Prečo sa niektorým ženám nedarí byť šťastnými vo vzťahu s ich partnerom? Často je dôvodom negatívny zážitok z detstva. Keď sa mama nemala rada, nestarala sa o seba, dievča to mohlo považovať za samozrejmosť. A keď vyrástla, nevedome začala pre seba vytvárať rovnaké podmienky, v ktorých žila ako dieťa. To znamená hľadať mužov potvrdzujúcich jej bezmocnosť a neistotu, ako aj vzťahy vedúce k utrpeniu. Tento článok sa ponorí do hĺbky problematiky emocionálnej nezrelosti, jej koreňov v detstve a dopadov na dospelé vzťahy, pričom ponúkne aj cesty k náprave a budovaniu zdravej emocionálnej zrelosti pre seba i pre budúce generácie.
Korene nezrelého správania žien vo vzťahoch
Základom emocionálnej nezrelosti a problémov vo vzťahoch v dospelosti sú často zážitky z detstva. Nemilované ženy sa boja opustenia a odmietnutia. Strach ich mení na emocionálne nestabilné osoby, kvôli čomu si potom neraz vyberú toho nesprávneho. Ak vo svojom detstve neboli milované a chránené, s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú vnímať svet ako bezpečné miesto, v ktorom sa dá každému dôverovať. Táto hlboko zakorenená neistota a citová zraniteľnosť sa prejavuje v rôznych aspektoch ich života a vzťahov.
Chyby pri výbere partnera: Opakovanie vzorcov z detstva
Slobodné ženy robia pri výbere muža deväť základných chýb, ktoré sú často dôsledkom ich emocionálnej nezrelosti a nevyriešených detských zážitkov. Priťahujú ich predstavitelia silnejšieho pohlavia s výraznými negatívnymi vlastnosťami, ako je narcizmus, hrubosť, panovačnosť či ignorovanie pozitív. Pravdepodobne takého, ktorý by rozvíjal najlepšie ženské kvality. Avšak pre nemilované ženy je to často ťažké.
Orientácia na obvyklé: Ženy nevedome hľadajú to, o čom už majú istú predstavu. Týmto spôsobom opakujú predošlé životné skúsenosti: s ľuďmi, ktorí sa podobajú ich rodičom. Nadmerná ostražitosť priláka do ich života jednotlivcov, pri ktorých by mali byť opatrnejšie, čím sa kruh opakuje.
Život v ilúziách: Mnohé majú pocit, že húževnatosť je prirodzenou mužskou vlastnosťou. Žena sa musí dobýjať. Vidia vytrvalosť vo vzdorujúcom správaní, neskorých telefonátoch, nekonečných správach. A tí, ktorí sa správajú „decente“, ich až tak nezaujímajú.
Nesprávne ponímanie lásky: Ženy, ktoré neboli milované svojimi matkami, neveria, že by sa mohli len tak do niekoho zamilovať. Lásku si chcú zaslúžiť, bojovať za ňu, ale aj trpieť kvôli nej. Takéto ženy si pletú pocity bolesti s nenávisťou, čo im pri hľadaní ich budúceho partnera vôbec nepomáha.
Zvyk obviňovať samého seba: Pocity neustáleho sebakritizovania majú tiež korene z nášho detstva. Hovoriť „Áno, som vinný/á,“ je pre dieťa oveľa jednoduchšie než brániť svoje vlastné stanovisko. Ak odvrkuje manžel, keď sa ho niečo pýtate, je veľmi pravdepodobné, že si to žena berie za vinu a má pocit, že sa ho to opýtala v nesprávny čas, príliš ho rozrušila a vyprovokovala ho svojou prítomnosťou.
Nedôvera k svojim citom: V prípade, že matky svojim dcéram hovorili, že sú precitlivené a emocionálne, po tom, ako dozrejú, začínajú pochybovať, či mať nejaké obavy je vôbec normálne. Takéto ženy sa budú znepokojovať aj nad maličkosťami a spochybňovať svoju adekvátnosť. Ak sa v minulosti zaobchádzalo s pocitmi tejto ženy opovrhujúcim spôsobom, v dospelosti to nebude o nič lepšie, pretože aj ona sama sa k nim bude stavať rovnako. S najväčšou pravdepodobnosťou dá takáto žena mužovi právo rozhodovať všetky veci za ňu.
Nepochopenie príčin neistoty: Ženy hľadajú u mužov tú lásku, ktorú v detstve nedostali. Cítia sa ublížene a zraniteľne. A práve tieto pocity im bránia rozpoznať skutočnú lásku. Kvôli strachu z popálenia a neistoty si k nej samé zatarasia cestu.
Chýbajúci model zdravých vzťahov: Je to jasné. Aj v prípade, že žena tuší, že niečo nie je v poriadku, nevie, ako by sa k tomu mala postaviť. A nevedia to dovtedy, kým samé nenájdu dobrý príklad z reálneho života.
Strach zo samoty: Každému dievčatku sa zdá, že ona jediná je taká nešťastnica. A hoci by jej matka mala tento nezmysel vyvrátiť, nestane sa tak. Takéto dievča však stále verí, že na osamelosti nie je nič zlé. Potrebuje mať pri sebe človeka, ktorý ju pochopí a podporí. Jej úlohou vo svete dospelých je nájsť náklonnosť, v ktorej sa bude cítiť bezpečne.
Emočne nezrelí rodičia: Charakteristika a dôsledky
Emocionálna zrelosť chýba mnohým rodičom, napriek tomu sa vyžaduje od detí. Jej spoločným menovateľom je rovnako emocionálne nezrelý rodič, ktorý nebol schopný dieťaťu odovzdať sociálne zručnosti a vytvoriť dostatočne stabilné prostredie, aby sa vyvíjalo a dozrelo. Emočne nezrelí rodičia si so svojím dieťaťom nevedia vytvoriť emocionálne puto a uprednostňujú svoje vlastné potreby pred potrebami dieťaťa. „Bohužiaľ, vinu deti často hádžu na seba,“ hovorí psychologička Stanislava Kováčová. „V útlom detstve je rodič pre ne celým svetom. Deti prirodzene vzťahujú všetko na seba. Myslia si, že všetko, čo sa deje, sa ich týka. Ak im rodič nedáva niečo, čo potrebujú, tak čia to v očiach detí môže byť vina, ak nie ich vlastná?“
Takíto rodičia nedokážu emočne uspokojiť svoje deti. Vo vzťahu chýba láskyplná interakcia, ktorá by vychádzala z potrieb detí a nie z potrieb rodiča. Sú menej predvídateľní a môžu byť reaktívni, reagovať prehnane aj na malé problémy, s ktorými dieťa príde. Pozornosť a porozumenie deťom dokážu bez problémov dávať, keď sú choré, a empatiu môžu prejaviť, ak nie sú v strese. Reagovať na smútok si však vyžaduje blízkosť a to, že sa rodič na chvíľu odosobní a venuje sa naplno dieťaťu. Lenže emočne nezrelí rodičia sa boja emočnej blízkosti. Majú problém vcítiť sa do prežívania druhého, takže veľakrát dieťa odbijú, zmenia tému alebo jeho problém bagatelizujú a povedia: „Nepreháňaj, nie je to také strašné.“ Hovoria to preto, lebo pre nich je náročné byť tam pre to dieťa. Starostlivosť o dieťa pre nich znamená zabezpečiť jeho základné fyziologické potreby, aby nebolo hladné, malo kde spať, kde bývať. Nereflektujú to, čo sa im deje, a nedokážu si svoje správanie dať do kontextu.
„Nerobia to naschvál,“ objasňuje psychologička Stanislava Kováčová. „Robia to preto, lebo sú v emočnej oblasti na vývinovo nižšej úrovni.“ Zároveň môžu byť v mnohých ďalších oblastiach veľmi zrelí - úspešní manažéri, politici, obľúbení vo svojich sociálnych skupinách, intelektovo vyspelí. Koncept emočne nezrelých rodičov nie je binárny, ale skôr škála, pričom človek sa môže pohybovať pri jednom extréme, na druhom konci škály alebo niekde v strede. Uprednostňujú svoje potreby pred potrebami dieťaťa, pretože sa veľmi ťažko odpútavajú od toho, čo pociťujú oni, a je u nich veľmi silne rozvinutý egocentrizmus. Potrebujú, aby sa veci točili okolo nich, aby ich potreby boli napĺňané, aby im v tom ľudia asistovali a upokojovali ich, keď to potrebujú.
Dieťa sa bohužiaľ väčšinou naladí na potreby rodiča, pretože je od vzťahu s rodičom závislé, ten vzťah je preň prvoradý. Urobí všetko preto, aby ho nestratilo. Tým pádom prispôsobí aj samo seba, potlačí seba a svoje potreby preto, aby mohlo s rodičom fungovať. Zo strany rodiča potom dochádza k tzv. pripútaniu (enmeshment), čo je akási náhrada emočnej blízkosti, búranie hraníc vo vzťahoch medzi jednotlivými členmi rodiny. Rodič napríklad nerešpektuje súkromie detí a možno ani svojho partnera. Je to taká potreba byť na emočnej úrovni jedným. Keď rodič prežíva nejakú emóciu, „nakazí“ ňou aj ostatných. Dieťa sa naučí, že jeho vnútorné prežívanie nie je podstatné.
Emočne nezrelí rodičia nedosahujú túto kontrolu vedome, ich správanie je skôr inštinktom prežitia. Robia všetko, čo musia, aby v danej chvíli cítili, že majú veci pod kontrolou a sú v bezpečí. Nechcú vedome ublížiť dieťaťu. Ani spätne si neuvedomujú, že urobili niečo nevhodné, pretože na to by museli najprv reflektovať a zamýšľať sa nad svojou úlohou.
Závažná chyba rodičov pri výchove detí. Ako vychovať šťastné dieťa?
Ako sa cíti dieťa takéhoto rodiča? Dieťa má jednu rodinu, v ktorej vyrastá, a nevie svoju skúsenosť príliš porovnať. Citlivejšie a vnímavé deti pociťujú určitú frustráciu alebo osamelosť. Môžu mať pocit, že im rodičia nerozumejú, ale nedokážu pomenovať, čo je za tým. Tú frustráciu a osamelosť začnú preto vnímať ako normu. V útlom detstve rodič je pre ne celým svetom, a tak všetko vzťahujú na seba. Hovorí si - ak by som bol taký alebo onaký, jednoducho iný, ak by som bol lepší, tak by sa nemuselo diať to, čo sa deje. Deti potrebujú blízku osobu, rodiča, pretože ešte nedokážu fungovať samostatne. Citlivé deti emočne nezrelých rodičov sa naučia vnímať, ako sa cítia ostatní. Prílišná zameranosť na emočný stav toho druhého na vlastný úkor je nevýhodou. Môžu mať ďalej silný pocit, že „ak som skutočne sám sebou, nebudem milovaný“. Lindsay Gibson vo svojej knihe o emočne nezrelých rodičoch rozdelila deti na dve skupiny: internalizátorov a externalizátorov. Internalizátori pochybujú o svojich pocitoch, myšlienkach, pohľade na realitu a o svojej vlastnej hodnote, čo často vedie k úzkostiam, nízkej sebadôvere a depresiám.
Dieťa ako zrkadlo rodiča: Vplyv nálady a stresu
Dieťa neustále nasáva našu náladu. Keď sa zamyslíme, ako veľmi nás ovplyvňujú ľudia, ktorými sme obklopení, prostredie, v ktorom sa nachádzame, strava, ktorú konzumujeme, aktivity, ktoré vykonávame, uvedomíme si, ako všetko dokopy tvorí našu náladu a potenciálne nás stresuje alebo rozveseľuje. Dieťa je naše zrkadlo, pozor na to. Skôr než začnú deti hovoriť a vyjadrovať svoje pocity slovami, demonštrujú ich svojím správaním. Odborníci tvrdia, že spôsob, akým držíme dieťa, keď sme v strese, pohľad, aký mu venujeme a tón hlasu sú nepopierateľnými spúšťačmi rovnakej nálady u dieťaťa ako má matka. Dokonca tvrdia, že negatívne emócie matky sa u dieťaťa niekoľkokrát znásobujú. U dieťaťa sa zrýchľuje tlkot srdca, je nervózne, plačlivé a neschopné zaspať. Dôležitá vec, ktorú si potrebujeme uvedomiť je, že nervózna a nešťastná mama nemôže očakávať šťastné, spokojné a veselé dieťa.
David Code, autor bestselleru "Deti nás vo všetkom kopírujú: Stres rodičov je pre dieťa toxický", tvrdí, že neexistuje čas, kedy stres rodičov negatívne nevplýva na dieťa, ale najkritickejšie obdobie je už počas tehotenstva. Mozog dieťaťa i jeho gény sú zasiahnuté. Výskum preukázal súvis medzi stresom tehotnej ženy a problémami vo vývine detí, nevynímajúc nervové vypätie, ADHD a zvýšené riziko autizmu. Stresový hormón kortizol v tele matky ovplyvňuje vývin mozgu plodu. Tehotná žena, vystavená nadmernému a dlhodobému stresu podáva stresový hormón prostredníctvom placenty priamo svojmu dieťaťu. Plod automaticky reaguje a prispôsobuje svoj mozog výrazne stresovému prostrediu, ktoré ho po narodení čaká. David Code preto považuje za najdôležitejšiu métu princíp mieru a pokoja. Pre dieťa nie je dôležité šesťkrát do dňa počuť, ako veľmi ho ľúbime. Oveľa dôležitejšie je preň vytvoriť prostredie bez stresu, obáv a hrozieb.
Dlhodobé štúdie na deťoch konštantne vystavených stresujúcemu domácemu prostrediu preukázali zmeny na mozgu a psychike dieťaťa. Dieťa svojich rodičov miluje bezpodmienečne a sú preň vzorom. Spôsob, akým sa vyrovnávame so stresom, prijme ľahko za svoj. Problémové správanie detí vyplýva zo stresu, ktorému dieťa čelí. Výskumy potvrdzujú, že stres rodičov a problematické správanie detí majú významný súvis.
- Neistota: Dieťa, ktoré je často alebo neustále vystavené napätým a stresujúcim situáciám súvisiacim so zlou náladou v rodine, trpí pocitmi neistoty a viny. Dieťa nie je schopné rozlíšiť, z čoho pramení zlá nálada a vníma iba napätú atmosféru, ktorá ho frustruje.
- Depresia a nervozita: Dieťa, trpiace v rodine, kde sú smútok, nervozita a depresia rodiča každodennou realitou, prijíma tieto pocity za svoje. Dieťa začne trpieť úzkosťou a značnou nervozitou. Jeho potláčané pocity, ktoré nedá najavo v domácnosti, sa väčšinou vyhrotia v školskom prostredí alebo medzi vrstovníkmi.
- Agresivita: Rodičia, ktorí sú často zle naladení, nie sú schopní dostatočne a kvalitne sa venovať dieťaťu. Dieťa vníma ich zlú náladu ako nezáujem o svoju osobu. Dieťa začne na seba upozorňovať nežiadúcim správaním, a to hlavne agresivitou voči druhým deťom, zvieratám a hračkám.
- Obezita: Deti, žijúce v stresujúcom prostredí, konzumujú výrazne viac nezdravého jedla a polotovarov. Vyplýva to zo skutočnosti, že unavený a vyčerpaný rodič nemá dostatok energie a chuti pripravovať dieťaťu aj sebe hodnotnú stravu.
Od emocionálnej zanedbanosti k zrelosti: Cesta k transformácii
Americká psychologická asociácia definuje emocionálnu zrelosť ako vysokú a primeranú úroveň kontroly a vyjadrovania emócií. Znamená uvedomovať si, čo cítime, vedieť emócie pomenovať a adekvátne ich vyjadriť bez toho, aby sme ublížili ostatným. Emocionálne zrelý človek skúma svoje prežívanie aj myšlienky s cieľom efektívne zvládať a vyrovnať sa s náročnými pocitmi. Rovnakú úroveň pochopenia má aj pre ostatných. Podľa poradkyne pre duševné zdravie Jennifer Vincent si uvedomuje nielen seba, ale aj prežívanie druhých, ku ktorým cíti empatiu, vie sa vžiť do ich kože a pozrieť sa na situáciu z ich pohľadu. Neobviňuje okolie, partnera či deti za pocity, ktoré prežíva, naopak preberá za ne a svoje konanie zodpovednosť. Vďaka tomu dokáže pristúpiť k riešeniu nezhôd a konfliktov bez toho, aby prišlo na krik, osočovanie a slová, ktoré by neskôr ľutoval. Rovnako dokáže prijať konštruktívnu kritiku bez toho, aby sa urazil či horlivo obraňoval, pretože umožňuje druhým slobodne sa vyjadriť. Táto schopnosť hrá kľúčovú úlohu v budovaní šťastných a naplnených vzťahov.
Americká behaviorálna klinika opisuje emocionálne zrelého človeka ako osobu, ktorá si vie priznať chybu, túži sa posúvať a osvojiť si prospešnejšie návyky a spôsoby správania a myslenia. Neváha sa nechať poučiť, je flexibilná, rada sa rozpráva s ľuďmi, ktorí vidia veci inak. Ak prežíva stres alebo nepríjemné obdobie, rodina okolo nej nemusí chodiť po špičkách, pretože si svoje napätie na nikom nevybíja. Vie, že jej pocity nedefinujú to, kým je.
Emocionálne nezrelý rodič naopak viní dieťa za svoje prežívanie a činy. Ak sa rozčúli alebo stratí nervy, je to vina dieťaťa, pretože ho nemalo provokovať. Nie je schopný prebrať zodpovednosť za svoje činy a prežívanie. Obyčajne ide o impulzívneho človeka, ktorý sa nevie ovládať. Viac mu záleží na tom, ako ho vidia ostatní, než na tom, ako ho vidia vlastné deti. Žiada od nich rešpekt, poslušnosť a lojalitu bez toho, aby sa o ne zaslúžil. Aby si udržal dojem dokonalosti pred svetom, neváha deti zobraziť v negatívnom svetle. Sťažuje sa známym, že mu doma nepomáhajú, hoci v skutočnosti ich od pomoci odrádza kritikou, že nič neurobia poriadne. Stavia sa do pozície obete, na ktorú je svet zlý, pretože nie je schopný pochopiť, že jeho slová a činy majú dôsledky. Radšej obviní okolie (rodinu) než by si priznal, že problém je aj v ňom. Svoje dospelé deti nevníma ako samostatné osoby, ale stále ako deti, ktoré sú mu dlžné všetko, čo pre ne obetoval. Ak si dospelé deti udržiavajú od neho mierny odstup, aby mohli voľne dýchať, emocionálne nezrelý rodič sa sťažuje všetkým, ktorí sú ochotní ho počúvať, aké nevďačné deti má.
S emocionálne nezrelým rodičom je nesmierne náročné vyjsť najmä preto, že nie je ochotný zmeniť svoj pohľad na situáciu a hlavne na seba. Akékoľvek pokusy o zlepšenie vzťahu a snaha vyjadriť, ako na nás jeho chovanie pôsobí, berie ako kritiku. Bráni sa, ľutuje, naše slová berie ako krivdu. Nie je preto prekvapením, že so svojimi deťmi má povrchný alebo žiadny vzťah. „Emocionálne zrelá osoba je flexibilná a otvorená zmenám. Je schopná zohľadniť myšlienky, ktoré sa líšia od jej vlastných, čo zvyšuje schopnosť robiť kompromisy s ostatnými,” hovorí klinická psychologička Lisa Lawless, Ph.D. „Svoje myšlienky a pocity vyjadruje zdravým a konštruktívnym spôsobom, pričom dbá na to, aby sa k druhým správal s rešpektom a presne to žiada aj od ostatných.” Práve preto majú lepšie vzťahy so svojimi deťmi.
Mentálne nastavenie emocionálne zrelého rodiča
Psychologička Rogers vedie svojich klientov k výchove bez hnevu a zlosti - voči deťom, ale aj sebe, s heslom disciplína bez škôd a ohrozenia vzťahu. Jej príspevky poukazujú na mentalitu emocionálne zrelého rodiča:
Vyvádzanie a zlé správanie dieťaťa nie je o mne, neberiem to osobne: Emocionálne zrelý rodič si uvedomuje, že ak dieťa prežíva sklamanie, hnev alebo ľútosť, emócia je na ne prisilná. Musí sa s ňou spoznať a naučiť sa ju spracovať. A to sa naučí len v bezpečnom náručí rodiča. Odosobní sa, pretože vie, že nejde o neho. Dieťa mu nechce spôsobovať náročné chvíle, ono tie náročné chvíle samo práve prežíva.
Nežiaduce správanie vyjadruje nenaplnené potreby alebo nerozvinuté zručnosti: Dospelí všeobecne robia tú chybu, že berú deti ako dospelé. Očakávajú od nich, že sa budú ovládať, sedieť nehlučne na mieste, premýšľať logicky. Všetko toto je nad ich možnosti, pretože ich osobnosť a mozog sú ešte len vo vývoji. Sú emočné bytosti, ktoré intenzívnymi pocitmi dávajú najavo, ak im niečo chýba alebo niečo prebýva. Už od narodenia používajú emócie na to, aby prežili. Dospelí mylne predpokladajú, že vyjadrovanie prostredníctvom emócií zmizne, len čo sa naučia rozprávať. Deti si postupne osvojujú jazyk, aby sa vedeli dorozumieť a vyjadriť, čo potrebujú. A práve od rodičov závisí, ako efektívne sa to naučia. Trpezlivé a láskavé zaobchádzanie ho naučí slovami vyjadrovať, čo prežíva.
Chcem dosiahnuť spoluprácu s dieťaťom, nie jeho slepú poslušnosť: Poslušnosť neznamená dobre vychované dieťa, znamená vystrašené dieťa. Znamená dieťa, ktoré sa príliš desí nesúhlasiť. Vyjadruje dieťa, ktoré sa bojí svojho rodiča. A presne tak sa bojí vyjadriť aj svoj nesúhlas a opačný názor. Ak sa rodiča bojí, prestane mu dôverovať a zverovať sa aj s pozitívnymi vecami. Emocionálne zrelý rodič vie, že pre vývoj osobnosti dieťaťa je zdravé, ak má „vlastnú hlavu” a vyjadrí nesúhlas či hnev. Nezrelí rodičia to naopak berú ako útok na svoju autoritu a snažia sa dieťa donútiť k slepej poslušnosti; zrelí rodičia ho vypočujú, aby sa necítilo utlačené a o to ochotnejšie spolupracovalo.
Ak chcem, aby sa dieťa správalo lepšie, musím sa správať lepšie aj ja: Emocionálne zrelý rodič vie, že ho dieťa podvedome napodobňuje. Správa sa preto takým spôsobom, aký chce vidieť aj u dieťaťa. Uvedomuje si, že dieťa je zrkadlom domácnosti, produktom atmosféry v rodine a vzťahu rodičov. Ak chce, aby sa dieťa slušne správalo, správa sa slušne najmä k nemu. Pokiaľ chce úprimnosť, je k dieťaťu úprimný a nesklame jeho dôveru. Emocionálne nezrelý rodič naopak vyžaduje autoritu a úctu bez toho, aby si ju akýmkoľvek spôsobom zaslúžil; žiada autoritu kráľa pričom prijíma zodpovednosť batoľaťa.
Keď dieťa vyvádza alebo plače, netrápi mňa - ono samé sa trápi: Ako prezradil prvý bod, emocionálne zrelý rodič vie, že správanie dieťaťa nie je o ňom, preto ho neberie osobne. Uvedomuje si, že neadekvátnym správaním vyjadruje dieťa silné emócie, s ktorými si nevie rady, alebo reaguje na situáciu, na ktorú nemá rozvinuté zručnosti. Vie, že dieťa v tom momente prežíva ťažké chvíle, a aby ich zvládlo, potrebuje bezpečie a istotu rodičovskej náruče. Ovplýva empatiou, vie sa vcítiť do kože dieťaťa, odosobní sa, jeho správanie či slová neberie osobne. Emocionálne nezrelý rodič si naopak vyvádzanie, plač alebo hnev dieťaťa vysvetlí ako útok na seba; nepremýšľa nad tým, že sa dieťa trápi, ale nad tým, že ho v spoločnosti zahanbuje a robí mu naprieky.
Praktické kroky k emocionálnej zrelosti pre dospelých
Dozrievať a vyliečiť všetky jazvy je bolestivá a dlhá cesta. Podstatné však je, že ste vykročili. Chcete byť lepším človekom a lepším rodičom pre svoje dieťa, a len na tom záleží. Nič nie je desivejšie ako pozrieť sa sám sebe do očí a vidieť sa v celej svojej podstate; s nedokonalosťami, za ktoré nás kritizovali, a s chybami, ktoré boli dôsledkom nášho strachu, že stratíme lásku rodičov. Ale vykročiť na cestu je prvým krokom k zlepšeniu vášho vzťahu s dieťaťom. Môžete byť na seba právom hrdí.
Ak ste od dosiahnutia emocionálnej zrelosti ešte ďaleko, nezúfajte - len málokto je v cieli. Existujú ale spôsoby, akým si okrem terapie pomôcť aj samostatne. Najdôležitejším prvkom v zrelosti je uvedomovať si, čo cítime a identifikovať dôvod prečo. Dajte však pozor - nikdy nehádžte vinu za vlastné emócie na druhých. Priznajte si, že vás slová blízkeho ranili a premýšľajte prečo. Veďte si denník, ktorý vám pomôže pochopiť, čo sa vo vás deje a upratať vaše myšlienky. Píšte každý deň, hoci len päť minút - čo ste zažili, čo ste pri tom prežívali, aké myšlienky sú s pocitmi spojené.
Vzťahová poradkyňa Robyn Smith radí, aby ste sa obklopovali ľuďmi, ktorí vás ľúbia a majú na srdci vaše dobro. Štúdia z roku 2016 preukázala úzke spojenie emocionálnej nevyzretosti s pocitom samoty. Z toho dôvodu sa títo ľudia upínajú na akúkoľvek spoločnosť a vzťah, hoci je toxický a neuspokojivý. Ako radí Smith, netrávte čas v spoločnosti niekoho len preto, aby ste neboli sami. Tí správni ľudia, ktorým na vás záleží, vás dokázať posunúť dopredu - stačí im len načúvať. Smith taktiež odporúča načúvať svojmu telu: kde sa aká emócia prejavuje a akým spôsobom. Jennifer Vincent dodáva, že v pochopení seba nám môžu nesmierne pomôcť aj podcasty a odborné knihy. Pokiaľ sa ešte necítite na rozhovor s odborníkom, pokojne začnite nimi.
Pokiaľ ide o vzťahy s emocionálne nezrelými rodičmi, tí sú s najväčšou pravdepodobnosťou stále tými istými ľuďmi ako vtedy, keď boli ich deti malé. Stále sa môžu pokúšať držať si kontrolu nad svojimi už dospelými deťmi. Rozdiel je v tom, že dospelé deti majú už viac uvedomenia a nástrojov na to, aby si dokázali nastavovať hranice v kontakte, aby dokázali rozpoznať podpásovky, zastať sa samých seba a nedať sa zahltiť. Ak je vzťah pre človeka príliš ubíjajúci a toxický, prerušenie kontaktu je tiež riešením. Treba si dávať pozor, pretože možno potreba porozprávať sa s rodičmi pramení z fantázie, ktorú deti majú, že môžu zmeniť pocity a správanie iných voči nim. Nehovoríme, že to nie je možné, ale netreba do toho ísť s veľkými očakávaniami. Emocionálne nezrelé osoby sa nad takýmito vecami nezamýšľajú a s najväčšou pravdepodobnosťou sa to nezmení ani v momente, ak by im ich dieťa rozpovedalo, nad čím premýšľa v súvislosti so svojím detstvom. Druhých ľudí nezmeníme. Zmenia sa len vtedy, ak ten impulz vzíde z nich samých.
Keď sa dospelé deti emočne nezrelých rodičov stanú rodičmi, dokážu byť emočne zrelými rodičmi? Bezpochyby sa môžu stať emočne zrelými rodičmi. Už len to, že sa nad tým zamýšľajú, je veľmi dobrým znamením. Narodenie vlastného dieťaťa môže byť moment, keď človek intenzívnejšie uvažuje nad tým, ako chce vychovávať svoje dieťa, a zároveň môže byť táto nová životná udalosť spúšťačom spomienok na vlastné detstvo. Dôležité je uvedomovať si dôležitosť emočnej blízkosti vo vzťahu so svojimi deťmi a vedome na sebe pracovať.
Disciplína bez drámy: Výchova k emocionálnej inteligencii u detí
Predstavte si hocijakú situáciu, v ktorej dieťa akýmkoľvek spôsobom hrubo a neprimerane vzdoruje - odmieta sa obliecť, odmieta jesť, z ničoho nič sa rozplače a začne na vás kričať, udrie vás, správa sa hrubo k inému dieťaťu, urazí vás, hodí sa o zem. To sa týka malých detí aj tínedžerov. Psychiater Daniel Siegel a detská psychoanalytička Tina Payne Bryson spolu napísali knihy "The Whole Brain Child" a "No Drama Discipline", v ktorých vysvetlili, ako funguje detský mozog. Nie je zrelý na to, aby dokázal spracovať silné emócie.
Siegel a Bryson navrhujú rodičom, aby si vždy položili tri základné otázky, kým vyslovia trest:
Prečo sa takto správa? Odpoveď nie je vždy jednoznačná. Dievčatko v obchode sa vyzúrilo na mame, lebo v škôlke jej niekto povedal, že už nechce byť jej kamarát. Dvanásťročný chlapec bol drzý pri obede, lebo bol unavený, keďže večer predtým išiel spať neskoro. Ak sa dieťa odmieta nachystať do školy, zrejme sa v nej niečo stalo. Deti sa nesprávajú nevhodne preto, lebo nás chcú nahnevať alebo nás testovať. "Ak k tomu pristupujeme so zvedavosťou a nie s predsudkami, pozerajúc sa hlbšie na to, čo je dôvodom konkrétneho správania, často pochopíme, že naše dieťa sa snaží vyjadriť niečo, čo nedokáže zvládnuť vhodnejšie. Ak toto pochopíme, môžeme reagovať efektívnejšie a empatickejšie," píšu Siegel a Bryson.
Akú lekciu chcem dieťa naučiť? Našim cieľom by nemalo byť dieťa naučiť, že ak sa správa nevhodne, nebude týždeň pozerať telku. Taktiež by cieľom nemalo byť dieťa naučiť, že silnejší vyhráva, a že nech ho trápi čokoľvek, my máme moc poslať ho zatvoriť sa do izby. Ani to, že problémy sa riešia násilím, či už fyzickým, alebo emocionálnym - vydieraním, vyvolávaním strachu alebo dávaním ultimát z pozície dominantnej osoby. Chceme dieťa naučiť správať sa zodpovedne a slušne, kontrolovať sa a rozoznávať, čo v ňom vyvoláva negatívne emócie, ktoré potrebuje nejako vyventilovať. A chceme mu poskytnúť nástroje na to, ako ich vyventilovať. "Naše deti na nás väčšinou nevybehnú preto, lebo sú jednoducho drzé, alebo preto, lebo by sme zlyhali ako rodičia. Vybehnú na nás, lebo zatiaľ nemajú kapacitu regulovať svoj emocionálny stav a kontrolovať svoje impulzy," píšu Siegel a Bryson.
Aký je najlepší spôsob, aby som dieťa naučil / naučila túto lekciu? Treba zvážiť vek dieťaťa a vývojové štádium. Taktiež treba brať do úvahy, či si dieťa uvedomilo, čo vlastne robilo. Napríklad trojročné dieťa niečo rozbije. Vedelo, že to je rozbitné? Vedelo, že to nemá chytať do rúk? Povedali ste mu to niekedy, alebo ste sa spoliehali na to, že to je predsa jasné, že to je rozbitné? Namiesto toho, aby ste dieťaťu vytrhli tašku z ruky, poslali ho od stola zatvoriť sa do svojej izby, skúste sa vžiť do jeho kože. Pritiahnite ho k sebe, pozrite sa mu do očí a empaticky sa opýtajte: "Čo sa stalo?" Venujte dieťaťu v tom momente stopercentnú pozornosť a porozprávajte sa. Rozmýšľajte aj vy, čo sa asi stalo, lebo dieťa na to nemá kapacitu. Ukážte dieťaťu, že vám záleží na tom, ako sa cíti. A hlavne počúvajte, čo hovorí. Netlačte, ak ním lomcujú emócie, vtedy nevie reagovať. Treba počkať, kým sa upokojí. Keď sa upokojí, potom sa môžete vrátiť k nevhodnému správaniu, pretože akokoľvek bol váš syn unavený, kričať by na nikoho nemal. Veci treba pomenovávať, nie ich skrývať. Ak sa deti naučia v prvom rade nepotláčať svoje emócie a že ich môžu vyjadriť, naučia sa ich neskôr aj spracovávať.
Emocionálna zanedbanosť a budovanie podporného prostredia
Emocionálna zanedbanosť je tichý, ale hlboko škodlivý problém vo výchove detí. Na rozdiel od fyzického alebo sexuálneho zneužívania, emocionálna zanedbanosť nemá viditeľné znaky, no jej dôsledky môžu byť rovnako vážne. Emocionálna zanedbanosť nastáva, keď rodičia alebo opatrovníci nevenujú dostatočnú pozornosť emocionálnym potrebám dieťaťa. Zahŕňa to nedostatok lásky, podpory, pochopenia a uznania.
Príčiny emocionálnej zanedbanosti:
- Stres a pracovné vyťaženie rodičov: V dnešnej hektickej dobe sú mnohí rodičia preťažení pracovnými povinnosťami a stresom, čo môže mať negatívny vplyv na ich schopnosť poskytovať emocionálnu podporu svojim deťom.
- Nedostatok emocionálnych zručností: Niektorí rodičia nemajú dostatočné emocionálne zručnosti na efektívnu komunikáciu a podporu svojich detí, pretože sami vyrastali v prostredí, kde sa emocionálne potreby nevenovali.
- Generačné vzorce: Emocionálna zanedbanosť môže byť prenášaná z generácie na generáciu.
Dôsledky emocionálnej zanedbanosti:
- Problémy so sebaúctou: Deti, ktoré sú emocionálne zanedbávané, môžu vyrastať s nízkou sebaúctou a pocitom, že nie sú hodné lásky.
- Emocionálne a psychické problémy: Emocionálna zanedbanosť môže viesť k depresiám, úzkostiam a problémom s emocionálnou reguláciou.
- Problémy vo vzťahoch: Emocionálne zanedbané deti môžu mať ťažkosti s nadväzovaním a udržaním zdravých vzťahov.
Pre dieťa je veľmi dôležité starať sa v prvom rade o seba a svoju psychickú pohodu. Veľa matiek má s týmto problém, je pre ne neprirodzené správať sa voči dieťaťu sebecky. Ak si však uvedomíme, že dieťa kopíruje naše pocity, nemôžeme očakávať spokojné dieťa, ak my samy nie sme spokojné a vyrovnané.
Čo môžeme robiť proti zlej nálade a stresu?
- Priznanie problému: Keď sa odvážime priznať, že dlhšie trpíme pocitmi zlej nálady, sme na najlepšej ceste k zmene.
- Pomenovanie spúšťača: V prvom rade potrebujeme špecifikovať, z čoho pramení zlá nálada.
- Hľadanie riešenia: Ďalším dôležitým krokom je naša vôľa veci zmeniť. Človek je spoločenský tvor, a ako hovorí David Code vo svojej knihe, sme naprogramovaní vytvárať spoločenské väzby. Naplňujúci spoločenský život eliminuje výskyt stresu a robí nás odolnejšími voči každodenným problémom.
- Úprimnosť voči dieťaťu: Dieťa markantne nasáva pocity rodiča a pokiaľ mu nie je, adekvátne k jeho veku, vysvetlené, prečo sa rodič nejako správa, ako dlho to bude trvať, kto je za to zodpovedný, dieťa veľmi rado prevezme úlohu vinníka. Máme voči dieťaťu zodpovednosť mu objasniť, čo sa s nami deje a ako ho naše správanie môže zasiahnuť.
Príklady dobrej praxe zo zahraničia:
- Programy na podporu rodičovstva v Škandinávii: V krajinách ako Švédsko a Nórsko existujú rozsiahle programy, ktoré poskytujú rodičom školenia o emocionálnej výchove a komunikácii s deťmi, napríklad program "PMTO" (Parent Management Training - Oregon Model) v Nórsku.
- Školské programy emocionálnej inteligencie v Spojených štátoch: Implementujú sa programy emocionálnej inteligencie, ktoré učia deti, ako rozpoznávať a vyjadrovať svoje emócie. Príkladom je program "RULER" (Recognizing, Understanding, Labeling, Expressing, and Regulating emotions) vyvinutý na Yale Center for Emotional Intelligence.
- Komunitné podporné skupiny v Spojenom kráľovstve: Existujú podporné skupiny pre rodičov, kde môžu zdieľať svoje skúsenosti a získať rady od odborníkov, ako napríklad organizácia "Family Lives".
Ako sa vyhnúť emocionálnej zanedbanosti:
- Venujte čas a pozornosť svojim deťom: Pravidelne trávte čas so svojimi deťmi a venujte im plnú pozornosť.
- Učte sa emocionálnym zručnostiam: Vyhľadajte školenia alebo knihy o emocionálnej inteligencii a výchove.
- Budujte otvorenú a bezpečnú komunikáciu: Povzbudzujte svoje deti, aby otvorene hovorili o svojich pocitoch a skúsenostiach.
Emocionálna zanedbanosť je tichý problém, ktorý môže mať hlboké a dlhotrvajúce dôsledky na deti a ich budúce vzťahy. Zvýšením povedomia a implementáciou osvedčených praktík môžeme pomôcť rodičom vytvárať láskyplné a podporujúce prostredie pre svoje deti, čím prispievame k ich zdravému emocionálnemu vývinu.
Na záver stojí za zmienku aj diskusia o spoločenských očakávaniach. V súčasnosti sa často objavuje názor, že pokiaľ do vzťahu neprídu deti alebo svadba, takýto vzťah automaticky skončí, lebo sa nemá kam posunúť. Táto predstava však nereflektuje realitu mnohých naplnených bezdetných párov. Dôležité je, aby dvaja ľudia mali zhodný pohľad na budúcnosť a vzájomne rešpektovali svoje rozhodnutia, či už ide o rodičovstvo alebo iné životné ciele. Nemožno hanbiť ženy za to, že sa necítia na dieťa, ani im podsúvať myšlienky, že partner ich opustí, ak dieťa nebudú mať. Skutočná emocionálna zrelosť sa prejavuje aj v schopnosti prijať a rešpektovať rôzne životné cesty a osobné voľby.
Deti po odchode z domova, kde zažívali násilie, pocítia, že z nich bola vzatá obrovská záťaž tým, že matka dostala pomoc a začínajú opäť vidieť svoju matku ako konajúcu a samé seba v úlohe dieťaťa. Bezpečné prostredie, ako je napríklad bezpečný ženský dom, dáva deťom príležitosť hovoriť o násilí, ktorým samé trpeli. Pre mnohé deti však únik z domova znamená aj stratu rodinného prostredia, priateľstiev s inými deťmi a vzťahov s ľuďmi, ktorí sú pre ne dôležití. Mnohým deťom chýba aj ich otec, hoci sa ho báli, separácia otca môže byť pre deti extrémne bolestivá. Deti v prvom rade potrebujú podporu, ktorá im umožní smútiť za tým, čo stratili.
tags: #nevyzreta #zena #sa #sprava #ako #dieta