným laureátom vojenských folklórnych súťaží v Martine. Pravidelne sa súbor zúčastňuje speváckych súťaží, kde obsadzuje popredné miesta, čím prispieva k rozvoju speváckych schopností svojich členov. Posledným najväčším úspechom súboru bolo ocenenie na Medzinárodnej súťaži 52. TKB v Poľsku v roku 2015, za zachovávanie tradícií špecifického regiónu Gemer, od medzinárodnej poroty. Okrem tanečnej, mužskej a ženskej speváckej zložky pri súbore už skoro rok pôsobia aj dva detské súbory: DFS Malý Haviar a DFS Deti FS Haviar, ktoré zabezpečujú kontinuálnu výchovu nových folklórnych talentov.
Detský folklórny súbor Haviarik z Rožňavy bol založený v roku 1987 rožňavským folkloristom Štefanom Fabom. Pod jeho vedením pracoval do roku 1990. Odchodom vedúceho súboru do Slavošoviec bola činnosť súboru skoro na celé desaťročie prerušená. Koncom roka 1999 z iniciatívy riaditeľa Mestského kultúrneho centra Štefana Geržu a členov Folklórneho súboru Haviar Ivana Nemčoka a Patrície Bányasovej sa činnosť tohto rožňavského detského folklórneho telesa obnovila. V tom čase v súbore spievalo a tancovalo 15 - 20 rožňavských detí. Prvé úspechy získavali členovia súboru hlavne v speváckych súťažiach, kde sa pravidelne objavovali v krajských kolách postupových súťaží, čím potvrdzovali potenciál mladých spevákov. V roku 2004 došlo k výraznému posunu fungovania súboru ako samostatného telesa. Počet členov vzrástol na 90 detí a mladých nadšencov gemerského folklóru. Súbor bol rozdelený na tri vekové kategórie a postupne vznikla ako samostatná zložka súboru Dievčenská spevácka skupina a vlastná ľudová hudba, čo umožnilo hlbší rozvoj špecializovaných hudobných schopností. Organizačne bol DFS Haviarik od počiatku spätý s mestom Rožňava prostredníctvom Mestského kultúrneho centra. Pre zvyšujúce sa potreby súboru bolo začiatkom roka 2006 založené Občianske združenie Rožňavskí permoníci, ktoré činnosť súboru a všetkých jeho umeleckých zložiek zastrešuje až do súčasnosti. Vedúcim súboru je od obnovenia jeho činnosti v roku 1999 Ing.
Folklórny súbor Dubina z Rožňavy sa začal formovať koncom roka 2009 z iniciatívy vedúcich Detského folklórneho súboru HAVIARIK Ivana Nemčoka a Ivany Nemčokovej. Základ tvoria vlastní odchovanci z detského súboru, ku ktorým sa pridala do tej doby samostatne pracujúca ženská a novovzniknutá mužská spevácka skupina. Vznik súboru podnietil hlavne záujem o ľudový spev a tanec prejavený jednak zo strany niektorých rodičov detí detského súboru, ale aj príchod bývalých tanečníkov rôznych folklórnych zoskupení z okolia Rožňavy. Pre stále sa zvyšujúci počet členov a prvé samostatné vystúpenia vznikol tento súbor a začalo jeho samostatné účinkovanie. V súčasnosti združuje približne 50 členov vo vekovej kategórii od 15 - 70 rokov. Počas svojej doterajšej histórie sa FS DUBINA zúčastnil už niekoľkých vystúpení doma i v zahraničí a ženská spevácka skupina folklórneho súboru zaznamenala úspechy už pred jeho vznikom. Doteraz najväčším úspechom súboru je umiestnenie v striebornom pásme na Krajskej prehliadke tvorivých choreografií folklórnych kolektívov 2014 s choreografiou PO REJDOVSKY autora Mgr. Jána Liptáka. FS DUBINA sa vo svojom repertoári zameriava hlavne na folklór Horného Gemera a množstvo námetov a inšpirácií čerpá z autentického folklóru rázovitej obce Rejdová. Zriaďovateľom je Občianske združenie Rožňavskí permoníci, ktorého cieľom je zachovávať a rozvíjať folklór a ľudové tradície tejto oblasti. Vedúcou súboru je Ing. Práve tieto súbory a ich aktivity predstavujú dôležitý pilier pre rozvoj speváckych talentov v regióne, poskytujúc im priestor na rast a vystupovanie.
Jánošíkove dni: Festival hudby a tanca s medzinárodným rozmerom
Ďalším významným podujatím, ktoré má priamy vplyv na rozvoj a prezentáciu hudobných, speváckych a tanečných talentov, sú Jánošíkove dni v Terchovej. Ich začiatky siahajú do roku 1959. V rámci osláv 15. výročia Slovenského národného povstania (SNP) sa v dňoch 15. - 16. augusta 1959 uskutočnili Krajské slávnosti piesní a tancov vo Vrátnej. Išlo o ich prvý ročník, ktorý mal založiť tradíciu pravidelného usporadúvania folklórneho podujatia v Jánošíkovom kraji. Pod „inštruktážnym odborným usmerňovaním a priamym vedením Krajskej poradne ľudovej umeleckej tvorivosti (ĽUT) v Žiline“ vystúpili v programe Na slávu SNP súbory a sólisti ĽUT. V programe Radostná mladosť účinkovali detské súbory ĽUT. Súčasťou slávností boli aj dve výstavy; prostredníctvom prvej sa predstavili ľudoví umelci zo Žilinského kraja, druhá výstava mala názov Terchová v obrazoch akad. maliara Zdena Horeckého. Tieto prvé ročníky už vtedy kládli dôraz na hudbu, spev a tanec ako kľúčové prvky ľudového umenia. Ďalekosiahle zmeny a ich dôsledky, ktoré nastali v súvislosti s územno-správnou reorganizáciou vtedajšej republiky (platila od 1. januára 1960), spôsobili odklad myšlienky každoročného organizovania folklórneho podujatia v Terchovej. Oficiálne sa za začiatok dnešných Jánošíkových dní považuje rok 1963.
Slávnosti naplánovali organizátori na 24. - 25. augusta toho roku, pričom podujatie sa nieslo v znamení 250. výročia smrti Juraja Jánošíka. Takmer 20 tisíc návštevníkov (!) videlo vo Vrátnej bohatý program, v ktorom sa hralo, spievalo, tancovalo i recitovalo. Nezabudnuteľný Viliam Záborský zo Slovenského národného divadla predniesol počas slávnostného otvorenia báseň Jána Botta Smrť Jánošíkova. Prvý ročník podujatia mal charakter slávností pri príležitosti 250. výročia smrti Juraja Jánošíka. V rámci otváracieho programu zarecitoval člen činohry Slovenského národného divadla (SND) Viliam Záborský báseň Jána Bottu Smrť Jánošíkova. Po pôsobivom umeleckom prednese nasledovalo na Lúkach vo Vrátnej vystúpenie SĽUK-u, ktoré predviedlo vrchol slovenského folklóru. V rámci osláv spomínaného výročia vyšla aj poštová známka (v hodnote 30 halierov) „Juraj Jánošík - bojovník za práva ľudu“. Známku navrhol Martin Benka. „Blížil sa rok 1963 a s ním aj 250. výročie smrti Juraja Jánošíka. Bolo preto povinnosťou si toto výročie náležite pripomenúť - osláviť. Ozývali sa však aj názory, ktoré nesúhlasili s usporiadaním osláv. Výročie smrti sa vraj neoslavujú… Zvíťazila však väčšina, ktorá trvala na ich usporiadaní. O tom, že musí ísť o slávnosti ľudových piesní, tancov a hudby, nebolo treba vôbec hovoriť. Všetci, ktorých sa to týkalo, boli za. Už slávnosti v roku 1959 jasne ukázali, že občania zo širokého okolia majú záujem o takéto podujatie…,“ čo potvrdzuje neutíchajúci záujem o folklórne prejavy.
Postupom času prešli Jánošíkove dni rôznymi dramaturgickými, programovými, organizačnými a inými zmenami (vrátane zmien názvu podujatia). Nielen z tohto pohľadu sa stal významným rok 1988. Pri príležitosti 300. výročia narodenia Juraja Jánošíka bola na vŕšku vedľa Vrátňanskej cesty slávnostne odhalená jeho monumentálna socha - dielo nedávno zosnulého umelca Jána Kulicha. Zároveň sa prijalo rozhodnutie, že folklórne slávnosti budú premiestnené z Vrátnej do Terchovej. Odvtedy sa hlavné programy podujatia konajú v amfiteátri Nad bôrami, ktorý sa divákom po prvý raz otvoril práve v spomínanom roku 1988. Autorom projektu amfiteátra je popredný slovenský architekt, scénograf, folklorista a pedagóg Viliam J. Gruska, ktorý v septembri 2016 oslávil významné životné jubileum - osemdesiatiny.
Od roku 1991 majú Jánošíkove dni charakter medzinárodného folklórneho festivalu. Za ten čas sa v Terchovej popri domácich účinkujúcich predstavili súbory, skupiny a sólisti z mnohých krajín sveta (Belgicko, Bolívia, Bulharsko, Česká republika, Francúzsko, Chorvátsko, Lotyšsko, Litva, Macedónsko, Maďarsko, Mexiko, Nový Zéland, Nemecko, Poľsko, Rakúsko, Rumunsko, Srbsko, Švédsko, Taliansko, Ukrajina…). Programová časť festivalu je mimoriadne pestrá a v príťažlivej harmónii sú kultivovane prepojené folklórne pásma s inými hudobnými žánrami, čím sa zabezpečuje široká škála hudobných zážitkov pre návštevníkov. Celkový charakter podujatia umocňujú rôzne sprievodné akcie, osobitne výstavy (ľudoví umelci, profesionálni výtvarníci, fotografi, zberatelia), ukážky ľudových remesiel, audiovizuálne programy a slávnostné prezentácie knižných publikácií. Neodmysliteľnou zložkou a erbovým programom „terchovského štátneho sviatku“ býva od roku 1968 divácky atraktívny konský vozový sprievod - s hrdými krojovanými furmanmi a hrajúcimi muzikantmi. Veľkú pozornosť púta i nedeľná svätá omša za nositeľov ľudových tradícií (za aktívnej účasti krojovaných muzikantov a spevákov), ktorá podčiarkuje duchovný rozmer festivalu. Vyše polstoročie prichádzajú do Terchovej desaťtisíce priaznivcov ľudového umenia a folklóru z domova i zo sveta, aby sa v rámci Jánošíkových dní - v prekrásnej prírodnej scenérii - spolupodieľali na neopakovateľnej, priam magickej atmosfére, ktorá je pre tento festival príznačná už od jeho zrodu.
Vývoj Jánošíkových dní: Od počiatkov po súčasnosť
História Jánošíkových dní je svedectvom o neustálom rozvoji a adaptácii na meniace sa kultúrne a spoločenské podmienky. Každý ročník priniesol nové prvky a spomienky, pričom sa vždy kládol dôraz na pôvodné hudobné a spevácke prejavy.
1. ročník (15. - 16. august 1959): Už tento prvý ročník pod názvom Krajské slávnosti piesní a tancov vo Vrátnej mal založiť tradíciu pravidelného organizovania folklórneho podujatia v Jánošíkovom kraji. V programe Na slávu SNP vystúpili súbory a sólisti ĽUT pod „inštruktážnym odborným usmerňovaním a priamym vedením Krajskej poradne ľudovej umeleckej tvorivosti v Žiline (ĽUT)“. Detské súbory ĽUT účinkovali v programe Radostná mladosť.
2. ročník (24. - 25. august 1963): Prvý ročník podujatia mal charakter slávností pri príležitosti 250. výročia smrti Juraja Jánošíka. V rámci otváracieho programu zarecitoval člen činohry Slovenského národného divadla (SND) Viliam Záborský báseň Jána Bottu Smrť Jánošíkova. Po pôsobivom umeleckom prednese nasledovalo na Lúkach vo Vrátnej vystúpenie SĽUK-u. „Blížil sa rok 1963 a s ním aj 250. výročie smrti Juraja Jánošíka. Bolo preto povinnosťou si toto výročie náležite pripomenúť - osláviť. Ozývali sa však aj názory, ktoré nesúhlasili s usporiadaním osláv. Výročie smrti sa vraj neoslavujú… Zvíťazila však väčšina, ktorá trvala na ich usporiadaní. O tom, že musí ísť o slávnosti ľudových piesní, tancov a hudby, nebolo treba vôbec hovoriť. Všetci, ktorých sa to týkalo, boli za. Už slávnosti v roku 1959 jasne ukázali, že občania zo širokého okolia majú záujem o takéto podujatie…“
3. ročník (16. september 1964): Dňa 16. septembra 1964 schválila rada Okresného národného výboru (ONV) v Žiline dlhodobú koncepciu podujatia. Vladimír Križo vo svojich spomienkach uvádza, že isté problémy nastali ohľadom miesta konania slávností. „Návrhov bolo viac, lebo už vtedy existovalo dosť ,odborníkov´, ktorí vedeli všetko. Boli návrhy, aby sa podujatie konalo priamo v Terchovej. Iní zas navrhovali blízke okolie. Do úvahy pripadali Vŕšky hneď nad futbalovým ihriskom, ďalšia možnosť bolo Oravcove (Veľká jama). Nakoniec sa rozhodlo, že slávnosti budú vo Vrátnej, a to na Lúkach povyše kríža. Tento "amfiteáter" mal najkrajšiu prírodnú kulisu. V pozadí, nie veľmi ďaleko, sa týčili Veľký Rozsutec a Stoh.“
4. ročník (10. - 11. júl 1965): Tretí ročník podujatia sa niesol v znamení 20. výročia oslobodenia. V dôsledku nepriaznivého počasia (prietrž mračien) sa neuskutočnilo predstavenie hry Bačova žena v naštudovaní činohry SND. Vtedajšia členka našej prvej divadelnej scény, populárna herečka a recitátorka Eva Kristinová sa o niekoľko rokov neskôr vrátila vo svojich spomienkach do Terchovej: „Nikdy v živote nezabudnem na 10. júl 1965. Išli z Bratislavy ukončiť sezónu Slovenského národného divadla do prekrásneho prostredia jánošíkovského kraja s milovanou inscenáciou Bačovej ženy. Šťastní sme pozorovali, ako každou minútou pribúda záujemcov nielen z celého šíreho okolia, ale aj z veľmi ďaleka. A potom to prišlo. Prietrž mračien, ľadovec, búrka - všetko dohromady. Keď sa vyčasilo, pripravovali sme sa na vystúpenie v stanoch, kde stála voda po členky. Báli sme sa o zdravie divákov, ktorých rady napriek všetkému hustli a vytrvalo čakali na začiatok. Po ten začiatok sme sa aj dostali, ďalej nie. Dažďom i nešťastnou náhodou - prestala fungovať zvuková aparatúra. Spln mesiaca žiaril ako zrkadlo, v jeho svetle sa tajomne črtali hory a temrava vysokých smrekov a jedlí. Išlo o najnádhernejšiu kulisu ku hre, ktorá sa nedala hrať… Okolo nášho odchádzajúceho autobusu sa zhrčili davy premoknutých, uzimených a sklamaných divákov, ktorí stále nemohli pochopiť, že naozaj odchádzame, že sme sa tentoraz vzdali, že neuvidia našu Bačovu ženu. A v autobuse bola nálada ešte horšia.“
5. ročník (10. júl 1966): Jednotlivé programy podujatia sa konali v príťažlivej scenérii Vrátnej. Zo súvekej regionálnej tlače sa dozvedáme, že hoci „snahu organizátorov nemožno nijako podceniť, azda najvýznamnejšiu úlohu zohralo samotné miesto pod Grúňom.“ V 60. rokoch sa slávnosti konali na viacerých miestach Vrátnej - napríklad aj na Pavlových lúkach, čiže medzi horárňou a bývalým autokempingom. Nakoniec sa ako centrum diania na dlhé roky ustálili Paseky.
6. ročník (6. august 1967): Na piatom ročníku podujatia účinkoval aj FS Urpín z Banskej Bystrice. V spomienkach súboru sa okrem iného uvádza, že „folklórne slávnosti v Terchovej svedčia o mimoriadne kvalitnej a zodpovednej práci všetkých tých, ktorí toto podujatie pripravujú. Nebolo to inak ani v roku 1967.“
7. ročník (17. - 18. august 1968): Šiesty ročník podujatia sa konal tesne pred inváziou spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR, ktorá následne definitívne ukončila proces postupnej demokratizácie vtedajšej spoločnosti. V pamätnom roku 1968 sa pod názvom Jánošík, Jánošík, kde je tvor palošík konal vôbec po prvý raz konský vozový sprievod, ktorý je dnes erbovým podujatím Jánošíkových dní (jeho vtedajší podnázov bol Krojovaný sprievod mladých i starých z Terchovej a okolia na vozoch do Vrátnej). Autor myšlienky vozového sprievodu s „vrchovcami“ Miro Križo patril medzi najagilnejších i najobetavejších organizátorov slávností. V pôsobivom záverečnom programe Aká si mi krásna, ty rodná zem moja sa nadšenému niekoľkotisícovému publiku v prírodnom amfiteátri vo Vrátnej predstavila Lúčnica. Denník Smer v reportáži Andreja Chrenka osobitne vyzdvihol sobotňajší večerný program, na ktorý prišlo vyše 3 tisíc domácich aj zahraničných divákov. „Pri vatre, uprostred čiernych lesov, recitovali zbojnícke balady členovia SND v Bratislave Eva Kristinová, Mikuláš Huba a Milan Tuma zo Žiliny. Lyricko-epické verše dekorovala drumbľa a fujara ľudového píšťalkára Jozefa Pešku z Bratislavy.“ Toto je príkladom, ako sa hudobné a recitačné umenie prelína v rámci festivalu.
8. ročník (13. júl 1969): Hoci hlavným organizátorom podujatia bol Odbor školstva a kultúry ONV v Žiline, treba vyzdvihnúť aj zásluhy Terchovcov, ktorí ako členovia prípravného výboru významným spôsobom participovali na príprave a realizácii Jánošíkových dní. V 60. rokoch.
9. ročník (8. - 9. august 1970): Prvý deň podujatia poznačilo nepriaznivé daždivé počasie - dlhoročná kliatba „terchovského štátneho sviatku“. V nedeľu pred konským vozovým sprievodom sa od roku 1970 až do roku 1989 pravidelne kládli vence k Pamätníku obetí 2. svetovej vojny. V správe rady ONV v Žiline zo 17. augusta 1970 sa okrem iného uvádza: „Program tohtoročných slávností bol kvalitný. Kladne treba hodnotiť ochotu terchovských žien, mužov i mládeže, vyzdvihnúť úroveň aj snahu o priblíženie náplne i výkonov súborov, čerpajúcich z domácich zdrojov folklóru… Konštatuje sa, že organizátori si i za ťažkých podmienok splnili vzorne svoju úlohu. Svedčia o tom slová vďaky a uznania domácich i zahraničných návštevníkov, redaktorov aj príslušných odborníkov.“
10. ročník (17. - 18. júl 1971): Jubilejný ročník pokračoval v budovaní tradície.
11. ročník (22. - 23. júl 1972): Sprievodné programy: večerný program poézie, hudby a spevu Ľudové balady pri vatre, venovaný 150. výročiu úmrtia P. J. Šafárika. Pre konský vozový sprievod sa od jubilejného 10. ročníka. Desiate výročie logicky reflektovali aj rôzne dobové písomné materiály. V jednom z nich sa uvádza, že podujatie „vo všetkých ročníkoch nadväzovalo na ľudovú tradíciu tejto oblasti, živú a priestorovo uzavretú medzi Terchovú a Zázrivú. Jánošíkove dni sa stali klenotnicou folklóru severozápadného Slovenska. Po dobu 10 rokov boli uprednostňované všetky žánre tematicky viazané na jánošíkovskú tradíciu, Slovenské národné povstanie a oslavu horskej prírody.“
12. ročník (18. - 19. august 1973): Sprievodné programy: scénické pásmo poézie, hudby a spevu pri vatre Večer pod Sokolím, venované 285. výročiu narodenia a 260. výročiu úmrtia Juraja Jánošíka.
13. ročník (10. - 11. august 1974): Sprievodné programy: scénické pásmo poézie, hudby a spevu pri vatre Večer pod Sokolím, venované 30. výročiu SNP. V prvej polovici 70. rokov sa pravidelne pripravovali pôsobivé scénické pásma poézie, hudby a spevu pri vatre - najčastejšie s názvom Večer pod Sokolím. Okrem folkloristov účinkovali v týchto programoch aj špičkoví slovenskí herci (v úlohe recitátorov) a inštrumentalisti. Neskoršie začali vznikať scénické programy s pastierskou a zbojníckou tematikou. „Obe tradície sú bohato zastúpené vo folklórnom materiáli severozápadného Slovenska, čo poukazuje na historické a sociálne súvislosti spôsobu života v tejto oblasti. Symbolika odboja - zbojníctva, najviac rozvinutá práve v pastierskej tematike, je v programe zastúpená všetkými zložkami folklórneho prejavu: tancom-odzemkom, jánošíkovskou a zbojníckou tematikou v piesni i ukážkami charakteristickej terchovskej hudby. V priebehu vývinu programovej skladby terchovských folklórnych slávností si tento typ programu získal pevné miesto v štruktúre Jánošíkových dní, aj značnú divácku obľúbenosť.“
14. ročník (26. - 27. júl 1975): Podujatie si udržalo vysokú úroveň a popularitu.
15. ročník (14. - 15. august 1976): Aj v 70. rokoch tvorili prípravný výbor podujatia zástupcovia všetkých relevantných organizačných zložiek. Bývalo zvykom, že si folklórne súbory zaspomínali na svoje účinkovanie počas Jánošíkových dní. V roku 1976 tak urobil aj Folklórny súbor Vtáčnik z Prievidze, menovite jeho členka K. Boráková. „Vedúcim a choreografom súboru od počiatkov jeho existencie v roku 1969 je Milan Chvastek. Vniesol do súboru lásku k folklóru i Terchovskému kraju, odkiaľ pochádza. Priviedol ta i svoje deti, s ktorými už roky brázdi pole našej kultúry a osvety…“
16. ročník (30. - 31. júl 1977): Najčastejšími režisérmi, respektíve autormi programov v 70. rokoch.
17. ročník (1. - 2. júl 1978): Dňa 16. marca 1979 schválila rada ONV v Žiline dlhodobú koncepciu Okresných folklórnych slávností Jánošíkove dni v Terchovej. Túto koncepciu vypracovala programová komisia slávností.
18. ročník (29. jún - 1. júl 1979): V roku 1979 mali Jánošíkove dni po prvý raz trojdňový program. Táto skutočnosť sa významne premietla aj do celkovej dramaturgie a programovej skladby podujatia. Ťažiskové programové celky, ktoré si už vyžadovali dôslednejšiu prípravu, režírovali Vladimír Urban, Tibor Hlbočan, Milan Chvastek a Ján Miho. Oveľa väčší priestor dostali domáci folkloristi a ľudoví umelci, ako aj terchovskí rodáci nežijúci v Jánošíkovom kraji. Pribudli tiež súťaž pôvodných ľudových hudieb z Terchovej, Kysúc, Oravy a Rajeckej doliny a súťaž Hrám, spievam, tancujem pre nositeľov pôvodných folklórnych tradícií a ich pokračovateľov. Obidve súťaže sa konali v Kultúrnom dome A. Hlinku v Terchovej. „Nová koncepcia Jánošíkových dní, ktorú rada ONV v Žiline schválila 16. marca 1979, nadobúdala v praxi jasné črty. Podarilo sa pre vec získať mnohých vzácnych ľudí, medzi nimi aj manželov Tonkovičovcov. Profesor Pavol Tonkovič nám venoval zvučku a s celým svojím zápalistým srdcom radil, pomáhal. Stalo sa to ani nie mesiac pred slávnosťami. Keď som zdvihla slúchadlo zvoniaceho telefónu, počula som hlas svojho kolegu z programovej rady Vlada Urbana: ,Meníme začiatok hlavného programu! Zomrel profesor Tonkovič. Napíš nekrológ.´ Napísala som. Horšie bolo, že som mala byť aj jeho interpretkou. Na skúške to išlo. Zmestila som sa do vyhradených taktov hudby, a tak som dúfala, že to vyjde. Lenže, keď sa išlo naostro, na pódium vystúpili spojené ľudové hudby a zazneli prvé tóny Tonkovičovej Vrchárskej nálady, stiahlo sa mi hrdlo do nepredyšnej nitôčky a až racionálny vnútorný príkaz: musíš!, mi pohol nohy. Začala som presne tak, ako na skúške. Uprostred textu mi pohľad padol do hľadiska, kde sa spomedzi tisícov s pietou načúvajúcich ľudí vynoril muž, plačúc…“ Tieto citácie zdôrazňujú nielen organizačnú stránku, ale aj hlboký emocionálny dopad hudby a vystúpení na publikum, čo je pre umelcov kľúčové.
tags: #narodenie #spevakov #september #1959