Obdobie detského vzdoru, často nazývané aj „prvá puberta“, predstavuje pre mnohých rodičov náročné, no zároveň kľúčové štádium vo vývoji dieťaťa. Zatiaľ čo niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia, iní čelia situáciám, ktoré testujú pevnosť rodičovských nervov. Dieťa môže byť kľudné a poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je potrebné riešiť vážnejšie situácie, nehádže sa o zem, nevrieska, neplače, nepresadzuje si s enormným úsilím svoju vôľu. Takéto deti nie sú hlučné a nezatínajú päste, na rozdiel od „nevychovaných detí od susedov“, s ktorými si ich matky a otcovia nevedia rady. Rodičia iných, tých „druhých“ detí však vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje. Pochopenie tohto obdobia ako prirodzenej fázy osamostatňovania sa, a nie ako prejavu „zlej“ povahy dieťaťa, je prvým krokom k úspešnému zvládaniu výziev, ktoré prináša.
Obdobie Vzdoru: Od Prvých Prejavov po Vrchol Samostatnosti
Obdobie detského vzdoru zvyčajne trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. Počas tohto času sa deti a ich nálady menia tak rýchlo a nepredvídateľne ako počasie. Vrchol detského vzdoru sa typicky zaznamenáva vo veku 3,5 až 4 rokov, čo znamená, že aj skúška pevnosti rodičovských nervov vtedy vrcholí. V tomto veku už deti disponujú slušnou slovnou zásobou a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie, čo sa môže prejavovať napríklad tak, že ráno dieťa pozdraví, zatiaľ čo poobede už nie. Podobne si ráno umyje zuby bez problémov, no večer kvôli tomu urobí scénu. Tento čas je pre dieťa mimoriadne dôležitý, pretože sa učí hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice a snaží si potvrdiť svoju nezávislosť, pretože už dokáže mnohé veci samo. Súčasťou tohto obdobia sú aj intenzívne záchvaty zlosti. Je dôležité si uvedomiť, že dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá plne vyvinutý zmysel pre sebakontrolu, čo sťažuje jeho schopnosť regulovať svoje emócie a správanie.
Ako sa Prejavuje Detský Vzdor v Každodenných Situáciách
Rodičia sa stretávajú s rôznymi prejavmi detského vzdoru, ktoré môžu byť pre okolie zarážajúce, no pre dieťa sú prirodzenou súčasťou jeho vývoja. Poznáte tieto situácie, ktoré dokonale ilustrujú „schopnosti“ detí v tomto období, len aby dosiahli svoje?
- Situácia č. 1: Odmietanie spolupráce u lekára. Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídu na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
- Situácia č. 2: Nepriaznivé poradie pri chôdzi. Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí, ako si dieťa predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
- Situácia č. 3: Ranné vzdorovanie pri obliekaní. Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie ani tresty.
- Situácia č. 4: Hádzanie sa o zem, keď nie je po vôli. Dvadsaťmesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
- Situácia č. 5: Odmietanie zákazu s teatralitou. Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.
Tieto príklady jasne ukazujú, že detské vzdorovanie nie je prejavom zlého úmyslu, ale skôr nezrelosti a snahy o samostatnosť.
Riešenie Detského Vzdoru: Princípy a Postupy
Zvládanie detského vzdoru si vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti a premyslený prístup. Najmä je kľúčové nekričať, nezvyšovať hlas a nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má za úlohu len nájsť optimálne riešenie, čo sa ľahko píše, no ťažko realizuje. Naším heslom nech sa stane: „Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.“
Stratégie pre Malé Deti a Záchvaty Zlosti
Ak je záchvat zlosti veľký, je potrebné z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú, a ich jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť, samozrejme tak, aby sme mu neublížili. Účinným nástrojom je aj odvedenie pozornosti. U niektorých rodín fungujú napríklad „hviezdičky na oblohe“ alebo „vtáčiky“. Vezmite dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujte, že sú na balkóne vtáčiky a idete ich pozrieť. Ak tam nie sú, povedzte, že odleteli, vyjdite s dieťaťom na balkón a hľadajte nejaké na oblohe, pričom vyzývajte dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
Nechať Dieťaťu Možnosť Rozhodnúť
Jednou z efektívnych metód je nechať dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dajte na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť. S malými deťmi je však dôležité ponúkať limitovaný výber - dvojročným deťom z dvoch možností, trojročným z troch. V dvoch rokoch sa u niektorých detí objavuje váhavosť; raz si zvolia možnosť jeden, potom druhú a neskôr sa opäť vrátia k prvej. Je to úplne v poriadku a odznie to v troch rokoch. Dôležité je tiež nedávať dieťaťu na výber niečo, čo nechcete, aby si zvolilo. Ak si môže dieťa samé pripraviť veci do škôlky, nenechávajte v skrini oblečenie, ktoré nie je v dané ročné obdobie pre neho vhodné.
Rozhodne sa Nenechať Biť
Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, je nevyhnutné chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš.“ Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme; musí byť veľmi rázny a neoblomný. Tento prístup učí dieťa rešpektovať fyzické hranice a pochopiť, že násilie nie je akceptovateľný spôsob komunikácie alebo presadzovania vôle.
Využitie Intelektuálnej Prevahy a Opačné Povely
Niekedy je vhodné využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz, ako by sme chceli od dieťaťa. Je však potrebné si overiť, či to u konkrétneho dieťaťa funguje. Táto metóda môže prekvapivo viesť k spolupráci, keď dieťa cíti, že má akúsi kontrolu nad situáciou.
Naučiť Ich Povedať, Čo Chcú
Postupne treba deti učiť, aby vyslovili, čo chcú. Frázy ako „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ pomáhajú deťom pochopiť, že dosiahnu viac verbálnou komunikáciou než krikom či trucovaním. Takto sa postupne naučia, že vyjadrením svojich potrieb a pocitov dosiahnu väčší úspech a porozumenie.
Vysvetľovať, Vysvetľovať, Vysvetľovať
Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, je dôležité vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať. Vysvetlenie, prečo niečo nebolo v poriadku alebo prečo sa niečo stalo, pomáha dieťaťu spracovať svoje emócie a pochopiť súvislosti. Rozhovor by mal byť vedený pokojne a s láskou, aby dieťa cítilo podporu a porozumenie.
Hlbšie Pohľady na Detské Správanie a Rodičovskú Rolu
Pochopiť, prečo sa deti správajú tak, ako sa správajú, otvára nové možnosti vo výchove. Najjednoduchšia a najčastejšia cesta vo výchove je totiž obviňovanie detí za to, aké sú. Uvedomme si ale, kto za čo môže. Mnohí rodičia si kladú otázky typu: „Odkiaľ sa to berie v našom dieťati? Akoby ani naše nebolo…“ Nastupujú úvahy o tom, že by sa malo lepšie učiť, malo by byť samostatnejšie, a že je potrebné byť prísnejší, určiť pravidlá a hranice, alebo naopak, byť empatickejší, trpezlivejší a pokojnejší.
Mentálny Vek a Emočná Zrelosť: Prečo je Dieťa Nadané, ale Vzdorovité?
Často sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov. Avšak emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé, a práve v tom potrebuje podporu rodičov. Mentálny vek môže v prípade pochybností stanoviť detský psychológ.
Hovoriť s Nimi Ako s Partnermi, nie Direktivne
Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie. Prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci. Ak chceme, aby deti boli zdvorilé a úctivé, nemôžeme im rozkazovať, kritizovať či súdiť, ale sami im musíme ísť príkladom.
Vývoj Mozgu a Nezrelosť Prefrontálnej Kôry
Dôležitým aspektom je pochopenie vývoja detského mozgu. Dieťa do veku 4 rokov nie je vo väčšine situácií ešte schopné regulovať svoj mozog vlastnými silami. Dôvodom je, že prefrontálna kôra, ktorá nám pomáha ovládať seba a agresívne impulzy, dlhšie sa sústrediť na jednu vec, plánovať budúcnosť, rozhodovať sa morálne a empaticky, ešte nie je zrelá. V mozgu dieťaťa mladšieho ako 4 roky nie sú ešte oblasti impulzov dobre prepojené s oblasťou inhibície (zastavenie konania/odolanie pudu). Treba si uvedomiť, že trestať dieťa za to, že v tomto období neposlúchne, nie je správne, pretože sa ešte len učí ovládať sa. Rodičia by mali do štyroch rokov pomôcť dieťaťu zvládať emócie, ktoré nemá pod kontrolou. Spôsoby, akými mu pomôžeme zvládať jeho emócie, si časom môže zvnútorniť a stanú sa jeho metódami, ktoré v budúcnosti využije. Našu výchovnú snahu môžeme ako rodičia pozorovať približne v piatich rokoch dieťaťa.
Fáza Samostatnosti: Neodporovať, ale Odlišovať sa
Ešte pred tým, ako sa vrhneme na nejaké metódy a techniky, skúsme milí rodičia na toto ťažšie obdobie nazrieť z inej perspektívy. Skutočná potreba tohto obdobia nie je odporovať, ale odlišovať sa. Detský hnev a odmietanie sú snahou dieťaťa o samostatnosť. Práve v týchto rokoch si dieťa buduje svoju identitu, spoznáva sa a vyvíja na základe reakcií, ktoré dostane od okolia na svoje správanie. Toto obdobie je živnou pôdou pre naučenie sa spoločensky prijateľných reakcií na impulzy hnevu. Tým, že sa dieťa často hnevá, my ako rodičia sa snažíme spoločensky prijateľne zvládať jeho hnev. Je to reakcia, ktorú chceme dieťa naučiť, aby si vedelo v budúcnosti samé pomôcť. Čím častejšie dieťa zažíva tú istú reakciu na svoj hnev, tým silnejšie spoje v mozgu sa vytvoria. To znamená, že spôsob, akým reagujeme na dieťa počas hnevu, sa mu stane jeho vlastným spôsobom, ako svoj hnev bude zvládať.
Dôležitosť Hraníc a Bezpečnej Citovej Väzby
Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, mu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca. Pamätáme si na chlapca s príliš benevolentnou výchovou, ktorého rodičia sa pýtali, prečo chce stále dookola počúvať rovnakú rozprávku o Jančekovi Palčekovi. V tom fantazijnom príbehu malý chlapček išiel do sveta a raz, keď sa plavil po mori, zhltla ho veľryba. On sa v jej bruchu cítil veľmi dobre a potom ho veľryba celého a živého vypľula. Dieťa fascinoval fakt, že ho ryba mohla zhltnúť, ale pritom ostal zachovaný a opäť tak mohol objavovať svet. Symbolicky tak stvárnil potrebu cítiť fyzickú blízkosť rodiča s určenými hranicami. Aj určité opakované rituály a stereotypy dieťa skôr chránia, než by mu ubližovali. Nevedomým spôsobom toto dieťa jasne naznačovalo, že potrebuje blízkosť a fyzické hranice svojej matky, aby si mohlo vychutnávať ostatný svet.
Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Ak by sme to chceli veľmi jednoducho povedať, vyznelo by to tak, že rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Samozrejme, sú vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších.
Výchova v Digitálnej Dobe a „Kult Dieťaťa“
Dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností. Záleží len na nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé. Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Znepokojujúca je situácia, keď sa rodičia stávajú svedkami toho, ako nahrádzajú svoje „živé“ správanie k dieťaťu mediálnymi obrazovkami. Dieťa sa celé hodiny hrá na svojom tablete a rodič ho vníma ako dobré a poslušné. Je to však len jeden malý príklad toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami. Hoci to nie je jediná príčina nárastu počtu nezvládnuteľných detí, prispieva to k problému.
Existuje určitý „pomyselný“ kult dieťaťa. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyznievajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi. Príkladom môže byť mladá žena, ktorá prišla s ťažkými úzkostnými stavmi. Pyšne rozprávala o svojich obetavých rodičoch, ktorí ju všade vozili, zo školy ju brali na krúžky, ktoré jej vybrali, potom sa s ňou učili. Keď sa jej pýtali, na čo si najradšej spomína, nevedela si spomenúť na žiadnu svoju hračku alebo aktivitu, keď by sa cítila spontánna, prirodzene hravá a radostná. Bola pochválená za dobré známky a jazykové znalosti, ale pred ukončením štúdia začala byť úzkostná, lebo sa zľakla reality a otvorených možností, ktoré jej život ponúka. Hovorí, že by sa najradšej vrátila do čias, keď o ničom nemusela rozhodovať. Na tomto príklade môžeme sledovať, ako prílišná zaujatosť dieťaťom obsadí jeho vnútornú realitu, a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba a je úzkostné, ak má vstúpiť samostatne do života. Je dôležité si uvedomiť, že „len dosť dobrá mama“ má emočne zdravé dieťa, ako tvrdil Donald Winnicott.
Dedičnosť a Zrkadlenie Rodičovských Problémov
Rodičia sú hrdí a šťastní, ak ich dieťa dosahuje úspechy, je poslušné, učí sa na čisté jednotky. Čo však, ak je nepozorné, neposlušné, lenivé, ustráchané, zlostné, agresívne? Výskumy v oblasti genetiky potvrdzujú biologickú dedičnosť traumy. Prežitá trauma mení štruktúru DNA, dochádza k mutácii génov, a takéto zmeny sa dedia. Dieťa dedí všetko vonkajšie aj vnútorné, farbu očí aj strachy. Rodičia odovzdávajú deťom zážitky z detstva, emócie, povahové črty, schopnosti, nadanie, dispozície k chorobám. Podmienky, v ktorých deti žijú, určujú, čo sa u nich aktivuje, ktoré rodičovské schopnosti a vlastnosti začnú znovu prežívať a prejavovať. Tie pozitívne sa môžu kultivovať a zdokonaľovať. Hoci máte pocit, že všetko zlé zmizlo z vašej pamäti, bunečná pamäť tela to má uložené v génoch a prostredníctvom vajíčka a spermie sa to odovzdáva ďalším generáciám.
Deti nevedia, prečo sú také, nevedia, čo s emóciami, ktoré cítia, ani nevedia, prečo ich cítia. Deti zrkadlia problémy svojich rodičov a ich správanie má hlboký význam a svoj účel. Otázky „prečo si to urobil, prečo si taký?“, deti zneisťujú, nútia vymýšľať príbehy a rôzne alibi. Predovšetkým sa deti po nich cítia vinné za to, aké sú. Ak nepochopíte, čo vám správaním naznačujú, môže prísť aj ich ochorenie. „Zlé“ deti majú svoj význam pre rodinu a celý rod. Majú silu byť neposlušné, aj keď sú za to trestané. Ak vaše šesťročné dieťa vzdoruje, nerešpektuje vás, svojou neposlušnosťou vám môže ukazovať, ako sa treba presadiť, brániť a ísť svojou cestou. Zamyslite sa, či ste náhodou neboli poslušné dieťa, plniace všetky príkazy. Každé zranenie, každá trauma, ktorú ste zažili vy alebo vaši rodičia v detstve, vypláva na povrch v čase, keď vaše terajšie dieťa bude v tomto veku. Otvorte svoju „trinástu komnatu“, pretože pre deti neexistujú tajomstvá. Racionálne to nechápu, ale cítia neznámu silu emócií strachu, hnevu, smútku, viny, agresie. Pre rodičov je to určitá navigácia a príležitosť vstúpiť do seba. Možnosť, ako nájsť zabudnutý príbeh, znovu ho prežiť, a ukončiť tieto detské emócie. Ak vyriešite svoje traumy, vaše dieťa prestane mať dôvod vás na ne upozorňovať. Emócie, ktoré takto ukončíte, sa k vám a k vašim deťom už nebudú vracať. Pamätajte: „Cesta riešenia je moja.“ Práca s vnútorným dieťaťom je postupný proces, ku ktorému vás chcú deti prinútiť.
Komunikácia ako Kľúč: Podpora Rozvoja Reči a Porozumenia
Reč sa u každého dieťaťa vyvíja individuálne. Dieťa už vo veku niekoľkých mesiacov vydáva hrdelné zvuky, ktoré sa neskôr zmenia na prvé pokusy o slová. Približne polročné dieťa by malo vedieť zopakovať slabiky (ma-ma, ta-ta, pa-pa), v 10 mesiacoch už by malo vedieť napodobniť zvieratká a pomenovať rodičov, v jednom roku vysloviť jednoduché vety (dve slová dávajúce význam). Do konca prvého roka prechádza dieťa prípravnou fázou vývoja reči, zvyčajne nepoužíva slová, precvičuje si artikulačné orgány. Po prvom roku sa už objavujú prvé slová a vety. V 1,5 roku už zvyčajne ovláda 50+ slov a má svoj detský žargón, ktorým pomenúva veci. Pokiaľ dieťa po dovŕšení dvoch rokov života nekomunikuje (nevyjadruje svoje potreby, pocity, nežiada o pomoc či opakovanie nejakej činnosti), môže ísť o oneskorený vývoj reči, predĺženú fyziologickú bezrečovosť. Avšak iba v prípade, že dieťa nemá iné problémy, teda počuje, nie sú narušené rečové orgány, nemá narušený zrak, oneskorený duševný vývoj a je dostatočne stimulované okolím k vývoju reči. To, že dieťa mlčí alebo nekomunikuje podľa tabuliek, nemusí byť nutne problém. Všímajte si, či drobec používa zrozumiteľné slová, prípadne pseudoslová a tvorí dvojslovné kombinácie. Dôležitá je i neverbálna komunikácia - plač, mimika, gestá. Niekedy totiž dieťa rozumie všetkému, čo mu hovoríte, len jednoducho nechce rozprávať. Deti, s ktorými sa rodičia rozprávajú už od narodenia (prípadne ešte v brušku), začínajú rozprávať skôr. Odporúča sa s nimi rozprávať rečou dospelých, nepoužívať zdrobneniny ani citoslovce.
Metóda Baby Signs: Keď ešte neprídu slová
Frustrácia z neschopnosti vyjadriť svoje potreby a želania môže byť jednou z hlavných príčin vzdorovitého správania. Metóda Baby Signs ponúka cestu, ako sa dohovoriť, než prídu slová. U detí s oneskoreným vývojom reči to platí dvojnásobne. Keď dieťa v dvoch rokoch začne ukazovať znaky ako „EŠTE + MLIEKO“, začne si aj v mozgu vytvárať komunikačné vzorce. Pre túto chvíľu je úplne jedno, že nepovedalo „ete brm“ alebo „ešte mlieko“. Dieťa komunikuje, rozvíja sa mu aj myslenie. Nepociťuje frustráciu z toho, že niečo chce, nevie to povedať a nikto ho nechápe. Táto metóda vychádza z prirodzených gest a znakov, ktoré v podstate iba rozvíja a rozširuje slovník znakov. Pracuje postupne až so 100 znakmi, ktoré si rodičia ďalej upravujú podľa vlastných potrieb a nezriedka si vymýšľajú aj ďalšie. Učenie aj používanie znakov je veľmi jednoduché a ľahko zvládnuteľné ako pre batoľa, tak aj pre jeho rodičov. Je to navyše zábava a spôsob, ako si vytvoriť väčšie puto a cestu k porozumeniu. Obava, že by sa vďaka znakovaniu vývoj reči zastavil, alebo nejako obmedzil je pomerne častá, avšak výskum preukázal pravý opak. Keď dáte dieťaťu zakúsiť pocit, že niečo môže oznámiť samo, veľmi ho to motivuje v rozvoji komunikácie. Metóda Baby Signs bola skúmaná aj u detí s poruchami sluchu, Downovým syndrómom a u detí s poruchami autistického spektra. U všetkých týchto skupín bol preukázaný prínos znakovania pri starostlivosti o tieto deti.
Rodičovstvo s Nadhľadom a Božskou Trpezlivosťou
Zvládanie detského vzdoru a neposlušnosti je nepretržitá výzva, ktorá si vyžaduje nielen znalosti, ale aj neustálu sebareflexiu a trpezlivosť.
8 dôležitých rád pre rodičov detí v období vzdoru:
- Myslite skôr, ako začnete hovoriť: Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite skôr, ako budete reagovať. Pamätajte na to, že ak raz niečo vyslovíte, nebudete to môcť vziať už nikdy späť.
- Pamätajte, že veci sú nahraditeľné, ale deti nie: Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza. Myslite na to, keď budete dieťa karhať.
- Dodržte svoje slová: Niekedy sú dni, kedy sa nič nedarí. Vyhrážka nasleduje vyhrážku, no nič sa v správaní detí nezmení k lepšiemu. A čo je horšie, nič z toho reálne neviete splniť a nesplníte. Aký výchovný význam má niečo takéto? Pred tým, ako niečo vyslovíte, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte.
- Táto neposlušnosť nie je osobný útok voči vám: Deti najčastejšie nemajú rady, čo ste povedali alebo aký trest dostali. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju z pozície moci vyriešili vy. Nehovorte, že je dieťa „zlé“, „protivné“ a podobne. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať.
- Malé deti vždy hovoria nevhodné veci v najnevhodnejší čas: Pamätáte sa, ako ste naposledy v hneve vyslovili niečo, za čo sa ešte stále hanbíte? Ak to dnes počujete v hneve a vo vypätej situácii z detských úst, určite vás to zamrzí ešte viac.
- Občas opustite izbu a len sa schlaďte: Nie je nič neprípustné, ak sa vo vypätej situácii na chvíľu schladíte a opustíte izbu. Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu, ktorý roky budujete a chcete, aby bol krásny.
- Neočakávajte viac, ako sú vaše deti schopné zvládnuť: Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6-ročný súrodenec. Ak má 5, nemôže sa správať rovnako ako 7-ročné dieťa. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte. Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu. Dieťa vo vás nebude cítiť oporu, ak ho trestáte za niečo, čo nie je v jeho silách.
- Pamätajte, že aj keď vám to teraz vôbec nepríde smiešne, o pár rokov určite bude: Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Určite to dnes nie je ľahké, keď máte deficit spánku a ste v neustálom strese, ale verte, že sa na tých nepríjemných situáciách o pár rokov z chuti zasmejete. Budete sa smiať na tom, ako váš syn v období vzdoru ležal v supermarkete na zemi a neoblomne od vás žiadal štvrtú sladkosť alebo ako ste sa od hanby skoro pod zem prepadli, keď na pieskovisku vykríkol neslušnú nadávku, ktorú kdesi započul. Verte, všetky tieto situácie si budete detailne pamätať, ale budete sa na nich smiať.
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka! Je dôležité, aby sa rodič nikdy nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. Toto žiaduce a terapeutické „duchom prítomný“ prístup je kľúčový. Výchovnú nezvládnuteľnosť považujme za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
tags: #neposlusne #dvojrocne #dieta