Natalia Sergeevna Goncharova, narodená 4. júna 1881 v dedine Negaevo v Tulskej provincii, bola kľúčovou postavou ruskej avantgardy a inovatívna umelkyňa, ktorej tvorba presiahla hranice maľby, sochárstva a divadelného dizajnu. Jej pozoruhodný život a dielo, ktoré sa rozprestieralo cez niekoľko prelomových umeleckých štýlov, ju zaradili medzi najvýznamnejšie osobnosti 20. storočia. Zomrela 17. októbra 1962 v Paríži vo Francúzsku, zanechajúc po sebe trvalý odkaz, ktorý neustále inšpiruje a provokuje.
Skoré roky a formovanie umeleckého smerovania
Natalia Sergeevna Goncharova sa narodila v roku 1881 v dedine Negaevo v Tulskej provincii, čo bolo miesto, ktoré neskôr ovplyvnilo jej hlboké spojenie s ruským ľudovým umením. Jej rodina, aristokratického pôvodu, jej poskytla prostredie, ktoré podporovalo umelecký rozvoj. V rokoch 1892 až 1898 sa Goncharova presťahovala do Moskvy, kde navštevovala školu, čo jej otvorilo dvere do širšieho kultúrneho sveta.
Kľúčový moment v jej umeleckej dráhe nastal v roku 1900, keď stretla Michaila Larionova, svojho študentského kolegu a budúceho celoživotného spoločníka. Práve Larionov ju povzbudil k maľovaniu, čím nasmeroval jej talent z pôvodného záujmu k sochárstvu. V roku 1901 sa zapísala na Moskovský inštitút maľby, sochárstva a architektúry s úmyslom študovať sochárstvo, no po štyroch rokoch, v roku 1904, sa jej pozornosť úplne preorientovala na maľbu. Toto rozhodnutie bolo prelomové pre smerovanie jej celej kariéry.
Jej raná tvorba bola hlboko inšpirovaná primitívnymi aspektmi ruského ľudového umenia, vrátane populárnych drevorytov známych ako lubki a stredovekých ikon. Snažila sa ich napodobniť vo vlastnej tvorbe, pričom do nej zároveň začleňovala prvky fauvizmu a kubizmu. Natalia Goncharova bola radikálna nielen v umení, ale aj v živote. S Larionovom žili desaťročia ako nezosobášený pár, čo bolo na tú dobu nezvyčajné a odrážalo ich nezávislé myslenie a slobodomyseľnosť. Manželstvo uzavreli až v roku 1955, aby zabezpečili, že ten, kto prežije, zdedí obrazy toho druhého.
Vznik avantgardných hnutí a rané výstavy
V ranom 20. storočí sa Goncharova rýchlo etablovala ako prominentná osobnosť v pre-revolučnej moskovskej avantgarde. Tento kruh umelcov bol pozoruhodný tým, že ženy v ňom požívali nezvyčajnú mieru slobody a rešpektu, čo bolo v porovnaní s Parížom alebo Londýnom v tom čase nevídané.
V rokoch 1906 až 1907 začala pracovať v primitivistickom štýle, čím položila základy pre svoje neskoršie experimenty. Jej diela boli už vtedy dostatočne uznávané na to, aby v roku 1906 prispela do Ruskej sekcie na parížskom Salóne d'Automne, hoci Larionova do Paríža nesprevádzala. Následne, v rokoch 1908 až 1910, začala pracovať v kubistickom štýle a prispela do troch výstav, ktoré organizoval Nikolaj Riabušinský, redaktor časopisu Zolotoe runo (Zlaté rúno) v Moskve. Tieto rané výstavy boli dôležité pre jej etablovanie na ruskej umeleckej scéne.
V decembri 1910 až januári 1911 spoluzaložila skupinu Jack of Diamonds (Kárový sedem) spolu s Larionovom a ďalšími umelcami a zúčastnila sa jej prvej výstavy. Táto skupina sa snažila rozvíjať moderné umenie v Rusku. Už 24. marca 1910 sa v Spoločnosti pre slobodnú estetiku v Moskve konala jednodňová výstava Goncharovovej tvorby. Táto výstava však mala pre ňu prekvapivé následky: bola obvinená z pornografie za vystavovanie aktov, no nakoniec bola zbavená obvinení. Tento incident len podčiarkol jej odhodlanie posúvať umelecké hranice a ignorovať konvenčné normy.
Rozvoj rayonizmu a nezávislého ruského modernizmu
Vývoj Natálie Goncharovovej ako umelkyne bol dynamický a neustále sa vyvíjajúci, čoho dôkazom je jej angažovanosť v rôznych avantgardných hnutiach a jej vlastná inovácia. V roku 1912 prispela na výstavu Der Blaue Reiter v Mníchove a na Druhú postimpresionistickú výstavu v Londýne, ktorú organizoval Roger Fry. Tieto medzinárodné expozície ju umiestnili na širšiu európsku umeleckú mapu.
Vo februári 1912 sa skupina Jack of Diamonds rozdelila. Natalia Goncharova a Michail Larionov sa dištancovali od Davida Burliuka a ďalších, čo viedlo k založeniu krátkodobej skupiny Donkey's Tail (Osličí chvost) v roku 1911. Ich cieľom bolo kultivovať ruský modernizmus inšpirovaný ruskými umeleckými tradíciami, a nie širšími západnými tradíciami a vládnucou estetiku Parížskej školy. Donkey's Tail bola koncipovaná ako zámerný odklon od vplyvu európskeho umenia a založenie nezávislej ruskej školy moderného umenia. Goncharova sa aktívne zúčastnila na rivalských výstavách, ktoré organizoval Larionov: Donkey's Tail (1912), The Target (1913) a No. 4 (1914).
V rokoch 1912 až 1913 Goncharova pracovala v kubo-futuristickom a rayonistickom štýle. Práve ako syntéza týchto hnutí, Goncharova a Larionov v roku 1912 koncipovali rayonizmus, prístup, ktorý sa snažil zobraziť priestorové kvality odrazeného svetla v dvoch dimenziách. Tento prelomový štýl bol zaznamenaný v manifestoch ako napríklad "Luchisty i budushchniki. Manifest" (Rayonisti a Futuristi), ktorého text bol reprodukovaný v rôznych publikáciách, vrátane Manifesty i programmy russkich futuristov (1967) a Russian Art of the Avant-Garde: Theory and Criticism, 1902-1934 (1976).
Jej raná posadnutosť ikonopisbou a primitivizmom etnického ruského ľudového umenia sa vyvinula do futuristickej tvorby, ako je The Cyclist (Cyklisťka), a neskorších rayonistických diel, vďaka ktorým sa stala v Rusku slávnou. Okrem toho bola Goncharova od svojho založenia v roku 1911 členkou avantgardnej skupiny Der Blaue Reiter. V roku 1913 prispela aj na výstavu Herwartha Waldena Erster Deutscher Herbstsalon v Berlíne, čím si upevnila svoje medzinárodné postavenie.
Veľké retrospektívy a medzinárodné uznanie
Roky 1913 a 1914 predstavovali pre Natalii Goncharovú obdobie významného uznania jej rozsiahlej tvorby. Konali sa jej rozsiahle retrospektívne výstavy, ktoré potvrdili jej postavenie ako jednej z popredných umelkýň svojej doby. V Moskve sa v roku 1913 uskutočnila výstava, ktorá predstavila impozantných 768 diel pokrývajúcich obdobie od roku 1900 do roku 1913. Táto výstava trvala od augusta do októbra a predstavovala komplexný prehľad jej umeleckého vývoja. Na začiatku roka 1914 sa výstava otvorila aj v Petrohrade, hoci v menšom rozsahu. Katalógy k týmto výstavám, ako napríklad Vystavka kartin Natalii Sergeevny Goncharovoy. 1900-1913, poskytovali cenný prehľad o jej tvorbe a kontexte. Eli Eganbyuri, ilustrovaná Ilya Zdanevičom, vydala v roku 1913 monografiu Natalia Goncharova. Mikhail Larionov, ktorá ďalej pomohla dokumentovať a popularizovať jej prácu.
Následne, 29. apríla 1914, Goncharova odcestovala do Paríža spolu s Larionovom, aby nainštalovali svoje scénické návrhy pre baletnú produkciu Sergeja Diaghileva Le Coq d'Or (Zlatý kohútik). Táto cesta znamenala dôležitý prechod v jej kariére, otvárajúc dvere do sveta divadelného dizajnu, ktorý sa stal jednou z jej najvýraznejších oblastí pôsobenia. V Paríži sa zároveň v Galerie Paul Guillaume konala spoločná výstava diel oboch umelcov, ktorá prezentovala ich tvorbu medzinárodnému publiku.
Divadelná a kostýmová tvorba
Kreatívny génius Natálie Goncharovovej sa neobmedzoval len na maliarske plátna, ale výrazne sa prejavil aj v oblasti scénického a kostýmového dizajnu, kde dosiahla medzinárodné uznanie. V roku 1915 sa na krátko vrátila do Moskvy, kde navrhla produkciu Alexandra Tairova Il Ventaglio (Vejár) Carla Goldoniho pre Komorné divadlo v Moskve. Už v tomto období si v Moskve získala vysokú reputáciu za svoje scenérie a kostýmové návrhy pre Kamernij Teatr.
Jej najvýznamnejšie práce v divadelnom umení sa však spájajú so Sergejom Diaghilevom a jeho Ballets Russes (Ruské balety). Jej vibrujúce byzantské návrhy pre balet Le Coq d'Or (Zlatý kohútik) v roku 1914, choreografované Michelom Fokinem, boli obzvlášť pozoruhodné a získali jej medzinárodnú slávu. Tieto diela dokonale spájali jej hlboké porozumenie ruským tradíciám s avantgardnými estetickými princípmi.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa Goncharova a Larionov vrátili do Ruska, kde mal Larionov nastúpiť na vojenskú službu. Avšak už v roku 1917 sa obaja vrátili do Paríža, kde sa Goncharova s Larionovom usadili. Tam naďalej zabezpečovali svoje živobytie prácou pre Diaghileva a Goncharova dávala aj hodiny maľby. Medzi jej študentov patrili Gerald a Sara Murphyovci, ktorých predstavila Diaghilevovi a Stravinskému, čo svedčí o jej vplyve a spojeniach v umeleckom svete. Počas 20. rokov 20. storočia s Larionovom spolupracovali na početných návrhoch pre Diaghileva a iných impresáriov. V rokoch 1920-21 prispela na Exposition Internationale d'Art Moderne v Ženeve a v roku 1922 vystavovala v Kingore Gallery v New Yorku, pričom obe výstavy zahŕňali aj Larionovove diela. Okrem toho Goncharova pokračovala v maľovaní, vyučovaní, ilustrovaní kníh a navrhovaní baletných a divadelných produkcií, vrátane A Romantic Adventure of an Italian Ballerina and a Marquis Borisa Romanova pre Chauve-Souris v New Yorku (1931). Tieto aktivity potvrdzujú jej všestrannosť a neúnavnú tvorivú energiu.
Život v Paríži a povojnové obdobie
Po presťahovaní sa do Paríža v roku 1917 s Diaghilevovou spoločnosťou, Natalia Goncharova a Michail Larionov tam natrvalo žili, čo znamenalo zásadnú zmenu v ich živote a kariére. Aj keď zostali v Paríži, prežila obdobie značných ťažkostí, najmä v 30. rokoch 20. storočia, keď čelili veľkej chudobe. Túto situáciu komplikoval fakt, že väčšina ich skorších obrazov zostala v Rusku, ku ktorým nemali prístup. Napriek týmto výzvam Goncharova naďalej maľovala, vyučovala a ilustrovala knihy.
V roku 1938 sa Goncharova a Larionov stali francúzskymi občanmi, čo im poskytlo určitú stabilitu v ich adoptovanej domovine. Po viac ako piatich desaťročiach spoločného života sa napokon v roku 1955 zosobášili. Tento krok bol praktický, zabezpečujúci, že ten, kto prežije, zdedí obrazy toho druhého, a zároveň spečatil ich celoživotné partnerstvo.
V 40. a 50. rokoch 20. storočia žili Larionov a Goncharova relatívne nepoznaní a chudobní, s výnimkou občasných príspevkov na výstavy. Napriek tomu sa vďaka úsiliu Mary Chamot, autorky prvej významnej monografie o Goncharovovej, dostalo niekoľko ich diel do múzejných zbierok. Medzi tieto významné inštitúcie patria Tate Gallery v Londýne, National Gallery of Modern Art v Edinburghu a National Art Gallery vo Wellingtone na Novom Zélande. Toto úsilie pomohlo zabezpečiť, aby ich dielo neupadlo do úplného zabudnutia. V roku 1954 sa dielo Goncharovovej a Larionova "vzkriesilo" na Diaghilevovej výstave Richarda Buckleho v Edinburghu a Londýne, čo naznačovalo obnovený záujem o ich tvorbu. O niečo neskôr, v roku 1961, Arts Council of Great Britain zorganizovala rozsiahlu retrospektívnu výstavu diel Goncharovovej a Larionova, čo predstavovalo významné uznanie ich celoživotného prínosu do umenia.
Dedičstvo a moderný trh s umením
Natalia Goncharova je v 21. storočí považovaná za jednu z najvýznamnejších a najhodnotnejších umelkýň. Jej diela dosahujú na aukciách rekordné ceny, čo svedčí o jej pretrvávajúcej umeleckej hodnote a rastúcom uznaní. V roku 2007 sa jej obraz "Picking Apples" (Zber jabĺk) z roku 1909 predal na aukcii Christie’s Modern and Impressionist za 4,9 milióna libier, čo z nej urobilo „najdrahšiu ženu v umení“ v tom čase. O rok neskôr jej zátišie "The Flowers" (Kvety) z roku 1912 prekonalo tento rekord, keď sa predalo za 10,8 milióna USD. V roku 2010 sa "Espagnole" (Španielka) z roku 1916 predala na aukcii za 10,2 milióna USD, čím opäť stanovila nové rekordy medzi ženskými umelcami. Tieto predaje potvrdzujú, že na umeleckom trhu 21. storočia Goncharovovej obrazy priniesli jedny z najvyšších cien za diela ženských umelcov.
Jej popularita však viedla aj k tomu, že na umeleckom trhu sa objavil veľký počet falzifikátov jej diel. Knihy o Goncharovovej, ktoré boli publikované v 21. storočí, boli kritizované za to, že obsahovali reprodukcie falošných obrazov vedľa autentických. Tento fenomén svedčí o jej dôležitosti, ale zároveň zdôrazňuje potrebu opatrnosti pri posudzovaní jej tvorby.
Pre historikov umenia je opätovný nárast záujmu o Goncharovú na Západe sprevádzaný otázkami, prečo zostáva tak málo známou v širšom kontexte, napriek jej nesmiernym úspechom. Ako sa pýta kritička umenia Charlotte Douglas: "Otázkou zostáva, prečo ženské umelkyne v Moskve začiatku 20. storočia, zdanlivo konzervatívnej a autoritárskej spoločnosti, vytvorili viac prominentných ženských umelkýň - Goncharovú, Alexandru Exter, Ljubov Popovu, Olgu Rozanovú, Varvaru Stepanovú a Nadeždu Udaltsovú - než Paríž alebo Londýn začiatku 20. storočia." Táto "večná otázka medzi historikmi umenia" sa týka toho, prečo, keď boli ženy na Západe tak diskriminované, ženy v Rusku medzi avantgardou neboli, a to ani pred revolúciou, ani po nej. Natalia Goncharova je tak nielen priekopníčkou v umení, ale aj symbolom nezvyčajnej slobody a uznania, ktorú si ženské umelkyne v ruskom avantgardnom prostredí dokázali vydobyť. Jej odkaz ako inovátorky, maliarky a kostýmovej návrhárky zostáva trvalou inšpiráciou a predmetom skúmania.
tags: #natalia #goncharova #narodenie