Dejiny starovekého Ríma a Grécka sú považované za vrcholné obdobie antiky, keď civilizácia dosiahla svoj vrchol a dodnes slúži ako vzor pre spoločnosť. V tomto období sa formovali štátne zriadenia, vedecké myšlienky a spoločenské pomery, ktoré predbehli svoju dobu. V mnohých aspektoch, vrátane každodenného života, výchovy, ale aj tak intímnych udalostí, ako je narodenie, Rimania vytvorili jedinečné zvyky a systémy. Hoci v krajinách existovalo mnoho otrokov, ktorí nemali žiadne práva, rímske usporiadanie spoločnosti, právo a kultúra položili základy pre mnohé moderné štáty. Skúmanie skutočných ľudí a udalostí pomáha ponoriť ľudí do života a okolností staroveku, prekonávajúc jednoduché memorovanie dátumov a mien, aby získali dôkladnejší a realistickejší pohľad na dané obdobie. Tento článok priblíži obdobie starovekého Ríma, jeho históriu, spoločnosť a detailne sa pozrie na proces narodenia a prvé roky života v tomto významnom impériu.
Pôvod a Vývoj Ríma: Od Legendy k Rozsiahlemu Impériu
Staroveký Rím je tradičné slovenské označenie štátneho útvaru, ktorý vznikol v 8. storočí pred Kristom na Apeninskom polostrove v dnešnom Ríme ako mestský štát. Postupne ovládol celé Stredomorie a v roku 395 po Kristovi sa rozdelil na Západorímsku ríšu, ktorá zanikla v roku 476 po Kristovi, a Byzantskú ríšu, ktorá pretrvala až do roku 1453 po Kristovi. Od ovládnutia Stredomoria sa často označuje aj ako Rímska ríša. V priebehu času sa hranice Ríma neustále menili, pričom niektoré územia pribúdali, iné naopak ríša strácala. V čase svojho najväčšieho rozmachu sa Rímska ríša rozprestierala od Mezopotámie a Egypta až po Britániu a žilo v nej množstvo národov a národností, ktorí hovorili rozličnými jazykmi.
Osídlenie Apeninského polostrova
Apeninský polostrov, ktorý je hornatý s pohorím Apeniny tiahnuce sa pozdĺž neho, mal nížiny nachádzajúce sa na pobreží. Najúrodnejšou časťou bol sever, konkrétne nížina v oblasti rieky Pád. Pobrežie Itálie bolo málo členité, a teda nevhodné na budovanie prístavov, čo ovplyvnilo raný rozvoj námorného obchodu. Podnebie bolo miernejšie a vlhšie ako v Grécku.Okolo roku 1400 pred Kristom začali polostrov obsadzovať indoeurópske kmene Italikov, ktorí už okolo roku 2000 pred Kristom prišli do Pádskej nížiny a boli to pastieri a roľníci. Známi praobyvatelia tohto polostrova boli Ligúri, Elymovia, Sikulovia, Korzovia a Sardovia. Okolo roku 1200 pred Kristom prišli tiež Venéti a ostatní Ilýri. Okolo roku 1000 pred Kristom prišli z Malej Ázie vyspelí Etruskovia, ktorí neboli indoeurópania. Títo vybudovali mestá s opevnenými hradbami, kamenné stavby, odvodňovacie systémy pre pobrežné močiare, kanály a veľké hrobky. Svoje písmo prevzali od Grékov a boli obchodníkmi žijúcimi v mestských štátoch. Okolo roku 750 pred Kristom napokon prišli Gréci a Feničania (Kartáginci). Gréci si založili najmä kolónie Kumy (prvá grécka kolónia vôbec), Neapolis, Tarent a Syrakúzy.
Pred príchodom Keltov, t.j. okolo roku 400 pred Kristom, bolo osídlenie polostrova takéto: v Pádskej nížine a na severozápade polostrova až dolu po Rím a Neapol žili Etruskovia. Vedľa nich, vo vnútrozemí polostrova (a na juhu aj vo vnútri juhozápadného výbežku polostrova) žili Italikovia. Tieto dve etniká sa stretali v oblasti medzi Rímom a Neapolom. Gréci obsadili celé juhozápadné pobrežie polostrova až hore po Neapol a Kumy, ako aj východné pobrežie Sicílie. Ilýri žili na východnom pobreží polostrova. Kartáginci zas na pobrežiach Korziky, Sardínie a na západnom pobreží Sicílie. Praobyvatelia ostali najmä vo vnútrozemí Korziky, Sardínie a Sicílie (Korzovia, Sardovia, Elymovia + Sikulovia) a v dnešnom severozápadnom Taliansku (Ligúri).
Legenda o Založení Ríma
Mesto Rím sa zrodilo roku 753 pred Kristom na pahorkoch, vhodných na obranu, na brehu splavnej rieky Tiber, neďaleko miesta, kde sa táto rieka vlieva do mora. Prvé osady sa vyskytli na pahorku Palatinus okolo roku 1000 pred Kristom. Neskôr boli osídlené pahorky Aventinus, Capitolinus a ďalšie. V jednom z rímskych múzeí stojí bronzová socha vlčice, ktorej vek sa odhaduje takmer na dvaapoltisícročie. V tých dávnych dobách socha stála na námestí starého Ríma, aby každému Rimanovi pripomínala povesť o založení jeho rodného mesta. Dnes vieme, že Rím nevznikol naraz, ale že ho budovali veľmi dlho.
Najrozšírenejšou a najznámejšou verziou legendy o založení Ríma je príbeh o Romulovi a Removi. Podľa povesti kráľ Romulus s bratom Remom založili mesto Rím na siedmich pahorkoch na ľavom brehu rieky Tiber, ktorá oddeľovala územie Etruskov a italických Latinov. Archeológovia tento dátum približne potvrdili, ale v skutočnosti na niektorých z uvedených pahorkov sídlili italické kmene Latinovia (vrch Palatin) a na iných italické kmene Sabinovia (vrchy Kapitol, Quirinal a Esquilin), pričom sedem ich vytvorilo federáciu, základ mesta, ktorým sa Rím však stal až neskôr za etruských kráľov.
Legenda o Romulovi a Removi, ktorá má podľa Plutarcha pôvod v Tróji, rozpráva, že boli synmi Rey Silvie, dcéry Numitora, kráľa Alby Longy. Jej prastrýko Amulius zvrhol z trónu svojho staršieho brata Numitora a aby Rea Silvia nemala deti, ktoré by sa uchádzali o vládu, urobil z nej kňažku bohyne Vesty. Napriek tomu Rea Silvia otehotnela a porodila dvoch chlapcov. Otcom bol údajne boh vojny Mars. Keď sa kráľ Amulius dozvedel o pôrode, Reu Silviu vrhol do rieky Tiber (podľa inej legendy ju zaživa pochoval) a sluhovi prikázal jej synov zabiť. Ten ich však pustil v košíku po Tiberi. Košík sa po určitej dobe zachytil pri brehu na mieste budúceho mesta Rím. Chlapcov v prvých dňoch kojila vlčica a definitívne ich zachránil pastier Faustulus, ktorý chlapcov vychovával spolu so svojou manželkou Accou Larentiou. Zabili kráľa Amulia, aby pomstili smrť svojej matky, a trón znovu získal ich starý otec Numitor. Bratia sa napokon rozhodli založiť nové mesto, v ktorom by vládli. Vybrali si miesto, kde ich vyplavil Tiber a kde bol dôležitý brod cez rieku. Romulus pluhom vyznačil pôdorys budúceho mesta, medzi bratmi však vznikol spor o to, kto bude kráľom a po kom dostane nové mesto meno. Sledovali znamenia bohov: Removi priletelo šesť orlov ako prvému, ale o chvíľu neskôr priletelo ako znamenie Romulovi dvanásť orlov a robil si nárok na vládu. Romulus v novozaloženom meste zhromaždil pastierov z pahorkov okolo Ríma, ale mesto trpelo nedostatkom žien. Preto na sviatok boha Consa pozval na náboženské slávnosti Sabínov, ktorí sídlili v ich blízkosti, a počas slávnosti Romulovi pastieri uniesli sabínske ženy a dievčatá. Medzi Sabínmi a Rimanmi sa strhol boj, sabínske ženy však vtrhli na bojisko a odprosili si mier, pretože sa nechceli stať ani vdovami, ani sirotami. Rimania a Sabíni sa nakoniec spojili a sabínsky kráľ Titus Tatius sa stal Romulovým spoluvládcom. Romulus vládol asi 32 rokov. Podľa jednej povesti ho vzali bohovia medzi seba na nebesia a neskôr bol v Ríme uctievaný ako boh Quirinus (z toho je aj čestné pomenovanie Rimanov - Quirites). Podľa inej povesti Romula zavraždili senátori, aby sa zbavili kráľovskej moci.
Periodizácia Rímskych Dejín
Dejiny starovekého Ríma sa tradične delia na štyri fázy, hoci niektoré zdroje ich zoskupujú do troch hlavných období:
- Osídľovanie (1400 pred Kr. - pribl. 753 pred Kr.): Toto obdobie predchádzalo samotnému založeniu mesta a zahŕňalo príchod rôznych kmeňov na Apeninský polostrov.
- Kráľovstvo (pribl. 753 pred Kr. - 510 pred Kr.): V tomto období vládol kráľ, často etruského pôvodu, a postupne sa formovali základy rímskeho mestského štátu. Celkovo vládlo sedem kráľov.
- Republika (510 pred Kr. - 44/31 pred Kr.): Po vyhnaní posledného kráľa, Tarquinia Superba, Rím prešiel na republikánske zriadenie s volenými úradníkmi a senátom. Bolo to obdobie expanzie a vnútorných konfliktov, ktoré napokon vyústili do občianskych vojen.
- Cisárstvo (31 pred Kr. - 476/1453 po Kr.): Začína sa nástupom Octaviana Augusta a delí sa na dve hlavné fázy - principát a dominát, počas ktorých Rím dosiahol svoj najväčší rozmach, ale napokon aj úpadok, ktorý vyústil v rozdelenie a pád Západorímskej ríše.
Štruktúra Rímskej Spoločnosti a Právny Systém
Rímska spoločnosť bola hierarchicky usporiadaná a jej štruktúra sa vyvíjala v priebehu storočí. Od začiatku boli v spoločnosti rozdiely v postavení, ktoré ovplyvňovali prístup k právam a moci.
Rozdelenie Obyvateľstva
V období kráľovstva tvorili obyvateľstvo:
- Patricijovia (patres), čiže aristokracia. Boli to asi potomkovia Etruskov, Sabinov a Latinov, teda pôvodné rímske obyvateľstvo. Boli plnoprávni - mali všetky osobné, občianske a politické práva. Často boli tzv. patrónmi (ochranca, boháč), ktorí podporovali sociálne slabších príslušníkov národa z radu plebejcov, tzv. klienti.
- Plebejci ("plebs"), čiže potomkovia neskorších prisťahovalcov. Boli to slobodní roľníci, obchodníci a remeselníci bez občianskych práv. Nemohli byť úradníkmi a boli najpočetnejšou vrstvou v Ríme. Boli hlavnou zložkou armády.
- Klienti ("chránenec"), čiže ľudia závislí na bohatých patrónoch, často prepustení otroci, ktorí pomáhali a lichotili. Boli chudobní, zaviazaní podporou patróna v politickom boji, tvorili vojsko, po voľbách agitovali pred súdom. Spravidla boli z radov plebejcov.
- Bezzemkovia (proletári), boli slobodní nemajetní ľudia bez občianskych práv. Nemali žiaden majetok, mohli však mať deti (proles). Nemohli byť v armáde.
- Otroci (servi), boli neplnoprávni, osobne neslobodní. Nemali ani slobodu, ani majetok, ani deti. V spoločnosti boli považovaní za niečo ako vec. Do otroctva sa človek mohol dostať tým, že sa veľmi zadĺžil. Ich počet bol relatívne nízky v ranom období, ale s expanziou Ríma sa zvyšoval.
Na začiatku republiky boli boje medzi patricijmi a plebejcami, ktoré sa skončili v roku 287 pred Kristom úplným zrovnoprávnením oboch vrstiev a vznikom tzv. nobility, čiže úradníckych šľachticov - vplyvných patricijov a plebejcov -, ktorá bola na sklonku republiky označovaná ako optimáti.
Rímska Republika a Jej Inštitúcie
Roku 510 pred Kristom sa začala nová epocha rímskych dejín. Kráľa po búrlivom zhromaždení ľudu vyhnali, kráľovstvo zrušili a Rím vyhlásili za republiku, ktorá pretrvala do roku 31 pred Kristom. Kráľa vystriedali volení úradníci - prétori, neskôr konzuli. Zachovaná ostala celá štátna organizácia kráľovského Ríma a nič sa nezmenilo ani na hospodárskom a spoločenskom postavení jednotlivých tried a skupín rímskeho obyvateľstva.Vládnucou triedou boli už od predrepublikánskych čias patriciovia, ktorí vlastnili väčšinu pôdy. Ovládanou triedou boli plebejci, ktorých bola väčšina. Oproti týmto slobodným triedam stáli otroci. Pôda bola v Ríme jednak verejná, jednak pridelená do vlastníctva. Vlastníctvo pôdy sa pokladalo za posvätné a nedotknuteľné. Zápas o pôdu prebiehal medzi patricijmi a plebejcami dlhé obdobie a nikdy sa nevyriešil, tak ako boj plebejcov za práva zastávať úrady a uzatvárať manželstvá s patricijmi. Boj vyvrcholil odchodom plebejcov na Svätý vrch za riekou Amien okolo roku 494 pred Kristom. Patricijovia sa konflikt usilovali vyriešiť bez krvipreliatia a tak poslali vyjednávača Menenia Agripu a na základe jeho podobenstva štátu s ľudským telom dosiahli zmierenie, beztrestnosť a právo voliť zástupcov plebejcov tribuni plebis „tribúnov ľudu“ s neobyčajne širokou právomocou. Aj naďalej pokračoval boj medzi patricijmi a plebejmi. Roku 449 pred Kristom dosiahli prijatie „zákonov 12 dosák“, ktoré dávali rovnaké práva všetkým okrem jednej výnimky, a to manželstva medzi patricijmi a plebejcami, čo dosiahli až zákonom tribúna Canuelia v roku 444 pred Kristom. Od roku 287 pred Kristom Rímska republika bola formálne demokratický štát slobodných občanov, jej zriadenie bolo však aristokratické. Nezmenili to ani boje patriciov s plebejcami, ktoré viedli k rozšíreniu politických práv občanov, ale moc ostala v rukách úzkej privilegovanej vrstvy.Suverénom, t.j. zdrojom a nositeľom zvrchovanej moci, bol podľa nepísanej ústavy ľud, „rímsky národ“, zo začiatku tvorený patricijmi a po reforme, pripisovanej Serviovi Tulliovi, aj plebejcami. Medzi ľudové zhromaždenia patrili:
- Comitia curiata: najstaršie zhromaždenia, ktoré pochádzali z predštátnych čias a udržiavali sa viac-menej z úcty k tradícii.
- Comitia centuriata: mali rozhodujúci význam na začiatku republiky - mali právo vydávať zákony, voliť najvyšších úradníkov a rozhodovať o odvolaniach proti najvyšším trestom.
- Comitia tributa: vznikli po prvej secesii ľudu za bližšie neobjasnených okolností. Spočiatku vydávali len uznesenia týkajúce sa plebejcov (plebiscita), neskôr dostali súdnu právomoc a nakoniec právo vydávať zákony pre celý rímsky ľud.
Senát: Bol pôvodne poradným orgánom kráľa, neskôr najvyšších úradníkov. Pozostával z najvplyvnejších a najbohatších občanov, mal najvyšší dozor nad štátnym hospodárstvom, rozhodoval o veciach vojny a mieru, viedol zahraničnú politiku, menoval vyslancov, bol najvyšším ochrancom náboženstva. Hoci nemal zákonodarnú a súdnu právomoc a nemohol vymenovávať úradníkov, jeho vplyv bol obrovský.
Úrady a úradníci: Nazývali sa magistratus, úrady samy honores, moc úradníkov potestas, niektorí ešte imperus. Boli to čestné a neplatené funkcie. Najvyššími úradníkmi boli dvaja consuli (od radiť sa, starať sa), ktorí boli predovšetkým velitelia armády. Z ostatných nižších úradníkov mali význam edilovia, povinní dozerať na bezpečnosť, čistotu v meste, trhy, ceny, miery a váhy, cenzori zaraďovali a ohodnocovali majetok ľudu, niektorí úradníci a úrady boli stanovované len na určitú dobu alebo mimoriadne (napr. diktátor v čase nebezpečenstva na 6 mesiacov).
Rímske Právo a Rodina
Ak si Rimania zaslúžia rešpekt ako organizátori štátnej správy, tak si ho dvojnásobne zaslúžia ako právnici. Najstaršie právo bolo obyčajové a prelínali sa v ňom „božie prikázania“ so „zvyklosťami predkov“. Potreba písaného zákonodárstva vyvrcholila roku 449 pred Kristom, kedy bol vyhlásený leges duodecim tabularum - zákony dvanástich dosiek, ktoré sa opierali o grécke právo. Od tých čias sa považujú za hlavný prameň rímskeho súkromného i verejného práva. Držali sa zásady: „Čo nie je zakázané, je dovolené" a „Neznalosť zákona neospravedlňuje". Na systéme rímskeho práva stoja základy mnohých právnych systémov dnešných krajín.Najväčšie práva mali rímski občania Civis Romanus a požívali plnú ochranu štátu. Všetci rímski občania, slobodní rodom i prepustenci, čiže „liberti“, mali tri mená; bola to zásada, na ktorej si veľmi zakladali. Tieto tri mená boli: praenomen, nomen a cognomen. Každé z mien malo svoj presný význam: Praenomen bol ekvivalentom krstného mena (dievčatá toto meno nemali), Nomen, čiže rodové meno, označovalo príslušnosť k určitej gens, a Cognomen nebolo nič iné ako priezvisko, ktoré sa pridávalo k rodovému menu. Otroci mali iba jedno meno.
Familia a Pater Familias: V starom Ríme osud každého jednotlivca, či bol slobodný alebo otrok, nespravovala štátna moc, ale pater, ktorý bol hlavou rodiny i jej členom. Pre autoritatívnu osobnosť otca mali názov pater familias. Rodina bola spoločenstvo osôb žijúcich pod spoločnou strechou a pod mocou otca. Patrili sem nielen deti a manželka, ale aj nevesty a zaťovia, a dokonca i služobníctvo. Pôvodne mal otec neobmedzenú moc nad všetkými členmi rodiny. Mohol napríklad jedného zo svojich synov predať do otroctva. Vo zvláštnych prípadoch mal otec právo života a smrti nielen nad otrokmi, ale aj nad deťmi a manželkou.
Rímska politika: Republika vs. Ríša - DOKUMENTÁRNY FILM O STAROVEKEJ HISTÓRII
Život v Rímskej Ríši: Vzdelanie, Kultúra a Každodennosť
Rimania si podmaňovali okolité územia a prijímali kultúru ich obyvateľov. Najväčším vzorom pre nich však bola kultúra starých Grékov, ktorú ďalej rozvíjali. Preto sa dnes pre grécku a rímsku kultúru používa označenie antická kultúra.
Školstvo a Vzdelanie
Základné a vyššie vzdelanie Rimania získavali v školách, ktoré fungovali podľa gréckeho vzoru a malo 3 stupne. Deti od 7 do 12 rokov sa učili čítať, písať a počítať. Mládež od 12 do 16 rokov sa na strednom stupni učila súbor predmetov, ktoré nazývali 7 slobodných umení (gramatika, dialektika, rétorika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba). Mladí Rimania od 16 rokov mohli študovať rečníctvo (rétoriku) a rímske právo. Bohatí rodičia posielali svojich synov do školy alebo ich vzdelávali doma súkromní učitelia a vychovávatelia, väčšinou Gréci. Chlapci začali chodiť do školy vo veku šiestich rokov. Keď mali jedenásť rokov, absolvovali pokročilejšie štúdium u učiteľa, ktorému sa hovorilo grammaticus, a študovali literatúru, históriu, matematiku a astronómiu. V štrnástich rokoch chlapec, ktorý sa chcel stáť politikom, pokračoval v štúdiu rétoriky (umenie rozprávať na verejnosti). Dievčatá sa doma učili domácim prácam.
Všeobecne používaným jazykom bola latinčina - pôvodne jazyk kmeňa Latinov. Latinská abeceda - latinka sa vyvinula z gréckej. Gréčtina však ostala jazykom vzdelaných ľudí, preto si mnohé rodiny najímali gréckych učiteľov. Za štúdiami odchádzali Rimania do Grécka (Atény) alebo do Egypta (Alexandria).Učebne a didaktické pomôcky boli prosté a chatrné miestnosti - perguly. Bol to akýsi učiteľov súkromný „obchod so vzdelaním„, pretože štát sa o takéto veci nestaral. Prút sa hojne používal ako výchovný prostriedok. Na stenách triedy boli zvyčajne rozvešané mramorové basreliéfy s didaktickou funkciou, ktoré volali „iliadské tabule“, pretože zobrazovali najvýznamnejšie epizódy z Homérových spevov. Žiaci mali na písanie voskové tabuľky (cerae alebo tabulae ceratae), aké používali všetci Rimania na písanie poznámok, listov, krátkych správ. Boli to drevené štvorhranné tabuľky so zvýšeným okrajom, na ktoré sa nanášala vrstva mäkkého vosku, do ktorého sa potom vyrývali písmená pomocou paličky zo slonoviny a kovu (stilus). Tabuľky mali na okrajoch dierky, cez ne sa pretiahla šnúrka, ktorou sa potom zväzovali dve i viac tabuliek tak, že tvorili akúsi knižočku s drevenými listami. Na papyrus alebo pergamen sa písalo čiernym atramentom, ktorý vyrábali zo zmesi sadzí rozriedenou vodou, farbiva zo sépie a vínneho kalu. Tituly kníh sa písali špeciálnym červeným atramentom.
Literatúra, Veda a Rečníctvo
V 3. a 2. storočí pred Kristom začala vznikať rímska literatúra. Do latinčiny preložili epos Ilias a Odysea a dokázali, že latinčina je rovnako vhodná na písanie literárnych diel ako gréčtina.Medzi významných básnikov patrili:
- Vergilius s eposom Aeneas, ktorý rozpráva o Trójanovi menom Aeneas, zakladateľovi rodu Juliovcov, z ktorého pochádzal práve cisár Augustus.
- Ovidius s dielom Metamorfózy (Premeny), básne, ktoré čerpali námet zo starých povestí.
- Horatius s dielami o živote Rimanov a ich zvykoch.
V divadle tragédie čerpali námet z gréckych diel, zatiaľ čo komédie čerpali námet z bežného života (autori Titus Maccius Platus, Publius Terantius Afer).
Veda mala v živote Rimanov významné miesto. Poznatky z rôznych vied sprístupňovali knižnice. Rozvíjali sa predovšetkým humanitné vedy ako rétorika, geografia, dejepis, lekárstvo, matematika. Filozofia mierne ustupovala do úzadia, keďže rímski filozofi sa pridržiavali prevzatých gréckych filozofických smerov. Počas trvania republiky dosiahlo veľký rozkvet rečníctvo vďaka Ciceronovi, ktorý študoval aj filozofiu a svoje rečnícke umenie zdokonalil na vystúpeniach na súdoch a zhromaždeniach. Medzi významných dejepiscov patril aj diktátor Caesar s jeho Zápiskami o vojne galskej.
Lekárske poznatky Rimania tiež preberali od podrobených národov a zdokonaľovali ich. Veľmi dbali na hygienu, preto v mestách stavali kúpele, poznali kanalizáciu, mestá boli zásobované pitnou vodou akvaduktami. Kvôli častému výskytu malárie sa vysušovali bažiny, v ktorých sa darilo komárom, prenášajúcim túto chorobu. Významným lekárom bol Galenos - rímsky lekár a spisovateľ gréckeho pôvodu, tvorca systematickej lekárskej vedy, ktorý liečil gladiátorov aj cisára Marka Aurelia.Medzi najvýznamnejších učencov, ktorí sa venovali geografii, patrili Strabón, ktorý napísal 17 kníh, v ktorých zhromaždil geografické poznatky od Homéra až po súčasnosť, Gaius Plinius - autor encyklopédie (37 kníh), dve a pol knihy venoval geografii, skúmal sopečné javy, a Cornelius Tacitus so spisom Germania, ktorý ako prvý zoznamoval Rimanov s existenciou Slovanov, žijúcich v Zakarpatí. Klaudius Ptolemaius sa venoval astronomickým pozorovaniam. Rimania vytvorili tzv. rímske číslice - zapisovali ich pomocou písmen (I=1, V=5, X=10, L=50, C=100, D=500, M=1000).
Bývanie, Stravovanie a Odev
V Ríme bol nedostatok pozemkov, takže len veľmi bohatí si mohli dovoliť vlastný dom, ktorý sa nazýval domus. Za domom sa zvyčajne nachádzal dvor (atrium), ktorý bol čiastočne krytý. Väčšina Rimanov žila v prenajatých činžovných domoch (insula). Na prízemí insuly boli malé obchodíky, do ktorých sa vchádzalo z ulice. Rímsky dom sa veľmi podobal gréckemu vzoru. V meste často vypadali navonok obyčajne, ale bohatí Rimania si vnútorné steny nechávali vymaľovať výjavmi z mytológie, prírody či záhrad. Chudobný ľud okrem postele a zopár kúskov kuchynského riadu nemal nič. Ani boháči nemali rozmanitejší nábytok a domus, čo do vnútorného zariadenia, sa líšil od insúl iba väčšou, či menšou eleganciou niekoľkých kusov nábytku: postelí, skríň, stolov, niekoľkých stoličiek a rozličných stolčekov. Podlahy boli pokryté mozaikou - obrázkami a ornamentmi zloženými z kúskov farebných kamienkov.
Jedlá na stoloch chudobných, vtedy ako aj dnes, boli dosť skromné a ich príprava oveľa jednoduchšia. Menej zámožní si zachovali niekdajšiu sporivosť, ktorá charakterizovala život starých Rimanov bez rozdielu v čase, keď ich základnou obživou bola hustá obilná kaša (puls alebo pulmentum), ktorá dlho ostala tradičným jedlom - pripravovala sa z praženého tenkeľa, strukovín a zo zeleniny. Chlieb sa zjavil až neskôr, no keď sa udomácnili tri rozličné druhy chleba, nahradili niekdajšiu kašu. Pre chudobu bol, prirodzene, čierny chlieb podradenej kvality alebo nanajvýš - a to zriedkavo - trochu lepší biely chlieb. Iba bohatí si mohli dovoliť prepych jesť jemný a bielučký chlieb. Rímsky ľud jedol veľmi zriedkavo mäso, zato však jedával často maličké, solené a konzervované rybky, lebo boli lacné a preto prístupné. Kvalitné ryby (kambala, úhor, mrienky, langusty, sépie a ustrice) sa dostávali iba na stoly boháčov, pre ktorých boli veľkou pochúťkou. Rimania jedávali trikrát denne, ale cena (hlavné jedlo dňa) bola vždy najdôležitejšia. V dávnejších časoch sa cena jedávala v polovici dňa, pred ňou boli ľahké raňajky (ientaculum) a po nej večerný zákusok (vesperna). Časom sa zvyky zmenili a hodina hlavného jedla sa posunula na koniec dňa a nahradila vesperna. Klasické poradie jedál bolo potom: ientaculum, prandium (desiata) a cena. Čo sa stolovania týka, riad, ktorý sa používal pri jedle, bol dosť skromný, v chudobných domácnostiach hlinený, nanajvýš bronzový, kým na stoloch boháčov býval jemne vypracovaný strieborný riad. Používal sa plytký a hlboký tanier, víno sa uchovávalo v špeciálnom krčahu, z ktorého sa lialo do veľkej nádoby na víno. Poháre mali rozličný tvar pre rôzne príležitosti. Rimania si brali jedlá, ktoré pokrájali a rozdelili obsluhujúci otroci, priamo z misy prstami. Jedáleň bola pôvodne v átriu, všetkým na očiach, spolu s kuchyňou a oltárom Lárov. Neskôr ju premiestnili na odľahlejšie miesto. Kedysi dávno sa jedlo posediačky pri kozube, ale pod vplyvom gréckej módy Rimania začali jesť poležiačky na akomsi druhu postele (gr. kliné), opierajúc sa o ľavý bok a lakeť - miestnosť sa potom volala triclinium.
Odev v Ríme odzrkadľoval spoločenské postavenie. Pri práci nosievali Rimania len malé kožené zástery. Ako bežný odev si obliekali najprv bielu a na ňu tuniku rôznych farieb. Tuniku tvorili dva obdĺžnikovité pásy látky, zošité na bokoch a na pleciach, s nevyhnutnými otvormi pre hlavu a ruky. Voľná tunika siahala po lýtka, keď sa prepásala opaskom, dala sa vykasať a tak sa dĺžka upravovala podľa ľubovôle. Rukávy väčšinou nemala a ramená chránili iba čiastočné záhyby, ktoré splývali z pliec. Muži okrem toho nosili ešte rôzne plášte s kapucou, ktoré neboli veľmi estetické. Ženy nosili estetickejšiu tuniku z vlny. Cez ňu mali prehodenú stolu siahajúcu až ku členkom a na ňu si ešte často obliekali nariasený voľný plášť zvaný palla. Pre každú dobu platí porekadlo: „Povedz mi aké topánky nosíš, a ja ti poviem, kto si, „pretože obuv mala v odievaní mimoriadny význam.
Pôrod v Starovekom Ríme: Riziká, Rituály a Predstavy
Nie je to tak dávno, keď bol pôrod jedným z najväčších rizík v živote ženy a mnohé rodičky pri ňom zomierali. Verilo sa totiž, že život ženy aj bábätka ohrozujú zlé sily. Podobné zvyky a obavy mali aj v starovekom Ríme.
Pôrodné Praktiky a Úloha Babíc
V Ríme boli pri pôrodoch privolávané pôrodné baby. Boli to ženy, ktoré však boli často na úrovni otrokýň a neboli to vôbec vzdelané zdravotnícke pracovníčky v dnešnom zmysle. Zvyčajne boli platené v naturáliách. K rodičke, ak išlo o ženu z urodzenejších kruhov, neprichádzali samé. Zvykli mať pomocníčky, ktoré im pomáhali pri vypudzovaní plodu tlačiť na brucho rodiacej ženy. Babica zvyčajne priniesla aj pôrodnícke kreslo, teda skôr akúsi drevenú stoličku. Ona novorodenca chránila tzv. rúškom. Chudobnejšie ženy si museli vystačiť aj bez stoličky a pôrodná baba prišla k pôrodu sama. Mohla si však celkom dobre privyrobiť, keďže plodové obaly boli považované za veľmi vzácny amulet. Najväčší záujem o ne mali advokáti, ktorým mali pomôcť pri vyhrávaní sporov, a preto si ich od pôrodných báb s obľubou kupovali.
Pôrod na špeciálnom kresle nebol jediná možnosť. Rimanky rodili aj v sede alebo v ľahu na ľavom boku. Odporúčané boli aj tvrdé postele. Ženám, ktoré mali vyššiu telesnú váhu, bolo odporúčané rodiť na kolenách. Vtedajší obyvatelia Rímskej ríše boli presvedčení, že dôvodom pôrodu je hladujúci plod. Rodiacim ženám podávali husie vajcia a na hlavu nasadzovali veniec z mrkvy, posypaný holubím trusom. To všetko malo zabezpečiť hladký a bezproblémový pôrod. Používali aj iné „zázračné“ nápoje, ktoré mali ženám uľahčiť pôrod. Od bolestí si uľavovali z dnešného pohľadu dosť nechutným spôsobom. Popíjali nápoj vymiešaný z pomletého trusu prasnice, vody a semena gunára. Na brucho si prikladali kusy látky, namočené v nahriatom olivovom oleji. Už vtedy tiež poznali predchodcu termoforu, čo bol zvierací mechúr naplnený ohriatym olivovým olejom. Ten sa tiež prikladal na brucho alebo chrbát.
Ak sa pôrod nepostupoval alebo bol ohrozený život matky, už vtedy poznali tzv. embryotomiu. Teda, plod rozrezali priamo v lone matky, ktorú tak mohli zachrániť. Tento zákrok, hoci drastický, poukazuje na pokročilé poznatky vtedajšej medicíny, ktorá sa aspoň čiastočne venovala pôrodníctvu a gynekológii, ako je uvedené napríklad v Hippokratovych spisoch.
Novorodenec v Ríme: Prijatie, Výchova a Meno
Narodenie živého dieťaťa však nemuselo hneď znamenať, že bolo vítané na svete. V Ríme totiž bolo úplne bežné, že otec novorodenca rozhodol o tom, či bude bábo usmrtené alebo nie. V tom čase totiž mať dcéru bolo dosť finančne nákladné. Rovnako, aj viacero synov nemuselo byť pre rodičov vhodné - hlavne u zámožnejších rodín hrozilo, že sa bude majetok priveľmi deliť.
Rozhodnutie Otca a Rituály
Rimanky boli presvedčené, že vedia ovplyvniť, aké pohlavie bude mať ich potomok. Ak si želali mať dievča, mali sa správať presne rovnako žensky ako doteraz. Ak chceli mať chlapca, bolo potrebné aby sa „vzmužili“. To mohlo znamenať, aby sa správali viac ako muž - napríklad jazdili na koni alebo inak nabrali na telesnej sile.Keď sa dieťa narodilo, bolo potrebné, aby otec vykonal rituál, ktorý bol známy ako tollere liberos. Otec dieťa zdvihol vysoko do vzduchu v symbolickom geste. Tým dal verejne najavo, že súhlasí s jeho prijatím a výchovou.
Hneď potom bábätko umyli, posypali ho trochou najemno zomletej soli, afronitrovej peny zmiešanej so srvátkou, olivovým olejom a šťavou z jačmeňa. To mu malo zabezpečiť, aby sa jeho pokožka nevysušila. Nasledoval proces zavinovania, keď dieťa zavinuli do vlnených pásov. Obmotali mu najprv končatiny, až kým nebolo zavinuté celé telo. Účelom bolo vyformovať ho tak, aby malo správne držanie tela. Okrem toho Rimania svojim bábätkám denne dopriali kúpele a masáže.Prvé dva dni bábätko nejedlo. Na tretí deň dostalo ohriaty med a až potom mohlo byť dojčené. Urodzené a vyššie postavené Rimanky svoje deti nedojčili, bolo to pod ich úroveň. Zvykli si najať dojku, ktorá sa o dieťatko starala. Po niekoľkých dňoch rodičia svojho potomka obetovali bohom, dali mu meno a bolo formálne prijaté do rodiny. Pri tomto akte deti dostávali svoje ochranné amulety, ktoré ich mali ochraňovať pred zlom. Chlapci dostávali celkom iné, než dievčatá. Dospelosti sa však dožila len časť z nich, čo poukazuje na vysokú detskú úmrtnosť v staroveku.
Výchova detí
V Ríme sa výchova detí pokladala za jednu z najsvätejších povinností otca. Neponižovalo ich vlastnoručne povíjať svoje deti a viesť ich prvé kroky. Zvyčajne však táto starostlivosť bola povinnosťou matky. Výchovu dievčat určovali rímske mravy a úloha ženy v spoločnosti. V antickom Ríme dievčatá boli zvyknuté poslúchať, žiť skromne a priasť vlnu. Myslelo sa, že to stačí, aby z nich boli dobré manželky.
Rímska politika: Republika vs. Ríša - DOKUMENTÁRNY FILM O STAROVEKEJ HISTÓRII
Zaujímavosti a Odkazy Starovekého Ríma
Staroveký Rím zanechal nezmazateľné stopy v dejinách ľudstva, ktoré ovplyvnili mnohé aspekty moderného sveta.
Kresťanstvo a Vianoce
Za vlády Octaviana Augusta, najneskôr roku 6 po Kristovi, sa Rimania prvýkrát dostali na naše územie a asi v roku 6 pred Kristom sa narodil aj Ježiš Kristus, zakladateľ kresťanského náboženstva - nového náboženstva v ríši. Za vlády Nera (54-68 po Kristovi) boli zo založenia veľkého požiaru v Ríme roku 64 po Kristovi obvinení kresťania a začali sa ich prvé prenasledovania. Cisár Dioklecián prenasledoval kresťanov. Víťazne z bojov o trón po Diokleciánovom odchode vyšiel Konštantín Veľký (306/324 - 337 po Kristovi). Tento znovu zjednotil ríšu pod jedným cisárom a roku 313 po Kristovi tzv. Milánskym ediktom povolil kresťanstvo, ktoré sa potom neskôr, v roku 380 po Kristovi, stalo štátnym náboženstvom.
Prvé Vianoce sa slávili už v starovekom Ríme v polovici 4. storočia. Presný deň ani mesiac narodenia Ježiša nie je známy. 25. december bol v tejto epoche formovania sa oficiálneho kresťanstva tradičným dňom boha slnka Sol Invictus (v preklade Neporaziteľné slnko). Na tento dátum pripadla aj oslava rozšíreného, pôvodne perzského slnečného boha Mithru, asimilovaného rímskou duchovnou kultúrou, ako aj sviatky ďalších slnečných bohov a hrdinov. Všetky tieto solárne kulty majú svoj prírodný predobraz v zimnom slnovrate (21./22. december). Krízový okamih najdlhšej noci a najkratšieho dňa v roku, symbolicky prežívaný ako smrť slnečného boha, bol sprevádzaný rituálmi na privolanie svetla. Na tretí deň od slnovratu, keď už bolo zjavné, že sa dni predlžujú a svetlo zvíťazilo nad temnotou, oslavoval sa znovuzrodený slnečný boh. Priliehajúca kultúrna štruktúra poskytla kresťanským ideám dostatočnú oporu, aby došlo k ich prekrytiu v celom západnom kresťanskom svete. Vo východných cirkvách - odhliadnuc od problematiky odlišného kalendára - sa rímsky koncept udomácňoval len postupne. Dodnes sa v arménskej cirkvi slávi Kristovo narodenie 6. januára.
Významné Osobnosti Ríma
Staroveký Rím bol domovom mnohých významných a pozoruhodných osôb, ktorých životy a činy formovali jeho dejiny a zanechali trvalý odkaz. Ich príbehy pomáhajú ponoriť ľudí do života a okolností staroveku.
- Július Caesar: Bol významný rímsky vojvodca a politik žijúci počas Neskorej rímskej republiky. Jeho vojenské úspechy, najmä podrobenie Galie (58-50 pred Kristom), a následná občianska vojna proti Pompeiovi viedli k jeho nadvláde. Nechal si udeliť titul diktátora a urobil reformu kalendára - juliánsky kalendár. Bol zavraždený senátormi 15. marca 44 pred Kristom, pretože prekážal obnove tradičnej republiky.
- Augustus (Octavianus): Caesarov synovec a dedič. Stal sa prvým rímskym cisárom (od roku 27 pred Kristom). Založil juliovsko-klaudiovskú dynastiu a vládol do roku 14 po Kristovi. Bol absolútnym vládcom, ktorému bola zverená moc nad impériom. Jeho vláda bola zlatým obdobím rímskej literatúry a došlo k rozvoju kultúry a architektúry. Posunul hranice až k Dunaju a začal budovať opevnenú rímsku hranicu Limes Romanus.
- Nero: Cisár, ktorému sa pripisuje krutosť, prenasledovanie kresťanov a podpálenie Ríma v roku 64 po Kristovi.
- Vespasianus: Zakladateľ flaviovskej dynastie (69-79 po Kristovi), ktorého ako vojvodcu povolali do Ríma za cisára. Postavil Koloseum v Ríme, ktoré bolo dokončené za vlády jeho syna Tita (80 po Kristovi).
- Traján: Prvý netaliansky cisár (98-117 po Kristovi), za ktorého ríša dosiahla najväčší rozsah (pripojenie Dácie, Mezopotámie).
- Hadrián: Cisár (117-138 po Kristovi), za ktorého vlády bolo potrebné prejsť k obranným vojnám a bola porazená vzbura Židov. Začal budovať známy val v Británii.
- Marcus Aurelius: Posledný adoptovaný cisár (161-180 po Kristovi), tzv. „filozof na tróne“, ktorý bojoval s Markomanmi a Kvádmi aj na území Slovenska. Na vojenskej výprave prenikli jeho vojská až k Trenčínu, kde prezimovali v zime 179-180 po Kristovi. Pamiatkou na ich pobyt je nápis na trenčianskej hradnej skale.
- Dioklecián: Cisár (284-305 po Kristovi), ktorý nastolil neobmedzenú vládu, zrušil senát a snem a urobil vojenské, správne a hospodárske reformy. Administratívne rozdelil ríšu na západnú a východnú, čo sa nazýva „vláda štyroch“ (tetrarchia).
- Konštantín Veľký: Znovu zjednotil ríšu pod jedným cisárom a roku 313 Milánskym ediktom povolil kresťanstvo. Novým hlavným mestom sa stal Konštantínopolis (dnes Istanbul).
- Theodosius I.: Cisár (379-395 po Kristovi), ktorý roku 380 po Kristovi povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo a roku 395 rozdelil ríšu na Západorímsku a Východorímsku ríšu.
- Romulus Augustus: Posledný rímsky cisár, ktorý bol porazený nemeckým Gothom Odoacerom v roku 476 po Kristovi, čím nastal koniec Západorímskej ríše a pád starovekého Ríma.
Každá z týchto osobností zohrala významnú úlohu v rímskych dejinách a ponúka bohaté príbehy na preskúmanie.Dejiny antického Ríma sú obrazom pozoruhodného vývoja malého mestského štátu na Apeninskom polostrove na poprednú, neskôr jedinú veľmoc starovekého sveta. Rím počas svojej existencie prešiel mnohými štádiami štátnych zriadení. Postupne, od obdobia rozpadu rodovej spoločnosti, sa v Ríme vystriedala éra kráľov, republiky i cisárstva. Je určite náročné nájsť odpoveď na otázku, ktoré obdobie bolo najlepšie či najúspešnejšie, pretože každé má svoje čaro a je niečím výnimočné. Obdobie „res publici“ výrazne ovplyvnilo verejný život tejto významnej ríše, no i celého okolitého sveta.Zo starovekého Ríma pochádza moderné právo, kresťanské náboženstvo, časti modernej filozofie a mnohých iných vied, ako aj základy dnešného štátneho zriadenia mnohých štátov.
tags: #narodenie #v #starovekom #rime