Svet futbalu je neustále fascinujúci svojimi postavami, taktikovými inováciami aj zákulisnými príbehmi. Jednou z najvýraznejších osobností nemeckého futbalu posledných dvoch desaťročí je nepochybne Joachim Löw, ktorého pôsobenie na lavičke nemeckej reprezentácie bolo plné triumfov, kontroverzií a nečakaných zvratov. Avšak rola trénera sa nekončí len pri vedení špičkových profesionálov na medzinárodnej scéne. Rovnako kľúčová je aj práca s mladou generáciou, formovanie ich charakteru a lásky k športu. Tento článok sa ponorí do osobnosti Joachima Löwa a zároveň preskúma širšie princípy moderného trénerstva a výchovy mladých športovcov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou budovania budúcnosti futbalu.
Joachim Löw: Portrét kontroverzného trénera
Bývalý tréner nemeckej futbalovej reprezentácie Joachim Löw, známy svojimi strategickými schopnosťami, sa na lavičke často neudržal a predvádzal rôzne bizarné zábavky, ktoré nezostali bez povšimnutia kamier. Pri angažmá v bundeslige a aj pred dvoma rokmi na majstrovstvách sveta v Juhoafrickej republike, ako aj v úvodnom zápase nemeckej reprezentácie na lavičke, ho opakovane zachytila televízna kamera. Vo víťaznom zápase na EURO s Portugalskom (1:0) sa opäť neudržal a na lavičke sa šťoural v nose, pričom svoj úlovok následne zjedol. Z videa, kde vytiahol „holuba“ z nosa, preložil si ho do druhej ruky a nenápadne zjedol, sa vtedy stal hit na YouTube, ktorý videli cez 3 milióny ľudí.
Jeho gestá pokračovali. Počas úvodného zápasu nemeckej reprezentácie na lavičke mal rôzne bizarné zábavky. Okrem trénerských schopností predviedol napríklad ohmatávanie genitálií. Najskôr jeho ruka zablúdila do zadku, kde asi našiel niečo zaujímavé, keď si to žmolil v prstoch a následne to dokonca ovoňal. O niekoľko minút neskôr jeho ruka „šmátravka“ tentoraz zablúdila do jeho rozkroku, po jej vybratí si opäť pričuchol. Hoci tieto incidenty môžu vyplynúť z veľkej nervozity, minimálne mu pokazili imidž a viedli k názorom, že "Tohle už je úchylka!" alebo "Trenér německé fotbalové reprezentace Joachim Löw (52) je pěkné čuně!".
Éra Joachima Löwa: Od triumfu k prehodnoteniu
Joachim Löw pôsobil na lavičke nemeckej reprezentácie 15 rokov, konkrétne od roku 2006 do roku 2021. Počas svojho pôsobenia priviedol Nemecko k titulu majstra sveta v roku 2014 na šampionáte v Brazílii, čo bolo vrcholom jeho trénerskej kariéry s národným tímom. Pred nástupom k národnému tímu trénoval kluby ako VfB Stuttgart, Fenerbahce Istanbul či FK Austria Viedeň. Odstúpil po ME 2020 a od júla 2021 netrénoval.
Po senzačnom vypadnutí obhajcov titulu už v základnej skupine MS 2018 v Rusku bývalý anglický futbalista Gary Lineker upravil svoj legendárny výrok o Nemcoch. Keď v semifinále MS 1990 nemeckí reprezentanti zdolali Anglicko po rozstrele zo značky pokutového kopu, vtedy najlepší strelec šampionátu vyslovil pamätnú definíciu futbalu: "Futbal je jednoduchá hra. Dvadsaťdva mužov naháňa 90 minút loptu a na konci zakaždým vyhrajú Nemci." História mu často dávala za pravdu, buldočia nemecká nátura zvykla sláviť úspech. Lenže prišiel svetový šampionát v Rusku a Lineker, ktorý v súčasnosti pracuje ako futbalový expert pre stanicu BBC, musel svoj bájny výrok dvakrát upravovať.
Prvýkrát po vydretom víťazstve Nemcov nad Švédmi (2:1), o ktorom rozhodol Toni Kroos až gólom v piatej minúte nadstavenia, v čase, keď už hrali majstri sveta oslabení o vylúčeného Jeromea Boatenga. Vtedy povedal: "Je to hra, ktorú vždy vyhrá Nemecko, i keď sa napríklad zápas dohráva s 21 hráčmi." Po tom, čo Nemci šokujúco prehrali s Kórejskou republikou 0:2 a v skupine skončili až na nepostupovom 4. mieste, zmenil Lineker svoj výrok ešte raz: "Futbal je jednoduchá hra. Dvadsaťdva mužov naháňa 90 minút loptu a na konci nie vždy vyhrajú Nemci. Predchádzajúca verzia patrí už do histórie." Na rozlúčku poslal bývalý kanonier zverencom Joachima Löwa ešte jeden odkaz: "Mein Gott! Auf Wiedersehen!"
V súčasnosti bývalý tréner nemeckej futbalovej reprezentácie Joachim Löw (65) potvrdil, že má viacero ponúk na trénerské angažmány od klubov a tiež jedného národného zväzu. Povedal, že "Ide o dopyty, či som ochotný absolvovať rozhovor a či by som mal záujem. Stalo sa to v priebehu posledných dvoch týždňov." Aktuálne si zisťuje informácie o tímoch a zvažuje svoje možnosti. V prípade ďalšieho vývoja by podľa neho mohli nasledovať stretnutia so zástupcami zainteresovaných strán, aby sa posúdilo, či by spolupráca bola možná. Löw dlhodobo má svoje zázemie v oblasti Freiburgu, odkiaľ sa sťahovať neplánuje.
Španielsko ako favorit a taktické rozhodnutia
Joachim Löw, tréner nemeckej futbalovej reprezentácie, považoval Španielsko za najväčšieho favorita XIV. majstrovstiev Európy vo futbale. Hoci Španieli v C-skupine remizovali s Talianskom 1:1, zdolali Írsko (4:0) i Chorvátsko (1:0) a napriek kritike španielskych médií sa tréner Nemecka domnieval, že obhajcovia titulu spred štyroch rokov majú najväčšiu hráčsku kvalitu na turnaji. „Majú fantastických hráčov. Napríklad Iniesta je produktom dobrej futbalovej kultúry. Španieli vždy boli a zostanú favoritom na celkové víťazstvo,“ povedal Löw nemeckým novinárom. Dodal, že "Sledoval som dva ich zápasy a sú absolútnou svetovou špičkou v kombinačnej hre. Len si prešli určitým poklesom formy, ako každý tím na tomto turnaji. Ťažko sa hrá, keď sa váš súper stiahne a snaží sa vás vyviesť z rytmu. Môžete sa však na Španielsko spoľahnúť, že vždy predvedie krásnu gólovú akciu."
V inej situácii, pred zápasom proti Poľsku na EURO 2016, Löw nebude riskovať nasadenie nedoliečeného Matsa Hummelsa. Hummels pre zranenie lýtka vynechal úvodný zápas na šampionáte, v ktorom Nemci zdolali Ukrajinu 2:0, a Löw uvažoval, ktorého Maria postaví do útoku. Takéto rozhodnutia zdôrazňujú strategickú a taktickú hĺbku práce vrcholového trénera.
Psychológia športu a výchova mladých talentov
Marian Jelínek, PhDr., Ph.D., rodák z Českého Krumlova, je popredným odborníkom na psychológiu športu a mentálnym koučom, ktorý pracoval s hokejovou hviezdou Jaromírom Jágrom 13 rokov. Jeho skúsenosti a názory presahujú hokejové prostredie a sú kľúčové pre pochopenie výchovy mladých športovcov v akomkoľvek športe, vrátane futbalu. Ako mentálny kouč spolupracuje napríklad s úspešnou českou teniskou Karolínou Plíškovou alebo brankárom NHL Petrom Mrázkom. Je spoluzakladateľom projektu sportmentor.cz, kde prepája rodičov a odborníkov.
Jelínek si po rokoch v profesionálnom športe uvedomil, že mnohé z toho, čo vidíme u vrcholových športovcov, sa začína práve v detstve. "Vkladáme do detí rôzne zlozvyky, reakcie a to všetko v dospelosti ovplyvňuje ich športový vývoj," vysvetľuje. Preto je nutné venovať sa deťom aj z tohto hľadiska. Prostredníctvom projektu sportmentor.cz sa snažia inšpirovať rodičov a trénerov, aby vytvárali v subjektívnom svete detí adekvátne reakcie na to, čo ich vo vrcholovom športe čaká, napríklad ako sa zachovať pozitívne v porážke, aby z toho neboli v strese.
Láska k športu a cesta k úspechu
Jednou z primárnych ingrediencií úspešného športovca je úprimná láska k športu. Jelínek zdôrazňuje, že je problém nerozlišovať, či je to láska k cieľu, k výhram, alebo k samotnej činnosti. Tento pomer je v ceste za úspechom hrozne podstatný. Ak športovca baví viac vyhrávať a nejaký čas sa mu nedarí, sú tam okamžite prítomné strachy, ktoré ho zásadne negatívne ovplyvnia pri výkone. Ak niekto miluje viac tú činnosť samu o sebe, napĺňa ho už len to, že tú činnosť robí a až sekundárne má uspokojenie z víťazstva, potom je to v poriadku. Víťazstvo vedie k potešeniu a to vyprcháva, láska k činnosti vedie k radosti a tá je dlhodobá. Preto je nadradená láska k činnosti nad láskou k cieľu. Navyše, ak športovca primárne baví víťazstvo, tak to sa neraz dotýka aj etiky, pretože chce za každú cenu vyhrať a pôjde na to akýmkoľvek spôsobom, aj neférovým. Ideálne nastavenie je milovať šport a chcieť od toho čo najviac, čo majú všetci vrcholoví športovci ako Jaromír Jágr, Karolína Plíšková či Petr Mrázek. Problém je ten, že my často chceme najviac, ale nemáme takú silnú lásku k danej činnosti, čo vedie k zle nastavenému subjektívnemu svetu.
Často sa hovorí, že na úspech sú predurčení len tí, čo robia niečo navyše. Ale ak dvaja ľudia robia niečo naviac, nie je vždy to isté. Ak sa to robí z donútenia alebo len preto, že chcete byť víťazom, nemá to ten efekt. Efekt to má vo chvíli, ak vás baví to, čo robíte naviac. Vtedy má ten tréningový proces ďaleko väčší efekt a športovec má reálne oproti ostatným náskok. Pokiaľ nemáte zapálenie, žiadny talent vám nestačí, v ničom. Talent je len určitá potencia, no pokiaľ do činnosti nevložíte úsilie, potom vám talent nie je nič platný.
Úloha trénera a rodiča v detskom športe
V detskom športe neexistuje jednoduchý manuál na to, aký by mal byť dobrý detský tréner - benevolentný či prísny. Záleží aj od športu, vekovej kategórie a toho, či ide o chlapcov alebo dievčatá. Primárnym cieľom trénera by malo byť zaujať deti a vtiahnuť ich do tréningového procesu, aby ich to bavilo. Ak ich vtiahne v deň, keď veľmi neposlúchajú tým, že zdvihne prst a hlas, tak je to v poriadku. Ak sú deti v ten deň v pohode a vtiahne ich tým, že sa s nimi smeje a je zábavný, tak to je tiež v poriadku.
Radosť z hry je síce absolútne najpodstatnejšia aj v dospelosti, ale od nejakého času sú podstatné aj výsledky. Jelínek odporúča na výsledky netlačiť do 7 rokov, potom postupne pridávať percentá tlaku. Napríklad v hokeji okolo 12-13 rokov už musíme začať výsledky riešiť, zatiaľ čo v gymnastike je to ďaleko skôr. Toto sa však stále bavíme o tom, ak chceme vytvoriť vrcholového športovca. Ak chceme mať dieťa, ktoré má iba milovať šport a pohyb, tak na výsledky tlačiť nepotrebujeme nikdy. V kolektívnych športoch by tréneri mali dávať feedback deťom aj individuálne, ale primárne hodnotenie je tímové. Ak sú tam nejaké kľúčové body, riešia správanie hráčov aj individuálne.
Rodičia by mali predovšetkým nemyslieť na to, že z dieťaťa raz môže byť vrcholový športovec. Takto sa potom rodič správa a je celý kŕčovitý. Mal by dieťaťu s láskou vytvárať podmienky tak, aby ho šport extrémne bavil. Až niekedy neskôr môže uvažovať o tom, že by sa tým raz mohlo živiť, dostať sa na olympiádu. Konkrétne pozitívne podmienky sa vytvárajú tak, aby dieťa milovalo pohyb. Ak dieťa vidí rodičov, že ich pohyb teší, že sa pri tom smejú, motivujú ho vlastným príkladom. Ak vyrastá v podmienkach alkoholu, cigariet, hádok, stupídnych seriálov, to mu určite nepomáha. Musíme si uvedomiť našu spoluzodpovednosť, ktorú ako rodičia máme. Zodpovednosť za dieťa máme všetci, nielen škola či tréner. Dôležitý je aj dobrý charakter športovca, ktorý je súčasťou ich subjektívneho sveta, kde patrí aj temperament, pracovné úsilie a fair play správanie.
Každé dieťa sa raz dostane do bodu krízy, keď má k športu nižšiu emočnú väzbu a prestáva ho to baviť. Je hrozne dôležité nájsť príčinu, čo sa stalo. Zamilovalo sa? Má partiu, čo ho ťahá od športu? Alebo ho to baví viac pri počítači, lebo je to ďaleko pohodlnejšie ako trénovanie? Vždy treba myslieť na to, že niekde sa niečo stalo, nevzniklo to len tak. Treba zistiť, prečo sa to deje, neriešiť len dôsledok. Často zisťuje, že napríklad práve otcovia sú na vine, prečo chcú deti so športom skoncovať, lebo na tréningoch na ne neustále kričia. Dieťa to otcovi nepovie, ale mentálnemu koučovi áno.
Rodičia často majú nesprávne predstavy o tom, čo šikana vlastne je, a nazývajú tým už čokoľvek. Prestali sme vnímať život vo svorke, hierarchiu mladší - starší, čo ubližuje. V tímoch potom vládne akési bezvládie, chýba tam implicitné riadenie. Voľakedy chalani išli sami hrať na ihrisko futbal a nikto sa im do toho neplietol. Sami sa rozhodli, kto bude kapitán. Museli sa pohádať, určiť, kto má kde svoje miesto. Kto si svoje top miesto nevybojoval, musel sa z toho otriasť. Nikto to vtedy ale šikanou nenazýval. Frustračná tolerancia kvôli blahobytu klesá a vytvárame jedincov, ktorí sú príliš citliví a neodolní voči úplne bežným veciam. Pribúda antidepresív aj u veľmi veľa mladých ľudí. Natíska sa otázka, či je dnešná doba naozaj taká stresujúca, alebo len my vychovávame stále menej odolného človeka. Každopádne reálnu šikanu podceňovať nemožno ani v športe a tam musia zasiahnuť dospelí.
Ak ide o šikanu, určite sa poradiť s psychológom, ako najvhodnejšie postupovať. Ak sa dostanete len do bodu, že to prestáva dieťa baviť, odporúča vziať si čas. Dohodnúť sa, nech vydrží napríklad do konca školského roka a robiť všetko preto, aby dieťa znova „naskočilo“. Ak nenájdete príčinu, tá tam zostane a dieťa nenaskočí. Je dôležité s ním hovoriť. Po tréningu by sa mali rodičia v aute rozprávať s deťmi presne preto, aby predchádzali týmto veciam, aby vnímali, čo sa tam deje, prečo má zlú náladu, teda zaujímať sa o dieťa.
Ak rodičia zveria svoje dieťa do nejakého klubu, mali by trénerovi plne dôverovať. Nikto nerozpráva chirurgovi do toho, ako má operovať. Po zápasoch by rodičia určite mali hovoriť s deťmi, ale záleží na tom, ako s nimi hovoria. Ak dieťa napríklad po prehratom zápase v aute podrobí rodič silnej kritike, ovplyvní to negatívne náladu celej rodiny počas víkendu, je to asi ten najčastejší dôvod straty motivácie u detí. Pre dieťa je strašne dôležité vedieť, že aj keď to dnes v zápase pokazilo, doma to bude v pohode. Potrebuje cítiť, že doma má bezpečné prostredie. Ak hovoríme o chybách, musíme o nich hovoriť ako o zdroji informácií, ako v budúcnosti urobiť niečo lepšie, nie vyvolávať strach z chýb. Ak sa hráč bude báť chýb, vždy bude uvažovať, ako sa vyhnúť čo možno najväčšej strate namiesto toho, aby uvažoval, ako čo najviac získať pre tím. Musíme si vážiť, že dieťa niečo skúsilo, aj keď výsledkom bola chyba.
Pochvala je dobrá, ale musíme uvažovať o tom, za čo deti chválime. Významný švajčiarsky pedagóg a edukačný reformátor povedal, že by sme mali deti chváliť oproti kritike 3:1. Rodičia to ale začali robiť extrémne, chváliť hlavne za cieľ - za jednotku, za 3 góly kúpime novú hokejku. Pochvala za úsilie do športového procesu je veľmi pozitívna. Pochvala za víťazstvo, gól, tak pozitívna nie je a výskumy ukazujú, že to má negatívne dopady. Vytvárame deti, ktoré sa boja riskovať. Vo chvíli, ak si uvedomia, že prekážka je vyššie ako by možno mohli dosiahnuť, tak to vyhodnotia tak, že radšej do toho nepôjdu, lebo by prišli o pochvalu. Vďaka prílišnému chváleniu vytvárame v dieťati akési „feťáctvo“, závislosť na pochvale. Ak sa mu tá výzva zdá priveľmi ťažká, radšej do toho nejde.
Mentálne nastavenie a prekonávanie kríz
Mentálny tréning je aj u malých športovcov v zahraničných kluboch niečo bežné. U nás sa s tým stále nestretávame, čo Jelínek považuje za jeden z veľkých deficitov, prečo vrcholový šport u nás išiel do ústrania. V tomto kontexte je dôležité rozlišovať medzi fixným a rastovým nastavením mysle. Športovec s fixným nastavením mysle je taký, čo nerieši seba, ale všetko okolo seba. Neúspech hľadá v zlých loptičkách, antuke, počasí, hokejke, myslí si, že on sa meniť nemusí, ale veci okolo neho áno. Tým, že sa zaoberá vecami, ktoré nemá pod kontrolou, teda nemôže ich meniť, tým sa vlastne nemôže zlepšovať. Zmeniť všetky aspekty okolo seba, ktoré nemá pod kontrolou, je proste nemožné. Toto je teda to zlé nastavenie mysle.
Ako vyzerá rastové nastavenie mysle? Na vonkajšie impulzy reaguje primerane. Uvedomuje si, že často vonkajšie impulzy nemá pod kontrolou, ale vždy má pod kontrolou, ako na ne zareaguje a na najlepšiu možnú reakciu sa sústredí! To, čo mám mať ale pod kontrolou, sú vnútorné reakcie na tieto vonkajšie prvky. Rastovo nastavený športovec napríklad pri prehre rieši, čo mal robiť preto, aby neprehral: "Mal som dávať dlhšie loptičky, mal som servírovať do backendu,…" Fixne nastavený obviňuje z porážky všetko okolo seba. Rastovo nastavený športovec verí, že sa môže naučiť čokoľvek. Ak je frustrovaný, tak vydrží bojovať ďalej, nevzdáva sa, má rád výzvy, z každej prehry si niečo odnáša a úspechom druhých sa inšpiruje.
Ak by sme to zhrnuli, najdôležitejšie je učiť dieťa byť spoluzodpovedné za to, čo má vo svojej moci. Vo svojej moci má úsilie vložené do zápasu, do striedania, tréningu. Nemá vo svojej moci výsledok. Nemá dokonca často vo svojej moci ani to, že loptu spracuje, ale to, čo má vo svojej moci je 100-percentná snaha, že ju chcel spracovať.
Pohyb a pandémia: Výzvy pre súčasných školákov
Pandémia ovplyvnila životy detí a vyvolala otázky o dôležitosti pohybu pre školákov. Tomáš Krištof, učiteľ telesnej výchovy, ktorý na základnej škole v Leviciach trénuje deti v rámci projektu O2 Športová akadémia Mateja Tótha a popritom vedie aj vlastnú tenisovú školu, sa zamýšľa nad dosahmi tohto obdobia. Hoci sa dlho pred pandémiou hovorilo, že telesná výchova nie je pre deti dostatočná, počas posledného roka prišli deti aj o ňu.
Je veľmi náročné povedať, čo to pre ne znamená, ten dosah budeme vidieť až neskôr. Pre niektoré deti to naozaj bude mínus, no nájdu sa aj deti, pre ktoré to bude plus. Deti, ktoré šport baví a majú k nemu vzťah, určite nepatria k tým, ktoré po uzatvorení škôl presedeli dni pri počítači hraním hier. Pandémia možno ešte viac upozornila na to, že ak sa športu venujú aj rodičia, prirodzene ho vyhľadávajú aj v čase obmedzení a snažia sa ho dopriať aj deťom, zatiaľ čo deti rodičov, ktorí sa nehýbu, sedia doma. Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie.
Všestrannosť a vzor rodičov
Pri deťoch, ktoré smerovali k profesionálnemu športu, napríklad hokejisti a futbalisti, vzniká predpoklad, že ten zameškaný rok sa im nepodarí dobehnúť, Krištof je však presvedčený, že im neublíži. Môže deťom dokonca pomôcť uvedomiť si, či sa danému športu chcú venovať naplno, alebo len rekreačne. Často sa stáva, že ich do toho nútia rodičia, ktorí chcú, aby sa na daný šport špecializovali veľmi skoro, čo nie je ideálne. V tomto smere môže toto obdobie prospieť aj rodičom - môže im pomôcť uvedomiť si, že deti potrebujú všestranný pohyb a viac voľnosti. Krištof sám trénuje deti tenis, no zastáva názor, že najskôr by sa mali venovať všeobecnej športovej príprave, gymnastike, atletike a plávaniu a špecializácia má prísť neskôr vo veku 12 až 13 rokov.
O2 Športová akadémia Mateja Tótha krátko po príchode pandémie začala zverejňovať videá Telesná na doma. Rôzne online cvičenia a tréningy sú dobrým spôsobom, ako deťom pohyb v tomto čase priblížiť, pričom pandémia ukázala nové spôsoby, ako možno cvičiť aj s deťmi online, čo predtým prakticky neexistovalo. Videá sú určite dobrou cestou, deti však potrebujú pestrosť, nie je preto dobré zamerať sa len na jednu činnosť. Spoločné cvičenie podľa videa môže byť skvelý začiatok, na ktorom sa dá ďalej stavať. Nič však nemá byť monotónne. Vždy treba hľadať strednú cestu, jeden-dvakrát týždenne si zacvičiť online a ak sa dá, treba ísť von. Ani profesionálni športovci sa nevenujú len svojej disciplíne. Petra Vlhová je síce lyžiarka, ale robí aj veľa gymnastických cvičení, posilňuje, a keď nie je súťažné obdobie, venuje sa iným športom.
Infraštruktúra a motivácia
Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby sa deti od prvého stupňa základnej školy hýbali aspoň hodinu denne. Hodina je podľa Krištofa málo, deti by sa mali prirodzene hýbať neustále. Dnešným deťom by obzvlášť v tomto pandemickom období pomohlo, keby štát a samosprávy budovali cyklotrasy, cyklochodníky a verejné ihriská a prinášali tak možnosti, aby sa deti mohli hýbať vo svojom okolí. Okolia sídlisk sú zastavané parkoviskami a kvalitných ihrísk, kde by deti vedeli aktívne tráviť čas aj so svojimi rodičmi, nie je veľa. Samosprávy vníma ako dôležitých hráčov, ktorí by mali priniesť nové možnosti.
Pomohlo by tiež, ak dieťa do školy a zo školy nevozí rodič autom, ale ide s ním na bicykli alebo na kolobežke, a keď je staršie, ide domov samo. Takto by sa denne hýbali aj deti, ktoré nenavštevujú žiadny športový krúžok. U nás sú však cyklochodníky vybudované len málokde a rodičia rozumejú, že nechcú deti pustiť do premávky. Pekným príkladom, ako sa to dá, je Fínsko, kde je vybudovaná infraštruktúra a deti aj dospelí chodili do školy či za prácou nie autami, ale na bicykli alebo na korčuliach a v zime na bežkách.
Je dobré vymýšľať deťom rôzne aktivity, dôležité je, aby ich bavili. Správne však bude, aby dieťa striedalo rôzne druhy pohybu - bicykel, kolobežka, korčule, futbal, plávanie. Je určite dobré hľadať nové možnosti. Ak má dieťa bicykel, zadovážte mu aj kolobežku či korčule a kúpte ich aj sebe, aby ste sa aktivite mohli venovať spolu. Motivácia detí na pohyb je určite ťažšia, keď je rodič s dieťaťom celé dni doma, treba sa však prekonať. Je dobré pamätať na to, že jeden deň presedený doma nie je problém, je fajn užiť si občas aj to. Ďalší deň sa už však treba rozhýbať. Hoci sa človeku nechce, keď už je vonku, je rád, že je v pohybe, že je okolo neho pekná príroda. Dôležité je nezabúdať ani na to, že deti potrebujú kontakt s rovesníkmi, preto by im ho pri dodržiavaní všetkých opatrení doprial, čo môže byť skvelá motivácia aj pre dospelých.
Filozofia trénera pre nastupujúcu generáciu
Adam Klanica, futbalový tréner nastupujúcej generácie, ktorý trénuje 8-ročných chlapcov v akadémii FC Petržalka, prináša do diskusie o výchove mladých športovcov moderný a pragmatický prístup. Jeho filozofia, prebratá od skúsených kolegov a obohatená o vlastné skúsenosti, kladie dôraz na rešpekt, samostatnosť a učenie sa z vlastných chýb.
Komunikácia s rodičmi a rešpekt
Klanica upozornil rodičov, že od ich synov bude chcieť, aby robili chyby a učili sa na nich. S rodičmi si odmietol tykať a dokonca sa nemôžu ani spýtať, prečo ich syn nie je nominovaný na turnaj. Prebral princíp od svojho hlavného trénera Viktora Portha, ktorý povedal, že rodičia, s ktorými si potykal, mali pocit, že mu do práce môžu viac rozprávať a mali pocit, že sú na jeho úrovni. Bez ohľadu na to, či futbalu rozumejú alebo nie, to nie je správne. Klanica otvorene povedal rodičom, prečo si s nimi nechce tykať, hoci priznal, že doba je iná a deti v anglických školách tykajú učiteľom. Ideálne je vykať si a keď sa už tyká, musí tam byť stále rešpekt a dieťa musí vedieť, kde je hranica. Potom je to úplne v poriadku. Deti treba naučiť hlavne slušnosti.
Na prvom rodičovskom si treba nastaviť pravidlá pre všetky tri strany: tréner - rodič - dieťa. Klanica prebral princíp, že rodič nemá dovolené pýtať sa ho, prečo jeho dieťa nehrá. V kádri má 22 detí, sú turnaje, kam ide len deväť hráčov. Trinásť zostane doma a musia vedieť, prečo zostanú doma. "Poviem im dopredu, že na turnaj idú tí, ktorí sa najlepšie správali na tréningu, alebo tí s najväčším progresom." Ak nepovie dôvod, prečo niekto nejde, chlapec má za ním prísť a spýtať sa, nie rodičia. Nikdy však nehodnotí na základe toho, či hral niekto zle v zápase, to v tejto kategórii neexistuje. Ak sedemročný chlapec, keď na tréningu vidí, že všetkých spraví, si myslí, že je majster sveta, a na pokyn trénera, aby sa išiel napiť, si ešte štyrikrát kopne na bránku, tak keď to spraví druhýkrát, pošle ho dole z ihriska a automaticky nemôže ísť na najbližšiu akciu. Je ale dôležité, aby mu povedal, že vie, že je šikovný a že to aj sám vidí, ale pokiaľ sa nezlepší prístup, na zápasy nebude chodiť, aj keby bol najlepší. Zabralo to, každého baví hrať zápasy. Inak, keď už hráča pošle dole počas tréningu, rozpráva sa už aj s rodičmi, ktorí to akceptujú, lebo vidia, že je spravodlivý.
Učenie sa z chýb a rozhodovanie na ihrisku
Adam Klanica upravil slovník povzbudzovania rodičov počas zápasov. V top kluboch je prítomnosť rodičov na tréningoch zakázaná a na zápasoch sú v zóne, aby ich deti nepočuli. Vysvetlil im, že na jednej strane ihriska sú oni a na druhej on. Nejde o to, že si myslí, že rodičia kričia zlé pokyny. Podstata je tá, že chce, aby sa dieťa rozhodovalo samo, takže ani on mu nekričí, aby prihralo či strieľalo. Kričí motivačné pokyny, burcuje alebo rozdáva taktické pokyny. To, či to bolo správne rozhodnutie, mu potom povie. Ale nezlepší sa, kým sa nebude učiť na vlastných chybách. "Môžem ho ovládať ako robota, ale nič sa nenaučí." Toto rodičom vysvetlil na začiatku sezóny, že chce, aby deti robili chyby a nech sú z toho aj góly, ale aby sa na nich učili. Keď ich bude stále riadiť, pomôže im to vyhrať jeden sprostý zápas, ale z dlhodobého hľadiska im to nepomôže v ničom. Rodičia to pochopia, keď im to človek vysvetlí.
Štyridsaťkrát v zápase urobí rovnakú kľučku, tréner mu tlieska, rodič nadáva. To sa ale nemôže stať. Klanica chce, aby si dieťa vyskúšalo kľučku v zápase, čo je najnáročnejšie možné prostredie, a aby tam videlo, kedy má a kedy nemá zmysel ju robiť. Keby rodičom dopredu nepovedal, že niekedy budú takto hrať, stávalo by sa, že mu budú nadávať a začnú kričať na deti. Keď im to však vysvetlí, je to v poriadku. Niekedy išiel do extrému, keď dieťa hralo fantasticky a rodič od neho chcel ešte viac, vtedy rodičovi povedal, že ak s tým neprestane, nebude dieťa ďalej hrať. Rodič sa mu potom ospravedlnil a sám uznal, že sa nechal uniesť. Rodičia môžu kričať "Chváliť, makaj, nevadí," čo sú všeobecné pokyny, ktoré nič nepovedia. Nemôžu kričať nič negatívne.
Hodnotenie a motivácia mladých hráčov
Na Slovensku je trend, že sa majstrovské zápasy v týchto kategóriách nevyhodnocujú. Výsledky sa pošlú na zväz, ale nezverejnia sa, čo v očiach trénera nedáva zmysel. "Samozrejme, výsledok nie je dôležitý, ale je obrazom niečoho. Je dôležité, ako k nemu prídem." Už aj v týchto kategóriách sú tréneri, ktorí tlačia deti, aby vyhrali za každú cenu, rozprávajú im, nech loptu odkopáva na tribúnu, hlavne, že vyhrá 1:0. Ale keď hrá svoju hru, využíva veci z tréningu a vyhrá nad niekým, kto tiež hrá svoju hru, výsledok má svoju cenu, pretože deti môže motivovať. Hlavne ak so súperom predtým prehrali, no teraz ho zdolali rovnakou hrou. Je to chyba trénerov, ktorí majú byť vzdelávaní.
Tréner chce od detí, aby ukazovali veci, ktoré ich bavia, nech sa na ihrisku vybláznia pri dodržaní nejakých základných taktických pokynov. Aj keby hral s Barcelonou a bude vyhrávať 1:0 v poslednej minúte, neexistuje, aby chlapec loptu odkopol. Absolútne najdôležitejšie je, aby tréner vedel prakticky ukázať, o čom hráčom rozpráva. "Kedysi som si myslel, že to stačí ukázať na tabuľke alebo to dopodrobna vysvetliť." Pri deťoch je to viac ako o taktike o ukazovaní, a ak to tréner nevie, je to problém. Preto je 90 percent mládežníckych trénerov bývalých futbalistov. Dieťa musí pochopiť milión vecí, ale nestačí len povedať, že choď a vystreľ. Tréner si musí dávať pozor na to, čo robí a čo rozpráva, lebo deti mu to povedia do očí. Keď im povie, aby nerozprávali na rozhodcu a on sám to spraví, spýtajú sa ho, prečo on naňho rozpráva.
Treba si vybrať, či kričať, alebo pristupovať tichým dohovorom. Tréner Klanica má zverenca, ktorý má obrovský potenciál, ale na ihrisku sa fláka a nesústredí. Vyskúšal aj krik a zrazu z neho bol iný chlapec. Avšak najväčší trest je, že chlapec nejde na zápas. Lebo keď niekomu povie, nech si dá päť kotúľov, druhý mu povie, že aj on chce. Potom to nie je trest. Skôr to rieši individuálne. Chlapec sa musí na tréning tešiť, veci rieši pokojnou formou. Kričanie nie, ponižovanie už vôbec nie. Nemôže sa stať, že prehrajú a myslia si, že za to môže jedinec. V živote nikomu nepovie, že prehrali kvôli nemu. Keď sa niekomu nedarí, ostatní ho musia povzbudiť. Niekedy naschvál vytvorí tím, kde sú štyria šikovní a jeden slabší, aby tých šikovnejších motivoval. "Som zvedavý, či sú tí šikovnejší už natoľko vyspelí, lebo platí, že tí, čo sú na ihrisku lepší, sú aj mentálne silnejší." Nechce, aby mu nikdy neprihrali. Tím je najdôležitejší. Ukazuje im to na maličkostiach, ako že celý tím ide zobrať kužele, aj keď sú len štyri.
Hodnotí mužstvo a s každým chlapcom sa o jeho výkonoch rozpráva individuálne. Nie každý musí zobrať pozitívne, keď to povie pred všetkými. Najlepšieho hráča tam dáva ako motiváciu, v hodnotení nepíše, prečo ním bol, ale povie mu to osobne. Najlepší je ten, kto dokáže najviac využiť to, čo vie. Nemusí to byť najlepší strelec či brankár s čistým kontom. Chlapci si to obľúbili a vždy sa ho po turnaji pýtajú. Niekedy je ťažké vybrať jedného, no keď ho vyberie, povie im, aký bol ten detail. Potom sa snažia robiť ten detail na ďalšom turnaji a aj mu to po tom ďalšom turnaji pripomenú. Treba im vysvetliť, že keď ich niekto kritizuje, robí to pre to, že od nich očakáva viac. Stále chce, aby každý ukazoval sto percent z toho, čo vie. Sú chlapci, ktorí pochvalu potrebujú, a sú takí, ktorých pochváli a ešte sa mu smejú a povedia, že veď vedia, že sú dobrí. Niektorých treba pochváliť pred všetkými a keď to niekto potrebuje, môže mu to extrémne pomôcť. Nemusí to byť často, ale v dôležitom momente. Sú chlapci, ktorí berú kritiku ako dospelí, dokážu nad ňou rozmýšľať. Ak sa celý život vzdelávajú, súhlasia.
Moderné metódy a trénerské vzdelávanie
Klanica hovorí, že hoci metódy, ktoré používa, si nevymyslel, sú aj takí, ktorí si myslia, že to, čo platilo pred sto rokmi, bude aj teraz. To vo veľa prípadoch platí, ale doba sa mení a tréneri musia akceptovať, že sa treba prispôsobiť. V ich klube sú všetci mladí tréneri, no majú koordinátorov, ktorí sú starší. Sú pokrokoví a od nich často idú novátorské nápady. Existujú školenia Európskej futbalovej únie (UEFA), ktoré sú na úrovni UEFA C až UEFA Pro. Sú to základné školenia, ktoré musíte mať, aby ste mohli viesť danú kategóriu. Klanica má licenciu C a robí si B, pričom na prípravky mu stačí C. Školenia organizuje Slovenský futbalový zväz (SFZ), no v podstate sú rovnaké pre celú Európu. Ak chce tréner robiť v kvalitnom klube, musí ich mať. Keby chcel byť v klube, ktorý hráva regionálne súťaže, je to viac-menej jedno, trénuje tam veľa trénerov bez licencie.
Dôležité nie sú len veľké školenia, u nich je rozšírená metóda Coerver. Ide o holandskú metódu, ktorú využívajú v top akadémiách ako napríklad Ajax Amsterdam či Benfica Lisabon. Ide o vytváranie hráča, ktorý je kreatívny, základ je práca s loptou, bez lopty sa netrénuje. Absolvovali aj seminár Interu Miláno, ktorý má vlastný systém aplikovaný vo všetkých akadémiách po celom svete, už aj na Slovensku. Zásadný rozdiel je v tom, že už na úrovni malých detí riešia taktiku. A kým oni hrávajú systémom 4+1, ich je na ihrisku viac. Čím viac hráčov, tým viac sa dá riešiť taktika. U nás ani inde sa to v tomto veku veľmi nerobí. Oni až toľko neriešia defenzívne veci, takže si treba od nich niečo zobrať. V lete tu bol kemp Atletica Madrid, na ktorom sa aktívne zúčastnili aj ich tréneri v spolupráci s trénermi z Madridu a hovorili, že v každom jednom cvičení riešia aj to, aby dieťa chápalo, prečo to robí z taktického hľadiska.
tags: #nemecky #fotbalovy #trener #o #svojom #hracovi