Štátne občianstvo predstavuje základný právny zväzok medzi jednotlivcom a štátom, ktorý so sebou prináša vzájomné práva a povinnosti. V Slovenskej republike je tento komplexný proces a jeho podmienky prísne definované, pričom odrážajú nielen právny poriadok, ale aj historický vývoj a národné záujmy štátu. Pre každého, kto sa usiluje o získanie slovenskej národnosti, je nevyhnutné porozumieť nielen legislatívnym požiadavkám, ale aj hlbším kultúrnym a historickým súvislostiam, ktoré formujú slovenskú identitu.
Právny rámec udeľovania štátneho občianstva
Udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky upravuje zákon NR SR č. 40/1993 Z. z. Tento zákon stanovuje podmienky a procedúry, ktoré musí žiadateľ splniť, aby mohol byť občanom Slovenskej republiky. Dôležité je zdôrazniť, že na udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky nie je právny nárok, a to ani po splnení zákonom stanovených podmienok. Táto skutočnosť dáva Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky priestor na individuálne posudzovanie každej žiadosti.
Žiadosť o udelenie štátneho občianstva SR sa podáva osobne na okresnom úrade v sídle kraja, diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky. Počas priebehu konania je žiadateľ povinný oznámiť bezodkladne ministerstvu každú zmenu osobných údajov a osobného stavu, ktoré nastali u žiadateľa, ako je napríklad zmena miesta pobytu, rozvod a podobne.
Podmienky a požiadavky na žiadateľa
Základné podmienky pre udelenie občianstva sú pomerne rozsiahle a vyžadujú si od žiadateľa značnú prípravu. V súlade s ust. 1. h) zákona je nevyhnutné, aby žiadateľ preukázal ovládanie slovenského jazyka slovom aj písmom. Okrem jazykovej skúšky sa tiež vyžadujú všeobecné znalosti o Slovenskej republike, ktoré sú špecifikované podľa §8 ods. 5 až 8 zákona. Tento predpoklad však neplatí pre žiadateľa podľa §7 ods. 2 písm. j).
Pri podaní žiadosti, žiadateľ, ktorý dovŕšil 14 rokov, vyplní aj dotazník žiadateľa o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, ktorý vydáva ministerstvo. Dotazník žiadateľa, ktorý nedovŕšil 18 rokov veku, podpisujú aj rodičia žiadateľa. Za maloleté dieťa podáva žiadosť podľa §8 jeho zákonný zástupca, poručník alebo opatrovník. V mene osoby, ktorá je rozhodnutím súdu pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, podáva žiadosť podľa §8 súdom ustanovený opatrovník.
Ak žiadateľ uvedie v žiadosti podľa §8 maloleté dieťa a druhý rodič nepodal rovnakú žiadosť, je potrebný súhlas druhého rodiča, ktorého podpis musí byť úradne osvedčený. Súhlas druhého rodiča možno nahradiť právoplatným rozhodnutím súdu. Súhlas sa nevyžaduje, ak druhý rodič je pozbavený rodičovských práv alebo jeho rodičovské práva sú obmedzené alebo je pozbavený spôsobilosti na právne úkony, alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená.
Proces overenia a požadované doklady
Na okresnom úrade v sídle kraja bude skontrolovaná totožnosť žiadateľa, vykoná sa jazyková skúška a spracuje sa zápisnica o overení ovládania slovenského jazyka. Taktiež sa spíše zisťovací dotazník k žiadosti o udelenie štátneho občianstva SR, ktorý je povinný vyplniť žiadateľ, ktorý dovŕšil 14 rokov.
Doklady k žiadosti podľa §8 žiadateľ predloží v origináli alebo predloží ich úradne osvedčenú kópiu. Ak žiadateľ predloží doklady v origináli, okresný úrad v sídle kraja po overení údajov z nich vyhotoví ich kópie a doklady vráti žiadateľovi. Žiadateľ predloží tie z uvedených dokladov, ktoré potvrdzujú splnenie povinností podľa §7 ods. 1 písm. i) týkajúcich sa tohto žiadateľa a doklady, ktoré sa ho netýkajú, nahradí čestným vyhlásením s odôvodnením ich nepredloženia. K žiadosti je možné priložiť prípadne ďalšie doklady.
Diskrečné právomoci a štátne záujmy
Nakoľko po udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky vznikajú medzi štátom a občanom vzájomné práva a povinnosti, v konaní sa zisťujú všetky podstatné skutočnosti, týkajúce sa žiadateľa, od ktorýchkoľvek úradov a inštitúcií. Ministerstvo vnútra SR pri udeľovaní štátneho občianstva musí dbať na záujmy Slovenskej republiky, najmä z hľadiska bezpečnosti štátu, vnútorného právneho poriadku, zahraničnopolitických záujmov, záväzkov Slovenskej republiky voči tretím štátom, sociálno-ekonomickej situácie, ako aj na stanoviská dotknutých štátnych orgánov a Policajného zboru. Za udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky sa vyberá správny poplatok podľa zákona NR SR č. 145/1995 Z. z.
V konaní o žiadosti môže Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky podľa §7 ods. 2 zohľadniť niektoré skutočnosti, týkajúce sa žiadateľa, napríklad, ak jeden z jeho rodičov bol v čase jeho narodenia československým štátnym občanom a druhý cudzincom a podľa §1 ods. 2 zákona č. 194/1949 Zb. Taktiež sa zohľadňuje žiadateľ, ktorému bývalé československé štátne občianstvo zaniklo alebo ktorý stratil československé štátne občianstvo v dôsledku dlhodobej neprítomnosti podľa §31 a 32 zákonného článku L z roku 1879 o nadobudnutí a strate uhorského štátneho občianstva alebo uzavretím manželstva podľa §34 zákonného článku L z roku 1879 o nadobudnutí a strate uhorského štátneho občianstva, alebo podľa §2 zákona č. 102/1947 Zb. o nadobudnutí a strate československého štátneho občianstva sobášom, alebo podľa §5 zákona č. 194/1949 Zb. o nadobúdaní a strácaní československého štátneho občianstva, alebo podľa §13 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 206/1968 Zb. Takéto osobitné zreteľom sú tiež žiadatelia, ktorí boli prepustení zo štátneho zväzku Slovenskej republiky podľa §14 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 206/1968 Zb. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky alebo podľa §6 zákona č. 194/1949 Zb. Tieto ustanovenia reflektujú komplexnú históriu štátneho občianstva na území Slovenska, ktorá bola ovplyvnená mnohými zmenami režimov a právnych úprav.
Historické korene slovenskej identity a štátnosti
Pochopenie slovenskej štátnosti a identity je neoddeliteľne spojené s bohatou a často turbulentnou históriou regiónu. Pred rokom 1918 boli slovenské zeme súčasťou Uhorského kráľovstva, ktoré spolu s Rakúskom tvorilo Rakúsko-Uhorskú monarchiu. Záznamy z tohto obdobia môžu byť písané v maďarčine, latinčine, nemčine alebo slovenčine, čo svedčí o viacjazyčnom a multikultúrnom prostredí. Slovenské záznamy často obsahujú maďarské, latinské alebo nemecké slová, čo je dôsledkom dlhého spoločného historického vývoja.
Od Uhorska po Československo
Zásadné zmeny nastali po prvej svetovej vojne. Po jej skončení formálne platila v obnovenom Československu ústava z 29. februára 1920, avšak neodrážala politické, štátoprávne a územné zmeny po roku 1945. V medzivojnovom období bol Milan Hodža (nar. 1. 2. 1878, Sučany - zom. 27. 6. 1944 Clearwater, USA) jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej politiky a diplomacie prvej polovice 20. storočia. Kariéru začal budovať v rakúsko-uhorskej monarchii, keď sa podieľal na zásadných reformách. V medzivojnovom období bol podpredsedom agrárnej strany a v druhej polovici 30. rokov sa stal jediným slovenským predsedom československej vlády, pričom bol stúpencom koncepcie samosprávy Slovenska.
Dôležitý pre ďalší vývoj bolo aj rozhodnutie prezidenta Česko-slovenskej republiky doc. JUDr. Emila Háchu z 4. januára 1939, ktorým bolo na 18. januára 1939 zvolané ustanovujúce zasadanie Snemu Slovenskej krajiny (SSK), ktorý vzišiel z volieb konaných 18. januára.
Obdobie Slovenského štátu a druhej svetovej vojny
Po Mníchovskej dohode z 30. septembra 1938 a následných udalostiach nastalo turbulentné obdobie. Jozef Tiso z Berlína telefonicky požiadal prezidenta Háchu o zvolanie Snemu Slovenskej krajiny na 14. marca 1939. Snem po informačnom referáte J. Tisa vyhlásil 14. marca Slovenský štát. Už od 5. októbra 1938 podnikali maďarské polovojenské skupiny diverzné a teroristické akcie po celej dĺžke československo-maďarskej hranice. Situácia sa neupokojila ani po prvej Viedenskej arbitráži v novembri 1938. Desať dní po vyhlásení Slovenského štátu, 24. marca 1939, prijala vláda na čele s predsedom Jozefom Tisom vládne nariadenie o zaisťovacom uväznení nepriateľov, ktoré zmocnilo ministra vnútra, aby dal zaistiť osoby, ktoré „doterajšou činnosťou vzbudili a vzbudzujú vážnu obavu, že budú prekážkou v budovaní Slovenského štátu".
Počas obdobia existencie samostatnej Slovenskej republiky (1939 - 1945) boli popri Židoch prenasledovanou skupinou obyvateľstva aj Rómovia. Na Slovensku sa malo pristúpiť k „trvalému riešeniu" tzv. rómskej otázky hneď po vyriešení tzv. židovskej otázky. Tragickú súčasť našej nedávnej minulosti tvorí riešenie tzv. židovskej otázky na Slovensku v období rokov 1938 - 1945, ktoré je predmetom výskumu viacerých vedných disciplín. Napriek tomu, že ide o problematiku spracovanú azda najlepšie, nové a detailné pohľady prinášajú regionálne aspekty. Dňa 25. marca 1942 o 20:20 hod. v Poprade odišiel prvý transport Židov do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau pri poľskom meste Osvienčim, ktorý sa natrvalo stal symbolom holokaustu a ďalších zločinov. Pôvodný tábor bol určený pre poľských vojnových zajatcov a zakrátko sa začalo s jeho rozširovaním, ktoré pokračovalo až do augusta 1944.
Vatikánsky chargé d'affaires Mons. Giuseppe Burzio navštívil 7. apríla 1942 predsedu vlády Vojtecha Tuku, aby mu odovzdal demarš Svätej stolice so žiadosťou o zastavenie násilných deportácií Židov. Dňa 7. apríla 1944 sa v tzv. vonkajšom okruhu vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau ukryli do jamy pod drevenými dielcami budúcich barakov Alfréd Wetzler a Walter Rosenberg (neskoršie krycie mená Jozef Lánik a Rudolf Vrba), ktorí neskôr svedčili o hrôzach tábora.Pamätný deň rómskeho holokaustu je príležitosťou pripomenúť si udalosti, ktoré sa odohrali v noci z 2. na 3. augusta v roku 1944, kde pri likvidácii najväčšieho koncentračného tábora pre Rómov v Osvienčime Brezinke zahynulo takmer tritisíc rómskych mužov, žien a detí. Počas vojny zahynulo približne 500-tisíc Rómov.
Dejiny Česka a Slovenska: Každý mesiac
Slovenská národná rada v Londýne (SNRvL) bola založená 9. januára 1944. Bezprostredným podnetom na jej vznik bolo podpísanie československo-sovietskej zmluvy o priateľstve a spolupráci z 12. decembra 1943. Medzi snahami o vymaniť Slovenskú republiku spod vplyvu Nemecka patrí vojensko-politická misia ministra obrany Slovenskej republiky gen. Ferdinanda Čatloša z 4. augusta 1944. V septembri 1944 sa udiala kľúčová udalosť - 8. september 1944, keď základným predpokladom úspechu Slovenského národného povstania bolo rýchle spojenie povstaleckých ozbrojených síl na strednom Slovensku s Červenou armádou. Organizátori povstania počítali s tým, že sovietskym vojskám otvorí cestu cez karpatské priesmyky Východoslovenská armáda. Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 ako reakcia domáceho odbojového hnutia na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie Slovenskej republiky.
Na konci druhej svetovej vojny sa Nové Zámky, ktoré po prvej viedenskej arbitráži okupovalo Maďarsko, stali terčom troch úderov letectva 15. americkej armády kvôli ich strategickej polohe ako dopravného uzla. Počas prvého bombardovania 7. októbra 1944 dopadlo na mesto asi 600 - 700 bômb. Druhý letecký útok prišiel o týždeň neskôr. Európska časť druhej svetovej vojny oficiálne skončila 8. mája 1945 o 23:01 hod. Nová vláda pod vedením bývalého československého vyslanca v Moskve Zdeňka Fierlingera bola prezidentom Edvardom Benešom menovaná v Košiciach 4. apríla 1945 a jej program, Košický vládny program (oficiálne Program novej československej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov), bol prijatý na druhý deň, 5. apríla. Tento program bol výsledkom rokovaní v marci 1945 v Moskve medzi politickými stranami pôsobiacimi v československom exile v Londýne a Komunistickou stranou Československa.
Komunistická éra a boj za slobody
Po roku 1945 sa Ivan Horváth - slovenský sociálnodemokratický a neskôr komunistický politik, právnik, diplomat, spisovateľ a publicista - prepracoval do vrcholovej slovenskej politiky. Koncom roku 1950 bol však zatknutý a o štyri roky neskôr odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese. Podobný osud stihol aj Júliusa Ďuriša (nar. 9. marca 1904) - slovenského komunistického politika a novinára, ktorý sa po druhej svetovej vojne prepracoval medzi československú komunistickú elitu. Zastával významné stranícke i štátne funkcie a patril medzi popredných reprezentantov Slovenska v užšom vedení Komunistickej strany Československa (KSČ).
Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola politicko-ekonomická organizácia, ktorá v rokoch 1949 - 1991 združovala štáty sovietskeho bloku a oficiálne mala riadiť a koordinovať výrobnú, obchodnú, vedecko-výskumnú a investičnú spoluprácu členských krajín. Vylúčenie Juhoslávie zo socialistického tábora v roku 1948 odštartovalo proces, ktorým sa postupne dostali pod sovietsku kontrolu kľúčové bezpečnostné a spravodajské zložky jednotlivých komunistických štátov. Na IX. zjazd Komunistickej strany Československa (KSČ), ktorý sa konal v dňoch 25. - 29. mája 1949 v Prahe, priniesol razantný nástup stalinizácie českej a slovenskej spoločnosti, ekonomiky a kultúry. Okrem vyhlásenia nového programu rozvoja spoločnosti sformuloval aj tzv. generálnu líniu výstavby socializmu v Československu a potvrdil zostrený kurz voči predstaviteľom „domácej reakcie".
V roku 1949 v dejinách Slovenska znamenal aj zostrený boj štátnej moci voči katolíckej cirkvi. Vláda sa rozhodla vyriešiť tento zápas prostredníctvom tzv. Katolíckej akcie, ktorú zneužila na svoje ciele a poštátnila. Komunistický projekt likvidácie gréckokatolíckej cirkvi v Československu sa začal v súčinnosti so sovietskym vedením v určitých kontúrach realizovať ešte pred komunistickým prevratom, predchádzala mu likvidácia gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine v roku 1946, v Rumunsku v roku 1948 a na Zakarpatskej Ukrajine v roku 1949. V noci z 13. na 14. apríla 1950 sa uskutočnila akcia ŠtB s názvom „Akcia K (kláštory)“, počas ktorej boli násilne likvidované kláštory a internovaní rehoľníci z 11 reholí.
Stabilizácia komunistického režimu na konci 50. rokov minulého storočia sa odrazila v prijatí socialistickej ústavy z 11. júla 1960. V priebehu roka 1967 rástla nespokojnosť českej a slovenskej verejnosti s konzervatívnym režimom prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta ČSSR Antonína Novotného, čo viedlo k udalostiam Pražskej jari. Počas tzv. Pražskej jari bola zaznamenaná aj poprava aktivistov protikomunistického odboja A. Púčika, A. Tunegu a E. Tesára 20. februára 1951. Odpor proti nastupujúcemu komunizmu začal u Alberta Púčika a Antona Tunegu hneď po skončení druhej svetovej vojny.
Rok 1968 sa zapísal do dejín komunistického Československa pokusom o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou, čo v praxi znamenalo snahu o demokratizáciu komunistického systému. Sovietsky zväz sa na to od začiatku pozeral kriticky. Protesty proti okupácii Československa počas tzv. Pražskej jari a následnej normalizácie sa prejavili aj v Drážďanoch, kde sa v dňoch 23. - 24. marca 1968 zišli predstavitelia Sovietskeho zväzu, Československa, Bulharska, Maďarska, Poľska a Nemeckej demokratickej republiky, aby rokovali o prehĺbení hospodárskej spolupráce, no v skutočnosti o situácii v ČSSR. V auguste 1975 pripojil v Helsinkách prezident ČSSR Gustáv Husák svoj podpis pod Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) 1. augusta. Siedmy bod tohto dokumentu zaväzoval účastníkov KBSE k rešpektovaniu ľudských práv a základných slobôd vrátane slobody zmýšľania, svedomia, náboženstva a presvedčenia. Štáty sovietskeho bloku však nemienili svoje ľudskoprávne záväzky dodržiavať.
Hneď po invázii vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do ČSSR, 22. augusta 1968, bol zvolaný 14. mimoriadny zjazd KSČ, ktorý sa mal pôvodne konať 9. septembra 1968. Dňa 22. augusta 1969, v súvislosti s prvým výročím násilného ukončenia Pražskej jari, očakávalo vedenie KSČ masové protesty českej a slovenskej verejnosti. V prvej polovici roku 1969 rezonovali v komunistickom Československu prípady sebaupálenia mladých ľudí, ktorých cieľom bolo mobilizovať spoločnosť pomaly prepadajúcu apatii z nastupujúcej tzv. normalizácie. Na Slovensku bol najznámejším prípadom takéhoto protestu upálenie sa vojaka základnej vojenskej služby Michala Levčíka v Košiciach dňa 11. apríla 1969. Posledné nádeje českej a slovenskej verejnosti, že sa v Československu podarí udržať aspoň zvyšky reforiem z roku 1968, padli 17. apríla 1969.
Československý komunistický režim sa po celú dobu svojej existencie usiloval získať kontrolu nad katolíckou cirkvou. Už 10. júna 1949 bola v Prahe založená tzv. Katolícka akcia. Koniec 70. rokov znamenal pre socialistické štáty rast nespokojnosti. Na rok 1985 pripadlo 1100. výročie úmrtia svätého Metoda, prvého moravského arcibiskupa a spolupatróna Európy. Pri tejto príležitosti sa pápež Ján Pavol II. rozhodol vyhlásiť cyrilometodské jubileum.Pokojné zhromaždenie za náboženské a občianske slobody 25. marca 1988 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí je dnes s odstupom času a po prvotnom historickom prebádaní považované za najdôležitejšie protirežimné vystúpenie občanov a veriacich od doby Charty 77 a zvolenia pápeža Jána Pavla II. v roku 1978, resp. už od Pražskej jari v roku 1968. Začiatkom roku 1989 bol československý komunistický režim v hlbokej kríze, ktorej symptómy boli viditeľné na každom kroku: od technologického zaostávania, cez nedostatok spotrebných tovarov a systematické porušovanie ľudských práv a náboženských slobôd až po katastrofálny stav životného prostredia. Jedným z najvýraznejších prejavov aktivistov bolo zatknutie členov tzv. bratislavskej päťky v auguste 1989.
Cesta k nezávislej Slovenskej republike
Dňa 21. júla 1939 prijal Slovenský snem ústavným zákonom č. 185/1939 ústavu Slovenskej republiky. Ústavu vypracovala z poverenia predsedníctva Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) osobitná komisia pod vedením profesora Vojtecha Tuku. Rozvoj rozhlasu ako masovokomunikačného média sprostredkúvajúceho informácie môžeme datovať do 30. rokov 20. storočia.
Slovenský jazyk a kultúrne dedičstvo
Ovládanie slovenského jazyka je kľúčovou podmienkou pre udelenie občianstva a zároveň je piliérom slovenskej identity. Slovenský jazyk, rovnako ako iné slovanské jazyky, sa vyznačuje bohatou flexiou. Formy väčšiny slov sa menia v závislosti od ich použitia vo vete. Kým v angličtine sú to príklady ako "who - whose - whom" alebo "marry - marries - married", v slovenčine sa môže meniť prakticky každé slovo. Tento jav je spôsobený systémom pádov, rodov a čísel.
Slovenské slová pre osoby, miesta a veci (podstatné mená) sú klasifikované ako mužské, ženské alebo stredné. Prídavné mená použité na opis singulárnych a plurálnych foriem slovenských slov musia mať správne mužské, ženské alebo stredné koncovky. Koncovky minulého času slovies sa tiež menia v závislosti od rodu osoby alebo veci, ktorá je opisovaná alebo vykonáva činnosť, a od počtu subjektov. Slovenská gramatika vyžaduje špecifický typ koncovky pre slovo použité ako podmet vety, v privlastňovacom tvare, ako predmet slovesa alebo s predložkou. Slovenské slová spadajú do niekoľkých tried, z ktorých každá má svoj vlastný súbor gramatických koncoviek.
Písaná slovenčina používa okrem 26 písmen anglickej abecedy aj niekoľko ďalších písmen. Sú to á, ä, č, é, í, Í, ľ, ň, ó, ô, ŕ, š, ť, ú, ý, ž. Kombinácie písmen dz, dž a ch sa tiež považujú za jednotlivé písmená, pričom dz a dž sú abecedne radené za d a ch za h. Písmená q, w, x sa používajú iba v slovách cudzieho pôvodu. V minulých storočiach neboli pravidlá pravopisu štandardizované, preto sa možno stretnúť s variantmi ako c → cz (napríklad v starších záznamoch), č → cs, ď → gy, ľ → ly.
Ústav pamäti národa (ÚPN) v spolupráci s rôznymi inštitúciami aktívne prezentuje slovacikálne kultúrne dedičstvo. Napríklad ÚPN v spolupráci s Mestom Trstená pozýva na prezentáciu knihy Martina Gareka Židia v Trstenskom okrese v rokoch 1938 - 1945 a následnú diskusiu s autorom a historikmi ÚPN Pavlom Makynom a Michalom Keimom, ktorá sa uskutoční dňa 31. marca o 17.00 hod. Predsedníctvo Matice slovenskej vydalo 17. decembra stanovisko k pokusom o premenovanie Clementisovej ulice v obci Bernolákovo, kde vyjadrenie Ústavu pamäti národa, že Vladimír Clementis bol predstaviteľom komunistického režimu, označilo za „cynické" a „ahistorické". Tieto aktivity demonštrujú pretrvávajúci záujem o historickú pamäť a kultúrne dedičstvo. Dňa 13. januára predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Dagmar Repčeková a predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Jerguš Sivoš podpísali Memorandum o spolupráci. Vytvára platformu na ochranu a prezentáciu slovacikálneho kultúrneho dedičstva z prostredia krajanských komunít žijúcich zahraničí, natáčanie osobných svedectiev, či interdisciplinárny vedecký výskum a efektívnu koordináciu uvedených činností.
Dátumy a čísla v slovenskom kontexte
V genealogických záznamoch sa často vyskytujú čísla napísané slovom, najmä pri dátumoch. Slovenské dátumy sú vždy uvádzané v poradí deň-mesiac-rok. Mesiace sú často skracované pomocou rímskych číslic, napríklad 25. február 1848 možno zapísať ako 25. 2. alebo 25. II. V slovenskom kontexte sa často používajú skratky ako č. (číslo), ml. (mladší), r. (rok), roč. (ročník), rod. (rodený/rodená), str. (strana), ul. (ulica), zv. (zväzok).
Slováci v zahraničí
V uplynulých storočiach sa do Ameriky vybrali státisíce Slovákov. Putovali tam za lepším životom, ktorý nie vždy prišiel. Najviac obyvateľov slovenskej národnosti alebo slovenského pôvodu žije práve v Spojených štátoch amerických, samozrejme, okrem domovskej Slovenskej republiky. Otázka, ktorý Slovák ako prvý vkročil na pôdu amerického kontinentu, je predmetom historických diskusií. Podľa niektorých bol prvým Slovákom na americkom kontinente Stephanus Parmenius. Iní tvrdia, že tento Parmenius bol Maďar. Stephanus Parmenius sa narodil pravdepodobne medzi rokmi 1555 a 1560 v Budíne, ktorý je dnes časťou Budapešti. Za jeho rodisko sa označuje Budín z toho dôvodu, že niekedy sa jeho meno zvykne uvádzať ako István Parmenius Budai alebo Stephanus Parmenius Budaeus. Podľa inej teórie však jeho pôvod siaha do Štítnika na Slovensku, pričom jeho pôvodné meno malo byť Štítnický. Je však málo dôkazov, že Parmenius bol Slovák, pravdepodobnejšie teda je, že bol maďarského pôvodu. Jeho kroky viedli najskôr v roku 1579 na univerzitu v Heidelbergu, kde strávil dva roky. V roku 1581 potom odišiel do Anglicka a usadil sa v Oxforde, kde sa spriatelil s vedúcim Magdalénskeho kolégia Lawrenceom Humphreyom.
Tento historický exkurz do migrácie Slovákov podčiarkuje dynamiku slovenskej identity, ktorá presahuje geografické hranice Slovenskej republiky a je formovaná aj skúsenosťami diaspóry.